Nepovolené lietajúce objekty

UFO
Filmová história scifi
„...hovorí sa, že sú už medzi nami, ale ja by som nebol vo vyjadreniach tohto typu až tak sebavedomý. Hlavonožce vo všeobecnosti neoplývajú možnosťami, ktoré by sa aspoň mierne vedeli priblížiť k našej schopnosti...“
Ferdinand zhlboka vzdychol a vypol rádio. V miestnosti sa rozľahlo dusivé poobedné ticho. Nenáročná šichta na úrade sa podpísala na jeho piatkovej nálade. Taký znudený nebol už dávno. Otrávene sledoval pohyby sekundovej ručičky na hodinách zavesených nad dverami. Premýšľal nad tým, či je hodina dlhšia na nudnej prednáške alebo v zamestnaní, do ktorého nastúpite po absolvovaní série nudných prednášok. Nervózne sa pomrvil na stoličke. Zostal tu sám. Olivská dávno zdrhla, vraj musí vyzdvihnúť decko zo škôlky a Terenc sa vyparil už na obed. Typické.
Už iba pol hodinka, dnes zatvárajú o sedemnásť tridsať. Už sa nič...
„Pán Husiarka! Pán Husiarka!“
Fučala ako lokomotíva, no napriek tomu sa čiperne prepchala cez dvere a rútila sa priamo k Ferdinandovej priehradke. Jej obyvateľ sa začínal modliť, aby stará Slamová bola len chvíľkovým preludom spôsobeným piatkovou túžbou po fajronte.
„Pán Husiarka, niečo musím oznámiť!“
Tak to nebude prelud. Stála pred ním Slamová z mäsa a kostí.
„Ako vám pomôžem, pani Slamová?“ nahodil Ferdinand čo najneutrálnejší tón. Ak nebude príliš priateľský, možno ju to odradí. Aj keď, u Slámovej sa nedalo naisto počítať s ničím. Na OLO bola známa firma. Raz jej do záhrady doplachtil neregistrovaný lietajúci koberec, inokedy ju nedovolenou rýchlosťou predbehla nelegálne upravená metla. Zakaždým niečo nové. Niečo, čo si musel Ferdinand v mene Oddelenia lietajúcich vecí vypočuť, zapísať, zaevidovať a riešiť. A čo po zhltnutí jeho drahocenného času úspešne zapadlo v archívoch oddelenia.
„Niečo som videla,“ spustila Slamová.
„Môžete to bližšie opísať?“ Ferdinand postupne strácal nádej v skorý odchod domov. Neidentifikované lietajúce objekty bohužiaľ tiež spadali do kompetencií jeho úradu.
„Boli to oni!“
„Kto to bol, pani Slamová?“ Ferdinand sa modlil, aby sa z jej susedov zase nevykľuli množitelia vzácnych hipogryfov.
„No... veď viete, čo sa hovorí,“ šepla Slamová sprisahanecky.
„Nie, pani Slamová, neviem, čo sa hovorí,“ odvetil Ferdinand úradne. Dobre však vedel, čo sa hovorilo. Vedel ale aj to, že to nemohla byť pravda. A ak by aj bola, naozaj si nemyslel, že by ich prvá zbadala akurát Slámová. „Ak nemáte žiadnu konkrétnu sťažnosť či oznámenie...“
„Ale veď počúvajte!“
„...je piatok, pár minút po piatej a poprosím vás, aby ste...“ nedal sa Ferdinand. Vedel, že ak to začnú zapisovať, stvrdne tu najmenej do šiestej a nemienil to dopustiť.
„Bolo ich najmenej osem,“ húdla si svoje Slamová. „Za mestom. Tam kde spadol Ľavooký Ted, keď vtedy ukradol Pegasa zo zoologickej.“
„Pani Slamová, ja naozaj...“ Ferdinand sa chytal poslednej slamky nádeje.
„Tak si už zober to tlačivo a začni ho vypĺňať, Ferko,“ vytiahla Slamová ultimátnu zbraň. Bolo to stratené. Rodinné väzby, proti tomu nemal žiadne možnosti. Mama by ho prizabila, ak by zistila, že nahneval sesternicu jej babky z tretieho kolena. Tak blízku príbuznú človek rozhodne nechcel rozdráždiť, a to za žiadnych okolností.
Ferdinand si dovolil jeden hlboký vzdych prevedený dôkladne, z plných pľúc, a vzal do rúk vrchný formulár z nepríjemne vyzerajúceho štósu papierov. Na samom vrchu papiera stál výrazný nadpis: U.F.O. – Unlicensed flying objects.
„Tak, čo to teda bolo, pani Slamová?“
Slamová na chvíľu zaváhala. Na čele sa jej vytvorila tenká vráska a pridala sa tak k zástupu hlbších, vždy prítomných brázd na jej výraznom čele. Ferdinand povzbudzujúco prikývol. Ak bude písať rýchlo, možno stihne doma správy o šiestej.
„Boli to tie raje,“ vydýchla.
„Takže raje...“ Ferdinand nasadil čisto profesionálny tón aj prístup a začal písať do formulára. „Počet?“
„Osem. Minimálne. Ale nie som si istá, možno...“
„Fajn: osem-a-alebo-viac...“ Ferdinand sa nemienil nechať vyradiť z rytmu.
„Vieš, čo sa hovorí. Vo veľkej knihe, Ferko. Že prídu, zjavia sa na oblohe. Budú na nej plachtiť a nikto sa pred nimi neskryje. A že...“
„Na to tu nemám kolónku, pani Slamová.“
„Ako rýchlo proti nim viete zakročiť?“
„Bežná doba na vybavenie žiadostí, oznámení aj sťažností je spravidla tridsať kalendárnych dní, ale len v prípade, že sa nevyskytne žiadna...“
Slamová vydala zúfalý zvuk, niečo medzi raneným trolom a šantiacou piadižienkou.
„S tým ja nič nenarobím, pani Slamová, procesy sú procesy,“ pokrčil plecami Ferdinand. „A teraz je piatok, na to sa až do pondelka určite nikto...“ Slamovej sa na tvári usadil zvláštny výraz. Líca jej začali červenieť a nozdry nasadili tak vysokofrekvenčné tremolo, až sa Ferdinand začal obávať, či náhodou nie je svedkom náhlej evakuácie obsahu Slamovej žalúdka.
„TO SÚ MI ALE SLUŽBY!“ vyprskla na neho namiesto žalúdočných kyselín kyseliny iné. „Tak človek sem príde, že sa tu DEJE KONIEC SVETA AKO HO POZNÁME! A oni na to majú TRIDSAŤ POSRATÝCH DNÍ! Ešte môžeme niečo...“ Slamová schmatla formulár Nepovolených lietajúcich objektov a zúrivo ním vo vzduchu gestikulovala.
„Pani Slamová, upokojte...“
„TVOJA MATKA MALA PRAVDU! Túto mládež nič nezaujíma! Že piatok! Vraj úrady! Pre ľudí! MALA SOM ZAVOLAŤ NA URGENTNÉ SLUŽBY! Všetci tu zdochneme! Ja sa na to môžem...“ Zvyšok vety sa stratil v pribuchnutí dverí, ktoré Slamová na svoj vek zabuchla až obdivuhodne prudko.
Ferdinand si vzdychol, odložil pero do pohárika a pozrel na hodiny. Pol šiestej. Tak to aspoň stihne zatvoriť načas.
Lenivé Slnko sa pomaly skrývalo za horizont a zalievalo obývačku mäkkým príjemným svetlom. Ferdinand sa spokojne usadil na gauči. S labužníckym úsmevom otvoril plechovku piva a zapol televízor. Veruže mu už piatkovú pohodičku nič nenaruší.
„...prinášame vám najnovšie správy z miesta incidentu. Skoro popoludní ich spozorovala práve táto pani a pozrite sa – už ich je plná obloha. Znamená to, že sa proroctvá nemýlili?“
Na obrazovke sa zjavila tvár pani Slamovej a Ferdinandovi zabehol dúšok piva.
„Pani Slamová bola už poobede na Oddelení lietajúcich objektov, kde s ňou odmietli vyplniť žiadosť,“ pokračovala reportérka a otočila sa opačným smerom, kde stál príslušník ozbrojených zložiek.
„Pán generál, myslíte si, že ak by vašu žiadosť zaevidovali, mohli sme sa na hlavonožce lepšie pripraviť?“
„Pri takýchto udalostiach je každá minúta dobrá,“ prikývol príslušník.
„Teraz sa musíme už iba modliť,“ prikývla Slamová.
Nebude to piatková pohodička, došlo Ferdinandovi.

