Čolem

Príbeh o pokušení a túžbe, ale najmä o tom, kam vás privedie vaša fantázia, keď sa začnete zamýšľať nad tým, čo by bolo ak...
Filmová história scifi
Dokonalé umelecké dielo. V tmavohnedej pleti sa strácali ešte tmavšie oči, čierne, sýte a hlboké ako čierna diera. Vlasy mu síce neviali vo vetre, ale napodobňovali realitu do takej miery, že ste do nich chceli začrieť rukami a postrapatiť ich. Umelec sa vytrápil s každým detailom – plné pery, výrazné Adamovo jablko, široké plecia, vystupujúce kľúčne kosti, perfektná línia svalov. Nemal pupok. Ale veď, ako by aj mohol. Nevyšiel zo ženy, nenarodil sa. Bol stvorený. Vymodelovaný, z časti odliaty a z časti vyrytý. Celý z čokolády.
Jeho stvoritelia sa rozhodli, že po rokoch domácej výučby je čas, aby sa začlenil do spoločnosti. Prihlásili ho na vysokú školu. Na moju univerzitu, aby študoval môj odbor. Samozrejme, okamžite sa stal senzáciou celej katedry. Ešte nikdy sme nemali toľko záujemcov o štúdium ako toho roku. Počúvala som, ako sa o ňom baví každý v mojom okolí – kolegyne, študentky, upratovačky, kuchárky, študijné poradkyne. Celá situácia sa mi zdala absurdná. Čo sa už len môže naučiť muž z čokolády. Hnevalo ma, aký rozruch spôsobil. Nemohla som sa mu však vyhnúť. Mala som sa s ním stretnúť hneď na prvej prednáške.
Nič som si nepripravovala. Predsa tento predmet som už učila niekoľko rokov, poznala som naspamäť každé slovo, ktoré vyrieknem, dokonca aj otázky žiakov sa zakaždým opakovali. Tie isté hlúpe otázky dokazujúce, ako sa ani jeden z nich neobťažoval prečítať si skriptá. Presne som vedela, v ktorom momente väčšina z nich zaspí. Okamžite som dokázala odhadnúť z ich pohľadov, či myslia na sex, alebo čo budú jesť na obed.
Vošla som do prednáškovej sály a ihneď ma opantala omamná vôňa. Sladká a zároveň horká. Podlomili sa mi kolená. Do úst sa mi nahrnuli sliny a myseľ mi zaplavili obrazy croissantov plnených čokoládou, tabuliek čokolády zmäknutej v teple a roztápajúcej sa na mojich prstoch, horúcej čokolády prelievajúcej sa z fontány, pri ktorej boli na paličkách napichnuté jahody, na kolieska nakrájané banány a marshmallow, pripravené ako obetné dary čakajúce na čokoládový kúpeľ.
Sedel v prednom rade. Hľadel na mňa a ja na neho. Pootvorila som jemne ústa, akoby som mohla nasať jeho vôňu aj cez ne. Niekto zakašlal. Prešla som rýchlo ku katedre, položila na ňu kabelku a otočila sa tvárou k študentom. Začala som strojovo odriekať toľkokrát zopakované úvodné slová. Videla som sa, ako z neho stŕham oblečenie ako ligotavý obal z mikulášskej figúrky. Najprv sa zahryznem do jeho mužného pleca. Alebo začnem hlavou ako každý rok. Božinku, čím len môže byť plnený?
Snažila som sa ovládnuť. Čo by si pomysleli ostatní? Odsúdili by ma? Aký je trest za zjedenie čokoládového muža? Snažila som sa naňho myslieť ako na človeka a nie ako na cukrovinku. Keby som mohla zadržať dych. Ale potrebovala som ho na rozprávanie a na... no na prežitie. Obzrela som sa po triede. Nie jeden študent po ňom poškuľoval, viacerí naňho okato zízali. Ale nikto nevyzeral tak, že sa chce naňho vrhnúť v záchvate cukrového ošiaľu.
Dokončila som svoju obvyklú uvítaciu reč a bez toho, aby som im dala možnosť na otázky, ukončila som prednášku a rýchlo vybehla zo sály. Ťažko dýchajúc som vrazila do svojej kancelárie, zo šuplíku pracovného stola vytiahla arašidovú tyčinku a hltavo sa do nej zahryzla. Niekto zaklopal na dvere a ako je na univerzite zvykom, nečakal na povolenie, ale ihneď otvoril dvere. S plnými ústami som civela, ako vo svojich čokoládových rukách zviera moju kabelku.
„Zabudli ste si kabelku v učebni.“ Neodpovedala som.
„Ja som... chcel som vám len povedať, aký som rád, že môžem navštevovať váš predmet. Čítal som vašu knihu a všetky články, ktoré ste uverejnili v odborných časopisoch.“
Keď videl, že nijako nereagujem a dokonca ani nepokračujem v prežúvaní, kývol hlavou, akoby sa jemne ukláňal, a odišiel.
Na druhý deň ma čakal dvojhodinový seminár k prednáške. Tam som nielenže musela rozprávať, ale interakcii so študentmi sa nebolo možné vyhnúť. Zvažovala som svoje možnosti. Podať výpoveď? Neprichádzalo do úvahy. Nahlásiť práceneschopnosť? To by bola prijateľná alternatíva. Ale dokedy som mohla ostať doma a predstierať, že som chorá? Raz by som sa beztak musela vrátiť. Ako sa mu môžem vyhnúť? Ako dokážem zabrániť nevyhnutnej katastrofe?
Seminár začínal až poobede, tak som sa rozhodla, že sa skúsim poriadne najesť. V univerzitnej kantíne som zjedla, koľko sa dalo, a hneď potom som ešte šla do bufetu, kde som slepačí vývar a perkelt s haluškami zajedla šunkovou bagetou, čokoládovo-kokosovou tyčinkou a všetko som to zaliala kolou. Ako som sa sťažka kotúľala smerom k učebni, dúfala som, že všetky tieto prípravy budú na niečo dobré.
