Princezná so zlomenou nohou

Čo vytvára náš svet?
Filmová história scifi
„Päť... Vaše telo je stále ťažšie... Prepadáte sa hlbšie... ešte hlbšie...“
Hoci ozvena podvečernej dopravnej špičky preniká do miestnosti aj cez zatvorené okná, zatiahnuté žalúzie balia svet do kľudného šera. So závanom vône vody po holení kĺžem do nadčasovosti. Tu a teraz a zároveň nikde a nikdy.
„Štyri... Ste dokonale uvoľnený... Cítite sa príjemne...“
Telesné obrysy sú už len nepatrnou pripomienkou predchádzajúcej existencie. Pohovka sa podo mnou premieňa na penový obláčik.
„Tri... Keď sa dostanem k jednotke, ocitnete sa v tranze,“ monotónny hlas ma vťahuje do seba ako gravitácia do čiernej diery.
„Dva... Mierite tam, kde získate pomoc s riešením vašich problémov...“
„Jedna!“
***
V stene temnoty objavujem náznak štruktúry. Rozoznávam tmavozelené lístie obaľujúce kmene kryté tieňmi. Tunelom prepletených konárov sa kľukatí nenápadná cestička. Opatrne sa ňou predieram, láka ma vzdialená škvrna svetlejšieho pozadia. Pod chodidlom mi občas zapraská zlomená vetvička, inak všade vládne podivné ticho.
Čistinka ma privíta oslepujúcim jasom. Pretriem si oči, zo žiary sa vynárajú obrysy scény. Preboha! To nie je možné!
„No konečne! Čakám na teba celú večnosť!“ zakýva mi z trónu tvoreného zrastenými pníkmi.
Stalo sa mi to vo veku troch, či štyroch, rokov. Spálňu vypĺňalo teplé svetlo začínajúcej jesene, gýčovito prifarbené filtrom oranžových závesov. V tom sne ma zaplavovala len jedinou emóciou. Nesmierne intenzívnou, vtedy ešte neskreslenou telesnou túžbou.
Nič pritom nehovorila. Len ňou žiarila. Rozvibrovala mi celú dušu.
„To sa mi iba sníva?“
„No dovoľ! Aké ‚iba‘?“ prehrabne si vlasy a napraví korunku.
„Stvorila ťa moja myseľ a žiješ len v nej.“
„Som tvojim výtvorom asi tak, ako si ty výtvorom rodičov. Existuješ len v ich hlavách?“
„Ale sen...“
„Snový svet je rovnako skutočný ako ten, ktorý považuješ za jediný reálny. Presvedč sa sám!“
Dotknem sa najbližšieho kmeňa. Vnímam tvrdosť dreva aj majestátnosť stromu. Pohladím drsnú štruktúru kôry. Niečo ma pošteklí, mravec akurát opúšťa môj prst. Farby sú tak mimoriadne živé, ako keby niekto v obrázkovom editore potiahol posuvníkom sýtosti.
„Ležím u psychológa. A zrazu...“
„Vedomie je ako rádio. Večer sa preladíš na snový svet a ráno, keď sa prebúdzaš, sa opäť naladíš na to, čo považuješ za skutočné.“
„To ale znamená...“
„Že snový svet je mimo teba a existuje aj keď nespíš. Tak ako rádiostanica neprestane vysielať ak ju nepočúvaš.“
„V snoch sa predsa dejú zázraky. Dokážem udalosti ovplyvňovať myšlienkami.“
„Takto?“ na roztvorenej dlani sa jej zjaví pestrofarebný motýľ. Zamáva krídlami, obkrúži gaštanové kučery, potom sa stratí medzi stromami.
„To si ako urobila?“
„Myslíš, že v tvojom svete to tak nefunguje?“
„Ak by to šlo, mojim výtvorom by bola obrovská vila so záhradou a nie ten malý kumbál, v ktorom musím bývať,“ rozosmejem sa.
Opätuje úsmev, potom zvážnie: „To nie je také jednoduché. Realitu netvoríš vedomými prianiami. Prinášajú ti ju pocity. Tie najintenzívnejšie, vyvierajúce z hlbín duše.“
Znovu z nej prúdi rieka čistej lásky. Všetko je nesmierne intenzívne, možno sa podobne cítia narkomani vyhľadávajúci tie najtvrdšie drogy. V bdelom stave som nikdy nič podobného nezažil.
Snažím sa emóciu opätovať. Sústreďujem sa na srdce. Presúvam do neho tok životnej energie. Nepotrebujem slová. Tie by to skazili. Krajina snov, kde ma netrápia spoločenské konvencie či predsudky, mi to zjednodušuje.
