Ten z temného lesa

Les nikdy nie je prázdny, aj keď to tak na prvý pohľad vyzerá.
Podporte scifi.sk
Čakala ho. Tak dlho na neho čakala. Nemohol tu chvíľu pobudnúť? Veď mu povedala, že príde. Že sa konečne stretnú, aj keď mama nechcela. Vtedy začula zvuky. Žeby ju už čakal priamo na mieste? Mali sa predsa stretnúť tu a nie... Ale – áno, určite ho začula.
„Laura, Laurááá,“ ozývalo sa z diaľky. Tak on sa chcel hrať na skrývačku? Noc je tmavá a les je ešte temnejší. Ale ona sa nebojí! Láska predsa všetko prekoná.
Usmiala sa a odvážne vykročila hore lesnou cestičkou.
*
Prišla nadránom. Slnko sa lenivo škriabalo spoza obzoru presne tak, ako som sa ja plazil od gauča ku vchodovým dverám, na ktoré búchala. Kým som stihol otvoriť, mal som pocit, že mi Benková do dverí vyrazí dieru.
„Pán detektív, musíte mi pomôcť,“ vyrútila sa na mňa nízka štíhla žena. Výraz v jej očiach napovedal, že diskusia nie je prípustná a jej výrazný parfum sa mi vŕtal hlboko v mozgu. Na svoj vek vyzerala veľmi mlado.
„Pozrite sa, ja...“ Pravdupovediac, ocenil by som, ak by stíchla a hneď odišla. Bolo skoré sobotné ráno a na mne okrem kruhov pod očami v päťdesiatich odtieňoch sivej muselo byť vidno aj poriadnu opicu. Nič také sa však nekonalo.
„Laura... Nikde ju nevieme nájsť.“
Vedel som, že tento výrok je pravdepodobne prehnaný. Ledva sa brieždilo a ja som pochyboval, že by strávili celú noc hľadaním. Zrejme sa pohádali, mladá sa naštvala, vybehla von do noci a rozhodla sa trucovať aj ráno. Nuž, viete, ako to chodí. Rodičia a deti.
Benkovcov som poznal dobre, bývali o tri ulice ďalej a mali tri pekné deti. Laura bola ich jediná, najstaršia dcéra. Mala akurát sedemnásť a vždy keď prechádzala dedinou z námestia od autobusu až domov, nejeden pánsky krk sa za ňou išiel polámať. Mala to po kom zdediť. Aj keď sa s Benkovou staršou vôbec nepodobali, o nápadníkov nemala núdzu ani jedna. A Laura by určite stála za hriech viacerým. Ale na to som radšej nechcel myslieť.
„Mali by ste to nahlásiť. Na oddelení,“ upresnil som, keď Benková s nádejou pozrela na mňa. Bol som len radový detektív na okrese, ale v našej dedine to pre každého znamenalo vysunutú pobočku policajného zboru.
„Viete, ale...“ zaodŕhala. „My, večer sme sa trochu pochytili. Tie dnešné dievčatá...“
Vedel som si predstaviť. Okolo osemnástky je človek stále iba klbko hormónov, aj keď si myslí, že už dávno dospel.
„Pohľadáte ju? Prosím vás, nechcem, aby mal celý okres reči...“ Vidiecke záležitosti. Dedinské klebetnice majú oči a jazyky všade. Niekedy som sa dokonca čudoval, že sa o ne nepotkýnam v uliciach. Útrpne som privrel oči. Moja vidina soboty strávenej v príjemnom opojení bolesti hlavy tlmenej brufenom sa rozplynula ako smrad spred ventilátora.
Čo som mal robiť? Nemohol som predsa dopustiť, aby na starostovu rodinu padol čo i len najmenší tieň možného škandálu.
*
Laurina izba bola vcelku uprataná, voňavá a oblepená plagátmi obľúbencov, poväčšine Billie Eilish. Kopec zošitov a učebníc na písacom stole, plyšáky na policiach, čo s nostalgiou spomínali na dni, kedy boli pre svoju majiteľku tým najdôležitejším programom dňa.
„Kvôli čomu ste sa to hádali?“ nadhodil som. Benková jastrila po mne pohľadom. Chcela, aby som našiel jej dcéru čo najskôr, no nechcela, aby som našiel čokoľvek iné. Typické.
„Nuž viete... klasika. Chcela ísť von s kamarátkami, ale bolo príliš neskoro. Zakázala som jej to, a tak... Zvyšok si už viete domyslieť.“
„Nebol v tom nejaký chlapec?“
Benková rázne pokrútila hlavou. „My sme slušná rodina.“
„Takéto dievčatá už zvyknú mať nápadníkov...“ nedal som sa. Vlastne som premýšľal, či to Benková myslí vážne. V súčasnosti má priemerná sedemnástka toho za sebou viac než skúsená tridsiatnička pre desiatimi rokmi.
„Mne je jedno, čo zvyknú. Laura nebola „taká“ – nie je.“ Odrazu bola Benková ostrá ako britva. Jasné, že pre nich žiadne pletky s chlapcami neprichádzali do úvahy. Utrpela by povesť, v kostole by ich prebodávali pohoršené pohľady. To bolo pre starostovu rodinu nemysliteľné. Bohorovní kresťania, ktorými museli zostať najmä navonok.
