Elixír večnej smrti

Na severe Japonska maľuje sa obraz smrti.
Podporte scifi.sk
Noc vládla nad krajinou, mráz a vietor bičovali Kitami. Z neba na zem padali kvety zimy, pomaly zakrývali okolie svojou chladnou krásou a chystali sa nechať celý kraj zakvitnúť do mrazivej beloby.
Sakury, okolo ktorých Hinata Mitsuko prechádzala už boli v plnom kvete, pri zavytí vetra sa okvetné lístky z ľadových kryštálikov zvíjali v chladných oblakoch a odlietali z konárov do tmy. Dotyk týchto kvetov bol o toľko iný, ako dotyk ich ružových bratrancov, ktorí pokrývali telá sakúr v čase jari.
Pre Mitsuko bol dotyk týchto kvetov príjemnejší. Mala rada chlad. Veľa vločiek rozkvitlo aj v jej ebenových vlasoch a na mihalniciach, na jej tvári už bola badateľná skrehnutosť chladom. Mladá žena na sebe nemala ani rukavice, jej už beztak skrehnuté prsty boli vydané napospas novembrovému počasiu. Zvyšok tela ukrývala pod extravagantným, lesknúcim sa kabátom, siahajúcim takmer k zemi. Z popod kabáta vytŕčali len rovnako lesklé čižmy. Celý ženin šat, akoby sa snažil prekričať tmavú noc výrazným výkrikom žltej žiari, pripomínajúcej slnečný jas.
Tých, ktorí by tento výkrik mohli zachytiť však nebolo veľa. Zasneženou nocou sa na okraji mesta pohybovalo iba zopár osôb, za necelých 15 minút chôdze Mitsuko stretla iba štyroch okoloidúcich. Blížila sa k svojmu cieľu, aj cez husté sneženie sa jej podarilo zbadať jasné svetlá nočného klubu.
„Už som skoro tam,“ poslala správu. „Poď na poschodie. Sedím pri treťom stole,“ poslal jej Masao vzápätí odpoveď. Mitsuko odložila mobil a pokračovala, pripravovala sa, ako mu všetko vykričí. Nie hlasno a zúrivo, ale trpko a chladne, tak až by mal z toho pocit, že sám stojí vonku v mraze úplne nahý.
„Piaty,“ všimla si oproti idúcu osobu, kým sa zamýšľala nad slovami, ktoré zvolí. V čiernom kabáte odetý muž prešiel okolo nej, ani len neotočil hlavu. Mitsuko hlavu taktiež neotočila, urobila ďalší krok vpred, keď sa jej zrazu zatmelo pred očami a podlomili sa jej nohy, až padla na kolená. Inštinktívne si priložila ruku na temeno hlavy. „Krv,“ uvedomila si, keď sa pozrela na svoju dlaň. Až vtedy otočila hlavu a prižmúrila oči, aby zaostrila v padajúcom snehu. Nad ňou stál muž v tmavom kabáte, v ruke držal tyč. Skôr, ako stihla urobiť ďalší pohyb, prišiel druhý úder, ten už však Mitsuko necítila, pri jeho dopade stratila vedomie.
*****
Tma sa rozplynula v nejasnom, hmlistom šere, vytvorenom rozmazaným pohľadom, práve prebudených očí. Zahmlené predmety začínali naberať na ostrosti, šero sa strácalo v tlmenom svetle lampy. Mitsuko nabrala vedomie, začala sa spamätávať. Pri spomienke na rany, ktoré utŕžila sa inštinktívne pokúsila dotknúť hlavy. Nešlo to. Uvedomila si, že je uväznená, ruky má pevne priviazané k stoličke, rovnako tak nohy. Vnútornosťami jej prebehlo znepokojenie. Nepokúsila sa však odviazať, snažila sa pochopiť, čo sa to deje.
Rozhliadla sa. Miestnosť, v ktorej sa nachádzala bola neveľká, pri pohľade na strop videla, žeby si ľahko mohla opäť zraniť hlavu úderom do lampy. Chladné steny šedej farby, betón namiesto podlahy a žiadne okná. „Pivnica,“ pomyslela si.
Pred ňou sa týčil stojan s plechovkami a vedľa neho skrinka, azda s náradím. Za sebou videla stôl, z tmavého materiálu a na ňom pílku a nože, postavenie stoličky jej však neumožňovalo úplne sa obzrieť. Poslednou vecou, v miestnosti bola vaňa postavená medzi stenou a ňou.
Zmes strachu a neistoty naberala na sile. Odtiaľto nedokázala určiť, čo to sú za nože. Mohlo ísť o náradie, ktorým bude nasekaná na kusy. Tá myšlienka ju vydesila. Nepokúsila sa však oslobodiť. Nechcela na seba upozorniť, len zvesila hlavu, zavrela oči a naberala odvahu.
Sotva zavrela viečka, opäť sa roztvorili, prudko a inštinktívne pri zvuku odhŕňania záclony. Jedna zo stien očividne nebola tým, za čo ju považovala, rany do hlavy skreslili jej zmysly. Kroky sa blížili, v jej ušiach rezonovali, ako nárazy vĺn na útesy.
Mitsuko zaťala zubami a zdvihla hlavu, upriamila pohľad na kráčajúcu osobu. Muž v tmavom oblečení vyzeral, ako úplne obyčajný človek, mal krátke, čierne vlasy, hnedé oči a nevýraznú tvár. Vyzeral, ako človek, ktorý by mohol pokojne pracovať ako ekonóm, alebo aj ako predavač Yakitori na uliciach Kitami.
