Priehrada

Sú miesta, kam ste sa vždy chceli vrátiť.
Podporte scifi.sk
Názov dedinky som ignoroval, dôležitá bola masa vody, zovretá kopcami Slovenského raja. Dvadsať rokov sa na nej nijako nepodpísalo, zostala rovnaká ako v spomienkach malého chlapca, tajomná a zázračná.
Zaparkoval som a prešiel zostávajúcich pár krokov ku brehu. Vychutnával som si ten pocit, po takom čase ma náhoda priviedla späť, len aby som tu stál a pozoroval začínajúci západ slnka, zopár člnov na hladine, kačky pri brehu, blondínku, ktorá sa práve vynorila z vody...
„Hádam sa nechcete ubytovať tu vonku, mladý muž,“ ozvalo sa mi za chrbtom.
Stačilo pol dňa, aby som ten hlas znenávidel.
„Príjemný podvečer, prajem, rezervácia na meno profesor Peter Pavol Poriečny, iste to tam niekde nájdete,“ spustil učenec ďalšiu zo svojich prednášok. Odkedy som ho aj s výbavou naložil na parkovisku pred univerzitou, nezavrel ústa, dokonca ani v spánku nie. Chrapot som skúsil prehlušiť rádiom, chyba – prebral sa a pokračoval v monológu po zvyšok cesty.
Rýchlo som začal premýšľať, či je kompletné preplatenie nákladov dostatočnou motiváciou. Cesta bola hrozná, pomáhať mu celý týždeň vyzeralo na nevydržanie – ale predsa mi jeden dedo nepokazí návrat, zopakoval som si a cez presklené dvere terasy opäť pozrel na prekrásny západ slnka, kačice aj dievčinu mieriacu priamo ku mne.
„Baška, viem, že máš po smene, ale mohla by si...“ muž za pultom ani nedokončil a natiahol k nej ruku s kľúčmi, zrejme to nebolo prvý raz.
„Samozrejme, vedúci,“ prikývla. Nasledoval som ju očarený, čosi na nej bolo, hoci ideál krásy nespĺňala. Málo cici, žiadne rici, zhodnotili by kolegovia, mokré vlasy po pás – ale oči, hnedé oči tuším hlbšie než tá priehrada.
„Som Barbora, Baša,“ predstavila sa cestou. „Keby ste niečo potrebovali a zbadáte ma, stačí povedať. Príjemný pobyt, určite sa uvidíme,“ usmiala sa a odkráčala, sotva nám ukázala izby, hádam si ani nevšimla, ako som za ňou civel.
„Mladý muž? “ pripomenul sa profesor.
„Na týždeň?“ ozvalo sa spoza auta, práve keď som vykladal druhú várku batožiny.
„Ni-au!“ tresol som si hlavu o kufor, sotva som si uvedomil, že je to zase ona, navyše v tesných šortkách a košeli, zapnutej na skoro žiadne gombíky. Prvý dojem klamal, predsa tam čosi mala.
„Niau? Mňau?“ skúsila.
„Nie,“ vzdychol som, „teda vlastne áno, týždeň, ale nie dovolenka, toto je vedecké vybavenie – za veru nemálo peňazí,“ napodobnil som starého.
„Čo študujete?“
„Ja našťastie nič,“ pokrčil som plecami, „len som sa sem chcel vrátiť. Profesor je hydrológ.“
„Voda je fajn,“ usmiala sa, „tak sa vidíme.“
.... sa vidíme, znelo mi v ušiach, tie hlboké hnedé oči nedali pokoj. Možno by som mal spať a nie pozorovať temnú hladinu priehrady, odrážajúcu svetlá dediny aj zrejme posledného vlaku na opačnom brehu, no nedokázal som na ňu prestať myslieť. Akosi som zrazu túžil odísť, vziať ju so sebou, zniesť jej k nohám modré z neba, či aspoň všetky výdobytky mesta, ktoré v tomto zapadákove nepozná...
Strčiť hlavu pod ľadovú vodu pomohlo, hneď sa dalo uvažovať reálnejšie. Normálna baba, ani nie extra sexi, ide po každom cudzincovi, tak to bude. Predvádza, hoci nemá čo, lebo aj ona chce vypadnúť, ale určite ani neovláda gramatiku – minimálne nie tak, ako moja Svetla-
Počkať, fakt som si až po niekoľkých hodinách premýšľania o neznámej uvedomil, že mám priateľku? Myslel som na ňu predsa celú cestu, až kým... toto chce viac vody, doriti.
Lana by mi studenú sprchu schválila, dôkladne by mi vysvetlila, kam ma predchádzajúce úvahy dovedú a hlavne – spýtala by sa, či jediné, po čom túžim, je nechať sa ušliapať ihličkami, pretože ak áno, ona to dokáže expresne zariadiť...
Napriek tomu sa mi Barbora dostala do snov.
