Ohnivá čepeľ

...
Podporte scifi.sk
Zlatistý prúd svetla ako zrnká drahého kovu prepadal cez úzku štrbinu v jaskynnom strope. Intenzívnym jasom osvecoval dlhý obojručný meč zarazený celou tretinou čepele do kamenistej zeme. Na prvý pohľad sa mohlo zdať, že si lúče majestátne pôsobiacu zbraň vybrali zámerne, no pravdepodobnejšie bolo, že sám majiteľ meča zostrojil túto pôsobivú scenériu. Široká čepeľ ponorená do jasného svetla hrala plnými odtieňmi oranžovej, ružovej, červenej a fialovej, zlievajúcimi sa do najrôznejších farebných kombinácií a návštevníkovi temnej jaskyne ponúkala dych berúci vizuálny zážitok.
„Si si istý tými dvoma?“ pošepol Gawyn, hnedovlasý mladík s výraznou bradou, svojmu spoločníkovi a kradmo pozoroval dvojicu orkov, momentálne plne zamestnanú mľaskavým chrúmaním kuracích kostí, ktoré ostali z večere. „Chápem, že potrebujeme aj hrubú silu, ale... veď sú tupí ako dubové polená. Navyše, ako včera zmasakrovali tých sedliakov, pre zmilovanie, takmer som vyvrátil obed! A videl som toho už fakt veľa.“ Už len pri spomienke na oné udalosti nadobudla jeho tvár sinavý odtieň.
Juel sa pobavene uškrnul. Mandľový tvar jeho očí a drobné zuby naznačovali elfský pôvod, no oblé uši a priemerná výška prezrádzali, že krv nesmrteľných bytostí zdedil len po jednom z rodičov. „O to presne ide,“ vysvetľoval potichu, „keď im dobre zaplatíš, spravia všetko, čo povieš. A bez otázok. Potrebujeme predsa, aby ju zdržali čo najdlhšie. Máme len jeden pokus. Nesmieme zaváhať.“
Keď videl, že Gawyn stále váha, dodal: „Keď sa zmocníme meča, zbavíme sa ich.“ Pery skrivil do zákernej grimasy. „Ak to vôbec prežijú. To by nám ušetrilo zlato i robotu.“
Len aby sme to prežili aj my, pomyslel si mladík a zamračil sa. Ostré podvečerné slnko ho nemilosrdne bodalo do očí, no zodpovedalo len za zlomok vrások na jeho tvári. Mal pochybnosti. Odkedy sa o meči dozvedeli, Juel neúnavne vyvracal každý jeho dôvod na obavy. Každú chvíľu doňho priam až fanaticky hustil jeden sebavedomý príhovor za druhým. No v Gawynovi stále niečo hlodalo. Ak by predsa získali Ohnivú čepeľ, meč slávneho drakobijcu Guntarda, zaistili by si slávu i bohatstvo. Konečne by sa vyhrabali z nekonečnej biedy a každodenného trápenia, či nájdu prácu. Po skončení vojny už o žoldnierov nebol takmer žiadny záujem a príležitostné hony na odpadlíkov či transporty bezvýznamných trestancov ich ledva uživili. Ale čo ak je cena až príliš vysoká?
„Prestaň sa konečne chmúriť, už aj tie dve zelené obludy sa po tebe začínajú obzerať. A keď už aj im dvom prídeš divný, je to problém,“ zahriakol ho Juel. „Dobre to dopadne, sme pripravení,“ dodal a priateľsky Gawyna plesol po tvári. Ten sa po ňom ohnal rukou, no vyzeralo to, že trochu pookrial.
„Počul si, čo vravel Josse,“ pokračoval vzrušene polelf, „meč je v jaskyni, videl ho na vlastné oči!“
„Áno, a počul som aj ako povedal, že jeho dvoch bratov zahlušila banší!“ zasyčal Gawyn. „Nie náhodou nás tam nechcel zaviesť a aké to použil slovo? Že sme čo? Ach, áno... šialenci! Presnejšie, už teraz mŕtvi šialenci.“
„Oni traja ale nevedeli do čoho idú, banší ich prekvapila,“ oponoval Juel. „A čo je hlavné, nemali toto,“ spod plášťa vytiahol zrolovaný kus tenkej kože, z ktorej opatrne vybalil šíp s dlhým strieborným hrotom.
