V mojich príbehoch sa venujem pomoci ľudom v čase, nie všetkým ,ale iba tým, ktorí ma o to požiadajú. Nie naozaj - iba virtuálne. Začnem písať príbeh s otázkou a odpoveď sa na konci dostaví.
Cadus ešte chvíľu otáľal, kým sa odvážil skontrolovať svoju situáciu.
„Hostinec nám viac netreba,“ skonštatoval rozčarovane.
Azira akoby začula, že ju okolnosti oslobodili od nepríjemného záväzku, začala sa zviechať. Posadila sa, vyzerala ako socha, len viečka sa v hlinenej hmote, ktorá ju obalila, pohli a oživili jej stuhnutú dokonalosť. Pokúsila sa pootočiť krkom, podarilo sa. Zosypali sa z nej hnedé šúľance.
Aj na tohtoročnom Pegascone sme písali Poviedky na počkanie. Okrem iných tam vznikla aj táto mikropoviedka na tému "klinec". Prepísané z papierovej verzie s menšími úpravami.
„Je to na nič a zbytočné! Zbytočné!“ Martiere az Lima zúrila. Pred chvíľou vo svojom stane rozsekala mečom dve skrine a stôl. Pomohlo to, ale len dočasne. Rozhodne to neriešilo príčinu zúrivosti, ktorou bola bezmocnosť a pochybnosti o tom, čo sa chystala navrhnúť. „Celé dni na to, na tú stromovec útočíme a sypeme všetko čo máme, ale aký je výsledok? Žiaden. Tá obludnosť sa rozrastá ako plevel, prerástla už hradbami a uzavrela v sebe celé mesto. Kto neutiekol z Astarionu doteraz, už sa živý von nedostane.“
Taká "trochu" oneskorená PNP, keďže cez víkend som nemohla písať, ale témy boli príliš dobré, aby ostali ležať len tak. Napísať a trochu ju upraviť trvalo tak 2 hodiny, čiže skoro ako PNP.