Oblačná mačacia princezná

Venujem všetkým milovníkom zvierat a špeciálne mačiek. Sú to naši spolupútnici životom, vážme si ich a majme ich radi, lebo milujú nezištne a sú často lepší než my! Táto próza mi vyšla v jednom časopise, a hoci je to skôr magický realizmus než fantasy, snáď vás zaujme a zapáči sa vám.
Filmová história scifi
„Verím, že mačky sú duše vrátené na svet. Som si istý tým, že mačka by sa dokázala prechádzať po obláčiku, a neprepadla by.“
(Jules Verne)
oznam:
Hľadá sa modrá (sivá, ale vlastne modrá, však mi rozumiete) mačka, ktorá sa rada hrá s oblakmi, myslí si totiž, že sú niečo ako obrovské klbká. V prípade, že ju nájdete, prineste si rebrík, najlepšie maliarsky a opatrne ju zložte dolu, ak bude sama chcieť. Buďte opatrní kvôli vám, o ňu nemajte obavy, je ľahučká a obratná, ona nespadne. Skúste ju nalákať na rezne z marlína a šalát z lietajúcich rýb. Ako odmenu ponúkam krv zo svojho usmiateho srdca (zatiaľ je zachmúrené a krvi by ste sa v ňom nedorezali) a súhrn mojich ročných výplat.
Prikladám portrétnu olejomaľbu, nech viete ako vyzerá.
p. Pinťo
Keď sa dívate na oblaky (a dívate sa vôbec na oblaky?), dívajte sa pozorne. Stratila sa mi totiž mačka. Počuje na meno Aurélia Oblačná. To však neznamená, že ku vám príde, keď na ňu zavoláte. Má svoj rozum a je tvrdohlavá. Ale predsa len, skúste to, možno sa na vás usmeje šťastie.
Na rozdiel od ľudí preferuje však, keď je oslovená priezviskom. Nie, nevolám sa Oblačný, ak ste to sherlockovsky vydedukovali, to ako sa volám nie je ale vôbec podstatné, moja mačka mi hovorí jednoducho Pinťo, považujme to teda za meno rovnako dobré a vhodné ako to, čo mám uvedené v občianskom preukaze. Som teda pán Pinťo, prípadne ujo Pinťo, ak ste mladšie ročníky. Ale pamätajte; iba Pinťo, to úplne postačí, žiaden Pinťo Oblačný. Takým priezviskom sa hrdiť nemôžem. Aby bolo jasné, s Auréliou nie sme pokrvní príbuzní a nechcela sa nechať adoptovať, vraj mačka od istého veku už nepotrebuje rodiča, ale iba deti. A napokon, na pokrvnom zväzku až tak nezáleží, dôležitejšie je duchovné puto.
Ostatne, pravá mačka aj tak vôbec nevie, čo značí slovo pán. Jej pán? Pre istotu teda žiaden pán! Takže radšej ani nijaký pán Pinťo, dobre? Veď ona tiež nie je slečna Oblačná. Ak, tak skôr princezná. Oblačná mačacia princezná, tak sa sama občas tituluje, občas – vždy, keď má rozmarnú náladu. A to je presne každý utorok a štvrtok podvečer. Nevyhováram jej to, nesporím sa s ňou, neťahám ju z oblakov na zem. Mimochodom, ani by sa nenechala.
Môžem len vtedy zavolať: „Princezná, vaša výsosť,“ tu po oslovení vystrúham pukerlík, iba decentný, lebo Aurélia si možno potrpí na dvornú etiketu, ale nemá rada prehnané prejavy kurtoázie – naše kráľovstvo nie je predsa cirkus, zvykne hovorievať. A pokračujem: „Nechceli by vaše ctené labky opäť zostúpiť ku mne a kvietkom na balkón?“ Väčšinou ma ale odbije s tým, že muškátov sa dnes už prejedla a tohtoročné výhonky aj tak nestoja za veľa, je to vraj tak chudobný ročník, že horší ani nepamätá, a balkón sa jej už zunoval, že ho musím prestavať na lodžiu, a potom sa (možno) uvidí. Vlastne loggiu, dáva si pozor na správnu taliansku výslovnosť, pretože svoj pôvod odvodzuje až z ďalekej Florencie a mimoriadne si zakladá na svojom rodokmeni, ktorý vraj siaha až ku Mediciovcom. Osobne si myslím, že ten rodokmeň (raz mi ho ukázala) je nehorázny a naviac zle vypracovaný podvrh, ale nemám to srdce, ani tú odvahu jej to povedať. Podľa mňa jej v žilách koluje skôr habsburgská krv, ale že je to modrá krv, o tom niet pochýb.
