Prekliaty Princ

PnP
Podpor scifi.sk 2 % z dane v roku 2024
„Dedko, dedko, poď sa pozrieť!“ natešene zvýsklo malé dievčatko, ktoré energeticky poskakovalo pri otvorenom okne, a ukazovalo z neho von. „Poď, inak to zmeškáš!“
„Už idem, nenaháňaj ma toľko,“ hovoril dedko, zatiaľ čo sa pomaly dvíhal zo svojho kresla, a opatrnými šuchtavými krokmi išiel ku vnučke. „No, na čo sa mám pozerať?“ spýtal sa jej, a pohladil ju po havranových vlasoch. Dievčatko sa len zasmialo, a rukou opäť ukázalo von.
„Vidíš tam na tom strome?“ povedala a pozrela sa na neho, z očí jej sršala detská radosť a nevinnosť.
„No stromy vidím, lež zrak mi už neslúži ako kedysi. Akúsi čiernu škvrnu tam vidím. Čo to je?“
„Havran dedko, havran! Veľký ani pes, teraz priletel!“
„Havran hovoríš,“ zamrmlal si pre seba dedko, nohy sa mu podlomili, no dievčatko si nič z toho nevšimlo, ďalej veselo trkotalo.
„Veru havran, ako z tých rozprávok, čo mi hovorievaš. Povieš mi nejakú?“
„Neviem či by som mal,“ potichu povedal dedko, a šiel naspäť ku kreslu.
„Prosím prosím, o nič iné ťa nebudem prosiť,“ prosíkalo dievčatko, a sadlo si dedkovi ku nohám. Dedko sa na ňu len pozrel, vykotúľala sa mu jedna slza z oka, a riekol, „Koľko pravdy hovoríš, ani nevieš. No zatvor najprv to okno, ťahá sem zvonka,“ povedal dedko, a kutáčom ktorý mal opretý pri kresle sa pohrabal v ohnisku, až sa zdvihol mráčik uhlíkov. Dievčatko sťa víchor pribehlo ku oknu, zatvorilo ho, a naspäť trielilo sadnúť si dedkovi ku nohám. Bolo také rýchlo, že to všetko stihlo skôr, než sa dedko stihol vôbec dotknúť kutáča.
„Nuž,“ povedal dedko a mocne si odkašľal, „ktorú rozprávku by si chcela dnes počuť?“ spýtal sa jej takmer obradne. Bol to ich malý rituál, takto začínal každé rozprávanie.
„Ale dedko, veď ty vieš ktorú chcem počuť. Porozprávaj mi tú o Prekliatom princovi!“ povedalo dievčatko, a rukami si objalo kolená.
„Ako si želáš,“ dedko jej venoval úsmev, a začal rozprávať.
---
Kedysi dávno, pradávno, keď slnko bolo žiarivé a zlatisté, vládol nášmu kraju mocný a múdry Kráľ. Nebolo nad neho schopnejšieho a múdrejšieho vladára v celom šírom svete. Každý jeho rozsudok bol spravodlivý, nik sa nepozastavoval nad jeho rozkazmi, hoc nikdy nezvýšil hlas, ni ruku pozdvihol, iba ak v obrane svojho kráľovstva. Ľudia ho milovali a uctievali ho, zver sama ku nemu kráčala, počasie sa riadilo jeho pokynmi, takže v celom kráľovstve nepoznali strach či bôľ.
No predsa tu bolo niečo, čomu sa ani sám Kráľ nedokázal vyhnúť. Smrti. Tá stále kosila medzi jeho poddanými, chudobnými i bohatými, mladými i starými, nevyberala sa. Brala každého, koho čas nadišiel, bola spravodlivá vo svojom remesle. Nepomohli prosby či úplatky, hrozby či modlitby.
A Kráľ bol z toho smutný. Tak veľmi sa snažil zlepšiť život každému vo svojej ríši, lež z okovov smrteľnosti nedokázal nikoho vyslobodiť. Tušil že Smrť si raz príde aj pre neho, a tak robil čo mohol. Vysielal dobrodruhov na výpravy do všetkých kútov sveta, nech zistia či sa niekomu nepodarilo poraziť Smrť, lež bezvýsledne. Len málo dobrodruhov sa vrátilo z týchto nebezpečných ciest, no ľudia nereptali ani sa nesťažovali, ba dokonca sa dobrovoľne hlásili na najnebezpečnejšie cesty lebo vedeli, že Kráľ koná v ich dobre. No nič z toho nepomáhalo, ľudia umierali naďalej.
Až zrazu jedného dňa, keď už mal Kráľ smrť na jazyku, prišiel do jeho kráľovského mesta Cudzinec. Ľudia sa od neho v hrôze obracali, malé deti utekali a slabšie povahy omdlieval. Na sebe totižto mal symbol Smrti, a v ruke držal Jej kosu. Všetci si boli vedomí toho, čo to znamená.
„Ratujte sa kto môžete, Smrť si prišla pre Kráľa!“ vykrikovali ľudia v uliciach. Ženy sa ponáhľali prezliecť sa do čiernych hávov, muži si strihali vlasy a holili bradu. Malé deti miesto jančenia len smutne postávali popri ceste, a starí ľudia naposled vychádzali zo svojich domovov, pripravení zvítať sa so smrťou.
Smrť si však nič z toho nevšímala, šla stále vpred, až zastala pred bránou Kráľovho paláca, ktorá bola zahasprovaná.