Keď som vošla dnu, všetci už boli na svojich miestach. Samozrejme, opäť si vybral predný rad. V lavici sedel sám. Premýšľala som, či si s ním nik nechcel sadnúť. Báli sa ho, alebo im pripadal divný? Prípadne, tiež túžili zahryznúť sa do jeho odhaleného a nesmierne lákajúceho krku? Podarilo sa mu nájsť si nejakých kamarátov, alebo je celý čas sám? Predstavila som si ho, ako osamotene sedí pred prednáškou na lavičke na chodbe a číta si moju knihu. Ostali po jeho dotykoch na papieri čokoládové šmuhy?
Keďže išlo opäť iba o úvodný seminár, mohla som ho ukončiť skôr. Napriek tomu polhodina, ktorú som tam strávila, mi pripadala nekonečná. Odtikávanie nástenných hodín sa ako pingpongová loptička odrážalo v mojej lebke. Tik – temeno hlavy; tak – zátylok; tik – pravý spánok; tak – ľavý spánok. Ako je možné, že som si nikdy nevšimla, aké sú hlučné a pomalé? Každá jedna minúta trvala celú večnosť.
Žalúdok sa pod náporom všetkého toho jedla začal búriť. Metal sa, vysielal hlasné volania o pomoc hltanom a dožadoval sa, čo najrýchlejšej nápravy. Aby toho nebolo málo, čokoládový muž celú dobu zo mňa nespúšťal pohľad. Akoby nie on, ale ja som bola sladká a chrumkavá pochúťka. Jeho vôňa sa vznášala nado mnou ako ťažké mračno a ešte viac dráždila už tak vyčerpaný žalúdok.
Po skončení seminára som náhlivo vyletela z triedy, vrazila som na dámske toalety, zavrela sa v kabínke a všetko jedlo vyvrátila.
Počas dvoch mesiacov som pribrala osem kíl. Neustále som bola vyčerpaná, kruhy pod očami som nedokázala zamaskovať ani niekoľkými vrstvami make-upu. V noci ma prenasledovali sny o svetoch stvorených z prenikavo voňavej čokolády, ktorá sa však v mojich ústach zmenila na hlinu a ja som sa udusila.
Moje útoky na školskú jedáleň a bufet boli úspešné. Čokoládový muž ostal celý. Začala som mať pocit, že si na jeho výraznú a všetky moje zmysly opantávajúcu arómu pomaly zvykám. Jeho prítomnosť na mojich prednáškach a seminároch som si ale naďalej silne uvedomovala. Nedával mi na výber.
Zakaždým sedel v prednom rade a jeho prenikavé oči sledovali každý môj krok pred tabuľou. Vnímal všetko, čo som vravela, s jemne naklonenou hlavou do strany počúval, nasával slová, vety, celé odseky, akoby sa mali stať jeho súčasťou. Navždy sa vryť do jeho hnedej pokožky a stať sa svedectvom jeho záujmu. Ba čo viac, na všetky moje otázky poznal odpovede, nie raz som mala pocit, že už dopredu predvídal, čo sa idem opýtať. Bol zvedavý, hladný po informáciách, jeho bystrá myseľ dokázala hravo obsiahnuť všetky vedomosti, ktoré som sa každý rok bezúspešne snažila naliať do hláv všetkým svojím študentom.
Vo štvrtok som nevyučovala, ale beztak som vždy išla do kancelárie, kde sa mi oveľa lepšie pracovalo a písalo. Aj v ten štvrtok som sama sedela za pracovným stolom a snažila sa sústrediť. Myšlienky mi ustavične utekali k čokoládovému mužovi tak, ako tomu bolo neprestajne za posledné týždne.
Ozvalo sa zaklopanie na dvere. Otvoril ich, najprv opatrne nakukol a potom vošiel dnu. Zavrel za sebou dvere. Chvíľu sme v tichosti na seba hľadeli. Moja myseľ kričala: Nie! Dnes som ešte nebola na obede!
„Prepáčte, že vás vyrušujem, pani doktorka. Chcel by som vás poprosiť, či by ste mi mohli pomôcť s jedným problémom, na ktorý som narazil pri vypracovávaní vášho zadania na ďalší seminár.“
Nebadane a trhavo som prikývla. Ukázala som na stoličku oproti môjmu stolu. Sadol si, batoh, ktorý mal prehodený cez plece, si položil k nohám stoličky. Bol u mňa prvýkrát od momentu, kedy mi prišiel vrátiť kabelku. Mlčali sme. Nástenné hodiny sa hlasno ozývali v malej pracovni. Tik – jedna stena; tok – druhá stena; tik – vstupné dvere; tok – protiľahlé okno. Kto kupoval hodiny do tejto školy?!
Svojou vôňou naplnil celú miestnosť. Čokoláda stekala po stenách, okne, zaplavovala podlahu. Vstala som a prešla som na druhú stranu stola nespúšťajúc z neho pohľad. Stála som nad ním. Hruď sa mu rýchlo zdvíhala a klesala. Tik – jeden úder srdca; tak – druhý úder srdca. Naše oči sa od seba neodrhli ani na okamih. Tiež vstal. Tentokrát nepozeral on na mňa zdola, ale ja som musela nahnúť hlavu dohora. Čokoláda mi už zaplavovala členky, postupne pokračovala vyššie a vyššie, ku kolenám, k stehnám...
Naklonil sa ku mne. Jeho tvár sa priblížila a naše pery sa spojili. Zalapala som po dychu a bolestivo povzdychla. Objal ma a pevne si ma pritisol. Jeho pery sa pod dotykom mojich pier začali topiť a moje ústa okrem slín zaplavovala čokoláda. Teplo môjho tela roztápalo to jeho. Tuho som ho tiež objala a pod dlaňami som zacítila praskanie jeho pokožky.
Zosunuli sme sa na zem a ja som sa celá ponorila do čokolády. Prsty som zabárala do jeho chrbta, pliec, ramien. Nemohla som sa nadýchnuť, čokoláda napĺňala celé moje vnútro. Nie on, ale ja som bola tvorená čokoládou. Už som viac nebola mäso, kosti a krv. Cukor mi tiekol žilami a tepnami. Topila som sa, ale nevedela som to zastaviť. Už nebolo cesty späť.
Ostala som sama. Ležala som na zemi obklopená polámanou čokoládou. Telo sa mi lepilo k podlahe. Cítila som sa naplnená. Moja myseľ však bola úplne prázdna. Vedela som iba jedno: v noci ma bude bolieť žalúdok.

