Nie jediná
Už som niekým iným.
Niekým silnejším.
Už nikdy nebudem pes.
Keď som prechádzala, tak sa sem tam ozval brechot psa za bránkou. Väčšina sa však so strachom ukrývala. Báli sa búrky, ktorá sa mala čo nevidieť spustiť. Zatiaľ nepršalo. Blesky pretínali oblohu, vždy nasledované vzdialeným treskotom hromu. Bála som sa búrok, rovnako ako psy. Bola som však dosť nahnevaná a smutna aby som to ignorovala a kráčala naspäť domov. Neponáhľala som sa však. V ušiach som mala slúchadlá a v nich mi nahlas hrala hudba. Smutná. Melódie plné bolesti, ktoré vedeli zložiť iba tí, ktorí tú bolesť mali v sebe. To mi ešte viac prehlbovalo zlú náladu a sklamanie. Ruky som mala vo vreckách a pri chôdzi uvažovala.
Závidela som týmto ľuďom. Ich domy, drahé autá, dokonca aj psov. Mala som devätnásť rokov a celý život pred sebou. Stále som chodila do školy a s mojimi známkami budem pravdepodobne robiť predavačku v potravinách. Ako mi so zlosťou vždy vraveli fotrovci, keď som im ukazovala známky alebo došli z rodička. Kedysi, nie dávno mi takmer všetko zakazovali. Punkovú hudbu, oblečenie, dokonca aj kamarátov a hlavne frajerov. Nič nebolo dobré, nikto nebol dosť dobrý. Hlavne ja nie. Nedávno však nado mnou iba mávli rukou. Starým došla trpezlivosť. Povedali že dokončím školu a mám vypadnúť k frajerovi, teda už asi bývalému. Mal 27 a býval u rodičov. Naši mi však ponúkli aj ďalšiu možnosť. Presťahujem sa do malého bytíku. Zaplatia nájom na pol roka a mám sa starať sama o seba. To bolo chvíľu potom, čo mamka zistila, že som jej zobrala sto eur z peňaženky. Obaja dostali hysterický záchvat. Obaja ma zbili a ja som chodila týždeň s monoklom.
,,Skurvený svet” kríkla som so slzami v očiach, odplula som si a bedovala nad tým ako môže byť svet tak zameraný na to až sa mám zle.
Všetko zlé okolo so mnou akoby súviselo. Kompletne sa mi sral život a čurák stále vypisoval úchylné správy hentej kurve. Jeho bývalej. Jeden krát som mu odpustila. Potom mi došlo že ma nemiloval. Iba ma klamal. Len pred pol hodinou som bola s ním, objímali sme sa a hovorili si ako sa milujeme. Keď odišiel do sprchy, tak som neodolala. Zobrala som mu mobil, ktorý si zabudol v izbe. Zbytok prebiehal obvykle asi ako u každého, ktorý sa dostane do tejto situácie. Plač, facky, krik, buchnutie dverami. On sa všetkému smial. Ešte mi nadal do hysterických kráv a že sa mám liečiť. Nemal ani toľko súdnosti, aby si tie správy mazal alebo schovával. Vyšla som von, zapálila si 5 cigariet a dala dve pivá a Pushkina v otvorenom bare na sídlisku. Potom som sa takto osmelená vybrala domov nočným mestom.
Ulica bola dlhá a ja som stále kráčala po chodníku. Hlavu som mala sklonenú. Pri chôdzi som sledovala svoje nohy. Na nič iné, ako na vlastné myšlienky a hudbu som sa nesústredila.
Bum!
Vyrazilo mi dych.
Vyrušili ma náraz a bolesť. Telom som narazila do niečoho pevného. Vytrhnutá z myšlienok a meditácie nad životom som sa pozrela na zákerne, vesmírom nastavenú prekážku. Bolo to drahé a veľké BMW. V takých jazdili iba podnikatelia alebo mafiáni. Každý predsa vedel, že sa u nás nedá na takéto fáro zarobiť poctivo. Bolo arogantne zaparkované tesne pri bráne. Priam som si predstavovala toho človeka, ako sa usmieva pri parkovaní a čaká na to, aby sa niekto sťažoval. Až mu môže ukázať svoje spoločenské postavenie. A pripomenúť mu, kto on vlastne je. Auto bolo po šírke cez celý chodník. Dlho ma nič nebolelo a ja som čakala na svet a vesmír, kým mi zas dá ďalšiu ranu pod pás. Neskutočne ma to nahnevalo.
,,Buzerantský kokot, čo si myslí?” nahlas som zrevala aj napriek tomu že bola noc.
,,Veď počkaj, ja ťa naučím parkovať!”
,,Nerob to!” povedala rozumnejšia časť v mojej hlave. Jedna z rozumnejších.
Ignorovala som ju. Asi som mala ľahkú schízu. Bola som zvyknutá že počujem hlasy v hlave. Nikomu som sa však s týmto nezdôverila. Nechcela som, až ma pokladajú za magora. Teda väčšieho ako ma mali. Poslali by ma tak akurát na psychiatriu. Naši by sa to zo mňa pokúšali pravdepodobne najskôr vybiť. Doktorov by si nechali až ako poslednú možnosť. Pred ňou kňaz alebo náboženské semináre. Nebola som normálna, ale vždy som si hovorila že to majú aj druhí ľudia. Navyše mi tie hlasy veľa krát poradili dobre a pomohli mi.
Nervozita prudko stúpala. Vo vrecku som mala kľúče od domu, ktoré som nahmatala a vybrala. Palcom a ukazovákom som zovrela jeden z nich. Tlačila som celou silou a vyplatilo sa mi to. Bolo počuť výdatné škriabanie kovu o kov. Postavila som sa asi dva metre od svojho diela, až si ho môžem pozrieť celé pod svetlom neonky. Na boku drahého auta, od jedného svetla k druhému a cez oboje dvere sa tiahla hlboká ryha. Spokojne som sa usmievala od ucha k uchu. Ani som si neuvedomovala hluk, ktorý som tým mohla spôsobiť. Našťastie fučalo. Pomsta za bolesť a vyrazený dych ma ukľudnila a urobila radosť.
,,A vieš čo mi ešte urobí radosť kokotko?” adresovala som neprítomnému majiteľovi auta nahlas.
Vedľa stála popolnica, ktorá bola pripravená pre smetiarov. Pristúpila som k nej. Napriahla som sa a z celej sily do nej kopla. Bolelo to. Bola takmer celá plná odpadkov. Na moju silu tiež celkom ťažká a pevná, za toto som si však mohla sama.
,,Ja som ale sprostá krava,” sykla som.
Uvedomila som sa, až keď ma z bojového tranzu a zlosti vyhnala bolesť. Nikdy som moc nepremýšľala dopredu.
,,Tak ti treba, si krava.” hlas v mojej hlave. Tento som prezývala Anjelik. Bolo to skôr výsmešné ako milé.
Plný kôš sa pri nakopnutí pohol, buchol do brány, ktorú rozvibroval. Neprevážil sa však a nespadol na chodník. Odrazil sa od nej a padol celou svojou váhou na pravé svetlo.
Bum!
Prásk! Úlomky padli na chodník.
Rozbilo sa.
Spustil sa alarm. Vydával kolísajúce otravné pišťanie sprevádzané blikaním smeroviek.
V tom okamihu sa aj napriek blízkej búrke prebrali asi všetky psy z ulice a začali brechať. Srdce mi začalo divoko biť. Tri sekundy som stála ako zamrznutá. Potom som si uvedomila čo som spravila. Pred očami sa mi objavovali scenáre s rodičmi alebo s týmto človekom, keď zistia čo som vyviedla. Verila som že oprava bude drahá. Keby som však ušla tak na nič, nikto nepríde.