Neznámy sa postavil pred Mitsuko a oprel oceľovú sekeru, ktorú celý čas držal v ruke o skrinku s náradím.
„To je na mňa?“ spýtala sa zviazaná žena, hľadiac na oceľový nástroj.
„To až na koniec,“ odpovedal muž hlasom tak obyčajným, ako zároveň i príjemným. Hlasom, v ktorom Mitsuko začula falošnú istotu a hranú odvahu.
Pozrela mu do očí a za odvážnym, neochvejným pohľadom muža, zbadala strach. V tom momente ten jej úplne vyprchal, akoby ho všetok absorboval cudzinec, ako špongia, ktorá nasala všetku vlhkosť. Pochopila. Prečítala ho.
„Si jeden z tých chorých bláznov? Rád sa pozeráš na smrť? Monštrum, ktoré sa ukája pri zabíjaní tých, ktorí sa nedokážu brániť?“ Muž neodpovedal. Jeho výraz sa nezmenil. Dokonca ani nepozornému oku zranenej Mitsuko však neuniklo, že sťažka preglgol. A vykročil. Položil ruky na ženin krk.
Mužov prvý dotyk bol príjemný. Jeho teplé ruky zahriali chladom skrehnutú pokožku a začali škrtiť, čoraz silnejšie a silnejšie, až sa dych Mitsuko zastavil. Jej oči bez pohybu stále sledovali tie jeho. V tom neznámi prestal, zložil ruky z jej krku.
Mitsuko sa nadýchla. Hneď na to sa mužove hrejivé ruky znova dotkli jej krku. Tentokrát však nezovreli. Nestihli. Skôr, ako k tomu mali možnosť praskli remene, ktorými bola Mitsuko pripútaná k stoličke a jej ruky zachytili tie jeho. Muž sa pokúsil vytrhnúť zo zovretia, ale neúspešne. Nezdalo sa, žeby jeho pokusy boli pre Mitsuko výzvou. S pohľadom stále upretým do jeho očí vstala.
„Chceš vidieť skutočné monštrum?“ spýtala sa a prisunula pery k mužovmu uchu. „Chceš ochutnať smrť?“ zašepkala. No na odpoveď nečakala. Skĺzla perami pod ucho a pritisla ich ku krčnej tepne. Z miesta jej chladného dotyku začala vyvierať krv.
*****
„Už ide,“ čítal Akai Yukio správu z neznámeho čísla. „Konečne,“ pomyslel si a zastrčil si mobil do nohavíc. Natiahol sa, aby zo zadného sedadla zobral kovovú trúbku z vodovodného potrubia, dômyselne skrátenú a zabalenú do vrstvy papiera. Chcel obeť zraniť, nie ju zabiť. Keď siahol na svoju zbraň všimol si, že sa mu klepe ruka. Pevne stihol tyč v snahe potlačiť trasenie. Zrýchlené búšenie srdca však ovládnuť nedokázal.
Vystúpil z auta a vydal sa po zasneženom chodníku naproti dievčine v žltom odeve. Netrvalo dlho, kým ju uvidel, jej odev bol aj v tejto snehovej fujavici dostatočne viditeľný. S každým krokom mu srdce búšilo rýchlejšie, ruky sa mu triasli nech sa snažil zatínať päsťami, ako chcel.
Delilo ich už len pár krokov. Rozhliadol sa, obzrel sa po možných svedkoch. Nikde nik. Dievča už bolo na dosah, prechádzalo okolo neho bez toho, aby mu venovalo čo i len pohľad. Aspoň tak sa mu to zdalo.
Yukio vytlačil z pľúc všetok vzduch a zaťal zuby. Vytiahol z pod kabáta tyč a udrel. Mladá žena padla na kolená, biele snehové vločky v jej ebenových vlasoch začali červenieť. Yukio zazrel na svoju tyč, zastal pohľadom na krvavom prúžku na jej konci. Jeho žalúdok sa zachvel, v hrdle akoby mu navrela hrča. Odlepil zrak od zbrane a všimol si, že dievča sa naňho pozerá. Ich pohľady sa na stotinu sekundy stretli, kým na ňu dopadol druhý úder tyče, úplne podvedomý a dosť silný na to, aby dievča stratilo vedomie. Len, čo sa jej tvár dotkla zasneženej zeme, Yukio sa povracal.
Tras rúk však začal slabnúť, srdce sa upokojilo. Zodvihol omráčenú ženu a niesol ju do auta. Bola ľahká...taká ľahká. Mal pocit, že keby ju pustil tak, by nepadala k zemi, ale k oblakom. Chvíľkami mal dokonca pocit, že sa musí zapierať do zeme, aby ho jej telo neodnieslo medzi hviezdy. „Spamätaj sa!“ rozkázal si v duchu. „Blbneš!“
Konečne bol pri aute, ženu vložil do kufra. Vyštartoval. Všetko mal dokonale naplánované, cesta mala trvať 10 minút.
„Blbý sneh!“ zanadával nahlas, keď 10 minút ubehlo a stále bol na ceste. Musel to stihnúť, kým sa žena prebudí. A tak sa rozhodol urobiť niečo, čo neurobil nikdy predtým a ani nikdy potom. Prekročil povolenú rýchlosť. Hneval sa za to na seba. Nadával si, že mal cestu naplánovať lepšie. Jazda nakoniec trvala 13 minút, pocitovo mal však pocit, že šoféroval polovicu noci.
S tyčou opäť v trasúcej sa ruke otvoril kufor. Bola v bezvedomí. Úľavou si povzdychol a zniesol ju do pivnice, priamo pod garážou svojho rodinného domčeka, postaveného v americkom štýle. Priviazal ju remeňmi ku stoličke a znovu pohľadom skontroloval, pílku a nože. Všetko mal nachystané.