„Stále neverím, že si zaň toľko utratil. Ak to nevyjde, prídeme o celý majetok.“ Gawyn si povzdychol. „Za predpokladu, že sa odtiaľ vôbec dostaneme.“
„Vyjde to, žiadny strach,“ znova ho Joel plesol po líci a skôr, ako jeho spoločník stihol zareagovať dodal: „Vstávaj, musíme si švihnúť, Kirke by mal na miesto doraziť každú chvíľu.“
Opierali sa o široký kmeň topoľa stojaceho pri dohodnutom rázcestí a obzerali sa na všetky strany. Najviac na tie tri, z ktorých sa k nim ako tenké prachom posiate užovky vinuli úzke cesty. Stretnúť sa mali po západe slnka, hoci okrem niekoľkých svetlých chumáčov oblohy sa ponorila do tmy už celá krajina, po Kirkem nebolo ani stopy. Gawyn znervóznel. Ak to nevyjde, sú nahraní. Jeho kumpán však nejavil ani známku nepokoja. Zamyslene si v ruke točil krátky nôž a sem-tam lenivo dvihol hlavu, aby sa rozhliadol.
Práve v momente, keď sa v hĺbke širokého obzoru utopili aj posledné slnečné lúče, začali tiene do krajiny vytesávať postavu jazdca. Kôň tak čierny, že vo večernej tme pôsobil ako pohybujúca sa ničota, vykračoval pomaly a ostražito, akoby zvažoval každý jeden pohyb. Osoba sediaca v jeho sedle bola celá zahalená v dlhom plášti, spod ktorého jej vytŕčal len pár kožených rukavíc ľahko pridržiavajúcich uzdu.
Juel vrhol na Gawyna významný pohľad, ukryl nôž do rukáva, zapálil fakľu, ktorú zabodol vedľa cesty, a chopil sa luku. Mladík po jeho boku pomaly vydýchol a s rukou na hlavici meča visiaceho na opasku ho nasledoval doprostred cesty.
Kôň zastavil približne dvadsať stôp od nich, no jazdec zostal v sedle. Niekoľko sekúnd sa nič nedialo. Gawyn mal pocit, že odrazu ustál i ľahký vánok, ktorý ho dovtedy šteklil v tvári. Pevnejšie zovrel meč.
„Zlož si kapucňu,“ autoritatívne zavelil Juel a čiastočne napol tetivu. Zatiaľ však na neznámeho nezamieril.
Na moment to vyzeralo, že osoba v sedle bude jeho požiadavku ignorovať. No následne si jedným plynulým pohybom stiahla plášť. Okamžite, ako sa kapucňa začala spúšťať na útle ramená, sa spod nej ako šelma držaná týždne v klietke vyvalila záplava ohnivo červených kučeravých vlasov. Zopár prameňov opojených pocitom voľnosti sa zatúlalo aj do pohľadnej ženskej tváre. Na prvý pohľad pôsobila veľmi mlado, ale jej ostré črty, plné vykrojené pery a hlboké zelené oči niesli istý druh vyspelého pôvabu. V momente, keď sa roztancované tiene bujných kaderí ustálili, odhalili na jej tvári niekoľko hlbokých vrások. Pôsobili tam tak nepatrične, že by sa dali ľahko pomýliť s jazvami. Pod plášťom mala oblečené jednoduché čierne jazdecké šaty a vysoké čižmy.
„Kto si,“ zavrčal Juel, „a čo tu hľadáš?“
Žena sa otočila, pretože za sebou začula pohyb. Nepodarilo sa jej ukryť prekvapenie, keď uvidela, ako sa z kríkov pri ceste vyvalili dve zavalité postavy. Pod oblečením pozostávajúcim len z plátenných nohavíc a koženej brigantíny im svietila hrubá zelená koža, na niekoľkých miestach ozdobená čiernymi bradavicami. Holé hlavy mali bohato ovešané najrôznejšími náušnicami. Jednej z nich sa zlatý krúžok vynímal aj na spodnej pere, spoza ktorej trčali dve dlhé klovité zubiská. Každý z orkov zvieral v ruke obrovskú širočinu, ktorej čepeľ zlovestne odrážala mesačné svetlo.
„My sa o samica postarať... buee huee,“ chrochtavo sa ozval sa ten väčší z dvojice a nechutne sa oblizol.
„Volám sa Lisarnor,“ prehovorila jazdkyňa, keď sa otočila naspäť smerom k Juelovi a Gawynovi. Kútikom oka sa však snažila orkov sledovať. „Bola som sem vyslaná, aby som skupinu bojovníkov zaviedla k jaskyni Cliodhna.“
„Ty nie si sprievodca, ktorého očakávame,“ zúžil polelf mandľové oči. „Kde je Kirke?“
„Musel odísť kvôli istej neodkladnej záležitosti,“ odtušila Lisarnor, „preto poslal mňa, aby som vás ta zaviedla.“
„Akej záležitosti?“ nenechal sa odbiť Juel.
