FREYA

Kto povedal, že smrť je mocnejšia ako čary?
Podporte scifi.sk
Našiel ťa za lesom. Pod orgovánom. Nedbalo pohodenú ako kus pokrčeného papiera. Opustenú ako nechcené mača. Ten, kto ťa tam nechal, sa ani nepokúsil skryť tvoje telo pred očami náhodných zvedavcov. Možno počítal s tým, že v týchto končinách sa nikto motať nebude a možno nikto taký ani neexistoval. Kľudne si mohla prísť sama. Pod vplyvom neznámej pohnútky si si ľahla do trávy. Dozaista ťa zmorila únava, alebo túžba pozorovať dajaké nebeské divadlo. Nikam si však už neodišla. Dych ti ustal prirodzene, ako keď zvädne kvetina. Zostala si ležať úplne nečujne, s očami dokorán. Keď ťa našiel, boli už dávno zakalené. Hľadeli kdesi za neho, ľahostajne a rezignovane. Práve tým pohľadom si si ho získala. Nevedel odtrhnúť pohľad, cítil, že sa mu začínajú potiť dlane. Nemohol uveriť.
Kľakol si k tebe a jemne ti odhrnul vlasy prilepené k tvári. Boli mokré. Určite ťa nik neprišiel skryť pred dažďom. Pomaly si na ne začala nárokovať hlina a pár farebných chrobákov.
Tvoja pokožka bola popolavá, vyhasnutá ako tvoje sny. Odovzdaná osudu napospas. Vlastne taká si bola celá. Telo ti začalo splývať so zemou a machom. Pod premočenými šatami sa dalo badať, že je stále krásne. Lesná zver ti v tomto udelila dočasnú milosť.
Ak si sa niekedy chcela vyspať zo života, určite si si to nepredstavovala takto.
Sedel pri tebe do večera. Nerozmýšľal, čo s tebou urobí. To vedel úplne presne. Nemohol nahlásiť svoj nález žandárom. Nedokázal sa ťa vzdať. Bola si jeho. Zoslaná priamo z neba. Vysníval si ťa. Nie, nepočúval žiadne pripomienky zdravého rozumu.
Bol fascinovaný voľnosťou, ktorou si oplývala. Nedýchala si tak prirodzene, akoby si to trénovala roky. Nesmierne ho priťahovala tá ľahkosť, s akou si prijala svoj koniec. Takmer mu bolo ľúto, že ti bude musieť popretŕhať tvoje sladké posmrtné sny.
Blížila sa polnoc, keď ťa konečne zobral do náručia. Ruky posiate tmavými fľakmi sa ti hompáľali nad zemou podobne ako hlava. Červy a chrobáky tentokrát mľaskli naprázdno.
Niesol ťa dolu svahom, horko ťažko udržiavajúc rovnováhu na bahnistom teréne. Otvorenými očami sa ti darilo kontrolovať okolie i keď nebolo vidieť ani na krok. Neznesiteľné ticho prerušoval iba jeho zrýchlený dych. Tvoja bezduchá schránka bola čoraz ťažšia, no v diaľke už bolo badať malé svetielko. Ešte pár metrov a ste doma.
Preniesol ťa cez prah ako nevestu. Jeho kroky smerovali do kúpeľne. Potreboval zo seba zmyť blato a výčitky. Možno ťa nemal brať so sebou. Najviac zo všetkého ale potreboval umyť teba. Práve tu sa mala začať cesta tvojho návratu späť. Tvoj prerod. Opatrne ťa položil na zem vedľa kovovej vane a otočil kohútikom. Kým tiekla voda, snažil sa ťa zbaviť nepohodlných šiat. Nespolupracovala si, napriek tomu, že sa snažil necivieť. Bol gentleman. Zato ty si z neho nespustila oči. Bol by odprisahal, že uvidel i náznak úsmevu.
Keď skončil so svojou očistou, prišiel rad na teba. V teplej vode akoby si sa uvoľnila. Nečudo. Správal sa k tebe ako ku kráľovnej. Jemnou handričkou ti dôkladne poumýval tvár a neskôr i zbytok tela. Vlasy prišli na rad ako posledné. Vďaka odvaru z ruží sa znova zdali ako kedysi. Výluh zo šalvie bol čerešničkou na torte. Všetko vlastnoručná výroba.
Bol schopným bylinkárom a takisto uznávaným voňavkárom. Škoda, že si nemohla cítiť všetku tú krásu v malých fľaštičkách, ktorými mal zapratané svoje sídlo. Dedilo sa z pokolenia na pokolenie, rovnako ako voňavé remeslo. K bylinám začal inklinovať už akosi popri tom. Žil spokojne a možno by bol spokojne i umrel, keby dom nevydal jedného dňa desivé tajomstvo.