***
Ani ráno to nebolo inak, sotva som prišiel na raňajky, už tam čakala so širokým úsmevom a táckou plnou ešte horúcich croissantov.
„Čerstvé,“ ponúkla ma, no než som natiahol ruku, zjavil sa vedľa mňa profesor.
„Sama ste ich piekli, krásna víla, vari ste nespala od polnoci, len aby ste nás nehodných potešila?“ spustil. S ospravedlňujúcim pohľadom som si vzal hneď tri a vyšiel von, potreboval som chvíľu pokoja. Večer som už Svetlane nenapísal, jasné, sama by povedala, že som toho mal veľa a tak, lenže vedel som, že chce vedieť. Už len preto, že nevinné 'ako ide výzkum?' prišlo o jednej ráno.
Lepšie by šiel s tebou, odpísal som, ale to môžem napraviť. Zbavím sa deda a letím domov.
Dal si slovo. Uf, nič viac, Lana brala aj obyčajné prikývnutie ako prísahu, na túto tému sa s ňou nedalo žartovať.
Iba na otočku, večer sme tu obaja.
Mám prácu, láska, a je to tvoja priehrada, ako stále hovoríš.
To platilo pred dvadsiatimi rokmi, ale som rád, že som tu. Akoby ma sem ťahala nejaká sila.
Ak len sila, je to fajn. Pokiaľ ťa začne ťahať nejaká iná, volaj SOS, jasné?
„Máš na dnes plán?“ prisadla si Baša.
„Upísal som sa malému bielovlasému diablovi v okuliaroch, čo môžem plánovať?“
„To je škoda, mohla som ťa previesť po okolí. Je tu čo obdivovať.“
„Verím ti, ale pochybujem, že vydrží desať minút bez pomoci.“
„Tak pôjdem s vami.“
„Nechceš sa mu ponúknuť namiesto mňa?“
„A čo mi ponúkneš ty? Hm?“ usmiala sa. Na mobile mi stále svietila správa od Lany.
Samozrejme, najdrahšia, vyťukal som, než Barbora dostala uspokojivú odpoveď.
Hádam štyridsať kíl profesorovej výbavy by malo byť priveľa, no mne sa zdalo, že nesiem len ľahkú tašku cez plece, možno malý batôžtek s mikymausom, presne taký, ako mala na chrbte Baša a pod ním sa v riflových šortkách hýbala moja odmena.
Už po prvom kilometri som si uznal omyl, rici bolo viac než nadpriemerné. Ten pohľad stál za námahu a navyše, už len prítomnosť toho dievčaťa akoby nadnášala. Užíval som si to a na pol ucha počúval profesorove kecy.
„Nuž, iste, sú väčšie priehrady, máme rozsiahle povodia aj zaujímavé rieky, mohol som si pre prácu vybrať hocičo. V mojom veku vám už vyhovejú, rátajú, že každá práca bude posledná.“
„A prečo práve naša Maša?“ zaujímala sa Barbora.
„Nie je tak stará, ale chýba veľa záznamov, aj tie čo sú, často nedávajú zmysel. Nikoho to nezaujíma, kým dodáva elektrinu je všetko v poriadku, ako inak. My sa pokúsime zmapovať prítoky a odtok v rámci krátkeho času, takisto zloženie vody a ďalšie odborné záležitosti, o ktorých ste nikdy nepočuli, milá víla, ale mne nedajú spávať. V prírode musí byť poriadok.“
„Keď myslíte,“ pokrčila plecami a nechala ho pokračovať. Z času na čas sa obrátila, akoby sa chcela uistiť, že ju stále sledujem. To si mohla byť istá, nič lepšie táto výprava neposkytovala.
***
„Teba voda príliš nezaujíma, že?“ prihovorila sa mi pri návrate, kým sa profesor čľapkal v priehrade, určite meral niečo strašne dôležité, rádioaktivitu alebo tak podobne.
„Voda je na umývanie, plávanie, v najhoršom prípade na pitie, ak už nie je nič iné,“ skúsil som trápny vtip.
„Voda je život. Ukážem ti to, keď skončíme.“
„Naozaj chceš ešte niekam ísť?“
„Taká bola dohoda, ja s vami, ty so mnou. Alebo to už neplatí?“
„Platí, dal som slovo,“ súhlasil som, pripomínajúc si priateľkine zásady, hoci z toho, že mi cudzia dvadsiatka ide ukazovať krásy prírody, by určite nebola nadšená...
...ani že sa o pol hodiny nahodí do bikín a ja konečne pochopím, ako veľmi som sa mýlil. Nechápem, ako som to mohol nevidieť od začiatku, postavu mala luxusnú. Jasné, Svetlana bola krásna, lenže bola ďaleko a nie, určite sa mi nezunovala, nechápte to zle. Bolo to skrátka iné a príliš dokonalé aby som cúvol. Veď som sa len pozeral, proti tomu nemohla nič namietať ani Lana.
