Kráľova záhrada

Záhrady schovávajú vo svojich zákutiach netušené tajomstvá. Čo potom musí byť ukryté v záhrade kráľa, veľkej a majestátnej. No s tajomstvom je spojené i smrteľné nebezpečenstvo.

Na sveta brehu opačnom

zastal pri rieke času

v samote blúdiac záhradou

zrel zabudnutú krásu

Ten nebies súmrak včerajší

čo stojí v ceste ránu

jagavých strážcov tajomstva

chrániacich noci bránu

On v časy prešlé uprel zrak

bez hnevu i bez strachu

a nohou stupaj vyplnil

by vzal jej svoju ťarchu

Sám proti sebe dvihol meč

no v svojom srdci stálom

daroval život, smrť prijal

a stal sa lode kráľom

Yarc ležal v tráve nehybne s tvárou zaborenou do sviežo voňajúcich trsov. Prsty zaryté v mäkkej hline, na tvári prach zmiešaný s večernou rosou. Celým telom sa tisol k zemi, ako sa vystrašené dieťa tisne ku svojej matke. Strach v ňom zahnal všetky ostatné pocity. Žiadne iné pocity nemali na tomto mieste právo na existenciu. Tu, v Kráľovej záhrade, vládla hrôza a smrť.

Po vynesení rozsudku ho obrali o všetko, okrem ochranného amuletu, a hodili do prachu za bránu záhrady. Ale čo mohol čakať, nebol šľachtic ani veliteľ, len nedospelý chlapec, žiak zo školy bojovníkov, sirota neznámych rodičov. Cítil sa opustený a stratený v tomto obrovskom pralesnom parku plnom prízrakov odsúdencov. Pozrel hore k slnku ako k poslednej nádeji, no to sa pomaly skláňalo nad hlbokým lesom a rozľahlým okruhom nedostupných brál.

V náhlom poryve mysle sa vrhol naspäť k bráne. Zapraskalo mu v ušiach, priestor sa na okamih zaplnil mihotavými bodmi a neviditeľná pružná sieť ho odhodila do trávy. Pochopil. Záhrada nad ním získala moc a nemienila sa vzdať. Zúfalstvo ho naplnilo až po okraj. Udrel čelom o zem a duto zastonal. Útrapy v temných kobkách väzenia naňho doľahli naplno a neovládateľný príval plaču mu zastrel zmysly. Napokon vyčerpaný zaspal, vystretý na čistine zahradenej vysokým záhradným múrom a napoly ukrytej vo večernom tieni lesa.

Myseľ mu v spánku zablúdila o niekoľko týždňov späť. Vtedy to bolo úplne iné - namiesto tichého večera rušná noc, namiesto samoty zmätok vystrašených, pobehujúcich a skrývajúcich sa chlapcov. O vymetení školy bojovníkov už počuli, ale teraz ho po prvý raz zažívali na vlastnej koži. V pokojnejších časoch medzi vojnami udržiavala vládcova garda vymetaním svoju bojaschopnosť a disciplínu v školách, a zároveň zabezpečovala, že prežili len tie najlepšie z nich. Ostatné boli bez milosti zničené. Väčšina žiakov boli siroty, o ktoré sa nemal kto postarať a ani ich oplakávať. Škola bola ich jediným domovom a ochranou. Nikomu nezáležalo na tom, či zomreli v radoch vládcovho vojska, alebo ešte predtým, než sa doň mohli zaradiť.

V tú noc stáli všetci so starým učiteľom skrytí v temnote fijalového lesa, od najstarších, takmer dospelých, až po drobcov polovičnej výšky, a tváre im ožarovala škola, stonajúca a kvíliaca v obrovských plameňoch. Obkolesovali ju ozbrojení odvedenci z iných škôl, trochu vyplašení a zároveň unesení tým ohnivým výjavom, a v pozadí sa temneli siluety gardových vojakov na koňoch s fakľami v rukách. Učiteľ sa odvrátil od žiary ohňa a zavolal k sebe Roda a Yarca, svojich najstarších žiakov:

"Chystajú sa na nás zaútočiť. Idem k nim a pokúsim sa vyjednať prímerie. Ak by sa mi to nepodarilo, bojujte, len tak môžete prežiť. Verím vám, tak ma nesklamte."

Nemo prikývli. Učiteľ pozrel každému z nich do očí, pomaly sa obrátil a vykročil ku škole podopierajúc sa o svoj meč. O chvíľu sa zmenil na tmavú siluetu črtajúcu sa na pozadí požiaru. Vojaci si ho všimli, až keď vystúpil z tmy lesa. Odvedenci sa s rešpektom rozostúpili, učiteľ prešiel pomedzi nich až ku kapitánovi gardy. Obaja zastali oproti sebe s obnaženými mečmi v rukách. Chlapci, opretí za kmeňmi fijalov, nedokázali odtrhnúť oči od toho výjavu. Kapitán bodol, náhle, bez náprahu. Vzápätí meč vytiahol, obtrel z neho krv a odvrátil sa. Učiteľ zmeravel, neisto sa pootočil, pozrel smerom k lesu a pomaly sa zosunul na zem. Yarc privrel oči a tvár zaryl do drapľavej kôry stromu. Okolo seba začul hlasné výdychy prekvapenia a zjajknutia mladších chlapcov. Spamätal sa. Obrátil sa k ostatným a pohľadom pátral po Rodovi, nepísanom vodcovi žiakov. Mladší chlapec vedľa neho pochopil, koho hľadá:

"Rod tu nie je. Ušiel! Yarc, čo máme robiť?"

Zatočila sa mu hlava. Teraz je všetko na ňom. Mohol by ujsť rovnako ako Rod, zbaviť sa zodpovednosti a nechať ostatných, nech ich vojaci a odvedenci zmasakrujú. Alebo by mohol ostatných pri úteku viesť a stať sa hlavou bandy vyhnancov, na ktorú si vojaci s potešením zapoľujú. Nie, to nie. Povedie ich do boja, len tak si zachovajú česť. Ak budú bojovať dobre, prijmú ich do vládcovho vojska. Tak to chcel učiteľ.

Rýchlo sa rozhodol. Najmenších chlapcov poslal dozadu ukryť sa medzi skaly a ostatných rozostavil za stromy do polkruhovej obrany. Ich školské šable matne odrážali žiaru dohárajúcej školy. Ozýval sa odtiaľ pokrik vojakov, úsečné príkazy, praskot vetiev na kraji lesa. Počul blížiaci sa šuchot lístia, srdce sa mu driapalo kdesi do krku. O chvíľu budú tu. Škola stále vrhala dosť svetla na to, aby videl tiene prichádzajúcich bojovníkov. Keď už boli na dosah, vydal piskľavý povel, vyskočil spoza stromu a sekol po prvej postave, ktorú mal v dosahu. Bol to odvedenec z inej školy, sotva starší než on sám. Yarc nemeškal, dokončil švih mečom a plynule skolil ďalšieho protivníka. Úhyb a ďalší sek. Bodnutie v skoku. Všetko sa zlialo do temno-ohnivo-krvavého víru, naplneného bojovým revom, rinčaním zbraní i výkrikmi bolesti, ktorý sa nakoniec zrútil do temnoty.

Prebral sa na lúčine Kráľovej záhrady s čistou, hoci boľavou hlavou. Spánok odplavil najťažšie zúfalstvo a všetko sa napriek postupujúcemu súmraku zdalo svetlejšie. Zdvihol hlavu a zmeravel. Pár krokov od neho sedel v tráve mladý cudzinec, hľadel naňho a takmer nebadane sa usmieval:

"No, dobrý večer, ako sme sa vyspali?"

Yarc sa prikrčil do obranného postoja a nedôverčivo sa pozrel na svojho spoločníka. Keby ho chcel napadnúť, tak by to už urobil, kým spal. Sedenie nie je znakom boja, ale pokoja. Sedel dosť blízko, aby prejavil svoj záujem o kontakt, ale nie príliš, aby nevyvolal okamžitý útok či útek. Vyzeral uvoľnene, bez napätia v svaloch, s hlavou nedbanlivo naklonenou. Pohliadol neznámemu do tváre. Čím dlhšie vnímal jej črty, tým viac rástol jeho nepokoj. Bolo v nich čosi povedomé, čosi až dôverne známe. Cudzinec sa znovu usmial a naklonil sa dopredu:

"Nespoznávaš ma? Pozri sa lepšie!"

Vpil sa očami do rysov cudzinca a vtom pochopil. To poznanie ho prekvapilo i vyľakalo. Túto tvár videl naposledy pred týždňami, pri rannom naberaní vody zo studničky za školou. Odvtedy sa do nej vryli zranenia i známky utrpenia. Neznámy mal jeho vlastnú tvár. A tiež telo, postavu, dokonca aj otrhaný odev bol rovnaký. Líšil sa iba čudným tenkým povrazom preveseným cez plece. Jeho spoločník zvážnel:

"Áno, ja som ty. Neboj sa! Nie som duch, ani prízrak. To, že sa vidíme tvárou v tvár, spôsobila Kráľova záhrada. Jej kúzlo, či kliatba. Každý, kto sa sem dostane, je tu uväznený uprostred jej múrov a v súmraku dnešného dňa."

Tie slová vylovili z Yarcovej pamäti spomienku na prastarý spev, oslavnú pieseň o hrdinských činoch posledného kráľa, ktorú im, najstarším žiakom, zveril učiteľ. Ten spev bol tajomstvom i hádankou zároveň. Učiteľ im o ňom zakázal komukoľvek hovoriť, ani mladší žiaci ho nesmeli poznať. A pritom jeho obsahu nerozumeli, nedokázali si ani len predstaviť veci a deje, ktoré opisoval. Dvojník prikývol:

"Hej, Kráľov spev hovorí o tomto mieste. Záhrada nebola vždy miestom popráv, sem mali prístup len králi."