Starú knihu, zabalenú v roztrhanej handre. Náhodne ju vykopal záhradník pri úprave okolia. Dva týždne mu ležala na stole, kým do nej nahliadol. Odvtedy si to vyčítal každý deň. Stal sa ňou posadnutý, úplne ho ovládla. Nedokázal sa jej zbaviť, hoci ju pár krát zahodil. Vždy ho ráno čakala na stole. Podvolil sa. Po nociach študoval každú jej stránku a cítil, ako sa ho zmocňuje čosi diabolské. Cerili sa na neho stránky plné tajomných zaklínadiel, nakreslených mŕtvol, ľudských i zvieracích orgánov a rituálov. Z podrobných opisov mu tuhla krv v žilách. Bolo by vôbec niečo takéto možné? Striaslo ho, no zároveň bol fascinovaný. Záver knihy skrýval opisy reálnych pokusov s nebožtíkmi z miestneho cintorína. Úbožiakmi, ktorých nasilu vytrhli z miesta ich posledného odpočinku. Nebol im dopriaty odpočinok ani po smrti. Žiadny z experimentov sa však nevydaril. Rozhodol sa to zmeniť. Stal sa posadnutý myšlienkou byť pánom života a smrti. Bude úspešnejší ako jeho praotec.
Ustlal ti v ružovej izbe. Bola uprataná narýchlo, no vedel, že sa ti bude páčiť. Saténový župan ti naozaj lichotil. Prikryl ťa dekou po matke, pobozkal na čelo a v sprievode tmy sa vytratil z izby. Nesnívalo sa ti vôbec nič.
Raňajkami ťa ani neponúkol. Nezúčastnene si pozerala, ako sa kŕmi a zamyslene pozerá do novín. Čakal vás veľký deň. Sinavú pokožku ti natieral zázračnými masťami a balil do kusov látky. Páčilo sa ti to. Zatúžila si byť znova krásnou. Pre neho. Pre niekoho. Alebo si to len myslel.
Prvý výsledok sa dostavil okamžite. Musel. Čas hral proti vám. Tajomné zaklínadlá však dokázali robiť zázraky. Škvrny a popolavý nádych postupne mizli, znova si rozkvitala. Rovnako ti začali žiariť vlasy. Vlnili sa lesklé a nádherné ako kedysi. Len tie oči...Do tých sa mu nový život vdýchnuť nežiadalo. Fascinovali ho také, aké boli, s krásnym nástojčivým pohľadom. Vedel však, že to bude nutné. Už čoskoro mali opäť zažmurkať.
Na samom dne skrine mal pre teba pripravené krásne šaty. Áno, boli matkine, no neprekážalo ti to. Sadli ti ako uliate. Keby si len tušila, ako vám to krásne šlo, keď ste spolu tancovali. Tisíckrát obohraná platňa pukala na gramofóne a ty si sa vznášala v jeho náručí. Hlava opretá na jeho ramene, nohy sa ledva dotýkali zeme. Nový parfém, ktorým ťa obdaroval, rozvoňal celú izbu.
Stalo sa to na štvrtý deň. Usmiala si sa. Ba čo viac, konečne si si ho mohla naozaj obzrieť. Znova si získala svoj bledozelený pohľad.
Ešte stále si však nemala srdce. Čakala ho tá najťažšia vec. Úspešne ti vrátil stratenú krásu. Veril, že raz ti možno vráti pocity i sny.
Už vieš, že sa mu to podarilo. Znova si to bola ty. Síce nemá, no živá. Dúfal, že i šťastná. On sám bol šťastím bez seba. Podarilo sa mu niečo, o čom sníval iba v tých najdivokejších snoch. Priblížil sa Bohu. Znova ťa stvoril.
Sprístupnil ti všetky izby, všetky skrine, všetky elixíry. Stala si sa paňou domu. Rýchlo si si zvykla na novú existenciu a využívala plným priehrštím všetko, čo ti ponúkal. Už navždy mladá, už navždy krásna, už navždy živá.
Jedna fľaštička však mala zostať nedotknutá. SKUTOČNÁ PODSTATA ČLOVEKA. Nenápadný nápis bol však lákavejší ako čokoľvek iné. Tak veľmi túžil vyskúšať aj tento odvar. Ponúknuť ťa lahodným mokom. Bol jediný, z ktorého si neochutnala ešte ani dúšok. Vedel však, čo riskuje. Samotné stránky tej pekelnej knihy ho varovali. Ten nápoj nemal nikdy vzniknúť. Namiešal ho sám diabol.
