Nočný hosť

Láska až za hrob, hovorí sa... Alebo nenávisť? A čo keď je to viac než len porekadlo?
Panteón majstrov hrôzy
Otvoril oči a z hrdla sa mu vydral chrapľavý ston týraného zvieraťa. Znel slabšie, no pritom naliehavejšie ako predošlé razy. Hrôzou rozšírené zrenice sa stali čiernymi dierami do utrápenej duše. Pili smolnú tmu skorých ranných hodín a vypĺňali jeho vnútro. Beznádejou a desom. Beznádejným desom. Svaly ruky sa snažili splniť príkazy panickej mysle, no išlo to len veľmi pomaly. Hmatkal rukou po vypínači, ale nočná lampa sa akoby usilovne vyhýbala jeho nekoordinovaným slepeckým pohybom. Keby sa od tej chvíle dokázal odosobniť, musel by sa sám na sebe smiať. Pripomínal epileptika tesne po záchvate. Plavca na suchu, ktorý sa jednou rukou snaží preraziť prúdmi temnoty ku spásonosnému brehu – svetlu. Keď konečne prsty objali gombík, zistil, že v nich nemá silu. Dlhú chvíľu trvalo, kým vôľa prinútila zbedačené telo k poslušnosti. Konečne izbu zaliala žiara vytúženého elektrického slnka. Z tieňov sa vylúpli obrysy veľkej knižnice, starožitného glóbusu a nového počítača. A to bolo všetko. Samozrejme, čo čakal? Nebolo tam nič iné. Nebol tam nik iný. Okrem neho a malého pavúka v rohu izby bola miestnosť prostá akýchkoľvek známok života. Ale predtým, pred prebudením... sa tu nachádzal ešte niekto. Alebo niečo? Ak teda vôbec možno hovoriť o živom tvorovi! Koľkú noc už? Koľko nocí po sebe nebol sám? Mal tu návštevníka, ktorý prichádzal spolu so snom, no ktorý nie je súčasťou toho sna. Bol to hosť, čo vstupuje bez zaklopania a nezadržia ho zamknuté dvere ani zavreté okná bytu na piatom poschodí. Niekto, niečo... čo nechce byť videné, lebo mizne tesne po tom, alebo ešte predtým, ako roztvorí oči. To dačo hladné, nenásytné, kŕmiace sa jeho strachom. Ako dlho ešte? Ako dlho to potrvá? A najmä, ako dlho to môže vydržať?
Kúpal sa vo vlastnom pote. Hruď sa mu striedavo dvíhala a klesala v bláznivo rýchlom tempe a srdce, ktoré mu z nej hrozilo vypadnúť, sa namáhalo až tak, že vynechávalo jednotlivé údery. Prestávky medzi nimi boli napokon čoraz dlhšie a dlhšie. Len pokoj, pokoj, hlavne sa ukľudni, prikazoval si.
Keď sa konečne utíšil, cez žalúzie nazeral úsvit nového dňa.
***
Na neodbytne sa opakujúce zvonenie nereagoval nijako zvlášť pohotovo. Zase tá otravná susedka, alebo ešte lepšie: jehovisti. Plánoval sa zatajiť, chcel byť ticho ako myška a počkať, kým dotyčná či dotyční neodtiahnu s dlhým nosom, ale ako keby mu čosi v jeho vnútri našepkávalo, že to je dnes inak, a dokonca mal nástojčivý pocit, že to bude azda i čosi dôležité.
Keď otvoril dvere, uvidel tam stáť mátohu. Vlastne Maxa, ktorý vyzeral viac mŕtvy než živý, skoro ako zombie zo starého lacného hororu. Knísal sa zo strany na stranu a zdalo sa, že sa čo nevidieť zrúti na zem a poskladá ako handrový strašiak rozkmásaný búrkou. Trvalo dobrých pár sekúnd trápneho ticha, kým v tejto troske spoznal dávneho priateľa, potom ale bez meškania vyhŕkol: „Preboha, poď ďalej!“