Prikývol som a na chvíľu som sa kresťanom stal aj ja. Modlil som sa, na chvíľu odišla z izby.
„Manžel je doma?“
„Je preč služobne, niečo v ZMOSe,“ odvetila a stále mi nedávala dýchať.
„Môžem poprosiť o šálku kávy?“ vynašiel som sa. „Predsa len, je ráno...“ Chvíľu váhala, potom vybehla von z izby. Koľko jej to tak mohlo trvať?
Rýchlo som si sadol za písací stolík a otvoril počítač. Heslo, prefíkané.
Billie1234
Na pracovnej ploche ma privítala, ako inak, Billie. Nie až také prefíkané heslo.
Ešteže niektoré aplikácie vedia fungovať aj na desktope a prezradili mi, že o žiadne kamarátky nešlo. Laura si síce písala k „Katkou“, ale Katka to určite nebola.
Kde si? Nestihla som o deviatej. Mama ma zdrzala.
Prepac, myslel som si, ze uz neprides. Idem.
Ale rychlo. Je tu strasna tma.
Uz ides?
Kde si? Tam hore?
Idem za tebou.
Koniec rozhovoru. Rýchlo som vypol počítač a zavrel ho práve, keď vbehla naspäť do izby Benková s kávou.
„Zaheslované,“ pokrčil som plecami.
Aj sedemnásťročné dievčatá majú právo na súkromie.
*
Čistinka zamilovaných, alebo ako som ju volal ja, Plodná lúka, bola kúsok nad dedinou. Lesná cesta viedla od hlavnej priamo nahor a čoskoro sa strácala v hustom lesnom poraste. Odtiaľ to bolo na čistinku len kúsok.
Auto som odstavil pred odbočkou a moje topánky so sklamaným čvachtaním ohlásili, že som práve vystúpil priamo do čerstvého blata. Ráno ako vyšité. Bolo po daždi a dosť chladno na to, aby sa ranná hmla udržala čo najdlhšie. Prešiel som k ústiu cestičky a rozhliadol som sa.
Našiel som jedinú sériu čerstvých stôp – ženských. Na mužské boli príliš malé, nanajvýš veľkosť 38. Nesúrodé, kadejako poukladané v blate. Prichádzali smerom od dediny a potom sa sústredili na jednom mieste v priemere dva metre. Smerovali odtiaľ aj preč.
Prestupovala na mieste. Bola jej zima a niekoho čakala. Potom sa sama vybrala do lesa.
*
Chvíľu som váhal. Do lesa sa mi nechcelo a nemal som na to ani poriadnu výbavu. Na druhej strane, zrejme sa Laura chcela iba pozrieť, či ju kamoš nečaká na čistinke.
Žiadne stopy vracajúce sa z lesa som však nevidel.
Večer predtým bol ukážkovo hnusný piatok. Pršalo, a keď nepršalo, fúkal nepríjemný vietor, sám som to dobre vedel. Celý večer som presedel pri fľaši a veľkom presklenom okne, v ktorom sa odrážala moja strhaná tvár.
Zabíjajúc neposlušné myšlienky som sa radšej pobral k čistinke. Do nosa som zhlboka vtiahol čerstvý vzduch dokonale nasiaknutý vlhkosťou. Surový nádych lesa. Pri nohách sa mi prevaľovali chumáče hmly a vtáky nesmelo začínali spievať. Bolo zamračené, ale hore to na kráse neubralo.
Čvachtanie blata pod nohami mi čoskoro pripomenulo vychádzky so starou mamou. Kým vládala, často chodila do lesa a ja s ňou. Vtedy som les poznal lepšie ako vlastných súrodencov. Vedel som, kam môžem ísť, aj kam radšej vôbec nechodiť. Čo zbierať a čo nechať tak. Poznala cestu do toho najhlbšieho lesa, a čo je dôležitejšie, aj to, ako sa z neho dostať von. A najmä to, kedy sa od neho radšej držať čo najďalej.
O pár minút som bol na čistinke. V napadanom lístí mimo lesnej cesty sa stopy rýchlo skončili, naspäť však zase žiadne neviedli. A znova tu boli jediné, ale to nebolo žiadne prekvapenie. V tomto ročnom období už nechodil na čistinku nikto. V duchu som preklínal všetkých, ktorí pošepli Laure ten úžasný nápad. Áno, tu by ich nehľadal naozaj nikto, a asi im na tom veľmi záležalo.
V lístí neďaleko sa čosi zalesklo.
Mobil v trblietavom obale, napoly zakrytý listami. Vypnutý. Potom zadul vietor a na strome neďaleko zaviala zástava dôkazov.
Kúsok bodkovanej látky mi naznačoval, že pohodová sobota zostane len v mojich nesplnených snoch.
*
Musel som sa najskôr vrátiť domov. Predsa len, premočené tenisky nie sú práve vhodná obuv na lesné cestičky. Ja viem, nepripravený detektív, ale naozaj som si nemyslel, že skončím v lese. Dúfal som. Ktoré sedemnásťročné dievča sa dobrovoľne v noci túla po hore?
