Medzi nebom a peklom

Cítim, ako ma tá temná sťahuje dolu. Ešte chvíľu a opustím tento svet, medzník medzi dvoma omnoho realistickejšími svetmi. Niektorí ich volajú nebom a peklom. No ja viem, že v skutočnosti sa nevolajú nijak. Je to len o tom, ako sa v danom svete cítite.
Podporte scifi.sk
Cítim, ako ma tá temná sťahuje dolu. Ešte chvíľu a opustím tento svet, medzník medzi dvoma omnoho realistickejšími svetmi. Niektorí ich volajú nebom a peklom. No ja viem, že v skutočnosti sa nevolajú nijak. Je to len o tom, ako sa v danom svete cítite. Netrvalo mi dlho, kým som na to prišla. Jasné, človek sa všeličo dočíta. Ale až návšteva oboch ma presvedčila o tom, ako to tam naozaj je. A zdá sa, že teraz sa jeden z nich stane mojím domovom nadobro.
***
Horúce kvapky mi stekajú po tvári. Mám zavreté oči a potápam sa v myšlienkach. O sebe, o mojom živote. O tom, čo sa stalo. Čo všetko som už stihla pokašľať a koľko toho zla ešte len napácham? Bude ma to mátať do konca života. Kričím, no nik ma nepočuje. Som úplne sama. Potrebujem pomoc? Alebo sa mi táto mizéria páči? Prečo mám chuť trýzniť sa? Takmer, akoby som si tie pocity užívala.
Musím niečo zmeniť. Musím zmeniť seba. A zlepší sa to, ja to viem. No prečo je to také ťažké? Myšlienky sa mi bijú. Pochmúrne s nádejnými.
Zatváram vodu. Je mi chladno, hneď mi naskakujú zimomriavky. Vyjdem zo sprchy a osuším sa. Zabalím sa do mäkučkého župana. Povzdychnem si a pozriem sa do zaroseného zrkadla. Pretriem ho rukou a hľadím na svoj odraz. Kým si sa to stala? Nespoznávam ťa.
„Chcete začať, Laura?“
Otázka ma vtiahla do prítomnosti. Takmer som zabudla, kde sa nachádzam. Predo mnou sedela žena v rokoch s ryšavými vlasmi, okuliarmi a v šatách priveľkých na jej drobnú postavu. Noha prekrížená cez druhú a na kolenách otvorený čierny zápisník. Bolo tam ticho. Dokonca aj hluk z cesty sa kdesi stratil. Miestnosť bola zariadená útulne. Bola príliš farebná na môj vkus, ale paradoxne, pôsobila na mňa upokojujúco. V každom kúte kvet a zelená protiľahlá stena vo mne takmer vyvolávali pocit, že som niekde v prírode. Usúdila som, že to bol zámer.
Zhlboka som sa nadýchla, do nosa mi vnikla jemná vôňa levandule a santalového dreva. Všetko v tejto miestnosti ma pobádalo k tomu, aby som sa uvoľnila.
Nevedela som, ako začať. Preto som jej bola vďačná, že na mňa netlačila.
„Kedy ste vedeli, že je čas konať?“ opýtala sa pokojným hlasom.
Kedy? Keď som bola takmer na pokraji zrútenia a pomýšľala som na samovraždu. Po tom, čo sa stalo, som iné východisko nevidela. Nechcela som to však vysloviť nahlas. Kedysi som milovala život, a preto to, čo sa mi honilo posledné týždne hlavou, bolo pre mňa neakceptovateľné. Stále som sa to snažila potlačiť, tváriť sa, že to zvládnem. No temnota, ktorá si na mňa zasadla, ma pomaličky, ale isto sťahovala dolu stále viac a viac. Niekedy som už ani nevnímala denné svetlo. Avšak, stále bola vo mne nejaká časť mojej duše, ktorá sa chcela vrátiť k tým dňom, kedy som sa smiala a tešila z maličkostí.