Oslovený sa na neistých nohách vpotácal priamo do obývačky a bez toho, že by sa unúval vyzuť – čo mu inak mimoriadne čistotný a poriadkumilovný hostiteľ pre tentokrát nemienil zazlievať – či hoci len pozdraviť, zvalil sa ťažkopádne do hlbokého a pohodlne vyzerajúceho kresla.
„OK, Max, nemôžem povedať, že ťa vidím rád, a ani trochu sa mi nepáči ako vyzeráš. Horšie než Alice Cooper skrížený s Iggy Popom.“ Snažil sa o odľahčený tón, až tak veľmi ho totiž vyviedol z miery stav v akom sa jeho kamarát nachádza, a nechcel to na sebe nechať poznať.
„Kašľať na to, ako vyzerám,“ rozprával teraz prekvapivo tlmene ten večne hlučný a hrmotný Max; až tak tlmene, že mu bolo sotva rozumieť, „musíš mi pomôcť, už len ty mi môžeš pomôcť.“
„No si píš, že ti pomôžem. Takým spôsobom, že idem hneď volať pohotovosť.“
„Na lekárov kašlem,“ zasipel Max v odpoveď.
„Pozri, to nie ja, ale oni ti dokážu pomôcť.“
„Už som to skúšal, čo si myslíš? Ja nepotrebujem doktora, ale okultistu.“
„Čo prosím?! Max, neviem, čo sa deje, ale zato bezpečne viem, že ľudia, ktorí napríklad hľadajú pomoc u exorcistu by mali najskôr navštíviť psychiatra.“
„Ja ale žiadneho exorcistu nepoznám. Poznám však teba. Vyznal si sa v tom. Stále sa tým zaoberáš? Tými záhrobnými vecičkami? Okultizmus, mágia, nekromancia?
„Sklamem ťa, už nejakú dobu nie. Dlho sme spolu neboli, neukázal...“
„Zabudnime aspoň na okamih na to, čo sa stalo, bývali sme predsa predtým dobrí priatelia a teraz potrebujem, aby si mi pomohol,“ namáhavo rozprával Max.
„Samozrejme, chcem ti pomôcť, ale čo tu ja zmôžem? Musíš vyhľadať odbornú pomoc, nie mňa. Povedz, na čom „ideš“? Čo berieš?“
„Zbláznil si sa? Vieš, že pohŕdam drogami. Za celý svoj život som nič nemal. A hovorím ti, že doktori mi nepomôžu, toto nie je zdravotný problém, práve preto sa na teba obraciam.“
„A musí to byť vážne, keď si sa odhodlal po tom všetkom prísť práve za mnou. Vidím, že je to vážne...“ dodal potichu a zamyslene.
„Vec sa má tak, že ma niekto v noci navštevuje. Spočiatku prichádzala zriedkavo, potom čoraz častejšie, teraz je to každú noc. Ona ma ťahá k... sebe! Počuj, ja už dlho nevydržím, bojím sa, že ďalšiu noc neprežijem!“
„O kom to hovoríš? Aká „ona“?
„Nočná mora, upír – upírka! Ale táto nepije krv, nie je to ako v brakových románoch, nie, ona odčerpáva moju energiu, pije z môjho života.“
„Ách, spánková paralýza, jasné. Ale musí to byť veľmi vážne, keď ťa to takto doriadilo.“
„Žiadna spánková paralýza, to nie sú nijaké hrátky mozgu, nijaké hlúpe halucinácie. Myslíš si, že nejaké preludy by ma takto doriadili? Hovoríš to isté, čo doktori, toto mi je nanič.“
„A ja ti vravím, že som s okultizmom nadobro skončil. Je to aj tak len znôška povier. Doktori ti hovoria pravdu.“
„No tak to ti veľmi pekne ďakujem, ohromne si mi pomohol,“ povedal Max obviňujúcim tónom a sťažka sa zdvihol. Pri odchode sa ešte otočil: „Raz, či dvakrát, keď som sa prebudil skôr než stihla odísť, som uvidel jej podobu.“
Mlčal a pohľadom vyzýval Maxa, nech pokračuje.
„Vyzerala ako na tom slávnom Fuseliho obraze. Odporná bytosť, ale mala ženskú tvár. Tvár Sofie. Ibaže akúsi znetvorenú... ale, ale, bola to Sofia, Sofia, rozumieš?!!!
