Skokan

Videl ľudí, ktorí prechádzali jeden cez druhého a cez rôzne nereálne aj reálne budovy. Dokonca zazrel potetovanú a holohlavú verziu Heleny s preškrtnutými tromi korunkami na transparente a kričiacu čosi v cudzom jazyku. Všade chaos, šialený chaos. A uprostred toho neborák Valja, ktorému znova dal niekto hlavu do zveráku a poriadne utiahol, až cítil, ako mu praská lebka. Premkla ho silná nevoľnosť.

Prológ

Ležal na okraji cesty. Obeť šialenej kvantovej pravdepodobnosti, bizarná bábka v rukách osudu. Zranený, opustený a stratený vo svete, do ktorého nepatril. Trvalo celé veky, kým sa napokon pomaličky pozviechal. Telo mal v plameňoch, ledva dýchal a hlavu mu išlo roztrhnúť od bolesti, no napriek tomu sa ako-tak dokázal postaviť a zdvihnutým palcom čeliť noci a dvom svetlám rútiacim sa oproti nemu. Škripot bŕzd a milosrdný pád do tmy.

***

Helena! Nemal som ťa počúvnuť, mali sme ostať doma. Mohlo byť všetko inak.

Prišli si po neho o desiatej ráno. Tak ako v posledné dni. Ani sa poriadne nestihol prebudiť a už do neho pchali injekcie. Dvaja silní chlapi počkali, kým sestra urobí svoju prácu, a chvíľu nato ho viedli chodbou bloku B.

Hoci sa chodby Serbského inštitútu podobali jedna druhej takmer ako vajce vajcu, vedel kam ho vedú. Cestu poznal už spamäti. Najskôr na koniec chodby, ktorú zdobila opadaná omietka a šmuhy plesní v kútoch, za otlčenými dvojkrídlovými dverami doprava, dole schodmi, ale nie úplne dole, kde bývajú liečebné miestnosti. Slovo liečebné malo v tomto prípade zvláštnu pachuť, pomyslel si. Veľmi dobre takéto uzdravujúce postupy poznal. Sám ich za posledných pár týždňov, čo je tu zavretý, niekoľkokrát zažil. Akoby by sa ľadovou sprchou a elektrošokmi dalo niečo vyliečiť. Alebo bitkou.

Zdalo sa mu, že je tu zavretý celé stáročia. Spočiatku sa bál a bojoval, neskôr ale otupel. Možno vplyvom tohto prostredia alebo neslobody, v ktorej sa ocitol. Lebo inak sa to ani len nedalo nazvať. A možno liekmi, alebo sa jednoducho zmieril s osudom. Každopádne mu pomaly začalo byť všetko jedno. Dni sa zlievali do jedného dlhého pásu večnosti, oddelené od seba krátkymi úsekmi tmy. Nastupujúca letargia mu bola záchranným kolesom. Počas najťažších chvíľ, keď už ďalej nevládal a želal si už len jediné, sa mu však vždy vynorila v pamäti jej tvár.

Mali sme ostať doma.

V poslednom čase obmedzili fyzické procedúry a zvýšili mu príjem liekov a psychickú depriváciu. Takmer každý deň ho vodili do malej vyšetrovne na prvom poschodí. Tam mu neustále dokola kládli tie isté otázky: Ako sa naozaj volá? Čo mu sľúbili? Kto sú jeho kontakty? Ako ho kontaktovali? Čo má spoločné s katastrofou? Každý deň tie isté otázky. Každý deň tí istí ľudia v bielych plášťoch a s okuliarmi na nose. Najskôr sa snažil všetko im vysvetliť, že on je naozaj Valerij a nech to znie akokoľvek neskutočne, čo im tu hovorí, je svätosvätá pravda. Neskôr kričal. Vyhrážal sa. Plakal. Sľuboval. Prosil. Nič nepomohlo. Napokon sa uzatvoril sám do seba.

Dnes však namiesto doprava, kde bolo ďalšie schodisko so známym cieľom, pokračovali rovno. Túto časť budovy ešte nepoznal. Z pevnosti letargie ho čiastočne vytiahla zvedavosť. Zodvihol zrak a skúmal nové prostredie. Táto časť nemocnice vyzerala... normálne. Biele steny bez opadanej omietky a plesní, funkčné radiátory, na parapetných doskách pod oknami muškáty. Ako neskôr zistil, išlo o časť, ktorá slúžila na reprezentatívne účely, s kanceláriami a skutočnými ambulanciami. Takže nielen mučiarne, uchechtol sa v duchu.

Valerij ledva prepletal nohami. Keď konečne zastavili pred jednoduchými drevenými dverami bez menovky či čísla a zabúchali na ne, skoro sa zosypal. Mal čo robiť, aby vydržal stáť sám bez pomoci.

Dvere sa otvorili a v nich sa objavila oválna tvár hnedovlasého muža v čiernom roláku.

„Poďte ďalej, už na vás čakáme!“ Ostré rysy, zamračené modré oči nepripúšťali žiadnu diskusiu.

Do miestnosti sa však musel Valerij vplaziť sám, ozrutní ošetrovatelia ostali stáť za dverami ako ochranka nejakej slávnej osobnosti.

„Sadnite si,“ pokynul mu neznámy ostrým tónom a prisunul mu jednoduchú bledomodrú stoličku. Sám si pritom sadol za stôl s písacím strojom, cievkovým magnetofónom, hŕbou popísaných papierov, popolníkom s ohorkami a prázdnymi šálkami od kávy.

Valerij sa na stoličku skôr zvalil než posadil. Udrel si pri tom koleno, no bolo mu to jedno.

Na počudovanie nešlo o žiadnu štandardnú, stroho vybavenú ošetrovňu s písacím stolom a stoličkou alebo ležadlom, kde prebiehala liečba chorých myslí. Naopak, celkom útulná izba. Neodbytný pocit nemocničného prostredia síce stále dominoval, azda aj vďaka všadeprítomnej bielej farbe, ale trochu ho prekrývalo ostatné vybavenie. Kreslo, zelená pohovka, črepníky s akýmisi rastlinami a v rohu dokonca aj televízor neznámej značky. Uprostred stôl so stoličkami.

Okrem nich dvoch boli v izbe ešte ďalší dvaja ľudia. Jeden z nich, usmievavý chlap s prešedivenými vlasmi, mal na sebe biely plášť. Isto nejaký doktor. Valerij netušil, že ide o samotného profesora Georgija Vasiľjeviča Morozova, riaditeľa Serbského inštitútu všeobecnej a forenznej psychiatrie v Moskve, kde Valerij strávil posledných pár týždňov svojho života. Alebo to boli už celé mesiace?

Toho posledného, otočeného k nemu chrbtom, Valerij ani poriadne nevidel. Iba jeho siluetu oproti oknu, za ktorým konečne začínalo spoza mrakov vykúkať slnko.

Riaditeľ ústavu, profesor Morozov, sa zhostil iniciatívy. Postavil sa z kresla, napravil si biely lekársky plášť a podišiel k stolu.

„Súdruh Chodemčuk, títo páni si prišli vypočuť váš príbeh. Úplne celý, od začiatku, tak, ako sa stal a ako ste ho rozprávali nám. Zopakujete im ho?“

Valerij, zvalený na stoličke, zodvihol k psychiatrovi stále trocha zakalený zrak. Minulú noc toho veľa nespal a isto mu nepomohli ani tie tabletky, čo dnes do neho namiesto raňajok napchali, takže sa nedokázal poriadne sústrediť.

„Čo?“

„Ja viem, že je to pre vás náročné, ale skúste nám povedať všetko, dobre? Tuná súdruh sa vás bude pýtať otázky, na ktoré odpovedajte tak, ako ste to vraveli nám,“ ukázal smerom k chlapovi ktorý ho uvítal pri dverách. Ten práve vkladal do magnetofónu nový kotúč s cievkou a upravoval domotané káble vedúce k mikrofónu.

„Ale,“ prehltol nasucho Valerij, „veď ja som už všetko povedal. Veľakrát. A vy ste mi aj tak neverili. Zasa ma budete polievať ľadovou vodou a pichať do mňa ďalšie injekcie?“ Pri tej myšlienke sa striasol. Vodu by ešte ako-tak zvládol, ale po niektorých tabletkách a injekciách mu bývalo veľmi zle a s hlavou v záchodovej mise strávil pár nepríjemných hodín. Naopak, dakedy po nich nedokázal zaspať a preplakal celú noc.

„Nie, nebudeme. Sľubujem,“ usmial sa lekár.

„Tak, začnite prosím. A pekne poporiadku,“ vpadol do ich rozhovoru rolák. Na magnetofóne stlačil červené tlačidlo nahrávania a sám si sadol k písaciemu stroju s čistým hárkom papiera.

„Meno?“

Nič.

Muž za písacím strojom otázku zopakoval.

„Valerij Iľjič Chodemčuk,“ ozvalo sa po chvíli.

„Dátum a miesto narodenia?“

„Dvadsiaty štvrtý marec tisícdeväťstopäťdesiatjeden, Kropivnia.“

„Vek?“

Teraz sám nevedel. Tridsaťosem? Tridsaťdeväť? Netušil, ako dlho bol zavretý.

„Neviem,“ priznal napokon. „Asi tridsaťdeväť.“

„Povolanie?“ pokračoval zapisovateľ.

„Veď to tam všetko máte,“ skúšal znova. „Už sa ma vypytovali tisíckrát.“

Muž od písacieho stroja zdvihol hlavu. Rozhodne nepôsobil trpezlivým dojmom.

„Súdruh,“ nakukol do papierov, neistý si menom vypočúvaného, „súdruh Chodemčuk. Ak bude treba, tak sa vás budeme pýtať znova, hoci aj miliónkrát. A vy nám všetko miliónkrát znova zopakujete. Rozumiete?“ Slová zneli ako otvorená vyhrážka a Valerij už dobre vedel, že s takýmito ľuďmi sa neradno zahrávať. Vedelo to aj jeho dobité a chorľavé telo, aj zlomená duša a unavená myseľ, kedysi ostrá ako britva.

„Tak znova. Povolanie?“

„Inžinier – kontrolór,“ na okamih stratil niť. Kontrolór čoho vlastne? Čo kontroloval? Matne sa snažil spomenúť si. Mal to skoro na jazyku.

„Kontrolór čoho?“ vyšetrovateľ za písacím strojom hodil pohľad na tajomného štvrtého muža stojaceho mimo Valerijovho zorného uhla.

Už vie! „Kontrolór izolácie kolíznej miestnosti. Vo Veľkom urýchľovači častíc. Leva Trockého,“ vysúkal nakoniec zo seba Valerij.

„V Černobyle,“ dodal.

„No vidíte, že to ide, keď sa chce.“

„Kde ste boli dňa dvadsiateho šiesteho apríla roku tisícdeväťstoosemdesiatšesť?“

„Kedy?“

„Dvadsiateho šieste...“

„To stačí,“ skočil do diskusie rázny, nový hlas. Isto patril tomu štvrtému človeku. , a on zabudol? Mal v tom chaos.

Neznámy, evidentne šéf celého inkvizičného procesu, vyzeral dosť mlado. Kučeravé havranie vlasy, do hladka oholený, štíhla postava. Čo Valerija ale na ňom upútalo najviac, bol sivý oblek. Valerij sám mal na sebe iba lacné nemocničné pyžamo.

„Vy len zapisujte, otázky budem klásť ja,“ zaznel direktívny rozkaz.

Muž v šedom, Valerij sa rozhodol, že ho bude volať Siryov podľa farby obleku, si pritiahol stoličku oproti vypočúvanému a obkročmo sa na ňu posadil. Chvíľu sa na neho díval, obzeral si ho ako dravec svoju korisť. Napokon sa usmial a zo saka vybral ešte nenačatú škatuľku červených Marlboriek.

„Fajčíte?“ ponúkol ho cigaretami.

Valerij opatrne prikývol. Možno dostane bitku, lebo západniarske cigarety sú vo Všezväzovej socialistickej republike kontraband, ale nemohol odolať. Navyše, nefajčil už... ako vlastne dlho?

Súdruh Siryov sa usmial, stiahol zo škatuľky priehľadnú fóliu a vybral dve cigarety. Jednu pripálil sebe, druhú Valerijovi. Ostatných v miestnosti ignoroval.

Tomu sa triasli ruky, keď vzal ten biely horiaci valček do prstov. Priložil si ho k ústam a vdýchol. Už ani nevie, po akom dlhom čase si znova užíval cigaretu. Najprv sa rozkašľal. Pľúca, už aj tak dosť poničené, si odvykli a neboli pripravené na nikotínový dym. Čoskoro kašeľ prešiel a o chvíľu už slastne vdychoval omamný toxín, tak neskutočne nadľahčujúci a upokojujúci.

Vyšetrovateľ sa usmial a tiež si potiahol. Nevšimol si pritom lekárov nesúhlasný pohľad.

„Viete, súdruh Chodemčuk. Hmmm, Valerij Iľjič, môžem vám tak vravieť? Valerij Iľjič? Alebo,“ na okamih sa pozastavil, „ako vám vraveli doma? Valo? Valja? Ilja?“

Oslovený len pokrčil ramená, pohľad uprený k zemi. „Valja.“

„Valja. Pekné meno. Ja som Jurij Alexandrovič,“ podal Valerijovi ruku.

„Viete, Valja, máme tu taký problém,“ naklonil sa k nemu a chytil ho za rameno.

„Poviem to tak, ako to je. Ak ste naozaj Valerij Iľjič Chodemčuk, a nie niekto iný, tak ste prežili vlastnú smrť.“

Žiadna reakcia, pohľad stále sklopený. Vyšetrovateľa v sivom obleku to neprekvapilo.

