Príbeh

Koniec? Každý si vyberáme vlastný koniec
Podpor scifi.sk 2 % z dane v roku 2024
„Koniec? Každý si vyberáme vlastný koniec.“ Vstanem a zahasím cigaretu, z ktorej už neostalo nič a vyberiem sa vpred.
„Každá cesta vedie niekam. Keď po nej pôjdeš dostatočne dlho, niekde sa dostaneš.“ Kdesi som to už počul, možno čítal? Netuším, neriešim, kladiem jednu nohu pred druhú, snažím sa zosúladiť tempo.
„Aj tak na tom nezáleží, beztak všetko pokazila dúha,“ zamrmlem si sám pre seba, snažím sa zahatať tok mojich myšlienok, no samomluva je kurva, nedá sa poraziť. A tak len spomínam.
/*/
„Poďme von, veď je tam tak krásne,“ prosila ma Janka, zatiaľ čo sa ku mne túlila. Po milovaní to vždy robila, stal sa z toho akýsi rituál. Neprotestoval som, popravde som sa na to tešil viacej ako na sex samotný. Čo už, keď človeku v mladosti chýbal akýkoľvek dotyk, aj len prosté objatie. Zanechá to na ňom stopy.
„A keby sme ostali tu, čo ty na to?“ spýtal som sa a do dlane som chytil jeden jej prsník.
„Nemôžeme prešukať ďalší deň,“ povedala a usmiala sa na mňa.
„Prečo nemôžeme?“ spýtal som sa a nahol sa ku nej, aby som jej dal bozk.
„Pretože,“ povedala, rýchlo ma pobozkala a pokračovala, „to sme robili včera. A predvčerom. A predpredvčerom...“ vymenovávala, no mala pravdu. Veď čo sa dá robiť, keď sa blíži koniec sveta?
Netuším ako skončil svet, asi som to zmeškal keď som debatoval s Dúhou. Správy sme posledné dni nesledovali, radšej sme venovali pozornosť jeden druhému. Väčšina ľudí podľahla zúfalstvu alebo panike, dosť z nich sa zabilo, tak sme využili situáciu.
Našli sme najprepychovejší hotel v okolí a v ňom sme si urobili naše vlastné súkromné hniezdo lásky. Jedla v ňom bolo dosť, elektrika fungovala, dokonca tiekla aj voda... Nechýbalo nám nič. Nemuseli sme sa ani len obávať o potomstvo, veď svet sa mal o pár dní skončiť, tak som poctivo zalieval jej tajnú záhradu, deň čo deň. Obvykle by som nemal takú výdrž, no blízko bola lekáreň a v nej bohaté zásoby viagry. Jackpot.
Ale odbieham, naspäť do postele.
„A čo keby sme išli zajtra von?“ snažil som sa vyjednávať, no vedel som že nemám žiadne argumenty. Navyše by som jej zniesol aj modré z neba ak by si to zažiadala. Plus, vždy ma lákal sex v prírode...
„Nebuď taký,“ naoko trucovito povedala a pichla do môjho narastajúceho brucha. Celý život som bol chudý, tak aspoň na apokalypsu niečo priberiem.
„Aký?“ povedal som a pritiahol som si ju bližšie.
„Odporný. Lenivý. Tučný.“ Po každom slove ma Janka pobozkala, vedela že to zbožňujem. Ako mi len chýba.
„Takže lenivý?“ hral som sa na nahnevaného, no krv opäť mávala mozgu na rozlúčku. „Tučný?“ povedal som a nadvihol som ju nad seba. „A odporný?“ do tretice som povedal a vnikol som do nej.
„Áno,“ Janka takmer zapriadla a začala na mne jazdiť. „Si to všetko a ešte viac,“ povedala a zrýchľovala tempo. „Si to všetko, ale hlavne si môj,“ povedala a cítil som že na nás prichádza vyvrcholenie. „Si môj a ja ťa ľúbim,“ povedala, keď mi ležala na hrudi, zatiaľ čo v nás pomaly odznieval orgazmus.
