Preberám sa z mrákot, snažím sa zorientovať.

Čo sa deje? Kde som?

Chcem otvoriť oči. Skúšam nadvihnúť obočie, ale viečka mám ako z betónu. Ťažké. Veľmi ťažké. Akoby na nich spočívali všetky problémy sveta. Počujem húkať sirénu. Do tela mi preniká úzkosť. Možno nie všetky problémy sveta, možno mi na viečkach sedí len jeden problém. Môj problém. Napnem sa, všetku silu sústredím na jednoduchý pohyb. Predstavujem si mihalnice ako čierny zips. Zúbok po zúbku, pekne pomaly. Zhora dole. Zdola hore… ešte kúsok, ešte kúsok a…

„Upokoj sa, chlapče, nenamáhaj sa,“ povie mužský hlas. Môže patriť mužovi v strednom veku.

Začujem buchnutie, posúvam sa do strany. K úzkosti sa pridáva strach.

Veziem sa.

Za zalepenými viečkami mi pulzuje svetlo. Modrá sa strieda s bielou. Stále počujem húkanie sirény.

Nasucho preglgnem.

Myslím, že sa veziem v sanitke. Niečo sa stalo… ale… čo?! Srdce mi začína tĺcť silnejšie. Po mojej pravici sa rozpípa nejaký prístroj. Opäť ku mne preniká hlas muža v strednom veku, zlieva sa mi s blikajúcou žiarou, ktorá je čoraz slabšia. Prepadávam sa do bezvedomia.

„Góól!“

„Do?!“

„Višna! Kúrva, ešte ani nezačali porádne a už ho tam jebol!“

Na burácanie hrubých hlasov prichádzajúcich spoza môjho chrbta sa znovu preberám. Muž v stredných rokoch okríkne chlapov, aby sa radšej venovali riadeniu.

„Doktóre, šak klídek! Ty tam rieš chlapca, keď to prežije, zapijeme šeci spolu! Rusov neská rozjebeme na betón!“

„Jasné zapijeme! Debil!“ počujem druhého. „Šak nemá ešte ani osemnásť ten fagan a aj tak, už drž hubu lebo bude zas problém za tú tvoju papuľu!“

Keď to prežije? Panebože, čo sa…

Snažím sa upokojiť.

Rozmýšľaj, Adam. Rozmýšľaj!

Chlap v stredných rokoch s upokojujúcim hlasom je určite doktor. Chlapi, s ktorými sa doťahuje, budú sanitkári.

Ale ako? Rusov dnes toto... Rusov. RUSOV! Jasne!

Razom mi docvakne. Dnes sa hrá finále Majstrovstiev sveta v hokeji.

Hokej… chalani… dedo? Mozog prehadzuje rýchlostnú páku na vyšší stupeň. Z ničoty ku mne dochádzajú potrhané obrazy dnešného dňa.

*

Veraje na skrinke s oblečením zaškrípali. Prehodil som sa. Pred nepríjemným zvukom som strčil hlavu pod vankúš. Opäť zaškrípanie, tentoraz aj s bonusom buchnutia dvierok.

„Mamá! Nevieš, kde mám to červené tričko?!“

„Aké?“ ozvalo sa z druhého konca sveta, pravdepodobne z kuchyne.

Vankúš som si pritlačil oboma rukami na uši. To si snáď robia žarty.

„Veď to červené, adidasové!“

„Adidasové?“

„Haló!“ zrúkol som z postele a pre istotu dodal aj adresáta: „Kika! Haló! Tu ležím! Neviem, či ma spoznávaš, ale som tvoj brat a chcem ešte spať!“

Sestra sa otočila, pohŕdavo si ma prezrela a sebavedomým hlasom deviatačky na základnej zaštebotala: „Sa nepototo! Je ráno, tak čo?! Treba vstávať!“

„Ale čo?!“ odvrkol som. „Ráno je, ale sobotné! Choď si hľadať tričko inde, napríklad do svojej izby?!“ vyprskol som a ironicky dodal: „Ako keby to nebolo jedno, veď ideš k dedovi a nie za…“ náročky som sa odmlčal, potom potichu vyslabikoval – „Ro – man – kom.“

Škrípanie pántov vystriedalo škrípanie zubami.