„Netuším, s tou informáciou sa mi nezdôveril.“
Gawyn sa otočil k polelfovi, nervózne sledujúc dvojicu zelených bojovníkov, ktorá nespúšťala lačné pohľady z mladej ženy,. „Veď je jedno, kto nám ukáže cestu. Aj tak nemáme na výber,“ pošepol mu Juel, akoby čítal jeho myšlienky.
„Môžeme počkať, kým sa vráti Kirke,“ oponoval mu Gawyn, „meč nás tam počká.“
„Orkovia ale čakať nebudú,“ odvetil mu polelf. „Ktovie, kedy si budeme môcť dovoliť zaplatiť ďalších. Teraz sme pripravení.“
Gawyn sa zamračil. Nepozdávalo sa mu to.
„A ako vieme, že ju skutočne poslal Kirke?“ otočil sa znovu k druhovi.
„Nenašla by nás predsa, inštrukcie mal jedine on, nikto iný,“ nenechal sa vyviesť z miery Juel.
„Mohla ho mučiť, vyhrážať sa, čokoľvek!“
„Popravde, Kirke mi je dosť ukradnutý,“ odbil ho polelf. „Ak ho táto žaba zamordovala, aby si zarobila zopár zlatiek, mňa to netrápi, hlavne nech sa dostaneme k jaskyni. Aj tak som ho...“
„Nechajte ju na pokoji!“ zakričal odrazu na orkov Gawyn, ktorí sa počas ich debaty malými krokmi približovali smerom k jazdkyni.
„Počuli ste? Máme prácu,“ nadviazal Juel, no už bolo neskoro. Žena obratne zoskočila z koňa a keď sa narovnala, držala v rukách napnutý luk, ktorým striedavo mierila na oboch orkov. Tí zúrivo chrochtali a s napriahnutými sekerami ju pomaly obkľučovali.
„Hej!“ zreval Juel, „ešte jeden pohyb a naša dohoda padá, nebude žiadne zlato.“ Lisarnor ešte väčšmi natiahla tetivu. V nehybnej tvári mala odhodlaný výraz.
Oboma zelenými hlavami to naraz myklo, akoby ich Juelov krik vytrhol z tranzu. Venovali polelfovi rozhorčený pohľad, ale vzápätí sa šuchtavou schôdzou pobrali opačným smerom, ako stála ohnivovlasá žena. Tá pomaly sklonila luk a ťažko oddychovala.
„A ty,“ zahľadel sa Juel na Lisarnor, „nás veď. A žiadne podrazy. Inak sa nemusíš dožiť rána.“
Nasledovali ju cestou na juhozápad. Postupne ich začal obkolesovať les, ktorý každou chvíľou hustol. Mesiac mizol za stropom z divoko prepletených konárov a jediným zdrojom svetla sa im stali poskakujúce plamene pochodní. Šli mlčky sprevádzaní melodickým šumom listov a občasnými chrochtavými pazvukmi dvojice orkov. Približne po hodine Lisarnor zastala a ladným pohybom sa zviezla z koňa.
„Tadiaľto,“ ukázala na nepriehľadnú stenu z tesne usporiadaného listnatého porastu. Gawyn i Juel ostali stáť a na sprievodkyňu vrhli spýtavý pohľad. Zelení rabiáti sa nepokojne obzerali a pevne zvierali sekery.
„Odhrňte ten široký konár. Ten, čo padá až na zem,“ vysvetlila. „Ale opatrne.“ Následne sa naklonila k svojmu štvornohému spoločníkovi a niečo mu v krátkosti zašepkala do ucha. Kôň zafŕkal a po jemnom plesknutí po zadku sa rozbehol po ceste. Orkovia nervózne zavrčali. Juel sa na Lisarnor prudko otočil a otvoril ústa, no ona sa ozvala prvá. „Pripravte sa, páni, čaká nás dosť nepríjemný úsek. I keď po tom, čo som počula o jaskyni Cliodhna, mala by to pre vás byť príjemná predohra,“ usmiala sa.
„Čo si počula?“ vhŕkol mladík. No hriva červených vlasov sa už stratila v odhalenom priechode medzi stromami a jeho otázka ostala bez odpovede.
Gawyn bol nesvoj ešte viac ako na začiatku. Cítil nervozitu i z Juela a to jeho obavy násobilo. Polelf mal plán a kým šlo všetko podľa neho, sebaistotou doslova hýril. No stačila jedna zmena, jeden drobný zvrat v podobe Kirkeho neprítomnosti a na predtým nepreniknuteľnej stene istoty sa ako olejová škvrna začali rozpíjať pochybnosti. Mladík spýtavo pozrel na svojho spoločníka, no ten nereagoval a vyrazil za Lisarnor.