„Vy ste tam boli. V Černobyle, keď buchol. Ale všetci, čo tam vtedy boli v ten deň spolu s vami, zomreli. Všetci. Do jedného. Vy však nie. Bez urážky, ale aj vy ste mali zomrieť. Nebola šanca, aby ste z toho pekla vyviazli. Napriek všetkým okolnostiam ste ale prežili. Nikto nevie ako. Podľa informácií ste boli v epicentre žiarenia. Mali ste mať popáleniny tretieho stupňa, alebo sa vypariť, alebo vás mal roztrhať výbuch. Ja sám neviem čo. A tak sme aj k vám pristupovali. Keď sme nenašli telo, tak vás vyhlásili za hrdinu a dostali ste medailu za službu vlasti in memoriam. Dokonca máte v Černobyle vlastnú spomienkovú plaketu,“ sypal Siryov vety, jednu za druhou, ako naučenú básničku.

„A potom, po rokoch, ste sa nám tu proste z ničoho nič zjavili. Uprostred námestia v Moskve. Navyše s falošným dokladom totožnosti a s podivnou historkou o tom, čo ste posledných pár rokov robili. Nechceme vám ublížiť a naozaj,“ položil si ruku na dlaňou na srdce, „ak sa aj také niečo stalo, veľmi sa ospravedlňujem. Ale musíte aj vy chápať, že vaša prítomnosť spustila alarm v tých najvyšších spravodajských kruhoch. My jednoducho musíme zistiť, čo sa v Černobyle dialo, ako ste prežili a kde ste počas tých rokov vlastne boli.“

Jurij Alexandrovič sa z ničoho nič postavil a prehrabal si rukou čierne vlasy. „Čo sa v Černobyle stalo, je veľká, obrovská katastrofa a my nesmieme dopustiť, aby sa zopakovala.“ S poslednými slovami sa zohol tak, aby videl Valerijovi priamo do očí. Ten konečne zodvihol zrak a až teraz si všimol ich farbu. Sivá, tak ako jeho oblek. Tá prezývka mu naozaj padne ako uliata.

„Pomôžete nám s tým? Valja? Pomôžete nám pochopiť, ako ste prežili?“ zakončil vyšetrovateľ príhovor.

Valerij mykol plecami. Medzi prstami mu dohorieval zvyšok cigarety. Čo môže stratiť? Po týždňoch väznenia v nechválne známej psychiatrii, po desiatkach vypočúvaní, keď neustále opakoval, čo sa naozaj stalo, a oni mu neverili. Tak skúšal klamať. A tiež mu neverili. Odpor bol márny, pokúšal sa oň už niekoľkokrát, pred celými vekmi, keď bol ešte zdravý a silný, nie táto psychická troska, ktorou sa za mesiace väzenia stal. Nebol tu už roky? Už dávno stratil prehľad o čase. Zdalo sa mu to ako večnosť.

Napokon prikývol.

Jurij Alexandrovič sa usmial a pripálil mu novú cigaretu. „Výborne, ja som vedel, že je na vás spoľahnutie,“ potľapkal ho ramene. „Tak poďme na to“

Sám. Bez Heleny. Doma. Čo naozaj môže ešte stratiť?

***

Došlo k tomu v noci tesne pred striedaním zmeny. Valerij Iľjič Chodemčuk, vtedy tridsaťpäťročný, kontrolór kolíznej miestnosti B3 Veľkého urýchľovača častíc Leva Trockého v Černobyle, bol už takmer na ceste domov, keď sa na kontrolnom pulte rozsvietil varovný nápis. Valja rozhodne nepatril k tým neskúseným nováčikom, ktorých vysoké školy chrlia ako na bežiacom páse. On bol absolventom prestížnej Ševčenkovej univerzity v Kyjeve, kde pri skúškach takmer vypľul dušu. Navyše mal za sebou takmer sedemročné skúsenosti, presne vedel, čo má urobiť. Možno práve toto sebavedomie sa stalo Valjovi osudným. V tej chvíli však vedel, že koná správne. Behom okamihu vyhodnotil potenciálne nebezpečnú situáciu. Bleskovo, a podľa inštrukcií, odstavil prívody elektrickej energie do sektorov IV a až VII, v zlomku sekundy uzavrel magnetický sektor II Ua a II Ub, zapol pomocné chladenie a spustil pomalé vypínanie systému. Celá operácia trvala menej než tri minúty, no Valja si ešte pár minút počkal, kým sa dostanú hodnoty pod kritickú úroveň, a až potom zavolal, že mali poruchu.

Ešte šťastie, že na dnes neplánovali žiaden významný fyzikálny experiment, takže škody nebudú veľké. Starý profesor Bogolubov síce volal, že na noc chce spustiť kalibráciu kolízneho detektora, no s tým sa Valerij veľmi netrápil. Bogolubov, dávno na dôchodku, si stále myslel, že to tu má tak trocha pod palcom. Bol len dedo, ktorý sa nudil, a jeho telefonáty aj tak nikto z riadiaceho tímu nebral vážne. Možno dostanem aj pochvalu, myslel si, keď vytáčal na telefóne klapku na centrálu. Ak by šlo o obyčajnú poruchu, isto by tú pochvalu aj dostal. Žiaľ, okolnosti mu neboli naklonené.

Len pár chvíľ po telefonáte na centrálu a uistení vedúceho zmeny, že má všetko pod kontrolou, zaregistroval Valerij podobné hlásenie v sektore I až III. Skôr než mohol čokoľvek urobiť, došlo k skratu a k narušeniu izolačnej ochrany v oblasti kolízneho detektora, k následnému požiaru a k uvoľneniu obrovskej masy plynného hélia. To bolo asi tak všetko, na čo si chudák Valerij mohol kedy spomenúť. Mal zomrieť, tak ako mnohí počas tej osudnej noci. Náhoda, pravdepodobnosť alebo osud však rozhodli inak.

„Takže ten... ten... urýchľovač? Je to urýchľovač?“ prerušil Valerijove myšlienky Siryov.

Prikývol. Chcelo sa mu spať. Asi od tých liekov, čo do neho stále pchajú. Bol ale svojím spôsobom rád, pretože sa vyhol elektrošokom, alebo ako to tu volajú, elektroliečbe na odstránenie depresívno-schizofrenických stavov.

„Takže dobre chápem, že ten urýchľovač častíc vybuchol?“ vytrvalo pokračoval súdruh Jurij Alexandrovič.

„Nie. Urýchľovač nie je atómová bomba alebo jadrová elektráreň. Alebo ja neviem čo. Nevybuchne. Môže dôjsť k požiaru. Alebo môže dôjsť k úniku tekutého hélia alebo dusíka, ktoré sublimuje do plynného skupenstva. Ale nevybuchne.“ Teda, asi nie, dodal v duchu. Alebo áno? Ako inak by potom vysvetlil, čo sa stalo?

Na okamih zauvažoval. Dolovanie vedomostí zasypaných nánosmi času, bolesti a psychofarmák bolelo. Teoreticky, keby tam vznikla antihmota a tá nejako zreagovala s normálnou hmotou, ale na to je tam magnetická izolácia a všetko je vo vákuu. Navyše sa hovorilo, že na výrobu antihmoty nemali dostatočný výkon. On teda nie je časticový fyzik, ale preto začali stavať ten veľký pri Novom Stalingrade. Aby našli časticu, o ktorej pred dvadsiatimi rokmi teoretizoval istý škótsky vedec. V hlave mu začalo pulzovať. Jeho mozog pripomínal starý zaseknutý zhrdzavený stroj, ktorý sa po rokoch snaží niekto naštartovať.

„Naozaj vybuchol?“ zariskoval.

Vyšetrovateľ sa zamračil. „Nevieme presne, čo sa stalo. Preto ste tu.“

„Čo ďalej?“ vložil sa do vyzvedania doteraz mlčiaci Morozov. „Ako ste sa odtiaľ dostali?“

Valerij zozbieral všetku svoju silu a pevne, prvý raz po dlhom čase, sa všetkým trom pozrel do očí. Všetci boli ako na ihlách.

„Skočil som.“

„Tak to voláte?“ spýtal sa muž v roláku. Jurij Alexandrovič na neho prísne zazrel, ale nič nepovedal.

„Iný názov som nevymyslel. Jednoducho jednu chvíľu som bol v horiacom riadiacom centre v černobyľskom urýchľovači a okamih nato inde.“

„Čo nasledovalo potom?“

„Obrovská bolesť, tma a záblesk svetla a zasa tma.“ Valja pozeral do prázdna, zhypnotizovaný vlastnými spomienkami. Znova sa ocitol na tej ceste, na ktorú sám nevedel, ako sa dostal. Nikdy necítil takú bolesť, pálila ho každá bunka tela.

„Prvou spomienkou boli svetlá v tme. Teraz už viem, že išlo o nejaké auto v noci. Asi som ho stopol, alebo nie. Ja neviem,“ zvesil v zúfalstve hlavu. Stále mu, aj po toľkých rokoch, chýbala časť spomienok. Teleportácia si vyžiadala svoju obeť. „Matne si spomínam, ako som sa potom zobudil v nemocnici. Vtedy som... ja neviem, vtedy som mal pocit, že som stále doma.“

„Ale neboli ste.“ Teraz to začalo byť pre Jurija zaujímavé.

„Nie,“ zavrtel Valja hlavou. Teraz by bodla ďalšia cigareta. Bál sa ju vypýtať, ale...

Siryov pochopil a podal mu celú škatuľku aj so zapaľovačom. Valerij si zapálil a pokračoval.

„Ja som spočiatku nič nevedel. Mal som výpadok pamäte, ledva som dokázal rozprávať,“ priznal sa.

„Najviac si spomínam na bolesť. Bolelo ma celé telo, pálilo ma v očiach, chcel som si ich vyškriabať. Každým nádychom sa mi do pľúc norili milióny žeravých ihiel. V žilách mi prúdila kyselina, a keď som sa pokúsil prehltnúť, do hrdla akoby mi sypali žiletky. Každý jeden atóm mojej existencie kričal bolesťou. Vyživovať ma museli len cez infúzie,“ pri tej predstave sa roztriasol a pustil do plaču.

Doktorovi prišlo Valerija ľúto a podišiel k vyšetrovateľovi.

„Počujte, dnes už z neho nedostaneme nič. Navrhujem to pre dnešok ukončiť a pokračovať zajtra.“ Bokom pozrel na vzlykajúceho Chodemčuka. „Ja mu na noc naordinujem niečo na spanie a na najbližšie dni vysadíme bežné procedúry, nech sa dá dokopy.“

Jurij Alexandrovič súhlasne kývol. Morozov chvíľu nato už telefonoval do dennej miestnosti ošetrovateľov, nech si po neho prídu.

***

Na druhý deň ho vyzdvihli znova o desiatej. Presní ako hodinky. Tentoraz však nebola žiadna injekcia ani tabletky, len horúci čaj a hrianky s natvrdo uvareným vajíčkom. Valerij ostal prekvapený, no zároveň dostal strach. Veľmi dobre poznal hru na med a bič. Po zvážení všetkých pre a proti sa napokon rozhodol, že si dnešný deň v rámci možností užije. Večer mu, tak ako vždy, dali tabletky. Tieto ale boli iné, takmer okamžite po nich zaspal a ani hlava ho zatiaľ nebolela. Už dávno sa tak dobre nevyspal. Dokonca mal pocit, že má celkom jasnú myseľ. Ešte stále nebol ani zďaleka pri sile, predsa len, nekvalitná strava a až príliš kvalitné psychofarmaká mu obrátili život naruby, no nech už ho čaká čokoľvek, skúsi tomu čeliť.

V známej miestnosti ho čakala tá istá zostava ako predchádzajúci deň. Jurij Alexandrovič, tentoraz bez saka, doktor, ktorý tiež nechal plášť niekde inde, a zapisovateľ.

„Súdruh Chodemčuk, ako sa dnes máte?“ začal ako prvý doktor.

Valerij sa ešte stále cítil veľmi slabý, ale myseľ nemal takú zakalenú ako po minulé dni. Namiesto odpovede iba prikývol. To doktorovi evidentne stačilo a odobril ďalšie vypočúvanie. Jurij Alexandrovič spokojný s psychiatrovým požehnaním, podal Chodemčukovi cigaretu.

„Valja,“ začal familiárnym tónom, „skúsme pokračovať tam, kde sme včera prestali, dobre? Takže, zobudili ste sa v nemocnici. Ako ste sa tam vlastne dostali?“

„Ako som vám už včera povedal. Skočil som.“ Valerij nad tým všetkým veľmi dlho premýšľal a snažil sa usporiadať si myšlienky a spomienky tak, aby mu dávali aspoň aký-taký význam. Spomienky na minulosť sa valili prúdom.

Keď sa prebudil, bol sám na izbe v nemocnici, napojený na dýchaciu aparatúru a celú zmeť prístrojov a trubičiek, ktoré ho držali pri živote. Najskôr si myslel, že je v nemocnici v Kyjeve alebo v Moskve. Nejasne si pamätal oheň a nejaké ďalšie útržky, no nedokázal ich poskladať do súvislého obrazu. Na ostatné spomienky si musel ešte nejaký čas počkať, kým sa mu pamäť postupne nezačala vracať. V tom čase bol však ako čistý list papiera. Nevedel, kto je, čo tu robí, ako sa sem dostal a prečo ho všetko tak veľmi bolí.

Na JISke bojoval o život celé týždne. Vynáral sa z temnoty zabudnutia a znova upadal do mdlôb ako ponorka. Vždy keď bol hore, cítil bolesť, o akej sa žiadnemu živému tvorovi ani len nesnívalo. Väčšinou nasledovalo milosrdné bezvedomie, no zášklby jeho tela prezrádzali, že bolesť cíti, aj keď spí. Napokon ho museli doktori uviesť do umelého spánku.

