Au! Strašne ma bolí hlava.

Pomaly som sa prebudil. Čiernu tmu náhle vystriedalo silné svetlo. Keď si moje oči privykli, videl som niečo ligotavé po mojej ľavej strane. Malá kôpka akýchsi dukátov, či čo. Pozrel som sa na pravú stranu a tam som videl biely rebrík. Nado mnou bol múrik z tehál. Taký istý, na akom som stál. A všade mimo múrika bola čiernota. Preboha, čo sa to deje? Som niekde v podzemí? Prebleslo mi hlavou. Uvedomil som si, že mám na ušiach červené slúchadlá, no neboli k ničomu pripojené. A čo má znamenať toto oblečenie? Také rozhodne nevlastním, pomyslel som si pri pohľade na červené tričko a modré nohavice na traky.

Pohol som sa doprava ku kôpke zlata. Najskôr som sa bál, aby som nespadol do temnoty podo mnou, ale keď som vystrel ruku, zistil som, že je tam niečo ako sklo. Po oboch stranách múrika. Srdce sa mi prudko rozbúchalo. Možno je to len sen. Snažil som sa uštipnúť, bolelo to, no nič iné sa nestalo. Neprebudil som sa. Za to určite môže ona! O čom sme sa spolu naposledy rozprávali? Hádali sme sa. Vykričal som jej, že mi nedá ani na chvíľu pokoj, že ma neustále bombarduje otázkami, čo robím, kde som a tak podobne, a že keby namiesto toho radšej niečo poriadne robila. Doma sa nám iba kopili riady, ale hlavne, že všade mala tie svoje čačky, ktoré vyrábala. Vraj lapače snov. Kto by už len kupoval také hovadiny? A potom si pamätám, že sa na mňa naštvala. Veľmi. Zvyčajne, keď sa nahnevala, tak po dome lietali veci. Bol krik. No teraz? Pery mala pevne stisnuté, až jej zbeleli a oči jej blčali hnevom, aký som u nej ešte nezažil. Smiešne zamávala rukami a povedala niečo v cudzom jazyku. A to je posledné, čo si pamätám.

Z úvah ma vyrušil nejaký pohyb vpravo odo mňa. Niekto schádzal dole po rebríku! Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomil, čo vidím. Bol to niekto v bielo-zelenom skafandri. Z masky na hlave na mňa blčali červené oči.

„Hej, prepáčte, viete mi povedať kde som?“

No postava sa ku mne rýchlo približovala bez odpovede. Zľakol som sa. Vyzeral akosi zvláštne hrozivo. Mal som pocit, že mi chce ublížiť. Začal som pred ním cúvať, až som sa dotkol zlatiek na zemi. Pri tom dotyku všetky zlaté dukátiky so mnou splynuli. Páni, to vám bol pocit. Stále som nechápal, čo sa deje, no otočil som sa a bežal preč od postavy v skafandre. Teraz bola nado mnou akási biela tyč. Pred sebou som zbadal ďalší rebrík, ktorý bol na konci tohto zvláštneho bludiska. Vyliezol som po ňom. Aj tam bola kôpka zlata a kúsok ďalej bol dlhší rebrík, po ktorom však zliezal taký istý skafandrový chlapík, ktorý bol ku mne teraz bližšie. Panika vo mne narastala, no povedal som si, že sa asi budem musieť pobiť. Zdalo sa, že dotyčný nemal pri sebe žiadnu zbraň. Už bol pri mne. Zaujal som obranný postoj. Vtom som zbadal, že za ním sa blížia ďalší dvaja. Stále som si veril, že to zvládnem. A potom sa ma dotkol. Doslova do mňa nabúral.

Následky boli fatálne. Takú bolesť som v živote nezažil. Celý jeho oblek bol pravdepodobne pokrytý nejakou kyselinou, ktorá sa okamžite rozliala po celom mojom tele. Videl som, ako sa moje ruky rozpadávajú a poleptané miznú spolu zo zvyškom môjho ja. Nestihol som ani vykríknuť.

Prebudil som sa. Posadil som sa s prudkým nádychom, akoby som sa práve narodil.

„Och, nie, nie, nie. To nemôže byť pravda,“ boli moje prvé slová, keď som zistil, že som znova na tom istom mieste. Aj kôpka zlata a rebrík. Aká bola pravdepodobnosť, že by sa stalo to isté, čo prvýkrát? Rovno som sa rozbehol cez zlato k vzdialenejšiemu rebríku a vyšplhal som po ňom. Chlapík tam ešte nebol. Prebehol som cez ďalšiu kôpku a vyliezol som dosť vysoko. Rozhliadol som sa. Až teraz som si uvedomil, že je to naozaj akési bludisko. A už som podo mnou zbadal jedného v skafandri. Ďalšieho som zazrel v diaľke na inom múriku. No kde je ten tretí? Pozrel som sa nad seba a zaúpel som. Biele chodidlo sa dotklo mojej tváre a ja som sa rozpúšťal v agónii po druhýkrát.