„Páči sa ti tu?“ nadhodila o pár minút Barbora usadená v člne oproti mne. Pravidelne som zaberal veslami a zvažoval odpoveď, mala by byť áno. Mala by, lenže –
„Hej!“ skríkol som, keď na mňa šplechla vodu, strhol som sa, až sa čln rozhojdal. Na začiatok júna bola priehrada príšerne studená.
„Neodpovedal si.“
„Premýšľam. Je tu zvláštne, ale pekne.“
„Ako keby všetky starosti zostali za posledným kopcom? Predstav si vracať sa každý deň zo školy.“
„Skôr mám pocit... že tu ešte žije mágia,“ našiel som slová. Usmiala sa, hoci nie očami. Tie akoby potemneli, prehĺbili sa, priťahovali ma príliš silno. Na okamih som pomyslel na Lanu, tá by mi dala.
„Zaplávam si,“ vyhlásila zrazu Barbora a vrhla sa dozadu cez okraj člna. Chvíľu trvalo, než som si uvedomil, že pláva v tej chladnej vode, no nezdalo sa, že by jej to príliš vadilo.
„Ty to neskúšaj, nemáš šancu,“ upozornila ma, ako keby som mal v pláne niečo tak šialené, „vesluj za mnou.“
Nechápal som, ale čo mi ostávalo? V súmraku ma viedla bokom od svetiel nábrežia, niekde som však musel skončiť na brehu. Bola to predsa iba malá priehrada, nie oceán.
Nakoniec sa mi stratila z dohľadu, no smer som mal vytýčený a nejako som cítil, kde je. Napriek tomu som vesloval stále rýchlejšie, nevidieť ju bolo nepríjemné. Možno som sa o ňu len normálne bál, ale...
Keď som konečne prirazil k brehu, sedela na kameni a usmievala sa. Bola tak krásna, celá sa trblietala od kvapiek vody, hoci už takmer padla tma a ja som si uvedomil, že jej chcem splniť každučké prianie. Túžil som byť jej sluhom, otrokom, hoci aj obeťou, ak ju to poteší, na ničom inom predsa nezáležalo.
„Poď,“ prikázala mi. V krátkom záblesku som videl inú ženu, Svetlana, len nejaká bezvýznamná spomienka. Potom to zmizlo, jediné, na čo som mohol myslieť, boli oči, zrazu nie hnedé, lež jasné zelené a krásne, ako z iného sveta, oči, ktorým sa chcete navždy podriadiť.
Večnosť musí znamenať temnotu, pretože tá ma vzápätí obostrela.
***
On ira ecouter...
Lana!, uvedomil som si, premáhajúc hroznú bolesť hlavy, volá mi Lana. Iba ona mi môže nastaviť zvonenie, ktoré neznášam.
Zašmátral som po mobile, no kým som ho našiel, došlo mi viac. Ležal som na posteli, netušil som, ako som sa sem dostal a posledné, čo som si pamätal...
Zabije ma, uvedomil som si, nedokážem jej klamať. V hlave som mal tisíc ihiel a strašný zmätok, bolo však jasné, čo sa stalo. Nemohol som s tým nič robiť.
...les rencontres font les plus beaux voyages...
„Pili ste, mladý muž?“ spýtal sa profesor zo slušnosti, no bolo isté, že odpoveď už má. Nechal som ho v tom a len s fľašou vody sa odšuchtal do rohu.
Pár hostí sa dostavilo na raňajky, o tie som nemal záujem. Chcel som len vystriehnuť Barboru a konfrontovať ju, musel som. Do rána som nezaspal, ani nenašiel odvahu zodvihnúť to priateľke, potreboval som si ujasniť, čo sa stalo. V pamäti mi zostalo pár útržkov, jeden zmätenejší než druhý. Musela mi dať niečo do vody alebo jedla, najskôr tie croissanty. Ponúkala mňa, profesor sa iba zamiešal – a čo ďalší hostia, ak už o dve minúty sedela pri mne? Na tom vlastne nezáležalo, nanútila sa k nám, musel som jej sľúbiť, že s ňou strávim zvyšok dňa, jasne to plánovala. Nikdy by som neveril, že toto robia aj ženy, preboha.
Nemala ani toľko slušnosti, aby sa ukázala, aspoň nie skôr, než profesor významne poklopal na hodinky. Mal som chuť poslať ho do najhorúcejších pekiel spolu s Barborou a vypadnúť domov, hoci som sa nemal na čo tešiť. Myšlienka na Lanu ma však zastavila, ona nikdy neriešila problémy s horúcou hlavou. Budem sa musieť pozrieť na tie správy, ktoré začali cinkať, odkedy prestala volať, ale radšej neskôr.
„Zabalíme to, mladý,“ vzdychol profesor, keď mrholenie prerástlo do dažďa a späť k penziónu sme to mali najmenej hodinu cesty.