„Aj ja ťa ľúbim,“ povedal som, zatiaľ čo som sa snažil chytiť dych.
To bolo posledný krát, čo som sa s ňou miloval.
*/*
„Ale prečo zrovna tento koniec?“ Vstanem a zahasím cigaretu, z ktorej mi zostal len filter a vyberiem sa vpred.
„Kto nám dal do rúk možnosť rozhodovať o vlastnom osude?“
Neviem kto, ale veľa rozumu teda nepobral, stačí sa pozrieť na mňa.
„Skurvené dúhy, alebo bola vždy len jedna?“
Netuším, no pamätám si že som ich ako malý zasran mal veľmi rád.
„Čo už, až keď vyrastieme zistíme, že sme v detstve mali radi samé pičoviny.“
/*/
„Zaujímalo by ma, čo sa deje inde,“ povedala Janka, zatiaľ čo sme ruka v ruke šli ruinami mesta. Aké to bolo mesto? Netuším. Možno Nitra, možno Piešťany. Viem, že keď som sa za ňou ponáhľal na tom ukradnutom aute, nemalo veľa benzínu v nádrži. Alebo možno diesel. V autách som sa nikdy nevyznal a teraz sa to rozhodne nebudem učiť.
„Radšej na to ani nechcem pomyslieť,“ odpovedal som a silnejšie som jej zovrel ruku. Asi vycítila nepokoj čo sa vo mne usadil, tak sa len privinula bližšie ku mne a vypýtala si bozk. Vedela, že tým zaženie všetky problémy mojej až príliš premýšľajúcej mysle naspäť tam, odkiaľ prišli. Ako len po tom teraz túžim.
„Pozri sa,“ povedala, snažiac sa odviesť moju pozornosť iným smerom, „konečne vidím lúku!“ a rukou ukázala pred seba. Nebola to lúka akú vídavate na titulkách detských knižiek, všade samé kvietky, potôčik čo zurčí a preteká jej stred, plus nejaké roztomilé zvieratko, zväčša laň alebo srnka.
Malo to bližšie dlho neobrábanému poľu, ktoré niekto zabudol prebehnúť s kombajnom. Kde tu stále boli časti kde sa držal jačmeň (alebo pšenica, nie som poľnohospodár), no väčšinu poľa zaberali bodliaky, pupence, prerastené divé trávy. Ako krv čo vyteká keď sa holíte kde tu vyrastali červené maky. Len oni si zachovali svoju grandióznu farbu, dokonca sa mi zdalo že žiaria viac ako obvykle. Asi im svedčil koniec sveta.
„Vyzerá to...“ zamyslel som sa, nechcel som jej pokaziť náladu, no ani klamať, tak som nakoniec zo seba vysúkal, „zaujímavo, však?“
„Poviem ti, ten spisovateľ v tebe sa nezaprie,“ doberala si ma Janka, no vedel som že má pravdu. Na papieri, alebo lepšie povedané na monitore, som vedel napísať dych vyrážajúce opisy, vyznania lásky z ktorých mäkli aj najtvrdšie srdcia a z mojich hororov vám neraz stuhla krv v žilách.
No keď som hovoril, vždy som znel ako najväčší sedlák, čo si v novinách číta maximálne športové výsledky, aby skontroloval tiket, a tie katastrofálne reklamy na erotické linky, kde vám budú účtovať tri eurá na minútu, aby ste si vypočuli ako niekto na druhej strane linky funí a vzdychá.
Zas odbieham.
„Tak ako by podľa teba vyzerá?“ spýtal som sa Janky.
„Zaujímavo,“ odvetila so širokým úsmevom na tvári. Nikdy som mu nedokázal odolať, ani vtedy. Tak som sa len jemne zohol, aby nemusela stále stáť na špičkách a pobozkal som ju.
„Ideme sa pozrieť, či na nej niečo zaujímavé nenájdeme?“ spýtal som sa.
„Poďme,“ zašepkala mi do ucha a ruka v ruke sme vykročili vpred.
Prečo sme len vošli na tú lúku?