„Mišn komplít,“ zašomral som s úškrnom a padol naspäť do perín.

„Uhm. Ty ešte asi nevieš najnovšie aktualitky,“ vrátila mi úder Kika a viac si ma nevšímala.

„Mamá! Nie je ani u Maťa, ani v mojej izbe!“

„Aké aktuality!?“ snažil som sa prekričať jej bedákanie.

„Tak keď nie je, tak nie je! Daj si niečo iné! Máš tam toho toľko, že by si obliekla pol Afriky!“

„Aké aktuality?“ zopakoval som a vyliezol som z postele. Bolo nad slnko jasné, že každá ďalšia snaha o spánok by sa začala a skončila pri nezvestnom červenom tričku.

„Ale mama!“

„Už nepočujém!“

Dotrmácal som sa ku Kike, chytil ju za ramená a otočil k sebe. „Aké aktuality sa pýtam?!“

„Fuj, choď si umyť zuby, Adamisko!“ odsekla a chcela sa odtiahnuť, ibaže nemala šancu. Držal som ju pevne, predsa som bol chlap a ešte o necelý rok starší. Tvár sa jej od snahy vyslobodiť zvraštila ako stará špongia.

„Vyzeráš ako špongia,“ zhodnotil som vizáž a ďalej držal svoju obeť v šachu.

„Aha, tá novinka! Nič podstatné!“ prekrútila očami a silno mykla ramenami smerom dolu. Taký výpad som nečakal. Vymanila sa mi zo zovretia a nasmerovala si to ku dverám. „Akurát, že víkend tráviš u deda ty!“

„To teda netrávim, moja zlatá! Minulý týž…“

„Blá, blá, blá,“ prerušila môj výlev Kika a prešla do kúpeľne. „Ani nepokračuj. Dedo chce teba. Nikoho iného. Ja za to nemôžem.“

„To nie! Ja mám dnes… mamá!“ rýchlym krokom som vyrazil do kuchyne.

„Kristenanebi, ja sa odtiaľto odsťahujem,“ započul som zúfalé zašomranie z kuchyne.

„Mama! Ja som bol u deda minulý týždeň, teraz má ísť Kika! Už dva víkendy po sebe, dva! A to nerátam všetky tie poobedia za posledné obdobie! Som tam častejšie ako tu! To nie je fér!“

„Och, zlatko,“ pristúpila ku mne mama a rozstrapatila mi vlasy. Na tvári mala podobný výraz ako moja sestra. „Ak by bol život fér, vychovávala by vás náhradná rodina a ja s otcom by sme pili kuba libre niekde v Karibiku.“

„Ha-ha!“ prevrátim oči a sadnem si za stôl. „Nechápem, prečo chce dedo stále mňa! Veď neexistujem len ja! A dnes je finále, mal som ísť pozerať hokej s tými novými chalanmi! Sama si mi hovorila, aké je dôležité nájsť si na strednej kamarátov!“

Mama si vzdychla a tiež si sadla. Tvár jej zvážnela. Došlo mi, že žartíkov bolo dosť.

„Pozri, Adamko, dedko už je starý. Vieš, ako to s ním je posledné týždne. Stále si niečo vymýšľa a…“ mama zaváhala, no po chvíľke pokračovala „... a veľmi sa o teba bojí. Stále mi hovorieva, aby som na teba dávala pozor, aby som ťa nespúšťala z očí. Naposledy sa ma dokonca pýtal, či musíš chodiť do školy, či by si s ním nemohol byť stále!“

Pri poslednej vete som spozornel, upil som si z pripraveného čaju a odvetil som: „To s tou školou by nemusel byť zlý nápad!“

„Ha-ha,“ vrátila mi ironický posmešok mama a pokračovala: „Dedo býva sám, chýba mu spoločnosť. A teba má najradšej, predsa si chlap! Celý týždeň ma prosil, aby si prišiel aspoň na víkend. Len ty! Že je to veľmi dôležité.“

Porazenecky som si vzdychol, bolo mi jasné, že túto bitku nevyhrám. „Dúfam, že aspoň ten hokej bude chcieť pozerať!“

*

Zaškrípu brzdy. Sanitka nadskočí a tvrdo zastavuje.