„Ako poviete,“ pokrčil som plecami, mokrý som bol tak či tak a hlavu som už schladil dostatočne. Neprejde mi to, všetky Svetlanine zásady a názory, všetko ma odsudzovalo skôr, než sa začnem ospravedlňovať, čo som napokon ani nemal v pláne. Proste jej to oznámim a keď prídem domov, nebude tam po nej jediná vec, ani vôňa nie. Než sa vrátim, stihne všetko vyprať, vyvetrať a zmiznúť, taká je moja Lana.
Čo sa deje? Neozval si sa celý deň.
Zlato?
Viem, že sa niečo deje, cítim to. Prosím, ozvi sa.
Pozri, nechcem byť hysterická, ale viem, že sa ti stalo niečo zlé. Ozvi sa, všetko vyriešime.
Dobre, viem, že je v tom iná, prisahám, že mi to nevadí, len mi povedz, či si v poriadku.
Takto to nejde, idem za tebou. Milujem ťa, láska.
***
Vonku lialo a ja som do seba lial jeden za druhým, čo som mal robiť? Svetlane sa nedalo dovolať, pýtať sa profesora nemalo zmysel. Musel to byť on, nikto iný tu Lanu nepoznal a na toho starého chrena to akurát sedelo. Nie žeby nemal pravdu o tom, čo sa stalo, ale musel jej hneď volať?
Na Barboru som sa pýtal personálu, vraj si vzala voľno. Škoda, možno by jej priznanie stačilo, aby mi Lana odpustila, aspoň podľa tónu tých správ.
Nakoniec mi to nedalo, mal som v sebe práve dosť alkoholu, aby som sa spýtal, kde býva a vyšiel do stále silnejúceho dažďa. Takmer som si to rozmyslel, zrazu sa mi nechcelo šliapať kilometer proti vode tečúcej dole ulicou a hľadať starý dom s modrou bráničkou kdesi celkom pod skalnou stenou. Napriek tomu som šiel, čo som mohol stratiť?
Takmer celých tisíc metrov vydržala značková bunda, o ktorej ma ubezpečovali, že nikde v Európe nepretečie, potom to vzdala. Tiež by som to vzdal, nemalo to zmysel, cez prúdy vody valiace sa z oblohy som nevidel takmer nič – okrem červenej mikiny, ktorá práve prešla modrou bráničkou.
„Barbora!“ vykríkol som do hrmenia a šumu dažďa. Nepočula, možno nechcela počuť, kráčala ďalej k lesu. Vedel som, že nemá cenu ju naháňať, v takom lejaku chytím skôr zápal pľúc, než ju. Lenže kam mohla teraz ísť?
Kaplnka?
Fakt sa nemohla pomodliť doma, premočená bude mať bližšie do neba alebo čo?
Nemal som už čo stratiť, chcel som s ňou hovoriť, bez ohľadu na to, kde je a bol som akurát dosť naštvaný. Priblížil som sa ku vchodu, plán bol vraziť dnu, obviniť ju a podľa reakcie pokračovať agresívne alebo agresívnejšie...
„Prosím,“ začul som zrazu, „prosím, daj mi silu. Nechcem mu ublížiť, nemôžem... prisahala som, že už nebudem,“ ozývalo sa pomedzi vzlyky. Ona plakala?
„Prečo? Prečo práve ja?! Chcem len pokojne žiť... nenávidím to, nenávidím, počuješ?! Nenávidím celú túto existenciu!“
Neisto som ostal stáť. Bola tak mimo, že sa hádala s Bohom? Rozhodne mala nejaký problém, lenže to aj ja a vysvetľovať bude, či chce, alebo nie.
„Barbora?“ vstúpil som dovnútra. Kľačala pred oltárom s obrazom akejsi svätej, otočila sa, keď ma začula. V ruke sa jej čosi zalesklo.
„Barbora!“ skríkol som, hádam sa nechcela...
„Nechaj ma!“ vzlykla, skočila ku oltáru. Než som si uvedomil, čo sa deje, odsunula ho a zmizla v tmavej chodbe. Masa dreva dosadla na miesto s tichým cvaknutím, po Barbore nezostalo nič – len nožnice spadnuté na dlažbe.
Zdvihol som ich, pritom pohľadom zavadil o informačnú tabuľku na oltári. Svätá Barbora, patrónka baníkov, prečítal som. Žeby sa rozprávala s ňou? Alebo s niekým v tej chodbe?
Vyzeralo to tak, že potrebuje pomoc, oveľa odbornejšiu, než by som zvládol.
On ira...
„Lana?“
„Zlato! Si v poriadku?“ Počul som ju slabo, ale znela vystrašene.
„Som, nič sa nedeje. Prepáč, že som sa neozýval. Dúfam, že to idem za tebou si nemyslela... ty šoféruješ, však?“
„Stojím v kolóne, sú tu popadané stromy, ale už nie som ďaleko.“
„Lana, fakt si nemusela...“
„Prídem, vysvetlím. Našiel si tam nejakú babu, že? Na druhý alebo tretí pohľad hrozne sexy a prekrásne, nekonečne hlboké oči?“
„Ja...“ zaváhal som. Písala síce o inej, ale odkiaľ vedela o tých očiach?