***
Tú noc nemohol zaspať. Musel myslieť na Maxa a na Sofiu. Trápili ho hrozné výčitky svedomia. V mysli si prehrával celú tú tragédiu.
Miloval Sofiu. Ale Sofiu miloval aj Max. A koho si vybrala Sofia? Tak už to chodí. Jeden tu bol skrátka navyše. Nikdy nemal šťastie v láske a ani v budúcnosti nemal mať. Zaľúbil sa tak veľmi – vedel, že hocijaká iná žena by bola jej tieňom a ak nemôže mať Sofiu, radšej bude sám. Hoci aj navždy. Bol to aj koniec jedného priateľstva. Maxa už nemohol vystáť, neustále medzi nimi vznikali roztržky a hádky a napokon jeden druhého poslal do čerta. Ťažko už spätne vysledovať kto v tom konkrétnom spore bol vlastne „prvým“ a kto „druhým“. Ale koniec lásky to pre neho nebol. Zíde z očí, zíde z mysle pri takomto veľkom ošiali neplatí. Lenže potom sa stala tá nehoda. Chyba nezodpovedného šoféra. Maxa, ktorý ako zázrakom vyviazol len so zlomenou rukou. A Sofia? Namieste mŕtva.
Na pohrebe sa strašne pohádali. Bola to scéna, za ktorú by sa nemusela hanbiť ani juhoamerická telenovela. Povedal mu to na rovinu, povedal mu, že je vrah. Maxovi kamaráti ho vyhodili. Nedovolili mu ani dať jej bozk na poslednú cestu...
Vtedy sa v ňom niečo zlomilo. Akoby ho niečo posadlo. Už to nebol žiaľ, ale nenávisť, čo ho ovládla. Preklial ho. Nespomínal si už presne na slová, ktoré vyriekol v tichom zúfalstve medzi štyrmi stenami, čo vypĺňala len prázdnota jeho duše, ale mohli znieť nejako takto: „Ukradol si mi ju za života, tak sa z nej teš aj v smrti!“
Nevedomky musel do tých slov vteliť všetku svoju živočíšnu nenávisť, nabiť ich silou myšlienky naplnenej a poháňanej nezmieriteľnou zlobou. Vybičovaný afekt zapôsobil na astrál – to záhadné transcendentálne pôsobisko. Vražedné prianie sa emanovalo a zasiahlo ľudský cieľ...
***
V hodine vlkov sa mu prisnil strašidelný sen. Ucítil, že v izbe nie je sám. Ucítil prítomnosť niečoho zlého. Nemohol sa pohnúť, nemohol vydať ani len hláska. Na okraji zorného poľa uzrel prihrbenú postavu s planúcimi šarlátovými očami, ako sa blíži k jeho lôžku. Keď prišla bližšie, uvedomil si, že jej tvár nesie Maxove rysy. Naozaj „len“ sníval?!
Je ľahké klamať samého seba.
Než upadol do mdlôb, stihla mu ešte myseľ cválajúca šialeným tryskom pripomenúť tie historky, ktoré tvrdia, že samotná obeť sa po usmrtení upírom stáva jedným z detí noci. A spomenul si aj na to, že stačí, aby ste takúto bytosť pozvali cez prah vášho domova a ste jej ďalšou korisťou. V čase, keď ho navštívil, bol Max už zrejme väčšmi (ne)mŕtvy než živý...
V duchu sa zasmial. Bol to nehlučný, groteskný smiech zločinca, ktorému sa uľaví, keď prijíma trest smrti. Alebo mal by skôr povedať trest neživota? S tým uvedomením sa ho zmocnila príšerná hrôza. Všetky svoje okultné knihy dávno rozpredal a na magické prostriedky účinnej ochrany pred bytosťami, čo vedia prekročiť oponu medzi dvoma svetmi, zabudol ešte dávnejšie. Koľko času mu asi tak ostáva? Každopádne primálo na záchranu.
Zostáva mu už len modliť sa. Ale nespravil to. Nezaslúži si nádej.
Obostrela ho dokonalá temnota, ktorou sa prepaľovali len dva červené body.