Rozbehla som sa zo všetkých síl. Šprintovala som po strede cesty ako vystrašený pes, po tom ako ukradne kus jedla a niekto ho pri tom pristihne a chce zbiť.
Dobehla som k začiatku lesoparku.
,,Aaaach, celý môj život je horor,” udychčaná som povedala na hlas.
,,Ty si horor. Máš sa tam aspoň kde ukryť,” odbila ma odvážnejšia časť mňa. Volala som ho Frajer. Tento hlas bol tiež dosť častý.
Rodinné domy vystriedal les. Obostrela ma tma, ktorú chabo rušili neonky. Nezdali také žiarivé ako pred chvíľou. Srdce mi začalo ešte viac byť. Už som takmer nevládala. Nebola som zvyknutá behať. Ani neviem kedy som vlastne šprintovala takto rýchlo. Stres a adrenalín robí divy. Zastavila som asi tridsať metrov od začiatku stromov. Vydýchala som sa. Spustila som tichý škodoradostný smiech. Vytiahla som cigaretu a zapálila si na mieste. Výhľad bol priamo do miernej zákruty, takže som nevidela čo sa deje na ulici. Dôležité bolo, že oni nevideli mňa. Dofajčila som. Ohorok som hodila na zem a prišliapla ho nohou. Kapucňu som si dala dole, až vyvetrám spotenú hlavu. Stromy šušťali pod náporom vetra. Ten mi rozčesával mokré vlasy. Vykročila som vpred.
Cesta sa postupne zužovala. V podstate už pripomínala skôr širší asfaltový chodník. Niektoré lampy nesvietili. Zdalo sa mi, že robia skôr naopak a svetlo pohlcujú. Prišlo mi, že je pod nimi ešte temnejšie. V jednom úseku nesvietili asi dvesto metrov. Bez zastavenia som sa ponorila do tmy. Z hlbokého vrecka na zips som vytiahla telefón a zapla som baterku. Niečo zašuchtalo v kríkoch ako som tam namierila svetlo. Vietor to nebol. Neobzerala som sa, len som pridala do kroku. S baterkou som bola ako svätojánska muška alebo svetlonos. Ožarujúci cestu temnotou. Už som nevládala bežať ale bola som pripravená. Len čo by som počula niečo viac. Asi v polovici asfaltky k blaženému jasu som zaregistrovala lámanie konárov pod ťažkými krokmi. Funenie a kvikot. Došlo mi že to sú diviaky.
Šprint.
Mala som z nich panický strach. A podľa lomozu ich bolo veľmi veľa. Hľadala som nejaký strom. Takmer všetky však mali svoje koruny do ktorých by som mohla vyliezť privysoko. Ani som nevedela ako a dobehla som do svetla lámp. Znovu som bola extrémne udýchaná a o to viac unavená. Diviačí lesný koncert však pokračoval. Nepribližoval sa však a ani jeden ma nakoniec neprenasledoval. Nevládala som viac bežať, tak som sa tackala a zhlboka vydychovala.
,,Zasrané cigarety,” odpľuvla som si.
Pre istotu som sa pozrela okolo seba. Prasce sa s hlukom vzďaľovali preč. Určite chcú ísť na sídlisko do kontajnerov. Tam mali vždy dosť potravy. Vyfúkla som vzduch nahromadený v pľúcach napätím. Lenže do toho sa zrazu ozval zvuk namáhaného motora. Zo smeru, odkiaľ som prišla. Autá tadiaľto jazdili, takže to nebolo neobvyklé. Bála som sa však ísť po kraji. Od lesa som sa chcela držať čo najďalej. Cesta nebola tak frekventovaná. Takže som chcela počkať, pokiaľ auto príde bližšie. Vynorilo sa zo zákruty. Svietilo iba jedno svetlo Oblial ma studený pot. Blížilo sa hádam sto kilometrov za hodinu. Po úzkej ceste. Uprostred noci a cez les. Začala som utekať za dnešok hádam aj tretí krát. Popri tom som si schovala telefón do vrecka. Rýchlo som vbehla do lesa a hodila sa na zem do kríkov. Popŕhlila ma žihľava. Niečo sa mi zapichlo do stehien a lítok. asi konáre. Našťastie som mala pevné rifle. Poškriabané som mala iba zápästia. Cítila som ako po nich lezie hmyz. Skoro som zajačala od strachu a vyskočila. Lenže udržala som sa. Zaťala som zuby a päste zovrela z celej sily. Nevypnuté svetlo telefónu presvitalo cez rifle. Rukou som ho otočila na druhú stranu. Nech svieti na vnútrajšok stehna. Nebol čas ho vypínať. Nechcela som riskovať.
,,Nenávidím hmyz, skurvený, odporný humus. Najradšej by som to tu zapálila a zapálila aj tento prekliaty les a mesto,” myšlienky smerovali v tejto rovine.
Čakala som kým prejde.
Zvuk šmyku.
Prudké zabrzdenie.
Náraz.
Bolestivý kvikot diviačej zveri.
Trieštenie skla.
Prásk! Výstrel. Nestrelila však zbraň ale aktivované airbagy.
Stále trúbenie klaksónu.
,,A kurva!” v tme som treštila oči.
Srdce sa mi zastavilo. Vynechalo asi päť úderov a cítila som ako som si cvrkla do nohavičiek. Teraz som naozaj nevedela čo mám robiť. Niečo som však spraviť musela.
Klaksón mi neskutočne pílil uši. Muselo to byť počuť až do neba. Priblížila som sa. Bolo to to auto, čo som poškriabala a rozbila mu sklo. Teraz však malo preliačenú takmer celú prednú kapotu, až ku kabíne. Musel to byť extrémne silný náraz. Krv bola všade okolo, po ceste, na kapote a aj na rozbitom skle.
Trúbenie.
Neskutočné, bolestivé. Zarývalo sa až do útrob mozgu.
Chcela som sa presvedčiť či vodič žije. Keby žil, tak by som rýchlo zdrhla. Nikto ma predsa nevidel. Nechcela som si robiť väčšie problémy ako som mala. Cez zničené predné okno nebolo nič vidieť. Podišla som k boku auta. Tentokrát som bez váhania otvorila dvere. Išli otvoriť ľahko aj napriek deformácii. Cez ne som si ešte všimla môj škrabanec od kľúčov.
V aute sedel veľký muž. Na sebe mal iba trenírky. Mohol mať asi štyridsať rokov. Na svoj vek nemal pivný pupok, práve naopak. Brucho mal vyšportované a mal vyrysované svaly na rukách. Tvár a holú lebku opieral o vystrelený airbag s ktorého niečo odkvapkávalo rýchlym tempom. Asi krv. Nepremýšľala som. Vzala som ho za ruku a chcela ho podoprieť. Nešiel. Bol na mňa strašne ťažký. Aj napriek športovej postave musel vážiť hádam sto kíl. Pripútaný nebol. Čudovala som sa, že nevyletel von oknom. Asi ho zadržal airbag. Pohla som s ním ale iba trochu. Bolo to nad moje sily. Chcela som už utiecť, pokiaľ nikto nepríde, avšak premyslela som si to. Vo viacerých filmoch som videla, že majú po vystrelení spľasnúť. Tento bol však stále nafúknutý a ten chlap sa mohol udusiť len tak alebo vlastnou krvou. Možno mal aj poškodenú chrbticu.
,,To je jedno, aj tak musím čo najrýchlejšie utiecť. Aspoň mu sfúknem airbag, nech sa nezadusí. Nemôžem ho takto nechať.”
Pri sebe som však nemala žiaden nôž. Ani ako tak ostrý predmet, ktorý by mi pomohol.
,,Vidíš to? Máš byť pripravená.”
,,Nie som chalan,” zavrčala som k samej sebe.