*/*
„Prečo sa nad tým stále zamýšľam? Beztak ten koniec nezmením, prečo sa mám stále trýzniť?“ Vstanem a zahasím cigaretu, z ktorej mi zostal len filter a vyberiem sa vpred.
„Asi je to v ľudskej povahe. Minimálne v mojej to teda je, prehrávať si donekonečna chyby ktoré ma najviac bolia.“ Kráčam bez cieľu, snažím sa kdesi dostať. Lenže nikdy sa mi to nepodarí.
„Alebo som masochista? Či sadista? V každom prípade ten, čo sa rád týra.“ Ten opis sa na mňa celkom hodí, dosť často totižto bičmi z myšlienok trýznim môj mozog.
„Možno len hľadám útechu.“ Ha, chcel by som nájsť útechu, počujete to? Na čo by mi teraz bola? A od koho ju mám vziať, keď som tu sám?
/*/
„Už si niekedy videl niečo takéto?“ spýtala sa ma Janka. Podľa jej hlasu som rozoznal že sa bojí, tak som sa snažil odľahčiť tému.
„No ja som videl už veľa vecí,“ vyhýbavo som odpovedal. „Koňa robiť dane (aj keď len v Simpsonovcoch), mojich kolegov pracovať, ľudí pohoršovať sa nad tým že niekto nesúhlasí s ich malomestským pohľadom na svet...“ Na prstoch som vypočítaval tie najväčšie bajačiny ktoré mi behali po rozume, no Janku som nepresvedčil, ani neuchlácholil.
„Bubo, ja to myslím vážne. Poď sa pozrieť,“ povedala a rukou mi kývla, nech ku nej podídem. S ťažkým povzdychom som sa ku nej vydal, zatiaľ čo som sa snažil mentálne pripraviť na neznámu vec. Čo to bude? Mutácia rastliny alebo zvieraťa? Mŕtvola? Nejaká eldritch horor somarina, z ktorej sa mi usmaží mozog?
Nebolo to však nič z toho. Vlastne... dosť ťažko sa popisuje, čo našla Janka na tej lúke.
„Čo to kurva je?“ spýtal som sa, spolovice udivene, spolovice zhnusene.
„To by aj mňa zaujímalo, preto som ťa sem zavolala,“ odpovedala Janka a privinula sa ku mne, zatiaľ čo sme sa obaja pozerali na vec pred nami.
Verte mi, je naozaj dosť ťažké opísať to, no pokúsim sa. Veľké to bolo ako obyčajný pomaranč, no tam sa podobnosť s týmto ovocím končila. Farbu... rozhodne to malo farbu, to sa nedá poprieť, no popísať ju je ťažké. Malo to akýsi zvláštny metalický odtieň, viac vám k tomu asi nepoviem. Niečo podobné ako tá vec z Farby z vesmíru, od Lovecrafta. Tvarom to pripomínalo jeden z tých excentrických geometrických tvarov, čo vraj nemôžu existovať v nám známych troch dimenziách, niečo na spôsob Kleinovej fľaše, alebo Mobiusovho pásu.
No najzvláštnejšie na tom bolo, že sa to hýbalo. Čo presne za pohyb to bol... ani keď sa mi budete vyhrážať odseknutím prstov to nedokážem popísať. Ten pohyb bol, no zároveň i nebol. Zaujímavý popis, však? Lepšie to bohužiaľ nedokážem popísať, no skúste si to predstaviť ako keď sa pozeráte cez lacné 3D okuliare, no máte ich nasadené len na jednom oku.
„Myslíš že je to nebezpečné?“ spýtala sa ma Janka. Zatiaľ, čo som sa snažil vymyslieť nejakú odpoveď, ku nám prehovorila Dúha.
*/*
„Čo sa to vôbec stalo so svetom? A prečo sa tu stále zobúdzam?“ Vstanem a zahasím cigaretu, z ktorej mi zostal len filter a vyberiem sa vpred.
„Keby som mal aspoň cigarety pri sebe, nie tento šľaktrafený ohorok!“
To by bolo super, no potom by ma nemohli až tak týrať, však?