Áno, našla si ho. Či skôr on si našiel teba. Chutil výborne. Lepšie ako život sám. Nie však lepšie ako to, čo si pocítila potom. Keď si vošla, zrovna ležal vo vani. Opätoval ti úsmev.
Našli ho za lesom. Pod orgovánom.

Kasiopejka

Kasiopejka
Rada sa túlam v ríši fantázie, či už formou čítania, alebo písania.

Diskusia

MartinB
Bolo to pekne vybudované, krásne napísané, až po posledné riadky. toto bola poviedka postavená na tom, že smerovala ku záveru a budovala a budovala a zaslúžila by si podľa mňa viac prekvapivý koniec. keby ma na konci posadila na zadok, bola by to podľa mňa top poviedka.
06.03.2023
Hieronymus
Pripomenulo mi to Frankensteina a Cyntoryn zvieratiek. Je to veľmi pekne napísané, ale škoda toho konca a tak nejak všetkého. Nechcem, aby toto zle vyznelo, ale od začiatku bolo jasné ako to celé prebehne a čo sa na konci stane. V tomto prípade vyhráva forma nad obsahom. Treba uznať, že naozaj veľmi pekná forma, vidieť na texte tú prácu, ktorá mu bola venovaná, ale čo z toho, keď je dej už dávno známy a neponúka nič nové.
Napadol mi príbeh, ktorý by bol podobný, ale stál by na tom, že muž vykope svoju ženu a všetko vyzerá tak, že ju chce oživiť, ale potom vysvitne, že chce oživiť ich dcéru, ktorá zomrela pri rovnakej udalosti ako jej mama. Rituál oživenia však vyžaduje prítomnosť niekoho "kto tu už nie je, ale ako keby nikdy neodišiel", čiže jej mamu, ktorú jej otec tak silno miluje, že je to ako keby nikdy neodišla. Rozprávané by to bolo v rovnakej forme ako tvoja poviedka, dala by si tam znázorniť bolesť otca z faktu, že si musí vybrať iba jednu, ktorú oživí a prišlo by mi to údernejšie.
06.03.2023
Veles
Krásne napísané, klobúk dole. Len málo poviedok ma dokázalo tak vtiahnuť.
ALE
Ten koniec... Mne osobne pokazil celú tú nádhernú atmosféru, ktorá sa dovtedy budovala. Úprimne ani vlastne neviem, čo sa tam stalo na konci. Bohužiaľ som zaň musel strhnúť body.
Napísané to bolo veľmi dobre, ľahko sa to čítalo. Len neviem, či zrovna nie je čechizmus. A zaujímalo by ma, kto je rozprávač a prečo sa jej tak prihovára? Je to diabol? Autor? Niekto iný?
06.03.2023
MartinB
Diabol by jej nepovedal "namiešal ho sám diabol", ale skôr - namiešal som ho ja. Možno to rozpráva smrť a pomstila sa mu za to, že sa mu podarilo oživiť mŕtvu a nenechal ju odpočívať ani po smrti. ale potom mi tam nesedí, že ho zabila po tom, čo si dala odvar, ktorý namiešal sám diabol. alebo mi len niečo uniklo.
06.03.2023
AlanManowar
Ja to chapem tak, ze "SKUTOČNÁ PODSTATA ČLOVEKA" je zlo v nas, ktore namiesal sam diabol alebo inak povedane je to zlo, ktore je sucastou nasej podstaty.
Neuspokojil sa s tym, co uz dosiahol, ale chcel to cele dotahnut az do konca, spravit z nej "uplneho" cloveka a to ho vlastne zabilo.
Je to cele pekne napisane a koniec sa mi tiez paci, aj ked je mozno ako z rychlika a dalo by sa to este trocha natiahnut...
07.03.2023
ama_rilla
Pripíjam sa k tomu, že jazyk poviedky je krásny, obrazný, niektoré vety sú veľmi úderné, niektoré pomerne morbídne. Ale takisto mi nie je jasné, kto je vlastne rozprávačom... z celého štýlu textu, z toho, že rozprávač prehovára k hlavnej hrdinke, by som na konci čakala buď nejakú ich interakciu, alebo skrátka nejaký iný koniec, nejaký zmysel toho, prečo to hlavnej hrdinke rozpráva...