„Kurva! Sorry, doktorko! Ste tam vzadu v porádku?!“ ospravedlnenie prichádza od volantu. „Som nevedzel, že ten obrubník bude taký vysoký!“

Doktor si namiesto odpovede len povzdychne.

Počujem, ako sanitkári vyskakujú z vozidla. Zadné dvere sa rozletia. Ofúkne ma studený vietor.

„Chlapi, opatrne s ním. Nezdá sa mi, rovno na cétéčko!“

„Tak porád?“ opýta sa jeden, podľa hlasu šofér, a dodá: „šak len oné, odpadol, né? Asi od laku, šak víte, neni to len tak, ked…“

„Uhm, uhm, uhm,“ upozorní na seba druhý a preruší odvážne rozprávanie.

Pravdepodobne spolu robia dlhšie, lebo kolega výčitku pochopí na prvú a okamžite zmení prístup: „Jasné, doktorko, ideme porád! Nebojte ništ!“

Chvíľku trápneho ticha znovu preruší šofér: „Budeme rýchly jak gól Višnu! Sa poserete, doktorko, ked ho uvidzíte!“

„Drž hubu už!“ opäť ho upozorní kolega a veci sa dajú do pohybu.

Vykladajú ma zo sanitky. Čerstvý vzduch by ma mal preberať, no ja sa každou minútou cítim malátnejší a malátnejší. Mám pocit, akoby mi po celej ľavej strane tela chodili stovky mravcov. Viečka mám rovnako ťažké, ako keď som sa prebral prvýkrát. Už na nich kašlem. Musím ďalej skladať puzzle predošlého dňa. Rozpamätať sa, ako som sa sem dostal. Viac v tejto chvíli robiť nemôžem.

*

Tretie poschodie v bytovke na Komenského ulici som zvládol bez zadýchania. Spokojne som si pretiahol chrbát a zaklopal na dvere s menovkou KOSTOLÁNY ŠTEFAN.

Kým som započul šuchtavé kroky, stihol som si poobzerať chodbu. Kvety na oknách boli poliate, podlaha pozametaná. Topánky čisté a vzorne uložené v poličke. Dedo bol pedant. Vždy som ho zato obdivoval.

Spoločne so sestrou sme u starých rodičov trávili celé letá. Dedo s babkou mali veľký pozemok na úpätí Karpát pri Pezinku. Vinič, kravy, kozy aj včely. Všetko im išlo odruky, až kým babka neumrela. Dedo pracoval ďalej, no sily mu ubúdali. Obhospodarovanie takého pľacu si vyžadovalo veľa úsilia. Mamina s otcom mu chodili pomáhať, no keď už mal na pleciach sedem krížikov, sám uznal, že je čas na zmenu. Presťahoval sa do Modry o dve ulice ďalej od nášho bytu. Ak bolo niečo treba, stačilo zavolať a do pár minút bol niekto z našej rodiny pri ňom.

Zaštrngali kľúče a spoza dverí sa vyklonila dedova hlava. O krok som ustúpil, aby som si ho lepšie obzrel. Od minulého týždňa sa mi zdal akýsi bledší. Aj tvár mal prepadnutú, akoby ho niečo zožieralo. Chcel som sa ho hneď od dverí spýtať, ale keď ma zbadal, oči mu zaiskrili ako mládencovi. Pery sa pretiahli do úsmevu a razom vyzeral lepšie.

„Chlapče mój! Dobre, že si tu. Len pod… zaodŕhal a rozkašlal sa. „Len pod dalej!“

Vošiel som do predsiene a zadíval som sa na ich manželskú fotografiu. Nebadaným kývnutím hlavy som pozdravil babku. Od pohrebu pred piatimi rokmi som nikdy tento rituál nevynechal. Mal som ju rád rovnako ako deda. Také páry sa už dnes nenájdu – vždy som si spomenul na vetu, ktorú hovorievala mama, keď bola babka ešte medzi nami.