„Celkom ti to ide,“ slastne zašepká. „Rovnako si si vytvoril svoj svet.“
„Až takým masochistom, ktorý si zámerne vysníva malý byt, predsa nemôžem byť.“
„Čo myslíš? Prečo mám toto?“ poklepe si po zasadrovanej nohe.
„Úraz?“
„Vo mne si si zhmotnil najhlbšie predstavy týkajúce sa vzťahov so ženami. Dávno predtým než si ich začal vytvárať.“
„Žiadna moja priateľka nemala zlomenú nohu.“
„To je len symbol. Predstavuje určitú formu zraniteľnej nedokonalosti. A tvoju potrebu takéto bytosti zachraňovať.“
„Samé mi nikdy nepadali do náručia. Každý vzťah som si musel vybojovať.“
„S akými typmi žien si chodil?“
„Boli rôzne, aj keď...“ na okamih zmĺknem, hlavou mi letia spomienky „...môj výber bol dosť obmedzený.“
„Dievčatá s nadváhou a ‚vychrtliny‘ bez kriviek. Hanblivé introvertky aj hádavé Xantipy. Ušaté, zubaté, nosaté. Ženy utápajúce sa v depresii, či platonicky zamilované do mužov, ktorých nikdy nemohli mať,“ počíta princezná na prstoch.
„Ak by sa ku mne takýto zoznam dostal ešte pred pubertou, asi by ma privítali v najbližšom kláštore,“ tvárou mi prebehne úškrn.
„Už vidíš, čo majú spoločné? Intenzívnymi emóciami si vytvorili svet ‚nikto ma nedokáže milovať‘. Vesmír im splnil najhlbšie želania. Až ty si im umožnil prelomiť tento začarovaný kruh. Aj tým, že si o vzťah bojoval.“
„Očarila ma ich vnútorná krása.“
„Chceš písať články do lifestylových časopisov?“ jej zvonivý smiech vyplní les.
„To som teda dopadol, keď si zo mňa uťahuje vlastný výtvor,“ myká mi kútikmi.
„Ale, milý môj, ja s tebou súhlasím. Každý človek je vo svojej podstate krásny. Nesmie však túto krásu zakrývať plášťom nedôvery. Treba ju vystaviť na obdiv.“
***
„Mal by si si nájsť priateľku,“ Maja si chlipne z vína.
„Mám...“ vykašlem kúsok lososa, ktorý mi od prekvapenia zastal v hrdle, „... predsa teba.“
„Ja... tu už nemusím byť,“ nesmelo zašepká.
„Chceš sa so mnou rozísť? Tak ako tie predtým?“
„Nie, to určite nie... ale... mám taký pocit,“ sklopí oči.
„Jáj, znovu tie tvoje pocity,“ zľahka zvýšim hlas, „Takto to prebiehalo vždy. Vzťah bezchybne klapal, plánovali sme budúcnosť, keď tu zrazu: ‚Už ťa nemilujem.‘ A rozumové argumenty zrazu prestali fungovať.“
„Nechaj tak...,“ v očiach sa jej zaleskne, „Bol si vždy pragmatik. Praktický a racionálny. Ak sa niečoho nevieš dotknúť, tak to neexistuje. Ale ver mi,“ utrie si slzu, „mám taký pocit.“
***
„Pamätáš si, ako si sa s ňou zoznámil?“ pokračuje princezná.
„Napísala blog na tému ‚Nikto ma nechce‘. Vyšiel aj v novinách.“
„No vidíš. Musel si si ju vybojovať.“
„Neverila mi. Tak ako tie ostatné. Vždy ma podozrievali, že mi ide len o to jedno.“
„Potreboval si zbúrať múr nelásky, ktorý si okolo seba vybudovali.“
„Všetky, až na...“ spomienka mi vytvorí guču v hrdle, „sa so mnou nakoniec rozišli.“
„Nesmierne si im pomohol.“
„Rozchodom?“
„Uvedomili si, že môžu odísť. Že svoj život ovládajú samé a nie sú viazané na ‚záchrancu‘. S tým súvisí aj ten malý byt.“
„Tomu ale naozaj nerozumiem.“
„Ako by dopadli tvoje vzťahy, ak by si mal dôstojnejšie bývanie?“
„Asi... by sme si založili rodinu.“
„Fakt, že v malom byte je to prakticky nemožné, im pomohol k rozhodnutiu. Každá si našla toho pravého. Teraz už bez obmedzení, ktoré si sama vytvárala predtým, než ťa spoznala.“
„Emócie mi priniesli malý byt?“ pozriem na ňu s úžasom.