„Neopováž sa ospravedlňovať, to je pod tvoju úroveň. Len sa jej vyhýbaj, kým neprídem a buď s ľuďmi, okej?“
„Pokúsim sa.“
„Budem sa ponáhľať. Ľúbim ťa.“
„Aj ja teba,“ odpovedal som mobilu, zrušila ma. Bezradne som vyšiel do búrky, už som nechápal vôbec nič.
***
Noc nastala skôr, než mala, vrátil som sa za úplnej tmy pretínanej bleskami. Lejak sa stáčal podľa silného vetra, všade polámané konáre, začínalo to vyzerať zle. Vlny na priehrade dosahovali až na cestu, normálne bola pár metrov nad hladinou.
Dal som si sprchu a zašiel na večeru, Lana chcela, aby som bol s ľuďmi, hoci všetci pri stoloch mlčky sledovali správy. Dokonca ani profesor nemal slov, iba krútil hlavou nad reportérkou, ktorá vyšla do toho nečasu. Hasiči museli, no ona tam iba zavadzala.
„Ak to pôjde týmto tempom, priehrada sa preleje,“ nadhodil som.
„Bezpečnostné prepady sú stavané na storočnú vodu aj viac,“ zrušil hydrológ môj katastrofický scenár, „ale narobí to neporiadok a moja práca skončila. Toto nie je normálna júnová búrka, nemôžem ju zahrnúť ani ako odchýlku.“
„Takže končíme?“
„Uvidíme, keď to prejde, zatiaľ nezostáva, než čakať. Myslím, že to najhoršie už máme...“
„Potrebujeme pomoc!“ Do jedálne vrazil muž v kombinéze dobrovoľných hasičov. Nebodaj horí, napadlo mi, v tejto búrke fakt neriešiteľný... „Svah sa odtrhol od skaly, domy sa zosunuli. Sú tam ľudia!“
Svah sa odtrhol... dom pod skalou! uvedomil som si a vyrazil s ďalšími chlapmi. Zopár hasičov sa pokúšalo dostať do štyroch domov, ten, ktorý nás priviedol, rozdeľoval pomoc.
„A tamten?“ ukázal som na modrú bráničku. Starý dom sa zosunul o meter či dva, čiastočne sa mu prepadla strecha a cez praskliny v stenách bolo vidieť dovnútra.
„Ten je prázdny. Kamarátka tam býva sama, teraz je v práci.“
„Ak myslíš Barboru, tak v práci nebola,“ pokrútil som hlavou, „Pozriem sa.“
„Ale dovnútra nelez, keby niečo zavolaj.“
Dom som obišiel dvakrát, ako všetky stariny mal usporiadanú jednu miestnosť za druhou. Nič, zrejme sa ešte nevrátila, nech už sa z kaplnky vybrala kamkoľvek. V podstate mi mohla byť ukradnutá, aj tak ma len využila – čo jej dlhujem?
Tretíkrát som rozbil prasknuté okno a vliezol dovnútra. Bola to hlúposť, hasič ma varoval, no nemohol som ju tam nechať, ak sa náhodou vrátila. Prebehol som všetky izby, pozrel pod posteľ, skontroloval kúpeľňu...
„Pozor, hýbe sa to!“ začul som zvonku, už som nečakal. Vyskočil som von oknom, a bežal rýchlejšie než bolo treba. Celých tridsať sekúnd som stál na ceste než sa dom porúčal k zemi.
Dúfal som, že tam nebola.
***
Kým som sa hral na prieskumníka, ostatní dostali von všetkých ľudí z poškodených domov. Zďaleka to nebol koniec, hasiči mierili čistiť cesty, keďže sme boli odrezaní od každej pomoci minimálne na niekoľko hodín. Ponúkol som sa spolu s ďalšími, zatiaľ som príliš nepomohol. Veliteľ súhlasil, nemal dosť ľudí na pílenie stromov a techniku dokopy žiadnu.
Odbehol som do penziónu, potreboval som vymeniť premočené tenisky za poriadne topánky. Cestou som nakukol do jedálne, cítil by som sa oveľa lepšie, keby som tam Barboru uvidel. Zbadal som však čosi iné.
„Čo sa deje?“ prisadol som si k profesorovi, ktorý sedel sám s otvorenou fľašou, niečo tak nepredstaviteľné muselo mať dôvod.