V miestnosti nechal svietiť lampu a odobral sa do závesom oddelenej časti. Len, čo odhrnul záves jeho pohľad sa stretol s tmavým pohľadom inej ženy. Bola modrovlasá s priveľkým nosom v nepomere k malej tvári. Sedela na stoličke a mlčala. Yukio odvrátil zrak a obišiel ju. Kúsok za stoličkou, na ktorej sedela mal opretú sekeru. Zobral ju a oprel o stoličku. Ruky sa mu netriasli.
„Neboj sa. Ešte nenastal tvoj čas,“ prehovoril na sediacu. Žena s modrými vlasmi neodpovedala, dolu tvárou jej stekali slzy.
Yukio zdvihol bielu krabičku, položenú vedľa na stole a hodil si do úst pilulku. „Snáď to zaberie,“ dúfal v myšlienke. Pilulku zapil ryžovým vínom. Lacným a nechutným, ale aj slabým a výrazným druhom ryžového vína.
Takto stál za závesom a popíjal, čakal, kým sa žena oblečená do žltého odevu preberie. Párkrát utiekol pohľadom na modrovlasú ženu, ktorej na tvári striedavo stekali a zaschýnali potôčiky sĺz, vytvárali jej na lícach bledé prúžky od soli.
„Kuso...už sa mi motá hlava. Nesmiem sa opiť,“ zastavil sa a odložil fľašu. V tom si všimol, že objekt jeho záujmu skláňa hlavu. „Je pri vedomí! Ako, že som si to nevšimol skôr?!“ zaklial v duchu a nahmatal sekeru. Naposledy sa otočil a venoval posledný pohľad modrovláske. Bez slov. Potom vykročil za ženou v žltom.
Snažil sa tváriť odvážne, ukryť svoj strach. Víno trochu zjemnilo tras jeho rúk. Ale ten jej pohľad. Yukiovi prebehol mráz po chrbte, keď sa ich oči stretli.
„Nesmie vidieť strach. Nesmie mať podozrenie,“ rezonovalo mu v myšlienkach, keď sa pristihol, ako jej podvedome odpovedá na otázku. „Čo sa to pýtala? Spamätaj sa!“ opäť zaznelo v jeho mysli.
„Si jeden z tých chorých bláznov? Rád sa pozeráš na smrť? Monštrum, ktoré sa ukája pri zabíjaní tých, ktorí sa nedokážu brániť?“ pokračovala žena. Yukio nemienil odpovedať. Preglgol a vykročil, stisol jej krk. „Ten jej pohľad...,“ prišlo mu nevoľno a pustil ju. „Prečo neútočí?“ Znova sa na ňu vrhol. Zastavila ho. Srdce mu vyskočilo do krku.
„Chceš vidieť skutočné monštrum?“ spýtala sa. „Nie,“ rezonovalo Yukiovi v myšlienkach. „Chceš ochutnať smrť?“ zašepkala mu do ucha. „Musím,“ ozývalo sa vo vystrašenej mysli muža.
Chladné pery ženy ho pevne zovreli. Prisala sa...zahryzla. Yukio ucítil vlhko a nepríjemný pocit, akoby mal v krku zapichnuté žihadlo. Bolesť však necítil. Držala ho za ruky, nemal silu jej vzdorovať. Sala, čoraz silnejšie...čoraz zbesilejšie...čoraz žíznivejšie. Pustila mu pravú ruku a chytila ho za hlavu. „Pilulka funguje,“ zaradoval sa opäť v myšlienke a siahol voľnou rukou za chrbát.
*****
Sladkastá krv odtekala sosákom v tvare hadieho jazyka a stekala Mitsuko dole krkom, zahrievala chladné vnútornosti. Ten pocit rozplývania sa hrejivého tepla bol opojný...takmer extatický. Cítila život. Cítila víťazstvo. Cítila nadradenosť. Cítila lacné víno. To bolo jediné negatívum.
Cvak. Začula Mitsuko známy zvuk a otvorila oči. Viac urobiť nestihla. O stotinu sekundy za zvukom dorazil úder hrotu. Zavyla bolesťou a odtrhla sa od muža. Jej žltý kabát sa sfarboval do červena, zo srdca jej trčal postriebrený kôl. Kolená sa pod ňou opäť zlomili a padla na zem, snažiac sa udržať aspoň v sede.
„Vstrekla som mu toxín. Mal by byť paralyzovaný...Prášky? Užil niečo? Víno!...cítila som len víno!“ pri tých myšlienkach ňou lomcoval hnev. Nedokázala už ani zdvihnúť hlavu, pohľad upierala do šedej, betónovej dlážky.
„Mala si pravdu, som blázon, ale nie taký, ako si myslela,“ ozval sa muž. „Ale chorý nie som...moja žena je. Rakovina.“
Mitsuko začula jemné kroky blížiacej sa osoby.
„Musím ju zachrániť. Odpusť mi, tatsu. Neprenasleduj ma zo záhrobia. Nesnaž sa o pomstu. Prosím,“ pokračoval muž.
„Keby som mohla, utopím ťa v krvi tvojej chorej ženy,“ ozývalo sa mysľou Mitsuko.
Muž zabodol striekačku, ktorú mu priniesla osoba s jemnými krokmi, priamo do krčnej tepny ranenej.
„Tvoja čerstvo nasýtená krv dokáže liečiť. Je to tak, však?“ prehovoril opäť muž a vytiahol naplnenú striekačku.
Mitsuko vypäla sily a zdvihla pohľad. Najskôr na osobu s jemnými krokmi, ktorou sa ukázala byť modrovlasá žena. Potom na muža s nevýraznou tvárou.
„Kto ti to povedal? Kto ti povedal o mne?“ dostala zo seba.
„Známy. Akagawa Masao.“