„Ďalej ni krok, dobrotivého Kráľa nám nevezmeš!“ statočne zvolal kapitán stráže. Cudzinec sa na neho však len pozrel, a kapitán okamžite padol mŕtvy na zem. Potom Cudzinec načiahol ruku, a letmo sa dotkol brány. Tá sa okamžite zosypala, drevo mu priamo pred očami hnilo a strácalo sa. O desať úderov srdca neskôr brány nebolo. A Cudzinec opäť vykročil vpred.
Kráľ cítil že sa ku nemu blíži Smrť. Ležiac vo svojej posteli, i v hodine svojej smrti vydával posledné rozkazy a delil sa o posledné znalosti so svojimi radcami, ktorí obstali jeho posteľ. Každý už bol zmierený s tým čo sa má stať, až na Kráľovho syna, jeho Princa, ktorý mal dosadnúť na trón miesto neho.
Otče!“ zvolal syn, a padol na kolená. „Ver mi, našiel som spôsob, ako zastaviť Smrť, musíš mi veriť!“
„Dosť,“ zvolal Kráľ hlasom tak tichým, že by ho prehlušil i myší piskot. „Už sme to preberali, a povedal som nie. Radšej sa odovzdám Smrti, než sa zapredať.“
„Ale kráľovstvo bude bez teba stratené!“ povedal syn, slzy sa mu kotúľali po tvári.
„Nebude, ak ho ty nezatratíš. Pamätaj na to čo som ti hovoril syn môj, a všetko bude dobré,“ povedal Kráľ, a na tvári sa mu usadil nepatrný úsmev.
„Otče!“ Princ opäť zvolal, no Kráľ ho už nepočul. Až vtedy si uvedomil, kto to kľačí vedľa neho. Bol to Cudzinec, a rukou jemne hladil Kráľa po tvári.
„Už ho viac niet, a ty to vieš. Nesnaž sa ma okabátiť, inak na seba i svoje kráľovstvo privoláš môj hnev,“ povedal Cudzinec, a v okamihu zmizol, akoby tam ani nikdy nebol.
Na druhý deň Kráľovi prichystali veľkolepý pohreb. Zišla sa na ňom polovica kráľovstva, a nárek smútiacich bolo počuť na deň cesty od Kráľovského mesta.
Jediný, kto sa na ňom nezúčastnil, bol Princ, ktorý od Kráľovej smrti neopustil palác. Radcom i dvoranom povedal, že chce trúchliť osamote. Tí sa mu to snažili vyhovoriť, no Princ bol neoblomný, a tak ho nakoniec nechali v paláci samého.
Od toho momentu už nik, kto vošiel dnu, nevyšiel von. Všetci radcovia starého Kráľa, ktorí sa po pohrebe vrátili naspäť, zmizli. Takisto aj služobníctvo, stráže, i vojsko. Nik nevyšiel von.
Ľudia v kráľovstve si onedlho na to začali šepkať o Prekliatom Princovi, ktorý zapredal vlastnú dušu za nesmrteľnosť, tak sa bál Smrti. Našlo sa mnoho hrdinov, ktorí sa odvážne vybrali dnu, zahubiť či vyliečiť Princa, no všetko márne.
A v tom prišiel opäť Cudzinec. Teraz však cez kraj i mesto nekráčal pokojne. Svoj dar dal každému, na koho natrafil, mladému či starému, chorému či zdravému, nik mu neunikol.
Celé kráľovstvo bolo onedlho preplnené mŕtvolami, ktoré sa váľali všade kam oko dovidelo. Ľudia si v panike siahali na vlastné životy, no bezúspešne, Cudzinec si každého bral osobne.
Nakoniec sa ocitol opäť pred bránami do paláca, lež teraz neboli zahasprované. Zívali otvorené, Cudzinca pozývali vpred. A ten šiel. Presnoril každú komnatu, každý kút i škáru, no Princa nikde.
Nakoniec vošiel do miestnosti, kde kedysi zobral život samotnému Kráľovi. Tam na neho čakal Princ.
„Hovoril som ti,“ riekol Cudzinec, „nepokúšaj ma, inak privoláš môj hnev. Pozri čo si urobil zo svojho kráľovstva.“
„Musel som niečo obetovať, aby som niečo získal,“ povedal Princ, ktorý sa schovával v tieňoch takých tmavých, až ho takmer nebolo vidieť.
„Nuže mi povedz, čo takého si získal výmenou za zničenú zem a nespočet zmarených životov?“ so záujmom sa spýtal Cudzinec.
„Teba.“ Princ vyslovil len jedno slovo, a Cudzincovi prvý a posledný striaslo od strachu, no bolo neskoro. Princ sa ho zmocnil, a už ho viac nepustil zo svojho paláca.
A tak zo zeme zmizla Smrť. Stratená do dnešných dní blúdi po Princovom paláci, zatiaľ čo ten oslavuje svoje pochybné víťazstvo.
---
„Dedko, prečo plačeš?“ spýtalo sa dievčatko, a ponáhľalo sa mu utrieť slzy. „Veď to je pekná rozprávka, no nie? Nikto už viac nikdy nezomrel.“
„Ach maličká, ešte toho veľa nechápeš,“ povedal dedko. „Nesmrteľnosť nie je nič príjemné. Len starneš a starneš, nemôcť umrieť. Je to strašný trest.
„Tak prečo sa teda usmievaš?“ nechápavo sa spýtalo dievčatko.
„Pravda, niečo som zabudol povedať,“ hovoril dedko, a na tvári sa mu usádzal stále širší a širší úsmev. „Vieš aký je to znak smrti?“
„Veru neviem dedko,“ povedalo dievčatko, a na dvere ktosi zaklopal.
„Čierny havran,“ šepol dedko, „veľký ako pes. Tak sa zdá, že Princ konečne prehral. Choď sa pozrieť a uvidíš, kto je za dverami.“