„Volali mi z priehrady, len tak. Včera som s nimi hovoril, tak či nemám nejaký nápad.“
„Nápad na čo? Vraveli ste, že priehrada je v pohode.“
„Nuž, bola. Teraz prepad nestačí, upcháva sa, hladina stúpa a vyzerá to, že z kopcov priteká oveľa viac vody než padne zrážok...“
„Pretrhne sa? Alebo preleje?“
„Možno. Začali evakuovať, ale mladý, tušíš, ako vyzerá tá dolina?“
„Viem, šiel som tadiaľ.“
„Pokiaľ sa pretrhne, je koniec. Nič nemôžeme...“
„Môžeme,“ ozvalo sa za mnou.
„Barbora,“ uľavilo sa mi. Stála tam celkom premočená, no vyzerala v poriadku – až na vlasy, z vrkoča po pás jej zostal iba chlapčenský zostrih. Na toto potrebovala nožnice?
„Musíš mi pomôcť,“ vyhlásila. Zdalo sa mi, alebo jej oči potemneli? Čokoľvek mi dala, zrejme to ešte účinkovalo, doriti. Mrkol som na profesora, ten sa zase venoval fľaši.
„Dobre, pozri, počkáme, až to prejde...“
„Nechápeš? Môžeme zachrániť priehradu.“
„Ako? Veď ani personál...“
„Je tu možnosť, ale sama to nezvládnem, aj keď je to celé moja vina, búrka a všetko,“ siahla si na zvyšok vlasov.
„Jasné, za búrku môžeš ty,“ prikývol som chápavo, „tak aká je tá možnosť?“
„Poď.“
„Kam ideme? Baša!“ prekrikoval som hučanie dažďa.
„Kaplnka...“ zvyšok zanikol v dunení hromu, už som sa nepýtal. Pre istotu som šiel s ňou, nechcel som, aby si ublížila. Zrejme trpí schizofréniou alebo niečím podobným, vlasmi to iba začalo. V tom prípade by som jej včerajšok odpustil, asi nevie, čo robí.
„Prosím, nikomu neprezraď, čo uvidíš,“ otočila sa, sotva sme sa dostali pod strechu.
„No dobre. Čo priehrada?“
„Ešte chvíľu vydrží. Toto je dôležité.“
„Tak dobre – budem mlčať, ak mi povieš, čo sa včera stalo. Dlhuješ mi to.“
„Viem, aj to, že si ma hľadal v dome, ktorý ti skoro spadol na hlavu. Za to ďakujem, ale nesmieš odísť, musíme byť dvaja.“
„Takže, čo sa stalo? Aké drogy boli v tých croissantoch?“
„Croissanty? Nie, to proste robím ja. Lákam mužov kvôli, no, životnej energii,“ pousmiala sa, toto som už videl. Zase sa mi zdalo, že jej oči menia farbu, musel som dostať riadnu dávku.
„Pozri, nechápem celkom, ako to myslíš...“ podvedome som cúvol, keď jej dúhovky zažiarili jasnozelenou, „Ale už stačí! Prestaň!“
„Neboj sa, teraz nechcem, vlastne nechcem nikdy. Nenávidím, keď to musím robiť, ale ak prestanem, neovládnem sa a dopadne to zle.“
„Čože?“ hlesol som.
„Ten tvoj profesor ani nevie ako blízko bol,“ pokrútila hlavou, „vraj som víla. Neviem, čo všetko to znamená, nikto mi to nepovedal, ale živím sa energiou mužov, na to som prišla už v puberte. Ak to zvládam, je všetko v poriadku, ani si nič nemusí všimnúť...“
„Ja som si toho všimol dosť,“ namietol som. Bola úplne mimo – a pravdepodobne aj ja. Mal by som vypadnúť, ale môžem ju tu nechať samú? Skôr by som mal byť milý a upokojiť ju.
„Nič sa medzi nami nestalo. Ak si niečo pamätáš, tak preto, že to tvoje podvedomie chce, ale mne stačí dotyk. Nechcela som si vziať toľko, ale si iný než ostatní, prehnala som to.“
„To si teda prehnala, ale dobre, odpúšťam ti. Nič sa nestalo.“
„Nedokážem sa kontrolovať, to sa stalo. Skôr či neskôr niekoho zabijem – navyše, keď som smutná a začnem sa česať, potom vždy príde dážď.“
„Búrka,“ prikývol som. Samozrejme, Muži v čiernom, tam to bolo. Zvláštne ako si chorá myseľ vytvorí prepojenia.
„Iba dážď, ale včera som to prehnala so všetkým. Dúfala som, že to zastavím, keď si odstrihnem vlasy, ale asi sa to ešte zhoršilo. Je to všetko moja vina. Nenávidím, čo som.“
„Baša, to bude v poriadku,“ skúsil som, toto už znelo vážne. Doriti, ak sa zabije a niekto si spomenie, že som s ňou šiel... Vyzerala presvedčená, že za všetko môže a predsa som ju práve v tejto kaplnke počul hovoriť, ako chce len pokojný život. Snáď si nechá povedať a pôjde za odborníkom...