Za normálnych okolností by mal byť mŕtvy, no jeho telo bojovalo ako zmyslov zbavené. Nikto ani len netušil, že sa snaží vykompenzovať šialené zmeny, ktorými prešlo. Valerij mal totiž šťastie. Alebo smolu, záleží, ako sa k tomu postavíte. Počas katastrofy v černobyľskom urýchľovači, kde mal zomrieť, sa do prostredia spolu s hektolitrami chladiacich plynov uvoľnilo aj obrovské množstvo exotických častíc. Niektoré z nich existovali v tejto oblasti vesmíru po prvý raz od jeho skorých vekov, pre mnohé nemala tamojšia veda ešte ani len názov, nieto ešte aby ich chápala. Šialená zmes bozónov, quarkov, gluónov, neutrín, tachyónov a ďalších subatomárnych príšer zamorila prostredie, v ktorom sa neborák Valerij Iľjič Chodemčuk práve nachádzal. Podaktoré častice zreagovali s všadeprítomným odpareným héliom alebo bežnou hmotou nachádzajúcou sa v priestore. Časť z nich zanikla sama v záblesku smrti ich krátkeho, femtosekundového života. No niekoľko z nich existovalo dostatočne dlho na to, aby prešpikovali Valerijove bunky skrz naskrz a s pravdepodobnosťou nekonečne nízkou, no nie nulovou, zmenili jeho kvantovú podstatu. Tu došlo k zmene spinu elektrónov, tam, kde nemal, vznikol pozitrón, inde sa zasa zmenila energia vyžiareného fotónu. Čo vo femtoskopickej mierke vyzeralo ako totálna nepravdepodobnostná, no stále nie nemožná apokalypsa, sa na makroúrovni prejavilo jeho zmiznutím... a objavením sa v inej, trocha odlišnej realite. Valerij sa stal cudzincom v cudzom svete.

Po dlhom čase sa ho lekárom napokon podarilo stabilizovať. Či už za to mohla ich šikovnosť, šťastie alebo Valerijova pozmenená existencia, na to, v akom stave sa nachádzal, prebiehala rekonvalescencia neskutočne rýchlo. Po vyše mesiaci a pol ho z jednotky intenzívnej starostlivosti presunuli na samostatnú izbu. Ešte stále v bezvedomí, no stabilizovaný, musel uvoľniť miesto akútnejším prípadom.

Prvýkrát otvoril oči asi dva mesiace po tom, ako ho doviezli do nemocnice. Bol slabý, všetko ho pálilo, na tele mal jazvy po popáleninách, ale žil.

Zo spomienok ho vyrušil Morozov „Kedy, respektíve ako ste prišli na to, že je niečo iné?“

„Keď som si uvedomil, že nerozumiem, čo hovoria. Začali sa ma vypytovať také tie klasické lekárske veci, ako sa mám a či ma niečo bolí, ale ja som im nerozumel. Teda, zopár slov som odhadol, boli podobné ukrajinčine či ruštine, ale nie úplne rovnaké. Navyše som mal problém s rozprávaním, takže som väčšinou len chrčal alebo slabo prikyvoval. Myslím si, že aj oni veľmi rýchlo pochopili, že som cudzinec.“

Valerijovi pomaly dohárala medzi prstami ďalšia cigareta, no bol spomienkami inde – v inom svete.

Postupne sa zotavoval a zotavoval sa rýchlejšie, ako by mal. Nevedel síce, kde je, ale pochopil, že nie je doma. Ako je možné, že sa sem dostal? Skúšal si dať dva a dva dohromady. Nevedel, kto je. Prečo je v nemocnici. A nerozumel ich jazyku, alebo aspoň nie úplne.

Keď ho preložili na normálnu izbu, k ostatným pacientom, cítil sa už takmer zotavený, no rozhodol sa, že bude simulovať najdlhšie, ako sa bude dať.

Na izbe boli dokopy traja, spolu s ním ešte akýsi starec, ktorý väčšinu dňa preležal na chrbte a pozoroval strop, a potom ešte mladík neustále rozprávajúci v noci zo sna. Hoci mali naordinované ticho a pokoj, mladík mal so sebou malý tranzistor na baterky a vždy, keď odišla sestra, si ho potichu pustil. Väčšinou počúval stanice v ich jazyku, niekedy v ďalších, cudzích. Raz sa mu však na okamih podarilo zachytiť nejaké vysielanie v reči, ktorej Valerij rozumel.

„Ako som neskôr zistil, išlo o sovietsku štátnu rozhlasovú stanicu Rádio Moskva, kde spätne rozoberali stav černobyľskej katastrofy,“ dokončil rozprávanie Valerij.

Siryova táto informácia, na rozdiel od ostatných prítomných, nijako neprekvapila. V predchádzajúcich správach z vypočúvania Chodemčuk spomínal, že aj inom svete došlo k obdobnej katastrofe, no jej zdrojom bola jadrová elektráreň. Zvláštne, pomyslel si Jurij, toto presne zapadá do hypotézy uzlov, v ktorých sa jednotlivé paralelné vesmíry pretínajú. Takéto nexusy, ako ich viacerí volajú, predstavujú udalosti, ktoré sú rovnaké alebo takmer rovnaké vo všetkých alebo vo väčšine paralelných vesmíroch.

„Spočiatku mi odľahlo, pretože som si myslel, že sa nachádzam v inej krajine a možno mi budú aj rozumieť. No potom, keď začali hovoriť o Černobyle, naľakal som sa,“ pokračoval Valerij.

„Ale veď ste vraveli, že si na nič nespomínate,“ Morozov ucítil šancu dokázať ostatným, že Chodemčuk je len bežný paranoik s vymyslenou historkou, a tak sa chopil príležitosti. „Ako ste teda mohli vedieť o Černobyle, keď ste si naň nespomínali?“

Chodemčuk sa nedal vlákať do pasce. „Ako som sa zotavoval, postupne sa mi začali vynárať útržky spomienok. Miestami si naozaj nespomínam na všetky detaily z môjho života tu doma. Spočiatku som dokonca ani len nevedel, či som mal manželku alebo deti,“ posmutnel.

„Vráťme sa k vášmu pobytu v nemocnici, súdruh. Zistili ste teda, že nie ste doma, ale v zahraničí. Kedy ste ale zistili, že ste v inom svete?“

„V ten večer.“

Vysielanie, ktoré upútalo Valerijovu pozornosť, trvalo len pár sekúnd. Mladík rozhodne nepatril k fanúšikom ruštiny, evidentne sa snažil naladiť nejaký iný kanál, najlepšie s najnovšími rockovými alebo bigbítovými hitmi, čo sa mu o niekoľko okamihov aj podarilo. Chcel naňho po rusky zakričať, nech naspäť naladí tú predchádzajúcu stanicu, no na chodbe pred izbou sa ozvalo známe šúchanie nemocničných sandál. Chalanisko rádio okamžite vypol a vopchal ho do skrinky. Sekundu nato vošla sestra s večerou.

V noci sa Chodemčuk prikradol k skrinke s uloženým tranzistorom a vzal ho. Na infúzie býval napojený už len cez deň, takže nemal problém sa vytratiť aj s malým rádiom na záchod a tam sa zamknúť. Navonok stále nemohúci pacient odkázaný na pomoc iných, no v skutočnosti bol na tom lepšie, než sa zdalo. Na záchode si sadol do kabínky, zavrel dvere a dal sa ladiť stanice. Po malej chvíľke našiel, čo hľadal. Práve dávali správy, v ktorých informovali o návšteve generálneho tajomníka KSČ súdruha Husáka v Moskve, kde ho privítal prezident Sovietskeho zväzu Michail Gorbačov. V momente akoby do Valju udrel blesk. Nikdy o žiadnom Sovietskom zväze nepočul a ani o nejakom Gorbačelejovi alebo Gorbačovi, či ako sa ten chlap volá. A Moskva bola hlavným mestom Všezväzovej socialistickej republiky. Na okamih si myslel, že sa mu to len zdalo, ale rýchlo sa upokojil a počúval ďalej. Rozhlas ďalej informoval o prekročení päťročného plánu v niektorých oblastiach výroby, o plánovaných rokovaniach na pôde OSN a aj o obnovenom vyjednávaní medzi ZSSR a USA o znížení počtu jadrových zbraní stredného dosahu.

Napokon strávil na záchode celé tri hodiny až do skončenia vysielania.

„Ja som si vtedy myslel, že som sa zbláznil,“ vysypal zo seba Valja. Buď ja, alebo svet, dodal sám pre seba.

Noc bola nepokojná, celý čas sa mu snívalo o dvoch Moskvách, ako medzi sebou bojujú, a o Gorbačovovi. Valja ho nikdy nevidel, ale predstavoval si ho ako mohutného tučného chlapa s bradou, čo jazdí na Sovietskom zväze a poľuje na jeho vlasť.

Ráno, keď sa celý spotený zobudil, sa spýtal zdravotnej sestry po rusky, či mu rozumie. Tá prekvapene odpovedala lámanou ruštinou, že hej, a išla zavolať doktora. O dve hodiny už stál pri ňom primár aj s ďalším doktorom a hlavnou sestrou. Po pár minútach konverzácie vysvitlo, že je v nemocnici v Prahe, v hlavnom meste Československa. Našiel ho starší manželský pár. Nemal pri sebe žiadne doklady a väčšina jeho šatstva bola obhorená. Naložili ho v bezvedomí do auta a doviezli sem do nemocnice.

On im pre zmenu vyrozprával svoj vymyslený príbeh, o exkurzii, ako ho prepadli a omráčili. Zobudil sa bez peňazí v horiacom aute a len tak-tak sa z neho vyškriabal. Pri zmienke o horiacom aute sa primár zatváril dosť nedôverčivo, no Valja musel nejako vysvetliť svoje ťažké zranenia a popáleniny. O to viac, že mu jeho vlastné spomienky veľa nenapovedali. Práve naopak, čím viac nad tým premýšľal, tým viac otázok sa mu vynáralo v hlave. Napokon sa rozhodol využiť aj tento fakt a jednoducho svoju amnéziu zakomponoval do príbehu.

„Mali by sme zavolať esenbákov,“ navrhol po krátkej chvíli primár po česky tak, aby mu na posteli ležiaci neznámy chlap, ktorý mohol byť kýmkoľvek, nerozumel. Hlavná sestra prikývla a odišla si do kancelárie zatelefonovať.

Primár ešte čosi konzultoval s Valjovým ošetrujúcim lekárom a neustále sa díval do akejsi zložky, evidentne do pacientových zdravotných záznamov.

Následne sa obrátil na Valju. „Nebojte sa, my sa o vás postaráme. V každom prípade zistíme, čo sa s vami stalo a kde máte svoje doklady,“ usmial sa a odišiel v sprievode sestry a doktora.

„Chcú na vás zavolať žandárov,“ z ničoho nič sa ozval plynulou ruštinou starec, ktorý ani pri týchto slovách neodlepil zrak od stropu. „Neviem, kto ste, ale mali by ste zmiznúť. Ak nemáte doklady a ste tu načierno, skončíte vo väzení. Alebo aj horšie.“

Valja sa chcel čosi opýtať, ale nakoniec to vzdal. Uvedomil si, že ak naozaj zavolali milíciu, tak tu budú veľmi rýchlo.

„Zoberte si moje veci,“ navrhol starký. „Aj peniaze, ak potrebujete. Mne už nanič nebudú.“ Valerija zaujímalo, čo tým myslí, ale napokon si vypytovanie rozmyslel. O starých ľuďoch sa vraví, že cítia, keď príde ich čas. Napokon sa teda obliekol do mužových vecí. Nohavice i košeľa mu boli trocha úzke, predsa len, neborák na posteli bol samá kosť a koža, no zatiaľ postačí. Horšie bolo s topánkami. Tie jednoducho neobul. Napokon sa rozhodol, že pôjde len v ponožkách.

„Ešte peňaženka,“ radil mu starký. Chodemčuk váhal.

„Neostýchajte sa. Musíte aj jesť a niekde zložiť hlavu,“ usmial sa bezzubo dedo. Valja si napokon nejaké peniaze vzal, no doklady a peňaženku vrátil naspäť.

„Ďakujem,“ chytil muža za rameno. Ten sa len usmial.

Z izby vykĺzol na chodbu a potichu za sebou zavrel dvere. Len-len, že nevrazil do sestry, ktorá práve vychádzala z vedľajšej izby. Otočil sa a zahol doľava smerom k východu z oddelenia. Za ním sa síce ozvalo klasické: „Návštevné hodiny sú až po piatej“, ale tomu Valerij aj tak nerozumel.

Na ulicu sa dostal bočným vchodom približne v čase, keď z druhej strany do dvora vchádzalo žlto-biele auto s veľkým čiernym nápisom VB.

Valerij dokončil rozprávanie a usrkol si pohára vody.

„Takže ste unikli tamojším poriadkovým zborom v požičaných šatách?“

„Áno.“

„Čo ste robili potom?“ Morozovi to celé pripomínalo skôr rozprávanie nejakej príhody pri táborovom ohni než vypočúvanie.

„Túlal som sa. Od toho starkého som mal nejaké peniaze, ale nič moc. Našťastie bolo teplo, začiatok leta, a tak mi nebolo chladno.“

„To ste sa celé tie roky len tak túlali s pár drobnými vo vrecku?“ neveril riaditeľ.

„Nie, iba pár dní. Kým som nespoznal Helenu“.

***

Po krátkom obede a prestávke, ktorú sebe aj Valjovi dopriali, plánovali pokračovať vo vypočúvaní. Valja, stále ešte v pyžame a župane, sedel na stoličke a ťahal z už ani nevedel koľkej cigarety. Marlborky už došli, ale zapisovateľ v roláku mu dal pár zo svojich. Tiež asi západniarskych, na krabičke sa vynímal nápis Sturm, no ani zďaleka nechutili tak výborne ako tie americké.

Ostatní prítomní sa medzi sebou ticho bavili alebo si tak, ako Morozov, čítali zápisnicu. Po chvíli psychiater odložil papiere a začal pozorovať všetkých prítomných, sledovať ich tichú hru neverbálnej komunikácie.

Chodemčuk sedel s dohárajúcou cigaretou medzi prstami, pohľad upretý do neznáma. Čosi si sám pre seba mrmlal. Morozov mal na túto frašku jasný názor. Psychicky chorého človeka treba liečiť, a nie podporovať v jeho fantazmagóriách. Ak si myslia, že je tento muž pre spoločnosť a režim nebezpečný, tak nech ho pošlú do niektorého oblastného ústavu, odkiaľ sa už nikdy nedostane. Ale toto je číra fraška!

