Spravodlivosť

Keď Juraj prechádzal uličkou v súdnej sieni, v mysli mu znelo jediné slovo. Nevinný.
Podporte scifi.sk
Keď Juraj prechádzal uličkou v súdnej sieni, v mysli mu znelo jediné slovo.
Nevinný.
Pohľad na šokované výrazy prítomných bol na nezaplatenie. Hlavne tváre jej rodičov a sestry. Ako by jej z oka vypadla. Dvojička, uškrnul sa v duchu. Mysleli si, že ho dostanú? Jeho?
Vyšiel pred budovu súdu a zhlboka sa nadýchol. Vzduch bol sladký, ako nikdy predtým.
Vonku vládol rozruch. Všade okolo stáli novinári, kameramani, fotografovia a všetci živo diskutovali.
Juraj prevrátil oči. Niekto z vnútra im už musel oznámiť výsledok.
Keď ho zbadali, vrhli sa k nemu s mikrofónmi namierenými na jeho tvár. Okolím sa nieslo zúrivé klikanie fotografov.
Jedna z novinárok zaútočila otázkou. „Aký je váš pocit z rozsudku?“
Jurajov právnik ho odtiahol stranou a sám sa postavil pred kamery. „S rozsudkom sme, samozrejme, veľmi spokojní. Sme potešení, že spravodlivosť v našej republike funguje tak ako má.“
„A ako sa súd vyjadril k dôkazom? Všetky ukazovali na vášho klienta.“
„Boli nepriame. Je očividné, že sa niekto snažil tento ohavný zločin na môjho klienta hodiť.“
„Takže podľa vás ide o nepriamy dôkaz, keď bolo telo jeho asistentky nájdené v jeho kancelárii?“
Právnik sa na novinárku zamračil. „Môj klient bol s konečnou platnosťou zbavený všetkých obvinení. Čo sa týka dôkazov, spýtať sa môžete priamo sudcu. My len rešpektujeme jeho názor a sme radi, že všetko vyhodnotil správne.“
Žena sa obrátila k Jurajovi. „Plánujete spáchať samovraždu?“
Juraj zdvihol obočie. „Prosím?!“
„Pýtam sa, či plánujete…“
„Sme unavení,“ prerušil novinárku právnik. „Máme za sebou ťažké týždne. Určite pochopíte, ak teraz odídeme. Akékoľvek ďalšie otázky smerujte na náš sekretariát. Dovidenia.“ Schmatol Juraja a ťahal ho k parkovisku.
Novinári sa rozbehli za nimi.
„Počkajte! A čo tie odtlačky?“
„Ako vysvetlíte, že na čas vraždy nemáte spoľahlivé alibi?“
„Poviete nám, čo si myslíte o…?
Dvere auta sa zabuchli. Právnik poklepal šoféra po ramene a vyštekol: „Poďme, rýchlo.“
Motor zavrčal a o pár sekúnd nechali novinárov s ich otázkami ďaleko za sebou.
Juraj sa rozvalil na sedadle. Pery sa mu roztiahli do spokojného úsmevu. Obrátil sa k právnikovi. „Čo mala znamenať tá otázka o samovražde?“
„Nesleduješ noviny?“
Juraj mykol plecom. „Sem tam, keď mám čas, alebo chuť. Prečo?“
Právnik sa neveriacky zasmial. „Bože, ty si tak nemožný…“
„Zabudol si, s kým sa rozprávaš?!“
Právnik ho prebodol pohľadom. Z očí mu nehľadelo nič dobré. „So svojim hlúpym bratom.“
Juraj zaťal zuby. „Dávaj pozor na ústa, Vlado,“ precedil. „Tento hlúpy brat ťa živí. Vysvetlíš mi už, čo sa deje?!“
Odpoveďou bolo ticho.
Rastúce napätie prerušil šofér. „Kam to bude, páni?“
„Ku mne domov,“ zavrčal po chvíli Juraj.