„Inak by si nemohol vykonávať svoje záchranné misie. Pričom túžbu po nich,“ opäť si poklepe sadrovú nohu, „máš zakorenenú hlboko v osobnosti.“
„A čo Majka? Kvôli nej... “ spomeniem si na to, čo ma sem dostalo.
„Aj tá ťa opustila.“
„Opustila?“ myseľ ma ovalí spomienkou na večer po návrate z trojdňovej pracovnej cesty. Polodopitá fľaša vodky, prázdna krabička tabletiek.
„Nie je to tvoja vina. Preladila sa na iný svet.“
„Ale, preboha, prečo? Nemali sme vo vzťahu žiadne problémy,“ srdce sa mi rozbúcha, telom mi lezú zimomriavky, znovu pred sebou vidím bezfarbé a chladné ženské telo.
„Veľa času jej neostávalo, rozožierala ju rakovina.“
„Ale... však vyzerala zdravá, nechodila po lekároch,“ neveriacky krútim hlavou.
„Nevedela o nej, podvedomie to však tušilo. Dalo jej posledný impulz.“
„Mohli sme predsa zostať spolu až do...“ vzlyknem.
„Nechcela, aby si videl ako trpí. Odchádzala plná lásky. Pomohla ti.“
„Mne?! Už niekoľko mesiacov sa vláčim po psychoterapiách.“
„Lepšie nakopnutie, že kariéru záchranára treba zavesiť na klinec, si dostať nemohol.“
„Nebolo by to... väzenie?“
„Každá basa nevyzerá ako Alcatraz. Dá sa vybudovať láskyplný vzťah, kde sa rešpektuje sloboda toho druhého.“
„Ale ten malý byt...“
„Je to v tebe. Svet si vytváraš sám.“
„Čo teda... ?“
„To už predsa vieš. Odpoveďou sú emócie. Prameniace z hĺbky tvojho srdca. Vesmír neoklameš. Musíš si byť stopercentne istý. Potom už všetko prebieha hladko.“
„Ako s tým tvojim motýľom? Zjavil sa tak znenazdajky.“
„V tvojom svete je to komplikovanejšie. Racionálna myseľ sa bojí toho, čo nazývaš zázrakom.“
„Teda nič vlastne nefunguje,“ sklamane sklopím zrak.
„Nepodceňuj Vesmír!“ princezná sa na mňa usmeje. „Ten si vždy vie nájsť cestu.“
„Aby zázrak neblúdil v pralese neúprosných zákonov logiky?“
„Objekt tvojej túžby sa ti nezjaví okamžite. Prídu iba náznaky. Na prvý pohľad vyzerajúce ako náhody.“
„Mohla by si byť konkrétnejšia.“
„Niekoho stretneš a ten ťa posunie správnym smerom. Objavia sa udalosti, v ktorých nájdeš kľúč k riešeniu.“
„Takže si všetko budem musieť zasa odmakať sám,“ povzdychnem si.
„No, existuje aj rýchla cesta, je však extrémne zriedkavá.“
„Počúvam.“
„Moc tvojich emócií môže byť taká silná, že dokáže v okamihu poraziť vládu pravidiel racionálneho sveta.“
***
„Päť... Keď sa dostanem k jednotke, vrátite sa z tranzu,“ dunivý hlas hypnotizéra zatrasie vrcholkami stromov.
„Ešte nie!“ zúfalo túžim zostať v tomto svete, volaniu však nedokážem odolávať.
„Pamätaj, cesta ide cez pocity,“ zachytím posledné slová princeznej, potom sa jej obraz začne rozplývať.
***
Pätníky poloprázdnej diaľnice prebleskujú vo svetle reflektorov. Zámerne chodím k psychológovi zo vzdialeného okresu. Malomesto nič neodpúšťa. Klebety o mne začali už vtedy, keď mi z bytu, za asistencie policajtov, vynášali rakvu.
Hlboké emócie teda vytvárajú realitu? To je dosť silná káva. Slová, ktoré odzneli počas návštevy snového sveta, však dokonale objasnili môj životný príbeh. Po pár mesiacoch terapie ma až teraz prestáva týrať vina.
Viem, že pevnosť a stabilita nášho sveta je len ilúziou. Položivá-polomŕtva Schrödingerova mačka, ktorej stav sa utvorí, až keď niekto pozrie do krabice. Atómy plné prázdneho priestoru. Častice tváriace sa ako vlny, neustále vznikajúce a zanikajúce. Kvantové previazanie zapletajúce aj vzdialené oblasti Vesmíru. Zdanlivo nepreniknuteľná hmota je iba koncentrovanou energiou.