„Ťažko povedať,“ vyslovila som nakoniec. Bolo zvláštne rozprávať sa o mojich problémoch s človekom, ktorého som nikdy predtým nevidela. Letmo som sa na ňu pozrela. Na tvári mala ťažko čitateľný výraz. Kamenná tvár s kvapkou súcitu? Asi som vyzerala fakt hrozne. A mala som pocit, že ona presne vie, v akých sračkách som. Isto sa s podobnými indivíduami stretávala často. Otázne je, či im aj pomohla?
Niečo málo sa mi zo seba podarilo dostať. Spočiatku som nezachádzala príliš do detailov, no postupne som sa jej, nevedno prečo, začala čoraz viac otvárať. Počúvala ma, občas si niečo poznačila.
„Nezabudnite myšlienku, dopísalo mi pero,“ povedala zrazu, keď som sa zastavila, aby som sa nadýchla. Vstala a šla si zobrať nové zo stola za mojím chrbtom.
Ozvalo sa tupé buchnutie a niečo sa rozbilo. Obzrela som sa a videla som, ako začala roztrasenými rukami zbierať zvyšky keramickej vázy z koberca.
„Ukážte, pomôžem vám,“ zdvihla som sa.
„To je v poriadku. Au! Prekliate ostré hrany,“ terapeutka zdvihla ruku dohora, z ukazováka jej kvapkala krv. „Musím si to zalepiť,“ zamrmlala a vybehla z miestnosti dozadu, kde mala toaletu.
Pozbierala som najväčšie kusy a položila ich na stôl. Pozrela som na malú mláčku, ktorá sa pomaly vpíjala do svetlého koberca. Zacítila som zvláštnu bylinkovú vôňu. Bola ostrejšia ako aróma, ktorá sa tu predtým vznášala. Zatočila sa mi hlava. Čím to, prepána, polieva svoje kvety?
„Ts.“
Pozrela som na dvere kúpeľne, no tie boli stále zavreté. Niekto na mňa zatskal? A vtedy som zbadala zrkadlo. Bolo opreté o stenu vedľa okna. Pri príchode som si ho vôbec nevšimla. Podišla som k nemu. Obdivovala som nádherný rám. Jemne som po ňom prešla prstami a cítila som reliéf opracovaného dreva. Bola na ňom vyrezaná mandala. Potom mi pohľad spočinul na mojom odraze.
Zhíkla som.
Vôbec to nebol odraz, ktorý som videla ráno v kúpeľni, predtým než som šla sem. Bola som to ja, alebo aspoň dievča, čo sa na mňa náramne podobalo. Vlasy mala tmavé, nie gaštanové, ako mám ja. Ale, tie oči... hľadeli na mňa oči čierne ako uhoľ. Od prekvapenia som mala pootvorené ústa. Priklonila som sa bližšie, potiahla som si spodné viečko a pootočila som hlavu, aby som zmenila uhol svetla. Toto rozhodne nie som ja, nespoznávala som sa. Čo je to za zrkadlo?
Vtom môj odraz žmurkol.
„Ahoj.“
Cúvla som.
„Poď,“ volal ma.
Pošúchala som si oči. Mám halucinácie?
„Nemáš halucinácie. Poď, niečo ti ukážem,“ znova na mňa prehovorila a mňa oblial studený pot. Zatackala som sa. Jej pohľad bol však naliehavý.
Ozvali sa vo mne protichodné pocity. Naozaj sa rozprávam so svojím odrazom? Nevedela som, či mi začalo úplne šibať alebo som objavila dáke čarovné zrkadlo. Ani za nič by som však doňho nevstúpila.
No na druhej strane som bola zvedavá. Veľmi. Je to vôbec možné vstúpiť tam? A čo by som tam objavila? Práve sa deje niečo, čo mi možno zmení život od základov. Možno je to niečo, čo potrebujem, aby som sa dostala z tejto biedy.
Miestnosť naplnilo ťaživé ticho pretkávané mojím strachom. Silný pach z rozbitej vázy sa mi znova pomaly vplížil do nosných dierok.