Vstúpili na úzku čistinu, ktorej druhý koniec tvorila hviezdami posiata nočná obloha. Akoby sa cesta prepadala do neznáma. Toto zdanie nemalo ďaleko od skutočnosti. Keď prešli cez lúčku, ocitli sa na okraji prudkého zrázu, ktorého dno tvorila len hustá prevaľujúca sa temnota. Gawyn preglgol. Ich ohnivovlasá sprievodkyňa na nič nečakala a začala opatrne zliezať smerom k čiernemu dnu.
„Čo to na nás skúšaš,“ zavrčal Juel a do ruky mu z rukáva vykĺzol krátky nôž.
Menší z orkov vydal nevraživý pazvuk. „Samovražda..hueee,“ pridal sa väčší z nich, očividne hovorca dvojice.
Lisarnor sa zastavila a s predstieraným prekvapením sa zahľadela na štvoricu bojovníkov.
„Musí tam viesť aj iný chodník,“ skúsil to miernejšie Gawyn.
„To by ste asi nepotrebovali sprievodcu, keby jaskyňa stála pri hlavnej ceste, však?“ rýpla si Lisarnor.
„Suka, skúšaš!“ zakrochkal vodca orkského dua a dvihol hrozivú širočinu.
„Počúvaj, ty...,“ zasyčal Juel, ale Gawyn ho chytil za ruku, v ktorej poťažkával vrhací nôž. „Poďme. Sme blízko.“
„Stačí jeden podozrivý pohyb a...,“ pohrozil polelf Lisarnor, no tá ho prerušila: „Viem, viem,“ odvetila zostupujúc po svahu úzkym korytom medzi skalami.
Schádzali pomaly, overujúc si pevnosť každého záchytného bodu. Gawyn, ktorý niesol fakľu, každú chvíľu kontroloval orkov idúcich za ním. Stačil by jeden zlý krok tých neohrabane pôsobiacich oblúd a všetkých pod nimi by zmietlo ako minuloročnú pavučinu. Dvojica sa však pohybovala prekvapivo obratne. Za lepšiu orientáciu určite vďačili aj orkským očiam, ktoré v tme videli podstatne lepšie ako tie ľudské.
Pod strmým úbočím sa cesta stáčala okolo majestátnej skalnej steny podopierajúcej kopec. Na jej konci narazili na nízky otvor, ktorý v šedej skale pôsobil ako hlboká bodná rana, no miesto krvi z nej vytekala neprehliadnuteľná temnota.
„Tá diera sa po niekoľkých stopách rozširuje. Po chvíli sa z nej otvára jaskyňa,“ vysvetľovala Lisarnor.
„Skontroluj to,“ zavelil Juel svojmu spoločníkovi. „A ty sa ani nepohni,“ namieril na sprievodkyňu luk, „uvidíme, či na nás neskúšaš nejaký trik.
Gawyn sa zatváril, akoby zbadal obživlú mŕtvolu. Pokúsil sa preglgnúť, no obrovská hrča v hrdle mu to znemožnila. Skúsil zachytiť Juelov pohľad, no ten bol plne zamestnaný zazeraním na Lisarnor. Neostávalo mu nič iné ako s pochodňou v jednej a mečom v druhej ruke vstúpiť do ústia tunelu. Zvyšok družiny chvíľu v otvore sledoval poskakujúcu žiaru jeho fakle, no po chvíli zmizla i tá.
Po krátkej chvíli sa mihotavé svetlo vrátilo spolu s Gawynom.
„Má pravdu,“ hlásil skupine, keď opatrne vyliezol z otvoru „asi po dvadsiatich stopách sa chodba rozširuje. Je tam obrovská jaskyňa.“
„A v jaskyni kadiaľ?“ spýtal sa Juel Lisarnor. Tá pokrčila plecami.
„Je tam len jedna cesta,“ vysvetľoval Gawyn.
Juel vyzeral spokojne. Očividne sa mu vracalo sebavedomie a okamžite začal autoritatívne rozdávať pokyny.
„Garekk,“ povedal smerom k zelenokožcom, „ideme dnu, buďte v strehu.“
„Buee.. v strehu,“ dostal zo seba väčší ork a spolu s kumpánom si to nasmerovali k ústiu tunela. Úzkym otvorom svoje zavalité telá pretiahli s prekvapivou ľahkosťou.
„Tak fajn,“ obrátil sa polelf opäť na Lisarnor a hodil jej zlatú mincu.
Tá ju chytila, no okamžite sa zamračila. „Malo ich byť desať.“
„Desať ich mal dostať Kirke,“ odpovedal jej Juel. „Ty môžeš byť rada, že som ťa nepredhodil našim fešáckym priateľom. Mám ale dobrú náladu, takže si vezmi svoju zlatku a prac sa odtiaľto skôr, než si to rozmyslím,“ zavrčal na ňu.