Napadlo ma zobrať ostrý kameň. Na hľadanie nebolo dosť svetla. Rukou som automaticky siahla po smartfóne. Nebol tam. Vrecko bolo prázdne a tak aj ďalšie.
,,Kuuurva, musel mi vypadnúť. Prečo jaaa?” zakričala som.
Cítila som sa neuveriteľne.
,,Dnešok asi nič neprekoná.”
,,Počkaj si dievča,” tento hlas bol nový.
Vzala som sklenený črep, ktorý ležal na zemi. Dlaň som si zakryla rukávom mikiny. Bodla som do bieleho nafúknutého vreca z celej sily. V tej chvíli ma nenapadlo, že robím hlúposť. Sklo prerezalo látku. Ostrá hrana prešla kožou, šľachami a zastavila sa o kostičky v dlani. V prvom momente som bola v šoku. Potom mi oči zaplavili slzy.
,,Aaaaaaaaaaauuuuuu kurvaaaaaa!!!” zakričala som z plných pľúc.
Zaplavila ma neskutočná bolesť. V živote som takú necítila. Bolo to strašné. Hneď mi vytryskla krv. Airbag sa však aspoň sfúkol. Hlava vodiča dopadla s tupým buchnutím na zbytky volantu. Krv sa mu nárazom valila z tváre ešte viac. Mal rozrazené aj čelo. Červenú tekutinu mal rozmazanú po celom tele. Hlavne natečenú medzi stehnami. Všade bola krv. Znesiem veľa. Krv mi nevadí, ale toto bolo aj na mňa moc. Prišlo mi neskutočne zle. Zakrútila sa mi hlava a ja som sa musela oprieť o rám dverí.
Potrebujem obviazať. Ostrá štipľavo-bodavá bolesť. Nie len na rozrezanej dlani, ale v celej ruke. Tŕpla mi.
,,Ten dement tu musí niekde mať autolekárničku,” pomyslela som si. Majúca oporu na karoserii som ju začala hľadať.
,,Pozri sa dozadu za sedačky,” poradil mi niektorý z hlasov.
Mal ju tam. Za opierkami hlavy. Pri zadnom okne. Bola čisto nová. Zdravou rukou som roztrhla fóliu. Lukárničku som si pre zranenie pridržiavala medzi stehnami. Otvorila som krabičku. Trasúc sa som obsah vysypala na zem. Kľakla som si a šmátrala po veciach čo vypadli. Obväz bol v igelitovom sáčku. Ten som roztrhla zubami. Ostrá bolesť sa zmenila na tupé pulzovanie v celej ruke. Jeden celý šulok som priložila na ranu. Až krv nepresakuje tak rýchlo. Otvorila som druhý. Tým som si omotala ruku. Pevne ju stiahla ako ma to učili na kurze prvej pomoci. Triasla som sa. Z kľaku na kolenách som prešla do sedu. Chrbtom som sa oprela o nabúrané auto. Všade bolo ticho. Na sekundu som zatvorila oči. Až si vydýchnem...Niečo sa vo mne ozvalo. Skôr niekto.
,,Uteč! Zostaň a buďeš ssilnejšia” sykol hlas v hlave.
Bol to ženský hlas. Znel podobne ako hlas ježibaby v rozprávke. Alebo ako môže znieť štyridsať ročná fajčiarka. Škripľavý nepríjemný zvuk ako šúchanie kartáča o kov.
Snažila som sa rozlepiť oči, ale bola som extrémne unavená. Chcela som proste spať. Lenže ten hlas v hlave mi nedal pokoj. Neviem kde sa vo mne vzal. Možno už mi drbalo na hlavu. Alebo to bolo z psychického vypätia.
,,Ppriiijmi to za ssvoje a budešš našša!” tento krát hlas sprevádzalo aj tepanie v lebke.
Niečo mi strelilo do hlavy. Myklo so mnou. Ako keď do vás niečo narazí. Bolo to veľmi tvrdé. Začalo mi pískať v ušiach. Spadla som na zem. Tá mi dala druhá ranu. Nevedela som čo sa vlastne deje. Bola som dezorientovaná. Ležala som na zemi. Cítila som bolesť aj v hlave. Dotkla som sa rany. Ruku som hneď odtiahla ako keby som sa spálila. Veľmi to bolelo. Asi som aj krvácala. Piskot v ušiach ustal. Zdvihla som pohlaď zo zeme. Oči mi pristáli na niečom atypickom. Sekundu mi trvalo než som zistila že to je bosá noha. Veľká. Ani som nezaregistrovala že sa pohla. Prezradila mi to iba nesmierna bolesť v bruchu a na rebrách. Celé moje telo sa zodvihlo zo zeme a odskočilo o pár centimetrov ďalej. Druhá rana. Schytávala som kopance bosými nohami.
,,Prečo pre Boha???” nedokázala som zo seba dostať. Mala som vyrazený dych.
Slzy na krajíčku. Stonala som. Pri jednom kopanci som si skoro odhryzla jazyk.
,,Teba poznám ty špina. Suka. Čo si o sebe myslíš? Čo si spravila?” chrlil chlap ktorý ma napadol. Došlo mi, že to je chlap z auta. Pri premetoch na zemi som v červenom svetle zahliadla jeho tvár špinavú od krvi a nos zlomený airbagom.
Kopanie ustalo. Neskutočne ma všetko bolelo.
,,Vieš kto ja som?” spýtal sa ma chlap.
,,Nnnnneviem,” z ťažka som odpovedala chvejúcim sa hlasom. Mala som triašku a cítila som hrôzu.
,,Teraz uvidíš,” sklonil sa ku mne.
Začal sa tlmene smiať. Bol to úprimný škodoradostný smiech s niečím ďalším. Temným, čo som nepoznala.
Ležala som. Zvíjala som sa v bolestiach. Bol sklonený. Dal mi silnú facku. Takmer mi ňou zlomil nos.
,,Nie prosím, ja to zaplatím!” prosila som ho zúfalo zo všetkých síl.
,,Zaplatíš,” odpovedal.
Rukami sa začal driapať nižšie. Najskôr skúsil silným stisknutím moje prsia. Bolo to odporné. Je to neuveriteľné ale aj keď som mala devätnásť, pila som a fajčila, mala priateľa. Aj napriek tomu som bola panna. Prišlo mi na vracanie.
Ďalšia facka. Z pier sa mi začala valiť krv. V ústach som mala niečo tvrdé. Vypľula som to. Sliny a krv sa miešali so slzami. Bola to taká facka, že som vyplula kus zubu. Z pŕs prešiel dole pod rifle. Jedným kolenom mi zašliapol krk. Tak aby som mohla dýchať ale nie sa hýbať. Aj tak som pod náporom zalapala po vzduchu.
,,Prosím, ja spravím čo chcete. Nerobte to prosím!” úpenlivo som ho prosila nech zastaví.
Neodpovedal a pokračoval. Knoflík sa mu podarilo zneškodniť. Zips už išiel sám. Svoju nechutnú veľkú ruku dal pod nohavičky. Mala som panický záchvat. Nemohla som sa hýbať. Zakuckala som sa vlastnou krvou, slinami a slzami. Zas ma natiahlo. Vypustila som zvratky z úst prúdom rovno naňho. Nemohla som sa ovládať. Zvratky pristáli na jeho tvári.
Záplava rán. Do líc, na prsia…
,,Špinavá malá kurva. Vyzleč sa!” kričal.
,,Pppomoc,” prosila som.
Vyzliekala som sa. Podprsenku a som si však nechala.
,,Celá!” kopol ma do rebier až som sa zas prehla a schúlila do klbka.