„Zradca,“ Mitsuko sa zvalila k zemi, už sa viac nedokázala prinútiť sedieť. Pohľad upierala na podlahu.
„Ten hajzel. Kvôli pár jenom? Nemala som za ním ísť,“ preklínala myšlienkami muža, ktorý ju druhýkrát podviedol, až sa začala usmievať pri spomienke na to, ako jej v ušiach rezonovali varovania, že nemá pracovať s Masaom.
Pohľad sa už zodvihnúť neprinútila, avšak začula ešte, ako sa muž chystal pichnúť svojej žene striekačku s krvou.
„Masao nás oboch oklamal. Oboch nás zabil. Tá krv nie je liek, je to smrteľný jed,“ smiala sa mužovi v duchu. „Jed, po ktorom dostávajú mŕtvoly neodolateľnú chuť na teplú krv,“ zaznela posledná myšlienka Mitsuko, predtým, než druhýkrát zomrela.
*****
Lúče slnka, zapadajúceho za vysoké borovice, akoby sa snažili zadržať sa zo všetkých síl na suchej tráve, vrhajúc pritom dlhé tiene, pomedzi, ktoré sa, ako prsty, zachytávali každého stebla, ktoré mali v dosahu.
Zima konečne pominula, už len na pár miestach sa topili posledné, zľadovatené kusy nahromadeného snehu. Mitsuko sedela na lavičke, ukrytej v tieni a bystrím okom sledovala lúče svetla, ktoré či chceli a či nie, museli ustúpiť sile noci.
„Čo sa stalo?“ ozval sa mužský hlas.
„Nič...ja len, že, aké to asi je dotknúť sa slnečného lúča?“ odpovedala Mitsuko.
„Netuším. Tak, ako netuším, aký je to pocit dotknúť sa kyseliny. A ani ma to nezaujíma. Nad takými vecami sa môžeš zamýšľať potom, ty slniečkárka,“ zasmial sa muž. „Súhlasíš s mojou ponukou?“
„Uvidíme,“ Mitsuko sa pozrela do mužových, bledých očí. „Záleží od toho, čo si pod tým predstavuješ. Buď konkrétny, nech sa potom nesťažuješ.“
„Prestavujem si presne to, čo som povedal. Zvyšok je v tvojich rukách.“
„Hovorím, buď konkrétny. Potom sa budeš sťažovať, že si chcel niečo iné.“
„Neboj sa. Proste maľuj, ako to cítiš. Sťažovať sa nebudem a ani ty. Nikdy sa nesťažuješ.“
„Nikdy?“ Mitsuko na muža nechápavo zazrela.
„Myslím tvoj rod. Vždy sa dohodneme a nikdy nie sú žiadne sťažnosti.“
„Môj rod o tebe nemá dobrú mienku, Akagawa Masao. Varovali ma pred tebou.“
„Zvláštne, mne sa ešte žiadny Hinata nikdy nesťažoval, ale túto frázu o varovaní od vás počúvam stále dokola. Povedz mi, na čo konkrétne ťa varovali? Na čo sa to stále sťažujú?“
„No...“ zasekla sa, akoby sama nevedela, v ktorej časti pamäte má hľadať odpoveď.
„Noooo. Tak vidíš, ani sama nevieš. Sú to len ohováračky. Never tomu. Uvidíš, ani ty sa nebudeš sťažovať,“ opäť sa usmial.
„Nieže neviem, ale je to také zvláštne. Posledné týždne mám v hlave zmätok. To varovanie mi pripadá, ako vzdialená ozvena v ušiach...na čo vlastne chceš takú hlúposť?“
„Hlúposť? Je to dar pre našu matku. Jej vlastný portrét,“ Masao odpovedal úplne iným hlasom, naplneným chladom a urazenosťou.
„Našej matky? To je riadne úchylné!“
„Čo je na tom úchylné? Je predsa krásne, keď dieťa obdaruje svojho rodiča.“
„Ty si magor!“
„Na komplimenty si nepotrpím,“ odfrkol si. „Mala by si mať väčšiu úctu. Je to predsa aj tvoja matka. Zrodila si sa z nej. Ja si ju pamätám len na stotinu sekundy...ten jej dotyk...taký nežný.“
„Je to blázon. Kusa! Keby som nepotrebovala peniaze!“ premýšľala, hladiac do hĺbky očí, zvláštneho muža.
„Už sa nečudujem, že máš zlú povesť...takže portrét smrti...už si si niekedy predtým nechal namaľovať niečo také bizarné?“ opýtala sa po chvíli.
„Áno. S každým pohľadom do jej očí si lepšia a lepšia. Čoskoro dosiahneš dokonalosť. Možno už tento obraz, bude ten posledný.“
„Čože?“ zmätene vyhŕkla Mitsuko.
„Prepáč...občas sa nechám uniesť a pripadá mi to, akoby ste všetky boli jedna.“
Mitsuko naňho zvláštne zagánila.
„Ale nie, necháp to zle. V každom sa skrýva perla výnimočnosti. Tvoja maľba bude určite úžasná. Iná, ako tie predtým. Dokonalejšia! Musí byť!“ Masao sa postavil. „Keby niečo ozvi sa mi, modrovláska. Som si istý, že to bude tvoje životné dielo,“ usmial sa a odišiel.
Mitsuko ešte chvíľu sedela, premýšľala nad nezmyselnými slovami bohatého čudáka. Koniec koncov sa po zotmení príjemne ochladilo a ona mala rada chlad. V hlave jej však stále hučalo. Mala veľmi zlý pocit. „Pokoj,“ hovorila si v duchu. „Len tento jeden obraz a už ho neuvidím.“
Nepomohlo to, mala pocit, akoby jej v hlave kričali tisíce varovných hlasov. „Ako to namaľujem?“ premýšľala, odchádzajúc v ústrety nádejnej budúcnosti, chystajúc sa vytvoriť svoje životné dielo.

