Nový domov

PNP
Podpor scifi.sk 2 % z dane v roku 2023
Začínalo sa stmievať čoraz skôr. Pred pár dňami sa vracal z práce s lúčmi zapadajúce slnka za chrbtom, dnes už mal v pätách šero a zajtra...
Stál pri kuchynskom okne, tom jedinom, ktoré nemalo záves. V temnom odraze videl bledú tvár a ruky objímajúce nervózne telo. Na okamih svoj obraz nespoznával.
Opatrne sa pohol, natiahol studené prsty k vypínaču a po tichom šťuknutí, ktoré sa rozliehalo po poloprázdnej kuchyni ako výstrel, tvár v okne zmizla.
A namiesto nej sa objavila tma za oknom, drobné hviezdy na bezmračnom nebi a pod nimi masa stromov, ktoré na hranici pozemku držal len nízky kamenný múrik.
Stromy stáli bez pohnutia v chladnúcom vzduchu. Kristián stál bez pohnutia v chladnej kuchyni.
Keď mu výhľad zakryl obláčik bieleho dychu, konečne sa spamätal. Drevo! Teplo! Musí si zakúriť.
Studené prsty pustili sveter a natiahli sa po vypínači. V tom kratučkom okamihu, než ho oslepilo svetlo holej žiarovky mal pocit, že vonku zbadal pohyb. Bledučký biely tieň mihnúci sa popred stromy.
Nemal však odvahu znova zhasnúť.
S pevným odhodlaním sa obrátil kuchynskému oknu chrbtom a zavrel za sebou dvere.
Dovliekol z chodby do obývačky kôš s drevom a drepol si pred kachle plné včerajšieho popola.
***
Bola to jeho prvá zima. Netušil, do čoho ide. Nasťahoval sa sem koncom leta. Získal novú prácu v neďalekom meste, tak si povedal, že vyskúša život na dedine. Cestovanie mu zaberie rovnako dlhý čas, ale aspoň bude mať okolo seba prírodu a pokoj.
Dom na predaj našiel rýchlo, poradil mu nový kolega, ktorý mal odtiaľto rodičov. Nejaká stará babka, čo tu bývala predtým, pred pár rokmi zomrela. Mala jedinú sestru, ktorá sa presťahovala niekam k moru a o dom nejavila záujem, tak ho ponúkli na predaj. Nebol príliš drahý. Kristián ani veľmi neváhal.
A doteraz to vyzeralo ako skvelý nápad. Na dvore za domom rástla jemná tráva pozvoľna prechádzajúca do lúky a ohraničená kamenným múrikom. Les za ním voňal zeleňou a ako prichádzala jeseň, každý deň ponúkal krajšie a farebnejšie pohľady.
Lenže potom sa tiene začali predlžovať. A chlad začínal dorážať na staré okná a tenké múry domu.
A Kristián až príliš zistil, že mohutné murované kachle v obývačke nie sú iba na okrasu.
***
Oheň sa mu podarilo zapáliť až na tretí raz. Triasli sa mu ruky od zimy aj od nervozity. Mal pocit, že niekto obchádza dom, ale keď na okamih stíchol a započúval sa do ticha, počul len vlastný dych.
Tej noci nespal dobre.
A ráno bolo rovnako šedivé a sychravé ako večer, kachle vychladli a kanvici trvalo večnosť ohriať vodu na kávu. Zohrieval si prsty na hrnčeku a bezmyšlienkovito blúdil pohľadom po starom nábytku.
„A dosť!“ povedal do ticha, vlastný zachrípnutý hlas ho prekvapil. Nemôže predsa stráviť celú zimu v strachu a depresiách z tmy!
Ale z akej tmy! Takú v meste s pouličným osvetlením nemajú. To bol ten problém.
Po ceste z práce nakúpil nové žiarovky, vianočné svetielka, ktoré sa začali objavovať na pultoch a záves do kuchyne.
A fotopascu. To bolo skoro ako osud. Ani nevedel, že sa predávajú v normálnych obchodoch, len mu na ňu zrazu padol zrak, medzi baterkami a žiarovkami. Okamžite vedel, kam si ju nainštaluje.
***
Tej noci spal lepšie. Nechal rozsvietené všade okrem spálne, všetky okná zaslepené závesmi.
Bola sobota, prispal si. Keď odostieral, vonku už bolo jasné ráno, ostrý vzduch všetko akoby zaostroval. Stromy sa tlačili na kamenný múrik, tráva sa leskla primrznutou inovaťou.