Kým som sa vrátil, obloha sa ešte viac zatiahla. Dážď doslova visel za nohy a každú chvíľu sa mohlo rozpršať. Na odstavnej ploche pri lesnej ceste ma navyše čakalo prekvapenie. Pribudlo tam auto. Čierny Seat trpezlivo čakal na svojho majiteľa, ktorého stopy smerovali do lesa. Vydal som sa zase hore. Les šušťal v nemom proteste proti neželaným návštevníkom.
Na čistinke som nenašiel nikoho, a tak, či som chcel či nechcel, musel som ísť hlbšie do lesa.
Po našich horách nechodí veľa turistov. Sem-tam sa vyskytne nadšený hubár, no keď nevie, kde hľadať, nehostinný hustý les, v ktorom sa len s ťažkosťami viete predierať hustým divým malinčím, ho veľmi rýchlo omrzí.
Kde-tu sa nájde trasovisko, do ktorého zapadnete po kolená. Staré lesné cesty, roky nepoužívané, sa vám kedykoľvek môžu stratiť pod nohami. Zostali tu ešte z čias, keď sa budovali tunely, ktorými je celá hora popretkávaná.
Stará mama mi o tom často rozprávala. Kedysi bolo treba postaviť novú železničnú trasu. Tá pôvodná totiž kvôli rozpadu Rakúsko-Uhorska odrazu viedla cez iný štát. A tak sa začalo stavať. Najskôr boli všetci nadšení, na veľký projekt sa dobrovoľne hlásili robotníci z celého štátu. Postupne ale záujem opadal.
Začali sa šíriť reči. Vraj je projekt prekliaty, nikdy sa nedokončí. Niektorí robotníci zmizli zo dňa na deň, z hodiny na hodinu, nevedno kam. Hovorilo sa, že niektorí z nich boli väzni, ktorým sa takto podarilo ujsť. Iní vraveli, že sú za tým temné sily. Ruiny viaduktov a tunelov sú len ich nemým pamätníkom.
Ambiciózny projekt, ktorý mal spojiť západ s východom, tak nikdy nedokončili. Roky práce a dennodenného úsilia robotníkov skončili v zajatí lesa, a ten si postupne bral naspäť to, čo mu zobrali. Zostal prázdny.
Teda, prázdny, čo sa týka ľudí.
Lebo les nikdy nie je prázdny, aj keď to tak na prvý pohľad môže vyzerať.
*
Kráčal som po lesnom chodníku, a nachádzal sporadické stopy cudzej prítomnosti. Polámané vetvičky, stopy v lístí. Útržky oblečenia. Nerád som to priznával, ale s Laurou to vôbec nevyzeralo dobre.
Postupne som znovu objavoval staré miesta, až som sa ocitol na rázcestí. To som si pamätal tiež. Také niečo jednoducho nemôžete dostať z hlavy. Mal som len dvanásť rokov a suseda hľadali už týždeň. Našiel som ho ja so starou mamou. Vraj sa predtým so ženou pohádali, nemali dosť peňazí. A tak si tvrdohlavo zaumienil, že pôjde na drevo do lesa. Veď sa ho tu predsa váľa celá kopa. Prečo by si nemohol trochu vziať zadarmo?
Áno, prečo by nemohol?
To nám už sám nepovedal. Našli sme ho hompáľať sa na jednom zo stromov obeseného za vlastný kožený opasok. Do dnešného dňa si pamätám to jemné pohupovanie vo vetre, ako keby si chcel mŕtvy užiť trochu zábavy aj po smrti. Konár pod náporom jemne vŕzgal a tvrdohlavé slnečné lúče, predierajúce sa hustými korunami stromov, sa odrážali v jeho sklenom pohľade.
Odvtedy chodilo do lesa ešte menej ľudí. Vyslúžil si povesť miesta, kde neradno zavítať, kde si na vás môžu počkať duchovia, ktorí vás donútia urobiť veci, čo by ste nikdy nespravili.
Každý les má v sebe čosi také, určite ste to už zažili. Keď kráčate a počujete len šuchot vlastných krokov, spev vtákov a vnímate ten nekonečný pokoj, ktorý sa rozprestiera okolo vás. A náhle máte akýsi čudný pocit. Akoby vás niekto pozoroval. Spev vtákov stíchne, vaše kroky sú zvláštne tlmené. Lístie, ktoré dovtedy veselo šuchotalo v korunách stromov, sa teraz ani nepohne. A vás premkne obrovský strach. Iracionálny, zvláštny, zožierajúci strach, ktorý nedokážete nijako skrotiť. Viete, že na vás niečo striehne. Viete vôbec, kde ste? Ako sa dostanete naspäť? A vtom sa lesná cesta pod vašimi nohami stratí. Bojíte sa, že tu zostanete naveky. A skôr či neskôr si to po vás príde.
Ako som vravel, v lese nikdy nie ste sami.
Za rázcestím som si vyzul topánky a obul som si ich naopak. Áno, na túru trochu nepraktické, ale do nášho lesa nevyhnutné. Bundu aj tričko pod ňou som si obrátil naruby a vkročil som do hlbšie do húštiny.
