Hoci sa jedenásťročná Adela už so smrťou mamičky zmierovala, Julkina necitlivá otázka ju zabolela. „Ako ti zomreli rodičia?“ opýtala sa. Júlia bola jedna zo starších chovankýň detského domova. Svojou tmavšou pleťou a strapatými čiernymi vlasmi zapletenými do dvoch vrkočov Adele pripomínala Pocahontas – indiánske dievča z animovanej rozprávky, ktorú pozerali spolu s vychovávateľkou pani Kováčovou asi pred dvoma týždňami.

V jej otázke nebol ani kúsok škodoradosti alebo snahy Adele ublížiť. Júlia sa skrátka len zaujímala o novú chovankyňu, ktorá bola v domove ešte len tretí deň.

Adela si už stihla všimnúť, že Júlia ma v sirotinci povesť problematického dieťaťa. Medzi vychovávateľmi rozhodne nebola obľúbená. Potajomky fajčila na záchodoch a na pravidelnej báze chytala záchvaty hnevu, pri ktorých sem-tam rozbíjala nábytok a raz dokonca napadla správkyňu. Väčšine deciek tým celkom imponovala, nie však o štyri roky mladšej Adelke.

Tá nezdvihla pohľad od ružových papúč, lebo sa bála, že ak by sa jej pohľad stretol s Julkinými hnedými nechápavými očami rozplakala by sa. „Ne-nepamätám si to poriadne,“ zahabkala, skrývajúc trasúcu sa dolnú peru. Bola to lož, ale to Julka nemusela vedieť.

„Ach, jasné,“ povedala Júlia. „Ja si to pamätám dobre. Moji starkí sa furt len hádali. Drogy a také sračky...“

Adela predstierala že počúva, pretože nechcela riskovať Julkin hnev. Nepatrne preto prikyvovala a občas trošku zahmkala. Júlii to zjavne stačilo. Stále hovorila a hovorila. O tom že tatko bil mamku, a k nim chodila sociálka jak na hodiny klavíra a ako si to napokon mamka hodila v stodole. Adelka nevedela, čo to presne znamená a pravdupovediac jej to bolo dosť jedno. Udalosti posledných dní, strata matky a tým pádom aj všetkých istôt jej detského života ju ochromili a zbavili aj posledných zbytkov empatie. Nebyť tých zopár drobností, ktoré jej ostali po mamičke, asi by sa už dávno zbláznila rovnako ako ostatní.

***

Obdobie medzi maminou smrťou a nástupom do detského domova bolo pre Adelu najhoršie, aj napriek tomu že podľa sociálnych pracovníčok ešte predtým nevideli tak silné a odvážne dievčatko. Nevedela vôbec, ako na to reagovať. Nikdy. Dokonca aj keď sa s ňou prvýkrát rozprávala riaditeľka domova Horváthová, ktorá dievčatku mala všetko poukazovať a uľahčiť jej zabývanie sa. Tá si za celú svoju tridsaťročnú prax nedokázala spomenúť na dieťa ako Adelka. Ústa stlačené do úzkej čiarky, múdre a nepatrične dospelo vyzerajúce oči upreté do steny, drobná zelená skrinka z dreva zovretá v tenkých prstíkoch. Odmietala ju pustiť z ruky aj navzdory výzvam vychovávateliek, že jej ju odložia do poličky vedľa postele. Vždy len naprázdno preglgla a pokrútila hlavou. Dokonca zakázala komukoľvek do nej nazrieť. Vychovávatelia s touto podmienkou napokon súhlasili, pretože pochopili, že obsah skrinky je zrejme pre dievčatko príliš osobný.

„Nechajte ju tak,“ naznačovala ostatným perami riaditeľka Horváthová a so sileným úsmevom chytila Adelu za ruku.

„Poďme sa spolu prejsť po tvojom novom domove, súhlasíš, Adelka?“ nadhodila, ale nečakala na odpoveď a rovno malé dievča ťahala von z kancelárie.

Adela sa rozhodla neprotestovať. Ukázali jej jedáleň, kaplnku, kde zrovna zopár starších dievčat vysávalo koberec, knižnicu, miestnosť s televízorom ale i spálne. Sirotinec bol zariadený stroho, nedala sa mu však uprieť snahu pôsobiť aspoň trochu útulne.