Mladík prekvapením vydýchol:

"Ako vieš, na čo myslím? Dokážeš čítať myšlienky?"

"Nie, to nie... Jednoducho si pamätám, na čo som myslel, keď som bol na tvojom mieste."

"Takže ty si bol... mnou?"

"No, vlastne áno. Vrátil som sa sem, lebo som ťa prišiel učiť, aby si spoznal záhradu a prekonal jej nástrahy."

Mladší chlapec strnul, chvíľu v hlave prevaľoval myšlienku, čo mu práve napadla, a potom sa potichu spýtal:

"Ako dlho si tu?"

Starší dvojník sa mimovoľne obzrel k slnku a bokom utrúsil:

"Nie je to tak dávno... Čas tu pre nás neplynie tak, ako vonku. Krúti sa dokola ako vír za balvanom v prúde rieky. Ten vír strhne každého, kto sa dostane do Kráľovej záhrady. Pokiaľ trvá jej kúzlo, dnešný večer pre teba - a ani pre mňa - neskončí. A žiadne zajtrajšie ráno nepríde."

Yarc zalapal po dychu:

"A ty vieš, ako zlomiť to kúzlo?"

"Záhrada ťa podrobí skúške, buď ju splníš, alebo zomrieš. Ona hľadá nového kráľa, v tom je jej skutočný účel. Vládcovia na to dávno zabudli a namiesto toho ju zneužívajú na popravy svojich odporcov."

"Vari nikto z odsúdených tú skúšku nezložil?"

"Presne tak. Pamätáš, ako učiteľ rozprával o úpadku ríše? V časoch kráľov boli ľudia vznešenejší než sú dnes, mali viac múdrosti a väčšiu moc. Ale všetko je preč. Jedine Kráľova záhrada je pozostatkom starých čias. Všetci odsúdenci, všetci tí vzbúrenci proti vládcom boli z ich vlastnej kasty. Rovnako mocibažní, chamtiví, krutí samozvanci. Takí nemohli uspieť v skúške. Darmo sa zachovával obrad otvárania brány na druhý deň po poprave, nikto z nej nikdy nevyšiel."

Mladíka sa zmocnil vzdor. Takéto povýšenecké reči neznášal, hoci s nimi v duchu súhlasil:

"Tak akú nádej mám potom ja?"

"Máš prípravu, akú žiadny iný odsúdenec nedostal. Učiteľ ti odovzdal vlastnú múdrosť, všetky tie roztrúsené čriepky starých čias, ktoré za svoj život dokázal pozbierať. On ťa po celý čas pripravoval na túto chvíľu, na to, aby si v skúške nezlyhal."

"Učiteľ predsa nemohol vedieť, že ma odsúdia..."

Zrazu sa zasekol v reči. V hlave mu skrslo podozrenie, neučesaný chuchvalec domnienok, ktorý ešte nezískal pevné kontúry, no rozťahoval svoje nitky, aby našiel záchytné body. Starší spoločník naňho vrhol neistý pohľad, akoby zvažoval, koľko pravdy unesie:

"Pamätáš si, čo povedal kapitán gardy pri vynesení rozsudku? Že žiadny radový vojak, ani žiak zo školy bojovníkov, nemá právo veliť iným vojakom. Takéto konanie je vzburou proti vládcovi. Oni nikdy nepripustia, aby sa nejaký najdúch bez šľachtického pôvodu stal hlavou vojska. Veliť môžu len urodzení šľachtici. V ich očiach si vzbúrenec, odporca vládcu. Ty tu nie si náhodou."

Mládenec vycítil, že rozhovor sa blíži k podstate:

"Prečo som tu?"

"Učiteľ o tom vedel. Bol starý vojak a prešiel mnohými bitkami. Vedel, k čomu jeho výuka smeruje, keď teba a ostatných starších žiakov učil nielen bojovať a prežiť v boji, ale aj viesť ostatných, rozhodovať a veliť... Učil ťa to, čo musia vedieť velitelia, ak majú víťaziť. Musel si uvedomovať, že keď tieto schopnosti prejavíš, bude to pre teba znamenať rozsudok smrti v Kráľovej záhrade..."

Yarcovi v hrdle navrela hrča, ktorá mu bránila dýchať. Už nevydržal sedeť. Vyskočil a prikrčil sa do bojového postoja. Zlosť mu vystúpila až do končekov uší a z oboch strán zabubnovala v hlave:

"To nemôže byť pravda! Učiteľ ma mal rád, aj ostatných chlapcov. Nikdy by ma nepodviedol a nezradil!"

Dvojník pomaly vstal, ustúpil bokom a zmierlivo zdvihol pred seba prázdne dlane:

"Pokoj, pokoj. Nie je dôvod zúriť. On to neurobil zo zlomyslenosti alebo nenávisti. Všetkých mal rád do poslednej chvíle svojho života. Vedel, že raz príde deň vymetenia školy a na ten deň naplánoval skúšku pre svojich najstarších žiakov. Najviac sa spoliehal na Roda, no ten pravý sa mal ukázať až v skúške. Kvôli nej učiteľ zomrel bez odporu, ani sa už nedozvedel jej výsledok. Ty si bol ten, kto zložil skúšku v lese za školou, ty si doviedol ostatných žiakov k záchrane, ty si bol jediný odsúdený. Vďaka tebe starších chlapcov prijali do vojska a ostatných rozdelili do iných škôl. Vďaka tebe ich nepozabíjali ako ovce! Ty sám si, aj keď nevedomky, prijal túto úlohu."

Cítil sa podvedený a zneužitý. Vačšinu slov ani nevnímal, zlosť mu otupila sluch, no zostrila zrak. Prebodával dvojníka očami, potom mu pohľad padol na jeho hruď. Amulet! Chýba mu ochranný amulet! Kvôli povrazu si to predtým nevšimol. Bez amuletu nemôže žiť žiadny človek. Ak ho oň pripravila kliatba záhrady, možno má v úmysle vziať mu jeho vlastný amulet, aby si zachránil svoj prekliaty život. Iba mu mätie hlavu tými čudnými rečami. Ako môže veriť slovám niekoho takého, ako môže dať na jeho rady? Musí ujsť, preč odtiaľto, čím skôr!

Yarc sa pomaly narovnal do uvoľneného postoja s hraným úsmevom v tvári. Dvojníkovi viditeľne odľahlo a spustil ruky k telu. Vtedy sa mladý bojovník vrhol dopredu a v skoku kopol oboma nohami svojho spoločníka do brucha. Ten sa v šoku a v bolesti zviezol na zem. Mladík vyskočil a bežal čo najrýchlejšie pod stromy. Na smere mu nezáležalo. Les sa pred ním roztvoril, zhltol ho a ukryl vo svojich útrobách.

Do močariny vletel náhle a nečakane. To, čo vyzeralo ako pevná pôda, sa mu pod nohami rozostúpilo a on sa zaboril skoro po pás do mazľavého blata. Upokojilo ho to. Priama a bezprostredná hrozba utopenia mu vytlačila z mysle neurčité a tajomné ohrozenia, pred ktorými utekal. Vedel, ako sa zachovať, bola to súčasť jeho výcviku. Položil sa do hustej vodnatej kaše a načiahol sa po niečom pevnom, čoho by sa mohol zachytiť. Márne. Steblá trstiny mu v rukách povoľovali, páchnuci kal ho sťahoval ku dnu. Vtom nahmatal koniec akéhosi pahýľa, ponorený tesne pod hladinou. Pevne ho zovrel v ruke, oprel sa oň a s námahou sa vydriapal na breh. Keď vytiahol ruku z bahna, spolu s dlaňou sa zjavila rukovať a potom aj čepeľ meča. Oddychujúc vo vysokej tráve zdvihol meč do výšky. Zablysol sa v lúčoch slnka a odhalil znaky a ornamenty, ktorými bol bohato zdobený. Užasol. Cítil, akoby z meča prúdila starobylá sila do jeho paže a odtiaľ do celého tela. To je znamenie. Dar moci. Meč, čo zdolá každého protivníka. Odteraz už nebude bezhlavo utekať, neustúpi pred prízrakmi ani preludmi. Už nebude opatrovať druhých a potom za nich trpieť, od tejto chvíle sa stará len o seba. Sám sa prebije von z tohto prekliateho miesta. Yarc sa rozhliadol, vstal, otriasol zo seba vodu ako pes a rázne vykročil k najbližšiemu vrchu, ostro rozoklanému a zbrázdenému roklinami. Na zorientovanie sa v Kráľovej záhrade a nájdenie cesty von bol ako stvorený.

Vystúpil takmer k hornej hranici lesa, sediac na osamelom balvane skúmal okolie. Všade, kam dovidel, rástli v záhrade zelené domovské stromy. Dole sa vo večerných tieňoch črtal múr ťahajúci sa dookola Kráľovej záhrady a miznúci v temnejúcej diaľke. Za touto líniou sa objavovali ostrovčeky fijalových hájov, neužitočného chamradia vzdorujúceho náporu zeleného rastlinstva. Fijaly boli cudzie, úplne odlišné od domovského rastlinstva, nepoužiteľné na žiadny účel. Sedliaci s nimi večne bojovali, vytínali ich modrasté kmene s kožnatými bordovými listami, čistili pôdu od ich koreňov a slizkých semien, no fijaly akoby rodila sama zem, akoby boli jej pevnou súčasťou. V Kráľovej záhrade však nerástol ani jediný.