Dala som sa na na štyri. Ako pes. Obyčajný špinavý, túľavý pes. V tejto situácii som ním aj bola. Tak som sa aj cítila. Táto chvíľa ma naučila, že zo srdca nenávidím všetkých mužov. Nikdy sa už na žiadneho nepozriem. Žiadnemu nepoďakujem. Zostane to tak navždy.
Už som neprosila, nebedákala. Nechcela som mu spraviť väčšiu radosť. Chcela som si to vytrpieť.
Čakala som.
Vnikol do mňa a mňa to príšerne bolelo.
Bolesť bola aj to jediné, čo som si pamätala. Neskôr v húštine aj blikanie. Modré a červené svetlá v diaľke. Zvuk sirén.
Kráčala som nahá lesom. Uprostred noci. Na sebe som mala iba tenisky. Okrem nich som bola nahá a dobitá. Telo modré a krvavé. Doškriabané. Zranená ruka obviazaná krvou presakujúcim obväzom. Cítila som každý kúsok svojho dobitého tela. Bola mi strašná zima. Vyhnal ma do lesa pred tým ako prišli policajti a zaprisahal ma že ak sa vrátim alebo niečo poviem tak si ma nájde. Verila som mu. Pri tom ako ma fackal som mu sľúbila, že nič nepoviem. Nikomu. To som aj chcela dodržať. Vedela som, že som takto domov prísť nemohla. Ale musela som. Dúfala som že moji rodičia už spia.
Smiech. Rehot. Ten nový hlas, ktorý som počula pred tým. Znovu sa ozval v mojej hlave. Ktorý ma chcel varovať.
,,Cesssta prrerodu započččala. Si na križžživatke a bude na tebe aký ssssmer si zvolíššš,” prorokovala mi Veštica v hlave. Tak som si nový hlas pokrstila. Dnes mi už nič neprišlo divné. Takto priamo sa so mnou hlasy pred tým nebavili.
,,Naozaj sa toto deje iba mne?” mátožne som bedovala.
Cesta bola rozmazaná. Ako v sne. Nikoho som nestretla ani na ulici vedúcej k rodičovskému domu. Kto normálny by bol takto neskoro vonku. V tomto meste. Mobil a všetky veci zostali na pospas v lese alebo pri aute. Verila som že ich chlap pred príchodom záchranárov a fízlov ukryl.
Dotackala som sa ku schodisku. Pod kvetináčom boli kľúče. Vzala som ich a čo najtichšie odomkla.
,,Teraz hlavne rýchlo a potichu.”
Podarilo sa mi to. Išla som do sprchy. Zmyla špinu, ktorá sa na mňa dostala. Vrátane semena toho psychopata, ktoré sa zmiešalo s ďalšími telesnými tekutinami. Takmer som omdlievala, keď som si vymieňala obväz na ruke. Mohla som ňou však hýbať, takže som sa mýlila a sklo neprešlo tak hlboko. Bála som sa pozrieť do zrkadla. Nakoniec som sa premohla.
,,Vidíš sa chudera?”
,,Nie som chudera.”
,,Budeš chudera do konca života.”
,,Nebudem!” napľula som na svoj odraz v zrkadle.
Tvár aj celé telo som mala samú modrinu. Vzala som nočnú košeľu a prehodila ju cez seba. Sykala som bolesťou.
Ľahla som si do postele a zhasla svetlo na nočnom stolíku.
Dvere sa prudko otvorili. V nich tatko.
,,Kde si bola? Kurviť čo? Ty malá suka. Takto som ťa vychoval?” v ruke mal remeň.
Začal ma bezhlavo mlátiť v tme takže nevidel modriny. Plakala som. Kričala ale už neprosila. Nikdy. Niečo sa vo mne dnes zlomilo a zomrelo. Nikdy nebudem o nič prosiť. Postarám sa až ľudia prosia ku mne. Okrem kriku som nevidala ani vetu. Prečkala som to. Oproti tomu čo sa mi stalo pred chvíľou to bolo nič. Iba hladkanie, aj keď som takmer umierala bolesťou.
,,Matka sa tomu určite spokojne smeje v posteli a počúva,” pomyslela som si. Za chvíľu bolo po tom. Odišiel a prudko buchol dverami. Pred tým mi ešte stihol povedať že mám zaracha. Viac sa so mnou nebavil. Zasmiala som sa tomu.
,,Teraz budeš na rade ty,” oznámila mi Veštica v hlave a ja som s ňou súhlasila.
Nehybne som ležala v tme na posteli. Prešlo niekoľko minút? Možno hodín? Nepremýšľala som o ničom. Iba som sa dívala na strop. Na nočnom stolíku som mala digitálne hodiny. Pozrela som sa na ne. Bolo tam 03:04 AM.
Potichu som vstala. Bolesť zmizla. Dotkla som sa obväzu na zranenej ruke. Nič. Dala som ho dole. Rana bola preč. Vošla som do kúpeľne. Odraz v zrkadle neukazoval žiadne modriny. Snila som? Zdalo sa mi to či som bola som ako v hypnóze. Tepanie v hlave a vzdialený ženský spev.
Niečo ma viedlo, ako keď niekto vedie dieťa za ruku.
Nikto tu však nebol.
Iba ja.
Ženský spev silnel. Vychádzal z útrob mojej lebky.
Iba ja a Veštica.
Vyšla som bosá von. Orosená tráva chladila na holých chodidlách. Bola príjemná a mäkká. Išla som do kôlničky. Vzala ťažkú sekeru, ktorá bola zaťatá v pni.
,,Správne,” smiala som sa s Vešticou.
Palcom som skúsila ostrosť až mi vyrazilo niekoľko kvapiek krvi. Oblizla som ich.
Kráčala som naspäť dnu.
Vedela som že je niečo potrebné spraviť. Chcela som to spraviť takmer celý život, lenže nikdy neprišiel ten správny okamih.
Ten bol však tu.
Čo najtichšie som pootvorila dvere do rodičovskej izby. Postavila som sa medzi dverami. Pozorovala som ich. Ako spali. Nenávidela som ich. Hlavne jeho.
Spev stále rezonoval hlavou. Bol nádherný a melodický.
Stála som a sledovala ich.
,,Bež do toho, si naša, vždy si bola, my sme len čakali. Sssestra! Budeš jednou z nás” rozprávala Veštica.
,,Jednou z koho?” zavrčala som skrz zaťaté zuby.
Ticho.
Na stoličke v spálni bol odložený jeden voľný vankúš. Vzala som si ho do jednej ruky. V druhej som mala sekeru. Jemne som priložila vankúš na otcovu tvár. Prerušilo mu to spánok. Nestihol si ho však dať dole. Sekerou, už v oboch rukách som sa napriahla. Z celej sily som ho začala sekať do hlavy, na ktorej mal vankúš. Nevydal ani hlások. Matku spiacu vedľa zobudili otrasy a údery. Rýchlo vstala a začala kričať. Umlčala som ju tým, že som jej vrch sekery vrazila do zubov. Tie padali v úlomkoch ako koráliky z roztrhnutej retiazky. Miešali sa s otcovými, ktoré boli tiež popadané po posteli. Bavilo ma to, tak som sa po dlhej dobe z chuti smiala a pokračovala. Krv striekala a farbila biele steny a periny. Mňa farbila tiež. Tentokrát nebola moja.
Prestalo ma baviť sekať do mŕtveho mäsa, ktoré bolo predtým človekom. Oblizla som si krvou zastriekané prsty. Vzala som si dosekaný vankúš, z ktorého vyčnievalo páperie. Kvápala z neho krv. Dala som si ho nad hlavu. Nechala si ju kvapkať až do úst a po tvári. Bola neskutočne lahodná. Dobíjala ma energiou. To isté som spravila s nočnou košeľou.