Amaterius

Amaterius
Fantasy first! :D Mám rád tvorbu A. Sapkowského. Nie kvôli príbehom, ktoré nie sú až také pútavé a napínavé ako napr. tie od G. R. R. Martina. Ani kvôli svetu, ktorý nie je ani z ďaleka tak prepracovaný ako napr. ten od J. R. R. Tolkiena. Mám rád myšlienky v Sapkowského tvorbe, to že zasadzuje problémy nášho sveta do fantazijnej reality a dáva nám možnosť nahliadnuť na pálčivé otázky našej súčastnosti takpovediac z pohľadu tretej osoby.

Diskusia

Zlodejisnov
Musím sa priznať, že som tejto poviedke neporozumel. Prečítal som si ju trikrát, no jediné, čo som asi pochopil, je to, že sa jednalo o akéhosi japonského upíra? Ani to si nie som úplne istý. Aj keď štylistika, gramatika, názornosť opisov a dynamickosť rozhovorov bola dobrá, veľmi mi vadili časté skoky v časovej línii. Občasná retrospektíva nie je na škodu, tu som sa ale strácal a pripadalo mi zbytočné takto to sekať na malé časti. Vyzeralo to, ako keby si rozsekal dejovú líniu na niekoľko častí, a potom si ich náhodne premiešal. Neviem teda, či je to prejav geniality alebo chaosu. Pre mňa to bol skôr chaos, ale ktovie :) Mne to rozhodne privodilo bolesť hlavy z toho, ako som sa tomu snažil pochopiť. Na druhej strane je to skvelé, keďže poviedka ma zaujala natoľko, že som ju aj napriek tomu všetkému prečítal viackrát, aj keď si stále nie som istý tým, či ten čas za to stál. Za mňa palec hore? Palec dole? Asi niekde medzi.
08.03.2021

Amaterius
Ďakujem za hodnotenie a hlavne ďakujem, že si to čítal a to až 3 krát :)
čo sa týka textu: rozsekané to nie je náhodne, pohľady rôznych osôb sú tam zámerne v určenom poradí. A tu som trochu zaexperimentoval, nechal som veľa priestoru na to, aby si čitateľ sám domyslel niektoré veci a tohto som sa najviac bál, že to čitateľ nepochopí. Napriek tomu myslím, že som tam dal dosť náznakov, ktoré naznačujú, čo sa tam deje, aj keď je to často len jedno, či dve slová, v ktorých sa skrýva odhalenie. Viac som ich tam dal nechcel, lebo som nechcel pokaziť celé to "tajomno" ktoré som dúfam, že čitateľ odhalí sám. Ale uznávam, že tu som sa postavil do zvláštnej role, keď kladiem veľké nároky na čitateľa. A písal som to s tým, že je to čítanie na 2 krát, aby isté veci pri druhom čítaní dávali väčší zmysel.
08.03.2021

Amaterius
a áno, je to niečo, ako upír resp. tatsu je japonský drak, ja som si ho upravil
08.03.2021

Zlodejisnov
Trochu ma mrzí, že som musel hodnotiť poviedku, keď som sa chcel k nej iba vyjadriť. Nakoľko je to zaujímavý kúsok, no ako som už napísal, dosť som zostal zmätený. Chcem sa ale opýtať, keďže viem, že tu niekde si, čo je toto: „Piaty,“ všimla si oproti idúcu osobu,... Čiže čo je ten Piaty? To je tá súčasť tajomna a mal som na to prísť z textu? :)
08.03.2021

Goran
Takto - rozporuplné a tiež nevyrovnané. Sú tam výborné momenty i slabšie miesta. Páči sa mi, že si si zaexperimentoval, a že to nie je konvenčné. A skutočne to klame telom :) je to niečo úplne iné, než sa to spočiatku tvár, napokon sa z toho vykľuje veľmi zaujímavý horor s mimoriadne osviežujúcou a inovatívnou upírskou tematikou... Zľakol som sa, že pôjde o triviálny horor/thriller s vrahom, prípadne okorenený štipkou nadprirodzena, a hľa, je to celkom invenčná ázijská "upíráreň". Exotické japonské prostredie tiež potešilo. A mozaikovitá koncepcia takisto! Striedali sa tu perspektívy, rozprávanie z tretej osoby, no vždy z pohľadu niekoho iného, postupne to gradovalo a jednotlivé dieliky skladačky zapadali do seba. A na konci každého oddielu nastal zvrat. Najskôr si čitateľ myslel, že je Mitsuko obeťou. Potom zistil, že nie tak celkom ;) napokon sa to ešte zvrtlo niekoľkokrát, pritom mi to nikdy neprišlo tak vykonštruovano "lacne". Povedal by som: brilantná poviedočka, ale napokon, ja hajzel, som Ti dal len priemerné hodnotenie. Lebo si ma tak trochu nahneval - ale nie z pomsty! :D - taký zlý nie som, ale podľa mňa to je po zásluhe. Prečo? Veľmi poviedku oslabila posledná časť. Je fajn, že je to retrospektívne a v deji predchádzajúce začiatok, akýsi úvod na koniec, to je v poriadku. Ale tie dialógy... celá tá konverzácia pôsobí tak neprirodzene a divne... a síce mám rád tajomstvá a konce, ktoré si môže každý vyložiť tak trochu po svojom, ale mám podozrenie, že každý čitateľ bude z toho jeleň, a že ho tak trochu vodíš za nos. Navyše rozpracovávaš elementy, a príliš neskoro, ktoré sú, ak aj vysvetliteľné, tak len maximálne obtiažne. Matka, portrét, atď.
Vytýkam Ti aj štýl. Spočiatku som si povedal: ach, aké pekné, poetické. Konečne si medzi súťažnými poviedkami vychutnám krásu slova. Ale čím ďalej, tým viac bola vetná skladba kostrbatejšia. V snahe o poetiku si to tak skomplikoval a prekombinoval, že až. Dojem je potom presne opačný, ako by si chcel. Nie vyspelá literatúra predchnutá lyrickými opismi, ale zaujímavý príbeh vyrozprávaný pomocou škrípajúcich viet. Čiarky sú aj môj nepriateľ, ale máš s nimi natoľko problém, že Ti často menia význam viet. U mnohých čiarky absentujú, Ty ich zas pre istotu vopcháš všade. Aj tam, kde nemajú čo robiť.
Ale, doparoma!!! Mohlo to byť za desať, uvedomuješ si to? Keby si prepracoval poslednú stať, a keby si si prešiel vetu po vete v celej poviedke, a radil by Ti nejaký skúsenejší štylista, aby Ti to prešlo do krvi - lebo je zjavné, že talent máš, už len sa s tým zžiť - tak to mohla byť zatiaľ najlepšia súťažná poviedka. A ja by som Ti dal bez akéhokoľvek zaváhania plný počet.
Bavilo ma to, je to zaujímavý prozaický kúsok, ale napokon je to DOBRÉ - dobré je za tri... :( pritom to mohlo byť nie len výborné, ale dokonca úplne vynikajúce. Môžem však povedať toľko: ako čitateľ (odstráňme kritika) som si to užil a budem sa tešiť na Tvoje ďalšie poviedky. Pre zaujímavosť: jednu veľmi podobnú som napísal na takýto (podobný) námet i ja, pritom Tvoja je ešte originálnejšia. Je zvláštne ako rôzne dokážu autori uchopiť podobné námety. Ak Ťa zaujímajú konkrétne príklady nedobre vyskladaných viet a pod., môžem Ti to tu potom spísať. Zatiaľ nebudem otravovať a "spamovať". Vyzeralo by to už z mojej strany zbytočne superkriticky, pritom objektívne táto poviedka nie je zlá.
08.03.2021