Choď tam, hovorilo moje vnútorné ja.
Nesmelo som vykročila. Naozaj tam chcem ísť?
Zastala som pred zrkadlom, v hlave mi vírilo tisíce myšlienok naraz, no ja som sa dotkla chladného povrchu.
Myklo mnou a zrazu som si uvedomila, že stojím na opačnej strane zrkadla. Ako cez okno som hľadela do miestnosti u psychologičky. Pozrela som sa na moje dvojča. Usmievalo sa. Mne sa stále trochu točila hlava. Stáli sme v tmavej chodbe a pred nami bola úplná tma. Vtom dievča vystrelo dlaň a sčista-jasna sa na nej zjavil plamienok. Upútal moju pozornosť. Bol maličký a kýval sa, akoby do rytmu neexistujúcej hudby. Zväčšoval sa. Hodila ho smerom do tunela a plamienok sa rozmnožil na mnoho maličkých, ktoré svojím tancovaním pekne osvetlili chodbu. Rezko vykročila a ja som šla za ňou ako v sne.
Svetlo. Pred nami. Čo tam nájdeme?
Keď si moje oči privykli, nechápala som. Kde to sme? Pred nami sa rozprestierali hory a obrovské jazero. Zhlboka som sa nadýchla, čerstvý vzduch mi vošiel do pľúc, no cítila som v ňom prímes niečoho iného. Síra? Pozerala som na vrcholky ihličnatých stromov a bola som očarená z toľkej krásy. Moje dvojča sa na mňa stále usmievalo a ja som sledovala kopy turistov na chodníku pod nami. Znova som zacítila pach niečoho zhoreného. Vrcholky stromov sa na zlomok sekundy ocitli v plameňoch. Zažmurkala som a pozrela zmätene na dvojníčku, či to videla aj ona.
No ona ma už ťahala preč.
Vošli sme späť do jaskyne a tam bol ďalší otvor. Počula som hudbu a smiech. Šli sme dnu a ja som zostala stáť v nemom úžase. Lunapark. Obrovský.
„Kde to sme?“ spýtala som sa.
Nebol čas na otázky, ťahala ma od jedného stánku k druhému. Akoby chcela, aby som na chvíľu prestala myslieť a iba žila. Bolo to naozaj skutočné? Chuť cukrovej vaty áno, horúce dotyky ľudí, ktorí do nás vrážali, zatiaľ čo my sme sa predierali k húsenkovej dráhe, sa mi tiež zdali skutočné. Všetci tu vyzerali šťastne. Čo je to za miesto? Nálada bola naozaj nákazlivá, takmer som sa usmiala. No moje vnútorné ja začalo biť na poplach. Pach z ohňostrojov, ktoré pred chvíľou vybuchli, mi rozdráždil nozdry a zrazu ma premkol pocit, že to nie je tak, ako sa na prvý pohľad zdá.
Radostné výkriky a smiech sa náhle zmenili na krik bolesti a plač. Cítila som pod nohami horúco. Dvojča sa mi stratilo z dohľadu a ja som si uvedomila, že všetci na mňa hľadia. Tváre sa im menili, zazerali na mňa nechutné grimasy pretiahnuté do neľudských rozmerov. Očné bielka sa im leskli a odrážali sa v nich plamene, ktoré nás obklopovali. Snažila som sa pretlačiť cez ten dav naspäť do jaskyne. Zdalo sa mi, že sa zem podo mnou zohrieva. Pozrela som na svoje chodidlá, ktoré už boli v plameňoch. Zasiahla ma neskutočná bolesť. Zrevala som a cítila som, ako sa tvár predlžovala aj mne.
Nie, nie, nie, toto nie je skutočné. Musím sa prebrať. Je to len sen. Nechcem takto trpieť!
Silno som zavrela oči a prosíkala som, aby som sa vrátila naspäť. Pre bolesť som prestávala vnímať, čo sa okolo mňa deje. Plameň z nôh sa presunul na celé moje telo. Dusila som sa a umierala som v krutých bolestiach pekelného ohňa.