Na raňajky ani nepomyslel, rovno si sadol pred televíziu, ktorú si sem dotiahol zo svojho bytu. Pripojil na ňu fotopascu, ktorú zavesil zvonku na dom, obrátenú k lesu.
Prsty sa mu triasli iba nepatrne, keď zapínal záznam. Racionálne vedel, že sa tam objaví maximálne nejaké nočné zviera, oči zasvietia do kamery, než zase zalezie medzi stromy.
Ale emocionálne...
Srdce mal až v hrdle, keď si pomaly pretáčal záznam. Čiernobiely les sa krčil za múrikom, nehybný a večný ako noc a hviezdy nad ním. Múrik na zázname akoby trochu žiaril, pravdepodobne pre to, že bol bližšie kamere.
Nič sa nedialo.
Nič sa nedialo.
Kristián sa zamračil.
Niečo sa predsa muselo diať, cez leto zahliadol niekoľko srniek, našiel stopy v záhrade, nejaké zvieratá v tom lese predsa žiť museli.
Zo zamyslenia ho vyrušil pohyb. Stromy na okraji sa zachveli. Kristián sa nahol bližšie, snažil sa na zrnitom zábere rozoznať, čo sa deje.
Boli tam oči. Medzi vetvami sa zaleskli oči.
Boli príliš vysoko.
Kristián ticho vykríkol.
Stromy na okraji sa zachveli a ich koruny sa pomaly roztvorili. Oči sa upreli do kamery, pozerali na vysvietený dom.
Stál tam obrovský humanoidný tieň. Tenké končatiny pripomínali kmene stromov, z hlavy mu vyrastali parohy siahajúce povyše vrcholov stromov. Telo mal zahalené v plášti, ktorý sa ťahal v tieňoch koreňov. V jednej ruky držal čierny lampáš s čiernou sviečkou pohlcujúcou aj jemné svetlo hviezd. Na čiernobielom zábere kamery to vyzeralo ako čierna diera.
Netvor urobil krok vpred, ale narazil na kamenný múrik. Ten na okamih zažiaril, ale čierny lampáš svetlo pohltil.
Druhá dlhokánska ruka sa zdvihla a mávla k sebe. A znova.
Niekoho volala.
Kristiánovi sa zakrútila hlava. Zistil, že sa nemôže nadýchnuť. Prsty kŕčovito zvierajúce diaľkové ovládanie bolestivo povolili a ovládač spadol na zem. Tlmený zvuk sa rozliehal po miestnosti.
Kristián sa nadýchol a zamrkal.
Všade okolo bola tma. Pred tvárou sa mu vznášali obláčiky dychu. Noc dnes prišla predčasne.
Mal pocit, že ho niekto volá. Niekto ho potrebuje.
Bez rozmyslu sa postavil a prešiel k zadným dverám, ktoré viedli z kuchyne na dvor. Keď ich otvoril, narazil doňho studený vzduch.
Na okraji lesa pred ním stál obrovský tvor s parohami, jeho lampáš pohlcoval svetlo hviezd a mohutná ruka ho volala k sebe.
Kristián vykročil do noci.
***
Domom sa rozľahol ostrý zvuk zvončeka. Nikto však neotváral. To tak trochu čakali. Volali ich, pretože majiteľ domu sa už týždeň neukázal v práci a nemohli sa s ním ani nijako spojiť.
Jeden z policajtov zabúchal na dvere päsťou a zakričal, či je niekto doma.
Druhý sa rozhodol prejsť okolo domu a obzrieť ho z druhej strany.
Potom zavolal na kolegu, aby prešiel za ním. Bránka na plôtiku bola prehnitá a už ledva držala na pántoch. Za rohom boli vidieť pootvorené dvere.
Keď vošli dnu, ako prvé im zrak padol na zrniacu obrazovku televízie. Prehrával sa tam stále dookola päťminútový záznam z kamery, ako mladý muž kráča smerom k lesu. Bez kabáta, len v papučiach. Než prekročí kamenný múrik, ešte sa naposledy obráti k domu. Na zábere mu zasvietia oči, keď sa mu v nich odrazí svetlo z kamery. Potom zmizne v tieňoch lesa.
Služobne starší policajt bez slova rozkopne televíziu a zadube elektroniku do starého koberca.
„Bež zničiť tú kameru,“ rozkáže druhému.
Potom sa obaja chvíľu v tichosti pozerajú na les za domom. Vyzerá byť o niečo bližšie a pozemok domčeka o niečo menší.
„Je to v poriadku,“ povie potichu starší, keď ten mladší nervózne drví pod špičkou topánky sklo z rozbitej kamery. „Les sa nasýtil. Zase bude na nejaký čas pokoj.“

