Krajinou sa ozval výkrik. Plný strachu a bolesti sa zlomil až do neľudského revu.

Bojan sa prudko prebral zo spánku. Na studenom čele sa mu rosili kvapôčky potu. Pod vrstvou kožušín na prostom lôžku mu bola odrazu akási zima. Pohľadom preletel po izbe. V mihotavom jase plameňov, z ohniska uprostred miestnosti, uvidel spiacich členov svojej rodiny. Desana nerušene spala vedľa neho, malý Dejan spokojne ležal obďaleč.

Jedna posteľ však zívala prázdnotou.

„Blažej?“ šepol vystrašene pán domu a pristúpil bližšie.

Po staršom synovi nebolo ani chýru.

Bojan prežrel hrču, ktorá sa mu urobila v hrdle. Náhlivo sa nasúkal do ľanového kabátca, obul kožené krpce a naponáhlo si na plecnatú postavu prehodil plášť z diviačej kožušiny.

Schmatol fakľu zo steny, širočinu s dlhým poriskom od narúbaných klátov a pobral sa k dverám. Na polceste sa ešte zastavil a hodil okom po spiacej žene. Chvíľu zvažoval, či ju zobudiť.

Nakoniec neisto vybehol von sám.

Kotúč mesiaca žiaril na oblohe. Obklopený tisíckami hviezd vrhal striebristý svit na zasneženú krajinu.

Zamrznutý sneh pod Bojanovými rýchlymi krokmi ticho vŕzgal.

„Pri Perúnovi, to je kosa.“ zaškrípal namosúrene zubami. Preklínal všetkých nočných besov a najmä zimu, ktorá ho hrýzla na každom kúsku tela.

Vo vrstve čerstvého snehu zazrel pár stôp, ktoré od ich zemľanky viedli kamsi do krajiny. Schuti si zanadával a vydal sa ich smerom. Predsa len sa trocha upokojil. Prvotný strach o syna vystriedal poctivý otcovský hnev.

„Ja toho sopliaka roztrhnem!“

Synove kroky ho viedli okolo zamrznutej bystriny. Po nejakom čase si všimol ďalší pár stôp, ktoré sa v snehu objavili akoby z ničoho nič a sledovali tie Blažejove.

Rozhodne nevyzerali ako ľudské. Boli tak dva krát väčšie ako jeho vlastné. Príliš veľké na obyčajné zviera. Rozložité a zakončené dlhými pazúrmi.

Bojana premkla zlá predtucha. Sekeru v ruke zovrel pevnejšie a pridal do kroku.

Nakoniec sa ocitol až v riedkom lesíku. Brezy bez listov stáli v kruhu okolo a len sa ticho kývali v studenom vetre. Býval v tejto doline už dobrých desať liet, no jakživ toto miesto nevidel. Uprostred stromov zo zamrznutej zeme vyrastal čierny kamenný zub. Mesiac sa na jeho lesklom povrchu odrážal ako na vodnej hladine. Stopy končili priamo pre ním.

„Pri bohoch... “ Bojan zabodol horiacu fakľu do snehu a neisto sa obzeral na všetky strany. „Blažej, kde si?“ skríkol do mĺkveho šera vôkol.

Odpovedalo mu len ticho.

Podišiel ku kameňu a trasúcou rukou sa dotkol jeho povrchu. Na koncoch prstov pocítil čosi teplé, vlhké a mazľavé.

„To je krv, pri Perúnovi!“ zvreskol a zaspätkoval.

Kútikom oka zachytil mohutný čierny tieň, ktorý prebehol medzi stromami. Sprudka sa otočil. Zovrel širočinu do oboch rúk a snažil sa zaostriť zrak.

Priamo pred ním sa objavil ozrutný tvor. Z nozdier besa s medveďou hlavou vychádzali chumáče bielej hmly. Očí planuli žltým ohňom a a po tesákoch v rozdžavenej tlame stekala čierna krv.

Krajinou sa ozval výkrik. Plný strachu a bolesti sa zlomil až do neľudského revu.

Desana sa prudko prebrala zo spánku.