Anabela vidí veci

PNP
Podporte scifi.sk
Karol sa len veľmi neochotne obliekal, no jeho manželka veľmi naliehala. Zo skrine vyhrabal svoju starú bundu, ktorú už na sebe nemal pekných pár rokov. Využil moment, keď ho Natália nepozorovala a na posmelenie si logol zo svojej striebristej ploskačky.
„Nikam nejdem. Kde ju budem v tom lese hľadať?!“ pýtal sa s neistotou.
„Bola to dcéra tvojho najlepšieho kamaráta. Sľúbil si mu, že sa o ňu postaráš! Prečo by si teraz nešiel, háá?!“ odvetila Natália.
„Lebo ona vidí VECI!“ mlčky si pomyslel Karol. Odkedy jeho kamarát Peter s manželkou zahynuli pri havárii, mu toto varovanie neustále bežalo hlabou. „Ona vidí veci!“.
Držal v ruke výkres, ktorý malá Anabela nakreslila v škôlke a ktorý mu Peter odovzdal týždeň pre svojou smrťou. Bolo na ňom horiace auto, ktoré práve narazilo do stromu.
Karol dôrazne protestoval proti tomu, aby si ju osvojili. Bál sa však, že Natáliu, svoju krásnu ženu, absolútne mimo ligu, s ktorou nemohli mať vlastné deti, nadobro stratí. Nikdy jej však nepovedal o Petrovom varovaní, ani o kresbe.
„A ako ju mám hľadať v tom lese?“ pýtal sa Peter.
„Je s ňou predsa Benny, nie? Si mu vtedy strčil tú GPS vecičku do obojku, nepamätáš sa?“
„Aha,“ rezignovane súhlasil Karol. Nečakal, že si na to jeho žena spomenie.
Nepríjemne pršalo a Karol bol rád, že sa mohol schovať v húštine na začiatku lesa. Cestou od zaparkovaného auta celkom premokol. Navigačná aplikácia pri dotyku s jeho mokrými prstami nereagovala. Utrel posledné kvapky z displeja a konečne mohol zamerať Anabelu s jej psom. Bola prekvapivo neďaleko.
Modlil sa, aby na neho nezaútočila nejaké zver – veď len včera čítal, že medvede sú teraz premnožené. Síce sa ďalej písalo, že medveď je plaché zviera a bezdôvodne na človeka nezaútočí, ale čo keby stretol práve takého, ktorý tento poznatok nemá?
Na lesnej ceste však neboli žiadne medvedie stopy, ale len šlapaje päťročného dievčatka a fúzača. Prekvapovalo ho, aké je tá aplikácia presná. Nemá predsa fungovať s presnosťou nanajvýš päťdesiat metrov?!
Už len kúsok a tuto za rohom… Videl to celkom fajne. Anabela držala na vôdzke Bennyho a mlčky sledovala veľké mravenisko, neďaleko posedu. Benny zahrabal prednou labkou, no ihneď prestal a tiež fascinovane hľadel na kopu.
„Anabela, neboj sa, už som ťa našiel!“ zvolal na ňu z odstupu. Dievča otočilo hlavou a uprelo na neho zrak. Pohľad mu prepaľovalo sýtozelenými očami. Och bože, nikdy si nevšimol tie oči. Sám nevedel, prečo ho z toho tak zamrazilo.
„No poď, pôjdeme domov. Už som sa o teba veľmi bál!“ nabádal ju Karol.
„A čoho si sa bál? Že nájdem miesto, kde si zakopal tetu Janu?“ odpovedala Anabela a chichúňala sa. Benny tiež vydával zvláštny zvuk, ktorý sa podobal na ľudský smiech.
„Čo si to povedala?“ neveriacky sa pýtal Karol.
„Vlastne teta Jana je zakopaná, tu, za potôčikom, hi, hi…“ neprestávala sa smiať.
Vtedy mu to došlo. „Ona vidí veci!“. Anabela mala prenikavé zelené oči, ako je teta Jana. Karolova švagriná, a identické dvojča Anabelinej mamy. Líšili sa v jedinej veci – jedna mala sýtomodré a druhá sýtozelené oči.
Karol s ňou niečo mal ešte pred vzťahom s Natáliou. Bolo to ich tajomstvo, ani svojmu najlepšiemu kamarátovi o tom nič nepovedal. No jedného dňa za nim Jana prišla so správou, že je tehotná a že o všetkom povie sestre a švagrovi. Karol sa bál, že príde o svojho kamaráta, ktorému sľúbil, že sa labilnej Jany ani nedotkne.
Nechcel to vtedy urobiť. No ona bola odhodlaná všetko vyzradiť, hystericky na neho kričala. Snažil sa ju zastaviť, zápasili spolu a napokon spadla zo schodov. Jej mŕtve telo sa však nikdy nenašlo, o to sa postaral.
Anabela sa neprestávala smiať a Karol vedel, že akékoľvek prehováranie by bolo zbytočne. Veď predsa ona vidí veci. Kypela v ňom zlosť.
„Ty malá sviňa!“ zareval, schmatol zo zeme konár a rozbehol sa proti nej a psovi. Keď sa však zahnal, zatmelo sa mu pred očami a spadol do mraveniska. Malé červené potvory ho bolestivo hrýzli. Po chvíli, keď ich striasol zo svojho tela a spamätal sa, dievča a pes boli preč.
Zrúkol ako jeleň a rozbehol sa k potôčiku, ktorý nebol krytý porastom stromov. Dážď mu stekal po tvári, blýskalo sa a hrmelo, no on rukami hrabal ako zver. Musel vedieť, či nájde dôkaz. Končekmi nechtov už zjavne narazil na kostru. V tom však zahrmelo najjasnejšie a on stratil vedomie.
Prebudil sa až v nemocnici, kde ho strážili policajti. Doktor sa mu snažil vysvetliť, že aké má šťastie, že prežil úder bleskom. Väčšina zvykne umrieť. Bohužiaľ, horár ho objavil pri jame s mŕtvolou. Je teraz hlavným podozrivým. Povolili mu aj jednu návštevu.
„Preboha, z čoho ťa to krivo obviňujú?“ lamentovala Natália. „Spolu to zvládneme! Aspoň o Anabelku sa nemusíš báť. Celý čas bola doma a schovávala sa v pivnici. Akurát ten sprostý pes pribehol z lesa celý premočený...“