Zbytky toho, čo kedysi bývali rodičia som nahádzala do vane. Sadla som si tam a obtierala som sa kúskami mäsa a svaloviny. Väčšina krvi vytiekla a zasychala v spálni. Na mäse však trocha zostala. Ako keby ma liečila. Bola som silnejšia. Bola som bohyňa.
Bohyňa pomsty.
Na dvakrát som zamkla. kľúč som hodila do odpadkového koša vonku. Takmer ničím sa neodlišoval od popolnice, do ktorej som kopla a vďaka ktorej to začalo. Považovala som to za desaťročia, ten okamih. Bolo to len pred pár hodinami čo som utiekla od bývalého a...
,,Alebo to začalo skôr?”
Už som niekým iným.
Niekým silnejším.
Už nikdy nebudem pes.
Krčiť sa a fňukať.
Nikdy nebudem bitá a nikdy mi nikto neublíži.
Z rodinného trezoru som vzala všetky rodičovské úspory. nebolo toho málo. Ešte že neverili bankám.
,,Kaaam ideššš,” spýtala sa ma Veštica v hlave. Vedela som že vie presne kam, len to chcela počuť nahlas.
Tony Palko
Nekonečnosť vesmíru ukrytá v ľudskej hlave.
Diskusia
8HitBoy
Hello!
Bavila ma hlavná hrdinka, mám rád takéto troublemakerky, bavilo ma byť na chvíľu v jej hlave. Priznám sa, prekvapil si ma. Naozaj som nečakal, že to, čo začalo ako bežné poflakovanie sa teenagerky skončí ako brutálna a veľmi intenzívna revenge story plná twisted emancipácie. Pomerne zaujímavá a nečakaná pointa, za to ťa chválim.
Niektoré aspekty príbehu ale boli pomerne nelogické. Správanie hrdinky by sa dalo označiť možno ako impulzívnosť nevypočítateľnej problémistky, ale absolútne som nepobral jej uvažovanie v situácii, kedy jej ohmatáva nejaký psycháč prsia a ona rozmýšľa nad tým, že ešte je panna. Keby pannou už nebola, myslíš žeby jej znásilnenie bolo príjemnejšie? Možno sme sa ale len nepochopili, ktovie :)
Zopakujem sa, ten zvrat bol dosť nečakaný, čiže ak toto bol tvoj zámer, vyšiel ti. Možno by som na tvojom mieste volil akýsi prirodzenejší prechod medzi tou prvou časťou, kedy hrdinka rozpráva svoj príbeh a poflakuje sa po okolí, a druhou časťou, v ktorej dochádza k znásilneniu, vražde rodičov a jej prerodu na akúsi bosorku. Tieto dve polovice príbehu na mňa pôsobia nekoherentne, akoby to boli dva príbehy spojené nasilu. Ten samotný prechod by sa mi páčil plynulejší... možno by pomohol nejaký foreshadowing? Nepatrné naznačenie toho, čo má čitateľ čakať?
Po technickej stránke sa mi nie príliš páčili príliš krátke vety. Akoby si nepoznal súvetia! :) text takto pôsobí stroho, doslova až sekane a štekane, čo akiste nechceš. Vytknem aj občasné nespisovné slová a čechizmy, ale to by sa teoreticky dalo ospravedlniť písaním v prvej osobe, teda rozprávač má slovnú zásobu našej hlavnej hrdinky.
V konečnom zúčtovaní si poslal zaujímavý text s nenaplneným potenciálom. Mám z teba pocit, že si chalan, ktorý vie čo chce písať, ale ešte stále sa hľadá v tom, že ako to písať. Aj týmto by som ťa chcel pozvať na Poviedky na počkanie. Je to fakt skvelé pisateľské cvičenie, ktoré ťa vytiahne z komfortnej zóny a dá ti tak dôležitú prax v písaní a na pravidelnej báze aj feedbacky od ľudí, pričom drvivá väčšina z nich je oveľa šikovnejšia a nápomocnejšia ako ja. Ver mi, posunie ťa to, len to musíš sám chcieť.
Dík za text, na výhru to ešte toto kolo nebude, ale ak na sebe zamakáš, môže sa stať čokoľvek :) drž sa!
01.09.2021
Hello!
Bavila ma hlavná hrdinka, mám rád takéto troublemakerky, bavilo ma byť na chvíľu v jej hlave. Priznám sa, prekvapil si ma. Naozaj som nečakal, že to, čo začalo ako bežné poflakovanie sa teenagerky skončí ako brutálna a veľmi intenzívna revenge story plná twisted emancipácie. Pomerne zaujímavá a nečakaná pointa, za to ťa chválim.
Niektoré aspekty príbehu ale boli pomerne nelogické. Správanie hrdinky by sa dalo označiť možno ako impulzívnosť nevypočítateľnej problémistky, ale absolútne som nepobral jej uvažovanie v situácii, kedy jej ohmatáva nejaký psycháč prsia a ona rozmýšľa nad tým, že ešte je panna. Keby pannou už nebola, myslíš žeby jej znásilnenie bolo príjemnejšie? Možno sme sa ale len nepochopili, ktovie :)
Zopakujem sa, ten zvrat bol dosť nečakaný, čiže ak toto bol tvoj zámer, vyšiel ti. Možno by som na tvojom mieste volil akýsi prirodzenejší prechod medzi tou prvou časťou, kedy hrdinka rozpráva svoj príbeh a poflakuje sa po okolí, a druhou časťou, v ktorej dochádza k znásilneniu, vražde rodičov a jej prerodu na akúsi bosorku. Tieto dve polovice príbehu na mňa pôsobia nekoherentne, akoby to boli dva príbehy spojené nasilu. Ten samotný prechod by sa mi páčil plynulejší... možno by pomohol nejaký foreshadowing? Nepatrné naznačenie toho, čo má čitateľ čakať?
Po technickej stránke sa mi nie príliš páčili príliš krátke vety. Akoby si nepoznal súvetia! :) text takto pôsobí stroho, doslova až sekane a štekane, čo akiste nechceš. Vytknem aj občasné nespisovné slová a čechizmy, ale to by sa teoreticky dalo ospravedlniť písaním v prvej osobe, teda rozprávač má slovnú zásobu našej hlavnej hrdinky.
V konečnom zúčtovaní si poslal zaujímavý text s nenaplneným potenciálom. Mám z teba pocit, že si chalan, ktorý vie čo chce písať, ale ešte stále sa hľadá v tom, že ako to písať. Aj týmto by som ťa chcel pozvať na Poviedky na počkanie. Je to fakt skvelé pisateľské cvičenie, ktoré ťa vytiahne z komfortnej zóny a dá ti tak dôležitú prax v písaní a na pravidelnej báze aj feedbacky od ľudí, pričom drvivá väčšina z nich je oveľa šikovnejšia a nápomocnejšia ako ja. Ver mi, posunie ťa to, len to musíš sám chcieť.
Dík za text, na výhru to ešte toto kolo nebude, ale ak na sebe zamakáš, môže sa stať čokoľvek :) drž sa!
01.09.2021
Terry Chrapúňzel
Veľkým neduhom písania v prvej osobe minulého času je neustále opakovanie slova SOM. Treba sa s tým pohrať. A pri editovaní textu nezaškodí vyhodiť aj zopár ukazovacích zámen. A občas pomôže vymeniť slabé slová za silnejšie synonymá - strach za hrôzu, smútok za zármutok a podobne. Verzálkami sú zvýraznené opakujúce sa slová.
