Zlatá horúčka

.
Filmová história scifi
„Boha tvojho, to ale bolí. Keby som vedel čo ma v tom smradľavom meste čaká, nikdy by som za tebou nešiel,“ sťažoval sa trpaslík.
„A čože ťa tak rozčúlilo kamarát? Vari si sa ráno prebudil s plošticami v posteli?“ zaujímal sa Gono. Namrzený trpaslík nemal náladu rozoberať problém, ktorý ho sužoval no nevedel si s ním dať sám rady: „Človeče, to vaše jedlo mi nerobí dobre. Najprv ma bolelo brucho. To sa dalo zvládnuť. Ale teraz, teraz ma bolí zadná časť tela a nemyslím päty.“
„Ale Grochi, chceš mi povedať, že nezdolného trpaslíka pokorila ľudská kuchyňa? A čože si jedol, štipľavé a korenisté dobroty?“
„Nie, len nejaké pečené mäso, potom varené mäso, nejaké ryby a guláš.“
„Hmm, žiadna vláknina. A nesedel si na studenom?“
„To hej, bolo mi pohodlnejšie na poctivom kameni, než na tých úzkych ľudských stoličkách. Sú tak vratké až mám strach do ktorej strany ma vykotí prv. Ale nebol mi až tak studený, dal som si poriadne pálenky ku pivu.“
„Viem si domyslieť čo ti asi je.“
„Ak áno tak vrav, ale potichu človeče, v tomto hostinci majú všetky izby dier ako rnogovia detí.“
„Najskôr budeš mať zlatú žilu.“
„Kamarát, keby som ju mal, nesedím v tejto diere. Mám svoj podhorský trpasličí palác a peknú ženušku, alebo pät k tomu. A ako súvisí zlato s boľavou riťou? Tak to bolí akoby mnou prešiel ježko a nechal vo mne svoje pichliače.“
„Zlatá žila je len pomenovanie pre hemeronidy, hamerodidi, tak nejak. Keď sa ti pri tlačení poraní pokladnička a potom máš takéto bolesti.“
„Prestaň už s tými ľudskými personifikáciami, metaforami a anállógiami. Aká zase pokladnička. Teraz musím myslieť okrem toho, že asi začnem spať postojačky aj na to, že sme takmer na mizine.“
„Ako chceš Grochi. Tak jednoducho si si poranil zadok silným tlačením. Malý kúsok z tvojich vnútorností vyšiel von z tela a robí ti bolesti. Ľudia to liečia častým umývaním a hojivými masťami. Niekedy, keď to nemáš silne opuchnuté, pomôže vrátiť ten kúsok čo je von, naspäť dnu.“
Trpaslík sa zatváril šokovane, akoby ho nachytali pri hanebnom čine. „Chceš povedať, že si mám do zadku niečo napchať?“ Odišiel k oknu, aby ukryl ďalšie emócie, odhaľujúce jeho pocity. „No hej, umyješ si to v teplej vode, jemne osušíš. Potom vezmeš krém na homodeloidy, natrieš si boľavé miesto a skúsiš ho opatrne prstom natlačiť... hmmm, dnu.“
„Hneď ma nič nebolí. Okamžite ma to prešlo človeče. Môžeme sa vydať na cestu do hôr ako sme plánovali,“ nadhodil chytro Grochi. Tváril sa extra čiperne, akoby mu bolo vlastne veľmi dobre a mohol sa vydať kamkoľvek na svete.
„Počúvaj ma, to nie je hanba. Ak to neošetríš, môže sa stať čokoľvek. Najprv ťa každé vyprázdňovanie bude bolieť ako by si kadil nože. Potom sa ti môže urobiť aj zápal a počul som aj o ľuďoch, čo na to zomreli.“
„Povedal som, je mi už dobre!“
„No dobre, ale keď tomu náhodou podľahneš a felčiar obhliadne tvoje telo za účelom zistenia úmrtia mladého trpaslíka, budeš mať hanbu. Rozšíri sa pravá príčina smrti a tvoji krajania uvedú do knihy dejín ako si skonal na citlivú riťku.“
„Tak kde zoženiem tú masť?“
„No tuším by sme mohli pozrieť alchymistu alebo lekárnika. Istotne nejakú budú mať elfovia z Voňavej štvrte.“
„Takže elfovia budú vedieť o tom, že ma bolí zadok? Zošalel si? To sa radšej skántrim vlastnou sekerou, alebo dám zožrať psom. Takú hanbu by som neustál. Veď ešte aj môj rod by ma vydedil, ako nejakého goblina. Nie, nie. Obleč sa človeče ideme k lekárnikovi.“