jakeerko

jakeerko
Predovšetkým filmový fanúšik. Láka ma napísanie vlastného scenára, rozmýšľam skôr vo filmovom jazyku. (No keďže filmy rád konzumujem v kine - či už artovom alebo popcornovom - to mi teraz počas pandémie chýba a tak som sa upol na literatúru). Po blogovaní, recenzovaní, novinárčine či copywriterstve som sa pred šiestimi rokmi odhodlal aj na literárny text. Skúsil som hneď šťastie v MCF a nie neúspešne. Práve táto súťaž ma priviedla k fantastike a tie neobmedzené možnosti ma už nepustili.

Diskusia

Veles
Námet dobrý, aj dobre napísané. Na začiatku si raz vymenil mená, ale to sa stáva, keď sa človek ponáhľa :)
29.01.2023
Arcey
Niečo na spôsob M. Night Shyamalana, pekné. Toto by som si vedel predstaviť ako jednue peknú fantasy detektívku s hororovými prvkami. Super
29.01.2023
Lucika
Celkom v pohode čítanie, ale koniec som asi veľmi nepochopila :D a trošku mi udrelo do očí, že zahrmelo najjasnejšie. To by som asi napísala inak. A ešte tam, kde si Karol mlčky pomyslel, by som to nedávala do úvodzoviek, lebo to najskôr evokuje, že to vyslovuje nahlas
29.01.2023
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.