A vtom som sa prebrala.
Sedela som na zemi pred zrkadlom a snažila som sa lapiť dych. Rukami som sa ohmatala a zistila som, že som celá. Rýchlo som sa pozrela do zrkadla, či nemám tvár pretiahnutú a skrivenú od nekonečného utrpenia, ale hneď vzápätí som to oľutovala. Či som vari zabudla, čo sa stalo pred chvíľou, keď som sa tam pozrela? Okamžite som odvrátila zrak a vytiahla som zrkadielko zo svojej kabelky. Všetko sa zdalo v úplnom poriadku, až na to, že som bola bledá a spotená. Čo sa to preboha stalo?
„Ts.“
Od ľaku som vyskočila.
„Ahoj.“
Znova ma zdravil môj hlas zo zrkadla! Nie, teraz sa tam istotne nepozriem. Schmatla som kabelku a už-už som chcela vybehnúť, keď sa otvorili dvere na kúpeľni a vyšla odtiaľ terapeutka.
„Och, už ste na odchode? Hádam som tam nebola až tak dlho?“ pozrela na hodinky.
Zastala som a nevedela som, čo jej mám povedať.
„Môžeme pokračovať?“ spýtala sa ma.
Silná vôňa z koberca ma takmer prinútila zostať.
„Nabudúce,“ povedala som a rýchlo som vybehla von. Až pred budovou som si vydýchla. Čerstvý vzduch mi urobil dobre. Ani som si neuvedomovala, ako to teplo a zmes pachov na mňa vplývali. Sadla som do auta a viezla som sa domov.
Cestou som premýšľala nad tým, čo sa stalo. Bolo to skutočné? Alebo som možno len bola zdrogovaná, bohvie, čo bolo v tej váze. Mohli to pokojne byť len halucinácie, ako dôsledok výparov.
Bola som taká zamyslená, že som si nevšimla červenú. Obadala som sa v sekunde, ako som vošla do križovatky, no už bolo neskoro. Náraz zľava prišiel tak rýchlo a v takej sile, že som hlavou tresla do skla a okamžite som stratila vedomie.
***
Silné biele svetlo mi rezalo oči. Bola som ponorená do ticha, až som sa zľakla, že som ohluchla. Posadila som sa s miernym povzdychom. Nič ma nebolelo. Ako je to možné? Rozhliadla som sa okolo seba a uvedomila som si, že sedím na bielom chumáči niečoho, čo mi pripomínalo ovčiu vlnu. Štuchla som do toho, rozvírilo sa to, no nerozplynulo. Bolo to ako dym. Kde to preboha som? Uvedomila som si, že sa cítim akosi povnášajúco. Ľahko. Mala som na sebe biely plášť z tak ľahkého materiálu, aký som v ruke nikdy nedržala. Som v nebi? Táto myšlienka ma náhle prepadla, no ku podivu som necítila žiadny strach ani stres. Vlastne, cítila som sa tak dobre, ako ešte nikdy. Všade nado mnou a okolo mňa sa vznášali zarámované obrazy. Na niektorých boli namaľované pláže s palmami, inde lúky s farebnými kvetmi všetkých druhov, či dokonca útulné izbietky obité drevom. Podišla som bližšie k tomu s morom a lepšie som sa naň zahľadela. Vlny sa vlnili, ale to ma vôbec neprekvapilo. Vedela som, prečo to tak je. Dotkla som sa ho a razom som sa ocitla na piesku. Teplý vánok mi postrapatil vlasy. Nohy sa mi hlbšie zaborili do piesku, keď prišla vlna. Som tu sama, ale cítim, že sama nie som. Po prvý raz po toľkých trápeniach mi je dobre. Toto miesto, a tým nemyslím pláž, má každý nejako vysnívané. Každý by tu chcel prísť, keď príde jeho čas. A každému sa zobrazí v takej vizuálnej podobe, ktorá jeho duši najviac ulahodí. Zatvorila som oči a užívala si slnečné lúče. Moje problémy odnášali vlny večnosti.