„É sa rovná em cé na druhú,“ zamrmlem Einsteinovu rovnicu.
Srdce mi znovu naplní sila, opäť sa snažím žiariť láskou. Nie je to až také priamočiare ako v krajine snov, pripomína to pohyb hustým medom. Stratila sa aj bezprostrednosť pocitov, vnímam ich len neurčito, ako cez sklo pokryté námrazou.
„Keby sa mi aspoň podarilo zaparkovať,“ povzdychnem do zvuku neznámeho klavírneho sóla vychádzajúceho z autorádia.
Skylark: Waiting For The Princess, informuje displej.
***
Krúžim uličkami. Všade sú naukladané autá. V oknách panelákov sa mihajú siluety večerajúcich rodín aj odlesky televíznych obrazoviek. Oneskorenci majú smolu.
Skúšam posledné kolečko. Ak to nevyjde, snáď nájdem miesto v areáli skrachovaného autoservisu na okraji štvrti. Bude ma čakať temná promenáda oblasťou plnou podivných indivíduí.
Potlačím pochybnosti. V duši si vytvorím tiché útočisko. Celé ho vyplním láskou.
Znovu sa blížim k bydlisku. Oslní ma biele svetlo cúvačiek náhle prehlušené červenou bŕzd. Zastavím. Bliknutím diaľkových dávam signál voľna. Vodič vycúva z parkovacieho miesta, žmurknutím blinkrov poďakuje, potom sa žiara jeho reflektorov rýchlo stratí v labyrinte sídliska.
***
Nočný kľud naruší rachot kľúča v zámke. Byt vydýchne prázdno. Už pár mesiacov tu „tá čo vytvárala domov“ nežije. Dvojvýznam okorení myšlienku urnovým popolom.
S tým parkovaním to bola iba náhoda, bráni si pevnosť logická myseľ. Vie, že viditeľný svet je stuhnutou energiou, meniacou formy, aby nás ako hmota zaplietla do osídiel túžob. Nedokáže však stále uveriť, že odpoveď je taká jednoduchá.
Pragmatizmus víťazí nad skepticizmom. Zosumarizujem životné okamihy, keď aj u mňa emócie porazili intelekt. Objatie matky. Prvá láska. Prvý bozk. Prvé milovanie. Nezabúdam ani na sny.
Zabalím ich do balíka, Je oveľa väčší ako som pôvodne predpokladal. Jemne ho posúvam smerom k srdcu. Na prvý pohľad to vyzerá, že sa tam všetko nezmestí. Tu však neplatia racionálne pravidlá.
Pridávam poslednú ingredienciu. Skutočnú túžbu, ktorá mi opantala myseľ.
Cítim vibrácie Vesmíru. Počujem ako pletivo skutočnosti hrá ozvenou mojich pocitov. Slová strácajú význam. Ja, ty, my, všetko. Ich definície, vytvorené bežným životom, sú teraz mimo oboru platnosti. Neexistuje rozdiel medzi tým čo vníma a čo je vnímané.
Potom nastane ticho. Bezčasové a napriek tomu prenikavé. Ako keby sa na okamih zastavilo srdce reality.
Pretne ho zvláštne chrúmanie. Zlodeji? Zaskočí ma jasný prúžok svetla pri prahu dverí do spálne. Potichu sa k nim priblížim, potom ich prudko otvorím.
Sedí na posteli. Korunku si odložila na nočný stolík. Obrovskými nožnicami strihá sadrový obväz.
Keď si ma všimne, uprie na mňa zlatohnedé oči: „Pomôžeš mi s tým, prosím?“

Martin Chabada

Martin Chabada
Banskobystričan srdcom a rodiskom, Bratislavčan rozumom a bydliskom. Hoci čítať sa naučil už v škôlke a zamedzenie prístupu ku knihám považuje za mučenie, až na prahu päťdesiatky zistil, že okrem INPUT-u treba aktivovať aj OUTPUT.

Diskusia

Veles
Zaujímavý príbeh :) Trochu mi to pripomenulo Grimburovu Bosorečku, skôr témou ako štýlom, prídem ti akoby to napísal niekto sklamaný v láske :) Napísané je to celkom dobre, tam nemám asi nejaké výhrady. Čítalo sa to dobre. Je to taká feel good dialógovka, povedal by som :)
04.01.2024
Scarecrow
Celkovo sa mi to páčilo :) priznám sa, že sa mi osobne trochu ťažšie čítali niektoré pasáže s dlhými súvetiami. Príbeh bol pekný a zároveň smutný, záver sa mi páčil.