Od múru sa dovnútra záhrady pozvoľne dvíhal les až k úpätiam brál, ktoré sa týčili ako ostré zuby obrovskej tlamy rozďavenej k oblohe a vytvárali nepreniknuteľnú hradbu. Právom sa volali Kráľova koruna. Nedovidel, čo je vo vnútri prstenca útesov, no zdalo sa, že sa tam rozprestiera kotlina. Kráter. Možno jazero, s korábom, veľkou loďou na jeho brehu. Tajomný svet úplne odlišný od nášho.

Strhol sa. Dosť bolo snívania. Mal by sa radšej sústrediť na hľadanie cesty von, alebo aspoň nájsť miesto, kde by mohol bezpečne prečkať noc. A nadchádzal aj čas na večerný nádych amuletu.

Sklonil hlavu a vzal talizman do rúk. Bolo to už dávno, čo mu naposledy priniesol obetu. Zvesil ho z krku a položil do trávy. Malá kovová trubica, na oboch koncoch uzavretá, sa leskla medzi orosenými steblami. Nechali mu ho, neovážili sa ho vziať. Každý človek sa bojí kliatby cudzieho amuletu, dokonca aj vládcovi žalárnici. Talizman svojho vlastníka chráni, zachováva mu život a dáva zdravie, no iného človeka dokáže zabiť. Život amuletu je spojený so životom jeho nositeľa. Každý živý tvor dostane svoj talizman pri narodení naplnený z rodičovských amuletov. Odvtedy sa oň musí starať, aby mu nezomrel a nestratil svoju moc. Učiteľ mu kedysi spomenul, že len vďaka amuletom dokážu ľudia prežiť medzi fijalmi. Celý svet je vraj nimi prerastený, od najväčších až po najmenšie, úplne neviditeľné, a talizmany sú pre ľudí jedinou ochranou proti ich zhubnej moci.

Yarc sa trikrát uklonil, zanôtil ťahavú pieseň s nezrozumiteľnými slovami, odzátkoval spodný koniec amuletu a napchal doň pol hrste trávových stebiel - tento druh trávy bol povolenou obetinou. Čepeľou meča zarezal do chrbta ľavej ruky a nechal stiecť pár kvapiek krvi do otvoru. Nech sa môj život spojí s tvojím. Opäť sa uklonil, amulet zazátkoval a zavesil si ho späť na krk. Obrad sa skončil.

Zrazu stíchnuté večerné povetrie preťal ťahavý výkrik. Ten kvílivý zvuk ho zamrazil až do kostí. Potom sa vrátilo ticho, rovnako mrazivé. Prišlo to zboku, kde pomedzi stromy presvitali sivé steny strmého brala. Vyskočil na nohy. Bol na pochybách, či má bežať tým smerom, alebo odtiaľ čo najrýchlejšie ujsť. No neváhal dlho, stisol meč v dlani a bystro sa rozbehol k bralu vynárajúcemu sa spomedzi stromov. Na jeho okraji zazrel postavu s mečom, hľadiacu dolu do priepasti.

Vtom sa okolo neho vyrojil kúdol drobných ligotavých bodov, trepotajúcich sa ako malé motýliky. Bolo ich stále viac, až zaplnili priestor okolo neho a zakryli mu výhľad na okolitý svet. Vlastne si ani nebol istý, či sú to naozaj motýle, či iné živé tvory. Hmýrili sa, prepletali navzájom v jagavom víre krútiacom sa okolo neho. Stratil orientáciu, pľúca mu vypovedali službu. Otvorenými ústami sa snažil nabrať aspoň trochu vzduchu. Medzi motýlikmi preskočili biele iskry, šírili sa, až sa celý oblak rozžiaril jasným oslepujúcim svetlom. Napokon ho vtiahlo do stredu víru priamo pred ním. Prudko vyletel z motýlieho oblaku a zastavil sa tesne na kraji brala.

Naklonil sa nad priepasť a pozrel dolu. To, čo uvidel a začul, mu zmrazilo krv v žilách. Zdola, z tmavej hlbiny, sa k nemu rútilo niečo prízračné, ako z iného sveta. Neuveriteľne skákalo z jedného výčnelku v stene brala na druhý, vlastne skôr letelo popri skalnej stene nahor. Pritom vydávalo kvílenie a rev, čoraz hrozivejší, ako sa prízrak približoval. Čo má robiť? Musí vzdorovať prízrakom i svojmu strachu a neutekať pred ním. Nikde nenájde lepšiu pozíciu pre boj ako práve tu. Podvedome sa postavil do útočného postoja a napriahol meč. Pocítil bojové vzrušenie, eufóriu z nadchádzajúceho stretu. Prízrak stále stúpal kolmo hore. Už bol priamo pod ním. Teraz! Bodol mečom v momente, keď letiaca bytosť pristála na hrane brala. A vzápätí zdesene vyvalil oči - pred ním stál nad priepasťou on sám. Špinavý a dotrhaný, bledá tvár bolestne skrivená, meč zabodnutý do hrude. Rýchlo mykol rukou, vytrhol meč z tela svojho dvojníka a vyľakane cúvol pred tým výjavom. Rana v dvojníkovej hrudi sa v tom okamihu zacelila, on uprel zrak na svojho vraha a nahlas vykríkol:

"Ot boren! Jots!"

Yarca zachvátila hrôza. Čo to vykonal? Zdesený zaspätkoval, zvrtol sa a utekal šialeným behom z toho príšerného miesta. Meč držal v kŕčovito zovretej ruke, ostrie pokryté temnými fľakmi krvi. Nevedel, kam smeruje, len unikal čo najďalej. Naslepo zoskakoval po obrovskom kamennom schodisku z rozpukaných vrstiev hornín vyformovaných vetrom a vodou. Preč, preč, čím ďalej od prekliateho brala, zabudnúť na ten prízračný výjav, na to pomätenie zmyslov.

Vbehol do temnoty pod stromy. Temnota vtrhla aj do jeho vnútra a zahalila mu dušu. Ohluchol od búšenia vlastného srdca, stratil cit v celom tele, zrak mu zastrela tma plná desu. So zatemnenou dušou blúdil v šíravách lesného šera. V krátkych okamihoch, keď jeho oči opäť dokázali vnímať vzhľad sveta, sa mu na okrajoch zorného poľa zjavovali bledé škvrnky prebleskujúce v štrbinách medzi vzdialenými kmeňmi stromov. Postupne sa vynárali stále bližšie, spájali sa do neurčitých sivastých fľakov, no uhýbali pred priamym pohľadom. Potom rozoznal v jednej škvrne tvar ruky. Pochopil a to ho vydesilo. Telá. Ľudské telá. Telá ležiace na skalách, pohodené medzi koreňmi, prikryté spadnutými kmeňmi stromov, zapadnuté v rozsadlinách, prevesené na vetvách. Naplnený desom sa neodvažoval pozrieť im do tváre, no už sa im nedalo vyhnúť. Pribúdali všade, nech sa pohol kamkoľvek. Bez pohybu ležali alebo viseli všade naokolo. Každé telo malo jeho vlastnú tvár, spuchnutú, doudieranú, bez života. Zdalo sa mu, že tie mŕtve tváre sa obracajú za ním, všetky so zatvorenými očami sledujú jeho kroky. Rozbehol sa zachvátený panickým strachom, narážal do nich, už ani nemal kam stúpiť. Nakoniec na svahu údolia zakopol, preletel ponad kamene, padol dolu tvárou do lesnej pôdy a stratil vedomie.

Prebral sa, keď hukot v jeho hlave zoslabol do jemného žblnkotu lesného potoka. Otvoril oči. Preludy ho opustili a on ležal sám dolu svahom na brehu malej bystriny, ktorá sa trochu poniže rozlievala do bažinatej roviny porastenej hustým šachorom. Natiahol ľavú ruku a chrstol si do tváre za hrsť osviežujúco chladivej vody. Trochu to pomohlo. Zošmykol sa až k potoku a hltavo chlípal priamo z vodnej hladiny. Tá živá voda mu divoko prenikla do útrob, cez nosné dierky vrazila až doprostred hlavy a pretrhala pavučiny úzkosti a strachu.

Pozrel na svoju pravú ruku. Dlaň, stuhnutá a pokrútená v kŕči, stále zvierala rukoväť meča. Pokúsil sa roztvoriť prsty, no márne. Znervóznel. Už nevládal zniesť dotyk toho nástroja smrti ani o chvíľu dlhšie. Rozohnal sa a s revom raneného zvieraťa vymrštil meč zo zmeravenej dlane ponad šachorinu. Vzápätí zdúpnel. Z diaľky vyletel priamo oproti odhodenému meču taký istý meč, oba sa stretli, splynuli v jeden a zmizli. Yarc v ohromení spadol na zem. Naklonil sa k potôčiku, aby mu jeho voda opäť pomohla spamätať sa, a nahnutý nad hladinou si uvedomil, že bystrina tečie opačne. Voda sa vracala naspäť do údolia, vyskakovala cez kamene a prahy dohora, až kamsi k svojmu prameňu. Proti prúdu... Proti prúdu času...

Zmätený sa obzrel okolo seba, urobil pár krokov hľadajúc hocijaký záchytný bod, ktorý by mu potvrdil, že nestratil zdravý rozum. Zrazu si všimol stopy. Zreteľne sa pred ním črtali v mäkkej pôde prikrytej zotleným lístím. Obzrel sa. Za ním žiadne stopy neboli. Hlavou mu preletela jediná myšlienka - niečo je nesprávne. Niečo je úplne chybne. Celý svet sa zbláznil.