„Nepatríš tu.“
Silný hlas, ktorý sa mi prihováral z diaľky ma vytrhol z blaženého pocitu. Premkol ma strach. Naozaj je možné báť sa na takomto mieste? Alebo je to všetko len ilúzia, ktorá mi mala ukázať, ako to v skutočnosti vyzerá v jednom z tých dvoch svetov, ktoré každý spomína?
Cítila som gravitáciu. Nie, ja ešte nechcem ísť, ja tu chcem zostať, úpenlivo prosím.
Darmo. Obklopila ma tma, ako keď niekto naraz zhasne a keď som otvorila oči, zistila som, že ležím v nemocničnej posteli. Dýchala som prerývane, akoby som precestovala milióny kilometrov naraz. Z ruky mi trčala hadička a bola som zapojená na prístroj, ktorý slabo pípal. Všetko ma bolelo. Skúsila som sa posadiť, no pichlo ma na hrudi. Asi mám zlomené rebro. Na nočnom stolíku som zbadala kvety a zacítila som známu vôňu. Bola príliš silná, omračujúca...
Nie! Došlo mi odkiaľ tú vôňu poznám. Musím sa tej vázy zbaviť, srdce sa mi prudko rozbúchalo a pípanie si s ním držalo rytmus. Zistila som, že z postele tak ľahko nezídem, mám zlomenú nohu a je celá v sadre. Zatočila sa mi hlava. Už to asi začína účinkovať.
Vtom dnu vošla sestrička s respirátorom na tvári: „Upokojte sa, všetko je v poriadku.“
Snažila sa ma zatlačiť naspäť do postele, no ja som si nechcela ľahnúť.
„Nebráňte sa slečna, mali ste úraz, potrebujete oddychovať, ledva ste to prežili.“
„Nie, vy to nechápete...“
„Šššš.“
„Tie kvety majú...“
„No tak.“
Sestrička sa otočila, aby mi niečo vpichla do infúzie, ja som sa zatiaľ rukou snažila dočiahnuť vázu, no bola som slabá, veľmi slabá. Otočila som sa, sestrička na mňa žmurkla a nadvihla si pokrývku tváre.
Škerila sa na mňa žena, ktorá mi mala pomôcť. Spoznala som aj jej drobnú postavu a ryšavé vlasy. Oblial ma studený pot a tesne predtým, než som upadla do bezvedomia, mi v hlave preblesla myšlienka. Tá mrcha.
***
„Prosím, neotravujte ma.“
Stála som v tmavej uličke. Pršalo, presne ako v tú noc.
„Počujete? Dajte mi pokoj!“
Počkať... toto JE tá noc! Zbadala som samú seba oproti cez ulicu, ako sa snažím odohnať toho dotieravého chlapíka. Čo to má znamenať?
„No ták, dievča.“
Už po druhýkrát sa mi naježili chĺpky na tele pri tom úlisnom tóne. Videla som, ako ma schmatol za ruku a druhou ma chytil pod krk. Zovrela som ruky v päste, zatiaľ čo moje druhé ja cez ulicu sa snažilo brániť. Rozbehla som sa k nim. Zakričala som na toho škaredého chlapa, čo sa mi chystal tak veľmi ublížiť. Chcela som ho odsotiť preč, no iba som ním preletela. Nie som tu naozaj... Musím to znova vidieť? Naozaj sa tomu nedá zabrániť? Slzy som mala na krajíčku a rýchlo som zvažovala, či sa predsa len nedá niečo robiť.
Moje druhé ja mlátilo a kopalo, no proti tomu chlapovi bolo bezmocné. Keď vytiahol ten veľký nôž a odtiahol ju do uličky, musela som konať. Kričala som na seba, povzbudzovala som sa.
Nevzdávaj sa, Laura, prosím...