Dvojica opustila pohodlie izby a vydali sa do chladného jesenného rána za dobrodružstvom. Boli odhodlaní získať vzácny artefakt, v podobe mocného lieku na chúlostivé problémy. Dážď dopadal na kamenné domy a blatistú zem. Do dvojice dobrodruhov sa opieral ľadový vietor, no žiaden živel nemôže zastaviť odhodlanie statočného hrdinu. Navyše ak je odmenou za všetko to súženie úľava od príšernej bolesti v zadku. Lekárnik mal dvojposchodový dom, s veľkým oknami. Privítal ich vcelku úctivo: „Dobré ráno páni, čím vám smiem poslúžiť?“
Gono hneď prešiel k veci: „Mám problém so zlatou žilou, potrebujem nejakú masť.“ Grochi sa tváril nezúčastnene, len si obzeral rôzne fľaštičky vo výkladoch. Vlastne dokonale zahral cudziu osobu, ktorá sem celkom náhodou prišla v ten istý čas ako henten chlap s podivnými problémami. „Pane bohužiaľ nepomôžem vám. Nemám potrebné byliny a stužený tuk, potrebné na výrobu daného lieku. Priznám sa vám, von v poslednej dobe vystrájajú aj iné živly, kriminálne. Ja, aj kolega alchymista sme terčom, povedzme zasraného vymáhania. Alchymista nemá dosť peňazí na suroviny, preto mi nevie dodať materiály. A elfovia akoby každým dňom zvyšovali sumy aj na steblá trávy z ulice. Mám tu ešte nejaké masti na popáleniny. Alebo tablety na bolesť. Niečo na krátkodobú úľavu, ale ak chcete váš krém na hemeroidy, potrebujem dubovú kôru a tuk.“
„To si nemôžem tú dubovú kôru vopchať do zadku a hotovo?“ opýtal sa znenazdania Grochi a hneď mu došlo čo vykonal.
„Nie ja ale človek, to on má zlatú horúčku. Ja, ja mu len robím ochranku.“
Gono si pretieral oči a krútil hlavou. „Ak vám donesieme potrebné veci, za ako dlho bude krém hotový?“
„Na počkanie.“
„Dobre tak mi dajte niečo na bolesť a vrátime sa až budeme mať čo treba.“
„Kamarát, ty sa prezradíš sám a ja tu za teba nastavujem vlastný krk, či skôr zadok.“
„No tak človeče, stať sa to môže hocikomu. Vieš, aký som dnes nesvoj. Dáš mi ten liek na bolesť?“ Trpaslík sa po užití lieku začal cítiť o niečo lepšie. Ale od ideálneho stavu to malo ďaleko.
„Kam zájdeme prv? Neviem kde by sme zohnali tuk a na byliny máme málo peňazí,“ prehovoril človek zamyslene.
„Ľahká voľba, skočíme po krku darebákom vymlátime z nich dušu, vezmeme im peniaze a nakúpime u elfov byliny.“ Tak sa aj vydali do zákutí dažďom bičovaného mestečka. Netrvalo dlho a narazili na pár darebákov. Vybavili hneď dve veci. Zistili kde sa nachádza skrýša šéfa vagabundov a zbavili ulice pár nadbytočných živlov. Cesta do pelechu zloduchov bola vystlaná nožmi, mečmi, lukmi a obuškami v rukách nie práve ctihodných občanov. Gono a Grochi im dohovorili fyzickým spôsobom, o možnosti alternatívneho spôsobu života. Pritom občas niečo kvaplo, čvachtlo, dokonca odpadlo z miesta, kde dovtedy pevne držalo. Hlavne Grochi postupoval vpred za svojím cieľom, akoby mu horelo za pätami. Alebo o niečo vyššie. Už samotnou cestou sa im podarilo vyzbierať milodary od ochotných dobrodincov, so zmeneným názorom na život.
„Počuj Gono, hádam už máme dosť prostriedkov aj bez toho, aby sme pokračovali ďalej. Nestrácajme čas, poďme rovno za elfami.“
„Si si istý? Práve som sa dostal do švungu a keď to tak pekne ide, aj s peniažkami, no bolo by mi ľúto prestať.“