Vyzul som sa a nasledoval deda do obývačky. Sťažka dokríval ku gauču a s hlasným vzdychnutím si sadol. „Adamko, v kuchyni je chleba a šmalec, tuším aj trochu rizota ze včera, čo mi tvoja mama donésla. Keby si bol hladný, víš, no…“

„Dedo, nechaj tak,“ prerušil som ho a sadol som si do vysedenej pohovky rovno oproti nemu. „Keď budem hladný, postarám sa! Aj ty povedz, keby si niečo potreboval!“

Dedo hodil rukou a zvážnel: „Jáj, rád som, že si tu! Ozaj! Dnes, možno zajtra sa objaví. Určite! Hovorila mi to!“

„Kto, dedo?“ opýtal som sa ho, aj keď som odpoveď tušil. Posledné týždne blúznil o smrti, hovoril, že ho navštevuje... a podobné nezmysly.

„Šak víš, tá s kosu!“

„Ale, dedo! Čo by tu robila? Máš ešte času dosť, nebojsa!“ odpovedal som mu, aj keď som si nebol istý. Viditeľne chradol a kašeľ sa mu skôr zhoršoval ako zlepšoval. Nechcel som myslieť na najhoršie, ale podobné myšlienky mi napadali samy. Nezaujímalo ich, čo chcem a čo nie.

Dedo mi odpovedal zachmúreným pohľadom. Zazdalo sa mi, že mu cez oči prešiel tieň strachu, ale nakoniec sa predsa rozhovoril: „Ja sa nebojím, chlapče. Nikdy som sa zubatej nebál a ani vtedy v štyricátempátem, keď prišla do hór za nami. Víš, o tem ci scem povyprávat, ale trošku neskorej. Ešte nikemu som to…“

Dedo sa opäť rozkašlal. Ruku si dal pred ústa a prehol sa dopredu. Priskočil som k nemu, pobúchal som mu po chrbte. Kašeľ pomaly ustal.

„Už dobre?“

„Dobre, dobre. Dakujem ci, mój.“

Deň plynul ako zvyčajne. Na obed som zohrial rizoto, najedli sme sa a obaja sme si šli odpočinúť. Dedo sa zvalil na gauč, ja som sa usalašil v kresle s Harrym Potterom. Po pár stranách som knihu zatvoril. Nemohol som sa sústrediť. Jednak mi bolo zima, aj keď vonku svietilo teplé májové slnko, a jednak som musel stále myslieť na dedove správanie. Cítil som z neho nepokoj, vkuse sa otáčal, pozeral do kútov obývačky, často na jedno konkrétne miesto. Nespoznával som ho. Jeho nervozita pomaly sadala aj na mňa. Potreboval som prísť na iné myšlienky. Kreslo som si pootočil a pustil som si televízor. Všade prebiehali predzápasové analýzy. Monotónne hlasy hokejových štatistov ma pomaly unášali do ríše snov. Zobudil som sa až na dedov chrapľavý hlas: „Adamko, Adam! Vstávaj!“

Pretrel som si krk a skontroloval čas. Do zápasu ostávala slabá hodina.

„Tam v knižnici,“ dedo ukázal na spodnú poličku, „tam pri tej hrubej knihe, ja už nedovidzím bez okulárov, čo sa na nej píše…“

„Že kronika ľudstva,“ pomohol som mu.

„Nóó, móže byt! Tak tam pri ludstve je album se známkami. Podaj mi ho.“

Neprotestoval som, aj tak ma bolelo celé telo od spania v nepohodlnej polohe, pohyb mi mohol len pomôcť. Dvomi obratnými skokmi som bol pri knižnici a naspäť.

Dedo si album položil na kolená, prednú stranu úctivo pohladil a otvoril. Neponáhľal sa. Pomaly otáčal strany, pri každej si pomohol obliznutím prsta. Pohniezdil som sa na kresle a opäť letmo pozrel na hodiny. Desať minút z hodiny pred finále odplávalo do zabudnutia.

„Sa ponáhlaš nékam?“

Otázka ma prekvapila. Zodvihol som obočie a zakoktal: „N… nie, dedo. Prečo?“

„Furt hodziny sleduješ. Neboj sa, hokej zapneme, ked začne. Šak aj ja som sleduvával ešte Golonku!“

Neubránil som sa úsmevu. „Takže nebude vadiť?“

„Jasné, že né, ale teraz… pod sem.“ Jednou rukou opatrne nadvihol priesvitnú fóliu, druhou vybral obdĺžnikovú známku. Ani jeden z rohov lemujúcich okraj nebol poškodený. Opatrne mi známku podal. „Víš, do to je?“

Na známke sedel chlap v čiernom klobúku. Pravý kútik úst mal skrivený do úsmevu. Dejepis ma bavil, nezaváhal som ani na sekundu.