Goran

Goran
Som priateľ zvierat, nie som pyšný na to, že som človek, ako mnohí iní ľudia. Chcel by som byť vtáčikom, ale zaľubujem sa do mačiek. Vo fantastike hľadám mýtopoetiku, odraz dokonalej krásy, ktorá nie je z tohto sveta, pocit zázračna a večnú túžbu po dobrodružstve.

Diskusia

Zlodejisnov
Táto poviedka ma zaujala. Spracovanie ale predčilo pointu. Bolo to dosť podobné poviedke z minulého kola. Myslím toho egyptského upíra. Táto poviedka bola ale zaujímavejšia. Dej pekne napredoval a nebrzdil ho ani dlhý úvodný opis. Čiže dobrá práca.
02.05.2021

Amaterius
Každý máme rozdiel vkus a mne osobne sa opisy páčia. Práve preto som uchvátený úvodným odsekom, po jeho prečítaní som si povedal, že je to to najlepšie, čo som od teba čítal a keby sa to v podobnom duchu nieslo ďalej tak by som ťa tipol aj na víťazstvo v tomto kole. (samozrejme to stále nevylučujem :D ) Potom ale prišla tá dialógová časť a tá bola oveľa slabšia. Miestami som mal dokonca pocit, že ak by tam neboli úvodzovky oddeľujúce repliky, mohli byť niektoré dialógy pokojne monológom. Taktiež na mňa pôsobili dosť umelo aj keď sám viem aké ťažké je napísať uveriteľný dialóg. Podobne, ako Zlodejovi snov aj mne to pripomenulo Alexandrovu poviedku "Dar?" Na záver ešte dodám, že aj napriek nedostatkom je toto pre mňa zatiaľ tvoj najzaujímavejší (a toto zdôrazňujem, lebo tvoje predchádzajúce poviedky mali práve v tomto najväčší nedostatok) text.
02.05.2021

Smrtislav Pierko
Parádne opisy, ktoré oživovali tú hladnú temnotu. Pútavá mrazivá atmosféra. Mám ale zopár drobných postrehov ako vylepšiť ten rozhovor.
Tak hlavne pri čítaní rozhovoru mi prišlo že skutočne ide o starých kamarátov, ktorí možno medzi sebou majú nejaký zanedbateľný spor. No v ďalšej časti textu vyšlo najavo, že ide o veľmi vážny spor medzi dvoma starými kamarátmi, a že sa vôbec nerozišli v dobrom. Hostiteľ bol teda až príliš milý a ústretový. Aj keby to bola už dávna minulosť, na ktorú obaja zabudli, dal by som tam nejaké indikátory. Hostiteľ mohol byť trochu viac nevraživý. Raz mu to síce vyhodil na oči, ale mohol ho navyše ešte slovne osočovať.
Maxova hysterická reč zase mohla byť obohatená viac o výkričníky. Nemyslím iba na jednom mieste :D Keby boli trochu porozhadzované, mohli by upevniť jeho pomätenosť a naliehavosť. A v prípade poslednej jeho vety by sa to dalo lepšie graficky upraviť. "Ibaže akúsi znetvorenú... ale... ale, bola to Sofia. Sofia! Rozumieš?!!!"
Celkovo sa to ale dobre čítalo od začiatku do konca. Verím, že sa ti v tomto kole bude dariť a teším sa na tvoju ďalšiu tvorbu.
02.05.2021