„Nepočul si nikdy, že v najlepšom sa má prestať? Hybaj preč odtiaľto, ak chceš vrátime sa potom. Ako mi bude lepšie.“ Grochi sa zamračil a rýchlo zutekal za roh. Jeho spoločník začudovaný, o čo ide, mu bežal v pätách. „Vypadni odtiaľ!“ ozvalo sa spoza roha. Keď tam ono nazrel, zbadal čupiaceho trpaslíka, hneď vedel ktorá bije. Vrátil sa teda do uličky a trpezlivo čakal. Od miesta kde sa Grochi nachádzal vychádzali všelijaké zvuky. Niektoré podobné vode liatej z vedra rovno na podlahu. Iné ťažšie opísateľné. Nadávky však boli hlasné a zreteľné. Ich variácia bohatá. Gono polovicu výrazov ani nepoznal. To čo poznal by stačilo na vyvretie svätenej vody v najbližšom kostole. Keď sa trpaslík vrátil, pôsobil strápene a vyčerpane. „Poďme už za tými elfami lebo sa mi prepadnú črevá do čižiem.“
Človek len prikývol a vyrazil požadovaným smerom. Elfská štvrť bola úchvatná. Samé vysoké vežičky, klenuté okná mostíky a spájacie arkády. Navyše to bola skutočne voňavá štvrť. Na zemi žiadne blato a splašky ako inde. Dážď ustal, vďaka čomu sa na uliciach začali zjavovať väčšie počty osôb. Stráže tejto štvrte boli taktiež elfské, preto rýchlo a vecne zisťovali kam majú človek a trpaslík namierené. Akonáhle sa dočkali odpovede, prejavili vysokú ochotu zaviesť ich k určenému cieľu.
Takmer ako by ich tu nechceli a radi by sa návštevníkov čím skôr zbavili. Bylinkárka mala prekrásny otvorený stánok s rastlinami rôzneho druhu vystavenými na okrasu. Bola to pastva pre oči rovnako ako pre nos. „Dobrý deň krásna pani. Prišli sme k vám zakúpiť isté byliny, pretože nášho priateľa lekárnika sužujú isté problémy s živlami. Aj keď je možné, že v súčasnej dobe sa mu tento problém o niečo zmenší.“
Bylinkárka bez výrazu odpovedala zvučným hladom: „Ja nie som žena. Viete aspoň aké byliny potrebuje?“ Elf na sebe nedal nič poznať. Ale návštevníci sa tvárili trochu zahanbene.
„Tak teda vznešený pane, prosím o vaše odpustenie. Vaša krása sa vyrovná hociktorej spanilej princeznej,“ prehovoril Gono, začo mu Grochi nakopol holeň.
„Nerozprávaj blbosti, vybav obchod a padajme,“ drsným tónom zašepkal Grochi spoločníkovi.
„Budem sa tváriť, že som nič z toho nepočul. Tie byliny prosím, ich názvy ak to nemáte napísané.“
Podali mu krátky zoznam a Grochi dodal: „Hlavne tú dubovú kôru.“
„Ahá, niekto tu má intímne problémy,“ zasmial sa elf. Grochi takmer vyletel z kože kým ho Gono nezachytil. „Ja ti utnem tú tvoju ženskú gebuľu a z lebky si urobím chránič intímnych partií! Nebudeš sa smiať keď ti z diery kde si mával oko bude trčať môj bimbas!“
„Pokoj kamarát! Pokoj! Veď to nehovoril o tebe, tak sa neurážaj.“ Gono odtiahol Grochiho pred obchod a nechal ho tam čakať. Stráže pozorne sledovali situáciu a zbrane mali pripravené. Ich postoj doslova kričal: „Siahni na zbraň a si mŕtvy!“
Grochiho výstup spôsobil prudký nárast ceny tovaru. Našťastie to dokázali pokryť ich ranné zárobky. No inak boli na mizine. Možno sa skutočne vrátia k plánovanému rozhovoru s pánom lotrov.
Než opustili elfiu štvrť, Grochi si doprial ešte jedno uvoľňujúce sedenie v niečej záhradke, keď ich stráže nechali tak.
„Stavím sa, že tie voňavé ženské s mužskými partiami majú oveľa radšej, keď im do zadku niečo lezie, ako keď len vychádza.“ Gono sa znechutene zamračil.
„Kamarát, ja s tebou fakt súcitím. No prestaň už byť tak nechutný. Kontroluj svoje nálady a slovník, lebo ťa nechám tak. A pomôž si ako vieš.“