Čo vo vnútri, to aj na povrchu; jej srsť je sivá ako dym, ktorý sa na jeseň dvíha k sivým dažďovým oblakom. A že sivá nie je modrá? Ha! Sivá je tak, že je až modrá. Ak neveríte, trochu prižmúrte oči, keď sa dívate na sivú, a ajhľa, máme modrú! Aj vonia modro. Ako vonia modrá? Tak ako nezábudka. Aj chutí tak, ako môže chutiť len modrá farba. A akože už len môže chutiť modrá farba?! Ako letný dážď. Ochutnali ste niekedy letný dážď? A bol kyslý, že? Tak si predstavte panenský letný dážď z preindustrálnej doby. Najbližšie, k čomu to môžem pripodobniť je chuť čírej rosnej vody. Chodili ste niekedy zrána či zvečera stáčať na lúkach rosu z nevädze? A že to rosné víno bolo výborné! Počkať, nič ste necítili? Vraj je rosné víno bez chuti? Nuž, je to chuť tak rafinovaná, že ju dokáže rozpoznať len špičkový someliér. A musí to byť someliér mačací.
Aurélia má modré aj oči. Akonáhle sa do nich zahľadíte... Ale to o láske na prvý pohľad predsa poznáte. Vedzte, že to nie je rozprávka!
„Ľúbim ťa!“ pošepnem jej každé ráno i každý večer. A ona sa neunúva odvetiť iné, než: „Mňau.“
Myslí tým: „Ja viem, ja viem, ale kde je ruža? Mám na ňu chuť! A kde zas nejaká ľúbostná básnička? Tak rada trhám papier!“ Potom sa pritúli, tak tesne sa ku mne primkne, že počujem tlkot jej srdca (chvíľu trvá, kým sa zladí s mojím), drsným jazykom mi líže viečko, ostrými zubami žuje ušný lalôčik a pradie tak silno, že sotva začujem ako nakoniec potichu odpovedá: „Aj ja teba.“ A vzápätí si povzdychne: „Ach, tragická láska sluhu Pinťa a princeznej Aurélie Oblačnej, och, to je ale romantické!“
Ešte dlho by som mohol hovoriť o jej zvyklostiach a návykoch, o čaji o piatej – poprosím si kvapku čaju do mlieka, o rybolove vtákov – prečo sa mi nechcú chytiť na chvost ako ryby rybárovi na háčik?, alebo o nočných áriách spievaných mesiacu – lebo len ten vie vraj oceniť jej hlasový rozsah, či o baletných vystúpeniach na hrebeni strechy – vietor a zvonkohra, tlieskajte, zaslúžim si aplaus! Ale nechám si to na inokedy, najlepšie na osobné stretnutie, niektoré veci je lepšie, keď vám predvediem vo vystúpení alá mačacia činohra alebo Teatro Felis, ako keď ich opíšem slovami. Teraz je dôležité vyrozprávať príčiny vzniku inzerátu.
Už dlhšie, či lepšie povedané odjakživa, priťahovali Auréliu oblaky. Mohla na nich svoje prenádherné oči nechať. Vpíjali sa do nich, prepaľovali ich, vábili a hypnotizovali a atď. A koho čo? Čoho čo? Oči oblaky či oblaky oči? Ťažko povedať, ale asi sme si my dvaja, Pinťo a Aurélia, neboli súdení, to oni (jej oči s oblakmi) sa navzájom zasnúbili. Neviem čo jej tie oblaky nasľubovali, ale podľahla ich čaru. Zavše som videl, ako sa vydriape na ten najnižší, ktorý zvykne drzo zostupovať až na úroveň druhého poschodia našej miniatúrnej bytovky a lenivo, no pritom zvodne sa krúti okolo balkóna. Od neho vystúpi na ten vyšší a ešte vyšší a ešte vyšší, a ešte... Až ju vidím len ako pableskujúcu modrosivú machuľku splývajúcu s cukrovou oblačnou vatou. Vtedy som na ňu volal, aby si dávala pozor, a aby sa čo najskôr vrátila. Ale odchádzala čoraz častejšie a jej oblačné plavby trvali čoraz dlhšie. A ja som za ňou nemohol, človek je priťažký na to, aby ho oblaky udržali.
Raz sa nevrátila...
A ja som čakal. Napísal som inzerát. Dal som ho všade, do novín, na internet, na každý strom, na každú strechu, len na oblaky sa mi ho nepodarilo prilepiť... a úfal som sa, že čoskoro príde odozva, veď i ona sama vie čítať!
A tak som stále čakal. A ona sa nevracala.
Kamarát mi nedávno povedal, že sa mám prebrať, že predsa žijem vo svete, v realite. A podobné čudné a záhadné reči viedol. Po tom, čo ale prehlásil, že dávno ju isto čosi zrazilo, že aby som sa dal dokopy, nebol smiešny, trápny a začal sa konečne správať ako dospelý, ktorý predsa nemôže byť tak chorobne naviazaný na nejaké hlúpe a tupé a zbytočné zviera, nepovedal som na to nič. Iba som mu dal päsťou do brady. Potom som sa otočil a odišiel. Nie domov, ale opačným smerom. Ale raz som sa musel vrátiť...
A tak cestou domov:
Som stretol malého strakatého kocúrika. Bol sám a bol smutný. „No poď, pridaj sa ku mne, ak chceš,“ nabádam ho. Chcel.
Keď som ho doma česal a umýval, zahľadel som sa mu do očí. Uvidel som v nich oblaky.
„Teda si napokon prišla,“ povedal som a pobozkal som ju/ho na vlhký ňufák.