*
Čoskoro som prišiel na miesto, kde sa lesná cesta strácala. Cez koruny stromov už slnko takmer nepresvitalo. Húštím som sa musel doslova predierať. Ale ja som už vedel, kam mám namierené.
Na ostňoch divého malinčia som zahliadol krvavé stopy. Neďaleko od nich ležala bunda. Pánska. Pár metrov od nej ruksak. Trčala z neho fľaša s vodou, okolo rozhádzané veci. Baterka, zopár proteínových tyčiniek.
Pátrač číslo dva nedopadol dobre.
Vtom som začul známe vŕzganie konára. Pravidelné ako vietor, ktorý povieval. Pomalé, ale neutíchajúce. Konár protestoval, sťažoval sa, že je na ňom čosi, čo naň nepatrí. Vedel som, že to nie je ďaleko. Obzrel som sa a vtedy som to zbadal.
Ďalšia obeť, no táto sa na druhý svet neodpravila opaskom. Mala so sebou horolezecké lano, pre každý prípad.
Naozaj pre každý.
Mladý muž vo šviháckej vetrovke. Až o pár sekúnd neskôr som v jeho sfialovenej tvári zazrel povedomé črty. Juraj Málik, nemohol mať viac než dvadsaťpäť. Živil sa ako pomocník na stavbe. Spoznal som ho ešte ako radový policajt, v krčme sa párkrát dostal do roztržky. Pre sedemnásťročné dievča z „poctivej rodiny“ to nebola dobrá partia ani náhodou.
Zavial vietor a na mňa dopadli prvé dažďové kvapky. Na chvíľu bolo úplné ticho, no potom koruny stromov hlasno zaprotestovali proti dvíhajúcemu sa vetru. Začal šumieť celý les. Váhal som, či ísť ďalej. Nebol ten vhodný čas. Vtedy som za Jurajovou mŕtvolou zbadal jeho zelené oči.
*
Všade naokolo bola tma. Tma, ticho a vlhko. Sporadické kvapkanie vody. Ležala na čomsi mäkkom, možno to bol mach. Pokúsila sa vstať, no bolel ju každý kúsok tela. Nikdy nezažila nič podobné. Ako sa sem dostala? Na to si spomínala iba matne.
Neprišiel. Potom ho začula z čistinky, ale tam...
Vrčanie, blýskavé tesáky, zvláštny spev vtákov. Uprostred noci, na čistinke osvetlenej mesiacom sa jej zdal ten najkrásnejší sen.
A odrazu bolo všetko inak.
Skúsila sa pohnúť, no čosi jej v tom bránilo. Ruky aj nohy mala pevne omotané. Akoby sama vrástla do zeme.
Zostane tu už navždy.
*
Vedel som, že ma vidí. Sledoval ma z húštiny, napohľad tak hustej, že by cez ňu neprebehol ani zajac. Vystúpil bližšie. Bol vysoký ako medveď, ktorý sa postaví na zadné. Z tej podoby prešiel do ľudskej zrejme len nedávno. Keď sa vzpriamil, akoby ešte narástol. Na hlave mu čneli obrovské jelenie parohy, pod nimi som videl obyčajnú ľudskú tvár.
Teda, až na tie oči.
Jasné, zelené a zákerné. Zelená brada, ktorá vyzerala viac ako zvieracia srsť, než obyčajné fúzy. Samozrejme, obutý bol naopak.
Poklonil som sa mu na privítanie. Z jeho hrdla sa vydral neľudský zvuk a ešte chvíľu sa odrážal od stromov v hore.
„Niečo som ti priniesol, Lesovik,“ povedal som.
Áno, dlho sme sa nevideli.
Siahol som dozadu a z ruksaka som vybral chlieb, soľ a čokoládovú tyčinku. Akokoľvek mi to bolo nepríjemné, prinútil som sa kľaknúť si pred neho. Položil som mu jedlo k nohám.
„Proteínové tyčinky nie sú nič pre teba, však?“ kývol som hlavou k rozhodenému ruksaku obďaleč.
Vŕzg, vŕŕŕzg...
Jurajovo telo sa stále hojdalo na konári. Jedovato zelené oči ma prebodávali pohľadom. Lesovik bol ticho.
Nepamätal si ma. To bolo zlé.
Lesovik zaručal ešte raz, tentokrát plným hrdlom. Škrípavý neľudský zvuk naplnil moje uši. Stuhol mi každý sval v tele.
To som mal za to, že som sa v sobotu nechal vytiahnuť do lesa.
*
Krútila sa a trhala úpony, ktoré ju zväzovali. Išlo to len ťažko. Akoby ju stále obtáčali nové a nové. Len čo roztrhla jeden, chytili ju ďalšie tri. Prečo len išla v noci do lesa, prečo? Dúfala, že ju Juraj nájde. Ale čo ak skončí ako ona? Alebo ešte horšie?
Ale hľadal ju? Veď na ňu ani nepočkal. Čo to je hodina, keď niekoho ľúbite? Ona čakala, až kým ju nezavolal. Ale nebol to on, to už teraz dobre vedela.