„To je Winston Churchill.“

Dedo uznanlivo pokýval hlavou. „Správne, chlapče. Víš, šak ma poznáš. Ja som nikdy nebol nejaký vzdelanec. Celý život som vyrastal na role pri zvíratách a pri maštale. Nebohý otec nemali žádne knihy, na také veci vtedy nebolo času, ale tento Churchill, to bolo néčo! Dvóležitý chlap, veru. A on ci povedal raz jednu vetu, kerá ma sprevádza odvtedy až po dnešek, v príhovore nejakém to bolo, ked sme boli ve vojne. Víš, čo myslím?“

Pokýval som hlavou. Tentoraz som sa nemal čoho chytiť.

Dedo si oblizol pery a odrecitoval: „Nikdy, nikdy, nikdy sa nevzdávaj!“ Odmlčal sa, aby dodal vete dôležitosť a pokračoval: „Toto si, chlapče, zapamataj – nikdy sa nevzdávaj, v ničem a pred nikým! Nech to vypadá jakkolvek zle, ždycky bojuj! Rozumíš?“ Keď dopovedal, opäť sa zahľadel niekam za môj chrbát. Oči sa mu zúžili, pery zachveli.

V miernych rozpakoch som pritakal. Dedovi taká odpoveď stačila. Vystrel ruku, položil som mu do nej Winstona a zobral som si druhý ponúkaný kus. Na známke stála biela kaplnka a pár domcov v objatí lesa. V ľavom dolnom rohu bol ozdobnými číslami napísaný rok 1944.

„A toto víš, kde je?“

„Hm… ani nie,“ priznal som farbu.

Dedo sa smutne usmial. „Nevadzí, Adamko, nevadzí! Dvóležité je, aby si očúval! Víš, vojna, to ty si naščascí nezažil. Vojna je hnusoba. Néčo, jak ked dostane telo chorobu a neví sa bránit. Pomály ho tá beštia zežíra, až kým neumre. Na vojne sa chodačo povyprávalo. Nékerí chlapi hovorili, že anjelov vidzeli, ako stáli pri nich, ked im okolo hláv gulky lítali, nékeri zas, že duchov svojich rodičov nebohých, čo im radzili, kam sa majú schovat pred náletmi. Já som také reči nebral vážne, neveril som im ani za mak. Až po ten den… Cez povstáni som pomáhal pri Bystrici. Jak nás Nemci zatlačili, stáhli sme sa do hór. Dvadsatroční fagani s flintámi. Nikto z nás nevedzel, či sa odtal dostane živý. Zmírení sme s nú boli, víš, se zubatú.

V lesoch sa v lete dalo, aj si sa najedol malín, aj ci zima nebola v noci. Ale jak uderili mrazy, to už bola inačá káva. Tam…“ prstom ukázal na známku, ktorú som stále držal, „tam v Kališči žili dobrí ludé, odvážni, šak preto aj tak pochodzili, Boh im daj odpočinucí večné!“ povedal a pokrižoval sa.

Kalište, Kalište… začínala sa mi vybavovať hodina dejepisu, kde nám učiteľ spomínal nejakú vypálenú dedinu pri Bystrici. Vedel som, že dedo bojoval, aj že bol partizánom, ale detaily nikdy nespomínal. O to viac som bol zvedavý. Nechcel som ho prerušovať, bol som si istý, že dedo spustí aj bez vyzvania.

„Pomáhali nám, jak vedzeli. Chleba, duchne, náboje… šeličo sme si povynášali hore do bunkrov. V ten prekláty den, ked sa to stalo, som akurát schádzal z hory po zásoby. Prvé som začul výstrely, hned potom plače, strašný nárek to bol, Adamko, hro…“ dedo sa rozkašlal.

