Pastelar

Jednou z mnohých čŕt sveta v ktorom opreto fajčí zvyšky marsiek v kúpeľni starého bytu, je i mnou vyššie spomenutá otázka, dilema, čo s nimi? Čo s takými ako je on? Sú to vôbec ľudia? A čo je ich osudom?
Podporte scifi.sk
Hľadá ju...
Opiera sa o roh vane v neveľkej kúpeľni dvojizbového starého bytu. Medzi jeho kostnatými a chorobne vyzerajúcimi prstami pravej ruky slabo skapína rozžmolená cigareta bez filtra. A rozžmolene, teda obdobne vyzerá aj on. Ako zlozvyk vynímajúci sa mu v ruke. Ale...? Možno vôbec jeho, postavu, čosi, čo opreto o vaňu dúcha dym z cigarety pomenovať, pokrstiť osobným zá-menom? Môžeme si jeho, začať predstavovať ako človeka, muža, ako vôbec tvora obdarovaného darom života?
Jednou z mnohých čŕt sveta v ktorom opreto fajčí zvyšky marsiek v kúpeľni starého bytu, je i mnou vyššie spomenutá otázka, dilema, čo s nimi? Čo s takými ako je on? Sú to vôbec ľudia? A čo je ich osudom?
Predstavme si ho. Sedí opretý o roh vane a je rozrezaný v dvoj. Kým jedna polka verne kopíruje vzhľad človeka - muža na sklonku tridsiatky, druhá vidí sa nám rozmazaná, pozmenená v prach. Planúci dym pomaly zrádzajúci pevné skupenstvo svojho proťajška. Stráca sa. Polovina z muža je už iba zoskupujúci sa prach v priestore. Formuje, zvíja, ovíja sa vo vzduchu ako predsa len životom obdarený organizmus. A ak sa prizrieme pozornejšie, zistíme, že prach z onoho – vyjadrime sa – muža (zdá sa ignoranta reality svojho rozpoltenia) mizne v odtoku žltej vane.
Tu do hnedo vykachličkovanej kúpeľni vchádza postava. Poznajú sa. Rozpoltený si potiahne zo strácajúceho sa špaku pravou časťou pier.
„Nech je to čokoľvek,“ povie chrapľavým hlasom silueta prichodiaceho, „nemal by si to hľadať. Nie teraz a nie tu. Skapeš. Privodíš nám katastrofu.“
„My už katastrofou sme, priateľ môj,“ odpovie mu meniaci sa v prach, „Mýliš sa. Musím ju nájsť. Pre naše vlastné dobro.“
„Dobro? Naozaj tomu veríš? Povedz, je dole s tebou aj ďalší z nás?“
„Kňaz?“
„Pastelar.“
---
Tápe v tme...
Brodí sa kanálmi špiny. Hľadá hriech čo v podzemí musí byť voľakde dobre skrytý. Neostáva mu už veľa času. Uvedomuje si, že von z kanálov sa už nemusí stihnúť vrátiť včas. Dokonca, nemusí sa mu podariť ju vôbec čo i len nájsť.
Dievča, dievča menom Agnes.
„Pastelar! Pastelar... tu!“ reve kanálom.
Drobný mužík v čiernom úbore kňazského cechu naskakuje po špičkách, brodí sa v sračkách. So strachom v zreniciach urputne a čo najskorej snaží sa k nemu priblížiť na pár stôp. „Našiel som ju. Našiel...“ derie sa z neho pomedzi ťažko lapajúci dych, „Agnes, Wolchvo-vov hriech.“
„Kňaz. Našiel to dievča,“ prehovorí polka muža v kúpeľni k siluete a zapáli si ďalšiu.
„Agnes? To je to čo hľadáš? Hriech?!“
„Privolaj starca!“ povie trasúc hlasom rozpoltený, „Tentoraz príde. Musí.“
---
Kňaz trasľavými prstami hmatá po stránkach biblie...
„Vyser sa nato.“
„Ale... každý hriech má predsa právo na očistec, Pastelar. Také sú pravidlá.“
„Tento nemá. Wolchvov nikdy nehral podľa pravidiel,“ odpľuje si a z vnútrajška kabátu vytiahne malú, do ruky šikovne navrhnutú vecičku, „Čas hrá proti nám.“
Mladé dievča, Agnes, už nejaví známky života. Je pohodená ako handra. Útlym, kostnatým telíčkom sa opiera o studenú stenu špinavého kanála.