Veles

Veles
Fear is ever-changing and evolving

Diskusia

Martin Hlavňa
Opäť raz riaden výkon na PNP :) Páčilo sa mi to, akurát mi nedáva trochu zmysel to, že na začiatku vravela o tom ako je Havran "taký ako v rozprávkach" ale v rozprávke sa nikde neobjavil. Nemalo by to dievča už vedieť čo ten havran znamená, keď jej o ňom dedko rozprával?
20.08.2022
Veles
Dobrý postreh, to mi uniklo :) Mohol by som to obkecať, že sa objavoval v iných rozprávkach, ale prosto som na to na konci zabudol, posielal som dosť neskoro :D
20.08.2022
ama_rilla
Mne sa to páčilo. Je tam pár chýb, napríklad na konci je jedna veta: „Dedko, prečo plačeš?“ a o dva riadky nižšie: „Tak prečo sa teda usmievaš?“ čo znie trochu podivne, ale chápem, málo času, človek nevie, čo skôr :D Napriek tomu, ten koniec vyšiel a sadol tam dobre :)
20.08.2022
Veles
No to som myslel že najprv plače nad svojím osudom, a potom sa začne usmievať že smrť si už ide konečne pre neho, ale ponáhľal som sa, tak je to také kostrbaté

21.08.2022
Monika Kandriková
Diabol tkvie v detajloch, ale detaily sa dajú vychytať. Veľmi solídny výkon na PNP. :D :D
21.08.2022
YaYa
Poriadny rozsah teda! :) Podľa mňa dobrý základ príbehu. Keby si to prepisoval, dávaj si v tej archaickej pasáži pozor na opakovanie takých tých zvláštnych slov ako "lež", použité raz je to starodávno pôsobiace korenie, viackrát to už vyrušuje.
21.08.2022
Veles
Aj som rozmýšľal či som tam toho nedal trochu veľa :D Pri tejto poviedke som sa snažil trochu krotiť a viac si to celé premyslieť, tak ten rozsah je oproti minulej PnPčke menší, ale aj tak celkom veľký :D Ak bude niekedy čas, a nebudem mať čo písať, tak to skúsim prerobiť :)
21.08.2022
Milan "Miňo" Tichý
Neskutočný rozsah 😮...trochu na úkor preklepov a chýb ( energetické poskakovanie, havranove vlasy a podobne) ale pri tom množstve znakov asi nebol čas na nejaké finálne úpravy. Ako prvotný nápad, na ktorom sa dá vystavať príbeh je to dobré.
21.08.2022
Olex
Ahoj,
myslím, že toto je zatiaľ najlepší kúsok, ktorý som od teba čítala. Počiatočné zoznámenie čitateľa s príbehom bolo milé. Prostredná časť, v ktorej je opisovaná rozprávka, je napínavá. Napäto som čakala, čo z toho príbehu vykvitne. Záverečná časť mrazivá, ale ukončenie púte na Zemi má pre každého z nás trpkú príchuť.
21.08.2022
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.