Alexander
Na začiatku som ,tiež musel vrátiť, či to čo píšeš, dáva vôbec zmysel. Povedal by som ,že si to tam trošku "preumelkoval". Ak sa mám pokúsiť o kritiku, zdalo sa mi že úroveň striedavo stúpala a klesala.Tak ako informácie akoby vo vlnách prichádzali, aby vzápätí odplávali( ukázali sa mylné) . Všetko sa to však napokon zlialo a ...celkom , ma to opantalo : ). Také iné-páčilo sa mi to.
08.03.2021

Amaterius
Ďakujem Goran za konštruktívnu kritiku a aj za mnohé pekné slová, ktoré v nej zazneli :) a fakt tam mám zle čiarky? :D ako ja som strašný na čiarky, uvedomujem si to a práve preto som si to dal skontrolovať jednej grammar nazi a o to viac ma ta zaráža :D
teraz najskôr k otázke Zlodejasnov: v 1. časti píšem: Mitsuko stretla iba štyroch okoloidúcich a potom je tam tá časť na ktorú sa pýtaš, piaty, to vtedy uvidela piatu osobu v tú noc
a teraz taký menší "spoiler" lebo rovnako ako osoba, ktorá mi kontrolovala gramatiku, tak ani Goran a možno ani ďalší čitatelia (možno by som si to nevšimol ani ja keby som to nevymyslel :D ) ste si nevšimli jednu vec, tá posledná časť nie je retrospektívna. Všimnite si farbu vlasov, snáď to teraz začne dávať väčší zmysel :D alebo ak nie tak to asi budem musieť dovysvetľovať v ďalšom komentári :D
08.03.2021

BocianSara
Ahoj :) Asi ako každý nado mnou, aj ja som zostala na konci sklamaná pretože veľmi z toho cítiť potenciál. Ak nerátam poslednú časť tak rýchle striedanie pohľadov trošku ubralo napätie ale naopak malo to pekné svižné tempo a naozaj sa mi dobre čítalo. Problémom je posledná časť poviedky, je naozaj zvláštna. Páči sa mi, že je to pokračovanie a zároveň náznak cyklickosti, že sú všetky tatsu aj Mitsuko (či majú čierne alebo modré vlasy). Neviem ale vôbec zistiť aké mal Masao úmysly, prečo si pýta portrét smrti. Ak som správne pochopila tak ho Mitsuko vytvorí zabitím alebo vlastnou smrťou? Čo z toho má Masao a ak je smrť aj jeho matkou tak čím je on? Alebo to je odkaz na niečo konkrétne ako ,,Smrť je matkou krásy"? A čo preňho znamená dokonalosť v Mitsuko? :D Mrzí ma, že buď som nepozorný čitateľ alebo nič z toho v texte naznačené naozaj nie je.
08.03.2021

Goran
Áno, priznávam, a hanba mi, nevšimol som si to. lenže teraz mi to už vôbec nedáva zmysel :D uznávam, že nie som z najbystrejších, ale takto to mám už úplne domotané. Snáď ešte viac ako v minulom kole pri Tomášovej poviedke :D Najprv som bol v pokušení považovať za matku tú modrovlásku, ktorá sa krčila v tej pivnici. Ale teraz som z toho už skutočne jeleň :D Tvoj text by potreboval, ako čitateľa, nejakého podkutého čitateľa detektívok. Ocenil by som, keby si mi to vysvetlil s lopatou po lopate :) ale azda až na konci súťaže, po uzávierke, aby si neovplyvnil čitateľov.
08.03.2021

Zlodejisnov
Ja som si tie vlasy všimol, no považoval som to za preklep :D
08.03.2021