Lisarnor naňho zagánila, ale očividne si v hlave rýchlo spočítala, že deväť zlatiek je príliš slabý dôvod na konfrontáciu so štvornásobnou presilou. Navyše proti dvom orkom. Otočila sa na opätku a svižným krokom sa vydala naspäť k zrázu.
Jaskyňa sa skutočne začala už po pár krokoch otvárať do majestátnej kamennej kulisy a svetlo pochodní každou chvíľou osvetľovalo väčší kus skalistej komnaty. Kráčali po úzkom chodníku kľukatiacom sa pomedzi čierne more ostrých skál. V skupine bolo cítiť narastajúcu nervozitu. Aj orkovia, inak vždy flegmatickí, fučali do zlovestného ticha s čoraz väčšou intenzitou. V obrovských rukách poťažkávali masívne sekery a každou chvíľou sa obzerali, či na nich spoza jednej zo stovák skál nevyskočí banší.
Vtom jeden z orkov vydal neurčitý pazvuk. Juel s Gawynom sa v prvej chvíli mykli, no takmer okamžite pochopili. V diaľke zbadali riedku zlatistú žiaru. Spomalili. Z miesta, kde stáli, to pôsobilo, akoby tam jaskyňa končila a úzkou štrbinou východu vpúšťala do hustej temnoty prúd svetla.
Juel chytil postupujúceho Gawyna za rukáv. „Maj oči otvorené. Sme blízko,“ pošepol mu.
„Gerekk, do formácie, viete, čo máte robiť,“ zašepkal smerom k orkom. Mohutní bojovníci pohotovo prikývli a postavili sa tak, aby zakrývali dvojicu za sebou, no nechávali si dostatočný priestor na boj. Ostražito sa rozhliadali.
Juel vytiahol šíp so strieborným hrotom a opatrne ho založil do luku. Gawyn pevne zovrel hlavicu meča, no zatiaľ netasil.
Štvorica kráčala pomaly, aby robila čo najmenší hluk. Tušila však, že takto ju má démon ako na striebornom podnose. Dôležitá bude okamžitá reakcia, presne tak, ako si ju pripravili. Bez zaváhania.
Ako sa približovali k zdroju svetla, začali sa im pred očami črtať obrysy akéhosi oltára. No po pár ďalších krokoch bolo jasné, že sú to len usporiadané skaly, uprostred ktorých sa v mesačnom svetle vynímal...
„To je on,“ zaúpel Juel. Gawynovi sa rozbúšilo srdce. V bielej mesačnej žiare sa kúpala Guntardova Ohnivá čepeľ. Okolitá temnota na nej zvýrazňovala tancujúci jas a odrážala prekrásne farby. Boli tak blízko. Orkovia na znak nadšenia ticho zakrochkali.
Boli od meča približne tridsať stôp, keď to začuli. Zvuk silnejúceho prievanu. Postupne naberal na intenzite, no po chvíli oslabol. A potom zas.
To má byť tá strašná banší? Pomyslel si Gawyn. To hrozné monštrum, čo zamordovalo dvoch statných chlapov a Josseho priviedlo na pokraj šialenstva? Všetci štyria sa rozhliadali a vyčkávali, pripravení zaútočiť.
Náraz tlakovej vlny bol taký silný, že Juel i Gawyn prepadli na chrbát. Hrôzostrašný jakot im naplnil hlavy, až mali pocit, že ich lebky povolia a prasknú. Zvuk sa zarýval hlboko do kostí, rozvibroval im celé telo a paralyzoval ich v ľahu. Po chvíli, ktorá mohla byť ako niekoľkými sekundami, tak i minútami, sa neobratne dvíhali na nohy. Oboch orkov zrazil útok banší na jedno koleno, no podarilo sa im udržať rovnováhu.
Vtom ju uvideli. Štíhla, priam až vyziabnutá žena s desivo bielou pokožkou odetá len v svetlej čiastočne priehľadnej látke sa rútila smerom k nim. Vlasy čierne ako uhoľ jej v dlhých prameňoch poletovali okolo bledej tváre. V priebehu pár sekúnd dokázala banší skrátiť vzdialenosť medzi nimi o celú polovicu.
„Teraz!“ zrúkol Juel na orkov a sám si chvatne chystal luk. Gawyn tasil meč a pokúsil sa o bojový pokrik, no z hrdla sa mu vydral len akýsi škrekot.
Zelení hromotlci vyskočili na nohy a s napriahnutými sekerami vyrazili na útlu postavu. Neskoro.
Gawynovi sa zatmelo pred očami. Jaskyňu naplnila ďalšia vlna uši ochromujúceho kriku. Keď otvoril oči, ležal o niekoľko stôp ďalej a celý sa chvel. Odrazu zbadal Juela bezvládne opretého o kamennú stenu jaskyne. Končatiny mal neprirodzene rozhodené, z nosa a uší mu v tenkých pramienkoch vytekala krv. Zvuková vlna musela byť taká silná, že ním hodila o tvrdú skalu. Gawynovi napadlo, že medzi ním a banší musel stáť jeden z orkov, čo náraz utlmilo.