Keď sa mu uľavilo, pokračoval: „Hrozné néčo. Ženy stenali, jak keby ich z kože drali, ked vidzeli, ako ich druhov kosá guľky a dzeci jak im trhajú z rúk. Na ten obraz nezabudnem nikdy, nikdy!“ Zhlboka sa nadýchol. Tentoraz ho kašeľ nezachvátil. „A či mi budeš verit, alebo né, ked sa konali tie najvačé zverstvá, som ju uvidzel. Stála na kraji lesa. Vysoká postava, nechutne vysoká, až to nedávalo zmysel. Normálne sa mi zdálo, že je vyššá jak nékeré stromy! Čírný kabátec mala a na plecách kosu. Jak začali Nemci strílat a podpaluvat, rozbehla sa k osade. Ale ne jak človek, ona... len tak sekavo. Vidzel som ju pri strome, za chvilu pri dome. Potom pri dalšem. Vtedy som si myslel, že mám vidziny, že sa mi len marí. Prefackal som sa a hybaj dole. Víš, mal som tam kamarátku. Evička sa volala, nech je jej zem lahká.“

Dedo sa opäť pokrižoval a zahľadel sa kamsi do stropu. Keď sa na mňa znovu pozrel, v očiach sa mu zaleskli slzy.

„Dedo, nemusíš pokračovať. Nechaj tak už dnes, dopovieš mi to nabudúce,“ dostal som zo seba. Naozaj mi ho bolo ľúto, no pravý dôvod, prečo som chcel, aby už mlčal, bol strach. Z jeho rozprávania mi behala po chrbte zima. Husia koža už vôbec neustupovala.

Starecká ruka ráznym gestom preťala vzduch. „Né, Adamko. Dneská to dopovím. Dneská! Lebo nabudúce už nemusí byt! Ked som teda vbehol do domcu, našol som ju. Evičku myslím. Prosila ma, aby som jej pomohol. Splítala néčo o rodičoch, že ich vytáhli Nemci pred chalupu, ona že sa scihla schovat. Scel som ju zebrat se sebu do bunkru, no ked som sa otočil… bola už tam! Stála tam zubatá! Naraz sa ozimilo tak, že som si vidzel paru z huby vystupuvat. Zubatá pokrčila hnátu a ukázala na Evku. Postavil som sa pred nu. Ani som sa nehol, aj ked ma dzivča súrilo. Ona smrt nevidzela. Nevedzela, že tam stojí ve dverách. Rozbehla sa, ale som ju zdrapil naspátky. Zubatá stála a čekala. Od chlapov som o nej očul. Ked jej behli do hnátov, bol konec. Zdrapil som teda Evku a prelézli sme cez okno. Som vedzel, že skór či neskór nás dobehne. Ale, a to si pamataj aj ty,“ namieril na mna prstom, „vždy musíš bojovat! Ked ide o miluvanú osobu alebo rodzinu, furt. Proci šeckému! Pamataj na to, jak to ten Churchill povedal: – Nikdy sa nevzdávat! Nikdy!“

„A... ako to dopadlo? S Evou… a s tebou?“ Nechcel som si to priznať, ale myslel som na zubatú a jej šírenie zimy všade navôkol. Čas prestal existovať, hokej tiež. Všetko nepodstatné zmietol strach z neznáma, ktorý sa mi lepil na telo ako spotené tričko.

„Tá beštia si ju nakonec zebrala, Evka pošla na týfus dva týdne po tej tragédie. A odvtedy… odvtedy sa vela vecí zmenilo. Odvtedy zubatú vídam. A… nékedy sa s nú aj vyprávam.“

„S tou Evkou?“ zahabkal som a plytko som vydýchol. Z hrôzou som si uvedomil, že mi z pusy stúpa para. „Dedo… mne je… mne je nejaká zima tiež.“

Dedko sa ku mne nahol a stisol mi ruku. Aj on bol ľadový.

„Ja vím, Adamko. Ona je tu s nami. Už pár dní je u mna. Vyprávame sa.“

„K... kto, dedo? Evka? A kde… kde je teraz?“ Za chrbtom mi niečo zaklokotalo. Skoro som zamrel od strachu, no otočiť som sa neodvážil. „Dedo ja… ja asi pôjdem už. Neviem, či…“ dopovedať som nestihol. Na rameno mi dopadli dlhé drapľavé prsty bez nechtov. Boli čierne ako spálená zem.

„Neboj sa, Adamko. Zachvílu je potem,“ dedo zapichol pohľad do miesta nad mojou hlavou. Ďalšie slová už neboli adresované mne.