Amaterius
SPOILER!!! okej spravím to asi takto (pretože písať o tom o 3 týždne by už asi nemalo veľmi zmysel) SPOILER!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!! !!!!!!!!!!!!! :D snáď ale ľudia čítajú diskusiu až na konci, ja to tak robím vždy, aby som si dokázal urobiť na text vlastný, neovplyvnený názor:
Yukio zomrel, zabila ho jeho žena tá modrovlasá, keď sa zmenila na tatsu (ten môj drako upír :D) ako vyznieva z poslednyćh myšlienok čiernovlasej Mitsuko. Keď sa jeho modrovlasá žena zmenila na tatsu, tak jej to zmenilo aj osobnosť, prijala osobnosť a spomienky tých tatsu pred ňou, ale domiešané a nesúrodé, načo naznačuje ta´zmätenosť v poslednej časti a niekoľko dialógov a myšlienok o tom ako má pocit, že počuje hlasy ktoré ju varujú pred Masaom. Ona je maliarka, logicky, keďže si od nej Masao objednal maľbu, portrét smrti a to doslova: Proste maľuj, ako to cítiš. Čiže aj na otázku BocianaSary nemaľuje vlastnou smrťou, ale štetcom :D je to teda cyklické Masao je v podstate "sériový vrah" opakovane (v texte sa spomínajú tisíce hlasov) robí tento experiment s tým, že po každej smrti je nová tatsu (s osobnosťou Mitsuko) lepšia v maľovaní toho obrazu:
„Už sa nečudujem, že máš zlú povesť...takže portrét smrti...už si si niekedy predtým nechal namaľovať niečo také bizarné?“ opýtala sa po chvíli.
„Áno. S každým pohľadom do jej očí si lepšia a lepšia. Čoskoro dosiahneš dokonalosť. Možno už tento obraz, bude ten posledný.“
„Čože?“ zmätene vyhŕkla Mitsuko.
„Prepáč...občas sa nechám uniesť a pripadá mi to, akoby ste všetky boli jedna.“
08.03.2021

Amaterius
a ešte 1 vec, tá už síce z textu nevyplýva, nepovažoval som ju za dôležitú, Masao je tiež ten istý druh ako Mitsuko. Je tam iba ten náznak, že matka ich oboch je smrť, čo Mitsuko vníma ako úchylný pohľad na vec.
08.03.2021

Amaterius
a predsa ešte 1 vec, význam japonských mien ak by to niekoho zaujímalo :D
Hinata (slnečné miesto) Mitsuko (dieťa svetla)
Akagawa (červená rieka) Masao (poctivý človek)
Akai (červená studňa) Yukio (dostane, čo si želá)
08.03.2021

BocianSara
Je skvelé keď si nehádzal mená len tak a veľmi sa mi po vysvetlení páči tvoj svet :) Škoda, že som tam hľadala už všetko možné aj nemožné :D
08.03.2021

HB
Dokelu! Keď som si na discorde prečítal debatu, že niektorí ľudia túto poviedku nie úplne pochopili, just som si povedal, že budem dávať extra pozor na všetko a istotne to pochopím aspoň ja. Ale mrzí ma to, fakt som sa v tej poslednej časti tiež stratil. O to viac ma to mrzí, lebo ten setting, námet a feeling mi dokonale sadli. Japonsko rulez! Šípim, žeby si mohol byť môj fellow Nihon fanúšik? Prosím, povedz áno!
Pocitovo mi to pripomenulo geniálnu kórejskú upírčinu Thirst. Možno poznáš? Dúfam že áno!
Po prečítaní tvojho komentu mi poviedka dáva viac zmyslu, ale fakt, nie je to zrejmé z textu. S ťažkým srdcom za to musím strhnút nejaký bodík-dva, aj keď inak mi táto poviedka dokonale sadla. Možno text daj nabudúce prečítať jednému-dvom-trom ľuďom a pýtaj si hĺbkový feedback, čo ako pochopili. Veľa vecí, ktoré sú tebe ako autorovi dokonale jasné, nemusia byť také jasné čitateľovi.
Po formálnej stránke to tiež sem-tam pokrivkáva, čo je škoda. Spomínané čiarky si občas fakt robia čo chcú. Tuším mi do oka udrela nejaká jedna hrubica. Nabudúce trošku pozornejšie prečisti text od takýchto odstrániteľných blbôstok a bude to super! :)
"Mohlo ísť o náradie, ktorým bude nasekaná na kusy."
Táto veta mi prišla divná. Akože hej, hrdinka je upírka, možno bola o dva ťahy pred nami a uvažuje inak, ale aj tak je to pre mňa pocitovo zvláštna veta a pohral by som sa s ňou - buď prepísal alebo vyhodil.
Ďalej sa mi veľmi už nechce v poviedke špárať a hľadať nedokonalosti. Kto hľadá, ten nájde, ale už je neskoro a mne sa hľadať ani veľmi nechce.
Bodov nedávam rozhodne málo, ale ani super veľa. A fakt ma to škrie, prepáč :(
Ale si určite na dobrej ceste!! Určite pridaj na web ďalšie svoje texty - nielen ja budem na ne netrpezlivo čakať :)
Drž sa a veľa šťastia v súťaži!
08.03.2021

Aldeberan
Servus. Oceňujem inovativnost. Nie je to dalšia "Výprava proti Temnemu pánovi (Prológ)", co je super. Ale nikto to tu nechápe lebo si to napísal jak tatar. Nenapísal si to jak tatar lebo si geniálny, ale pretože ešte nevieš poriadne budovať príbeh, bolo to moc krátke, veľa krát si menil uhol pohľadu a chýbala štruktúra. Bolo by super, keby si si nad to jeden víkend sadol a prepísal to do podoby, kedy to človek pochopí bez toho, aby si mu to vysvetľoval. Potom by to bola možno fakt dobrá poviedka a baby by po tebe išli. A o to pri písaní ide.
08.03.2021