Goran

Goran
Som priateľ zvierat, nie som pyšný na to, že som človek, ako mnohí iní ľudia. Chcel by som byť vtáčikom, ale zaľubujem sa do mačiek. Vo fantastike hľadám mýtopoetiku, odraz dokonalej krásy, ktorá nie je z tohto sveta, pocit zázračna a večnú túžbu po dobrodružstve.

Diskusia

Terry Chrapúňzel
Mali sme psa. Volal sa Thor. Mal žiarivo plavú srsť a zbožňoval búrky. Dožil sa úctyhodných šestnásť rokov. Opustil nás pred dvoma rokmi na Hromnice. No doteraz sa mi počas búrok zdá, že s každým hromobitím počujem jeho dunivý štekot. Ozýva sa kdesi zhora - z oblakov. Dúfam, že je môj malý hromovládca medzi svojimi bleskami šťastný.
Ďakujem, Goran, za príjemný čitateľský zážitok. Príbeh o oblačnej princeznej ma zahrial pri srdci :3
20.04.2022

Goran
Ja ďakujem Tebe za komentár, dojal ma.
Raz sa s našimi priateľmi stretneme, nič nekončí, všetko JE.
21.04.2022

ama_rilla
Nie som si síce nijak zvlášť milovníčka mačiek, ale táto poviedka ma potešila a zahriala pri srdiečku. Veľmi pekné, Goran. Myslím, že takéto rozprávkovo-mýtické príbehy ti idú.
01.05.2022

Goran
ďakujem! V tomto (reálnom) svete sa potácame, hľadáme a viac strácame ako nachádzame, preto vždy láska a krása, toľko potrebné pre život vedia pomôcť. A zvieratká ľúbia verne a nezištne.
02.05.2022
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.