04.01.2024
BlackTom
Uff, poriadne intímna spoveď. Inteligentná a čtivá.
Pieseň som si vypočul a hoci to nie je práve moja šálka kávy, k príbehu sa mi zdala veľmi vhodne zvolená.
Výborná poviedka, pri ktorej sa trochu bojím o autora/ku.
14.01.2024
Lucika
Táto poviedka ma oslovila najviac. Krásne vystihnutá atmosféra, aj keď veľmi smutná, depresívna. Ale aj taký je život a každý si niečím prechádzame, každý sa na rôzne situácie pozerá inak a inak ich vníma. Vo mne to zanechalo hlbokú emóciu. Mám veľmi rada takýto typ textov. Je to napísané tak živo, až mám pocit, že autor si niečím podobným naozaj prešiel.
Dialógy pekne plynuli. Pri tom parkovaní som si spomenula na knihu Ako si správne priať, tuším ju dočítam celú, lebo som na ňu akosi pozabudla. No a metafora s princeznou na konci bola super :) dostal sa zo začarovaného kruhu a konečne sa mu podarilo vyliečiť svoje vnútro.
15.01.2024
Hieronymus
Pripomína mi to poviedku z Slepačej polievky pre dušu. Tento typ príbehov nemám rád, ale objektívne je to dobré. Dávam desať ezo-self-help meditácií z desiatich :)
19.01.2024
Martin Hlavňa
Z tejto poviedky mám rozpačité pocity. Napriek tomu, že ma dialógovky vedia pomerne dobre vtiahnuť do deja, tu sa mi to nestalo, pretože ten dej tam v podstate veľmi ani nebol, celé jadro poviedky bol vlastne iba jeden dialóg. Smutná atmosféra bola vypracovaná dobre, ale nejak mi to nestačilo. Niečo mi proste v poviedke chýbalo a neviem presne definovať čo. Uvedomenie si, že mindset človeka rozhoduje o jeho osude mi prišlo málo na to aby som cítil nejaké veľké zadosťučinenie. Prvok fantastiky je tu taký dosť na hrane a nebyť toho, že na konci tú dámu naozaj privolal myšlienkou zo snového sveta, tak by sa všetko dalo vysvetliť len hypnózou a snívaní, čo nie je veľmi šťastné. Ale budiž, záver to po tejto stránke "zachránil".
Čo by som teda zmenil? V tej snovej časti by som privítal nejaký "mikroquest" alebo nejakú formu cesty, že by sa nerozprávali stojac na mieste, ale že by ho tá dáma viedla po snovom svete a ukazovala mu nejaké metafory k jeho životu. Tak ako sú tam tie záblesky a myšlienky minulosti, tak tie by mohli byť podmienené niečím, čo sa sa v tom snovom svete stalo.
30.01.2024
Olex
Ahoj,
príbeh bol skôr cestou za sebapoznaním, veľa úvah, málo dynamické, ale zato veľmi podarené:)
31.01.2024
Martin Chabada
akujem za komentáre aj postrehy.
Báť sa o mňa nikto nemusí a neprežívam (momentálne) ani sklamanie v láske. Mám však už nejaké vzťahy odžité, teda aj dosť materiálu z ktorého môžem čerpať. Väčšina príbehu je literálna fikcia, ktorá však má v sebe aj kúsok reality.
Sen s princeznou sa mi nazaj sníval za podobných okolností, aké su uvedené v poviedke. Pamätám si ho, hoci už ubehlo skoro päťdesiat rokov. Faktom je aj to, že s priateľkou som sa zoznámil tak, źe napísala blog o tom, že má problém vytvoriť vzťah. Blog uź neexistuje, vyšiel ale aj v tlačenom vydaní (SME niekedy na jar 2010).
Netreba zabúdať ani na to, že náš svet je naozaj tvorený energiou stuhnutou do hmoty. To, že pozorovateľ ovplyvňuje pozorované, je, aspoň na úrovni kvantového mikrosveta, dokázaný fakt.
P.S.: Poviedka bola napísaná pre Múzu na tému "Zostup do temnoty" (porotkyňa dodala poznámku, že jej to pripadalo skôr ako "Výstup na svetlo"). Bola však výrazne prepracovaná (aj z toho dôvodu, že jeden z porotcov ju nepochopil), okrem iného bolo pridané asi 20% nového textu. Súhlasím s tým, že by si zaslúžila aj väčší rozsah rozpracovania, ale holt... lenivosť. :-)
06.02.2024
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.