Takže namiesto tohoto:
„Bála SOM sa búrok, rovnako ako psy. Bola SOM VŠAK dosť nahnevaná a smutná aby SOM TO ignorovala a kráčala naspäť domov. Neponáhľala SOM sa VŠAK. V ušiach SOM MALA slúchadlá a v nich mi nahlas hrala hudba. Melódie plné bolesti, ktoré vedeli zložiť iba tí, ktorí TÚ bolesť mali v sebe. TO mi ešte viac prehlbovalo zlú náladu a sklamanie. Ruky SOM MALA vo vreckách a pri chôdzi uvažovala.“
sa dá napísať napríklad toto:
„Rovnako ako psom aj mne búrky naháňali hrôzu. Hnev a zármutok ma však natoľko pohltili, že SOM blížiacu sa hrmavicu ignorovala. Domov SOM kráčala bez náhlenia, so slúchadlami v ušiach. Smutná hudba mi nahlas hrala do kroku. Melódie plné bôľu, aké vedeli zložiť iba tí, ktorí bolesť nosili v srdci, mi ešte viac prehlbovali mizernú náladu. Kráčajúc s rukami vo vreckách, uvažovala SOM.“
02.09.2021
Veľkým neduhom písania v prvej osobe minulého času je neustále opakovanie slova SOM. Treba sa s tým pohrať. A pri editovaní textu nezaškodí vyhodiť aj zopár ukazovacích zámen. A občas pomôže vymeniť slabé slová za silnejšie synonymá - strach za hrôzu, smútok za zármutok a podobne. Verzálkami sú zvýraznené opakujúce sa slová.
Takže namiesto tohoto:
„Bála SOM sa búrok, rovnako ako psy. Bola SOM VŠAK dosť nahnevaná a smutná aby SOM TO ignorovala a kráčala naspäť domov. Neponáhľala SOM sa VŠAK. V ušiach SOM MALA slúchadlá a v nich mi nahlas hrala hudba. Melódie plné bolesti, ktoré vedeli zložiť iba tí, ktorí TÚ bolesť mali v sebe. TO mi ešte viac prehlbovalo zlú náladu a sklamanie. Ruky SOM MALA vo vreckách a pri chôdzi uvažovala.“
sa dá napísať napríklad toto:
„Rovnako ako psom aj mne búrky naháňali hrôzu. Hnev a zármutok ma však natoľko pohltili, že SOM blížiacu sa hrmavicu ignorovala. Domov SOM kráčala bez náhlenia, so slúchadlami v ušiach. Smutná hudba mi nahlas hrala do kroku. Melódie plné bôľu, aké vedeli zložiť iba tí, ktorí bolesť nosili v srdci, mi ešte viac prehlbovali mizernú náladu. Kráčajúc s rukami vo vreckách, uvažovala SOM.“
02.09.2021
BocianSara
Ahoj! Z tvojho textu cítiť, že sa s vetami snažíš hrať a hľadať to svoje. Mrzí ma, že to v tejto poviedke ale nevychádza. Už z predošlých komentárov je zjavné, že štylisticky máš stále na čom pracovať. Určite veľa čítaj, píš a dávaj svoje texty čítať ľuďom, ktorí sa do toho trošku rozumejú (napr. tu nájdeš naozaj skvelý feedback).
Čo sa týka obsahu tak súhlasím s HB. Poviedka mala potenciál, ktorý si nám nevedel podať. Skoky medzi úvodom, scénou v lese a scénou doma sú naozaj veľmi náhle a aj keď sa všetko deje rýchlo tak nemáme veľmi možnosť ako čitatelia sledovať prerod hlavnej hrdinky, ktorý by nás na nej určite veľmi zaujímal a dodal jej hĺbku. Scéna v lese sa mi veľmi zle čítala, napriek tomu to nebolo úplne preto, že si to tak zamýšľal ale pôsobila na mňa plytko. Určite by som tam skúsila niečo prepísať aj keď v tom šoku sa mohla hrdinka odosobniť a vnímať len fyzicky čo sa deje a emocionálne sa od toho oddeliť. Tak isto hlasy, ktoré počula. Možno by som ich vôbec neprirovnávala k schizofrénii a dalo sa s nimi aj lepšie vyhrať ak boli takou dôležitou súčasťou udalostí na konci poviedky.
Rozhodne neprestávaj písať a sme všetci zvedaví kam sa dokážeš v tvorbe posunúť :)
02.09.2021
Ahoj! Z tvojho textu cítiť, že sa s vetami snažíš hrať a hľadať to svoje. Mrzí ma, že to v tejto poviedke ale nevychádza. Už z predošlých komentárov je zjavné, že štylisticky máš stále na čom pracovať. Určite veľa čítaj, píš a dávaj svoje texty čítať ľuďom, ktorí sa do toho trošku rozumejú (napr. tu nájdeš naozaj skvelý feedback).
Čo sa týka obsahu tak súhlasím s HB. Poviedka mala potenciál, ktorý si nám nevedel podať. Skoky medzi úvodom, scénou v lese a scénou doma sú naozaj veľmi náhle a aj keď sa všetko deje rýchlo tak nemáme veľmi možnosť ako čitatelia sledovať prerod hlavnej hrdinky, ktorý by nás na nej určite veľmi zaujímal a dodal jej hĺbku. Scéna v lese sa mi veľmi zle čítala, napriek tomu to nebolo úplne preto, že si to tak zamýšľal ale pôsobila na mňa plytko. Určite by som tam skúsila niečo prepísať aj keď v tom šoku sa mohla hrdinka odosobniť a vnímať len fyzicky čo sa deje a emocionálne sa od toho oddeliť. Tak isto hlasy, ktoré počula. Možno by som ich vôbec neprirovnávala k schizofrénii a dalo sa s nimi aj lepšie vyhrať ak boli takou dôležitou súčasťou udalostí na konci poviedky.
Rozhodne neprestávaj písať a sme všetci zvedaví kam sa dokážeš v tvorbe posunúť :)
02.09.2021
Goran
Ako to tu už odznelo, hlavná (anti)hrdinka je veľká sympaťáčka, a mne tiež prirástla k srdcu. Tiež som bol problémový tínedžer, ale na ňu som sa teda nechytal :D, chvalabohu, lebo prostredie som mal vždy prívetivé; príliš si to prehnal, ide to do extrému. Viem, že čitateľa zaujmú šialené osudy, a je mi jasné, že sa v živote všeličo stane, ale toto mi skutočne príde vyložene na efekt. A efektné to je, ale nie efektívne. Na mňa to vŕšenie extrémností nefungovalo, jednoducho som tomu neveril, nedokázalo ma to upútať, ba ani šokovať nie. Poviem to bez okolkov, a bez toho, že by som chcel byť hyprekritický, ale toto dielko nesie všetky znaky braku. Senzačnosť a senzáciechtivosť a klišé. Hrdina s neľahkým životom, ktorému sa všetko rúca, ako by veštkyňa Jolanda povedala - ze sraček do sraček - si podstúpi taký pád na dno... lenže sotva realistický, a ak by sme to aj prijali (ako hovorím, vo svete sa deje všeličo), tak to nie je realisticky vykreslené. Stupňuje sa to, až sa to vystupňuje do extrému. Ale čo z toho? Záver viac sľubuje, než dáva. Nie je to len časť z väčšieho príbehu?
Hrdinkin prerod, ktorý je podmienený tyranskými rodičmi a potom znásilnením. A potom vraždou. Mali sme tu už všetko a pekne postupne. Ďalej sa ísť už nedá, ozvláštňujúci prvkom by snáď bola už iba samovražda hl. hrdinky. Týpek, ktorý ju prenasleduje na drahom fáre, lebo mu kľúčikom poškriabala auto, zrazí diviaka, preberie sa z pomerne ťažkej autohavárie, aby tam priamo na mieste nehody znásilnil našu protagonistku, tá následne dokatuje sekerou svojich fotrovcov... je to absurdný príbehový guláš a galimatiáš. Okrem toho, čo som si mal z tej poviedky odniesť? Kdesi na Orave takisto paranoidný schizofrenik vyvraždil sekerou svoju famíliu. Dostalo sa to do čiernej kroniky, nie do súťaže o fantastickú poviedku. Fantastický aspekt môže byť spokojne veľmi mierny, čoby nie, ale bol tu vôbec nejaký?