Keď som sa na tom čudnom mieste zobudil tretíkrát, pohľad mi spočinul na tyči. Oba konce boli pripevnené k múrikom, ktoré tvorili prvé poschodie. Skúsil som vyskočiť, myslel som, že by som to mohol prerúčkovať, kým príde ten prvý sprava a ponad neho by som prešiel hore druhou stranou. Ale veľmi som sa mýlil. Moje nohy sa ani za svet nechceli odlepiť od zeme! Čo to, dopekla, má znamenať? Panebože, veď oni ma zase dostanú! Koľkokrát sa to môže opakovať? V zúfalstve som si začal šklbať vlasy, z oboch strán sa na mňa blížili postavy s červenými očami a ja som im nemal ako uniknúť. Tesne predtým, ako sa môj život znova skončil, som si uvedomil jednu absurdnú vec. Mám modré vlasy.

Pri štvrtom zobudení ma náhle osvietilo.

Však ja toto miesto poznám! Ako decko som túto hru zvykol často hrávať. Neviem, ako je to možné, ale stal som sa súčasťou Lode Runnera z osemdesiatych rokov. Už som si bol istý, že je to tak. Ako to Aida docielila? Musí byť čarodejnica, to by vysvetľovalo aj tie zvláštnosti, ktoré som si za dva roky spoločného bývania na nej všimol. Nikdy som na také veci neveril, no teraz to vážne musím prehodnotiť.

Počas prúdu myšlienok som vymýšľal stratégiu, ako z tohto celého von. Tentoraz som bol rýchlejší a dostal som sa až na posledné poschodie bludiska. Odtiaľ som mal trochu výhľad. Strážcov zlata to však ku mne priťahovalo ako muchy na čerstvo vysraté hovno. Pamätal som si, že v hre bolo treba pozbierať všetky kôpky zlata. Potom by som sa mal rebríkom dostať do ďalšieho levelu. A k tomu by mi mala pomôcť jedna zásadná vec. V hre mohol panáčik stlačením dvoch gombíkov vykopať jamu vedľa seba a strážcovia do nej mohli spadnúť. No jasné, a vtedy je možné prebehnúť im po hlave na druhú stranu! Že mi to skôr nenapadlo. Okej, ako však vykopem dieru? Napätie vo mne rástlo, nepriatelia už boli blízko. Všetci traja liezli po rebríku, a pokiaľ rýchlo neprídem na to, ako to spraviť, zase zomriem. Panebože, koľko mám ešte životov? Vtedy moje srdce vynechalo niekoľko úderov. Zostávajú mi už len dva. Hovno, už len jeden.

Chceli sa ma zhostiť všetci traja naraz, ale táto pocta pripadla len prvému. Tentoraz som zreval, no skôr od zúfalstva ako od bolesti.

Po prebudení som nečakal na nič. Bežal som ako o život, k prvým dvom kôpkam som sa dostal veľmi rýchlo. Zostávajú ešte štyri. Strážcovia prichádzali, no mal som čas. Skúsil som okázalo švihnúť ľavou rukou smerom z zemi. Nič. Skúsil som poprosiť a švihnúť. Nič. Musel som sa presunúť, lebo jeden už bol nebezpečne blízko. Zistil som, že rúčkovať po tyči je celkom zábava. Na maličkú chvíľu som sa znova cítil ako decko na preliezkach. Dostal som sa nerušene na múrik a kýval som na striedačku oboma rukami. Nič. Nasral som sa.

„Ty jedna tupá krava! Toto som si fakt nezaslúžil.“ A ukázal som smerom dohora oplzlé gesto. Trochu sa mi uľavilo, no strach vo mne narástol do gigantických rozmerov. Ruka mi bezvládne klesla k telu. Prostredník som mal stále vztýčený. Takže končím? Ale ja nechcem zomrieť!

Vtom sa to stalo. Ozval sa hrkotavý zvuk a sprava prichádzal protivník. Už-už by sa ma dotkol, ale spadol. Fungovalo to! Utiekol som a na bezpečnom mieste som to odskúšal. Ruku som mal pri tele, všetky prsty som zohol, až na ten jeden.

„Haha,“ zasmial som sa nahlas, „to je ako zo Spider-Mana. Len je to trochu iné gesto.“

Cítil som v sebe nádej. Posledné zlato som získal úplne ľahko s touto novou schopnosťou. Keď sa ozval zvuk vysúvajúceho sa rebríka, srdce mi poskočilo od radosti a už som aj liezol hore.

No tam ma čakalo sklamanie. Nebolo tam nič, len tma. Obehol som ten malý výklenok poslepiačky dookola, ale nenašiel som absolútne nič. A vtom ma vyplo.