Plakala som, prežívala som všetko zas a znova. Búšenie, odporné vzdychy. Bolesť, bezmocnosť a hanbu. No cítila som aj hnev. A na ten som sa sústredila. Vedela som, čo sa stane.
Keď dokončil svoje dielo a moja zúbožená minulosť tam bezvládne ležala v mláke vody a krvi, podišla som k nim bližšie. Sklonila som sa a pohladkala som premočené gaštanové vlasy. Moje vlastné ja mi v tej chvíli prišlo ako kamarátka, ktorá potrebuje moju pomoc.
„Teraz,“ zašepkala som.
Odstúpila som a sledovala, ako sa načiahla za nožom, ktorý ten sviniar nechal pohodený na zemi, kým si zapínal nohavice. Myslel si, že je v bezvedomí a to bola jej jediná šanca. Práve, keď sa sklonil po svoju zbraň, švihla rukou. Ostriekali ju teplé kvapky krvi. Muž sa zatackal, prekvapene si chytil rukou hrdlo a kým sa stihol spamätať, jeho vlastná zbraň zaútočila proti nemu druhýkrát. Laura bodala a bodala, kam len zasiahla. Tých niekoľko minút utrpenia pretavila do nenávisti voči nemu. Zaslúžil si to. Ešte žil, keď mu rozopla gate a odrezala mu nástroj, ktorým zničil aj poslednú kvapku šťastia v jej živote.
Sledovala som sa, ako veľmi som sa zmenila. Stáli sme tam v tme, minulosť a prítomnosť, späté v jedno. Šušťanie dažďa bolo prehlušované klokotavými zvukmi umierajúceho násilníka. V mojich očiach pohaslo šťastie, ktoré tam dovtedy bývalo. Trochu ma tá vlastná chladnokrvnosť vydesila. No vedela som, že by som to urobila znova. Presne tak isto.
S vypätím posledných síl moje ja vytiahlo útočníka do veľkého kontajnera na kraji uličky. Trvalo to hodnú chvíľu, no podarilo sa. Stopy krvi do rána odplaví lejak. A ja budem slobodná. No nie tak, ako by som chcela. Temnota ma doženie. Úzkosť a výčitky, strach z odhalenia a neschopnosť sa začleniť do normálneho života. To všetko bude na dennom poriadku.
„A presne preto vieš, kam naozaj patríš.“
Strhla som sa, zabudla som že som len vo vlastnej spomienke.
Bola to zase ona. Moja temná stránka, ktorá ma zobrala na výlet za zrkadlom.
„Prečo? Veď som konala v sebaobrane.“
„To je len niečo, čo si snažíš nahovoriť, aby si sa necítila taká vinná. Nemusela si ho zabiť. A určite nie takým chladnokrvným spôsobom.“
„Vieš, veľmi dobre, čo mi urobil. Čo nám urobil.“
„Viem, som tvojou súčasťou už od začiatku, no plnú silu si mi dala, až keď si ho zabila. Necháp ma zle, tým, že som tvoja temná časť, by som ti práveže chcela pogratulovať k takému výkonu.“
Na toto som nenachádzala slov. Jej slová vo mne prebudili strach.
„Poď, musíme ísť.“
„A čo moja svetlejšia stránka? Nemôžem ísť do pekla,“ povedala som s roztraseným hlasom a začala som pomaly cúvať.
„Moja zlatá. Sama si ju zničila. No dobre, nie úplne, ale je taká slabá, že proti mne už nič nezmôže. Preto teraz pôjdeš so mnou,“ vystrela ku mne ruku.
Otočila som sa a rozbehla preč. Za sebou som začula posmešný chichot.
„Mne už neujdeš,“ zrazu stála predo mnou a oči jej blčali, odrážal sa v nich pekelný oheň. „Už ťa tam čakáme.“
Bežala som na druhú stranu. Znova sa pri mne zjavila, no tentokrát ma chytila za rameno. Bolo to, akoby so mnou splynula. Cítila som, že ma začala sťahovať dole. Tvár sa mi znova predlžovala v mukách, ktoré na mňa tam dole čakali. Opúšťala som tento svet s vedomím, že odtiaľ už niet návratu.