Laura pochopila, že po ňu nepríde nikto. Napla všetky svaly v tele a napriek neznesiteľnej bolesti si jedným silným trhnutím oslobodila ruku. Začala zúrivo šklbať úpony okolo seba.
*
Odvtedy, čo sme sa naposledy videli, ubehlo už dvadsať rokov. V spomienkach sa mi nezdal tak desivý, no keď som po rokoch zbadal jeho dlhé pazúry, ktoré mal na rukách namiesto prstov a počul jeho hlasný dych, ustrnul som.
Čo som si myslel? Už so mnou nebola stará mama, ktorá by ho vedela skrotiť.
Stane sa mi to, čo robotníkom pri stavbe tunelov. Znesvätili jeho kráľovstvo a on sa im pomstil. Zožral ich zaživa sám alebo ich podhodil lesnej zveri, ktorá ich ohlodala do poslednej kosti.
S Laurou sa pravdepodobne stalo to isté. A ja hlupák som si myslel, že...
Hlboko v lese zavyl vlk. Potom bližšie, ešte bližšie, až bol celkom blízko. Z húštiny sa začali vynárať páry čiernych očí. Čoskoro lesného mužíka obstúpila celá vlčia svorka.
Bol som v riti.
*
Vypotácala sa von z jaskyne. Slnečný svit ju takmer omráčil. Je zachránená? Kde to vlastne je? Všade stromy, hustý porast. Ako sa dostane z lesa? Bezradne sa obzerala okolo seba. Vtedy za chrbtom začula tlmené vrčanie.
*
Snažil som sa rýchlo premýšľať, no môj mozog akoby vypovedal službu. Opanovala ma hrôza z toho, čomu sa nedalo vyhnúť.
„Dievča,“ prinútil som sa prehovoriť. „Stratilo sa. Hľadám ho.“
Lesovik skúmavo naklonil hlavu. Vlky sa priblížili. Priam som cítil, ako sa mi ich horúci dych zráža na rukách.
„Tá je moja,“ ozval sa hrdelný hlas. „Odíď.“
Pomaly som začal cúvať. Urobil som krok, vlky urobili tiež. Vibrácie ich hrdelného vrčania som cítil až v žalúdku. Veľmi som chcel odísť. Ale čo Laura?
„Žije ešte?“ opýtal som sa.
„Je moja!“ zahrmel Lesovik a s ním celý les. Spustil sa hustý dážď. Hmla prevaľujúca sa okolo koreňov stromov ešte viac zhustla. Trčali z nej iba pichľavé vlčie oči.
Bol som ako v žalúdku obludy.
Vtom som začul šuchot. V temnom tichu lesa to znelo, akoby cezeň prechádzal buldozér.
Človek.
Lesný mužík aj šelmy sa otočili za zvukom. Pomaly som sa vzďaľoval. Keď som bol dostatočne ďaleko, vhupol som hlbšie do hmly.
Chcel predsa, aby som odišiel, nie?
Po ľavej ruke som zazrel tmavý tieň. Približoval sa. Stenal a nariekal.
Laura.
Bežala priamo ku mne, no nevšimla si ma. Narazila do mňa plnou rýchlosťou a zjačala. Stihol som ju chytiť za rozopnutú bundu a stiahnuť ju z nej tak, že sa otočila naruby.
Laura zjačala.
Nešetrne som ju chytil za ruku a vopchal jej ju do rukáva. Bunda na nej zostala visieť napoly oblečená.
„Ticho, Laura. Je to v poriadku... Len ticho...“ šepkal som jej do ucha.
„Pomóc!! Juraj!“
Viete, prečo sa v lese nekričí?
Laura sa mi vytrhla a odskočila odo mňa. Bola v šoku.
„Neboj sa, ja som...“
Pred očami mi preletel sivý tieň a skočil na Lauru. Zhodil ju na zem. Obrovská vlčica na ňu cerila tesáky. Odvrátil som hlavu. Lesovik zavrčal. Zvyšné vlky ma obkolesili. Vlčica však namiesto krviprelievania odstúpila od vydesenej dievčiny. Vydýchol som. Moja ochrana zaúčinkovala, i keď to bol len jeden rukáv. Aj pán temného lesa má svoje limity. Takmer som sa víťazoslávne usmial.
Vtedy sa Laura začala pomaly zbierať zo zeme. Zmätene pozrela na bundu zvláštne navlečenú na jednej ruke a začala si ju vyzliekať.
„Laura, nie!“
Zarazene na mňa pozrela. Vlky sa priblížili.
„Obleč si to!“ Väčšiu úpenlivosť som v hlase nájsť nedokázal. S rukou napoly v rukáve zastala. Pozerala na mňa ako na zjavenie.
„Len si to daj dole, dievča,“ prehovoril k nej Lesovik nečakane vľúdnym hlasom.
Okolo nás sa rozliehala vlčia symfónia hrdelného vrčania. Juraj sa hojdal na strome, konáre vŕzgali. Lesovik nás prevŕtaval zeleným pohľadom. Vyzeralo to, že Laura jeho prítomnosť zobrala na vedomie až teraz. Oči sa jej od desu rozšírili. Takmer bundu pustila z ruky, potom sa však spamätala.