Prebudil som sa zase raz v bludisku, tentokrát v druhom leveli. Poznal som to hneď, ako som sa okolo seba obzrel. Najskôr do mňa vstúpil neskutočný hnev nad tou bezmocnosťou. Potom som sa spýtal sám seba, či som si naozaj myslel, že by to spravila také jednoduché. Chcelo sa mi plakať. Ale nemal som čas. Už si po mňa šli. A tak som sa do toho pustil. Mal som vyzbierané štyri kôpky z ôsmich, keď som spanikáril. Zbehlo sa to akosi rýchlo, jeden bol nado mnou na tyči a druhý sa blížil sprava z rebríka. A ja som spravil osudnú chybu. Pomýlil som si ruky a spadol som do vlastnej diery. Hneď mi napadlo to známe príslovie. Kto druhému jamu kope, sám do nej spadne. Lenže ja z nej už nevyjdem. Posledný život je v prdeli.

Nikomu neprajem zažiť smrť zamurovaním.

Aké však bolo moje prekvapenie, keď som sa prebudil. Oči som ani nechcel otvoriť, čo som sa bál pozrieť, kde som. V nebi? Pekle? Alebo nebodaj doma?

„No do...“ na perách mi zamreli všetky nadávky sveta. „ja som stále v tejto skurvenej riti!“

Bum!

Smrť rozleptaním.

Prebudenie.

V prvej chvíli nadšenie, že mám možno nekonečno životov a že sa odtiaľto predsa len dostanem. Hra má len nejakých päťdesiat levelov. To dám.

Miestami som si to tu užíval. Ovládla ma nostalgia z čias, keď som Lode Runnera hrával z bezpečia domova. Keď som sa do toho naozaj vžil, levely som prešiel ľahšie. Bavilo ma to. No po asi ďalších pätnástich úmrtiach v náročnejších kolách som stratil nádej. Žil som, ak sa to tak dá nazvať, ale každé jedno umieranie, vo mne zabilo kúsok môjho ja. Stával som sa ozajstným panáčikom v šialenej hre, ktorú rozohrala moja (kedysi) milovaná.

***

Už ani neviem koľkýkrát som sa prebudil. Bol som možno v tridsiatom treťom leveli, možno stále len v osemnástom. Prestal som počítať. Zistil som, že mi to nerobilo dobre. Prestával som normálne myslieť. Spočiatku som vymýšľal ako z tohto von, keď som prešiel ďalšie kolo. Tam hore, v tej malej kobke, pred nástupom do vyššieho levelu, som bol aspoň na chvíľku v bezpečí. Prial som si tam ostať navždy. Ak by už nebolo pre mňa iné východisko. No Aida si to priala inak. Musel som pokračovať. Niekedy som jej chcel dokázať, že na to mám, inokedy som na všetko kašľal. Moje nálady boli ako na vlnách. Raz hore, raz dole.

Bol som na tom tak zle, že som sa chcel zamurovať. A zostať tam naveky ako súčasť hry. Len, aby som nemusel donekonečna utekať pred strážcami zlata.

Jediné, čo mi dodávalo energiu, bolo práve to zlato. Povznášajúci pocit šťastia, ktorý som mal zakaždým, keď som sa ho dotkol, bol môj žeriav. Vytiahol ma z biedy nespočetne ráz. Stávalo sa mojou drogou. Ironické na tom bolo, že akokoľvek som sa vnútri cítil, zvonka som vyzeral stále rovnako. Dokonale čistý a upravený.

***

Zlato, ďalšie zlato, vyhýbanie sa nepriateľom, lezenie po rebríku, kopanie dier. Sem-tam odchod z tohto sveta mučivou bolesťou a následné prebudenie sa do toho istého kolotoča. Ako dlho som tu zavretý? Mám pocit, že aspoň rok. Už pomaly ani neviem, kto vlastne som.

„Tak si po mňa poď Félix,“ oslovil som najbližšieho strážcu. Dal som im mená. Alex, Xavier, Max, Lennox, Xena, Bellatrix. Áno, dal som im aj ženské mená. Zvláštne bolo, že v každom jednom bolo písmeno X. To písmeno pre mňa predstavovalo bod na mape pokladu, pričom poklad bolo moje vyslobodenie.

Vykopal som dieru a čakal som, kým do nej Félix spadne, mal totižto zo sebou moju poslednú kôpku v tomto leveli.

Vtom sa však udialo niečo, čo som absolútne nečakal. Z mojej druhej strany sa zjavil pestrofarebný vír a vcucol ma.

„Ray!“

„Vy?“ neveril som vlastným očiam. Stál som v mojej obývačke a predo mnou bola budúca svokra. Je to zas len ďalšie peklo, ktoré pre mňa Aida pripravila?