No vtom jeho pozornosť upútal pohyb. Prekvapene vzhliadol na pár zelených šmúh, ktoré obratne skákali okolo točiacej sa banší a dobiedzali do nej ostrými sekerami. Démon bol nadpozemsky rýchly. Neustále však musel odvracať nepríjemné útoky, čo mu znemožňovalo opäť zaútočiť. Banší syčala, uskakovala a čierne lokne jej ako dlhé jedovaté hady lietali okolo drobnej hlavy.
Orkom sa v očividne nacvičenej zostave výpadov podaril prienik. Menší z nich sa šokujúco rýchlou obrátkou dostal poza svojho druha až k odkrytej ľavici banší a prudkým švihom širočiny jej rozťal bok. Z hlbokej rany sa okamžite začala valiť tmavá krv. Démon zajačal. Tentokrát to ale nebol ten omračujúci zvuk, ktorý dvakrát paralyzoval celú štvoricu. Bol to nárek plný bolesti a hnevu. Jej súperi vycítili šancu. Väčší z nich ju zasiahol rukoväťou do tváre, hlavou jej prudko trhlo dozadu. Menší ork opäť ťal. A znova mieril presne. Hrôzostrašný sek naprieč celým hrudníkom banší zrazil na zem. Jeho druh dielo dokonal, keď jej prudkým úderom sekery oddelil hlavu od tela. Orkovia víťazoslávne zrevali a s divokým chrochtaním sa plieskali po chrbtoch.
Gawyn stále čupel pri tele svojho priateľa. Juelovi už ale nemohol pomôcť. Náraz hlavy o skalu mu rozrazil lebku a strojca výpravy vydýchol naposledy.
„Braček,“ zastenal držiac ho za nehybnú ruku. „Podarilo sa to, meč je náš!“ Na líci si v zmesi prachu a zaschnutej krvi hľadala cestičku drobná slza.
„Dostanem ťa odtiaľto, teba i meč,“ zašepkal ešte. Potom sa postavil a vykročil k orkom, z ktorých vyprchávalo bojové opojenie a začínali sa bezmocne obzerať, dúfajúc v ďalšie inštrukcie.
Práve vo chvíli, keď Gawyn zodvihol ruku, aby ich k sebe privolal, nižší z dvojice zachrčal a vypľul spŕšku slín, ktorá s čľupnutím pristála na kamennej zemi. Mladík si razom uvedomil, že z hrubého krku trčí hrot šípu a to, čo dopadlo na zem, neboli sliny, ale krv. Väčší z orkov zreval, no jeho pozornosť upútala krvavá špička trčiaca z jeho vlastnej hrude. Stihol ešte postrehnúť tretí šíp, ktorý zasiahol jeho druha do oka, pretože hneď v ďalšom okamihu sa mu z pŕs vydral ďalší červený hrot a on sa z vyjaveným výrazom na tvári zvalil na zem. Jeho kumpán sa ešte chvíľu knísal, udržujúc rovnováhu obrovskými chodidlami, no aj on sa po niekoľkých sekundách zosunul tvárou do kamenistého podkladu.
Za šokom znehybneným Gawynom sa ozvali kroky. Do matného jasu dvoch pochodní vstúpila Lisarnor. Jej ohnivo červené vlasy zlovestne viali a svetlo plameňov odrážali tak intenzívne, až to vyzeralo, že samé sú jeho zdrojom. V ruke držala napnutý luk namierený na mladíka. Jej pery skrivené do pohŕdajúcej grimasy napovedali, čo bude nasledovať.
„Nieee, počkaj, prosím!“ zachraptil Gawyn.
Luk napla ešte viac. Mladíkovi za z hrdla vydral zúfalý pazvuk.
„Takže ty ma prosíš?“ spýtala sa ho drsne. „A tí ľudia v Conistone vás neprosili? Ha?“ pokračovala vyšším hlasom, ako sa z nej uvoľňovala zlosť.
„Čo...ja...ja...,“ koktal Gawyn.
„Môj otec bol medzi nimi, ty kus prašivého lajna, bol medzi ľuďmi, ktorých tie odporné obludy pozabíjali ako dobytok!“ jačala naňho Lisarnor a ruka stále držiaca napnutú tetivu sa jej od únavy triasla.
