Hlboký je les, aj včera, aj dnes

Hlboký je les, aj včera tak, aj dnes
Filmová história scifi
„Dovoľte mi prejsť.“ Červenokabátnik sa úctivo uklonil majestátnym velikánom, strážiacim cestičku na druhú stranu pralesa. „Prosím, ponáhľam sa.“
Tisícročná hora odpovedala tichom. Mach a papradie sa zachveli, konáre zapraskali. Kamenný chodníček donekonečna-a-ešte-ďalej zastenal.
Veľké stromiská tuhšie zatli korene do zeme.
„Nemôžem už viac čakať. Ak neprejdem, zahyniem,“ naliehal mladíček.
„Zahyň! Umri! Skap!“ Zelená záľaha navôkol odrazu ožila. Spoza kmeňov nazerali škriatkovia, z drobných kvietkov vykúkali hlavičky víl. Všetko živé, zelené a rozkvitnuté svorne šepkalo: „Nikto ťa tu nechce! Zdochni! Uschni!“
„Ale na kopcom ma potrebujú. Pozvali ma, naozaj.“
„Pozvali-nepozvali nám je to jedno.
Chlapec zavzdychal. „To páli, achch!“ Chytil sa rukami za brucho, ohol chrbát.
„Zjedol si koláčiky, čo si niesol babičke? Vypil si jej vínko a teraz ťa trápi žalúdok? Alebo svedomie?“
Doberali si ho. Na to naozaj nemal čas.
„Také niečo by som ja nikdy neurobil. Som zodpovedný, starám sa o iných.“
„Tak si mal možno smolu a potkol si sa o bludný koreň, a všeeeetko si rozsypal.“ Výsmešný šepot pokračoval. „My tú rozprávku dobre poznáme. Nemysli si.“
Šuchot a teplo z jeho dychu prebudilo aj klobúčnikov v podhubí. Vystrčili sa, naťahovali krky aby videli, kto sa to domáha prechodu do kamennej doliny. Červená bundička bez košíčka? „Toho babička nečaká, nechajte ho. Nech si ide. Čím skôr bude preč, tým lepšie. Ide z neho strach.“
„Povedal som vám predsa, že si dám pozor. Verte mi, nesklamem vás.“
Mladíček vykročil, ale jedle, smreky, borovice pospúšťali konáre. Švihali ho, ťali do živého. Len aby stratil všetku silu. „Ani krok ďalej!“ Šumeli. Ľakali ho.
„Nechajte ma, prosím! !“ Nevedel sa sústrediť. „Veď ma zadusíte!“
Nikto mu neveril, nikto pri ňom nestál. Učupil sa teda do suchého ihličia, hlboko do priehlbiny, kam naňho zelení útočníci nedočiahli. Chvíľku tam len tak čušal, slabý a nenápadný.
Potom sa rozhorel.

Monika Kandriková

Monika Kandriková
Čo ma nezabije nech rýchlo utečie! :D :D

Diskusia

Arcey
Pekné prepojenie oboch tém a ešte sa do toho ponorila aj Červená čiapočka. Priznám sa, aj mne ten obrázok zo začiatku ewokoval nápad, ktorý by si vzal za inšpiráciu túto rozprávku, ale lepšie by som to asi nenapísal.
24.09.2022
Olex
Ahoj,
v tomto príbehu sa dosť strácam, je pre mňa naozaj abstraktný. Ja viem, že sa dnes razí heslo, nič mi nevysvetľuj, lebo je som veľmi inteligentný človek, hej. No, ale najprv tu máme akéhosi červenokabátnika, čo ide za babičkou, ktorej ale vyjedol košíček a už nič nenesie, a potom je to ohníček. Ja neviem, ako sa to stalo? Inak je lesná krajinka i s jej obyvateľmi pekne a farbisto vykreslená, to sa mi páčilo.
24.09.2022
Marek Páperíčko Brenišin
Súhlasím, prostredie, aj text vyvedený dobre, ale nejaké ten príbeh je taký neistý. Inu, tiež som zápasil, takže súcitím :-D
25.09.2022
YaYa
Pekne napísané. Zaujalo. Súhlasím ale, že by neuškodilo viac informácií. Ale myslím, že tu nezostali veci nevysvetlené naschvál, ale skôr pre nedostatok času.
25.09.2022
Joey Thorke
Poetický jazyk tejto poviedočky je mi blízky a páčil sa mi, i keď napr toto mi prišlo čudesné: Kamenný chodníček donekonečna-a-ešte-ďalej zastenal.
Celkovo ma to zaujalo, bavilo, dobre sa mi to čítalo, sadlo mi to. Zároveň však musím povedať, že niekoľkokrát som sa stratila, motívy postáv ma miatli a záver som nepochopila.
26.09.2022
Monika Kandriková
Človiečik v červenej bundičke v pralese bol pre mňa priveľkým pokušením, neodolala som. Akurát ten môj je plamienok a nie červená karkuľka, a celý les to vidí a bojí sa ho. A dovtedy mu všetci robia zle, kým, zahnaný do kúta, predsa len nezačne horieť a všetko vôkol seba potom spáli. Trošku som sa snažila ukázať tú bezmocnosť, ktorú v sebe má hocikto, kto z cudzích príčin už nedokáže kontrolovať svoj život. Ďakujem všetkým za komentáre. Nabudúce. :D :D
28.09.2022
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.