„Týrať? Prečo by ma mal niekto...“
Dobrá otázka.
„Kde to kurva som!?“ zrevem z plných pľúc, no odpovede sa nedočkám. Miesto toho cítim, že sa opäť vraciam na to isté miesto.
/*/
„Zdravím,“ povedal neznámy hlboký hlas, až mi zaľahlo v ušiach. Okamžite sme stratili záujem o čudo na zemi a vyvrátili sme hlavy dohora, v snahe zaznieť toho, kto sa nám prihovoril. No nad hlavou sme mali len dúhu, ktorá podobne ako červené maky, mala žiarivé farby.
„Haló? J-je tu niekto?“ spýtal som sa, snažiac sa potlačiť triašku v hlase, no príliš sa mi to nepodarilo.
„Tu hore,“ opäť sa ozval hlas a, verte alebo nie, v dúhe sa vytvoril pár očí. Myslím si že nikoho neprekvapí ak poviem, že nás to dosť vydesilo.
„Čo to kurva...“ vyliezlo zo mňa. Janka vedľa mňa bez slova stála, oči i ústa naširoko otvorené, v tvári des a hrôza.
„Nie kurva, ale Dúha,“ odpovedalo niečo, čo som už naďalej nemohol pokladať za prostý meteorologický úkaz a zniesla sa nižšie. „Vás dvoch som tu ešte nevidela. Vyšli ste si na prechádzku?“
„H-hej, tak nejak,“ odpovedal som, zatiaľ čo sme pomaly ustupovali dozadu.
„Dobrý nápad, dnes je ideálne počasie na výlet,“ odpovedala Dúha, akoby sa nič nedialo. „A vy sa ako voláte?“ spýtala sa a stále zostupovala nižšie a nižšie, teraz bola už len nejakých päťdesiat metrov nad nami.
„Ja...“ zaváhal som na moment. Naozaj tej veci chcem povedať svoje meno? Veď ani neviem čo je to zač? Čo keď je to niečo na štýl Fae, alebo teda rozprávkových bytostí, ktoré, keď zistia vaše meno, získajú kontrolu nad vami? Po chvíli som však dostal nápad. „Ja som Veles, a toto,“ rukou som ukázal na Janku, „je Lilith.“ Chvíľku to vyzeralo že mi vynadá, no nakoniec mi to odsúhlasila nemým prikývnutím.
„Veles a Lilith, Lilith a Veles,“ povedala Dúha, v očiach sa jej niečo mihlo, „krásne mená. Musím povedať, hodia sa vám viacej ako tie vaše staré,“ povedala a zrazu sa na jej „tvári“ objavil úsmev. Verte mi, keď vám poviem, že taký úsmev by ste v živote nechceli vidieť. „So zrodom nového sveta by ste mali dostať nové mená, prečo by ste si ich nemohli vybrať sami?“ spýtala sa a dosadla na zem.
Akokoľvek zvláštne to znie, aj na zemi mala stále tvar dúhy, až na to, že teraz jej z oblúku trčali ruky i nohy. Nanešťastie ich bolo o zopár desiatok viac ako bolo treba.
„A-ako to myslíš, zrodom nového sveta?“ spýtal som sa a snažil sa nedať najavo hnus, ktorý som cítil pri pohľade na ňu.
„Jeden svet sa skončil, druhý sa musí začať. Tak tomu je odnepamäti,“ odpovedala Dúha.
„Čo to znamená pre nás?“ ozvala sa Janka, ktorá sa schovávala za mnou. „A odkiaľ poznáš naše staré mená? Špehovala si nás? A čo je to zač?“ spýtala sa a rukou ukázala na „to“.
„To si nevšímajte, na konci sa ich vždy zopár vynorí a nech sa snažím ako chcem, stále sa objavujú,“ Dúha sa bujaro zasmiala, no o sekundu už bola opäť vážna. „Viem veľa vecí o vás, aj také, ktoré neviete ani sami. No nie preto som tu. Mám pre vás návrh.“
*/*
„Počkať, čo to je? Na toto som si predtým nespomínal. Konečne sa niekde posúvam?“ Vstanem a zahasím cigaretu, z ktorej mi zostal len filter a vyberiem sa vpred.