Ležal na brehu, hľadel do korún stromov a kúsky mozaiky mu začali do seba zapadať. Vír času. Protiprúd. On sám teraz pláva v opačnom prúde času, ktorý ho nesie naspäť k okamihu, keď vstúpil do Kráľovej záhrady. Preto vidí potok tiecť nazad do kopca. Jeho budúcnosť je minulosťou okolitého sveta. Všetko okolo neho sa deje naopak. Práve preto svoje stopy vidí pred sebou. A tým, že do nich šliapne, naplní účel ich jestvovania a vymaže ich z povrchu zeme. Yarc sa v myšlienkach vrátil k tomu, čo prežil. Roj jagavých motýľov, to bol moment obratu. Odvtedy jeho čas plynie naspäť. Tá hrozná scéna na okraji brala... ten jeho dvojník nevyletel z priepasti, on do nej spadol... Vlastne, on sám ho prebodol a zhodil... Nie, nedokáže na to myslieť... Potreboval sa zbaviť ťaživých spomienok a tak sa urputne sústredil na domyslenie dôsledkov, ktoré zo spätného toku času vyplývali. Ak smeroval do minulosti, dokázal by oplyvniť, zmeniť, napraviť to, čo sa už udialo. Zachytil sa tej nádejnej myšlienky a držal sa jej zo všetkých síl.

Javilo sa to ako paradox - zasiahnuť do vecí, čo sa už stali, a odčiniť ich. Skúsil došliapnuť mimo stopy ležiacej pred ním. Hneď, ako mu to napadlo, sa odtlačok jeho nohy v napadanom tlejúcom lístí rozmazal a potom úplne vyhladil. A tesne pred dokročením sa stupaj objavila priamo pod jeho chodidlom. To zistenie Yarca prekvapilo i vzpružilo.

Jeho budúcnosť teda nebola definitívne predpísaná, osud ho nemohol donútiť vložiť nohy do predurčených stôp. Práve naopak, stopy boli len zrkadlom jeho konania. Takže dostal možnosť návratu, šancu na obrátenie svojho údelu. Moc tohto daru ho povzbudila a striasla z neho ťažobu trápenia. Všetko je možné napraviť, nič nie je definitívne uzavreté! Ak sa kdesi v zadných kútikoch Yarcovej mysle skrývali varovania a obavy, zahnal ich ráznym rozhodnutím. Pôjde naspäť k bráne a nedovolí tomu mladému drzému hlupákovi, aby zopakoval to, čoho sa dopustil on sám.

Už ďalej nestrácal čas. Bolo jednoduché kráčať do svahu, stupaje ho viedli priamo na hrebeň. Cítil sa podivne, keď vkladal svoje chodidlá do stôp, ktoré za ním vzápätí mizli. Svižne vystúpil do sedla na bočnom hrebeni medzi zalesnenými vrchmi. Odtiaľ stopy bez zaváhania zbiehali do susednej doliny. Zišiel za nimi a zastal na okraji lesa. Šľapaje sa pred ním po pár krokoch stáčali vpravo. Tým smerom ležalo úpätie brala. Toho brala. Znamená to, že má predurčené ísť tým smerom? Nie, to nie! Stokrát radšej svoj čin napraví, ako by mal hľadieť na jeho dôsledok. Veď nakoniec, keď ho napraví, tak žiadny dôsledok ani nebude. Pôjde vľavo! Opatrne postupoval vpred a pohľadom tisol stupaje pred sebou. Prišiel až k miestu, kde stopy zahýbali. Napriahol sa k ďalšiemu kroku pevne rozhodnutý zlomiť proroctvo svojich stupají, no práve v tom okamihu ho zmrazil vzdialený výkrik.

Stál strnutý, ani nedýchal, uši striehli na ľubovoľný podozrivý zvuk, hlavou sa mu preháňala spleť myšlienok. Čo teraz? Má pokračovať vo svojom zámere, urobiť to, čo si zaumienil, to, čo považuje za správne? Má ujsť od toho vzdialeného, slabého volania? Bude sa tváriť, že to bol len klam, iba prelud, mámenie zmyslov? Raz sa už rozbehol za výkrikom a spôsobil tým takú hrôzu, že ešte stále spomienku na ňu zoširoka obchádza. Žiadny ďalší zvuk sa nepredral cez šumenie lístia v podvečernom vánku. Sklonil sa k stopám tvrdošijne zotrvávajúcim v pôvodnom smere s nádejou, že ich jeho pohľad vyhladí. Márne. Napokon odovzdane vzdychol, vstal a dal sa nimi viesť tam, kam smerovali.

Vyšiel z lesa do úzkej, kamenistej doliny. Povedľa potôčika sa jej stredom tiahol trávou a krovím zarastený násyp, ako had vinúci sa hore úžľabinou. Kráčal po tej zabudnutej ceste ako v sne, spútaný a priťahovaný neviditeľným povrazom. Neodvážil sa ani pomyslieť na to, čo nájde na jej konci, no ozvena slabého hlasu mu dávala nepatrnú nádej. Trávnatá cesta sa stočila okolo bočného útesu a odkryla bralo v celej jeho ozrutnosti. Vysoká kolmá kamenná stena uzatvárala dolinu, pri jej päte sa temnela skalná diera a pred ňou ležalo telo.

Yarcovi sa pri tom pohľade zdvihol žalúdok a zatočila hlava. Hrôza z vrcholu brala sa vrátila v plnej sile. Oprel sa o balvan, sklonil hlavu, nasucho prehltol a potlačil nutkanie dáviť. Vedel, že ak pôjde ďalej, poznačí ho tá skúsenosť navždy. Možno ho pripraví o silu a odhodlanie, ktoré tak veľmi potrebuje, aby jeho zámer nezlyhal. Ale veď on už poznačený je. Hľadieť na dôsledok svojho činu nemôže byť horšie, ako ten čin spáchať.

Vzchopil sa, prešiel neistými krokmi až k úpätiu brala a padol na kolená k nehybnému telu. Ležiaci dvojník bol doráňaný, zakrvavený, s potrhaným odevom a rukou pritlačenou na hruď s fľakom pomaly zasychajúcej krvi. Jeho oči boli privreté a tvár mala modrastý odtieň. Uchopil mu ruku. Bola teplá, pulz však nenahmatal. Rýchlo zložil svoj amulet z krku, strhol z neho hornú zátku a priložil otvorený koniec ranenému k ústam. Jemný sivý prach sa plynule sypal z maličkého otvoru, kým Yarc potichu rátal. Pri tridsiatke talizman rýchlo presunul k rane na hrudi. ...Deväť, desať, odtiahol ho, zazátkoval a odložil na kameň vedľa seba. To je všetko, čo môže urobiť, teraz už zostáva len čakať...

Prach života prenikol do bezvládneho tela, prudko sa zvíril v krvnom riečisku, pátral po zraneniach a poškodeniach. Usádzal sa v zlomeninách kostí, uvoľňoval kŕčovito stiahnuté svaly a šľachy. Sťahoval k sebe rozťaté tkanivá v bodnej rane na hrudi, uzatváral krvácajúce cievy, ustaľoval trepotavý rytmus srdca, vytláčal vzduch z hrudného koša a prehlboval plytké dýchanie. Začal zraneného prebúdzať k životu.

Sklonil hlavu, privrel oči a vzal dvojníkovu ruku do oboch dlaní. Snažil sa vycítiť aj najmenší pohyb, záchvev, náznak... V tejto chvíli nebolo preňho nič dôležitejšie ako záchrana života, svojho vlastného a pritom cudzieho. V mysli nenachádzal žiadny rozumný dôvod, prečo by mal trčať pod týmto bralom a míňať životnú silu amuletu na svojho predchodcu. Mal ísť radšej k bráne a odčiniť svoje chyby, aby sa toto už nemohlo zopakovať. Možno by sa potom aj to dobité telo len ticho rozptýlilo v povetrí, tak, ako sa rozplynuli stopy, do ktorých nevstúpil. Bolo by to jednoduchšie, čistejšie, bezbolestnejšie. No už je neskoro, už nemože cúvnuť.

Vtom sa ruka v jeho dlaniach pohla a stisla mu dlaň. Ležiaci otvoril oči, pozrel na neho, slabo sa usmial a zašepkal:

"Ďakujem... Bude to v poriadku..."

Mladík naprázdno prehltol, oči sa mu zaliali slzami a roztrasene prikývol:

"Nemohol som ťa nechať zomrieť. Keď sa trochu pozbieraš, odnesiem ťa k bráne."

Ranený dvojník sa sťažka nadýchol:

"Počkaj... Ja... tu zostanem. Našiel som cestu. Spôsob, ako sa zbaviť kliatby."

Na zlomenie kliatby záhrady takmer zabudol. No niekde v hĺbke duše po celý čas chápal, že kliatba - či skúška? - je najvážnejšou otázkou jeho života. Silnejšie stisol dvojníkovu ruku a ten s námahou pokračoval:

"Učiteľ veril, že to, čo ťa naučil, ti pomôže prekonať nástrahy záhrady a zložiť skúšku. Ale nestačilo to. Ty sa musíš stať učiteľom samému sebe."

Chápal, kam tým jeho polomŕtvy spoločník mieri:

"Presviedčanie je nanič, zažil som to na vlastnej koži. Tomu hlupákovi treba zabrániť, aby zopakoval ten hrozný čin. Ak to bude potrebné, aj násilím. V jeho vlastnom záujme. Nedovolím, aby prešiel tým, čím som prešiel ja."

"Prečo si myslíš, že dokážeš napraviť svoje chyby? Ako vieš, čo je chyba a čo nie je? Čo ak svojím úsilím urobíš ešte väčšiu chybu?"