„Viem, že mi neveríš, ani nemusíš. Len o tom nikomu nehovor a poď zachrániť priehradu. Ani o tom, čo teraz uvidíš, síce tu už nežijú, ale neboli by nadšení, že ukazujem ich mesto človeku.“
„Kto by nebol nadšený? Baša?“
„Permoníci predsa,“ usmiala sa, kým vstúpila do chodby za odsunutým oltárom patrónky baníkov.
Tunel vysekaný do skaly sa skrúcal v širokom oblúku a rýchlo klesal, tu a tam pretínal ďalšie. Neboli to banské štôlne, nikde žiadne drevené výstuže ani koľaje pre vozíky, proste len kameň osvetlený malými lampami každých asi tridsať metrov.
„Zapálila som ich dnes, nemysli si, že to je nejaký večný oheň,“ ozvala sa Barbora, „to by tu nenechali.“
„Permoníci?“
„Samozrejme. Žili tu tisícky rokov, vydržali aj stavbu priehrady, ale už to nebolo pre nich. Odišli pred troma rokmi.“
„Chápem. Je to ešte ďaleko? Mám pocit, že ideme kilometre.“
„Rýchlejšie je skočiť do priehrady a vynoriť sa až v jazierku na dolnom konci. Vydržal by si tú teplotu a desať minút bez vzduchu?“
„Jasné, že nie, ja som len človek,“ pokrčil som plecami. Vzápätí som stuhol, s tým mestom mala pravdu, doriti.
Obrovský temný priestor osvetľovalo len niekoľko lámp, podobných ako v chodbe, v žiare najbližších som videl kameň, ktorý určite neopracovala príroda, tá si nevytvára pravidelné dvere, okná, ani mostíky nad priepasťou. Pokiaľ som len dovidel, všade boli do skaly vytesané obydlia, nestačil som do žiadneho nakuknúť. Barbora ma chytila za ruku a ťahala po najviac osvetlenej cestičke k hornému koncu jaskyne, odkiaľ zo steny vytekal malý potôčik, vedený gravitáciou pokračoval na opačnú stranu podzemného mesta. Ako toto nikto nenašiel?
„Postav sa k tomu kolesu,“ prikázala mi Baša, „uvoľníš poistku a pôjde to ľahko, ich technika je vždy dokonalá, len musíme začať naraz. Bezpečnostné opatrenie.“
„Počkaj, až to roztočíme...“
„Vráta sa otvoria pekne pomaly, už som to videla. Potečie to dole do jaskýň, možno budú niektoré upchaté, ale aj táto s bočnými chodbami bude stačiť.“
„Vážne myslíš, že toto vypustí priehradu?“
„Nemusíš mi veriť, proste to urob a drž sa. Dostanem ťa hore, sľubujem,“ dodala so zelenými očami, už som sa nad tým nepozastavoval.
Čo to robím? pomyslel som si roztáčajúc koleso. Nechal som sa presvedčiť šibnutou babou, ktorá ma nadrogovala, to robím. Ani to kamenné mesto nebude skutočné, proste mi nejako vsugerovala svoju predstavu. A tie vráta, kto to kedy videl, aby sa pevná skala pohla...
„Kurva,“ hlesol som, keď z úzkej škáry vytryskol prúd. Nezadržiavané koleso sa roztočilo rýchlosťou úmernou tlaku vody na vráta.
***
„Skoro si ho zabila.“
„Bez neho by som to nezvládla.“
„Bez teba by tam nemusel ísť.“
„Chcel pomôcť. Je dobrý človek a...“
„Iný ako ostatní, viem. Ale kto si ty?“
„Vychovali ma pestúni – a permoníci. Vraj som víla, ale viac mi nepovedali. Nechcem tým byť, nech som hocičo.“
„Nezmeníš kto si, aj keď vlastne nechápem, čo presne si. Privolávaš hroznú búrku ako vodná a vzdušná dokopy, ak ťa prijali permoníci, si horská. Oči hovoria, že si jedna z nás lesných...“
„Lana?“ zachrčal som, „Jedna z nás?“
„Zlato?“ sklonila sa ku mne. Tie krásne sivé oči boli zrazu tak hlboké – a zelené. „Hádam si nemyslíš, že som obyčajná nudná ženská. Ty si zaslúžiš niečo viac.“

Ray Janonoff

Ray Janonoff
Pokiaľ si pamätám, písal som vždy. Dnes to už nie je hrozné, hoci zďaleka nie dobré. Preto som tu.

Diskusia

Pospíšilová.luca
Paráda. Tohle je za mě nejlepší povídka. Jen škoda toho konce. Čekala jsem drama v podobě záchrany před vodní masou a ono přišlo jen krátké vysvětlení. Já vím, že počet znaků dost limituje, ale tohle bylo tak krásně rozjeté, že by si to zasloužilo víc rozvinout konec a poslat někam, kde je vyšší počet znaků. Škoda. Jinak nemám co vytknout. Skvělý příběh.