„To...to tí dvaja...ja...“
„Nechali ste ich tam ležať na hromade, akoby to ani neboli ľudia! Ty...“
Zverský jakot opäť naplnil jaskyňu a odrážal sa od kamenných stien. Lisarnor zvuková vlna odhodila niekoľko stôp dozadu, až sa dokotúľala k bezvládne ležiacemu polelfovi. Omámene zodvihla hlavu a sledovala, ako spoza skaly vystupuje drobná postava. Čierne vlasy mala rozviate a bledá pokožka sa jej hrozivo leskla. Svetlá látka na útlom tele ešte viac visela, na miestach, kde ju zasiahli sekery orkov bola viditeľne roztrhnutá, no na koži nebolo ani jediného škrabanca.
„To nie je možné,“ chrapľavo zašepkala Lisarnor. Na vlastné oči videla jej mŕtvolu. Hlavu oddelenú od tela. Tá však sedela na útlej šiji, ktorá nejavila ani najmenšiu známku po obrovskej čepeli .
Lisarnor stále držala v ruke svoj luk, no prakticky okamžite si uvedomila, že založený šíp odletel nevedno kam a tulec sa jej pri páde vysypal. Zúfalo sa rozhliadala. Drobný démon sa zastavil a pomaly otváral ústa k ďalšej, tentokrát určite smrtiacej vlne hrozivého škreku.
Vtom však pri nohách mŕtveho polelfa zbadala ležať šíp. Vrhla sa po ňom, chvatne ho nasadila na tetivu a prakticky bez mierenia ho vyslala tam, kde stála banší.
Zasiahla ju priamo do pootvorenej tlamy. Na moment v perách zovrela operený koniec, no hneď na to celé jej telo pohltili jasné modré plamene. Lisarnor udivene sledovala, ako belasý oheň pomaly mizne a na mieste, kde ešte pred chvíľou stál smrtiaci démon, ležala kôpka čierneho prachu. Klesla na všetky štyri a namáhavo oddychovala.
Odrazu po svojej ľavici zacítila pohyb. Pohotovo sa otočila.
Približne desať stôp od nej ležal Gawyn. Nemal to šťastie, že sa medzi ním a banší vyskytla skala, ktorá by stlmila náraz. Druhý raz už nie. Schytal plnú dávku a tlaková vlna ním mrštila do steny, pod ktorou teraz ležal a prerývane dýchal.
Lisarnor k nemu pomaly dokráčala. Jeho hrudník bol hrozivo prepadnutý, až jej napadlo, ako je možné, že ešte žije. Smrť sa už však nad ním pomaly skláňala.
„Tvoj... tvoj otec,“ zachrčal a na bradu mu vytiekol sýtočervený krvavý prameň. „Mrzí ma to, ja... nechcel som.“
„Pokoj,“ chlácholila ho Lisarnor, „nevyčerpávaj sa.“ Rozhliadla sa po jaskyni. Boli sami.
„Musíme... tak počkať, nie je to...?“ zarazila sa, keď si na druhej strane všimla pás svetla.
Pomaly sa postavila a opatrne sa obzerajúc kráčala k dlhému meču.
Gawyn na jej chrbát upieral rozostrujúci sa zrak. Ohnivá čepeľ, bola tak blízko a pritom nedosiahnuteľná.
Lisarnor pristúpila k meču a pohla rukou smerom k rukoväti. No zarazila sa a zvraštila obočie. Dotkla sa rukou čepele a zadívala sa na červenooranžový prach, ktorá jej ostala na prstoch.
„Hrdza?“ zamrmlala nechápavo pre seba.
Chytila meč za rukoväť a pokúsila sa ho vytiahnuť. Stará zbraň ten nápor nevydržala a čepeľ sa s hlasným prasknutím zlomila. Lisarnor udivene hľadela na fragment meča, ktorý jej ostal v ruke. Zbraň vyzerala bez svetelného lúča úplne všedne. Odhodila ju na kamenistú zem a otočila sa k mladíkovi.
„Je to len obyčajný starý meč,“ hlásila mu, kráčajúc k nemu, „nič, len hrdzavá čepeľ.“
No Gawyn ju už nepočul. Život jeho telo navždy opustil a v mysli mu ako poslednú myšlienku zanechal krásnu predstavu o Ohnivej čepeli, legendárnom meči udatného drakobijcu Guntarda, ktorý spolu s Juelom objavili.

Marco Ottra

Marco Ottra
Fanúšik stredovekej fantasy, postáv plných človečiny a futbalu.