Mladík sa zamračil. Načo je dobré podtínanie jeho presvedčenia o tom, čo je správne a čo nie? Chce z neho urobiť handrovú bábiku neschopnú sa rozhodnúť? Veď on je len bezvládna troska, bez pomoci by tu ležal mŕtvy. Nemá právo držať mu kázanie.

Ležiaci Yarc sa naňho uprene díval a po chvíli opäť prehovoril:

"Naprávanie minulých chýb je nebezpečné. Budúcnosť je s minulosťou zviazaná mnohými nitkami, ak čo len jednu nevhodne pretrhneš, zrúti sa celá tvoja budúcnosť. Ty sám sa staneš stupajou, do ktorej si nedošliapol! Zmizneš, pretože sa stratí dôvod, aby si existoval."

Zhrozil sa, keď pochopil tie slová. Veď pred chvíľou rozmýšľal o tom istom... Ranený dvojník naňho prísne hľadel a neľútostne pokračoval:

"Všetko je prepojené navzájom... Kam si zahodil meč? Ponad šachorinu? Za ňou leží močiar... Ten istý, v ktorom si zapadol pri svojom úteku od brány. Meč si vrhol presne na to miesto, kde ti predtým - vlastne potom - ten meč zachránil život. Bola to chyba, či správny čin?... A tvoj amulet..."

Mladý bojovník sa mykol a pozrel na kameň vedľa seba. Trubica života tam neležala. Naplno pocítil nával bezmoci, neschopnosti akokoľvek ovplyvniť deje ženúce sa okolo neho. V zúfalstve prehľadal okolie kameňa, potom ho s vypätím všetkých síl odvalil. Márne. Nahnevaný i zronený skríkol na ležiaceho dvojníka:

"Kde je? Ty si ho skryl?"

Ranený reagoval s hnevom:

"Spamätaj sa a rozmýšľaj! Si v spätnom prúde času. Čokoľvek odložíš, prejde do normálneho prúdu a zmizne ti z očí. Spomeň si na svoj meč! Keď si ho odhodil, opustil tvoj čas. Práve preto si videl dva meče letiace proti sebe, každý bol v inom časovom prúde. Keď splynuli a stratili sa, meč prešiel z tvojho prúdu do časového prúdu záhrady... A ja som takisto ako ty v spätnom prúde času, inak by sme sa spolu vôbec nedokázali zhovávať. Neboli by sme schopní sa dorozumieť."

Padol pred ním rezignovane na kolená. Ležiaci k nemu natiahol ruku a znova mu pevne stisol dlaň:

"Na amulete už nezáleží. Tvojím cieľom nie je odstránenie všetkých chýb, ktorých si sa dopustil. Kráľova záhrada ti zakaždým prichystá nové úklady a ty sám na ich príprave budeš mať hlavný podiel. Neskúšaj meniť svet, ani naprávať to, čo sa už udialo. Ty máš zmeniť samého seba. Ale nielen zmeniť, to nestačí. Musíš sa zmeniť natrvalo, tak, aby si v tej zmene vytrval. Navždy. To je účel skúšky."

Pohltila ho beznádej:

"Nerozumiem... Čo mám teda urobiť?..."

"Musíš naplniť to, čo sa už stalo tvojou minulosťou. Choď k bráne a staň sa svojím učiteľom. Odovzdaj tomu mladému hlupákovi čo najviac vedomostí, ktoré si aj ty sám dostal. Nevadí, že si vtedy nepočúval, aj zahodené zrnká môžu vyklíčiť. A potom...", ranený sa pritiahol bližšie k Yarcovej tvári, "...potom musíš vyjsť hore na bralo."

Striaslo ho a na jazyk sa mu tisli protesty, no dvojník mu nedal vydýchnuť:

"Tam hore na brale sa to udialo inak, než si myslíš. Ako by som po páde z takej výšky prežil? Pozri!"

Ležiaci sa s námahou nadvihol a vytiahol spod tela pravú ruku. Ešte pred chvíľou bola vykĺbená, no už ňou dokázal opatrne pohnúť. Okolo dlane mal ovinutý povraz, tenký, spletený z mnohých žíl. Nevidel ho po prvý raz. Dvojník mu podal jeho koniec:

"Vezmi si toto lano. Viselo popri skalnej stene, keď som spadol. Zachytil som sa ho a to mi zachránilo život."

Yarc navíjal povraz na predlaktie ako v snách. Lano sa k nemu plazilo pomedzi trávu sťa dlhý, takmer neviditeľný had. Dostal sa až na koniec, k uviazanej slučke, z ktorej vypadla zlomená borovicová vetva a vzápätí zmizla.

"Musíš ho vrátiť naspäť, opäť ho upevniť na skale. Inak sa poruší spojenie medzi minulosťou a budúcnosťou a my obaja budeme stratení... Lano nepúšťaj z rúk, dokiaľ si v opačnom prúde času."

Zväzok si prehodil krížom cez plece. Pozrel nahor. Úžľabinu obklopovali zo všetkých strán neschodné útesy. Bude musieť obísť celý masív, najlepšie od záhradnej brány. Zavalili ho pochybnosti, či zvládne túto úlohu, no aspoň mal jasný a zrozumiteľný cieľ. Pozbieral roztrúsené črepiny odhodlania, aby sa mohol vydať po vlastných stopách. Pozrel na ležiaceho:

"A čo bude s tebou?"

Ranený dvojník zablúdil pohľadom k temnému otvoru v brale:

"Ja som už na konci. Predo mnou je brána do iného sveta..."

Pri tých slovách si prvý raz skúmavo prezrel temný otvor. Líšil sa od všetkého, čo dovtedy videl. Vysoký kamenný oblúk vystužovali mohutné rebrá z matného sivastého kovu, s mnohými otvormi a výčnelkami. Otvor nebol hlboký viac ako niekoľko siah a končil kamennou stenou. Ako veľké žulové vráta... Vstúpil dovnútra a prstami prešiel po chladivom kove i drsnom kameni. Zvrtol sa k ležiacemu:

"Toto je brána? Nedá sa teda vrátiť naspäť, vyjsť von zo záhrady?"

"Cieľom skúšky nie je návrat, ale prechod. Prechod k slobode a moci."

Tá istota v dvojníkovom hlase ho vystrašila:

"Ako to môžeš vedieť? Čo ak je to hrob, a nie cesta k slobode!"

Ranený Yarc chripľavo zvolal:

"Ako? Ako? Lebo som to videl!"

Tie slová nedávali zmysel. Znelo to ako blúznenie v horúčke spôsobenej zraneniami. Bezradne udrel päsťou do kamennej steny. Náhle bol rozhodnutý:

"Dobre, idem. Keď vykonám všetko, čo budem vládať, vrátim sa sem po teba."

Nečakal na odpoveď, obrátil sa a kráčal preč.

Dolina sa zvoľna otvárala. Stupaje ho neomylne viedli po starej ceste, ktorá mierne klesala a miestami mizla v húštinách alebo ju roztínali drobné potôčiky prameniace v úbočiach na oboch stranách doliny. Lano mu pri chôdzi búchalo do boku. Odkiaľ sa vlastne vzalo? Ranenému Yarcovi zachránilo život a teraz ho on má zavesiť na bralo, aby mu ten život mohlo zachrániť. A meč takisto. Bez jeho pomoci by sa nevyslobodil z močiara a napokon ho vrátil na to isté miesto v čase ešte pred tým vyslobodením. Tie predmety sú v kruhu nekonečného opakovania, bez začiatku a bez konca... Ako je to možné? Mal sa na to spýtať Yarca pod bralom, on by hádam poznal odpoveď. No podstatné otázky mu nikdy neprídu na um včas. Chvíľu zvažoval, či sa má vrátiť, ale nakoniec ho obavy prinútili ísť ďalej.

Onedlho les zaplnil celé zvoľna sa rozširujúce údolie, rovnako, ako zachmúrené úvahy myseľ. Bol zmätený. Ranený dvojník v ňom zahasil túžbu napraviť svoje chyby, zasiahnuť do vlastnej minulosti. No vari návrat k bráne, na úplný začiatok putovania po Kráľovej záhrade nie je zasahovaním? Vari tým, že bude svojmu mladšiemu dvojníkovi osvetľovať taje záhrady, nezmení jeho budúcnosť a tým aj svoju minulosť?

Zrazu tomu rozumel. Vtedy pri bráne starší spoločník vynaložil na výuku celé svoje úsilie. Inak by nedosiahol ani to málo. A on musí takisto použiť všetok svoj um i silu, ľahostajné mechanické opakovanie nestačí. To je tá zmena, o ktorej hovoril dvojník pod bralom. Ak by sa z tejto cesty odchýlil, vymazal by stopy vedúce k nemu samému a jeho existencia by stratila zmysel. A v Kráľovej záhrade sa veci, ktoré stratili význam, rozplývajú v zabudnutí, miznú bez stopy.

Ďalšia logicky nadväzujúca myšlienka ho vydesila - už sa tak stalo. Niektorí z nekonečného radu Yarcov odmietli túto cestu, či už v dobrom alebo zlom úmysle. Narušili slučku času, vymanili sa zo svojich povinností a preto zmizli z tohto sveta. Možno sa obetovali, aby uchránili ostatných pred zlým koncom. Možno práve daktorí z nich získali vedomosti, o ktorých netušil, odkiaľ pochádzajú. A možno práve niekto z nich vložil do večnej slučky času toto lano i meč... Mimovoľne sa mu v mysli vynorili preludy, mŕtve telá, prenasledujúce ho pri úteku z brala. Možno práve to boli oni, odpútaní a slobodní.