Naopak, Jurij Alexandrovič bol pre Morozova záhadou. Na jednej strane chladný a vypočítavý, perfektne ovládajúci hru na dobrého a zlého policajta, na strane druhej mal pocit, že ide o niečo viac. Žeby si vyšetrovateľ naozaj myslel, že udalosti popisované Chodemčukom sú skutočné?

„Tak začneme,“ začal hlavný vyšetrovateľ. „Helena. To meno ste už párkrát spomenuli aj pri minulých výsluchoch. Bola pre vás dôležitá?“

Chodemčuk prikývol. Našla ho asi týždeň a pol po tom, ako utiekol z nemocnice. Ešte stále nebol tak úplne pri sile, ale už sa mu pomaly navracala kondička. Celý čas fungoval ako somrák na ulici. Väčšina ľudí sa od neho odťahovala, po týždni bez sprchy v teplom letnom prostredí aj chápal prečo.

Ten večer, okolo ôsmej, práve prehľadával kontajner na jednom panelákovom sídlisku, keď ju zazrel. Prechádzala sa aj so svojím malým psíkom, klasickou pouličnou zmeskou, ktorá zaplaší zlodeja skôr svojim piskľavým hlasom než výzorom.

Najskôr sa zľakla. Ona malá, niečo cez meter šesťdesiatpäť centimetrov vysoká hnedovláska v sukni a blúzke. Oproti nej v rozopnutej košeli neoholený, smradľavý chlap, ktorý sa ako divoch pokúšal skryť za najbližší stromček. Ako cúval, nevšimol si nerovnosť a zvrtol sa mu členok.

„Ebať,“ zanadával po ukrajinsky, zatiaľ čo sa váľal po zemi a oboma rukami si držal nohu.

„Je vám niečo?“ pobehla k nemu, ignorujúc márny odpor psíka na konci vôdzky.

Valerij čosi zamrmlal a gestikuloval, že nerozumie po česky.

„Počkajte, pomôžem vám,“ skúsila znova Helena.

„Net. Auuuu. Suka,“ pokračoval umelecký prednes inžiniera, cestovateľa svetmi a aktuálne bezdomovca Valerija Iľjiča Chodemčuka.

Žena sa zarazila a skúsila oprášiť ruštinu.

„Musíte ma poriadne chytať. Tak, k sedačke, tam pôjdeme sadnúť.“

Valja pochopil a na znak súhlasu sa o ňu oprel. S jej pomocou potom doskackal k najbližšej lavičke.

„Toto je výron,“ vravela si pre seba. „Musíte do hospitalu.“

Muž radikálne pokrútil hlavou na znak nesúhlasu.

„Môžete to byť nalomené,“ skúšala aj naďalej lámanou ruštinou, ktorú od strednej školy nepoužila ani raz.

Valja stále tvrdošijne odmietal. Bolo mu jasné, že bez dokladov ho nikde neprijmú, navyše teraz je po ňom isto dosť veľký dopyt. Cudzinec, bez dokladov, mena a minulosti.

Skúsila mu členok chytiť, no odtiahol jej ruku. Postavila sa a zamyslela. Pred ňou sedel na lavičke cudzí chlap, bezdomovec, príživník, ktorý si kvôli nej možno zlomil členok. Chcela ho tam nechať, ale čím ďalej, tým viac sa jej zdalo, že je to v podstate fajn chlap. Do nemocnice ísť nechce. Ktovie prečo? Má zavolať bezpečnosť? Ona doma nemá telefón a najbližšia búdka je o dve ulice ďalej.

Napokon sa rozhodla.

„Vy idete so mnou. Ku mne.“

Bývala blízko, v podstate len pár činžiakov odtiaľ. Na druhej strane, ak by sa o niečo pokúsil, stačí, aby ho kopla do toho členka a dá jej pokoj. Jej brat by mal byť už doma, tak snáď pomôže tiež.

Tentoraz mu do rozprávania skočil už aj Siryov. „Chcete povedať, že vás domov vzala úplne neznáma žena?“

„Áno. Ja viem, že je to nepravdepodobné, ale je to tak.“

Siryov len neveriacky zakrútil hlavou. „Čo ďalej?“

Skončili u nej doma. Bývala v dvojizbovom byte spolu s bratom. Keď ho doviedla, zarasteného strapatého, špinavého a smradľavého bufeťáka, tak sa škaredo pohádali. Valja síce presne nerozumel slovám, ale na to, aby pochopil ich význam, ovládať češtinu nemusel.

Hádka sa skončila tým, že Helenin brat vyletel z bytu a tresol pritom dvermi.

„Nebojte,“ vravela po rusky, kým mu na nohu prikladala vrecko s mrazeným hráškom.

Chodemčuk mal strach, aby nezavolal milíciu alebo bezpečnosť, no Helena ho uistila, že sa nemusí báť. Žandárov nikto nemal v láske.

Ako sa ukázalo, Helena, celým menom Helena Grácová, rod. Šmídová, bola veľmi láskavá žena so smutným životným príbehom. Z rodičov jej žil už len otec, aj to v ďalekej Ostrave. Po tom, ako pred pár rokmi prišla pri banskej tragédii o manžela – záchranára, sa z Ostravy presťahovala do Prahy. Z manželových peňazí si kúpila byt na okraji Prahy, kde spolu s ňou býval aj jej brat, v tom čase vysokoškolák. Ona sama pracovala ako predavačka v zelovoci.

Po tom, čo sa horko-ťažko s opuchnutým členkom napratal do vane, umyl a oholil, sa jej brat vrátil s tým, že tu teda môže ostať.

„Prvých pár nocí som spal na deke na zemi v bratovej izbe. Neskôr mi zohnali prístelku, nové oblečenie, topánky a tak.“

Kým mu noha odpuchla, ubehlo pár dní.

„Zaujímavé,“ podotkol jedovato Morozov, „kým zo smrteľných zranení a popálenín ste sa dostali takmer bleskovo, noha vám odpúchala veľmi dlho.“

Valerij nechápal, čo to má s čímkoľvek spoločné, a tak radšej pokračoval v rozprávaní.

„Napokon som u nej ostal bývať. Jej brat medzitým doštudoval a odsťahoval sa k otcovi do toho iného mesta.“

„To nebolo nikomu nápadné, že mala doma neznámeho človeka?

„Vydávala ma práve za svojho brata Martina. A ja som sa snažil čo najmenej rozprávať.“

„Takže ste boli celé tie roky zavretí v byte a vôbec nevychádzali von?“ snažil sa spochybniť jeho slová Morozov.

„To, prosím pekne, nie! Časom som sa naučil po československy, aj keď so silným prízvukom. Veď tá reč je dosť podobná našej. Dokonca mi jej brat pomohol zohnať falošné papiere, za ktoré ona zaplatila.“

„Takže ste nielen zázrakom prežili černobyľskú katastrofu a preleteli, teda pardon, skočili ste z jednej reality do druhej, ale ste sa aj abnormálne rýchlo vyliečili zo smrteľných zranení, utiekli zo stráženej nemocnice a bez toho, aby vás našli, ste sa túlali niekoľko dní hlavným mestom toho ich Čechoslovinska. A na záver vás zachránila krásna neznáma a vzala vás k sebe domov, akoby ste boli starí dobrí priatelia? Počúvate sa vôbec, ako nereálne to znie?“ Morozov pobavene zdvihol obočie. Hlavný vyšetrovateľ ho spražil pohľadom.

„Ale ja som jej prispieval na chod domácnosti z mojej výplaty.“

„Takže ste si dokonca zohnali prácu? A kde ste sa akože zamestnali?“

„Ako údržbár na pražských internátoch.“

„Hm,“ pohodil hlavou zapisovateľ, „vraveli ste, že ste inžinier. Naozaj ste si nemohli nič nájsť lepšie?“

Valerij smutne pokrčil ramenami. „V tom čase som si spomínal na máločo zo svojej minulosti. Navyše som nechcel vzbudzovať žiadnu pozornosť tamojších úradov. S falošnými papiermi a vtedajšou prakticky nulovou znalosťou tamojšieho jazyka som bol podozrivým číslo jedna.“

„Ako to, že ste si na nič spred skoku nespomínali? A potom zrazu hej? Akože celý čas nič a zrazu, len tak?“ luskol prstami vo vzduchu lekár.

Valerij zakrútil hlavou. „Nie,“ povedal slabo. Začínal sa triasť zimou. Hoci miestnosť vykurovali radiátormi, on mal na sebe stále len pyžamo a tenký župan. Už chcel ísť naspäť na izbu, kde by si aspoň mohol ľahnúť a prikryť sa dekou. Bol po celodennom výsluchu unavený. Alebo nech mu dajú tie hnusné tabletky. Po nich pravidelne upadne do apatie a je mu všetko jedno.

„Na niečo málo som si spomenul už v nemocnici, ako som videl tie svetlá, a tiež som si spomínal na požiar a na pár faktov o domovine, ako sa volá, kto je prezidentom a tak. Ale to som vám už predsa vravel.“

„A zvyšok?“

„Zvyšok prichádzal vo vlnách. Tie spomienky,“ pokračoval. „Najskôr závraty, potom bolesť hlavy a zrazu som si spomínal na iné veci, o ktorých predtým ani nevedel, že sú.“ A nielen to.

„Kedy sa to začalo?“ položil tentoraz otázku riaditeľ ústavu.

„Tie bolesti?“

Jurij Alexandrovič nemo prikývol.

„Tie boli stále. Vlastne, odkedy som sa prebral v tej pražskej nemocnici. Taký ten neustály pocit, že vás chce bolieť hlava, ale nebolí. Skutočné bolesti prišli niekoľko mesiacov po tom, ako som utiekol z nemocnice. Najčastejšie, keď bolo naokolo veľa ľudí.“

„Mali ste aj tu, doma, podobné symptómy?“ skočil do výsluchu Morozov.

Valerij si nevšimol, ako opatrne vyslovil slovíčko doma.

„Ja neviem. Asi nie.“

„Kedy ste mali naposledy také príznaky?“

Valerij, úbohá ubolená, psychicky aj fyzicky vyčerpaná troska, sediaci len v nemocničnom pyžame na drevenej stolici, sa na okamih vzdialil z tohto neutešeného miesta a mysľou putoval do iného sveta, tam, kde ešte pred pár mesiacmi žil.

„Pár dní pred tým, ako som znova skočil.“ Zamyslel sa. Vlastne v ten deň. Ten hlúpy deň.

V ten večer boli aj s Helenou doma. Vonku sychravý november, podobne ako dnes. V takom čase sa už skoro zmrákalo a vo vzduchu bolo cítiť nadchádzajúcu zimu. Ale aj niečo iné. Čosi ťažko uchopiteľné, čosi, čo sa nedalo popísať slovami. Akúsi zmenu. Nie poveternostnú, jeseň už pomaly odovzdávala žezlo vlády zime, lež inú. Spoločenskú. Zmenu v ľuďoch, v ich zmýšľaní a v ich srdciach. Už vyše roka sa na verejnosti šeptalo, že ľudia majú komunistov plné zuby. Teda, mali ich plné zuby asi dlho, aspoň tak vravela Helena. Bolo to verejné tajomstvo. Na námestiach a v uliciach sa postupne začínali zgrupovať mladí, rozprávať sa o tej zmene, ktorá sa toľko spomínala.

V ten deň znova videl dvojmo. Znova videl veci, čo tam nemali byť. Bol doma, v teple, zaborený do kresla. Pred chvíľou do seba hodil pár acylpyrínov aby odohnal neodbytné pulzovanie v spánkoch. Niežeby zabrali. Hlavu mu išlo roztrhnúť. Už vyše dvoch týždňov nemohol poriadne spávať, a ak aj zaspal, snívali sa mu nočné mory o iných miestach a ľuďoch.

Už uplynul nejaký čas, odkedy sa mu začali znova vracať spomienky na predchádzajúci život v inom svete. Na jeho manželku a rodinu. Na priateľov. Spomenul si na svoje meno a aj na udalosti z Černobyľu. Veľmi ho prekvapilo, že podobná vec sa stala aj tu, v tomto... vesmíre. U nich doma, vo Všezväzovej socialistickej republike, došlo k podobnej katastrofe ako tu. Dokonca, ak chápe dobre a neklame ho pamäť, v rovnakom čase. Mohlo snáď toto byť dôvodom, prečo skočil? Boli tieto udalosti nejako prepojené?

Snažil sa na to nemyslieť, ale bolo to ako s dierou po vytrhnutom zube a jazykom. Čím viac sa snažil nepremýšľať o udalostiach, ktoré ho doviedli až sem, tým viac ho k tomu ťahalo. A tým viac ho bolela hlava.

Tak ako v ten osudný novembrový deň.

Helena bola v ten večer tiež ako na ihlách. Vonku sa začínali zoskupovať mladí ľudia. Bolo výročie nejakej udalosti. Teraz už naozaj nevie ktorej, možno niečo so študentmi alebo také čosi.

„Valerij poď sem. Vonku sa niečo deje.“

Zo spomienok vyšetrovateľ. „Pán Chodemčuk. Súdruh!“

„Áno?“

Jurij Alexandrovič sa otočil na lekára a čosi mu polohlasne zašeptal, nesúhlasne pri tom točiac hlavou.

„Dobre, pre dnešok končíme,“ vyhlásil napokon riaditeľ.

Zvonku dobehli ošetrovatelia.

„Valerij Iľjič, títo súdruhovia,“ pokynul bradou k obom gorilám, „vám pomôžu na izbu. Oddýchnite si, zajtra sa tu o desiatej ráno znova stretneme.“

Po týchto slovách sa Valerij postavil a s pomocou ošetrovateľov sa vydal ku dverám. Po ich odchode sa za zavretými dverami spustila horlivá diskusia.

***

Dnes si poňho prišli skôr. Ráno mu dali nejaké tabletky, po ktorých sa cítil priam skvelo. Dokonca vládal väčšinu cesty do neoznačenej kancelárie prejsť po svojich.

Vnútri ho čakal len súdruh Siryov so zapisovateľom. Morozova nikde nevidel.

„Dáte si kávu?“ Na stole ho čakal podnos s horúcou kávou a s nejakým sladkým pečivom. Valerijovi až srdce poskočilo radosťou. Bol ako malý psík nalákaný do pasce vidinou odmeny.