Zvyšok cesty prebehol v tichosti. Asi po pol hodine jazdy zastavili pred bránou. Šofér sa vyklonil z okna a do obrazovky pred sebou naťukal kód. Brána sa s tichým zavŕzganím začala odsúvať. Prešli okolo bazéna a zastavili pred rozľahlou vilou.
Juraj a Vlado vystúpili. Len čo vošli do domu, Juraj nakrčil nos.
„Bože,“ zašomral. „Povedal som im, aby mi tu vetrali.“ Prešiel k displeju v stene. Párkrát po ňom potiahol prstom a okná v celom dome začali s tichým kliknutím vpúšťať dnu čerstvý vzduch. Potom podišiel k veľkému, drevenému glóbusu. Odklopil jeho vrchnú polovicu a siahol dnu. Ozval sa zvuk cinkajúceho skla. „Na čo máš chuť?“
Brat ho ignoroval. Sadol si na gauč, vložil si tvár do dlaní a potichu vzdychol. „Počas posledných pár týždňov sa v našom meste viedlo šesť súdnych konaní ohľadom vraždy. Šesť obvinených. Štyria muži, dve ženy. Všetci vysoko postavení. A všetci zbavení viny.“ Znechutene odfrkol. „Stavil by som ročný plat, že tie zločiny spáchali.“
Juraj sa otočil. V rukách zvieral fľašu whiskey a dva poháre. „No a?“
„Každý z nich spáchal do troch dní samovraždu. V súkromí alebo verejne.“
„A ty sa teraz bojíš, že mi prepne ako im?“ Juraj pred brata položil pohár s jantárovou tekutinou. Na tvári mu hral posmešný úškrnok. „Ubezpečujem ťa, že nič také v pláne nemám.“
Vlado len čosi nezrozumiteľne zabručal.
„Tak už toľko nefrfli.“ Juraj vzal do ruky pohár. Vzduchom sa vznášala ostrá vôňu karamelu a škorice. „Užívaj si úspech. Na slobode som len vďaka tebe.“
„Uvedomuješ si, že si unikol len o chlp? Nebyť tej tučnej obálky, bolo by jedno, aké dôkazy by som podstrčil.“
„No dôležitý je výsledok, nie?“ Juraj odpil z whiskey a uznanlivo pokýval hlavou. „Koniec dobrý, všetko dobré.“
***
Lucia sedela na gauči v skromne zariadenej obývačke.
Z vedľajšej izby vošla do obývačky žena v strednom veku. Sadla si oproti Lucii. „Tak ako?“
„Mali ste pravdu,“ odvetila Lucia. Hlas sa jej triasol hnevom. „Nevinný. Zbavili ho všetkých obvinení,“ vyprskla. „Keby ste videli ten jeho samoľúby ksicht, keď vychádzal zo siene.“
Žena privrela oči a zavrtela hlavou. „Spravodlivosť v našej krajine je už iba ilúziou.“
„Ale pomôžete mi, však?“ naklonila sa k nej Lucia. V očiach sa jej miesil hnev s túžbou po pomste. „Nemôže si len tak voľne chodiť po svete po tom, čo spravil!“
„Očividne môže...“ Žena sa zhlboka nadýchla. „No vďaka nám to nebude trvať dlho. Musím sa ťa však ešte raz spýtať… Chceš to naozaj spraviť? Vražda ostáva vraždou, nech je vykonaná akýmkoľvek spôsobom.“
„Chcem, aby pykal,“ precedila Lucia pomedzi zuby.
Žena prikývla, tvárou sa jej mihla spokojnosť. „Dobre. Spravíme to zajtra. Potrebujem nejaký čas na prípravu.“
***
Deň po skončení súdneho procesu sa z Jurajovej vily šírili do okolia hudba, smiech a cinkanie fliaš.
„Na Juraja!“ skríkol muž v okuliaroch a v snahe pozdvihnúť pohár s prípitkom ho rozlial na okolostojacich ľudí.
„Na Juraja!“ zvolali všetci a začali tlieskať. Ktosi vystrelil konfety.