„Je mŕtva?“ pýta sa prekvapene kňaz.
„Nenechaj sa oklamať, je to iba schránka. Nepochybne krásna, no stále schránka. Je to neživý jav, výplod nesvedomitého ľudu. Nič viac. Tu...“ priloží palec na z kabáta mu vybraný predmet a priloží ho k spánku dievčaťa. V oku sa mu tuším zaligoce slza. V hnedo okachličkovanej kúpeľni nato jeho druhá polka siahne do pravého vrecka plátenného saka. Citom vo vnútri nahmatá ostrý predmet.
Predmet splnil svoj účel.
---
Prach, časť muža pomaly tečúca v malých časticiach do odtoku vane sa na moment zastaví, a ako pretáčajúci sa film začne prúdiť spätným smerom, zoceľovať tak rozpolteného znovu v jedno.
„Ste pozoruhodný druh,“ vo verajach dverí jagá sa postava chradnúceho starca opierajúceho sa o paličku z mahagónu, „Pastelar. Vzácny most medzi človekom a jeho najskrytejším tajomstvom, hriechom, svedomím. Nebezpečný nástroj pred ktorým nikto z nás smrteľných nemá súkromie. Ukáž mi ho. Wolchvovov hriech. Kde je?!“
O roh vane opierajúci sa pastelar zo saka vyberie malú, čiernu skrinku. Pastelarov priateľ z nej nestráca zrak.
„Tu..,“ vystrie skrinku k čelu starca, „No nie zadarmo. Naša dohoda.“
„Ah, iste. Život. Pre teba a tvojho mŕtveho priateľa,“ starec si jastrabím pohľadom premeria siluetu, čo javí sa sťa blednúci tieň, „Vskutku krutá hra osudu postihol váš druh. Avšak fér cena za váš nesmierny dar ovládnuť, uchopiť hriech jednotlivca do malej, čiernej skrinky.“
„Splnil som svoju časť dohody. S ňou, s Agnes, budeš môcť kompromitovať tvojho konkurenta Wolchvova ako sa ti zachce. Teraz je rada na tebe. Naša dohoda!“
Starcovi sa na tvári sformuje chabý úsmev. Pristúpi bližšie a podá pastelarovi fľaštičku s priesvitnou tekutinou, „Nikdy to nepochopím. Tú zvrátenosť vášho bytia. Dávať hriechu ľudskú podobu. Zverský biznis! Tu... moja časť dohody. Vypite to do dna. Obaja!“
Chutí to ako ocot.
Starec sa s čiernou, malou skrinkou zvrtne na päte. Pastelar ledva vstane a podíde k zrkadlu a povie:
„Je to naša posledná šanca, Maxwel. Náš dar sme už obidvaja vyčerpali. Bez schopnosti vstúpiť do vákua sme zbytočný.“
„Myslíš, že bolo múdre veriť Starcovi?“
„Mali sme na výber?“
---
Starec opierajúci sa o mahagónovú paličku opúšťa šedú budovu stojacu v okrajovej časti mesta.
„Zahlaďte po nás stopy,“ povie, „Človek v mojom postavení a akákoľvek spojitosť s Pastelarmi neveští nič dobrého.“
Keď vtrhnú do malého apartmánu s hnedo okachlič-kovanou kúpeľnou nájdu ho prázdny. V kúpeľni sa na podlahe ligotajú len dve slabé kôpky prachu.

Martin Gorky

Martin Gorky
Písačky...