„Len tak mimochodom,“ pokračoval Jurij Alexandrovič, „dnes sa vidíme naposledy.“ Usmial sa na Valju. „Večer odchádzam. Lekári majú príkaz vám vo všetkom pomáhať. Samozrejme, ešte párkrát sa s vami stretnú a porozprávajú, ale nemusíte mať obavy. Myslím si, že tušíme, čo sa asi stalo.“

„Hej?“ zaznela Valerijovi v hlase slabá nádej. V ruke zvieral šálku s horúcim čiernym mokom, do nosa mu stúpala aróma. Mal pocit, že kávu nepil už sto rokov. Minimálne.

„Áno. Je dokonca pravdepodobné, že vypátrame aj tú vašu Helenu.“

To predsa nie je možné, veď tá je v Československu, v inom vesmíre. Ale už bolo neskoro. Valerij ucítil iskričku falošnej nádeje.

„Musíte nám ale dopovedať príbeh. No ešte predtým,“ nedokončil vyšetrovateľ vetu. Namiesto toho vybral z vrecka saka hnedú nezalepenú obálku a podal ju raňajkujúcemu Chodemčukovi. Ten sa spýtavým pohľadom pozrel na oboch prítomných.

„Chcem, aby ste ju otvorili a potvrdili, či je zo sveta, v ktorom ste prežili posledných pár rokov.“

Chodemčuk siahol do obálky a vytiahol odtiaľ akúsi malú červenú knižku a niekoľko farebných papierikov. Pozorne si ich prezrel a prikývol.

„Áno, je z Československa.“

„Dobre, dajte sem. Toto,“ zakýval pred Chodemčukovými očami, „je jediný dôkaz, ktorý máte. Toto jediné podporuje vaše tvrdenie, že...“ Nestihol dopovedať, pretože sa zrazu otvorili dvere a do miestnosti vbehol rozčúlený Morozov.

„Čo to má sakra znamenať? Boli sme dohodnutí o deviatej s tým, že výsluch sa začína ako vždy o hodinu nato, a vy si dovolíte začať skôr a úplne ma ignorovať?“

„Upokojte sa Morozov!“ Valerij sa konečne dozvedel meno toho doktora. A zrazu mu to došlo. On je predsa primár alebo riaditeľ alebo také čosi.

Siryov podišiel k Morozovovi bližšie a začal mu pološeptom vravieť.

„Situácia sa zmenila. Odísť som mal až zajtra večer, no napokon budem musieť už dnes. Preto som chcel začať takto skôr. Navyše, nemohli sme vás nikde nájsť, aby sme vás mohli informovať o zmene plánu.“

Morozov, ešte stále rozčúlený, začal pomaly chladnúť. Jurij Alexandrovič mu potichu ešte pár vecí povedal, na čo riaditeľ zvesil ramená a upokojil sa úplne.

Akú moc musí mať ten chlap, keď dokáže behom pár minút schladiť riaditeľa celej nemocnice, pomyslel si Chodemčuk. Asi by som to mal skúsiť využiť a hrať na jeho strunu. Možno, keď mu poviem všetko, tak sa odtiaľto dostanem. A možno naozaj uvidím aj Helenu.

„Tak,“ tleskol v dobrej nálade vyšetrovateľ rukami. „A teraz, keď sme si všetko vyjasnili, môžeme pokračovať tam, kde sme včera prestali. Povedzte nám niečo o tých príznakoch spojených s návratom spomienok, ktoré ste mávali?“

Valerij prikývol. Položil nedopitú kávu na tácku a pustil sa do rozprávania.

„Bolo to ako obrovská silná migréna. Ale nebolela ma len hlava, ale každá bunka tela. Akoby sa chcelo rozdeliť a byť na dvoch miestach súčasne. K tomu závraty, pocit pálenia a sucha v ústach. Podobné stavom, čo som mal, keď som skočil.“

„Mali ste aj nejaké vnemové príznaky?“ zaujímal sa už úplne pokojný Morozov. Toto bolo niečo pre neho. Konečne čosi, o čo sa môže oprieť. Každý lekár je tak trocha zberateľ. Na jednej strane sa snaží pacientom pomôcť, na druhej strane dúfa, že medzi bežnými prípadmi nájde dačo dostatočne zaujímavé, čím by sa mohol pochváliť, publikovať v nejakom prestížnom časopise alebo aspoň na konferencii. Mať svoju vlastnú zbierku výnimočných exemplárov. A hoci vykazoval Chodemčuk klasické príznaky bežných mentálnych porúch, to, čo opisoval teraz, sa tak ľahko nevidí. Teda, ak vraví pravdu.

„Hej. Hučalo a pískalo a bubnovalo mi v ušiach. Raz som mal zimomriavky, inokedy ma oblievala horúčava. Často som na pokožke cítil mravčenie, akoby mnou prechádzal elektrický prúd. Navyše vždy, keď to na mňa prišlo, som videl zdvojene. A úplne ku koncu som začal vidieť veci, ktoré tam neboli. Stretával som polopriehľadných ľudí, dokonca som počul, o čom sa rozprávajú. Akoby ozvena alebo duchovia. Ale dalo sa cez nich prejsť.“

„Takže ste vídali duchov?“ Morozov znel pobavene.

„Nie duchov,“ odpovedal mu Valja. „Skôr prízraky z iných...“ Chodemčuk takmer šepkal, ako malý nesmelý školák, ktorý sa hanbí niečo vysloviť nahlas.

„Nerozumiem vám, súdruh,“ posmelil ho Jurij Alexandrovič.

Valerij na okamih zavrel oči. „Iné svety,“ vyrazil napokon jedným dychom. „Prízraky z iných svetov.“

Keď ich otvoril, všimol si, že všetci zrazu zatajili dych a naklonili sa dopredu, aby im nedajbože neuniklo niečo, čo povie. Dokonca aj doteraz skeptický Morozov zrazu zvážnel.

„Jedna vec je byť si vedomý, že ste v inej realite, ale keď začnete vidieť záblesky z ďalších paralelných Zemí, keď začnete pochybovať, čo je pravda a čo nie, to...,“ Valjovi sa zlomil hlas.

„Čo ste videli?“

„Veľké budovy, sochy, ulice, celé námestia. To všetko a viac. Akoby sa prekrývali. Akoby ste vzali nejakú kresbu a cez ňu položili fóliu z meotaru, na ktorej je tiež čosi nakreslené. Niekedy slabo, inokedy silnejšie. Akoby závoj prehodený cez realitu. Vrstvy a vrstvy závojov,“ pokračoval.

„Napríklad Praha. Pred tým, ako som skočil späť sem, som v Prahe býval už niekoľko rokov. Vedel som, ako vyzerajú jej ulice, jednotlivé stavby, pamiatky a tak. V našej Prahe, teda v Prahe v našom vesmíre, som ale nikdy nebol a ani neviem, ako vyzerá, ale niekedy sa stalo, akoby sa tie dve Prahy prekryli. Naša a ich. Alebo iné dve Prahy. A vtedy som naraz videl obe navzájom odlišné mestá. Tie rozdiely miestami boli veľmi neskutočne veľké.“

„Napríklad?“

„Napríklad socha svätého Václava, ich patróna, čo bola na námestí v tej ich Prahe. V mojich vidinách bola niekedy prekrytá niečím iným. Dakedy tam vôbec nebola a na jej mieste sa týčilo obrovské súsošie Lenina a Trockého,“ a niekedy obrovský kamenný Hitler, či čierny monolit alebo veci z nočných môr, chcel dodať, ale našťastie sa zarazil. „Alebo aj niektoré budovy tam boli iné. A tak.“

„Viete, bolo to ako duchovia. Duchovia iných miest. Iných realít. A čím viac som mal tých záchvatov, tým častejšie som ich videl. A nielen to. Videl som ľudí, ktorí tam neboli. Počul som ich, ako sa rozprávajú. Ako sa smejú, ako na seba pokrikujú. Bolo to veľmi chaotické. Ako sen a nočná mora súčasne. Niekedy som nevedel rozlíšiť, ktorá budova je skutočná a ktorá nie, ktorému človeku sa mám vyhnúť, keď išli oproti mne dvaja, jeden z československej Prahy a iný z inej reality. Zrazu som nevedel, čo je skutočnosť a čo sen, čo je tento a čo ten druhý svet,“ riekol so sklopenými očami.

Chodemčuk si všimol, ako sa ostatným v miestnosti zatajil dych. Morozov, doteraz vždy taký skeptický a s pobaveným úsmevom na tvári, si dokonca musel sadnúť, uši a oči na stopkách, a hltal každé Valerijove slovo. O nič lepšie na tom neboli ani ostatní vyšetrovatelia. Zapisovateľ dokonca na okamih prestal ťukať do stroja a len počúval.

„Ako často ste ich videli, tie prízraky?“ zaujímalo Siryova. V rukách mal už ani sám nevedel koľkú cigaretu, no tentoraz si nezapálil a iba ju nervózne obracal v rukách.

„Spočiatku nie veľmi často, ale teraz si uvedomujem, že čím dlhšie som v ich realite bol, tým častejšie prichádzali. Navyše sa tieto vidiny stávali čím ďalej tým skutočnejšími a hmotnejšími. Raz, keď som prechádzal cez ulicu, sa mi zhmotnila pred očami jedna takáto budova, takmer na nerozoznanie od ostatných. Panoval v nej bežný ruch, ľudia do nej vchádzali a vychádzali, kým iní ľudia a autá cez ňu prechádzali, akoby tam ani nebola. Tak som dokázal rozoznať tých skutočných ľudí od nereálnych. Nikto z tých pre mňa vtedy skutočných ľudí ju nevidel, každý cez ňu prechádzal, akoby bola vzduch. Čo možno pre nich aj bola, ja neviem. Ale keď som sa ňou pokúsil prejsť ja, uviazol som niekde uprostred. Ako v nejakom bahne, nevedel som sa poriadne hýbať. Nedalo sa mi dýchať, v ušiach mi tepalo a hlavu mi išlo roztrhnúť. Dokonca sa mi zdalo, že si ma tam, v tej neexistujúcej budove niekto aj všimol a niečo na mňa kričal.“

„Ako ste sa odtiaľ dostali?“ opýtal sa asistent, ktorému to nedalo.

„Trvalo to asi tri či štyri minúty, no napokon to povolilo a ja som sa konečne mohol vyslobodiť a aj poriadne nadýchnuť. Zrazu tá budova začala miznúť, cítil som už len taký odpor, ako keď ste vo vode. Napokon ani taký nie. A keď som konečne z nej vyšiel, pamätal som si na ďalšie detaily svojho života pred skokom.“

„Napríklad?“

„Napríklad, že som pracoval tu, v Černobyle, a mal som ženu.“

V miestnosti ostalo ticho.

„Dobre. Poďme ďalej. V tom období, keď ste tam žili, akiste ste celkom dobre spoznali ich kultúru. Opíšte nám ju bližšie. Vraveli ste, že na tej Zemi bol tiež komunizmus?“

„Nie, nie tak úplne, súdruh Alexandrovič. Nie na celom svete. Viete,“ z Valju liezli informácie ako z chlpatej deky. Kým hovoril o fyzike alebo o Helene, tak sa zdalo, že sa nedá zastaviť. Len čo ale začali s politickou témou, tak začal byť obozretný. Valja, ak teraz niečo povieš zle, tak sa stadeto nedostaneš nikdy, pomyslel si.

Vtom to Siryovi docvaklo.

„Počujte, súdruh Chodemčuk, tu sa nemusíte báť žiadneho prenasledovania alebo podozrenia, že ste nejaký, pfff,“ zafunel, „podvratný živel. Tu predsa hovoríte o inej, druhej realite. Takže pokojne.“

Valerij na pár sekúnd zmĺkol a premýšľal. Dobre, skúsi hrať ich hru. Veď aj tak všetko už raz povedal pri predchádzajúcich vypočúvaniach. Rozhodol sa teda vyklopiť aj zvyšok.

Siryov sa usmial.

„Čo sa týka toho ich sveta, ako som už povedal, vyzeralo to podobne ako u nás. Akurát tam neexistovala Všezväzová socialistická republika, ale, počkajte,“ snažil sa spomenúť si na presný názov. „Aha, už viem. Zväz sovietskych socialistických republík. To som zistil už vtedy v nemocnici z rádia.“

V miestnosti sa rozhostilo ticho. Všetci napäto počúvali.

Siryov načal novú škatuľku cigariet, asi Prím alebo tých Sturmiek, a pripálil si. „Takže aj na paralelnej Zemi zvíťazil socializmus a bratský komunizmus,” utrúsil poznámku, skôr pre seba než pre ostatných.

Morozov pokračoval otázkou. „A, predpokladám, že to nebol jediný rozdiel v porovnaní s nami. V čom sa ešte líšili?“

„Zistil som, že do určitého bodu máme takmer totožné dejiny. Rím, stredovek, cárske Rusko, napoleonské vojny alebo obe svetové vojny.“

„A?“ zapojil sa znova do výsluchu Jurij.

„Podľa toho, čo viem, všetko sa zmenilo tesne po druhej svetovej vojne. V tej ich realite ostali po oslobodení Červenou armádou jednotlivé krajiny samostatné. Nepožiadali o bratskú pomoc a začlenenie do našej vlasti. Na rozdiel od nás sa končí ich zväz hneď za Ukrajinou. Československo, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko aj Juhoslávia sú samostatné krajiny. Dokonca aj Čína, Mongolsko, Vietnam a ostatné ázijské štáty našej vlasti sú samostatné.“

„Vravíte, že ich komunistický štát je menší ako... ako náš“, hľadal vhodné slová Siryov.

Valerij prikývol. Štokholmský syndróm, prehnaná kalkulácia, snaha zavďačiť sa väzniteľom, to všetko podporené drogami a perfektne vypracovaným postupom, ako u zúfalej trosky vyvolať sympatie, napokon spôsobili, že im chcel povedať všetko. Dokonca sa už ani necítil tak unavený. Čiastočne pomohla káva, z väčšej časti však amfetamín v podobe ranných tabliet.