Goran
Ďakujem za pochvalu, prijímam kritiku, dialógová časť sa dala lepšie... Podobnosť s "Darom?" je náhodná, kopírovanie neznášam, a keď sa inšpirujem, tak to uvediem a nebojím sa to priznať. V dobe minulej súťaže som však mal už túto poviedku napísanú.
Ešte raz díkes, a aj za trefné nápady na vylepšenie.
03.05.2021

Tomáš Staviteľ
Úvod mi vôbec neprekážal, práveže mám takéto vstupy aj celkom rád. Tú melanchóliu (depresiu, bezmocnosť, alebo ako to nazvať) si predal dobre a to je znova niečo, čo ja môžem :). Popravde, ja by som ten odsek predelil, ale nevidím to ako chybu. Minimálne by to možno mohlo pomôcť dodať istým momentom expresívnosť, čo by ešte viac udrelo (aj vizuálnou úpravou) do čitateľa, ale o tom len polemizujem, necítim sa ako odborník :). Pri tvojich textoch každopádne mám pocit, že sa oveľa radšej hráš s jazykom než príbehom. Je cítiť (a viem), že máš načítané, dokážeš vytvoriť veľmi pekné opisy, miestami používaš zaujímavé vetné skladby a máš skvelú slovnú zásobu. Niečo som už od teba prečítal, a myslím, že by som k tebe text vedel priradiť, aj keby si ho sem dal anonymne. Nie každý autor má tak svojský rukopis ako ty, čo dokáže byť výhodou. Problém ale mám s tým, že poviedka podľa mňa nedosahuje kvalít, aké by si potenciálne mohol dosiahnuť. Myslím si, že určite máš na viac, len si nám to tu z nejakého dôvodu zatiaľ neukázal. Ak len potrebuješ vyhecovať, tak hecujem, hecujem, hecujem :). Možno sa ale len potrebuješ vypísať, aby sa tvoj štýl nejak ustálil, zjednotil, možno aby si sa aj ty nejak autorsky našiel a zaradil. Ale možno sa len mýlim, znova, na formálnu stránku sa necítim ako odborník, a tiež mám čo doháňať :). Ber to len ako môj uhol pohľadu :). Budem ti držať palce a rád si od teba niečo opäť prečítam!
07.05.2021

Goran
Díkes, a áno, dokonale si ma vystihol. Podotknem len, že sa snažím sústrediť i na príbeh a na jeho vyrozprávanie - zatiaľ som ale nie celkom uspel... Uvidíme ako to pôjde v budúcnosti.
08.05.2021

HB
Tvoj zatiaľ najlepší text na tomto portáli, aspoň podľa môjho skromného názoru. Všetky tvoje silné stránky, teda kvetnatý jazyk, podrobné opisy a práca s napätím tu zapadli na svoje miesto a vytvorili naozaj zaujímavý kúsok. Menšiu rezervu vidím možno v priamej reči. Uvediem príklad:
„Žiadna spánková paralýza, to nie sú nijaké hrátky mozgu, nijaké hlúpe halucinácie. Myslíš si, že nejaké preludy by ma takto doriadili? Hovoríš to isté, čo doktori, toto mi je nanič.“
Toto by bol výborná, naozaj výborná časť, keby to nebola priama reč. Takto ľudia nehovoria. Keby je to prehovor rozprávača (a tým pádom trošku upravené osoby), tak 10/10, ale takto ma to trošku zarazilo.
Píšeš dobre, môžeme o tom niekedy pokecať, poviedka sa mi páčila. Drž sa!
14.05.2021

Goran
Džeňki, barzso :), som rád, že sa páčilo, výčitky - výhrady beriem - jos, tak to je. Veľmi sa mi páči, že komentujúci, hoci vždy s iným vkusom, ale napokon tak či tak mimoriadne trefne, zhodnotia klady a zápory tej ktorej práce. Je to vzácnosť a som za to naozaj rád. Postnúť tu poviedku je mimoriadne prínosné aj pre autora!
14.05.2021
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.