Ale aj úplná "potreštenosť" sa dá napísať parádne. To, čo prezentujú tí najlepší splatterpunkeri, to je, prísne vzaté, sprostosť, že až kone mečia a kozy híkajú, ale je to odprezentované tak parádne, že na to čitateľ skočí. A ešte je rád.
Toto nie je napísané dobre.
Veľmi veľa preklepov, nespisovných slov a čechizmov. Vulgarizmy, slang a hovorové slová, to je v poriadku, ale chyby v texte môžu byť iba v tom prípade, ak by čitateľ čítal (akože) autentický list hlavnej hrdinky. Ďalej je tu nesprávny slovosled, nedobrá štylistika, atď. Niektorý neštandardný vetosled vie byť skvelý. Napríklad to, ako si opísal samotnú autonehodu. To je veľmi zaujímavá, vizualizačná, skoro až komiksová metóda. Ale inde to nepôsobí tak, ako by malo. Príliš veľa krátkych úsečných viet vyznieva rušivo. Veľakrát dáš bodky tam, kde by bolo jednoznačne lepšie mať čiarku, prepájaj radšej dve krátky vety do jednej. Ale idem uviesť príklady, nech si z toho niečo zoberieš, nemám potrebu sa tu na Tebe vŕšiť, tak som to celkom určite nemyslel. Práveže by som chcel, aby si na sebe zamakal, géniov behá po Zemi len zopár, nikto bez tréningu - veľa, veľa tréningu - v písaní, i v čomkoľvek inom, to ďaleko nedotiahne.
Nesprávne používaš časticu "až" - príklad: Nechcela som, až ma pokladajú za magora. Lepšie je, keď použiješ: Nechcela som, aby ma pokladali za magora. "Až" má vo vete inú funkciu - Utekal som až ma v boku pichalo. Nie vždy sa dá "až" zameniť za "že". Áno, kedysi a najmä v hovorovom styku sa "až" používalo tak, ako to Ty píšeš. Prípadne by si si to možno obhájil v nejakej básni, ale nie takto.
"S baterkou som bola ako svätojánska muška alebo svetlonos. Ožarujúci cestu temnotou." Toto nepôsobí dobre. Tu je to nesprávne oddelené bodkou, ak by z toho bola jedna veta, je to v poriadku. "Cesta bola rozmazaná. Ako v sne." - toto je ok, môžu to byť rovnako dobre jedna veta, ako i dve.
Takémuto vŕšeniu krátkych viet sa určite vyhni, znie to ako manuál, nie ako próza: "Mal ju tam. Za opierkami hlavy. Pri zadnom okne. Bola čisto nová."
Taktiež sa vyhni barličkám, ktoré pri písaní naozaj nepotrebuješ a odsúvajú celý príbeh do sféry neskutočna, a nie je to fantastika - myslím tým kľúče pod kvetináčom, peniaze niekde vo vankúši, a pod.
Môj komentár nemal byť chladnou sprchou, skôr takou vzpruhou - vstávať a cvičiť :) Budem zvedavý s čím sa vytasíš nabudúce.
07.09.2021
Ako to tu už odznelo, hlavná (anti)hrdinka je veľká sympaťáčka, a mne tiež prirástla k srdcu. Tiež som bol problémový tínedžer, ale na ňu som sa teda nechytal :D, chvalabohu, lebo prostredie som mal vždy prívetivé; príliš si to prehnal, ide to do extrému. Viem, že čitateľa zaujmú šialené osudy, a je mi jasné, že sa v živote všeličo stane, ale toto mi skutočne príde vyložene na efekt. A efektné to je, ale nie efektívne. Na mňa to vŕšenie extrémností nefungovalo, jednoducho som tomu neveril, nedokázalo ma to upútať, ba ani šokovať nie. Poviem to bez okolkov, a bez toho, že by som chcel byť hyprekritický, ale toto dielko nesie všetky znaky braku. Senzačnosť a senzáciechtivosť a klišé. Hrdina s neľahkým životom, ktorému sa všetko rúca, ako by veštkyňa Jolanda povedala - ze sraček do sraček - si podstúpi taký pád na dno... lenže sotva realistický, a ak by sme to aj prijali (ako hovorím, vo svete sa deje všeličo), tak to nie je realisticky vykreslené. Stupňuje sa to, až sa to vystupňuje do extrému. Ale čo z toho? Záver viac sľubuje, než dáva. Nie je to len časť z väčšieho príbehu?
Hrdinkin prerod, ktorý je podmienený tyranskými rodičmi a potom znásilnením. A potom vraždou. Mali sme tu už všetko a pekne postupne. Ďalej sa ísť už nedá, ozvláštňujúci prvkom by snáď bola už iba samovražda hl. hrdinky. Týpek, ktorý ju prenasleduje na drahom fáre, lebo mu kľúčikom poškriabala auto, zrazí diviaka, preberie sa z pomerne ťažkej autohavárie, aby tam priamo na mieste nehody znásilnil našu protagonistku, tá následne dokatuje sekerou svojich fotrovcov... je to absurdný príbehový guláš a galimatiáš. Okrem toho, čo som si mal z tej poviedky odniesť? Kdesi na Orave takisto paranoidný schizofrenik vyvraždil sekerou svoju famíliu. Dostalo sa to do čiernej kroniky, nie do súťaže o fantastickú poviedku. Fantastický aspekt môže byť spokojne veľmi mierny, čoby nie, ale bol tu vôbec nejaký?
Ale aj úplná "potreštenosť" sa dá napísať parádne. To, čo prezentujú tí najlepší splatterpunkeri, to je, prísne vzaté, sprostosť, že až kone mečia a kozy híkajú, ale je to odprezentované tak parádne, že na to čitateľ skočí. A ešte je rád.
Toto nie je napísané dobre.
Veľmi veľa preklepov, nespisovných slov a čechizmov. Vulgarizmy, slang a hovorové slová, to je v poriadku, ale chyby v texte môžu byť iba v tom prípade, ak by čitateľ čítal (akože) autentický list hlavnej hrdinky. Ďalej je tu nesprávny slovosled, nedobrá štylistika, atď. Niektorý neštandardný vetosled vie byť skvelý. Napríklad to, ako si opísal samotnú autonehodu. To je veľmi zaujímavá, vizualizačná, skoro až komiksová metóda. Ale inde to nepôsobí tak, ako by malo. Príliš veľa krátkych úsečných viet vyznieva rušivo. Veľakrát dáš bodky tam, kde by bolo jednoznačne lepšie mať čiarku, prepájaj radšej dve krátky vety do jednej. Ale idem uviesť príklady, nech si z toho niečo zoberieš, nemám potrebu sa tu na Tebe vŕšiť, tak som to celkom určite nemyslel. Práveže by som chcel, aby si na sebe zamakal, géniov behá po Zemi len zopár, nikto bez tréningu - veľa, veľa tréningu - v písaní, i v čomkoľvek inom, to ďaleko nedotiahne.
Nesprávne používaš časticu "až" - príklad: Nechcela som, až ma pokladajú za magora. Lepšie je, keď použiješ: Nechcela som, aby ma pokladali za magora. "Až" má vo vete inú funkciu - Utekal som až ma v boku pichalo. Nie vždy sa dá "až" zameniť za "že". Áno, kedysi a najmä v hovorovom styku sa "až" používalo tak, ako to Ty píšeš. Prípadne by si si to možno obhájil v nejakej básni, ale nie takto.