Dzany

Dzany
Do nekonečna a ešte ďalej?

Diskusia

Myrmarach
V tejto poviedke ma veľmi rušila nejednotnosť v menách jednotlivých postáv. Oceňujem snahu o humor, ale za mňa žiaľ dosahuje úroveň Juraja Kemku. Zrejme nie som cieľová skupina.
20.02.2021

BocianSara
Znudený úradník a neodbytná zákazníčka ma vždy pobavia, najmä v takomto svižnom podaní s koncom sveta :) Mená Ferdinand Husiarka a pani Slamová sa mi zdajú tiež úplne v poriadku :D
20.02.2021

B.T. Niromwell
Veľmi príjemne napísané. Oceňujem prepis UFO skratky. Jediné, čo mi nerezalo, je že prečo človek, čo sa týmito objektmi denne zaoberá, v nich neverí, keď tam boli viaceré existujúce lietajúce veci spomenuté.
20.02.2021

HB
Mne tam ten humor sedel. Poviedka sa nebrala vážne takým roztomilým spôsobom. A hej, nelicencované lietajúce objekty boli top! :)
21.02.2021

YaYa
Poviedka je fajn, hoci stred by sa dal trošku zosekať od neužitočných detailov. Budem ale za hnidopicha: raja nie je hlavonožec.
21.02.2021

Dzany
Ďakujem za komentáre :) Súhlasím, bolo by treba vyladiť najmä to, aby Slamová pôsobila šialenejšie a jej predošlé sťažnosti neboli až také reálne. Zámer bol vykresliť ju ako takú tú otravnú osobu, ktorá podáva oznámenie aj za každú lietajúcu veveričku - ale toto mi nejako v tej rýchlosti ušlo, a tak sa nekonalo ani poriadne prekvapko na konci. Čo sa humoru týka, Kemka je naozaj dno, dúfala som, že to dotiahnem aspoň na Nogu a Skrúcaného. :D Možno nabudúce :) A ten hlavonožec! :-o To som si vôbec neuvedomila! Hlavne, že som stíhala googliť, aby som neurobila hrubku v slove Hipogryf. :D :D ach.
21.02.2021
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.