Nekonečne pomaly si natiahla rukáv naspäť na jednu ruku, potom si bundu obliekla celú. S polámaným úsmevom som prikývol. Dobré dievča.
„Dlhuješ mi náhradu,“ ukázal lesný mužík na trasúcu sa Lauru. Najprv som nechápal, ale potom...
Ach, prečo mi to nenapadlo skôr? Keď už raz bolo niečo sľúbené, daň musí byť splatená. Žiadne dievča by predsa nešlo tak hlboko do hory samé.
Taká silná nie je ani láska, iba nenávisť.
Vtedy sa Laura zrútila na zem.
*
Otvorila mi až na siedme zazvonenie.
„Dobrý večer, pani Benková.“
„Našli ste ju?“ spýtala sa takmer pošepky.
„Budete musieť ísť so mnou, je to vážne,“ odvetil som. Vystrašene sykla, potom si ma dôkladne premerala pohľadom.
„Čo sa stalo? Kde je?“
„Zoberte si kabát a poďte,“ odsekol som. „Alebo to chcete prebrať aj s pánom starostom?“ kývol som bradou za jej chrbát. Benka bol už doma. Očami ma takmer zatlačila dva metre dozadu.
„Hovorila som vám, že ho s tým nechcem zaťažovať. Má slabé srdce...“
„Jasné, rozumiem,“ snažil som sa, aby v mojom hlase neodčítala ironický podtón, ktorý sa dral na povrch.
Benková vzdychla a zašla dozadu do chodby.
„Kto to je, zlatko?“
„Len Milka, dostala nový katalóg, tak idem pozrieť. O polhodinku som naspäť,“ snažila sa Benková nahodiť bezstarostný tón. Lepšie to už nemohlo ani vypáliť.
„Tak poďme,“ zabuchla dvere a rázne vykročila, ako keby vedela kam.
*
„Čo ste naposledy povedali Laure, pani Benková?“ opýtal som sa, keď sme už sedeli v aute. Zámerne som prechádzal obcou veľmi pomaly. Musel som sa ešte uistiť.
„Už som vám povedala,“ odsekla neveľmi ochotne a obzerala sa naokolo. Námestie, mučivo pomalá vyhliadková jazda popri miestnom družstve, samoobsluha. „Kam ideme?“
„Čo presne ste jej povedali?“
„Hádali sme sa. To ani neviete, čo pohovoríte,“ mávla rukou. Oči jej behali ako splašené. „Tak mi už poviete, kam ideme?!“ stratila nervy.
„Skúste si spomenúť, je to dôležité,“ navrhol som jej. Pozrela na mňa. V očiach som jej prvýkrát zahliadol strach.
„No... že nech si ide, kam chce, ale nech potom odo mňa nič nechce. Celú rodinu dostane do hanby...“ Nervózne sa zamrvila.
„Kvôli kamarátkam?“
„No dobre, za nejakým chlapcom išla! Nechcela som vám to spomínať.“
Prikývol som. Viac som neprehovoril, až kým sme sa neocitli na začiatku lesnej cesty. Stmievalo sa. Už prestalo pršať a obloha sa zafarbila do krvavej červenej. Aké príznačné.
„Snáď len nechcete ísť do lesa?“
„Pozrite sa,“ pozrel som Benkovej priamo do očí. „Urobili ste chybu, ja viem. Ale teraz ju musíte napraviť. Inak Laura nikdy z toho lesa nevyjde.“
Oči sa jej rozšírili, stuhla od strachu.
„Vy dobre viete, prečo ste šli práve za mnou,“ povedal som jej tvrdo do tváre. „Vedeli ste, že ak sa stalo to, čo si myslíte, Lauru môžem nájsť len ja.“
„Ste predsa vnuk miestnej čarodejnice,“ sucho sa zasmiala. Aj tak starú mamu niektorí volali. Zaťal som pery a prehltol štipľavú poznámku.
„Ale nezvládnem to sám. Potrebujem vašu pomoc.“
Neverila mi, ale nezazlieval som jej to. Napokon sa však vydala v mojich stopách hore lesnou cestou.
*
„Máte naopak bundu,“ upozornila ma, keď sme schádzali z čistinky.
„Vidíte, ani som si nevšimol.“ Vtedy zbadala bodkovaný kúsok na vetvičke.
„Laura,“ prehltla. Hrozné veci sú oveľa horšie, keď k nim stojíte tvárou v tvár.
Čoskoro sme prešli rázcestím a našli Jurajove veci. Len čo si stihla všimnúť chlapca na konári, už pred ňou stál pán lesa, ešte väčší a desivejší než predtým.
„Dodržal si sľub, môžeš ísť,“ zahrmel mojím smerom.
„K-kde je Laura?“ hlesla Benková.
„Laura je v bezpečí,“ odvetil som. „Mrzí ma to,“ adresoval som jej matke. Teda, nevlastnej matke. To, ako mlado vyzerá, mi akosi nešlo do hlavy, no potom som si spomenul. Benka bol dávno vdovec, no potom sa oženil znova a jeho nová žena bola taká aktívna, až sa o pár mesiacov zdalo, že je v rodine Benkovcov odjakživa. „Budete tu musieť zostať,“ dodal som, keď nechápala.