Goran
Dobre, po tvojom vysvetlení som si jednoducho uvedomil, že čitateľ to NEMÁ šancu pochopiť :) Niekto sa indukciou a dedukciou, ale hlavne intuíciou môže k tomu priblížiť :) Mnohé zmätene a nesprávne vyskladané vety tomu tiež nepomohli. A predsa to je hviezdny materiál. Prostredie, námet, atmosféra, poetika, koncepcia. Aldebaran je príliš príkry a vypisuje sprostosti o babách aby to znelo "cool" (to do literatúry ani do komentárov nepatrí, je to pubescentné) - ale myslel to dobre, na odľahčenie, kamarátsky, a pritom sa nebojí byť rázny a tak predsa len udrel klinec po hlavičke - Tvoja syntax veľmi škrípe. Ale nie si jediný, v tomto kole FP napríklad aj Apolo či Šarlátové oči majú veľmi podobný problém... nech Ťa to neodradí, lebo podľa mňa na to máš. Určite. Táto poviedka mi ešte dlho bude ležať v hlave - a nie pre chyby, ale pre nápad a atmosféru. Takže toto nech Ťa skôr povzbudí.
09.03.2021

Lukáš Polák
Popravde, túto poviedku som si prečítal už včera, len som nevedel, či ja som ten debil, čo bol v nej totálne stratený alebo nás bude viac. Dnes už môžem povedať, že nie som, no ani ty nie, len táto poviedka bola až tak geniálna, že ňou prestala byť a stala sa jej opakom - chaosom, pre nás čitateľov. Všetky dobré rady ti už dali - dať prečítať iným, aby si zistil, či sa vôbec dá text pochopiť, popracovať na krkolomnosti niektorých viet a slovosledov a bude to super. Teším sa na ďalšie tvoje dielo.
09.03.2021

Amaterius
HB musím ťa opäť sklamať, nie, nie som Nihon :D a ani ten kórejský počin nepoznám, ale beriem to ako dobrú radu, čomu v najbližšej dobe venovať voľný čas :D
09.03.2021

Amaterius
a samozrejme ďakujem za všetky komenty :)
09.03.2021

HB
Sklamanie!!! :D ale nevadí, možno ťa časom spracujem!
09.03.2021

xius
Super vyber scenerie, Japonsko nezazivame casto. Darilo sa ti aj hrat s citatelom, ked "urobil, co nikdy predtym" :D alebo, ked to vyzeralo, ze modrovlasu zenu, chce najprv tiez zabit sekerou.
Forma a styl mi sadli pekne, nejak som ani nevnimal akekolvek gramaticke chyby, ktore si ini vsimli. Trochu sa mi zlieval prejav postav, zneli ako jedna a ta ista osoba, len v inej nalade.
Tvoj komentar, ze zaver "nie je retrospektiva" ma nakopol spravnym smerom! Ale Masaa som si vylozil len ako blazna, ktory sa pokusa o obraz smrti u upirok, lebo maju dar ho zachytit a zaroven im uz naplanoval ich vlastnu smrt... co uplne nedavalo zmysel. Tvoje SPOILER vysvetlenie uz krasne zapadlo a je ohromna skoda, ze poviedka neobsahovala dost stop, aby sme na to prisli.
Nikomu by asi nenapadlo hladat nejake hlbsie pozadie za menami, ci si ich prekladat. O tatsu zial nic neviem, napadlo mi, ze je to alternativny termin pre klasickeho upira. Nabuduce skus hodit zo jednu-dve okate stopy, ako experiment pri hladani tej zdravej strednej cesty. :)
31.03.2021

B.T. Niromwell
Pri snahe o kvetnaté opisy sa niekedy zauzlíš v ťažkopádnych vyjadreniach: „..a jej tvári už bola badateľná skrehnutosť chladom.“ Alebo „...chystali sa nechať celý kraj zakvitnúť“ – je tu veľa neurčitkov.
„Tma sa rozplynula v nejasnom, hmlistom šere, vytvorenom rozmazaným pohľadom, práve prebudených očí.“ – tuto máš mrte menných pomenovaní na jednej kope.
„Dotyk týchto kvetov bol o toľko iný, ako dotyk ich ružových bratrancov, ktorí pokrývali telá sakúr v čase jari. Pre Mitsuko bol dotyk týchto kvetov príjemnejší.“ - opakuješ dotyk týchto kvetov. Opakuješ slová aj inde, ako skrehnutosť-skrehnuté, odev, opretú-oprel...
Čísla v beletristickom texte rozpisuj slovom (15 minút).
„Mitsuko hlavu taktiež neotočila, urobila ďalší krok vpred, keď sa jej zrazu zatmelo pred očami a podlomili sa jej nohy, až padla na kolená. Inštinktívne si priložila ruku na temeno hlavy. „Krv,“ uvedomila si...“ Toto je zmätočné. Keď človek padne na kolená, jeho prvý inštinkt nie je chytiť sa za hlavu, ale podoprieť, aby nespadol tvárou nadol. Až neskôr sa dozvedáme, že za jej pád môže úder do hlavy, ale tá informácia prichádza príliš neskoro, dovtedy je čitateľ zmätený.
Často ti ujde čiarka na konci vedľajšej vety, keď za ňou nenasleduje spojka: „Miestnosť, v ktorej sa nachádzala (čiarka) bola neveľká...“
„Jeho žalúdok sa zachvel“ má byť žalúdok sa mu zachvel. Privlastňovacie zámeno + časť tela je anglický kalk.
Páči sa mi hra s atmosférou. Najprv rozprávkovo krásna, potom zrazu pivnica, potom zrazu krásny dejový zvrat. Dobrá bola aj scéna, kde ženu nesie do auta. Celkovo je to tak, ako bolo povedané vyššie, striedajú sa silnejšie pasáže s menej vydarenými, ale silno sa to ťahá na tú dobrú časť. Škoda tej nezrozumiteľnosti, v tom sa ale ja úplne vidím, balansovať medzi tým, čo čitateľovi povedať a čo si domyslí, je vždy boj.
02.04.2021
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.