„Áno, ja. Musela som zakročiť, keď som sa dozvedela, čo spravila moja dcéra. Už si v bezpečí.“

Bol som ticho. Ani som nevedel, čo mám na to povedať. Neveril som jej.

„Nie ste len zásterka, aby som sa akože cítil dobre a potom to začne odznova?“

„Chápem, že mi neveríš, ani sa ti nečudujem. No ja som tu naozaj preto, aby som ti pomohla. Aida tu nie je. Nevie, že som ťa šla vyslobodiť a tak to ešte chvíľu zostane. Ja sama jej to poviem. Ty musíš odísť.“

Pozeral som jej do očí a stále som nechápal, čo sa stalo. Ohmatal som si tvár, pozrel som sa na svoje šaty. Nebol som ani modrý, ani červený. Všetko vyzeralo normálne. Tak prečo tomu nemôžem uveriť?

„Ako dlho som tam bol?“

„Dve hodiny.“

„Dve hodiny? DVE HODINY?“ zreval som neveriacky. „To určite nie je možné, musel som tam byť prinajmenšom niekoľko mesiacov.“

Aidina mama len súcitne pokrútila hlavou.

„Mám tu pre teba toto,“ podávala mi akúsi malú fľaštičku s hnedkastou tekutinou. „Je to silný odvar zmesi byliniek. Pamajorán, mučenka, levanduľa a harmanček. Mali by ti pomôcť trošku sa upokojiť a prijať to, čo sa stalo.“

Nechcel som to. Nechcel som od nej nič!

„Vaša dcéra je bláznivá! Ako mám vedieť, že mi nechcete ublížiť?“

Chytila ma za ruku. Šlo od nej zvláštne teplo. Príjemné. Pozerala sa mi do očí a ja som nevedel uhnúť pohľadom.

„Pomôžem ti,“ zašepkala a podala mi čaj.

Vzal som si ho a bez slova vypil. Naozaj sa mi trochu uľavilo.

„Zaslúžiš si vysvetlenie.“

Sadli sme si do obývačky a ona spustila.

***

Prešli dva mesiace a ja stále nemôžem pustiť z hlavy to, čo sa stalo. Aidina mama mi vysvetlila, že jej dcéra je, podobne ako ona, naozaj čarodejnica. Tento fakt už vo mne nevyvolal žiadne zdesenie. Prijal som, že na svete existujú javy, o ktorých nevieme. Čo som však nevedel stráviť bolo, že Aida trpí akousi psychickou poruchou. Prejavilo sa to len pár mesiacov predtým, ako sme sa stretli. Berie na to aj lieky a vraj pri mne akoby znova ožila. Letmo som si spomenul na náš vzťah. Na začiatku to bolo také krásne, no teraz to pre mňa už nič neznamenalo. Matka prebrala plnú zodpovednosť za to, že ma pred ňou nevystríhala, a preto mi vraj zabezpečí, že po zvyšok života budem mať od nej pokoj.

Presťahoval som sa na opačný koniec kontinentu, no v srdci som mal stále strach z toho, že si ma Aida raz nájde. Dokonca som mal pocit, že som ju niekoľkokrát zazrel. Na úplne náhodných miestach, v supermarkete, v okolo idúcom autobuse, na prechode pre chodcov. Začínal som z toho šalieť. Alebo som v tom len pokračoval. Nikdy som sa z toho úplne nespamätal. Veď ako by som aj mohol? Mučenie trvalo príliš dlho. Pokiaľ mi nik nevymaže spomienky, budem sa stále báť. Chodil som aj k psychiatrovi, ktorému som však z pochopiteľných dôvodov hovoril o tom, čo sa stalo, akoby to bol iba opakujúci sa sen. Aj tých som mal dosť. Zakaždým, keď som sa ráno zobudil, čakal som, že sa zobudím na múriku. Vždy, keď som mal pocit, že dostanem ďalší záchvat úzkosti, spomenul som si na zlato. Keď tá hromádka so mnou splynula v jedno, zdalo sa, že všetko zlé na chvíľku pominulo. Začalo mi chýbať. Ak som chcel prežiť, potreboval som ho. Rozmýšľal som nad užitím drog, no bál som sa zdravotných následkov. V hre to bolo iné. Rozmýšľal som, či by sa dal vytvoriť svet, kde by neboli strážcovia, iba zlato. Musel som konať.

Plný myšlienok som sa prechádzal po ulici. Smeroval som do kaviarne, ktorú som si na tomto novom mieste obľúbil medzi prvými.

„Ahoj, Ray.“

A vtom som ju zbadal. Dlhé blond vlasy jej viali vo vetre a doslova žiarili. Na perách mala široký úsmev, akoby celý čas čakala iba na tento moment.

„Aida,“ usmial som sa aj ja a vykročil som jej oproti.