Vošiel pod klenbu stromov do zeleno-hnedého šera popretkávaného skromnými lúčmi podvečerného slnka. Jeho oči sa ešte nestihli prispôsobiť nedostatku svetla, keď ho obklopili miriády jagavých bodov, trepotajúcich sa na neviditeľných motýlích krídlach v obrovskom víre okolo neho. Dych sa mu zasekol v hrdle, ale už vedel, čo ho čaká. Krútňava prevrátila beh jeho času späť do normálneho smeru. Svietiaci oblak sa rozplynul a on opäť precitol v temnote lesa, no kdesi inde, ako bol pred chvíľou. Rozbehol sa nadol, smerom k nezreteľnému svitu mihajúcemu sa pomedzi kmene stromov.

Onedlho vyšiel spomedzi stromov na čistinu, obkľúčenú z troch strán lesom. Štvrtú stranu zaberal vysoký ošarpaný múr s veľkou okovanou bránou. Pozrel do stredu čistiny. V tráve ležal mladík, bezstarostne spiaci uprostred sveta plného nástrah. Yarc pocítil súcit a zvláštnu nehu. Chvíľu naňho nehybne hľadel, potom potichu prešiel vysokou trávou a posadil sa k nemu na zem, ani nie príliš ďaleko, ani nie príliš blízko. Pocítil únavu, skôr kvôli mysli zaťaženej vedomím zodpovednosti, no pokúsil sa povzbudiť do bezstarostnej nálady. Ležiaci mladík sa pomrvil a otvoril oči. Starší spoločník sa naňho dobromyseľne usmial - výuka sa mohla začať.

Ležal skrútený v tráve, zrazený kopom, ktorý nestihol blokovať, hoci ho očakával. Viac bol omráčený sklamaním ako bolesťou. Ten mladý hlupák, ktorého chcel poučiť, sa vykašľal na jeho slová, na jeho dobre mienené rady. Nie každé vyrieknuté slovo zmení človeka, nie každé mávnutie motýlích krídiel vyvolá uragán. Hádam treba počkať, kým zasiate slová vyklíčia... Necítil k mladšiemu Yarcovi zášť, len ľútosť nad tým, čo ho čaká, utrpenie z vedomia, že pozná jeho budúcnosť.

Pomaly sa pozviechal, otrasený, no rozhodnutý. Vykročil do svahu za svojím cieľom, najkratšou cestou k vrcholu brala. Stúpal do strminy, zachytával sa kmeňov stromov a trčiacich koreňov. Robil to takmer automaticky, bez rozmýšľania. Jeho myseľ už čakala na vrchole, záležalo len na tom, či sa tam včas dostane aj jeho telo. Ak predtým nebol schopný ani pomyslieť na svoj čin tam nad priepasťou, teraz si ho premietal stále dokola. Uvedomil si, že tam hore sa stretli dvaja Yarcovia v opačných prúdoch času. A spomenul si na varovanie pod bralom - s dvojníkom v opačnom prúde času sa nedá dorozumieť. Nepamätal si, čo mu povedala jeho obeť na vrchole brala, ale vedel, že to boli nezrozumitelné slová s podivným prízvukom. V opačnom čase plynú úvahy, slová i činy odlišným smerom, z iného času sa javia nepochopiteľne. Nepochopenie vedie ku konfliktu. A konflikt k utrpeniu. Možno všetky konflikty, všetky utrpenia sú spôsobené odlišnými smermi pohľadov, rozdielnymi smermi plynutia času. Možno sa všetci ľudia rútia vo svojich vlastných prúdoch, tečúcich rovnakým smerom iba v zriedkavých chvíľach vzájomného porozumenia. A práve preto sú oddelení, osamotení, neschopní spoznať, ako sa na seba veľmi podobajú...

O pár chvíľ stál na vrchole, zadýchaný, s kolenami roztrasenými od námahy i nervozity. Okrem neho tam nebol nikto. Prišiel včas. Rozhliadol sa po plošine a hľadal miesto, kam by priviazal lano. Všade len plochá, vetrom a vodou vyhladená skala. Podišiel k hrane priepasti a opatrne nazrel dolu. Pár siah pod ním bola rímsa, z ktorej rašila zakrpatená borovica. Výcvik bojovníka mu nedovolil váhať. Zhodil lano z pleca a zliezol na rímsu. Pritisnutý k skale prešiel opatrne k nedorastenému stromčeku s koreňmi plaziacimi sa po skalách a uviazal lano na jeho kmeň. Musí to držať, inú možnosť nemá. S druhým koncom lana omotaným okolo pravej ruky sa vydriapal naspäť na hornú plošinu a ťažko oddychujúc sa naklonil nad priepasť, aby overil, že je všetko v poriadku.

Vtom začul za sebou zvuk, ktorý mu zmrazil srdce. Obrátil sa a uvidel postavu, otočenú k nemu chrbtom, no zároveň rýchlo sa blížiacu. Jej pohyby boli neprirodzené, priam démonické. Pár krokov pred ním sa postava obrátila s mečom v ruke. Pohliadol do očí sám sebe. V tom krátkom okamihu pochopil svoj omyl, prehliadol klamstvo Yarca spod brala, spoznal pascu nastraženú naňho. Úloha záchrancu sa stratila v nenávratne, preňho bola predurčená rola obete. Hrozba smrti ho zastihla nepripraveného. Vedel, že k tomu raz dôjde, ale to "raz" nikdy neznamenalo "teraz, v tejto chvíli". A teraz, v tejto chvíli, mu už nezvýšil žiadny čas ani priestor na reakciu, na útok, obranu či útek. Stihol len vykríknuť:

"Stoj! Nerob to!"

No meč protivníka sa neľútostne zaboril do jeho hrude a hneď sa zase stiahol. Zapotácal sa a s výkrikom bolesti prepadol cez hranu zrázu do priepasti. Pocítil údery, ako sa niekoľkokrát odrazil od výstupkov brala, počul praskanie polámaných kostí, potom padal kolmo dole popri skalnej stene. Reval od desu i od utrpenia. Lano ním prudko myklo, až mu ramenný kĺb vyskočil z jamky. Povraz sa napol a hodil ho proti skalám. Ďalšie tvrdé údery. Nakoniec zostal visieť na konci lana ako neforemné vrece mäsa, kostí a krvi.

Zhora sa ozvalo praskanie dreva, lano sa uvoľnilo a on znova padal. Hrôza ho načisto prenikla. To je koniec. Očakával tvrdý náraz, ktorý ho zbaví vedomia, naposledy a navždy. No namiesto toho vzduch zhustol v záplave neviditeľných motýlích krídiel. Vletel do svietiaceho víru žiarivých bodov, ktoré ho zachytili, nadnášali a pretáčali v divokom tanci. Kdesi naboku presvital pomedzi žiaru obraz gigantickej veže, celej z jagavého kovu, naklonenej v neuveriteľnom uhle nad malým temným jazerom. Yarc to uvidel iba na okamih, potom sa videnie rozplynulo vo veľkom otvore skalnej steny. Napokon klesol do trávy k päte brala. Lano a obrat času ho zachránili pred rýchlou smrťou, pred rozdrúzganím sa na kamenistom dne rokliny.

Dusivý pocit z motýlieho roja však nepominul, dýchalo sa mu čoraz tažšie. V šoku necítil žiadnu bolesť, no nemohol pohnúť nohami ani pravou rukou. Z jeho hrude sa zakrádal zákerný bublavý šum. Yarcovi došlo, čo mu hrozí. Pritisol si ľavú ruku na ranu a zastavil vzduch vnikajúci do jeho útrob. Uľavil svojim pľúcam a získal trochu času, ale vedel, že je v koncoch. Stratil akúkoľvek možnosť zasiahnuť a zmeniť svoj osud. Keď si to uvedomil, napriek ťažkému dýchaniu mu odľahlo. Spadlo z neho bremeno zodpovednosti, povinnosti rozhodovať sa. Uvidel všetky svoje pochybenia, všetky omyly v novom svetle, konečne porozumel všetkému, čo sa stalo, i alternatívam, ktoré sa ešte môžu udiať. Zostáva mu len čakať - buď sem príde dvojník z doliny obráteného potoka včas a zachráni ho, alebo dovtedy zomrie. Ak mu prinavráti život, on z vďaky vyšle svojho záchrancu na cestu, na ktorú bol sám vyslaný, odovzdá mu informácie, ktoré potrebuje na jej prejdenie a zamlčí tie, čo by mohli jeho úlohu zmariť. Rovnako, ako to urobil ranený, ktorého tu našiel, a ktorým sa teraz sám stal. Slučka času sa uzavrie a ukončí skúšku Kráľovej záhrady. Aký bude jej výsledok, netušil. Jednoducho nad tým neuvažoval, bolo to niečo, čo presahovalo jeho možnosti. Iba kdesi v najzapadnutejšom zákutí svojej duše ukrýval nádej, ktorú mu darovalo to zvláštne videnie pri poslednom obrate času.

Čakanie trvalo celú večnosť. Jeho dych pomaly slabol. Keď pochopil, že čoskoro môže upadnúť do mdlôb, spomenul si na stratený amulet. Mal by ležať niekde blízko neho, hoci takmer prázdny, mohol by mu pomôcť z najhoršieho. Skúsil pohnúť pravou rukou, aby ho nahmatal. No ten pokus o pohyb uvoľnil stavidlá ukrutnej bolesti prenikajúcej celým jeho telom. Vykríkol od utrpenia a temnota mu zastrela zrak.