Lucika

Lucika
Písanie je moja vášeň

Diskusia

Veles
Za mňa zatiaľ jednoznačný favorit tohto kola, klobúk dole :) Páčilo sa mi to, dobre to bolo napísané, aj koniec bol vhodný. Nejaká chybička alebo dve tam boli, ale naozaj malé. Hodnotil som veľmi vysoko. Je skvelé ako sa v každom ďalšom kole zlepšuješ :)
07.03.2023
Hieronymus
Je to pekne napísané, dala si si záležať. Dej mi nie úplne sadol, nemyslím si, že si dievča zaslúžilo peklo, ale to som proste ja a môj názor. Tiež som ti dal kopu bodov.
07.03.2023
MartinB
Včerajšia poviedka bola napísaná zručnejšie, napr. v týchto troch riadkoch som napočítal 13 x slovo SOM:
- Sedela som na zemi pred zrkadlom a snažila som sa lapiť dych. Rukami som sa ohmatala a zistila som, že som celá. Rýchlo som sa pozrela do zrkadla, či nemám tvár pretiahnutú a skrivenú od nekonečného utrpenia, ale hneď vzápätí som to oľutovala. Či som vari zabudla, čo sa stalo pred chvíľou, keď som sa tam pozrela? Okamžite som odvrátila zrak a vytiahla som zrkadielko zo svojej kabelky. Všetko sa zdalo v úplnom poriadku, až na to, že som bola bledá a spotená. Čo sa to preboha stalo? -
Včerajšia poviedka sa mi čítala lepšie, o dosť viac ma vtiahla do deja, táto mala zaujímavejší koniec, takže hodnotím ju rovnako ako včerajšiu. A súhlasím, že sa zlepšuješ, čo je pre teba super, a aj pre nás, čo tie ďalšie od teba budeme čítať.
07.03.2023
Lucika
Dakujem vam velmi pekne za komentare aj hodnotenie :) som rada a vazim si, ze sa vam moje poviedky pacia. K tomu motivu, tiez som si nebola ista ci ta vrazda bude postacujuca na to, aby sla do pekla, no pridala som trosku tej chladnokrvnosti a uz sa mi to zdalo postacujuce. Za to slovicko SOM, ano mas pravdu, ked som si to precitala, tak som si to vsimla aj ja. A pritom by stacilo par viet trosku preformulovat :)
08.03.2023
ama_rilla
Aj mne sa poviedka vcelku páčila, bola napínavá, dobre sa čítala. Takisto si nemyslím, že si hlavná hrdinka zaslúžila peklo, ale to nie je podstatné pre hodnotenie poviedky. Trochu som neporozumela tomu s tou vôňou - bolo to nejako dôležité? Akú rolu v tom zohrávala terapeutka/ sestrička?
A ako je to možné, že sa hrdinka dostala na chvíľu aj do neba? Od čoho záviselo to, že z neho bola vyhodená?
09.03.2023
Lucika
V podstate som to myslela tak, že terapeutka spolupracovala cez zrkadlo, aj vďaka halucinogénnym bylinkám, s temnými stránkami ľudí, ktorí k nej chodili a "dohadzovala" ich peklu. V nebi sa ocitla v podstate náhodou, lebo prežila klinickú smrť. Alebo to mohlo byť aj preto, že keď mala haváriu, a bola v bezvedomí, ešte účinkovali bylinky. To, že ju vyhodili súviselo s tým, čo spravila. Neoľutovala ten čin a preto sa hodila viac do pekla.