Pani Horváthová podala Adelke kôpku nového oblečenia. Boli tam sivé šaty pod kolená, aké nosili všetky dievčatá v domove, dve blúzky, sukňa, tri páry ponožiek a troje nohavičky. Okrem toho dostala zubnú kefku, uterák, osušku a posteľnú bielizeň. Zamumlala poďakovanie, ktoré však nebolo počuť, a ďalej nasledovala riaditeľku.

„Tu sú kúpeľne. Nezabudni sa umývať každý deň, poriadne, aj za ušami, mladá dáma!“ povedala žoviálne. Adela však jej hravý polovičný úsmev neopätovala.

Kráčali ďalej po chodbe s ošarpanými okenicami, až dokým nedošli k poodchýleným dverám. Vo vnútri miestnosti bolo veľké množstvo jednoduchých drevených postelí. „Toto bude tvoje miestečko,“ pokynula riaditeľka rukou smerom k posteli v kúte pri okne. Adela pomalým krokom prišla k svojej novej posteli a posadila sa.

„Veci si môžeš dať sem. Kefku si pokojne polož tu. A tú tvoju skrinku si môžeš odložiť pod posteľ.“

Adela neprotestovala. Už pred nejakým časom pochopila, že riaditeľka je typ človeka, ktorý veľmi rád všetkých a všetko vôkol seba organizuje. Bude lepšie jej neodporovať a spraviť si to po svojom, keď odíde.

„Tak, nechám ťa prezliecť sa a potom prídeš na večeru? Pamätáš si, kde ju podávajú?“

Prikývla. Pamätala si úplne každú vec, ktorú jej povedali a ukázali.

Riaditeľka sa falošne zazubila a odkráčala, rovná akoby zhltla pravítko. Až odišla, Adela sa nezačala prezliekať. Okamžite vytiahla spod postele ošarpanú drevenú krabičku a otvorila ju. Nebolo v nej veľa vecí. V podstate len dve knižky, črepina rozbitého zrkadla a drobná korunka z bahniatok, ktorú jej mama uplietla ešte keď bola malinké dievčatko.

Posledných pár dní ju pri zmysloch držala len črepina zrkadla od mamičky v zelenej skrinke. Pozrela sa do nej, ale v odraze nevidela svoje oko. Hľadelo na ňu oveľa staršie, múdrejšie a láskavejšie oko vlastnej mamky. Vejárik vrások v kútiku oka naznačoval, že sa smeje. Adela jej úsmev opätovala.

„Mamička,“ zašepkala.

Korunu z bahniatok si nasadila na plavú hlavu a naďalej sa zubila na odraz svojej matky. Úplne zabudla na to, že nie je doma, vedľa vyhriateho bublajúceho kotla a pri bosých nohách jej neleží ich kocúr Lucifer. Z reality ju vytrhlo až zaklopanie na dvere a hlasné, jemne nahnevané zahmkanie. Adela sa strhla a uvidela riaditeľku Horváthovú, s rukami vbok a nahnevaným výrazom na tvári.

„Adelka, dohodli sme sa, že sa prezlečieš a prídeš sa najesť. Čo tu stále robíš?“

Dievčatko rýchlo zhodilo z hlavy bahniatkovú korunu a hodilo na ňu zvyšok maminých vecí.

„Áno, pani riaditeľka. Prepáčte, len som sa zamyslela,“ povedala.

Tá sa naďalej tvárila nahnevane. „V poriadku, počkám pri dverách, máš dve minúty. Príď a odprevadím ťa.“ Dvere opäť privrela.

Adela sa pozrela naspäť na črepinu rozbitého zrkadla, avšak teraz už videla len odraz svojho oka, ani stopa po mamke. Neskrývajúc sklamanie vložila zrkadielko do skrinky a prikryla ho polepenými kópiami knižiek Elixíry pre začiatočníkov a Kúzla a čary: Prehľadná príručka. Na vrch položila korunu z bahniatok, ktorá bola pre ňu azda najdôležitejšia.