Možno vpred a možno vzad. Zistím to len tak, že budem pokračovať. Aj cez bolesť, ktorú to prinesie.
„Kam mám pokračovať? Akú bolesť, čo to trepeš? A vlastne, s kým sa to kurva rozprávam?“
Ale no, ty nespoznávaš vlastný hlas?
/*/
„Tak, máte záujem?“ spýtala sa Dúha, zatiaľ čo si nás oboch premeriavala.
V hlave mi stále hučalo z toho, čo nám pred chvíľou povedala. Je to naozaj pravda? Má takú moc? Čo sa stane ak odmietneme. A hlavne...
Čo sa stane druhému?
„Dajme tomu,“ schválne som naťahoval slabiky, zúfalo sa snažiac získať čas, „dajme tomu, že na to pristúpime. Kde máme ale záruku že sa to podarí?“ spýtal som sa.
„Záruka?“ takmer pobavene sa spýtala Dúha. „Záruka neexistuje, máte len moje slovo, že sa to zakaždým vydarilo. Alebo ste vari nepočuli o Adamovi a Eve, Askovi a Emble, Deukaliónovi a Pyrrhe a nespočte ďalších legiend, mýtov a bájí?“
„Samozrejme že som počul, ale...“
„Áno?“ zvedavo sa spýtala Dúha, akoby čakala túto otázku.
„Všetko sú to len legendy, tak ako si povedala, či nie?“ neisto som odpovedal, sám nevediac kam týmto smerujem. Skôr ako sa však stihla Dúha odpovedať, ozvala sa Janka.
„Ja jej verím,“ povedala tónom, ktorý som dobre poznal. Bol to tón, ktorý znamenal že je o niečom skalopevne rozhodnutá a nemá snahu snažiť sa jej to rozmyslieť.
„Naozaj? Premyslela si si to dobre?“ spýtal som sa jej a zobral som jej tvár do dlaní, pozerajúc sa jej priamo do očí.
„Áno Bubo, premyslela som si to. Mal by si si to aj ty, veď čo nám iné ostáva? Stráviť zvyšok života šukaním, zatiaľ čo budeme pozorovať ako sa svet pomaly rozpadá? Priznaj si to, nemáme inú možnosť,“ povedala a jemne ma pohladila po líci.
„Tak dobre,“ povedal som a pozrel som sa na Dúhu. „Ideme do toho.“
*/*
„Ja sa tu rozprávam sám so sebou? To nie sú moje myšlienky?“ Vstanem a zahasím cigaretu, z ktorej mi zostal len filter a vyberiem sa vpred.
A čomu sa čuduješ? Veď v úvode si to sám priznal, tak sa mi tu teraz nehraj na prekvapeného.
„To som len tak táral sám pre seba, ako to robím celý život, to nič neznamená. Počkaj, čo si to povedal? V úvode? V akom úvode, úvode čoho?“
Už som sa takmer potešil že robíš pokroky, no ako vidím, tešil som sa predčasne. Ešte ani zďaleka nevieš a nechápeš toľko, koľko by som si želal.
„Tak čo keby si mi kurva pomohol, há?“
Pomôcť si musíš sám, aj odpustiť.
/*/
Lúka okolo nás sa menila. Rozrastala sa na všetky strany, pohlcovala okolité stavby, lesy, vraky áut... Všetko mizlo pod jej porastom, ktorý sa šíril kam sme len videli.
„Bojíš sa?“ spýtal som sa potichu Janky, ktorá stála oproti mne, zatiaľ čo Dúha nad nami drmolila akési nezrozumiteľné frázy a opäť rástla, tentoraz však naberala podobu obrovskej kupoly, pod ktorou sme stáli.
„Trošku,“ priznala Janka, „no robíme správnu vec. Však?“ spýtala sa ma a silnejšie mi zovrela ruky.
„Samozrejme,“ odpovedal som a na dôvažok som žmurkol. „S tebou budem robiť len samé správne veci, neboj sa.