Diskusia

Goran
Kvázi intelektuálna póza a pseudoemelecké tliachanie. Prepáč. Nie, neospravedlňujem sa. Nie je to dobré ani omylom. Mal by som ťa povzbudzovať, mal by som byť mierny a podobne. Nie, nebudem. Načo? Pravda je pravda. A treba ju povedať. Možno by to ako post-post-post moderna a experimentálna poviedka obstálo. Možno. Ale len v prípade, keby bola dobre napísaná. Ale príšerne skladáš vety a vyjadruješ sa tak papoeticky (v snahe byť lyrickým a umeleckým, ale výsledok je opačný), takže nemôže byť ani tou. A hoci má fantastika skutočne velikánske mantinely a zmestí sa do nej kdečo, nielen elfovia a trpajzlíci a vesmírne lodičky a upiríkovia, tak toto by sa sotva dalo nazvať fantastikou. A je "nasnadě", ako by bratia Česi povedali, nazvať tento prozaický útvar aj poviedkou. Dobre, sám to niekedy porušujem, respektíve nedodržiavam a publikujem tu i niečo, čo je len veľmi ťažké označiť za poviedku. Ale opýtam sa takto: čo tým chcel pán básnik povedať? O čo vôbec v tej "poviedke" išlo??? Pritom áno, akosi abstrahovať hriech, vydestilovať ho z človeka, prípadne dať mu i ľudskú podobu, to je výborná idea. Ale tá dikcia a ten koncept... och, a kde je vôbec naratív? Pritom sa vyžívaš v slovíčkarení a zbytočných obrazoch. Keď vyškrtáš to, čo je v próze navyše, zistíš, že ti nakoniec ostane len pár viet, ktoré tvoria nosnú ideu. Ale tá by mala vyplynúť z deja, nemusíš ju priamo vyslovovať... a takto z mosta do prosta.
Inak sa spýtam - koľko si už toho napísal? Sú všetky prózy v takomto duchu a takejto tónine? Čo čítaš? Ako si na tom s literárnou fantastikou? (Tu si na portále venovanom fantasy, sci-fi a hororu a príbuzným žánrom a podžánrom...)
17.03.2021
B.T. Niromwell
A ja by som to nevidela až tak černe. Páči sa mi tvoja hra s jazykom, výraz skapína cigareta je šupa.
Niektoré sa, na druhej strane, podarili o čosi menej a znejú kostrbato a naozaj prekombinovane: „priloží palec na z kabáta mu vybraný predmet“. Čiarky sú občas skôr intuitívne ako správne, máš sklony k čechizmom, ale to ide ruka v ruke s trochu archaickým básnickým štýlom. Archaický možno nie je to správne slovo, také sedemdesiate, osemdesiate roky. Mne osobne sa mi to na poväčšine páčilo, na niektorých miestach mi to trochu prišlo ako hra na efekt, sračky, orgazmus, ale išlo o veľmi pôsobivý obraz. Dokonca by som povedala, že si sa veľmi originálnej myšlienke venoval na primalom priestore. Z Pastelara by sa dala urobiť parádna hlavná postava, s noirovým feelingom, isteže. Agnes by sme spoznali ako ženu-hriech. Bolo by zaujímavé sledovať, ako sa stavia k vlastnej existencii. Toľko potenciálu vyzerá z tohto jedného obrazu. Lebo vlastne dej tu nemáme, nič, pri čom by si čitateľ hovoril, ktovie, ako to skončí. Je tu ale isté čitateľské napätie, ktoré vychádza z toho, či nakoniec pochopí, čo sa tam vlastne deje. A na konci sa to aj deje, čitateľ pochopí, že mu bol opísaný tvor a to, ako funguje, ak sa niečo také dá o tvorovi povedať. Ale napríklad je pomerne nejasná existencia jeho kolegu, akú úlohu vlastne zohráva? Naozaj si myslím, že by bolo skvelé vystavať na tom poviedku, lebo takto si trochu pošteklil našu fantáziu, a teraz čo? Je to iba obraz, nič sa tam skutočne nedeje, náčrt, ako toto som vymyslel... A bolo by strašne fajn, keby ti ten nápad potiahol ďalej. Prvé mi inak napadlo, či pastelar niečo znamená a ak nie, či je to inšpirovaé Parstelvanom :D
17.03.2021
8HitBoy
Je na čom stavať, len to musíš dokončiť! Formálna stránka ma občas hnevala, ale sú to odstrániteľné chyby. Dôležité pre mňa je, ze máš zaujímavé obrazy a tvoj námet má hlavu a pätu. To nie je vždy pri amatérskych autoroch pravidlom.
Načrtol si nesmierne zaujímavý príbeh a zdá sa, že aj by si nám ho vedel celkom dobre sprostredkovať. Bola by škoda nechať tento príbeh dokončený len napoly.