Magda Medvecká

Magda Medvecká

Diskusia

Lucika
Paradna poviedka, pacil sa mi napad aj spracovanie :)
25.11.2022
Arcey
Skvelá pointa, poviedka pekne umne budovaná od začiatku až po koniec. Podobný nápad som ale už niekde videl či čítal, a preto mi to mierne skazilo zážitok. Ten nápad s tým tvorom s parohmi chválim.
25.11.2022
MartinB
Za mňa najlepšia poviedka v tomto kole, dobrá atmosféra a skvelý koniec.
25.11.2022
Monika Kandriková
Smolíček Pacholíček do lesíka odnesený. :D :D Dobrá vecička.
25.11.2022
Alexander Schneider
Nemal som to možno čítať pred spaním, keď som doma sám, ale už sa stalo... :P Veľmi pekné, atmosferické. V prvej scéne mi trochu vadil osekaný štýl, ale potom sa to rozbehlo / ja som si zvykol. Skoro nechápem, ako niekto za tú hodinu stihne toľko toho napísať, keď ja ledva zo seba niečo vysúkam... :D Predpokladám, že je to o praxi. ;)
26.11.2022
Olex
Ahoj,
ja som žila v takom starom dome, takže viem, že je to veľmi autentické, úplne sa mi na konkrétne peripetie vybavili spomienky. Som prekvapená ako autorka dokáže kvetnato a košato napísať príbeh za takú krátku dobu. Teda klobúk dole. Výborne
26.11.2022
Veles
Dobrá práca, aj keď rád by som sa dozvedel niečo viac o tom "netvorovi". Napísané je to veľmi pekne, nemám ani čo vytknúť, až na to, že elektroniku asi skôr zadupe do koberca :)
26.11.2022
Magda Medvecká
Ďakujem za komentáre :) Ano, myslím, že je to o praxi, uvedomila som si, že sa pnpčiek (ne)pravidelne zúčastňujem už pár rokov. A zároveň mi istým spôsobom vyhovuje aj to časové ohraničenie, lebo musím hodinu sedieť na zadku, sústrediť sa na jednu vec a nerozptyľovať sa blbosťami, ak chcem napísať niečo, čo má hlavu a pätu :D
Neviem v takej rýchlosti vymýšľať nejaké veľmi invenčné zápletky, takže sa nečudujem, že sa to na niečo podobá. Už mi to bolo viackrát povedané :D Netvor je priamo inšpirovaný Over the garden wall a vlastne možno trochu aj príbeh. Príde mi to ako taký bežný motív, že máš nejaké zlé bytosti/bohov, ktorým musíš raz za čas prinášať obete, aby zvyšok spoločenstva mohol žiť v pokoji. Ale neviem, čo je zač, už som nerozmýšľala za hranice napísaného, aj keď občas ešte domýšľam veci. Poviedka nešla smerom, ktorým by som chcela, tak sa mi to už nechcelo riešiť.
Veles, áno, to "zadupe" som si všimla v momente, keď som stlačila "uverejniť" :´)
26.11.2022
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.