„Jak som povedal – mój život za život tehoto chlapca!“

Zovretie nepoľavovalo. Hrdelné klokotanie sa zintenzívňovalo. Nohy sa mi odlepovali od zeme. Niečo ma dvíhalo do vzduchu. Srdce sa mi roztancovalo v bláznivom tempe. V hlave mi prepukla silná bolesť.

„Mój za jeho – hovorím! Slúbila si dohodu!“

Odpoveď som nevnímal. Pohľad sa mi rozostril. Strácal som vedomie. Nemohol som uveriť faktu, že dedo ma chce podstrčiť smrtke. Že ma chce obetovať, aby mohol on ďalej žiť! Spravil to aj babke? Koľkých ľudí takto podstrčil namiesto seba? Zmietali sa vo mne otázky, zmätok aj zlosť. Hnusný sebec! Nikdy sa nevzdávaj, jasné!

Od zeme ma delil odhadom meter, keď sa mi telo začalo skrúcať. Zubatá si ma chcela otočiť k sebe.

„Nie!“ vykríkol som, „ded… ded pgosm pôž mi!“ Hlava ma bolela už tak intenzívne, že som nedokázal zrozumiteľne rozprávať.

Odniekiaľ z diaľky sa ku mne nieslo pravidelné pípanie. Nepasovalo do scény. Vôbec som ho nedokázal zaradiť.

Do zorného pola sa mi dostali kostnaté nohy trčiace z potrhaného plášťa. Klokotanie sa zintenzívnilo. Neviem, či som sa rozhodol ja, či ma donútila smrť, ale zdvihol som hlavu a pozrel som sa priamo na ňu. Z rozpukanej lebky trčali dolepené chuchvalce vlasov. Bielo-žlté škuty sa ťahali okolo dier, kde mali byť oči. Na lícnych kostiach visela zhrubnutá koža s čiernymi vredmi. Zrazu sa jej rozďavili ústa do nemožných rozmerov a odhalili stovky ostrých tesákov, ktoré sa rozcvakali v chorobnej pravidelnosti.

Od hrôzy som začal kričať. Snažil som sa pohnúť nohami, rukami. Za každú cenu som sa musel vymaniť z jej zovretia.

*

Pípanie. Pravidelné strojové pípanie. Niekto mi chytá ruku, niekto iný. Dlhé pokrútené prsty vystrieda mäkká dlaň.

„Dedo! Prosím, nedávaj ma!“ kričím v panike, „nemôžeš, prosím!“

Začujem známy hlas. Mykne ma. Dedov byt aj so zubatou razom zmiznú.

„Adamko, Adamko, pokoj! Doktor! Potrebujem doktora!“

„Mama?“ prekvapene šepnem a skúsim pohnúť viečkami. Tentoraz sa mi oči otvoriť podarí, no hneď ich zatváram. Oslepí ma ostré biele svetlo.

„Tu som, Adamko, tu!“ stisne mi ruku. V jej hlase sa mieša úľava, strach a pozostatky plaču.

Prihovorí sa mi ďalší známy hlas. Hlas muža v stredných rokoch. Oznámi mi, že som podstúpil náročný zákrok. Mám odpočívať a nabrať sily.

Doktorove pokyny skoro nevnímam. Znovu skúšam otvoriť oči. Zaumienim si, že teraz vydržím. Jas svetla je stále ostrý a reže ako britva, ale prekonávam sa. Začínam rozoznávať postavy aj miestnosť. Sedí pri mne mama. Stíska mi ruku. Na utrápenej tvári jej žiari úsmev. Starostlivé oči si ma premeriavajú s neskrývanou úľavou. Ležím na posteli napojený na mnoho všakovakých káblikov. Pred sebou mám stenu s oknami, za ktorými sa mihajú ľudia v bielych plášťoch.

„Čo sa stalo?“ zašepkám. Hrdlo mám úplne vysušené.

Obďaleč prechádzajú dve sestričky. Obe sa chichúňajú a rozprávajú čosi o góloch. Zachytím len posledné útržky viet. „Ten Bondra, inak, uf, takého chlapa mať doma!“ hovorí jedna a druhá jej so smiechom prikyvuje a dodáva: „Veru, nie ako tí naši somári!“

Bondra… hokej… majstrovstvá sveta! V záblesku spomienok sa mi vynorí návšteva u deda, album so známkami, vojnový príbeh a…

Mój život za život tehoto chlapca!