„Ale...“
„Je mi to ľúto,“ zduplikoval som ospravedlnenie. Benková pozerala raz na mňa, raz na lesného mužíka. Odrazu sa vychytila na útek. V momente jej cestu zahatali zúrivé vlky. Zaspätkovala a narazila do ďalších vlhkých ňufákov.
„Ty vrah!“ vykríkla na mňa. Vlky zavrčali.
„Pani, ja nie som vrah, vy ste. Prekliali ste nevlastnú dcéru a potom ju poslali do lesa. Dúfali ste, že zmizne. A dúfali ste, že tu nájdem jej pozostatky, lebo ja jediný môžem byť svedkom. Iba ja viem nájsť cestu späť z hlbokého lesa.“
„Vnuk strigy,“ odfrkla.
„Chceli ste, aby ju zviedol z chodníčkov a ja potom nájdem len krvavé stopy a ostatky. Aby to vyzeralo ako nehoda. Ale v jednom ste sa zmýlili,“ povedal som. „Lesovik nikdy nenecháva stopy po svojich obetiach.“ Pozrel som na vysokého tvora. Ako na súhlas kývol hlavou s parožím.
„Ale veď ste ju zachránili. Prečo potom ja?“ hlas sa jej zlomil.
„Čo ste jej vraveli? Aby ju rohatý vzal? Aby ju nočné zvery tam vonku zožrali, keď sa chce po tme s kadekým vláčiť?“ opýtal som sa jej. Žiadna odpoveď. „Jemu nemôžete zostať dlžní, keď ste mu raz sľúbili obeť. Rozvodnené rieky, stratení turisti, čo zrazu nevedia čítať značky, vykynožené kuríny a zajačince. Celá obec by pocítila jeho hnev a možno aj vedľajší okres. Všetci by pykali za vaše jedovaté reči.“
*
Keď som schádzal briežkom k autu, už bola hustá tma. Les sa ukladal na spánok, listy rozvieval jemný vetrík. Vo vzduchu bolo cítiť dym, hora spokojne šuchotala a ja som mieril domov za Laurou, aby som jej povedal, že sa už nemusí ničoho báť.

Dzany

Dzany
Do nekonečna a ešte ďalej?

Diskusia

Kristína Leonhard
Ahoj, píšem hneď po prečítaní. Napísané je to dobre, bez chýb, aj štylistika dobre. Raz som mala pocit, že sa dej spomalil, príliš dlho sa detektív motal v lese, ale inak to nedrhlo a rútilo sa pekne ku koncu. S ktorým mám zas problém :D. Ale tak to je samozrejme môj problém, nie tvoj :).
Chápem, že si potrebovala, aby do lesa prišla za Lauru náhrada. Lenže:
1. Nestotožňujem sa s tým, že veď tá macocha bola hnusná, tak nech trebárs aj zomrie. Veď predsa detektív by (samozrejme teoreticky) mal byť poctivý a nehrať sa na sudcu. Ak bola macocha tak dobre oboznámená s existenciou lesovika, museli byť všetci, aj Laura, a tiež by si dala pozor, nie? Z môjho pohľadu by bolo iné, keby macocha dcéru sama zavliekla do lesa a nechala ju tam. Takto to boli od nej iba reči, aby ju vzal rohatý a pod.
2. Keďže v čase, keď viedol lesovikovi náhradu, bola už Laura v bezpečí, bolo treba privliecť novú obeť v podobe macochy? Viem, píšeš: "Rozvodnené rieky, stratení turisti, čo zrazu nevedia čítať značky, vykynožené kuríny a zajačince", ale pokiaľ ja viem, to by lesovik robil bez ohľadu na to, či by mu náhradu za obeť doniesol alebo nie. Je to v jeho povahe. Veď aj Lauru zajal len preto, že sa tam ukázala, rovnako ako by sa ukázali turisti.
Alebo je lesovik vyslovene pomstychtivé stvorenie? Čítala som o ňom už dávnejšie, možno mi to uniklo. Viem tak, že hlavne stráži les a teda okoloidúcich si stiahne.
Ale inak písať vieš naozaj veľmi dobre, išlo to hladko a aj zaujímavo, nápad dobrý :)
06.11.2020

HB
Celkom umne napísaný mrazivý príbeh, čo nie je jednoduché docieliť. Práve preto hodnotím túto poviedku dosť pozitívne. Milujem podobné príbehy a určite mi do budúcna podobnými vecami veľmi ulahodíš :) Zásadnejšie výhrady nemám, čítalo sa to plynule a príjemne. Držím palce!