Budem sa tešiť na prípadné rozpracovanie a aj na tvoje ďalšie texty!
17.03.2021
Goran
Počuj, Maxim Gorkij :) pardon, Martin, viem byť niekedy pekne hnusný, keď vidím v diele akútne nedostatky - ale to je pre to. Nie preto, lebo by som ťa chcel "hejtiť"! Vyžadujem si silného jedinca :D takže ja chcem, aby ťa ten môj komentár nakopol. Niečo v štýle, ja vytriem tomu Goraniskovi zrak a dokážem napísať lepšiu poviedku ako teraz a lepšiu poviedku ako on! Chcem ťa motivovať, nie naopak. Musím si ale stáť za tým, čo som napísal. Je fajn, že máš poetické videnie sveta, to je krásne a obohacujúce, ale v tom prípade aj čítaj veľa poézie, no do prózy netlač vety typu: "starec si jastrabím pohľadom premeria siluetu, čo javí sa sťa blednúci tieň" (druhá časť vety - prehodený slovosled a tá spojka!). A nenechaj sa pomýliť, ja mám rád archaizmy i poetizmy, ale keď sa takto niekto snaží písať v roku 2021 pôsobí to ako päsť na oko a ostáva po tom čitateľský monokel. Ak by si písal poviedku z prostredia básnikov nadrealizmu 30. rokov a je to v takomto tóne, nepoviem ani pol slova kritiky, naopak, poviem si - skvostná štylizácia!
17.03.2021
Kei
Zdalo sa mi, že tú scénu s rozpoltenou bytosťou som niekde už čítala a nemusela som ani dlho googliť, aby som ju našla. Bod za nápad, ktorý je naozaj pútavý. Čo zamrzí je fakt, že poviedka je tu zverejnená v rovnakom znení a bez úprav, ktorými mohol text vylepšiť, hoci vedel, kde sú slabiny poviedky. Nechápem čo autor očakával - že sa za rok zmení vnímanie ľudí a zrazu mu to pochvália? Keby aspoň gramatické chyby boli opravené...
Smola, nie, ani po roku nepôsobí lepšie. Poviedka, hoci má veľmi dobrý fragment nápadu (áno, z hľadiska sveta v poviedke je to len fragment), je slabá, pretože okrem peknej vizualizácie na vani nič nevysvetlí. Vieme len veľmi zhruba o tom, že kde sa to deje, o čo tam ide a prečo vlastne sa to deje, ako ani zákonitosti okolo pastelarov (keď sa to hodí, nemajú energiu? ) Takže čitateľ celý čas len tápa - napríklad: je to situované do nášho sveta? či je to úplne iný fantastický svet? Čo ten náznak "my"? je to hra jeden pastelar proti druhému? netuším. Vlastne ani nechcem aby mi to autor dodatočne v komentári vysvetlil, lebo písaním komentárov z neho autor nebude, tak ako z neho nespraví autora to, že bude dávať na stránky jednu poviedku dookola.
18.03.2021
Martin Gorky
Ahojte, ďakujem za názory a kritiku. Som rád, že v tom všetci niečo vidíte, no som si vedomí aj toho, že to ako poviedka nefunguje a ako poznamenala Kei, mohol som ju pred jej zverejnením aj prepísať a teda aj opraviť chyby. Vyhnúť sa tak zbytočnej totožnosti s textom čo som napísal minulý rok. A aj keď nápad sa môže zdať ako dobrý, premeniť ho na niečo prepracovanejšie mi pri mojom tempe písania bude trvať asi roky.
Každopádne si kritiku beriem k srdcu a nabudúce sa budem snažiť prísť s niečím viac stráviteľným :) Aj čo sa týka mojej kľavej skladby viet. A Niromwell, k tomu názvu Pastelar, ten mi napadol už dávno a na jeho základe som potom napísal krátku báseň. Táto poviedka alebo fragment, teoreticky vychádza z nej. No to je jedno.
18.03.2021
Goran
Vzal si to pekne, to si cením! Neodúvaš sa ani nič podobné. Ale keď sa chceš naozaj zlepšiť, musíš písať... Ak píšeš pomaly, nevadí, len píš! A hoci aj pomaly. Pekne svojím tempom, ale musíš častejšie písať, najlepšie pravidelne.
18.03.2021
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.