09.07.2022

ama_rilla
Poviedka sa mi páčila, držala ma v napätí, aj keď som tak trochu tušila, čo príde. Napísaná je ale.velmi dobre, chyby som si nevšimla. Vadili mi niektoré pasáže, kde bolo polopatisticke vysvetlenie...takisto mi prišla postava profesora trochu zbytočná. Koniec bol pre mňa sklamaním, taká dobrá zápletka, dostali sme sa do tajomných jaskýň a zrazu nič... A prečo bol vlastne hlavný hrdina pre víly taký výnimočný?
09.07.2022

ama_rilla
Páčilo sa mi aj to, že sa to odohráva v tunajšom prostredí. Fakt škoda toho rýchleho záveru...
09.07.2022

Marco Ottra
Najprv som si chvíľu zvykal na tvoj štýl písania, ale následne ma dej pohltil. To, že Baša bude nejaká taká koťuha, to sa dalo čakať, ale vôbec mi to nevadilo. Príbeh mal zaujimavé kulisy, tiež sa mi páčilo zasadenie to súčasnosti, to je vždy náročnejšie.
Ale záver no, bol na rýchlo, to áno, s tým by som sa asi vyrovnal, ale mne veľmi vadia neprirodzené dialógy a ten mi teda nesadol. Škoda. Inak super počin. :)
11.07.2022

Olex
Ahoj,
hlavný hrdina mi prišiel ako taký blbík. Najprv ide za Baškou, aby si s ňou nemilú záležitosť vydiskutoval agresívne alebo agresívnejšie. Chce ju donútiť, aby jeho žene vysvetlila, že on je v celej záležitosti prípadnej nevery nevinný, ale pritom celú dobu po nej slintá. Potom jej plný nedôvery pomáha. No, a tohto blbíka chcú všetky víly v okolí. Maminka moja! Aj napriek nesympatii k hlavnej postave musím uznať, že príbeh je čítavý.
14.07.2022

Magda Medvecká
V podstate súhlasím s Olex. Mne to prišlo ako taká mužská fantázia. Je nadržaný z inej (ktorá si za to, samozrejme, môže sama) a jeho priateľka mu nielenže odpustí, ale ešte mu chce aj pomáhať, lebo je skvelý a „zaslúži si viac“ (aj keď nevieme prečo, začo?). Osobne by som si radšej prečítala príbeh o nej – čo je zač? Aký druh víly? Ako sa dostala k permoníkom? Ako sa ovláda počasie? Čo to má spoločné s jej vlasmi? Samé dôležité otázky a žiadne odpovede! :O
Takže vlastne mám z tej poviedky veľmi protichodné pocity – nepáči sa mi tá vrstva príbehu, ktorá sa sústredí na jej zadok, ale páči sa mi prírodné prostredie, priehrada, že sú tam víly, ktoré sa živia životnou silou ľudí a spôsobujú prírodné katastrofy, že je tam slovenský folklór.
14.07.2022

Terry Chrapúňzel
Mne to prišlo ako horor. A veľmi dobrý horor, hoci mne osobne horory obvykle nešmakujú. Vezmite si, že dievča na začiatku vôbec nespĺňa hrdinove predstavy o kráse, ale niečím ho proti jeho vôli priťahuje. A od jej reakcie na zmienku o mágii je jasné čím.
A atmosféra hustne, napätie graduje, jej prsia sa mu zdajú čoraz plnšie, zadok oblejší, spomienka na priateľku bledšia. Čitateľovi je jasné, že s schyľuje k nekonsenzuálnemu pohlavnému styku. Ale vtiahnuť do postele človeka omámeného kúzlom je predsa rovnaká podlosť ako pretiahnuť človeka omámeného drogou a hrdina sám vníma jej čary ako účinky drog.
Neskôr sa nám síce na chvíľu uľaví, keď sa dozvieme, že k znásilneniu v skutočnosti nedošlo, len aby sme v závere zistili, že hrdinu celé tie roky doma znásilňovala nejaká iná, Barbore podobná magická bytosť! 🤯
15.07.2022

Ray Janonoff
Ďakujem za všetky názory.
Experimentoval som s poviedkou x-krát prepisovanou, niečo vyšlo, niečo nie. Pripomienky beriem a skúsim ich zapracovať (až bude čas:D).
Kedysi dávno mi ktosi povedal - zverejnená poviedka sa má obhájiť sama, netreba vysvetľovať v komentároch. Síce ma to pokúša, no nebudem.
Môžem však povedať, že som si tie otravné postavy obľúbil a nechal ich ísť ďalej, takže pravdepodobne sa ešte ozvú, hoci priehradu a nejasnosti nechávajú za sebou.
Mimochodom, autor sa nepredvádza, väčšinu času ani nevie, ako mu to napadlo:D. Popritom sa riadi heslom urob si sám, napíš, čo chceš čítať - a že to je niekedy riadne otravné...
19.07.2022
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.