Po kvapkách mu do žíl pribúdal nový život, prúdil v riečisku jeho ciev, hľadal zranené miesta a uzdravoval ich. Napokon ho prebral k vedomiu. Uvoľnene vnímal prísun síl do každej čiastočky svojho tela. Pamätal si všetko, nad čím uvažoval po páde z brala. Prišiel čas uzavrieť slučku. Nadýchol sa, otvoril oči a usmial sa na svojho záchrancu.

Rozhovor prebehol rovnako, ako si ho pamätal. Slová mu z úst plynuli hladko, bez uvažovania. Emócie, ktoré pritom prejavoval, akoby ani neboli jeho. Akoby to bolo divadelné predstavenie, predstieranie istoty a presvedčenia, aké zďaleka nemal. No zároveň chápal, že je to nevyhnutné, že musí nasmerovať seba samého na rovnakú cestu, ktorou sám prešiel, bez ohľadu na bolesť a utrpenie, ktoré pritom prežije.

Hľadel za odchádzajúcim dvojníkom a opatrne si ľahol naspäť na chrbát. Časová slučka sa definitívne uzavrela. Už naňho nečakala žiadna voľba, žiadny čin. Bolesti tela sa utišovali, no hýbať sa mohol len sťažka. Vlastne to ani nemal v úmysle. Hľadel na oblohu zatienenú ozrutnosťou brala a vyčkával na posledný obrat času. Všetky svoje hmlisté a neuchopiteľné nádeje vložil do tohto jediného bodu v priestore i čase. Chvíľami sa cítil ako blázon, ktorý verí preludom, vidinám vlastnej vyhasínajúcej mysle. No na jeho náhľadoch nezáležalo. Čakal na prejav moci, ktorá ho ďaleko presahovala, ktorá bola preňho v tejto chvíli nepochopiteľná. Privrel oči a načúval šumu večerného vánku v korunách stromov prelínajúcemu sa so vzdialeným zurčaním horských bystrín.

Vtedy sa niečo pohlo. Motýle sa vrátili späť. Odlepili ho od zeme a on sa vznášal podopretý mihotom ich neviditeľných krídiel. Temná žulová brána v brale zmizla, tiene sa skryli pred prílivom jasu zvnútra tunela. Oblak jagavých bodov ho už nedusil. Yarc bol ním zvoľna unášaný k svetlu na druhom konci.

Zastal priamo vo východe z tunela. Žiarivý vír ho opatrne položil na kamenitú pôdu a v okamihu sa rozplynul. Stál bez opory, akoby bol znova v plnej sile, no záplava vnemov mu jednoducho nedovolila urobiť ďalší krok. Uvidel Kráľovu korunu zvnútra - obrovskú misu obkolesenú hradbou ostrých útesov. Svahy zvažujúce sa do stredu kotliny porastené trávou, zamatovo rozvlnenou vo večernej bríze. Uprostred pleso s temnou vodou, zrkadlo tmavnúcej, na západe rozžeravenej oblohy. A predovšetkým veža. Obrovská, mysľou neuchopiteľná vec, stojaca a súčasne skláňajúca sa nad jazerom. Jej vrchol takmer dosahoval výšku vonkajších skalných hradieb. Yarcov zrak nevládal pojať celú jej mohutnosť jedným pohľadom, neustále tekal po miliónoch detailov, aby bol v ďalšom okamihu zahltený celým jej nepredstaviteľným objemom. Kovový lesk pripomínal vodnú plochu, no tisíce výstupkov, priehlbín, spojov a predelov ostro kontrastovali s jednoliatosťou hladiny plesa. Zdalo sa, že veža je zaborená do zeme i do vody zároveň. Jazero obmývalo jej zvráskavený bok, na brehu sa po jej stenách šplhali rastliny. Stála tu takto už od nepamäti.

Večer sa dal na ústup pred nocou. Na oblohe sa rozsvietili prvé hviezdy. Zaklonil hlavu, pozoroval miriády trblietavých svetiel klenúcich sa nad jeho hlavou, nad Kráľovou korunou i prastarou vežou v jej strede. Ich jas mu zvestoval zlomenie kliatby. Nekončiaci súmrak bol preč, vír času odišiel do minulosti, všetci dvojníci, starší i mladší, sa zjednotili v ňom samom. Skúška dospela k svojmu koncu.

No pre vežu mali hviezdy ešte jeden význam. Pripomínali jej dávnu dobu, keď nebola prastarou mohylou zapustenou hlboko do zeme, ale loďou, archou putujúcou nekonečnými diaľavami prázdnoty, kým nenašla nové miesto pre život ľudských bytostí práve na tejto planéte. Tu pristála z výšav hviezdnatej oblohy a vytvorila základ novej kolónie, vzmáhajúcej sa ríše. Ľudia osídlili objavený svet, vyčistili ho od pôvodnej fijalovej vegetácie a priniesli svoje zvieratá i rastliny. Pretváranie planéty zďaleka neskončilo, no vďaka nano-amuletom boli ľudia schopní na nej prežiť. Loď, navždy zakliata do podoby veže, zažila veky rozkvetu i úpadku civilizácie, ktorú sama zrodila. Ľudia sa jej časmi odcudzili. Vložili svoje úsilie i srdcia do novej domoviny, odvrátili sa od starej vlasti a všetkého, čo im ju pripomínalo.

Iba králi, dedičia lodných veliteľov, mali výsadu vstupu do lode. Zmenili ju na knižnicu, archív vedomostí, ktoré si priviezli, i tých, ktoré v novom svete získali. No králi vymreli, ľudia zabudli na svoje korene a loď sa uzavrela pred svetom. Rozprestrela okolo seba ochranný štít, ktorý ju chránil pred bytosťami nehodnými dotknúť sa jej tajomstiev. Každého prišelca loď vtiahla do časového víru, osobnej karantény, kde zostal, kým nepreukázal vlastnosti hodné kráľovského titulu. Iná možnosť uniknúť z víru neexistovala. Toto riešenie nebolo kruté. Bolo optimálne. A ľudia sa v strachu stiahli pred mocou lode, obohnali Kráľovu záhradu múrom a premenili srdce svojej civilizácie na popravisko.

Na bočnej stene lode zablikalo svetielko a prebudilo vlnu svetelných zimomriavok, ktorá rýchlo prebehla po jej povrchu a zanechala po sebe gobelín žiarivých bodov. Doľahol k nemu zvuk, zvoľna prerývajúci ticho. Hlboký nádych naplnený kovovými hlasmi tisícov skrytých mechanizmov, precitnutie z dlhého spánku. V boku lode sa odsunul dverný panel, odhalil tmavý vchod, ktorý sa vzápätí rozsvietil. Loď sa otvorila Yarcovi a pozývala ho do svojich siení. Skúšku mal za sebou, no teraz bude musieť zvládnuť mnohé lekcie štúdia a výcviku, aby dokázal niesť svoj náročný údel. Uplynie ešte veľa lodného času, než zajtra vyjde otvorenou bránou svojej záhrady ako nový kráľ.


Ash

Diskusia

jurinko
(POZOR! Tento prispevok obsahuje spoilery!) Zaujimave. Naozaj velmi zaujimave. Toto je presne jedno z tych diel, ktore nedokazem napisat. Neviem to urobit tak, aby som polopate nevysvetlil, co chcem, aby citatel pochopil, a pritom to pravdepodobne musis chapat, ak to chces takto napisat, takze sa neda len tak si pisat a cakat, co si z toho citatel zoberie. Hm, najprv sa obmedzim na par chyb, ktore su pomerne okrajoveho vyznamu: Jeden rym v basnicke sa nerymuje. Prve dve vety posobia idylicky, ale potom je to zrazu hroza a des, co posobi roztriestene. Vojaci na konoch nemozu byt siluetami, ak drzia v rukach fakle. Temno-ohnivy vir je zvlastne spojenie. Utoky v skoku nefunguju dobre (bodanie, kopanie) - iba vo filmoch. Obranny a utocny postoj su podla mna to iste, akurat utocny je vlastne obranny po utoku. Ale v tom poslednom sa mozno mylim. ...
15.08.2011

jurinko
[pokr.] Ok, teraz klady: V podstate vsetko ostatne. Miestami som trocha nevedel, co sa deje, a casove paradoxy su zlo, kedze nedavaju zmysel, ale tvoja poviedka ma presvedcila, ze sa nad tym nemam zamyslat. Fungovalo to, bolo to ctive a zaujalo ma to. Sem-tam slovo ako myriada (to som naposledy cital v nejakej Verneovke tusim), nejaka hrubica ci preklep, ale stale ma to bavilo citat, ani tieto chyby ma nevytrhli zo zaujatia. Hladanie sameho seba najprv na klasicky, potom na fantasy, a nakoniec na sci-fi sposob - nikdy by som nepovedal, ze taketo spojenie moze fungovat. Zaujimalo by ma, co sa stane, ked vyjde z tej lode ako kral - komu bude vladnut, resp. co bude robit a kde (odleti s lodou niekam? zostane a vyprasi kozuchy nehodnym velitelom?), ale v podstate to asi ani netreba vediet. ...
15.08.2011

jurinko
[pokr.] Velmi dobre, cim viac nad tym rozmyslam, tym viac tam nachadzam, a take nieco sa mi uz dlho nestalo. Ja prilis nemam rad taketo diela, ale toto ma bavilo citat. Skoda tych zopar preklepov, mohlo to byt na regulernych 9. Ale aj kvoli tomu, ze taketo veci nemam rad, ale toto bolo dobre, som hrubky ignoroval a dal som 9 ;-)
15.08.2011