„Bez teba by som sa do takej hanby nedostal človeče!“
„Bezo mňa by si sa trápil každým dňom viac a mohol strašne ochorieť. Ja sa ti snažím pomôcť.“
„Načo mi je život, ak ho mám žiť v hanbe a posmeškoch?“
„Keby si večne neskákal do mojich rozhovorov, nik by ani len netušil, že máš nejaký problém. Najlepšie urobíš, keď už ani necekneš.“
Ponáhľali sa za alchymistom, vyzdvihnúť zvyšok potrebných vecí. Potrebovali hlavne masť, no minuli sa im peniaze a dúfali, že výmenou za bezpečné doručenie materiálov k lekárnikovi, sa im alchymista odmení. Nečakane však narazili na partiu pánov, z ktorých páchlo násilie.
„Ráno ste mi tu trochu vyvádzali. Moji muži prišli k nečakanej úhone. Vzhľadom na vysoké ceny ošetrení v dnešnej dobe som bol nútený prepustiť ich, „prehovoril nevýrazný chlap v centre toho zhluku darebákov.
„Keby ste nedrancoval lekárnikov a iných obchodníkov, nebolo by ošetrenie také drahé,“ odpovedal mu Gono.
„Chlapi, choďte...,“ Grochi spustil ďalší výlev pocitov ako pri drepení a na tvári sa mu značil pocit čírej agónie, „alebo vypadnete z cesty, alebo vás na mieste pozabíjam. Bolo by mi jedno aj keby som tu zgegol sám, len to už nenaťahujte.“
Darebáci nemali vôľu nikam chodiť. Takže im Grochi pekne po jednom pomohol v prechode na oný svet. Gono sa zapájal len tak okrajovo, aby sa nepovedalo. Napadlo ho, že užitočnejšie bude zbierať finančné prostriedky zanechané darebákmi na materiálnom svete.
Trpaslík bol ako mladý žnec na malej lúčke, tešiaci sa za milou. Behom chvíľky všetko ľahlo.
Mešce sa im zas naplnili, darebákov už viac nebolo, ostávalo len rýchlo dobehnúť k alchymistovi. Mestská stráž do tých končín veľmi nezachádzala, zo strachu pred smrteľným nebezpečenstvom. Takže dobrodruhom nehrozila ani len pokuta za znečisťovanie ulíc. Telá neskôr potichu zmizli a viac sa o tom nehovorilo. Všetci boli radi, že je na uliciach zase čisto a bezpečne. Výprava k alchymistovi bola plodná a návrat k lekárnikovi bol triumfálny.
Dostali artefakt Grochiho potrieb a túžob. Preto sa šťastne navrátili do hostinca. Gono rozkázal napustiť vaňu horúcou vodou a vysvetlil Grochimu ako má postupovať. Sám sa vybral objednať si výdatné jedlo. Po takom dopoludní si ho veru zaslúžil. Grochi bol v kúpeľni zhruba hodinu. Po návrate vyzeral pokojnejšie, ale neisto. Človek už popíjal pivko.
„Ako si vravel, vyumýval som sa tam dole. Potom sa osušil a tak. Nakoniec som si dal tú masť na boľavé miesto. Ale keď som sa ho snažil zatlačiť a ver mi, že ak to niekomu povieš, rozsekám ťa na kúsky a nechám vranám. Keď som sa snažil zatlačiť to, tam dnu, ono to vyskočilo zas von. Dal som tam viac tej masti a znova tlačil, no stále to vyskočí von. Prečo?“ Celý čas sa snažil tváriť akoby nič. Ľudia na okolo si ich rozhovor nevšímali.
„Vieš, niekedy to fakt môže trvať aj týždeň kým sa to zahojí. Aj s krémom. Možno by to urýchli čípok, netuším kedy ti to odpuchne. Nechceš to ukázať felčiarovi?“
Trpaslík sa pritiahol bližšie k človeku ako by mu šepkal trasu k pokladu: „Ráno si vravel že to zmizne s krémom. Teraz mám nejakému babrákovi ukazovať, čo nevidela ani moja matka odkedy mi dala dole plienky? Ja ťa tu asi zaškrtím. A čo je ten čípok?“
Gono mu to stručne vysvetlil, ale pohľad v Grochiho očiach prezrádzal, že je čas urýchlene opustiť miestnosť.