„Pripravení?“ Dúha opäť hromovo zvolala, až som cítil vibrácie každej jednej slabiky v mojom hrudnom koši.
„Viacej už ani nemôžeme byť,“ odpovedal som a obaja sme pokývli hlavami, ktoré sme stále mali plné pochybností.
„TAK TEDA ZAČNIME!“ povedala Dúha tak nahlas, až sa čudujem ako je možné, že nám pri tom nepraskli ušné bubienky. „PO DLHÝCH VEKOCH SA ČAS VRACIA NA MIESTO, Z KTORÉHO KEDYSI DÁVNO VZOŠIEL.
PÝTAM SA ŤA, MATKA LILITH, SI PRIPRAVENÁ POČAŤ NOVÝ SVET?“
„Som pripravená,“ odpovedala Janka a hoci kričala, neveril som že ju bude Dúha počuť. Tá však prikývla.
„PÝTAM SA ŤA, OTEC VELES, SI PRIPRAVENÝ OBETOVAŤ SA PREŇ?“
„Ja... ja... som pripravený,“ povedal som v poslednom momente, no klamal som. Nechcel som však sklamať Janku, vždy som všetko robil len preto, aby bola spokojná a šťastná.
„NECH SA ZRODÍ SVET NOVÝ!“ zrevala Dúha a svet spolu s ňou. Nič z toho som si však nevšímal, sledoval som len výraz na Jankinej tvári, ktorý sa menil z vystrašeného na radostný, potom na extatický, až sa jej nakoniec na tvári usadil výraz, ktorý by som spojil s dosiahnutím Nirvány. A potom zmizla.
Či skôr lepšie povedané, ja som zmizol.
*/*
„Takže toto sa stalo? Obetovali sme sa, aby svet mohol opäť vzniknúť? Ale prečo som potom ja skončil tu?“ Vstanem a zahasím cigaretu, z ktorej mi zostal len filter a vyberiem sa vpred.
Ty vieš prečo si tu skončil, tak prestaň klamať samého seba a konečne otvor oči pred pravdou.
„Môžeš prosím ťa prestať hovoriť ako jebnutý a prejsť rovno ku veci? Práve som si spomenul, že som musel obetovať nielen seba, ale aj jedinú osobu ktorá ma kedy milovala, aby sa opäť mohol zrodiť svet a všetci zmrdi ktorí mi v ňom liezli na city!“
A presne kvôli tomuto sa stále nachádzaš tu. Všetok ten hnev, výčitky, všetky tie veci ktoré ľutuješ a želáš si, aby si ich mohol zmeniť... tie ťa tu držia.
„Takže... je to niečo podobné ako s Homerom vo filme Simpsonovci? Keď bol v tej chate s Prsaticou?“
Musíš stále používať Simpsonovcov ako príklad? Pre bohov, veď si umelec, to si za celý život nevidel nič lepšie?
„No tak prepáč, ale staré série sa ešte dali pozerať! A mám pravdu?“
Áno, v istom zmysle máš pravdu. Až keď si sám odpustíš a uzmieriš sa so sebou, zároveň aj so mnou, potom sa vyberieš vpred a opustíš toto miesto.
„Čo je to vlastne za miesto? Všade je tma, len pod nohami cítim makadamom vysypanú cestu. A ešte je tu teda to poleno a dohasínajúca cigareta. To má nejaký význam?“
Myslím si že nie, ale niekde musíš začať svoju cestu, nie?
„Asi máš pravdu,“ poviem a po prvý krát po dlhom čase vidím pred sebou svetlo. Rozhodnem sa vydať sa za ním. „A,“ zamyslím sa, nie som si istý či to chcem povedať, no nakoniec zaženiem obavy, „ak niekto číta, počúva, alebo inak vníma tento môj príbeh, zoberte si z neho ponaučenie. Neľutujte svojich rozhodnutí, inak budete ich otrokom. A verte mi, nestojí to za to.“

Veles

Veles
Fear is ever-changing and evolving

Diskusia

Veles
Nápad zaujímavý, ale prevedenie pokrivkáva. Je tam zopár dosť veľkých chýb čo režú oči, odporúčal by som autorovi/autorke viac sa sústrediť na kontrolu textu, poprípade si nájsť niekoho na betareading, potom by to bolo oveľa lepšie. A budem parafrázovať Raya: výber mena je priam geniálny :D
09.01.2023
kadas97
Mám veľmi rád podobné "meta" aj postapo veci, no toto bolo dosť proti srsti. Tá dúhová časť mi došla ako vízie v nejakom drogovom rauši. Každopádne malo to svoje kvality, ktoré tomu nemôžem uprieť.
