Tvrdá väzba

Čo by bol detektív bez svojho klobúka?
Podpor scifi.sk 2 % z dane v roku 2024
Listoval som knihou, ktorá vyzerala, že do nej udrelo baranidlo. Do každej strany, ale nie do prebalu. Väzba pôsobila novo, alebo aspoň veľmi zachovalo. Zjavne boli staré strany zviazané novým spôsobom. Ale prečo? Čo sa stalo so starým obalom? Pozrel som smerom k mŕtvole na zemi. Aj pod bielom plachtou sa jemne rysovala jeho plešinka a ostro vytŕčal rám drobných okrúhlych okuliarov.
„Madam, prečo by chcel podľa vás niekto zabiť profesora Goldmana?“ opýtal sa môj verný priateľ s úhľadne upravenými fúzikmi a notesom a klobúkom v ruke, uplakanej a nadmieru rozrušenej domácej.
Musel som zavrieť oči a zhlboka sa nadýchnuť. „Ospravedlňte prosím môjho partnera, madam,“ ani som si nedal tú námahu, aby som po ňom zazrel pohľadom plným opovrhnutia a už som ho bral popod rameno, „máme však naponáhlo.“
„Čo, prosím? A- ach, vlastne áno. Porúčame sa, madam.“
V rýchlosti sme si nasadili klobúky ešte skôr než sme prešli vstupnými dverami. No až keď sa za nami zavreli, mohol som sa ho to bez okolkov opýtať: „Ako ste to mohli?“
„Myslíte rozrušiť domácu? Ak ste si nevšimli, tá bola v značne pohnutom stave už keď sme prišli.“
„Nie! Ako ste sa mohli opýtať takú kravinu?“
„Čo?!...“ vyhŕkol môj partner a plynule a tiež pokojnejšie dodal: „...prosím?“
„Watson! Vy ste sa mali volať Čo-son! Alebo Čo-prosím-som? Dnes ste doktor s fasádou hlupáka.“
„Ako tomu mám rozumieť?“
„Tak, že poznám vaše obvyklé kvality a dnes kladiete zbytočné otázky.“
Nadýchol sa, no iba skonštatoval: „Netrúfam si opýtať sa.“
„Do knižnice,“ odpovedal som na otázku, ktorá by prišla na rad hneď potom, ako by sme si spolu prešli ešte môj názor na jeho inteligenciu a neinteligentnú otázku, ktorú položil domácej toho profesora, ktorému sa ako jedinému na svete pred nedávnom úspešne podarilo vyrobiť zlato.
Až v knižnici nabral odvahu opäť sa čosi opýtať – bez otázky.
„Predpokladám, že vy si nemyslíte, že ho zabili kvôli zlatu.“ Aj keď nikto z prítomných nerozumel, čo šepkal, všetci po ňom zazreli.
„Opatrne Watson, mali by ste si nasadiť klobúk, lebo vám vaša bystrosť vyrazí...“ zmeravel som.
„Ušami? To môže aj bez klobúka. Pššt,“ zopakoval po komsi, kto k nemu smeroval toto napomenutie.
„Ste génius, vy idiot,“ rozbehol som sa uličkou lemovanou chrbtami kníh. Watson venoval všetkým naňho upretým pohľadom decentný úsmev gentlemana, zdvihol vystretú nohu, oblúkom ju uložil za seba, zvrtol sa na päte a rýchlym krokom nasledoval môj plášť, čo práve zmizol za rohom.
„Čo to stvárate?!“ Podľa tónu sa už neovládal. Podľa hlasitosti ešte áno.
„Prišiel som na to,“ sucho som skonštatoval a konečne som prstom našiel v polici hľadanú knihu. Jemne som pohladil jej chrbát smerom nahor, zaboril prst za oblý okraj a pozorne ju vytiahol. Watson onemel, keď som ju otvoril. Prekrásna stará väzba ukrývala tajomstvo – motív vraždy profesora Goldmana.
„Kde sú všetky strany?“ zmohol sa Watson na otázku, keď sa mu vrátil hlas.
„Sú v novej väzbe u profesora. Po jednej si ich priniesol domov – pod klobúkom. Jeho plešinka a okrúhla burinka spôsobili, že strany vyzerali ako udreté baranidlom.“
„Stále neviem, kto je jeho vrah.“
„Vieme, ale bude to o čosi náročnejšie, než zvyčajne.“
Watson si krátko vzdychol, lebo vedel, že ja mám plán a odpovede, kým on má len otázky a nemá na výber.
„Takže kto je to?“
„Nie kto, ale kde.“
Zvraštil obočie. „Kde?“
„Samozrejme. Hádam si nemyslíte, že recept na výrobu zlata pochádza z tejto dimenzie. Páchateľ sa po vražde vrátil domov. A my ho budeme nasledovať.“
„Čo prosím?“
Položil som roztvorenú väzbu na zem. Napriek pravidlám etikety som si v knižnici nasadil klobúk. Dobrý dojem je dôležitý. Najmä keď pôjde o prvý dojem. Následne som požiadal: „Watson, chyťte ma za ruky.“
„Ako sa opovažujete?“ zhrozene sa na mňa pozrel.
„V poriadku, tak mi aspoň povedzte, presný čas.“
„Je jedenásť tridsaťsedem.“
„Ďakujem,“ zdrapol som ho za ruku a skočil do hlbín starej väzby. Medzi dimenziami nerád cestujem sám. A navyše – vzbudím lepší dojem, ak so sebou vezmem niekoho, pri kom vyniknem. Verného priateľa.

siliante

siliante

Diskusia

xius
Hlboky obdiv za Sherlock fan-fic! Strasne fajn. Posledne vety boli presne take, ake mali byt - slubujuce dobrodruzstvo. Trik s vynasanim knihy bol super, nechapem ako toto niekomu napadne. Nechapem! :)
22.05.2021
8HitBoy
Pekná fanfikcia, pekný, čistý text, fajn námet, príjemný jazyk. Veľmi dobre! :)
23.05.2021
YaYa
Páči sa mi, ako riešenia "ťahá z klobúka". Čistý Sherlock, konkrétne ten cumberbatchovský.
24.05.2021
B.T. Niromwell
Stretá sa tu super atmosféra s mnohými skelými nápadmi, fakt nechápem, ako sa ich toľko urodilo za hodinu. Veľmi ti tento štýl sedí.
13.06.2021
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.