„Ďakujem, ďakujem!“ zvolal Juraj, a postavil sa na stôl aby ho každý videl. „Som rád, že ste prišli.“ Vykúzlil úsmev na svojich hostí a mierne sa uklonil. „Taktiež som rád, že sudca urýchlil ten nezmyselný proces a vďaka tomu môžeme osláviť moje narodeniny tak, ako sa patrí!“
Medzi ľuďmi sa zdvihla vlna smiechu.
„Bude aj torta?!“ spýtala sa žena vo flitrovaných šatách.
„Samozrejme,“ ubezpečil ju Juraj s úsmevom. „Zatiaľ sa bavte, pite, tancujte!“ Mávol rukou na dídžeja, aby zosilnil tóny lejúce sa z okolitých reprákov. Zoskočil na zem a pohľadom vyhľadal Vlada.
Ten stál neďaleko, v ruke zvieral plný pohár višňovočervenej tekutiny. Neistý postoj a rozostrený pohľad naznačovali, že s oslavou začal už o niekoľko hodín skôr.
Juraj prišiel k nemu a objal ho okolo pliec. „Myslím, že na dnes máš už dosť.“
Vlado stisol pery. „Nie.“
„Čo sa deje?“
„Čo sa deje?“ Prstom ukázal na preplnenú miestnosť tancujúcich ľudí. „To čo robíš, je zvrátané. Zabil si mladú ženu a tváriš sa, akoby sa nič nestalo.“
Juraj sa nervózne rozhliadol okolo. Cez okolitý hluk a smiech ich našťastie nikto nepočul. „Zrazu sa v tebe pohlo svedomie?! A čo ďalšie veci, ktoré sme spolu za tie roky spáchali?!“
„Daňové podvody sú jedna vec. Ale znásilnenie?!“ oboril sa na neho brat. „Vražda?!“
„Zbláznil si sa?!“ sykol Juraj a zapchal mu ústa.
„Aj tak všetci vedia, čo si zač,“ vyprskol Vlado pomedzi bratove prsty.
Juraj si ho pritiahol bližšie k sebe. „Ak sa ti niečo nepáči, kľudne choď domov.“
„Bývam v tejto vile, ak si to náhodou zabudol!“
„Presne! Takže drž hubu a krok!“ zahriakol ho Juraj.
„Oci, oci!“
Juraj sa obzrel za hláskom. Za ním stála jeho dcérka. Cítil, ako hnev v jeho srdci začína ustupovať. Svoju exmanželku by najradšej už nikdy nevidel, no Mišky by sa v živote nevzdal. Bola jediným dobrom, ktorý v živote stvoril.
Začala okolo neho hopsať na jednej nohe. „Kedy už bude torta? Sľúbil si, že mi kúsok dáš.“
„Čo tu robíš? Bež do svojej izby,“ jemne ju popohnal preč.
„Nemôžem spať, je tu strašný hluk,“ sťažovala sa.
Juraj v duchu prevrátil oči, no nedokázal sa na ňu hnevať. Pohladil ju po vláskoch. „Bež si sadnúť na gauč, torta bude za chvíľu.“
Vtom sa vo dverách kuchyne zjavil čašník. V rukách držal trojposchodový cukrový kolos.
„Jupííí,“ skríkla Miška a rozbehla sa k stolu.
„Ešte jedna vec,“ obrátil sa Vlado na svojho brata. „Budem potrebovať novú asistentku. Povedz nášmu personálnemu, aby mi nejakú zohnal.“ Potom sa zamyslel a uškrnul. „Myslíš, že by bolo príliš drzé, ak by sme miesto asistentky ponúkli jej dvojčaťu?“
„Akému dvojčaťu?“
„Veď vieš,“ mávol rukou. „Luciinej sestre. Bola na súde.“
Vladovo čelo sa zvlnilo vráskami. „Lucia sestru nemala. Na súde boli len jej rodičia.“
Jurajovi prebehol mráz po chrbte. „Si si istý?“
***
Lucia stála uprostred luxusne zariadenej spálne. Vilou sa šírili basové tóny, ktoré s pomocou skákajúcich ľudí rozvibrovali okolitý nábytok.