Prístroj, z ktorého mi do tela idú hadičky sa rozozvučí.

„Dedo!“ vyhŕknem odrazu.

Mój za jeho!

„Už je dobre, neboj sa! Nemysli na deda teraz,“ mama preglgne a stisne mi ruku ešte väčšou silou.

Telom mi prejdú zimomriavky. Začínam si spomínať na to, čo sa stalo, keď som sa zubatej pozrel do tváre.

„N… nič nie je dobré! Nechápeš to! Dedo je zlý! On ma vymenil! Daroval ma smrti, aby on mohol žiť!“

„Čo? Preboha, Adamko, čo to hovoríš?“ mama sa otáča, opäť zavolá na doktora. „Dedko…“ mame sa po tvári skotúľajú dve veľké slzy, „dedko ťa veľmi ľúbil, Adamko. On… on dnes zomrel.“

Zatmelo sa mi pred očami. „Čo? Nie! To ja… ja umriem! On ma vymenil!“

„Dedko ťa zachránil, chlapče,“ strhnem sa. Prichádza k nám doktor a plynulo pokračuje: „Veru, dedko ťa prakticky zachránil. Sanitku zavolala jeho suseda. Dispečingu hovorila niečo o kriku z vedľajšieho bytu aj o zemetrasení. Dostali sme avízo od kolegov z polície. Aj im pani volala, a tak sme vyrazili. Myslel som si, že liečiť budeme hlavne ju, vieš…“ doktor si poťukal po čele, „či babke trošku nepreskočilo. Zemetrasenie a tak… V každom prípade, keď sme prišli, policajti nás už čakali v byte tvojho dedka. Obaja ste ležali v bezvedomí na gauči. Dedkovi sme, žiaľ, pomôcť nedokázali, ale teba som ja osobne sprevádzal až do nemocnice. Mala to byť len bežná kontrola. Keďže si stratil vedomie a dosť dlho si sa nepreberal, spravili sme ti pre istotu vyšetrenie hlavy a tam… no…“ doktor sa zastaví, s mamou si vymenia pohľady.

„Môžete, pokojne. On je rozumný chlapec, pochopí to,“ povie mama a doktor sa opäť rozhovorí.

„No objavili sme určité problémy. Nebudem ťa zaťažovať detailmi. Ale nebyť telefonátu od susedy… Stav sa ti mohol zhoršiť kedykoľvek. Z minúty na minútu. Nikto o cievke, ktorú si mal zúženú,“ doktor si opäť zaklopal na čelo, tentoraz viac vpravo, „nevedel. Ak mám byť úprimný, Adam, utiekol si hrobárovi z lopaty.“

Mój za jeho!

Pohľadom preskakujem z doktora na mamu. S hrôzou si uvedomujem, že nie po deda si prišla smrť. Ona si prišla po mňa!

Mój život za život tehoto chlapca!

Dedo sa obetoval, aby som ja mohol žiť. Skloním hlavu a usedavo sa rozplačem.

„Prepáč mi, prepáč!“ šepkám medzi vzlykmi do prázdna. Doktor ma potľapká po pleci a potichu odchádza. Mama vstáva a objíma ma.

„Neplač, Adamko. Dedko bol staručký. Sám vedel, že už tu dlho nebude!“

Vedel…

Mój za jeho!

Vedel…

„Bude to dobré, sľubujem,“ šepne mi mama. Odtiahne sa a rukou zájde do kabelky. „Niečo tu pre teba mám. Keď vás záchranári našli, ležala na stole biela obálka. Dali mi ju policajti a myslím… myslím, že patrí tebe.“

Chrbtom ruky si poutieram oči a obálku si zoberiem. Na zadnej strane je dedovým úhľadným písmom napísané moje meno.

Ruky sa mi roztrasú. Poštu musel mať pripravenú skôr. Vedel, že keď príde zubatá, nebude na formálnosti čas.

Obálku roztrhnem a opatrne vytiahnem malý papierik s jedinou vetou uprostred. Už teraz viem, že na ňu nikdy nezabudnem. Už teraz viem, že ma bude sprevádzať celý nasledujúci život:

Nikdy, nikdy, nikdy sa nevzdávaj!