„Viete, čo je ešte zvláštnejšie? Aj oni majú mnohých známych ľudí, ktorí sú takmer úplne totožní s tými našimi, len zastávajú iné pozície. Napríklad súdruh tajomník Romanov existuje aj v ich svete, len je obyčajným poslancom. A podobne aj mnohí ďalší. Oni tiež majú generálneho tajomníka, nejakého Gorbačova, ale ten sa podľa mňa snažil celý ich systém rozbiť.“ Ktovie, či nebol agentom západu alebo zradcom, tak ako u nás Stalin alebo Kirov, zauvažoval Valerij.

„Valja, povedzte mi, ako sú na tom ich obranné zložky? Armáda, letectvo, vojenský výskum.“

„Na to neviem odpovedať. Nikdy som sa o ne nezaujímal, ale asi ako u nás, nie? Majú tanky, lietadlá a lode. Ich Sovietsky zväz a Západ, ktorý volajú Amerika, sú zakliesnené v čudnom konflikte, vo vojne bez boja...v studenej vojne.“

Siryov zodvihol obočie.

„Hej,“ zamyslel sa, „vyzerá to tak, že na rozdiel od nás, kde západné mocnosti po druhej svetovej vojne upadli, ostala hlavnou silou západných mocností práve ona. Obe superveľmoci, ako ich nazývajú, sú rovnako silné s rovnakým množstvom zbraní hromadného ničenia. Dokonca sme tam, oni tam,“ opravil sa Valerij, „ani nepristáli na Mesiaci. Namiesto nás tam boli prví tí Američania.“

V ordinácii sa rozhostilo ticho. „Západniari na Mesiaci? Nemožné,“ vydýchol zarazene Jurij Alexandrovič.

Valerij prikývol.

„A ďalej? Vráťme sa k zbraniam.“

„Ja, ja neviem. Ja nie som špecialista na armádu a vojnu.“ Valerij začal zmätkovať. Bol som tam šťastný, našiel som znova zmysel života a ženu, ktorú som miloval. Ja som nechcel skočiť naspäť, chcel dodať, ale nemohol. Ak sa chce niekedy odtiaľto dostať a nájsť Helenu, ak Siryov neklamal a naozaj skočila spolu s ním, tak musí spolupracovať.

„Dobre,“ vyšetrovateľ prestal tlačiť na pílu. Skôr či neskôr sa k tým informáciám aj tak dostanú. Teraz mu však napadla iná myšlienka.

„Vravíte, že ste tam žili až do roku,“ pozrel do papierov s predchádzajúcimi výpoveďami, „až do novembra 1989. Čo sa stalo, že ste, ako vy vravíte, znova skočili?“

„Za to môže Helena. A tá posraná revolúcia,“ riekol cez zuby.

„Skúste nám povedať viac.“

„Ako som už povedal, v deň, keď som skočil, som zasa začal cítiť tie isté príznaky, ako keď sa mi začali vracať spomienky. Bolesť hlavy, obrovská pulzujúca bolesť. Nevoľnosť. Mal som vtedy v sebe už niekoľko liekov, ale tie nie a nie zabrať. Navyše sa mi znova zjavovali prízraky z iných svetov. Tentoraz ich bolo viac než kedykoľvek v minulosti. Dokonca aj u Heleny v byte, v našom byte, som videl malého chlapca, ako pobehuje po izbe s malým lietadielkom v ruke.“

Toto znova zaujalo psychiatra a začal sa detailne vypytovať otázky typu, kde konkrétne ho bolelo, či pociťoval závraty, nejaké náznaky depresie, aký mal tlak, a podobné nezmyselné otázky, ktoré bol síce hlavný vyšetrovateľ ochotný do určitej miery tolerovať, no žiadnym spôsobom ich neprivádzali k cieľu.

„To stačí,“ prerušil ho napokon Siryov. Valja stále nevedel, ako sa Jurij Alexandrovič volá, a tak mu prezývka ostala.

„Povedzte mi niečo tej revolúcii, o čo vlastne išlo?“

Valja sa nesmelo poškrabal na brade. Nerád hovoril o politických záležitostiach.

„Bola to revolúcia proti komunistickému systému. Ľudia sa búrili.“

„Takže proti vláde?“ táto informácia bola nová. Jurij Alexandrovič si nepamätal, že by o nej čítal v prechádzajúcich správach.

***

„Valerij poď sem! Vonku sa niečo deje.“

Veľmi sa mu nechcelo. Napokon sa z kresla na Helenine naliehanie postavil a podišiel k oknu. Zrazu pocítil závrat.

Bývali ďaleko od centra, ale na uliciach videli trúsiacich sa ľudí smerujúcich do mesta. Vyzeralo to ako na Silvestra. Tých ľudí boli celé zástupy. Mnohí z nich boli pravdepodobne duchovia, ozveny z iných Práh. V ten deň už pár prízrakov zazrel, naposledy malého chlapca vo flanelovej košeli, ako so smiechom a s malým dvojplošníkom v ruke pobehuje po ich obývačke. Napriek tomu, a to by Valerij odprisahal na svoj život, videl ulicami mesta kráčať miliónové davy.

„Poď pôjdeme von,“ nedala sa odbiť Helena.

V žiadnom prípade sa mu do tej zimy ísť nechcelo. Vonku okolo troch stupňov, ale v noci malo podľa predpovede mrznúť. Kosa ako v psinci a k tomu ešte pocit malátnosti, ktorý sa stupňoval raketovým tempom. Navyše prízraky na každom kroku. Už sa ich za tie roky naučil odlišovať od skutočných ľudí. Najčastejšie podľa ich správania, podľa toho, ako prechádzajú budovami, ako miznú a znova sa objavujú. No v takomto dave si nebol veľmi istý, či to zvládne. Navyše sa cítil v davoch vždy tak trochu nesvoj.

S Helenou žil už niekoľko rokov. Stále v tom istom byte, kde ho v osemdesiatom šiestom prichýlila, čoby bezdomovca s vytknutým členkom. Jej brat pár mesiacov nato, čo sa Valerij „nasťahoval“, odišiel a oni si z toho malého dvojizbáčika spravili domov. V tom čase Helena používala zase svoje dievčenské meno Šmídová, hoci v občianskom mala stále meno po svojom mŕtvom manželovi. Dohodli sa, že na verejnosti bude aj vystupovať ako jej brat Martin, no v súkromí sa ich vzťah vyvinul do úplne inej roviny.

O svojich problémoch, o tom, kto je a čo často zažíva, jej nikdy nevravel a ona sa nikdy nepýtala. Raz jej skúsil načrtnúť detaily svojho minulého života, no jeho pokus ukončila s tým, že nechce vedieť, čo bolo. Pre ňu je dôležitá len súčasnosť. Asi sa bála, že by o neho mohla prísť.

„A čo keby sme ostali dnes doma? Isto budú dávať záznam v televíznych novinách,“ skúsil sa k nej pritúliť. „Navyše ma dnes celý deň bolí hlava.“

Helena však patrila k tým akčným ženám, ktorým sa nedalo povedať nie.

„Tak ak chceš, ty tu ostaň, ja ale idem,“ vyhlásila razantne a na potvrdenie si začala obliekať nový tmavozelený kabát, čo si pred dvoma týždňami konečne kúpila v Tuzexe.

Valja sa pár okamihov vzpieral, ale skúste oponovať Helene. Nemáte šancu. Napokon sa chtiac-nechtiac začal slimačím tempom obliekať aj on. Hodil na seba starý baloňák, na hlavu si nasadil vlnenú čiapku, čo mu minulý rok uplietla, obul staré baťovky a vydal sa spolu s Helenou pred činžiak, kde sa pridali k hlúčiku ľudí pomaly smerujúcemu k Albertovu. Samozrejme, tak ako počas všetkých minulých revolúcií, aj tu šlo o mladých ľudí a študentov, ktorí šli vyjadriť svoj nesúhlas s režimom. Valerij však videl viac. Vonku na ulici videl aj tiene z iných svetov, tucty postáv prechádzajúcich múrmi skutočných budov a množstvo reálnych ľudí prechádzajúcich prízračnými budovami iných Práh, nepravidelne sa zjavujúcich a miznúcich vonku na ulici. Navyše mal pocit, že bolesť hlavy sa stupňuje.

Cestou sa dali do reči s akousi neskutočne utáranou mladou ženou, Drahomírou už nevie akou. Valjovi veľmi do reči nebolo, a tak ho len Helena predstavila ako svojho brata.

Ako vysvitlo, Drahomíra robila vrátničku na študentských internátoch v Tróji.

„Naozaj? To ste tam možno mohli stretnúť aj Martina. Ten robí na internátoch a na školách údržbára,“ zanôtila Helena. Vrátnička sa zasmiala, a spustila príval slov.

Valerij obe ženy ignoroval. Točila sa mu hlava. Chcel sa vrátiť domov, napchať sa tabletkami, dať si na čelo ľadový obklad, ľahnúť si a spať. Párkrát to aj Helene naznačil, no tá bola ako v siedmom nebi. Helena patrila medzi typy, ktoré museli byť vždy v centre diania. Plná energie a usmievavá, medzi ľuďmi sa cítila ako ryba vo vode. Vždy bola taká. Na rozdiel od Valju. Sama vravela, že už na priemyslovke vždy medzi prvými a vždy najaktívnejšia. Veľmi chcela ísť na vysokú školu. Ale to sa nedalo. Výška nebola pre všetkých.

Keď konečne krátko po pol siedmej dorazili na miesto, zhromaždenie sa už pomaly končilo. Od okoloidúcich sa dozvedeli, že časť zástupu išla na Vyšehrad, tak sa vydali tiež tým smerom.

Postupne sa k nim pridali ďalší známi, ktorých Drahomíra poznala z internátov. Spolu s ostatnými sa pustili do skandovania „Jakeša do koša“ a „Masaryka na stovku“.

Valerija, neskutočne unaveného a tackajúceho sa v dave, paradoxne tá atmosféra spolupatričnosti tak trocha postavila na nohy. Zdalo sa mu, že bolesť a nevoľnosť akoby trošička ustúpili, a dokonca za celý čas videl iba pár prízrakov. Žeby to povoľovalo, a on sa bude môcť konečne po dlhom čase poriadne vyspať? Žiaľ, ako sa neskôr presvedčil, bol to len klam.

Bolo okolo siedmej, keď spoločne došli až na Národní třídu, kde sa zhromaždil obrovský dav. Podľa Heleninho odhadu tam mohli byť tisíce ľudí. Podaktorí držali v rukách sviečky a zapaľovače, ďalší transparenty. Nad tým všetkým znela Československá hymna a niektoré ďalšie piesne.

Valerij však vnímal veci inak. Bolo ich tam neskutočne veľa. Milióny. Obyčajní ľudia z československej Prahy, obyvatelia Rakúsko-Uhorskej monarchie, zástupy protestujúcich z Prahy okupovanej neomongolskými hordami, z Prahy dobytej Švédmi, z Prahy Česko-slovenského kráľovstva, z ostrovného Štátu Pražského zo zatopenej Európy, z Prahy okupovanej Poliakmi, Rusmi, Ukrajincami, Rimanmi, Aztékmi, Marťanmi, prapodivným hmyzom a zo stoviek ďalších alternatívnych verzií hlavného mesta Československa. Demonštrácia sa šírila paralelnými vesmírmi ako dominový efekt. Na námestí videl ľudí mávať všemožnými verziami transparentov a vlajok a kričať rôzne heslá.

Videl ľudí, ktorí prechádzali jeden cez druhého a cez rôzne nereálne aj reálne budovy. Dokonca zazrel potetovanú a holohlavú verziu Heleny s preškrtnutými tromi korunkami na transparente a kričiacu čosi v cudzom jazyku. Všade chaos, šialený chaos. A uprostred toho neborák Valja, ktorému znova dal niekto hlavu do zveráku a poriadne utiahol, až cítil, ako mu praská lebka. Premkla ho silná nevoľnosť.

„Martin, si v poriadku?“ zaujímala sa Drahomíra. Neodpovedal, len sa snažil zadržať zvracanie a neodpadnúť. Už tu nechcel byť. Každú chvíľu videl, dokonca cítil, ako cez neho prešlo pár osôb a raz dokonca aj nejaký mechanický kôň. Väčšinou len zavrel oči, nemal chuť vidieť ich vnútornosti, no ak v ňom náhodou niekto zastal, tak ho doslova cítil. Cítil teplo, pach, dokonca slabé rytmické búšenie srdca dotyčného. Podaktoré prízraky sa navyše začali zhmotňovať. V tom okamihu začal Valerij panikáriť.

Jedna vec je uviaznuť uprostred rozľahlej budovy na prízemí, ale uviaznuť uprostred tela obrovského kybernetického koňa bolo šialené. Zrazu mu začalo byť všetko jedno. Bolesť, hučanie v hlave, nevoľnosť. Snažil sa jedine dostať z davu. Rozbehol sa, čo mu sily stačili, s Helenou aj s Drahomírou v pätách. V tomto prípade však je však slovíčko rozbehol sa dosť nepresné. Valerij sa predieral davom skutočných aj prízračných postáv. Snažil sa čo najrýchlejšie dostať zo stredu davu a pritom prechádzal desiatkami postáv z paralelných realít, niektorými ľahko, inými ťažšie.

Konečne sa dostal do oblasti, kde bolo protestujúcich menej. Čochvíľa ho dobehli obe ženy.

„Si v poriadku?“ chytila ho Helena za ruku a pritisla k sebe. Cítil vôňu jej vlasov, a hoci oči naplnené strachom a záchvatmi šialenstva mu kmitali po dave sem a tam, začal sa konečne upokojovať. Nádych. Výdych.

Mohlo byť asi okolo ôsmej, keď sa Helena s Drahomírou a s tackajúcim sa Valjom, ktorého nikto nepoznal inak ako Heleninho brata Martina, pomaly predierali masami ľudí. Konečne sa dostali na okraj námestia, kde boli obe ženy svedkami neuveriteľnej scény. Mladí ľudia posedávali a držali sa za ruky, dievčiny dávali policajným ťažkoodencom za štíty kvetiny a spolu spievali české a slovenské piesne.