"S baterkou som bola ako svätojánska muška alebo svetlonos. Ožarujúci cestu temnotou." Toto nepôsobí dobre. Tu je to nesprávne oddelené bodkou, ak by z toho bola jedna veta, je to v poriadku. "Cesta bola rozmazaná. Ako v sne." - toto je ok, môžu to byť rovnako dobre jedna veta, ako i dve.
Takémuto vŕšeniu krátkych viet sa určite vyhni, znie to ako manuál, nie ako próza: "Mal ju tam. Za opierkami hlavy. Pri zadnom okne. Bola čisto nová."
Taktiež sa vyhni barličkám, ktoré pri písaní naozaj nepotrebuješ a odsúvajú celý príbeh do sféry neskutočna, a nie je to fantastika - myslím tým kľúče pod kvetináčom, peniaze niekde vo vankúši, a pod.
Môj komentár nemal byť chladnou sprchou, skôr takou vzpruhou - vstávať a cvičiť :) Budem zvedavý s čím sa vytasíš nabudúce.
07.09.2021
Pospíšilová.luca
Jako Češka nejsem schopná posoudit stylistiku ani pravopis. Samotný text se mi ale četl dobře. Popis děje byl lehký a plynulý. První část byla napínavá, nadšeně jsem čekala, co se stane. Zarazilo mě to znásilnění. Tak nějak mi tam nesedělo. Dejme tomu, že ten muž byl třeba upír a nakáza probíhá pohlavním stykem. Zajímavý nápad 😀. Bram Stoker by se jistě zasmál 😀. Jinak mi to celé přišlo jako náhled do choré mysli člověka, zneužívaného a týraného, který má dosti zkreslené chápání reality. Napsané poutavě, ale jak napsal Goran, až moc extrémů. Každopádně se těším na další povídku.
09.09.2021
Jako Češka nejsem schopná posoudit stylistiku ani pravopis. Samotný text se mi ale četl dobře. Popis děje byl lehký a plynulý. První část byla napínavá, nadšeně jsem čekala, co se stane. Zarazilo mě to znásilnění. Tak nějak mi tam nesedělo. Dejme tomu, že ten muž byl třeba upír a nakáza probíhá pohlavním stykem. Zajímavý nápad 😀. Bram Stoker by se jistě zasmál 😀. Jinak mi to celé přišlo jako náhled do choré mysli člověka, zneužívaného a týraného, který má dosti zkreslené chápání reality. Napsané poutavě, ale jak napsal Goran, až moc extrémů. Každopádně se těším na další povídku.
09.09.2021
Zlodejisnov
Ako tu už bolo povedané. Prvá pasáž super s temnou atmosférou, no potom, akoby to písal niekto úplne iný. Mne nedávalo zmysel hneď viacero vecí. Prečo by milionár alebo mafián prenasledoval v noci osobu, ktorú ani nemohol vidieť, pretože bola noc a búrka. Pokojne by mohol padnúť do pasce nejakého jeho soka. Potom je tu kus skla, ktorým rozrezala airback. Chápem, že jej asi nedošlo, že v lekárničke sú nožnice, no sklo v luxusných autách po autonehode nenájdeš. Roztriešti sa tak, že sa nedá použiť na rezanie. No a situácia po znásilnení? Prečo nešla priamo k polícii. Keby ju takto našli, pochybujem, že by sa z toho ten chlap dostal. Čiže dobrý potenciál, no nevyužitý.
12.09.2021
Ako tu už bolo povedané. Prvá pasáž super s temnou atmosférou, no potom, akoby to písal niekto úplne iný. Mne nedávalo zmysel hneď viacero vecí. Prečo by milionár alebo mafián prenasledoval v noci osobu, ktorú ani nemohol vidieť, pretože bola noc a búrka. Pokojne by mohol padnúť do pasce nejakého jeho soka. Potom je tu kus skla, ktorým rozrezala airback. Chápem, že jej asi nedošlo, že v lekárničke sú nožnice, no sklo v luxusných autách po autonehode nenájdeš. Roztriešti sa tak, že sa nedá použiť na rezanie. No a situácia po znásilnení? Prečo nešla priamo k polícii. Keby ju takto našli, pochybujem, že by sa z toho ten chlap dostal. Čiže dobrý potenciál, no nevyužitý.
12.09.2021
Smrtislav Pierko
Dobrý charakterový profil. To treba pochváliť. Čo sa týka dejovej časti, tak tam to dosť škrípe. Teda jediná skutočne zlá časť je násilné vloženie búračky. Alebo skôr nasilu vložený les. Jedno alebo druhé, ale dokopy to jednoducho nejde, lebo keby bola v lese, prečo by ju prenasledoval na aute a ako by vedel kde ju hľadať? Tá rana na jeho hlave bola tiež príliš prehnaná. Úplne by stačilo keby bol po náraze v bezvedomí, lebo takto nám to príde, že chlapík s vážnym zranením si nájde čas na "rýchlovku". Adrenalín je jedna vec a motorika po ťažkom úraze hlavy druhá. Takže, z tohto vychádza, že by som vynechal les alebo búračku. A potom by som sa viac venoval psychickému stavu hlavnej postavy počas samotného "aktu". Lepšie vykreslil ako to odfiltrovala zo svojho vedomia pretože tá jedna strohá veta pôsobila príliš plytko. Mohlo by sa to lepšie napojiť na jej "prerod". Keď si odmyslíme schizofréniu, tak jediné čo nám jej zmenu indikovalo, bola absencia rán po kratšom odpočinku.
Máš na čom pracovať, ale cvičenie robí majstra.
15.09.2021
Dobrý charakterový profil. To treba pochváliť. Čo sa týka dejovej časti, tak tam to dosť škrípe. Teda jediná skutočne zlá časť je násilné vloženie búračky. Alebo skôr nasilu vložený les. Jedno alebo druhé, ale dokopy to jednoducho nejde, lebo keby bola v lese, prečo by ju prenasledoval na aute a ako by vedel kde ju hľadať? Tá rana na jeho hlave bola tiež príliš prehnaná. Úplne by stačilo keby bol po náraze v bezvedomí, lebo takto nám to príde, že chlapík s vážnym zranením si nájde čas na "rýchlovku". Adrenalín je jedna vec a motorika po ťažkom úraze hlavy druhá. Takže, z tohto vychádza, že by som vynechal les alebo búračku. A potom by som sa viac venoval psychickému stavu hlavnej postavy počas samotného "aktu". Lepšie vykreslil ako to odfiltrovala zo svojho vedomia pretože tá jedna strohá veta pôsobila príliš plytko. Mohlo by sa to lepšie napojiť na jej "prerod". Keď si odmyslíme schizofréniu, tak jediné čo nám jej zmenu indikovalo, bola absencia rán po kratšom odpočinku.
Máš na čom pracovať, ale cvičenie robí majstra.
15.09.2021
Magda Medvecká
Asi som trochu biased, ale fakt si neužívam čítanie o násilí na ženách. Aj som chcela napísať niečo rozumné a konštruktívne, ale vlastne sa mi v tomto prehľade násilia nechce hľadať nič pozitívne. Keby to nie je v súťaži a nedúfam, že to s ňou dopadne trochu inak (hlavne tá časť so znásilnením), tak to asi ani nedočítam. No, not a fan.
17.09.2021
Asi som trochu biased, ale fakt si neužívam čítanie o násilí na ženách. Aj som chcela napísať niečo rozumné a konštruktívne, ale vlastne sa mi v tomto prehľade násilia nechce hľadať nič pozitívne. Keby to nie je v súťaži a nedúfam, že to s ňou dopadne trochu inak (hlavne tá časť so znásilnením), tak to asi ani nedočítam. No, not a fan.
17.09.2021