Do spálne k nej cez stenu prešla jej spoločníčka. „Je tam. Si pripravená?“
Lucia prikývla.
„Dobre.“ Žena podišla k nej a chytila ju za ruky. Zatvorila oči, sústredením zvraštila obočie a začala čosi šepkať.
Z vedľajšej izby k nim doľahol výkrik: „Juraj! Juraj, počuješ ma?!“
Hudba stíchla.
Vzduch vedľa Lucie sa zamihotal a zrazu s nimi v miestnosti stál Juraj.
Zmätene sa rozhliadol okolo seba. Vtom mu zrak padol na Luciu. Zmätok v jeho tvári vystriedalo zdesenie. „T-t-ty…“
„Áno,“ Luciine pery sa sformovali do širokého úsmevu. „Ja.“
„Bež, rýchlo!“ zvolala žena. „Dlho ho neudržím.“
Lucia po Jurajovi fľochla pohľadom, zvrtla sa a zmizla v stene.
„Čo sa to deje?! Čo robíte v mojom dome?! Ona je predsa mŕtva!“ Poslednú vetu Juraj zvrieskol. Oči mu hrôzou vyliezali z jamiek, prerývane dýchal.
Žena sa zasmiala. „Je mŕtva, to áno.“
Juraj zaostril na ženu. „Vás poznám,“ zašepkal. „Vy ste tá… veštica, alebo niečo… vraj ste vyvolávali duchov, pomáhala polícii…“
„Médium,“ opravila ho žena. „A áno, pomáhala som, kým ma niekto tebe podobný nedal odstrániť. No ako vidíš,“ roztiahla ruky, „pomáham aj tak.“
„Ale…“ Juraj odtrhol zrak od ženy a zahľadel sa na stenu. Vykročil k nej.
„Stáť!“ Ženin príkaz zaplieskal ako bič.
Juraj narazil do neviditeľnej bariéry.
„Priznám sa, že aj pre mňa bolo prekvapivé zistiť, že schopnosti média sa po smrti nestrácajú.“ Žena sa postavila pred Juraja a kochala sa jeho zdeseným výrazom.
Jurajove päste s tresnutím pristáli na bariére. „Čo odo mňa chcete?!“
Žena priložila dlaň k svojmu uchu a naklonila hlavu.
Spoza steny k nim zo susednej izby doľahol Jurajov hlas: „Nič mi nie je, nebojte. Len sa mi trochu zatočila hlava, to je všetko.“
Ktosi sa spýtal: „Nemáme zavolať doktora?“
„Vravím vám, nič mi nie je,“ začuli podráždeného Juraja.
Juraj v spálni to všetko počúval s ústami dokorán.
„Vidím, že torta už čaká, kým ju niekto načne,“ pokračoval Jurajov hlas za stenou. „Podajte mi ten nôž. Je dosť ostrý?“
Skutočnému Jurajovi tvárou preletelo pochopenie. „Nie,“ zašepkal. „Prosím…“
Žena mu priložila prst k perám a naznačila, aby počúval. „Dostaneš len to, čo si zaslúžiš.“
Ľudia vo vedľajšej miestnosti začali kričať. O sekundu na to sa k výkrikom pridal zvuk rozbíjajúceho sa skla a padajúceho nábytku.
Nejaký muž sa snažil prekričať vládnuci chaos. „Juraj, prestaň! Preboha, prestaň!“
Pomedzi to všetko sa niesol Jurajov smiech.
„Zastavte ho niekto! Kriste, veď on…!
Smiech ustal.
Juraj v spálni zmizol.
Žena prekvapene zažmurkala. „Čo to…“
Cez stenu sa vrátila Lucia. V tvári mala vytesané odhodlanie, oči jej žiarili spokojnosťou.
„Čo si spravila? Vrátil sa do svojho tela… Nechala si ho žiť?!“
„Jeho áno,“ odvetila Lucia.
V žene skrslo mrazivé tušenie. „Čo si…“
„Jeho smrť by pre neho nebola dostatočným trestom,“ skočila jej Lucia do reči.