No Valerij mal pred sebou iný, omnoho krvavejší obraz. Na zemi pred ním ležali v kalužiach krvi nespočetné telá, cez ktoré sa valili policajné jednotky s tromi korunkami na prilbách, tanky s červenými hviezdami, vojaci s ďalšími rôznymi označeniami z nespočetného množstva rôznych, navzájom sa prekrývajúcich vesmírov. Pred očami mu prebiehal prízračný masaker protestujúcich mladých ľudí túžiacich po slobode. Boj za slobodu opakujúci sa v desiatkach paralelných realít Prahy, utopený v oceánoch krvi pod pätami miliónov vojakov a policajtov rôznych národov, rás a režimov. Nikto z nich netušil, že také čosi sa čoskoro stane skutočnosťou aj tu.

Valerija naplo, zlomilo v páse a začal zvracať. V hrdle ho pálilo a v ušiach neustále počul hlasité pískanie prehlušované neustálym DUM, DUM, DUM. Pozrel sa dole na ruky. Tie začali pred jeho očami miznúť, akoby sa vyparovali. Zrazu pochopil, čo sa deje. Nechcel ísť, chcel ostať a byť s ňou a utiecť odtiaľto. Chcel kričať, no z úst mu nevyšiel ani hlások.

Helena, nemali sme sem chodiť!

Keď dopadli prvé rany obuškov, bola Helena práve pri ňom a podopierala ho, kým Drahomíra mu držala bundu, aby si ju nepošpinil. Keď dopadli prvé rany a policajné oddiely sa pohli vpred, vyšmykol sa Valerij z Heleniných rúk a dopadol na zem na všetky štyri. Čosi na neho v tom zmätku kričala. Keď dopadli prvé rany a medzi ľuďmi vypukol chaos, chcel jej ešte niečo povedať, no už nevládal. Napokon sa zrútil v bezvedomí k zemi.

Poslednú vec, čo počul, pred tým, než jeho telo zmizlo pod stovkami utekajúcich nôh, než sa rozplynulo medzi dimenziami, pred tým, než znova skočil, bol Drahomírin krik, že tie svine zabili Martina Šmída.

***

„Súdruh Chodemčuk, ste v poriadku?“ zatriasol Valjom Morozov.

Ten si až teraz všimol, že kým bol zahĺbený do spomienok, posledná cigareta, v podstate už len vyhasnutý špak, mu popálila prsty.

„Prepáčte. Čo ste sa pýtali?“

„Či poznáte dôvod revolúcie, o ktorej sa letmo zmieňujete v predchádzajúcich výpovediach.“

„Chceli slobodu. Podľa ich slov jej mali málo.“ Chodemčuk sa zatváril zmätene. „Ale veď mali všetky výdobytky socialistického zriadenia a kráčali pevným smerom k svetlému komunizmu, tak ako my. Tak prečo boli nespokojní?“

Blafoval. Spomienky na Helenu mu konečne pomohli prelomiť zdanie sympatických súdruhov vyšetrovateľov, ktorí mu chcú pomôcť. Napokon sa rozhodol že im predsa len nechce povedať pravdu. Rozhodne im nesmie povedať, čo všetko počas tých posledných hodín tam videl a zažil.

„Boli to blázni, súdruh Jurij Alexandrovič,“ vyhlásil napokon.

Ten len mykol plecom. „Zúčastnili ste sa aj vy na tom proteste?“

„Išli sme von, ale bolo mi veľmi zle a...“ zavzlykal zrazu Valerij.

Morozov sa prekvapene pozrel na vyšetrovateľa a potom naspäť na Chodemčuka. Posledné časti výpovede boli častejšie hľadaním neúplných informácií prerušovaným dlhšími pauzami, keď sa Chodemčuk stratil vo vlastných spomienkach, než systematickým skladaním príbehu.

„Čo sa stalo?“

„Posledné, čo si pamätám, je, ako sa nado mnou skláňa Helena a niečo na mňa kričí,“ smutne konštatoval Valerij. Toto bola koniec-koncov pravda. Tam, na Národní tříde, keď spadol, zlomok sekundy pred tým, než ho obklopila tma bezvedomia, počul jej hlas, hoci už nevie, čo kričala. Slzy mal na krajíčku.

„Nikdy predtým mi nebolo tak zle. Bolo to rovnaké ako vtedy, keď som sa zobudil na tej ceste, predtým, než ma odviezli do nemocnice“ zodvihol uplakané oči k vyšetrovateľom. „Znova som bojoval s bolesťou, ale napokon som odpadol.“

Jurij Alexandrovič sa zamyslel. „Pamätáte si potom ešte na niečo? Čokoľvek?“

„Iba bolesť. Bolesť a pocit, že sa obraciate naruby. Všetky vnútornosti von, zbierate vlastné črevá, pišťanie v ušiach, pálivý pocit na pokožke a tma. A ďalej? To už viete vy lepšie než ja. Prebral som sa znova v nemocnici. Tu. V tejto. Pripútaný k posteli. Vraveli ste, že ma našli na Červenom námestí, ale to si nepamätám. Tak ako som si nepamätal ten prvý raz.“

Napokon to Valerij Chodemčuk nevydržal a rozplakal sa. Nechcel tu byť. Chcel byť tam, v Prahe. S ňou. Nechcel byť tu!

Morozov kývol Siryovi. Ten po chvíli premýšľania súhlasil a zavolal ošetrovateľov, ktorí odviedli Valerija na izbu.

***

Keď konečne vyšli z inštitútu, bolo už niečo po desiatej večer. Po aute, ktoré malo odviezť oboch vyšetrovateľov, však stále nikde ani vidu, ani slychu. Keďže celé dni presedeli v malej vydýchanej kancelárii, ocenili napokon všetci traja muži konečne chvíľu na čerstvom vzduchu. Vonku snežilo, a tak ostali stáť pod strieškou chrániacou vchod do budovy. Hlavný vyšetrovateľ si práve pripaľoval predposlednú Sturmku, keď Morozov prerušil ticho.

„Úžasné, ako sa dokáže sústrediť a priam až fascinovane rozprávať, keď ide o jeho prácu, nezdá sa vám? Po väčšinu času je len úbohou troskou, ale hneď ako dôjde na tie jeho fyzikálne hračky alebo Helenu, tak...“

„To využite,“ skočil mu do rečí Siryov. „Musíme z neho dostať čo najviac informácií. O politickom usporiadaní tých miest, kde bol. O ich vojenskej sile. Aj o technologickej výbave. Možno budeme vedieť tie informácie použiť proti Západu. Hlavne skôr, než sa zrúti alebo...“ Alebo znova skočí, chcel dodať, ale také zlyhanie nepripadalo do úvahy. Na okamih sa odmlčal.

„Fascinuje ma to prepojenie svetov,“ pokračoval po chvíli, skôr pre seba než pre doktora. „Vo všetkých došlo k černobyľskej katastrofe. Vám sa to nezdá zaujímavé? Akoby nejaký zlom, spojnica vesmírov, v ktorej sa prelínajú a dotýkajú. Nexus. Možno práve takéto udalosti mu umožnili skočiť.“

Takéto slová Morozova prekvapili. Oni si naozaj o tom chudákovi myslia, že sa dokáže teleportovať do iných paralelných vesmírov?

„Jurij Alexandrovič, vy si teda nemyslíte, že je to západný agent?"

Vyšetrovateľ neodpovedal. Dával si načas. Namiesto toho mierne zaklonil hlavu a potiahol si z cigarety. Vychutnával si jej štipľavú chuť, arómu, čo mu zanechávala v ústach. Odrazu ľutoval, že neostali čakať na auto vo vnútri.

O Chodemčukovom incidente, ako udalosť na velení rozviedky volali, počul Jurij Alexandrovič takmer okamžite po jeho zjavení sa v Moskve. Samozrejme, tak ako všetci ostatní to bral spočiatku ako fantazmagóriu svedkov, dezinformáciu, propagandu či iný zásah západných mocností do vnútorných záležitostí štátu. Jeho nadriadeným to však nedalo spávať a časom ani jemu. Sám zažiadal o pridelenie prípadu, a čím viac sa mu venoval, tým väčšmi bol presvedčený, že musí Valerija Iľjiča Chodemčuka navštíviť sám.

„Choďte zistiť, čo je s tým autom,“ obrátil sa na bokom stojaceho zapisovateľa, ktorý si s predstieraným záujmom v slabom nočnom osvetlení čítal niečo na nástenke pred ústavom.

Vedľa stojaci riaditeľ nervózne zašúchal nohami. Zjavne bol zvyknutý konať z pozície nadriadeného a teraz musel čakať čo i len na hlúpu odpoveď. Už počas vyšetrovania sa musel krotiť, avšak v ten posledný deň, keď začali bez neho, mu už praskli nervy. Napriek tomu znova siahol na dno svojej trpezlivosti.

Po tom, čo asistent hlavného vyšetrovateľa odišiel zháňať meškajúci odvoz, si dal vyšetrovateľ ešte chvíľu načas a riaditeľa zámerne ignoroval.

„Nie. A nie je ani blázon, ak máte na mysli toto,“ prehovoril konečne.

„Vy si teda naozaj myslíte, že má pravdu? Že je tým, za čo sa vydáva? Ale veď to je bohapustý výmysel slaboduchých rojkov. Takých sme predsa,“ nestihol dokončiť, pretože ho prerušil pohyb vyšetrovateľovej ruky smerujúcej pod kabát.

Tentoraz si to, Georgij, prehnal. Už ťa majú, pomyslel si psychiater. Vedel že oponovať vyšetrovateľom z ministerstva sa neopláca.

Na jeho prekvapenie však vyšetrovateľ nevytiahol zbraň ani želiezka, ale hnedú obálku a podal ju psychiatrovi.

„Nejde o to, či mu veríte vy alebo ja. Ide o fakty a dôkazy, pán riaditeľ. Chodemčuk sa podľa výpovede viacerých svedkov zhmotnil nie na Hlavnom námestí, ale uprostred Kremľa. To námestie sme mu natlačili do hlavy my. Navyše,“ ukázal na obálku v Morozových rukách, „toto mal v ten deň pri sebe.“

Hoci bola už tma, stáli na schodoch a tie osvetľovala lampa, takže si Morozov mohol dobre všimnúť, že vo vnútri obálky sa nachádzala kôpka farebných papierov s číslicami.

„Dnes ráno, skôr než ste prišli, sme mu ich znova ukázali, aby potvrdil ich pravosť. Ich peniaze, československé,“ odpovedal na nevyslovenú otázku.

„A tá červená knižočka s fotografiou je nejaký identifikačný preukaz?“

Jurij Alexandrovič prikývol. „Vystavený na meno Martin Šmíd. Oboje sme dali preveriť odborníkom. Atrament použitý na pečiatky v ich občianskom preukaze je úplne bežný, no vodotlač je náročná. Podľa toho, čo Chodemčuk vravel, je to síce asi tak aj tak podvrh, no kvalitatívne na vysokej úrovni.“

„A peniaze?“ Morozova popadla zvedavosť.

„To je trocha iná káva. Ak aj bol preukaz podvrh, tak peniaze vyzerajú byť pravé. Minimálne čo sa týka kvality vodotlače, farby a samotného papiera. Lenže,“ zamyslel sa, „ide o druh peňažného papiera, ktorý sa v našom svete nepoužíva. Nekorešponduje ani s našimi, ani so západnými vzorkami. Dokonca ani farby vybrané na tlač nie sú po chemickej stránke typické. A to už vôbec nevravím o tom, prečo by si vôbec mal niekto vymýšľať peňažnú menu nejakej fiktívnej krajiny. Hoci,“ pokrčil plecami vyšetrovateľ, „vieme, že Československo nejaký čas v našej realite existovalo ako samostatný štát. Chvíľu, pred vojnou, kým sa nepridalo k nám. Koniec-koncov, tí ľudia zobrazení na bankovkách naozaj boli významnými postavami ich dejín. Teda väčšina. O tom chlapovi na zelenej stovkovej bankovke však nevieme nič.“

Medzitým sneženie zosilnelo a auto ešte stále nedorazilo. Jurij Alexandrovič si vyhrnul golier a spolu s psychiatrom sa ešte viac schovali pod striešku chrániacu vchod do budovy.

Vzal ochromenému doktorovi bankovky z ruky a znovu ich opatrne vložil do obálky. Zo škatuľky, ktorú vzal asistentovi, vyklepal poslednú Sturmku a zapálil si.

„Počujte Georgij Vasiľjevič, či už si myslíte, že to je pravda alebo nie, ten muž nesmie do odvolania opustiť múry vášho inštitútu. Držte ho osamote a obmedzte kontakt s okolím. Je nebezpečný. Jeho myšlienky môžu v dnešnej hektickej dobe získať medzi spodinou a vnútornými nepriateľmi podmienky na klíčenie a môžu podnecovať k nepokojom. Nezabudnite, ako dopadla Budapešť a ako sme sa pred rokmi museli porátať s Poliakmi. Dokonca dvakrát!“

„Spoľahnite sa,“ zamrmlal Morozov. „Ten chlap do ďalšieho nariadenia neopustí túto budovu. Ale aj tak si myslím, že ide len o neškodného chudáka trpiaceho paranoidnou schizofréniou.“

Zrazu sa vyšetrovateľ pozrel Morozovi do očí. Mal úplne iný pohľad než ten, na ktorý bol u vyšetrovateľa zvyknutý.

„Ale čo ak nie, čo ak vraví pravdu? Viete si to predstaviť?“ V očiach mu hrali plamene vášne a fanatizmu, hlas mu znel vzrušením.

„Celá armáda teleportujúcich sa vojakov, skáčucich silou vlastnej vôle z miesta na miesto priestorom a časom. Takú armádu by nikto neporazil. Za pár dní by sme zrazili Západ na kolená. A potom celú Zem! A keď konečne ukončíme túto večnú vojnu a svet bude náš, obrátime svoj zrak na tie iné svety. Iné dimenzie. Celé vesmíry.“

V diaľke sa konečne ozval zvuk približujúceho sa motora. Zdá sa, že vyšetrovateľov asistent konečne zohnal auto.