Grimbur

Grimbur
Memento mori amor fati.

Diskusia

WriterInTheDark
Naozaj som sa pobavila :D Nemám čo vytknúť, nič ma nerušilo ani po štylistickej stránke. Dej je vtipný a všetko dobre opísané. Trpaslíka si predstavujem úplne ako z pána prsteňov a človek je pri ňom naozaj trpezlivý :)
Nikdy by ma nenapadlo, že sa mi bude páčiť príbeh o zlatej žile (alebo horúčke?) :)
11.09.2021

BocianSara
Mrzí ma to ale ja som až taká nadšená nebola. Napísané je to dobre, páčil sa mi nadnesený tón. Možno mi chýbali trošku podrobnejšie popísané boje, takto si ich len preletel ako keby sa nič nestalo. Aj cesta za masťou na hemeroidy by bol celkom dobrý nápad. Ibaže postavy sú naozaj veľmi stereotypné - mrzutý trpaslík a elf, ktorému ako urážku nevieš určiť pohlavie. V tomto ja osobne hľadám už niečo originálnejšie a nezachránil to ani človek, ktorý bol jasne z nášho sveta presunutý k nim. Ale som zvedavá, čo nám ponúkneš nabudúce :)
11.09.2021

Zlodejisnov
Súhlasím s obomi komentármi. Bolo to zábavné a zároveň stereotypné. Jemné osvieženie v podobe rozdielov by bodlo. Celkovo mi to pripomínalo dragon age alebo proste RPG hru. Vzali quest, šli po suroviny na viac miest, tam ich prepadli banditi, ktorých pozabíjali. Nejako mi tento štýl až tak nevadí, no prečo by sa mestská stráž bála pár banditov, keď ich oni dvaja premohli ako nič? Skôr by mi sedelo, že do tej časti nechodili, pretože tam bola spodina, ktorá ich neplatila tak, ako boháči v centre mesta. Inak celkom zaujímavé a len pre doplnenie, ubrať z bojov neznamená úplne ich vynulovať :D
12.09.2021

Terry Chrapúňzel
Ha! Tak to ma poser!
Momentálne čítam Hradbu západu - násilie je v nej opisované extrémne explicitne, priam so sadistickým potešením. Preto mi nonšalantný mámvpičizmus, s akým boli bojové scény v tejto poviedke naschvál odfláknuté, prišiel ako svieži závan vetra na zaprdenej latríne.
Rovnako ma pobavila aj analógia s RPG a to hneď z dvoch dôvodov. Jednak fantasy poviedky, zvlášť tie amatérske, občas vyzerajú, akoby niekto sucho spísal svoje zážitky z nejakej hry, a jednak preto, že občas niektoré questy v erpégéčkach naozaj dosahujú svojou stupiditou úroveň zháňania dubovej kôry na boľavú trpasličiu riťku. Čítať, ako si niekto z toho robí prdel, ma úprimne rozosmialo.
A trpasličie a elfské stereotypy by síce v serióznej poviedke pôsobili trápne, do komediálne ladeného textu však pasujú ako šerbeľ na riť.
Poviedke dávam desať dubových lístkov z desiatich.
12.09.2021

Grimbur
Terry je man of culture. Tvoj komentár presne ako americký policajt trafil do čierneho. Zhodou okolnosti som cital nedavno Navrat krala a sam Tolkien ma inspiroval odje... vsetku akciu. A k otazke ineho pana, ako dokazal trpajzel rozrubat celu mafiu. Gotrek zabil absolutne vsetko co sa mu postavili do cesty aj ked to bolo over 9000. A to mu z riti netrcala zapalena hrca. Nakoniec len dodam, tato poviedka bola mienena len pobavit, nie zmenit zivoty citatelov svojou hlbkou. Kazdy vas usmev pri jej citani je pierkom do mojich anjelskych kridel. :D
12.09.2021