Bola to jej najobľúbenejšia spomienka vôbec. Zelenú skrinku opäť zatvorila, ukryla pod posteľ a dôkladne zakryla prevísajúcou dekou. Usmievala sa. Cez hlavu si pretiahla svoje staré šaty a siahla do poličky pre nové, ktoré dostala od riaditeľky. Keď sa obliekla, vydala sa šuchtavým krokom za pani Horváthovou, čakajúcou za dverami. Poslednýkrát sa obzrela smerom k posteli, na ktorej bude spávať nadchádzajúce roky. Bola plná odhodlania odkryť všetky tajomstvá poslania jej mamičky. Štúdium oboch knižiek bude dobrým začiatkom.

„Ľúbim ťa, mami,“ zašepkala a vyšla von z miestnosti.

A tá to veru vedela, nech bola kdekoľvek. O svoju malú dcérku sa nebála. Jej malý zázrak sa v živote rozhodne nestratí.

***

Adela sedela v tieni košatého stromu a pozorovala mladšie deti pri hre. Nedávno oslávila trináste narodeniny a na život v sirotinci si už aj napriek jeho tŕnistým stránkam zvykla. Vo voľnom čase trávila veľa času v knižnici, kde hltala jednu knihu za druhou a sem-tam pomáhala s upratovaním. Pani Lietavcová, knihovníčka, bola príjemná staršia pani a s mladou dievčinou si postupne vybudovala pekný vzťah.

Adela vytiahla z vrecka na šatách bahniatkovú korunu po svojej mame. Dnes si chcela vyskúšať ďalší zo zázrakov, o ktorých sa dočítala v múdrych knihách. Keď si ju položila na hlavu, opäť sa cítila ako mocná elfka z románov toho pána Tolkiena, ktoré lúskala v poslednej dobe. Položila dlaň na chladnú zem, zavrela oči a snažila sa myslieť na to, čo chce dosiahnuť.

V hrudi pocítila nával príjemného tepla. Neprestávala a silou vôle ho nasmerovala do dlaní. Cítila, ako jej brnia končeky prstov a ako sa jej ježia jemné chĺpky na predlaktí. Tieto pocity o chvíľku vyprchali a pocit tepla v hrudníku a dlaniach pominul. Otvorila preto oči. Na svoj veľký údiv videla, ako sa jej pod dlaňami roztvárajú lupene desiatok malinkých sedmokrások.

Adela skrížila nohy v tureckom sede a nevychádzala z úžasu. Jej kúzlo neprestávalo a pokračovalo postupne ďalej. Rozhliadala sa vôkol seba a uvidela, ako zo zeme rašia hlávky hríbov, vyliezajú chrobáky, rastú ďalšie kvety a dokonca videla, ako sa pred ňou objavujú vajcia, z ktorých sa okamžite kľuli drobné vtáčatká. Tie roztiahli krídla a rozleteli sa na všetky svetové strany.

Užasnuto si obzerala všetko, čo stvorila jediným dotykom ruky. Konečne sa jej to podarilo! Toto kúzlo skúšala už takmer dva mesiace a jediným úspechom bolo doposiaľ vyčarovanie drobnej lienky, ktorá tam však podľa Adely bola už predtým a ona si ju len nevšimla. Teraz je všetko vôkol nej ale nespochybniteľne jej dielom! Len a len jej!

Na ruku jej zosadol jeden z vrabcov. Hoci štebotal ako obyčajné vtáčatko, na svoj úžas mu Adelka rozumela každé slovo.

„Poď, poď, potrebujeme ťa,“ čvirikal a náhlivo mával krídlami.

„Čo sa stalo?“ opýtala sa Adelka.

„Ešte nič, ale ak sa nepoponáhľaš, stane sa niečo strašné!“

Adela prikývla, nazula si topánky a rozbehla sa za vrabčiakom. Ten, stále zdesene vykrikujúc čosi o pohrome, priletel až k oknu nad Adelinou posteľou a začal naň ukazovať zobákom: „Tam, tam, pozri sa!“

Adela si stúpla na špičky a nazrela dnu. Vedľa jej postele kľačala Júlia a v rukách držala jej zelenú krabičku. Adelka si preľaknuto zakryla ústa a rozbehla sa. Musí dnu dobehnúť včas a zabrániť Júlii v tom, aby odhalila jej tajomstvo. Bleskovo preletela cez vchodové dvere a trielila ďalej.

„Dobrý deň, pani Horváthová,“ pozdravila riaditeľku, ktorá zrovna vychádzala z kancelárie.