Ash
Vďaka za komentáre. Technická poznámka k prvým dvom vetám pred básňou: Nie sú súčasťou poviedky, iba autorským komentárom. Poviedka začína až veršami.
15.08.2011

jurinko
Viem, ja som myslel prve dve vety po basnicke ;-)
15.08.2011

Ján Onofrej
súhlasím s jurinkom, zaujímavé, naozaj veľmi zaujímavé:) ale nesúhlasím s roztrieštenosťou - dve vetičky mi hovoria o tom, že krajina je krásna..a vzápätí príde to, čo je v krásnej krajine zlé...mne to vôbec nevadí.....dávam 9, počítam za 9,5:) ale nezaokrúhlim, síce som čítal so záujmom, no párkrát som čítanie prerušil bez toho aby som musel - čo sa mi pri veciach za 10 nestáva:) btw, neviem či som tu už niekedy 10 dal:D....k útoku v skoku - skok je sám útok, skúste si to, ak sa pritom ešte niečím oženiete, určite to protivníka vyvedie z miery trochu viac ako mávanie mečom a tanečný krok:) ale taký útok je len na vystrašenie, vyvedenie z rovnováhy, na zabitie ťažko....
17.08.2011

Ján Onofrej
útočný a obranný postoj - pri meči to vysvetlím ťažko, skúsim dýkami - podstata je rovnaká - útočný, ruka s dýkou je vpredu, môžem rýchlo útočiť, resp. rýchlejšie ako pri obrannom - vpredu je ruka bez zbrane, pripravená blokovať súperov útok
17.08.2011

Janko Iša
konecne lepsi kusok.. taham do telefonu a uvidime, tesim sa zatial.
17.08.2011

YaYa
Mne sa to veľmi páčilo, experimenty s časom mám rada. Konečne poriadna poviedka. Takže kašľať na detaily, ja som tú desiatku dala ;-)
17.08.2011

Stano Lacko
Jan Ondrej: Ano 10-tku si dal, dokonca dve. Jedna Zuna - Camera obscura III - Posledny diel a druha damian ondrejkovičová O dievčati z Mesiaca ;-)
18.08.2011

Arcey
Toto si dobre pamätám. Tuším to obsadilo 5.miesto v nejakej súťaži nie? Po opätovnom prečítaní dávam 9
19.08.2011

Ash
Áno, Arcey. 5. miesto v súťaži O stříbřitelesklý halmochron. V Cene Fantázie 2009 skončila táto poviedka v štvrtej desiatke.
19.08.2011

Beáta Plučinska
Veľmi sa mi to páčilo. Dlhší čas tu už sledujem poviedky, ale táto je skvelá.
19.08.2011

Janko Iša
pacilo sa mi to. Neni to moja salka kavy ale pacilo sa mi to.
Jedna vec ma trochu otravovala celu poviedku, Zdeno vsetko vysvetloval priamo, velmi malo veci sa skladalo v mojej hlave z priameho textu.. (neviem ako to lepsie napisat, proste vela dolezitych veci sa rovno vysvetlilo na zaciatku diaologom, nez aby sa postupne skladali crepiny). dal som 8.
plus zdeno: co ta CF 2009? to ako narazas na to ze to dopadlo zle, alebo stvrta desiatka bol preklep?
19.08.2011

Ash
Janko, hrdina mi nedal na výber. Prvý dialóg oznamuje základné fakty, štartovaciu líniu. To, čo je ukryté, sú dôvody, prečo k tomu dialógu došlo.
K CF2009: Umiestnenie tejto poviedky je fakt ľahko overiteľný v zborníku. Spomenul som to, lebo prišla reč na účasť tejto poviedky v súťažiach.
19.08.2011

Ján Onofrej
Stano: tak predsa:) ale dve menované spĺňali kritérium, ktoré som spomínal - prečítal som ich na jeden šup...plus camera obscura to vygradovala prvým a druhým dielom, takže na tretí som priam čakal:) dievča z mesiaca bola rozprávka a napriek tomu ma to zaujalo (čo sa už rozprávkam len tak nepodarí).....ale hovorím, ak by sa dalo, bolo by 9,5 a to by teda bolo tretie najvyššie hodnotenie u mňa - aj to je dobré, nie?:) ak bude pokračovanie, voľné, tak si ho určite prečítam s radosťou
19.08.2011

Stano Lacko
Jano: No ja som velm rad, ze sa tu nasli take poviedky, ktore splnaju kriteria, ktore si spiminal ;-)
22.08.2011

Ján Onofrej
Stano: tiež som rád, ale musím povedať, že som rád, že sú to len poviedky:) inak by som nad nimi trávil čas a lámal rekordy v ponocovaní:D
22.08.2011

Ajka
Výborné, časom mi klesala sánka, časom ma premáhal pocit zúfalstva a menejcennosti, že na podobný výkon by som sa asi nikdy nezmohla, aj keď už nejaký ten piatok píšem tiež :D Tvoj štýl mi pripadal veľmi blízky, keďže aj ja sa často vyžívam v zložitejších a kvetnatých vetách. Text bol prehľadný a dobre čitateľný, miestami mi však prišiel zbytočne komplikovaný. Musela som byť celý čas v pozore, aby som neprešvihla nejaký podstatný fakt a priznám sa, občas som si nejednu vetu musela prečítať aj dvakrát a celú poviedku som zvládla minimálne so štyrmi prestávkami. Nedarilo sa mi zhltnúť ju na jeden raz, aj keď som sa naozaj snažila. :D
Ale napriek tomu sa musí uznať, že prepracované a premyslené bolo všetko úžasne. Hodnotenie jedine za 10!
01.12.2012

Ash
Vďaka, Adriana, za príjemný komentár. Teší ma, že sa táto poviedka číta aj tak dlho od zverejnenia. Ako si sa sem vlastne dostala?
01.12.2012

Ajka
Sama hľadám miesto, kde by som mohla zverejniť nejaké svoje práce, tak sa obzerám :) Prebehla som si najlepšie hodnotené poviedky a čuduj sa svete (poprípade nečudo :D ), si medzi nimi. Okrem toho som fanúšikom scifi, bude mi tu dobre. ;)
02.12.2012

Ash
Tak vitaj! Toto je dobré miesto na poviedky, poteším sa (iste nielen ja), keď s nejakou prispeješ. Ak obľubuješ súťaže a máš napísané krátke poviedky, odporúčam aj Ohnivé pero na fandom.sk.
02.12.2012

Aleš Horváth
ash dik za vynikajuce citanie. praca s casovymi paradoxami je super. uplne to dotvaralo atmosferu. chcel som povodne precitat mozno len prvy odsek(aby som sa naucil nieco nove, adhara - kvoli zisteniu co nie je prosty text), potom ma nalakala tema a potom s preskokmi(citat cez mobil browser dlhsie texty je nad moje sily) som vlastne skoncil az pri komentaroch. moje donyslenie pribehu: yarc aj ostatni sa nevratili lebo zahrada bola predpripravou na lod, ktora doklepla tu kralovsku vychovu(aby spolocenstvo bolo kralovske). velitelia tam totiz posielali vodcovske typy, co je prvy predpoklad krala. tym padom vojaci boli prvym filtrom pri vybere. Mozno zakazdym ten prechod bol iny, ale mozno postavenie sa zoci-voci smrti(strach, zmierenie sa s nou) bol prvym krokom vychovy(vycvik šamanov je v podstate podobny).
11.06.2016

Ash
Aleš, ďakujem za komentár a teší ma, že sa ti poviedka páčila. K domysleniu príbehu: dopísal som ho, nechávam na každom čitateľovi, aby si ho dopĺňal a interpretoval, ako uzná za vhodné. Preto nebudem tvoje predstavy komentovať, je fajn, že ťa príbeh vyprovokoval k rozmýšľaniu. Kedysi som uvažoval, že napíšem pokračovanie, v ktorom sa Yarc vráti zo záhrady a uplatní si nárok na kráľovský trón, no zatiaľ som sa k tomu nerozkýval.
11.06.2016

Aleš Horváth
pracujem na jednom pribehu, kde je tiez bojova scena. a tvoja poviedka mi potvrdila ze mozem to urobit podobnym sposobom(nevedel som ci napisat jednotlive chmaty alebo len napisat ze sa strhla bitka). k tomu domysleniu - kazdy citatel si vsimne nieco ine a kazdy to vnima inak. a vsetci uplne inak ako autor. iny koniec by nebol lepsi(aspon z mojho pohladu). len clovek je rozbehnuty z citania a ... proste ma to zaujalo. co sa tyka pokracovania, budem drzat palčeky. skoda ze tu nie je nejake diskusne forum, mal by som kopu otazok na kazdeho z vas(vseobecne ohladom pisania).
13.06.2016

Ash
Spôsob spracovania bojovej scény závisí od mnohých faktorov. Určite na to neexistuje univerzálny recept. Záleží na význame, zmysle a cieli scény, čo má boj vyjadriť, ako má rozvíjať dej, charakterizovať postavy, ich vlastnosti a motivácie. Rovnako závisí od okolia scény, ako rozprávanie plynie pred ňou a po nej, aký je rytmus a celkový štýl textu. A samozrejme predovšetkým od úmyslov autora.
K diskutovaniu na všeobecné témy: Na svojej stránke mám diskusné fórum o SF&F http://ashsid.sk/sffbb , kde sa dá rozoberať všeobecná i konkrétna tématika písania príbehov. V poslednej dobe je tam vcelku pusto, pravidelne raz ročne tam komentujem finalistov Ceny Fantázie. Na komentovanie vo verejnej časti netreba byť prihlásený, na zakladanie tém a prístup do neverejnej sekcie áno.
13.06.2016

Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.