09.01.2023
Hieronymus
Nápad fajn, aj forma zaujímavá, ale tá Dúha... Rovnako ako Kadas som mal v jednej chvíli pocit, že chalanisko nepotiahol z lekárne len viagru, ale aj halucinogény.
10.01.2023
Ray Janonoff
Skúsil som to viackrát, ale asi som ani raz nechytil správne žiarenie, chémiu, čokoľvek, vďaka čomu by mi to sedelo. Má to niečo do seba, ale aj proti.
Určite sa treba pozrieť na čiarky, bude ich viac, než som si všimol a to tiež nebolo málo. Zátvorky v texte nemusím, ale zátvorky v priamej reči? To mi nedáva zmysel.
Bola nakoniec tá vec s metalickým odtieňom nejak podstatná, alebo mi to len ušlo? Pretože opisu sa venovali dva odstavce, autor ma poslal pohľadať si čosi z Lovecrafta a nakoniec sme aj tak pozerali hore na Dúhu.
Myslím, že pred niektoré poviedky by sa hodilo varovanie - Čítať len pod vplyvom!:D
11.01.2023
ama_rilla
Chýba mi v poviedke nejaká pointa. Dozvedeli sme sa akurát zvláštny príbeh, ktorý dostal hlavného hrdinu tam, kde je, ale chýba mi tam nejaké vysvetlenie, dôvod... Celkovo ten príbeh pre mňa nema emóciu, veľa priestoru je venovaného posteľovým scénam - ten by sa dal využiť inak. Ani by mi tak nevadila, že si si v závere vybral dúhu ako tvorkyňu a ničiteľku svetov, no chýba mi tak nejaký hlbší príbeh... niečo, prečo by som mala chcieť fandiť hrdinom, súcitiť s nimi...
14.01.2023
Arcey
Mne sa poviedka páčila, niekoľko vecí ma potešilo, ale iné zase nie. Hlavne mi to prišla zase ako ďalší text zo série, ktorý bol zbúchaný na rýchlo a bez opráv. Keby autor počkal a prečítal si to po sebe dôkladne, tak by odstránil veľké chyby a možno by prišiel aj na tie menšie či niektoré nelogickosti. To opakovanie s tou cigaretou je perfektné, ale dal by som si záležať a napísal by som to všade úplne rovnako a v poslednom odseku by som to zmenil. Ten nápad s koncom sveta je tiež zaujímavý, len som mal dojem, že nie je úpne vysvetlený a to mi chýba. Páči sa mi ako medzi sebou komunikovali hlavné postavy. Čo mi vyslovene vadilo, že boli dokolečka používané tie isté nadávky, ale ok, dokážem sa s tým zmieriť, príbehu to ako takému nevadí, to žralo iba mňa. Nápad so sexom ako jedinej činnosti pred koncom sveta je skvelý, neviem si ale predstaviť či by naozaj bola chuť robiť iba toto jedno celé dni, keď sa blíži koniec. Svojim spôsobom mi to pripomenulo film Knowing s Nicolasom Cageom, hlavne tá časť s vybratím nového Adama a Evy. No dúha je "znamením" od Boha - a to som ateista - tak si ju akosi neviem predstaviť v roli akéhosi stvoriteľa. Meno hlavnej postavy evokuje, kto je za týmto textom, ale nechám sa prekvapiť. Vidieť tu istú podobnosť, takže sa nechám prekvapiť.
Hodnotím: 7/10
26.01.2023
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.