09.03.2023
BaconBacon
Aj ja sa musím pripojiť k chvále. Napísané naozaj zaujímavo. Formát rozprávania týkajúci sa priamo čitateľa je zaujímavý, dostáva sa pod kožu. Páčilo sa mi tam veľa viet, text sa čítal hladko, bez zasekávania. Je vidieť, že autorka si dala tú snahu a text si po sebe prečítala. Páčilo sa mi aj že poviedka sa zakončila akoby v kruhu. Na začiatku ležala pod stromom ona, na konci ju vystriedal jej... kto? tu mi chýbalo vysvetlenie. Manžel? Frajer? Alebo len nejaký vedec ktorý sa zamiloval do mŕtvoly pod stromom? A tiež mi chýbal úmysel zabitia toho, kto je nám neznámy. Pomsta za oživenie? Ale prečo? Či podstata života je zabiť?
Tak či tak, hodnotím nadpriemerne.
09.03.2023
Veles
A ešte by ma zaujímalo: Čo znamená ten názov? Odkazuje to na niečo?
10.03.2023
Olex
Ahoj,
áno, poviedka bola veľmi pekne spracovaná. Zdalo sa mi, akoby bol rozprávač niekto, kto čarodejníka miluje, kto sa na neho pozerá so zhovievavosťou, keďže aj morbídne pasáže boli opísané s citom. Záveru tiež nerozumiem. Po vypití skutočnej podstaty človeka ho zabila. Hm...To znamená, že jej skutočnou podstatou je zlo (že je chladnokrvnou vrahyňou by potom malo byť spomenuté už niekde pred tým, než ho zabila, aby to čitateľ pochopil). Ešte by som chápala, keby ju onen muž zabil a ona by po vypití skutočnej podstaty človeka (tu by to bola zmes dobra a zla) z pomsty zabila.
10.03.2023
Kasiopejka
Ach jaj, tie konce… tie byvaju často kameňom úrazu, aspoň teda u mňa 😁Súhlasím, že som sa s ním mohla ešte trocha viac vyhrat, možno niečo viac naznačit, aby ho čitateľ lepšie pochopil, alebo ho ešte nejako viac vystupňovať. Určite si dám na tom v budúcnosti záležať. Čo sa týka názvu, bolo to myslené iba ako meno. Inak v severskej mytologii sa tak vola bohyna lasky s krasy, ale nebolo tym nic myslene.Rozprávač bol vlastne niekto, kto sa v súčastnosti nejakým sposobom dostal k ich príbehu , ale keďže som to nikde nenaznačila, čitateľ to nemohol tušiť. Neprišlo mi to nejako podstatné. A čo sa týka elixíru podstaty človeka, tak v nej prebudil zlo, ktoré sa v určitej forme skrýva v každom človeku. V tomto príbehu to vyústilo k tomu, že ho zabila. Ďakujem za pochvalu k poviedke aj za všetky komenty. Som rada, že sa páčila. Budem sa snažiť stále zlepšovať.
11.03.2023
Ray Janonoff
Súhlasím so všetkými predchádzajúcimi pozitívami.
Prezradenie rozprávača mi vôbec nechýbalo, takisto ani iný koniec - azda happyend by bol twist?
Trochu by som ale uvítal jasnejší dôvod prečo ho zabila - áno, prebudilo sa v nej zlo a ďalej? Zabila len preto, že zrazu bola zlá, alebo bola zlá a nechcela, aby ju oživil alebo bola zlá a chcela byť slobodná?
Inak tá Freya ma riadne zmiatla, celý čas som čakal niečo severské, minimálne geografiu - a nič:)
14.03.2023
Lucika
Bolo to pekne napísané, ale trochu mi vadil tento typ rozprávača a navyše, keď sme sa ani nedozvedeli, kto to rozprával. Chýbalo mi to tam. Ale koniec bol fajn :)
14.03.2023
Kasiopejka
Zabila ho vlastne preto, lebo bol poruke. Nikoho ineho nepoznala , s nikym inym sa nestretavala. Ked sa v nej prebudilo zlo, chlapec si to zlizol.
16.03.2023
Arcey
Poviedka mala úchvatnu atmosféru a klobúk dolu ako ju pekne budovala až k záveru. Mne sa na rozdiel, od väčšiny páčil, priznám sa, že som ho nečakal a príjemne ma prekvapil, aj to ako si ho vlastne prepojila s úvodnymi vetami. Páčilo sa mi akú si zvolila formu, no niekde v strede som sa kúsok stratil, tam tú časť o tom, čo sa stalo jemu, by som dal možno skôr, alebo by som vypustil. Po štylistickej stránke to bolo dobré, len pár viet by som si pozmenil slovosled. Najviac mi vadilo neustále opakovanie si si, toto sa mi stávalo v minulosti a preto, keď vidím, že mám mať za sebou 2x slovo si, hľadám alternatívu, ako to napísať inak. Raz, dvakrát ešte ok, ale ty si to tam mal pomerne často. Moje hodnotenie: 7/10
28.03.2023
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.