HB
Zábavné a relatívne dobre napísané. Predchádzajúce komentáre majú čo to do seba, ale táto poviedka je oproti tvojej predchádzajúcej výrazné zlepšenie sa po všetkých stránkach. Nenútený tón tomu svedčil, steretypy by som asi úplne neriešil, lebo do takejto nevážnosti celkom pasujú. Vadila mi priama reč, osobne som strašne citlivý na jej prirodzenosť a tvoja priama reč v tejto poviedke znela neuveriteľne strojene. Často spomínam to známe pravidlo: povedz si to nahlas a opýtaj sa samého seba, či by tak niekto rozprával v rozhovore s iným človekom/trpaslíkom/whatever .
Oceňujem vtipy! Fakt som sa viackrát pousmial a pokrútil hlavou (ty anállógia).
Hodnotím výrazne lepšie ako tú minulú a dávam pekný počet bodov. :)
15.09.2021

Goran
Tiež som v dobrom prekvapený. Humorné poviedky Ti idú lepšie ako vážne. A táto bola oveľa lepšia ako minulé. Len som mal trochu pocit už videného, keďže raz si tu už podobné zadnicové srandičky a fekálny humor mal. Drží sa to však ešte na hranici vkusu a musím uznať, že je to naozaj zábavné a miestami i veľmi zábavné. Rôzne slovné hračky a fórky sa podarili. A nie je to vôbec zle napísané, aj keď by sa dalo na technicko-remeselnej stránke ešte zapracovať.
V tejto súťaži sme mali už asi všetky úrovne humoristickej literatúry. Luca prišla s jemným humorom, nadsádzkou a iróniou, bolo tu aj rýdzo komediálne futbalové číslo, toto je zas poriadna groteska. Povedal by som, že zachádza až do parodickej roviny, to sa mi na tom páčilo najviac a dalo tomu všetkému nový rozmer. Krásnym spôsobom si to uťahuje zo stereotypov (preto tu stereotypy vôbec nevadia, práve naopak) všetkých tých fantasy rodokapsov, toho "čtiva" do vlaku, ktoré pripomína spísaný zážitok z hier na hrdinov.
Paródie ale majú jedno negatívum: sú závislé na predlohe, ktorej sa tak milo vysmievajú.
Ich definíciou je tiež to, že nech sú už akokoľvek zábavné, ostávajú väčšinou v rovine ľahkého čítania, jednoducho kratochvíle, ktorá rýchlo vyprší zo spomienok a okrem smiechu čitateľovi už nič iné neprinesie. Je to málo alebo to bohato stačí? Sám tvrdíš, že si nechcel nič iné ako len pobaviť. Ja od literatúry čakám viac, ale sem-tam aj takéto spestrenie poteší a parodická poloha ukazuje, že sa nemusí jednať len o strelenú drolériu.
16.09.2021

Goran
Tiež chcem podotknúť, že to ako si obišiel súboje a podal ich laxným a pritom veľmi vtipným opisom, je mimoriadne dobrá fintička. Mne sa to páčilo a zabavil som sa na tom.
16.09.2021

Smrtislav Pierko
S týmto nápadom si nakopol zlatú žilu :D
Ako paródia to vynikajúco fungovalo. Taká prkotina jednoducho musí byť jasná a priamočiara. Ale musím zase vyjadriť aj svoje sklamanie lebo od návštevy lekárnika to odrazu nabralo až príliš rýchly spád a mal som pocit akoby som bol ukrátený o parádne hlody pri rúbaní plevelu. Dodnes mám v pamäti priam epickú poviedku "Divopivo" z antológie "Sorry, vole, error", ktorá aj napriek svojmu väčšiemu rozsahu dokázala poriadne rozvibrovať bránicu. Zhodou okolností tam tiež išlo o trpasličiu česť :D
Rozhodne to bol veľmi dobrý počin z tvojej strany. Ďakujem za hefnú dávku humoru :D
18.09.2021
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.