„O čom to hovoríš?!“
Cez stenu k nim doľahol Jurajov zmučený výkrik.
Lucia so smiechom zavrtela hlavou. „A kto vie, možno sa teraz zabije aj sám.“ Odmlčala sa. V úsmeve odhalila zuby. „Po tom čo práve spravil…“ Znovu sa zasmiala a rozplynula sa v stene.
Žena prebehla stenou do susednej izby. Vytreštila oči. Z úst sa jej vydral vzlyk. „Veď ona za nič nemohla… “

Scarecrow

Scarecrow
Milovník metalu, dobrých kníh, šachu a indie hier.

Diskusia

Veles
Pekne kruté, oko za oko, také mám rád :) Nejako mi teraz nenapadá nič čo by som vytkol. Mohlo to byť dlhšie, trochu viacej pozadia, ale tu to nebolo treba, všetko bolo dobre vysvetlené. Za mňa teda super :)
08.07.2024
Marco Ottra
Uf, no, drsné. Mne to úplne neprišlo ako oko za oko, preto by som pre racionalizáciu chovania ducha Lucie potreboval hlbší kontext. Keby to bola pomsta za vlastné dieťa, aj tak by mi prišlo extrémne, ale viac by som to chápal. Tu už ani nejednala v afekte.
Inak to bolo napísané veľmi dobre, fajn nápad, ale ten záver na mňa pôsobil len ako útok na prvú signálnu, ako u čitateľa na konci vyvolať šok.
09.07.2024
Veles
Ono keď sa na to pozrieš z pohľadu chladnej, krutej logiky, tak to zmysel dáva.
Ak by podrezala jeho, dosiahla by satisfakciu, ale koľko by to trvalo? S podrezaným hrdlom by veľa bolesti neprecítil, ak by sa bodol do srdca či hlavy ešte menej, to by bolo takmer bezbolestné. Keď ale zaútočíš na rodinu, znásobuješ utrpenie a bolesť. Ak by podrezala Vlada, nemalo by to ten efekt. Iste, chvíľu by ho ľutoval, bol by vystrašený, ale podľa mňa by sa rýchlo z toho dostal. Ona ale zaútočila na to (pravdepodobne) jediné, čo mal naozaj rád. A v istom zmysle je to pomsta za dieťa, akurát ona pomstila svojich rodičov tým, že jeho pripravila o dcérku.
09.07.2024
Marco Ottra
Chápem, ako to myslíš a čiastočne súhlasím, ale neviem si úplne predstaviť aplikáciu logiky, keď ide o vraždu dieťaťa. Keby to spravila jej psychicky zničená matka, možno, alebo keby v texte bolo niečo, vďaka čomu by som pochopil, prečo by toho Lucia bola schopná. Brutalita tej vraždy, nejaký jej povahový rys, trauma z detstva, whatever. Ale to sú už len také mudrlantské reči, keď sa akože hrám na kritika. :) Poviedka určite dobrá!
09.07.2024
BlackTom
Akože super ako vždy, ale ten koniec šokoval aj mňa :D
11.07.2024
Olex
Ahoj,
tejto poviedke neverím, ani jej názvu neverím, nesadla mi. Ak sa nad tým zamyslím, tak zabiť dieťa by dokázala ťažko psychicky chorá žena, zlá a bezcitná žena, možno žena v afekte? (ak je to reakcia na vraždu jej dieťaťa). Veľmi neuveriteľná je pre mňa predstava ženy, ktorá zavraždí dieťa, a to ešte ako pomstu servírovanú za studena. Nedržala som tam nikomu palce, len mi bolo ľúto dievčatka.
31.07.2024
Ray Janonoff
Súhlasím s Marcom, chýba tam dôvod, prečo nie je Lucia normálna. Takto nemá čitateľ dôvod sa pokúšať ju pochopiť - a asi málokto sa riadi v živote tak chladnou logikou, aby s Luciou sympatizoval.
Alebo nám Scarecrow hovorí, že každý človek môže byť zlý? Aj v tom prípade by bol dobrý dôvod.
31.07.2024
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.