09.03.2023
Lucika
A ďakujem za komentár :) som rada, že sa to dobre čítalo
09.03.2023
Olex
Ahoj Lucika,
čím viac vysvetľuješ, tým menší mi to dáva zmysel a logiku. Prečo by nejaká terapeutka dohadzovala ľudí peklu? Mala som za to, že skreslenie reality je dôsledkom zlého psychického stavu a posttraumatického stresového syndrómu. Nemusela si sa báť, že by tvoja hrdinka po vražde neskončila v pekle, nebolo z nej treba robiť chladnokrvnú vrahyňu, aspoň by bol rozpor medzi svetskou a „vyššou mocou“ omnoho väčší. My by sme hlavnú hrdinku ľutovali, že skončila v pekle a zároveň je desivé, ako sa už nedomôžeme milosti, pretože kresťanstvo má jasne dané pravidlá. Inak tvoja hrdinka by mohla skončiť v nebi iba ak by bola kresťanka a vyspovedala sa, alebo ak by pred smrťou bola pokrstená. Alebo samozrejme omylom:) V prvom prípade by najprv aj tak musela do očistca. Inak sa mi tvoja poviedka páčila:)) Držím palce
09.03.2023
Kasiopejka
Určite poviedka do prvej trojky. Veľmi dobre sa mi čítala. Akurát by som slovo honilo hlavou nahradila slovom preháňalo hlavou.
11.03.2023
Ray Janonoff
Pár divných slov (honilo hlavou, obadala sa,...), okrem veľa "som" by sa možno dalo niekde nahradiť aj "to". Občas ma iritovalo veľa krátkych viet pokope v opise a ten blok textu na začiatku neba by som trochu rozdelil.
Poviedka ma vtiahla, chcel som hneď vedieť, ako to dopadne. Podľa vysvetlení som to asi pochopil trochu mimo, mne to prišlo akoby išla do pekla (hoci už na začiatku hovorí, že to len tak volajú) preto, lebo sama mala pocit, že tam patrí pre to, čo urobila. Nebol tam predsa nikto iný, kto by o nej rozhodoval, iba ona tým, že dala silu svojej temnej stránke a nedokázala jej odporovať.
Zaujímavá by mohla byť vsuvka svetskej spravodlivosti (ako spomína Olex), nech by už rozhodla hocijako, určite by to malo vplyv - bude si o sebe myslieť ešte horšie, bude si to myslieť napriek uznanej nevine, terapeutka si myslí, že ju mali odsúdiť, preto ju posúva peklu...
14.03.2023
Lucika
Vďaka za komentáre :) Ono pôvodne som to myslela tak, že terapeutka bude dohadzovačka, lebo má nejakú dohodu tam s nimi v pekle, ale nakoniec som to do poviedky nedávala. Laura tušila, že patrí do pekla. Nevedela však, že dala takmer fyzickú podobu aj svojej temnej stránke, ktorá ju chcela nalákať do pekla skôr, ako by mohla svoj čin odčiniť. A s pomocou terapeutky a byliniek si po ňu prišla
14.03.2023
Arcey
Táto poviedka sa mi od teba nepáčila, vieš písať oveľa lepšie. V prvom rade si myslím, že si zvolila zlý typ vyprávača, nakoľko si nadmerne používala slovo som - myslím, že keby si sa s tým viac pohrala, vyznelo by to oveľa lepšie. Nápad bol fajn a aj príbeh ako taký, ale prevedenia mi veľmi škrípalo. Čo sa týka terapeutky, podľa mňa bola zvolená nevhodne, pretože pri tvojom vysvetľovaní do pekla išli iba ľudia, ktorí k nej prišli. A čo tí ostatní, čo naozaj páchali zlo a nemali iba v sebe zlé stránky? Nejaké médiu by sa možno hodilo lepšie, niekto kto by mal prístup ku každému človeku. Všimol som si pár čechizmov a nesprávne použitých slov, no najviac ma dostalo slovo honilo - to je vplyv českej literatúry, pretože hoci honiť aj u nás znamená usilovať sa niekoho dostihnúť, je tam silná asociácia s masturbáciou a tá mi vyvolala úsmev na tvári. Možno to iba mne tak evokovalo, ale nehanbím sa za to. Použil by som iné slovo. Držím palce pri ďalšej poviedke. Moje hodnotenie: 5/10
28.03.2023
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.