„Žiadne behanie po chodbách, mladá dáma!“

Adela však nespomaľovala a v rovnakom tempe napokon vbehla aj do spální. Dychčala a chytala sa za bok. Júlia bola stále na kolenách a v rukách držala otvorenú zelenú skrinku, na očiach jej Adela videla nesmierne prekvapenie.

„Adela... ty?“ začala otázku, avšak v polovici jej preskočil hlas.

Tá pochopila, že zahmlievať nemá zmysel. „Koľko si toho videla?“ opýtala sa.

Júlia naprázdno preglgla. „Všetko,“ odpovedala.

Obe dievčatá prerušilo tichučké klopanie na okno. Na okenici tancoval Adelkin vrabčiak. Poslednýkrát zaťukal zobáčikom na okno a zrazu sa rozplynul v obláčiku prachu, ktorý sa trblietal v slnečnom svite.

„Aj to... to si bola ty?“ opýtala sa Júlia, neveriac vlastným očiam.

Adela k nej podišla bližšie. „Prosím, nepovedz to nikomu,“ poprosila svoju kamarátku.

Júlia sklonila zrak a nazrela do zelenej krabičky. Na okamih sa jej zdalo, že v úlomku zrkadla na dne sa na chvíľku mihol odraz oka, ktoré nespoznávala, keď však zažmurkala, znovu v črepine videla len samú seba. Pozrela sa na drobné dievča s plavými vlasmi stojace pred ňou.

„Nepoviem to ani živej duši, máš moje slovo,“ vydýchla.

Adela sa usmiala a podala jej ruku.

„Vidím, že musím tú krabičku schovať lepšie,“ povedala.

Júlia vstala a prikývla. „Poď, ukryjeme ju spolu,“ odvetila.

***

„Chutí ti to jedlo?“ opýtala sa Julka, pitvúc suchý plátok bravčového s akousi prapodivnou omáčkou. Hoci to prekvapilo mnohých zamestnancov, z oboch tak veľmi odlišných dievčat sa za niekoľko rokov, ktoré spolu strávili v detskom domove stali dobré priateľky. Júlia mala dosiahnuť v lete osemnásť rokov a zo sirotinca konečne vypadnúť. Podľa vlastných slov sa toho dňa nemohla dočkať. Adela jej to verila.

„Jedla som aj horšie,“ odpovedala a do úst si vložila ďalšie sústo.

Júlia vzdychla a prevrátila očami. Teatrálne napľula do taniera a zmietla ho rukou zo stola. Porcelán sa rozbil a tmavohnedá omáčka na kachličkách namaľovala abstraktný obraz ako od Pollocka, o ktorom sa Adela učila minulý týždeň. Strhla sa hlasná vrava a tri dievčatá z opačného konca miestnosti dokonca vykríkli.

„To si prehnala,“ sykla na ňu. „Zmlátia ťa.“

Júlia vyskočila na nohy a sebavedomo sa usmievala. „No a? Mne je to už jedno. Za chvíľu aj tak pôjdem do riti a už mi nebudú môcť nič.“

Adela len krútila hlavou. „Dúfam, že ma potom tam vonku počkáš,“ usmiala sa. Rozruch vôkol nich vôbec neutíchal a kútikom oka videla, že k nim bežia učiteľ a kuchárka s mopom.

„Nechápem, ako to tu dokážeš vydržať. Ako dokážeš byť taká pokojná? Veď toto miesto je blázinec!“ kričala Júlia. Učiteľ Sabo k nim konečne dobehol a chmatol ju s krikom za zápästie.

Adela neodpovedala a odkrojila si ďalší kúsok z mäsa. Júlia má opäť problémy, ale napokon bude v poriadku, tým si bola istá. Začala si plánovať program na popoludnie. Po prácach v knižnici sa pôjde prejsť do záhrady. Už teraz sa tešila na to, ako jej znovu budú pod podrážkami topánok svetielkovať kamenné chodníky, porozpráva sa s vtáčatami a dotykom dlaní nechá rozkvitnúť drobné kvety pri jazere. Ona už veru svoj spôsob, ako sa vysporiadať s nástrahami života v sirotinci objavila dávno a v duchu zaň ďakovala svojej mamičke každý večer.