06.11.2020

Dzany
Ahojte, ďakujem za komentáre, veľmi ste ma potešili! :)
Ešte k tomu, čo píše Kristína:
1.) Presne ako hovoríš, môj detektív je poctivý, ale viac menej len teoreticky. Skôr je to ten typ, ktorý obľubuje ľahké riešenia a menšie obete pre akési vyššie dobro. Čiže je dostatočne morálne flexibilný, na to, aby vedel robiť rozhodnutia sám aj za iných, ak to považuje za správne. A okrem toho je to vnuk čarodejnice, čo ho tiež predurčuje na vlastný nevyšliapaný chodníček. :)
Ďalej už všetka vina padá na moju hlavu. Autor by nemal vysvetľovať, čo napísal, ale bohužiaľ sa mi to nepodarilo odtlmočiť v texte, tak sa to pokúsim objasniť. Totiž, trošku som bojovala s obmedzeným počtom znakov a niekde sa to odraziť muselo - nestihla som vysvetliť všetko, čo bolo treba. O:)
Prítomnosť Lesovika nie je jasná každému v dedine. Malo to byť skôr tak, že to vie len Benková a zopár poverčivých ľudí. Mladú generáciu takéto staré povery nezaujímajú ani im neveria. Chodia predsa na Plodnú lúku, kde ľudia nemiznú, nie je až tak hlboko v lese, takže sa neboja. Čiže Laura sa vonku bála len tmy a Lesovik ju mohol nalákať, lebo bola zraniteľná, kvôli tomu, čo povedala macocha, keď sa hádali. A teda ďalšia vec súvisí s bodom 2, čiže:
2.) Znova niečo, čo sa mi nezmestilo napísať, tak som dúfala, že to bude pochopiteľné medzi riadkami, ale znova moja chyba - nebolo. :)
Lesovik môže uniesť aj deti, ktoré prekľajú rodičia (u mňa vlastní či nevlastní), a z toho celý únos Laury vychádzal, preto má Laura príhodne iba 17 rokov. :D Možno macocha vedela, kde sa má Laura s mladým stretnúť (resp. nebola na heslá do počítača až taká hlúpa ako vyzerala), a tak si rovno zaumienila, že sa takto mladej pohodlne zbaví. (lebo sama trochu paktuje s temnými silami a je jej to trochu známe) Jednoducho jej Laura pila krv, nemali dobrý vzťah a povedala si, že za pokus to stojí. Takže vlastne z toho vyplýva aj to, prečo Lesovik potreboval náhradu. Macocha mu prekliatím sľúbila obeť a už to nešlo vziať späť. Preto by sa Lesovik hneval, ak by nedostal nakoniec nič. Ale uznávam, trošku to tam škrípe, že Laura ide do lesa a zrovna ju macocha príhodne prekľaje, takže Lauru ten Lesovik môže uchmatnúť. Chcelo by to asi viac tých znakov, no. :D
A inak, Lesovik je aj pomstychtivý a úskočný, to máš pravdu. :)
06.11.2020

xius
Velmi dobre! Malo to nadych noir detektivky, ale usadenej do fantastickeho lesa a malej dediny. Kul kombinacia. Za mna vyborne tempo, opisy aj jednotlive sceny. Jedina vycitka by bola prave dlzka, ale to pises aj sama. Poviedka by si este taku stranu s dalsimi detailami a scenou-dva, zasluzila. Ale vzdy lepsie takto, ako nieco umelo natahovat. :)
10.11.2020

Magda Medvecká
Dobrá poviedka, veľmi si ulahodila môjmu vkusu. :) Príbeh plynul (hoci som si tuším raz nebola istá, kde sa práve nachádzame), bola som aj napätá, aj som im držala palce (teda hlavne detektívovi :) ).
Jediné, čo mi tam trochu nesadlo, bola tá Benková. Pripadala mi ako taká všetečná staršia žena, ale v podstate neškodná postava. No vzhľadom na koniec by možno bolo fajn, keby si aj jej dala trochu „temnejšiu“ minulosť? To, že je na nej niečo podozrivé, prišlo pomerne rýchlo a na malom priestore. Pritom si tam mala viacero dobre urobených prepojení a pomalých odhalení (napr. tá minulosť detektíva, že najskôr chodil ako malý chlapec s babičkou do lesa a zrazu sa z neho vykľul vnuk čarodejnice, ktorý sa osobne pozná s duchom lesa).
Ale to je fakt maličkosť, možno spôsobená tým obmedzením znakov, inak mám pocit, že všetko do seba pomerne dobre zapadalo, postupné odhalenia boli tak akurát a páčilo sa mi, ako sa tie rozprávkové detaily prepletali s reálnym svetom.
13.11.2020

HB
Po mojich irl kamošoch Magde a Xiusovi si bola práve ty môj favorit na celkové vitazstvo. Parádna robota, navyše si strašne zlatá k ľuďom v komentároch, to ja ako miestna laskonka veľmi oceňujem 😇 Vidíme sa nabudúce pri nejakej súťaži! Čau!
16.11.2020

Dzany
Ďakujem HB, aj ostatným ešte raz za komentáre. :) Magda má pravdu, Benkovej by sa hodilo viac priestoru v tom úvode, potom by jej odhalenie dávalo väčší zmysel. To bolo spôsobené aj tým, že som sa tak rozhodla až neskôr O:) no a potom mi už nevyšli tie znaky na to, aby som ju lepšie uviedla. :D Ale určite sa ešte niečoho zúčastním (ak mi to vydá na tie znaky samozrejme :D). Zatiaľ sa majte. :)
22.11.2020
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.