Diskusia

Pospíšilová.luca
Klasická fantasy, nemohla jsem se zbavit pocitu, že jsem někde v zaklínačském světě. Pěkně napsané, děj dobře plynul a byl poutavý. Moc se mi líbí věta: Ostré podvečerné slnko ho nemilosrdne bodalo do očí, no zodpovedalo len za zlomok vrások na jeho tvári. To je opravdu povedené. Naopak mi trochu vadily věty jako: Na jej konci narazili na nízky otvor, ktorý v šedej skale pôsobil ako hlboká bodná rana, no miesto krvi z nej vytekala neprehliadnuteľná temnota. Trochu mi ty přímery do tohoto stylu nesedí a řešilo mě to, ale je to jen můj názor. Od konce jsem čekala trochu víc, děj gradoval, ale koně vyzněl trochu na prázdno. V tomhle případě by mi vůbec nevadil předvídatelný dobrý konec. Ale jinak povedené, miluju klasiku a tohle se nikdy neomrzí 😀
07.07.2022

Pospíšilová.luca
Omlouvám se za překlepy, příště budu psát komentáře radši z pc a ne z telefonu :D blbá T9 :D Rušilo mě to, ne řešilo. Ale konec vyzněl na prázdno.
07.07.2022

Pospíšilová.luca
Omlouvám se za překlepy, příště budu psát komentáře radši z pc a ne z telefonu :D blbá T9 :D Rušilo mě to, ne řešilo. Ale konec vyzněl na prázdno.
07.07.2022

ama_rilla
Hmm tiež podobne ako Lucka som mala pocit atmosféry Zaklínača... Čo už, to asi hrozí všetkým podobným poviedkam :D
Postavy mi trochu splývali, vedela by som ich rozlíšiť len podľa toho, že jeden mal luk a druhý meč... Páčilo sa mi vyobrazenie súboja s našimi, to bola dobrá scéna. Koniec mi prišiel taký trochu cynický, akoby celé dobrodružstvo bolo vlastne zbytočné.
09.07.2022

ama_rilla
S banší, nie s našimi :D
09.07.2022

Ray Janonoff
Dobrodružná honba za preludom, to teda môže byť :) Koniec sa mi mimoriadne páčil.
Trochu mi chýbalo vysvetlenie o Kirkem, prípadne aspoň zmienka odkiaľ o všetkom vie Lisarnor, ale keď na to kašlú postavy, asi by som mal aj ja.
10.07.2022

Olex
Ahoj,
pútavé čítanie. Iba ma prekvapilo, že Kirke zmizol a oni pokojne išli s nejakou neznámou dievčinou. Vlastne keby boli dohodnutý už rovno s ňou a Kirkeho postava by v príbehu nebola, nemusel by tento úsek čitateľa miasť.
14.07.2022

Terry Chrapúňzel
Ten zvrat, že Lisarnor je tam vlastne preto, že chce pomstiť svojho otca, prichádza ako blesk z jasného neba. Aby bol takýto prudký zvrat pre čitateľa uspokojivý, mala by mu v texte predchádzať nejaká predzvesť. Nesmie byť príliš nápadná, aby čitateľ hneď neprekukol, čo sa stane. Ale dosť zapamätateľná na to, aby jednotlivé kúsky skladačky na konci do seba zapadli.
Stačí nejaká letmá zmienka - trebárs že Gawyn neudrží v ľavej ruke štít, lebo ho nejaký ryšavý sedliak v Conistone ovalil v sebaobrane cepom po ramene. Proste ak má nejaká Čechovova puška v závere vystreliť, je potrebné ju najprv čitateľovi na začiatku poviedky ukázať.
17.07.2022

Marco Ottra
Ďakujem všetkým za podnetné komentáre. Tá časť s Kirkem mala vyznieť tak, že oni netušili, čo sa s ním stalo, Gawyna to aj znervózňovalo, ale túžba po meči bola väčšia. Ja som nad tým premýšľal a potom to dopracuvával, ale čítajúc feedback, asi by to chcelo trošku rozviesť. :)
Ďakujem aj za Terryho komentár, toto mi vôbec nenapadlo, pričom si teraz uvedomujem, ako by to gradácii deja pomohlo. Nuže, příště. :)
18.07.2022

xius
Vadili niekomu opisy? Lebo mne sa naozaj pacili a viem, ze toto je citliva tema, subjektivna.
Ohniva cepel by sa dala kralovsky skrtat. Hrdinovia sa mi tiez plietli a dali by sa spojit do jednej postavy. Ork mohol by mozno tiez stacil jeden? Aj "hueee" velmi rychlo stratilo svoje caro. :) Necakany dejovy zvrat a akasi zbytocnost Kirke uz komentovana bola a je zaujimave to sledovat, pretoze potom aj uvod s krutostou orkov ku dedincanom zostava nevyuzity.
Zaver, ze cele dobrodruzstvo bolo mrhanim bol super. Este aj to, ze sa cepel zlomila a urobila za pribehom bodku! A prave preto, ze to bola taka komorna udalost, postav aj textu mohlo byt menej. Viac zahustit celu skusenost. Stale vsak velmi fajn.
18.07.2022
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.