Jurij Alexandrovič sa náhle, akoby lusknutím prstov ovládol, sťaby precitol z nejakého horúčkovitého sna. Morozovovi tiekli po chrbte potôčiky studeného potu. Celý čas vedel, že bol pri vypočúvaní v kancelárii zavretý s bláznom. No až teraz si uvedomil, že tých bláznov bolo v skutočnosti viac.

Auto, hranatý mercedes šedočiernej farby, konečne zastalo pri schodoch ústavu.

Vyšetrovateľ sa naposledy pozrel na riaditeľa Serbského inštitútu a už úplne vyrovnaným hlasom riekol: „Morozov, musíme zistiť ako sa mu to podarilo. Za každú cenu. Behom najbližších dní sa vám ozvem a budem vás inštruovať, ako ďalej.“

Následne sa otočil a zišiel po schodoch k autu. Predtým, ako doň nasadol, sa zvrtol na podpätku smerom k starému psychiatrovi a zodvihol pravú ruku.

„Heil Führer.“

„Sieg Heil,“ zašomral Morozov.

***

Cestou na letisko si Jurij Alexandrovič v aute poklepával prstom po novej, nenačatej škatuľke Marlboriek. Schoval si ju do vrecka, ten ukrajinský chuj by mu ich všetky vyfajčil a nemecké Sturmky, či nedajbože tie ich Primy, ani zďaleka nie sú také lahodné.

Chvíľu cez okno neprítomným pohľadom sledoval ulice Moskvy, ktorá si aj po štyridsiatich rokoch od dobytia Wehrmachtom zachovávala typický ruský štýl. Stále sa však nemohol zbaviť pocitu, že mu niečo uniklo. Niečo, čoho sa letmo dotkol, no nemohol si spomenúť, o čo konkrétne išlo. Vedel, že sa to netýka len toho prekliateho ukrajinského mesta. Čo ak nie je jedinou spojnicou všetkých realít, zauvažoval. Keď Chodemčuk skočil do jednej z tých alternatívnych dimenzií, možno za to mohol Černobyľ. Je jedno, či išlo o posraný urýchľovač v Chodemčukovej realite, jadrovú elektráreň zo sveta samostatného Československa, alebo výbuch generátoru energie vril v ich realite. Ale on predsa skočil aj druhýkrát. Mohla za to tá smiešna revolta v Československu? Nie je aj ona nejakou ďalšou spojnicou? Nazatajuje im Valerij nejaké dôležité fakty? Koľkokrát sa už asi odohrala? A ak áno, hrozí niečo podobné aj tu? A ak áno, môže také niečo vôbec ohroziť Árijskú Ríšu, rozprestierajúcu sa od Atlantiku až po Ural? Toto ešte bude musieť preveriť.

Epilóg

Georgija Vasiľjeviča Morozova striaslo. Keď osamel, vrátil sa do kancelárie a zamieril k malej vstavanej skrinke. Otvoril ju a vybral odtiaľ vodku s klasickým zdobeným pohárom. Nalial si až po okraj a alkohol na jeden hlt vypil. Potom si znova nalial a usadil sa za písací stôl v kancelárii.

Za posledný týždeň sa mu zmenil pohľad na celý vesmír. Ak je pravda to, čo si za posledné dni vypočul, tak existovali minimálne dva ďalšie svety, v ktorých Ríša prehrala vojnu a spojenci a komunisti ju naopak vyhrali.

Od svojich pätnástich bol členom strany, najskôr jednej, potom druhej. Zďaleka však s nimi nesympatizoval tak, ako mal. Ani s jednou. Ako dvadsiatnik zažil vojnu a pamätal si, ako nacisti vyhrali, ako ich vítali na uliciach Moskvy s kyticami. Pamätal si súd s boľševickými sviňami, aj to, ako našli Stalinovo telo so zbraňou v ruke a s prestrelenou lebkou. Pamätal si sľuby mieru, aj toho trasúceho sa deda, ktorého kedysi volali Führer.

Ale odvtedy išlo všetko dole vodou. Druhá vojna a bombardovanie Británie. Zhodenie japonských jadrových bômb na Sydney v päťdesiatom prvom. Studená vojna so Západom. Hladomor a chrípková epidémia v šesťdesiatych rokoch. Druhé Varšavské povstanie v sedemdesiatych. Epidémie kiahní a cholery, chudoba, znova hladomor, triedny systém a tábory pre nevyhovujúcich.

Bolo to podobné aj v iných realitách? Už sám nevie, čomu veriť.

Ríšu zamestnáva studená vojna so Západom a po tej sabotáži vrilového generátora sa šťastie pomaly začalo prikláňať na stranu Západu. Američania vraj navyše majú nové zbrane, ktorými by mohli konečne zraziť náckov na kolená. Možno aj preto sa nechal nimi pred rokmi naverbovať a v tajnosti spolupracoval s piatou kolónou a pašoval ľudí na západ. Disidentov. Vedcov. Intelektuálov. Vysokých vládnych alebo armádnych činiteľov. Všetkých, ktorých prenasledovali, ktorých mu dali do opatery a ktorých potom vyhlásil za bláznov alebo mŕtvych.

Ak je ale Valerij Chodemčuk skutočný a skočil, podľa toho, čo vravel, nie raz, ale dvakrát, dokonca do dvoch odlišných realít, a ak sa nacistom nejakým spôsobom podarí objaviť, ako získal tie schopnosti, tak...

Spomenul si na vyšetrovateľove slová: „... dobyjeme svet!“

Po chvíli uvažovania a asi piatom pohári vodky sa napokon rozhodol. Z hornej zásuvky stola vybral hárok čistého papiera, vzal do ruky atramentové pero, darček od svojej zosnulej manželky, a začal písať. Po pár minútach odložil zapísanú stránku s rozlúčkou a vysvetlením, prečo konal tak, ako konal, na stôl a siahol do najspodnejšej, vždy zamknutej zásuvky. Pod hŕbou papierov našiel to, čo hľadal – drevenú škatuľku. Otvoril ju a z jej vnútra vybral revolver. Z malej papierovej škatuľky vysypal náboje a postupne ich vložil do jednotlivých komôr. Napokon sa postavil, revolver si strčil do vrecka na nohaviciach a rázne vykročil do sekcie IIA na druhom poschodí, kde sa nachádzal skokan.

Reálne postavy:

Valerij Iľjič Chodemčuk (24.3.1951 – 26.4.1986). Prvá obeť černobyľskej katastrofy, pôvodne operátor a obsluha hlavných obehových čerpadiel. V černobyľskej elektrárni začal pracovať v auguste 1973. V čase výbuchu sa pravdepodobne nachádzal v strojovni hlavných obehových čerpadiel. S najväčšou pravdepodobnosťou zomrel okamžite pri výbuchu. Jeho telo nebolo nikdy nájdené. Pravdepodobne je pochovaný pod troskami parných separátorov. V reaktorovej budove 4. reaktoru má pamätný nápis.

prof. Georgij Vasiľjevič Morozov (8.2.1920 – 20.11.2012). Odborník v oblasti psychiatrie. Od roku 1957 do r. 1990 riaditeľ Serbského inštitútu všeobecnej a forenznej psychiatrie v Moskve, s ktorého menom je spojené politické zneužívanie ústavu voči disidentom a vnútorným nepriateľom Sovietskeho zväzu, neskôr usvedčený s blízkej spolupráce s KGB.

Martin Šmíd. Fiktívna postava, ktorá zohrala počas Nežnej revolúcie 17.11.1989 svoju úlohu. Po zásahu branných zložiek proti demonštrantom sa rozšírila medzi účastníkmi revolúcie fáma o mŕtvom študentovi. Obeťou mal byť študent matematicko-fyzikálnej fakulty Univerzity Karlovy, ktorého mali policajné sily počas demonštrácie zabiť. Fámu rozšírila istá Drahomíra Dražská, ktorá si podľa neskoršieho vyšetrovania príhodu vymyslela. Paradoxom ostáva, že po stretnutí oboch táborov ostal naozaj na zemi ležať človek, ktorým ale bol Ludvík Zifčák, agent provokatér Štátnej bezpečnosti (ŠtB), ktorý bol nasadený do študentského hnutia a vystupoval pod krycím menom Milan Růžička.

Drahomíra Dražská (1966 – ). V čase revolúcie 22-ročná mladá žena, ktorá pracovala v internátoch pražskej Tróji ako vrátnička. Ako prvá rozšírila fámu o údajnej smrti neexistujúceho Martina Šmída, ktorý bol údajne počas demonštrácie 17. novembra 1989 brutálne ubitý na smrť jednotkami bezpečnostných síl. Neskôr počas vyšetrovania priznala, že si celý incident vymyslela.

Petr Grác. Príslušník Hlavnej banskej záchrannej stanice Ostrava, ktorý 3. mája 1981 zasahoval spolu s ďalšími kolegami pri banskom nešťastí v závode Barbora v bani 1. mája v Karviné. Pri nehode bolo zranených jedenásť osôb a osem osôb vrátane Petra Gráca zomrelo.

Grigorij Vasiljevič Romanov (7.2.1923 – 3.6.2008). Sovietsky politik a významný člen Politbyra a Komunistickej strany ZSSR. Po Černenkovej smrti v marci 1985 bol spolu s Viktorom Grišinom hlavným Gorbačovým rivalom o post Generálneho tajomníka ÚV KSSZ. Patril medzi odporcov Perestojky.

Nikolaj Nikolajevič Bogolubov (21.8.1909 - 13.2.1992). Sovietsky matematik a teoretický fyzik známy pre významný príspevok do kvantovej teórie poľa, klasickej a kvantovej štatistickej mechaniky, klasickej a kvantovej štatistickej mechaniky, klasickej a kvantovej štatistickej mechaniky a klasickej a kvantovej štatistickej mechaniky teórie dynamických systémov; bol držiteľom ceny Dirac za rok 1992.

Vymyslené postavy:

Jurij Alexandrovič “Siryov“. Vyšetrovateľ ministerstva vnútra Árijskej Ríše, ktorý má za úlohu zistiť čo najviac o fámach týkajúcich sa Valerija Chodemčuka. Po čas vyšetrovania bol oblečený v sivom obleku. Odtiaľ Valeriho rezývka Siryov (Siryy = po ukrajinsky šedý)

Helena Grácová, rod. Šmídová. Vdova po Petrovi Grácovi. Ujala sa potulujúceho sa Valerija a starala sa oňho. Napokon spolu žili a čakala jeho dieťa.

Martin Šmíd. Helenin brat, za ktorého sa Valerij vydával počas svojho pobytu u nej v byte.


cyberstorm
Fanúšik scifi, knižný recenzent. Poviedkový beta-reader a porotca poviedkových súťaží scifi.sk, koordinátor Poviedok na počkanie.

Diskusia

Buď prvý užívateľ a pridaj svoj príspevok do diskusie
 

Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.

Ďalšie články / poviedky v téme

Videl ľudí, ktorí prechádzali jeden cez druhého a cez rôzne nereálne aj reálne budovy. Dokonca zazrel potetovanú a holohlavú verziu Heleny s preškrtnutými tromi korunkami na transparente a kričiacu čosi v cudzom jazyku. Všade chaos, šialený chaos. A uprostred toho neborák Valja, ktorému znova dal niekto hlavu do zveráku a poriadne utiahol, až cítil, ako mu praská lebka. Premkla ho silná nevoľnosť.

Studená vojna, špionáž, KGB a nejakí tí superhrdinovia, ktorí si svoj osud možno nikdy vlastne nepriali. Ich kroky dejinami sa ale podpíšu na udalostiach k novému zajtrajšku. Cesta k Nežnej revolúcii nebola zafŕkaná len krvou...

V roku 1947 ovládol ZSSR takmer celú kontinentálnu Európu. V roku 1989 sa komunistický kolos, silnejší a sebavedomejší než poznáme z našej reality, začína otriasať. Nespokojnosť ľudí s nadvládou Moskvy narastá, nádej na zmenu strieda apatia a ako sa blíži kritický november '89, sa ľudia ocitajú medzi kladivom a nákovou síl, ktoré nemajú šancu ovládať.

Medzi obyčajnými ľuďmi žijú aj bytosti, ktoré kráčajú za hranicou reality, a hoci sa snažia udržať svoje svety oddelené, nie vždy je to možné. Blíži sa November a oni sa musia rozhodnúť, ako zareagujú na spoločenské udalosti. Režim totiž uťahuje slučku rovnako okolo obyčajných, aj nadprirodzených obyvateľov republiky.

Mala revolúcia v novembri 1989 nejaký kľúčový okamih? Nakoľko bol dôležitý? Mala by revolúcia rovnaký priebeh, aj keby sa neudial? Štvrtá poviedka z antológie Iná nežná.

Rutina života. Opakované vstávanie, práca, priatelia... Nič sa nemení, všetko ostáva rovnaké. Zmena je v nedohľadne. Ale prečo vlastne? Tretia poviedka z antológie Iná nežná.

Známe osobnosti dejín Novembra 1989 sa v ďalšej poviedke z nášho online zborníka Iná Nežná stretávajú s novým osudom. Žáner alternatívnej histórie naplno ožíva v hádankách pre čitateľa a zároveň odkrýva časti známej reálnej histórie.

Zamysleli ste sa niekedy nad tým, ako by vyzeral pád komunizmu, ak by pár ľudí neudržalo nervy na uzde? Aká je tenká hranica medzi Nežnou revolúciou a krvavým masakrom? Pri príležitosti 30. výročia Nežnej revolúcie sa v tejto poviedke sa pokúsime na tieto otázky odpovedať.

O mesiac to bude 30 rokov od momentu, kedy sa námestia zaplnili ľuďmi, ktorí požadovali zmenu systému z komunistickej totality na demokratický. Čo ale, ak by sa veci pred tými rokmi uberali iným smerom? Alebo by boj prebiehal inak? Alternatívna história je jedným zo žánrov fantastiky, na ktorom stavia aj nová slovenská zbierka poviedok.