Monika

Monika
Rada čítam a píšem :) Najmä sci-fi a fantasy. A ešte rada píšem a rozprávam sa o knihách.

Diskusia

HB
Aký nádherný bizár! Milujem podobné uletené nápady, čiže v tomto si mi veľmi ulahodila.
Škoda ale zopár detailov. Celá tá romanca medzi hrdinkou a čokoládovým mužom mi prišla príliš silená, prečo bola hneď k nemu tak silno eroticky naklonená? To si zaslúžilo o kúsok lepší buildup. Zároveň, na konci vlastne zabila človeka a jej jediná myšlienka je že ju bude bolieť brucho? Opletačky so zákonom nič? 😁 Ale tak to sú len také moje úvahy, ešte raz chcem poďakovať za super zábavný nápad na poviedku a teším sa na tvoje ďalšie veci.
03.11.2020

Kristína Leonhard
Veľká škoda, že je to prakticky bez pointy a pozadie existencie Čolema je úplne neznáme. Lebo som sa uškŕňala, tak ma bavilo to čítať :)))
03.11.2020

Magda Medvecká
To bolo tak... absurdné. :D Veľmi oceňujem nápad urobiť golema z čokolády, vyzerá to veľmi netradične, keďže väčšinou si golemovia len hlinený. Aj som sa dosť pobavila. Ale ten vzťah mi tiež moc nesedel, možno by bolo lepšie niečo na štýl YA? Tam väčšinou býva takáto silná sexuálna príťažlivosť, a napr. pri upírskych veciach spojená s aj potrebou kŕmenia; pri dospelej vysokoškolskej profesorke mi to neprišlo uveriteľné. A ešte sa mi páčil ten detail bez pupku, pripomenulo mi to protoľudí v jednej poviedke od Teda Chianga. 
04.11.2020

Tomáš Staviteľ
:D :D :D Prisahám, že celý celučičký text, už od prvých riadkov mi šla v hlave len jedna jediná myšlienka - Zjedol by som ho :D :D :D Asi som rovnaký čokoholik, ako pani doktorka. Výborné!!! Mňam, mňam!
05.11.2020

Mikulas Lipovsky
Mile.
Prestrihat rozkosatenu pridlhu vetu, odstranit bozinku a opravit oci co sa od seba nevedia odrhnut, prijemne odoznenie do ticha s vtipnym jednoduchym ukoncenim.
11.11.2020

xius
Minimalisticky fajn. Cely cas trpime s hrdinkou, sme v jej hlave. Cely priebeh jej utrpenia bol prijemne citanie. Tikanie hodin, pribratie, opis voni a chuti! S priamociarou, zivocisnou pritazlivostou tiez nemam problem - stava sa! :) Aj koniec akosi dostratena sa mi pacil, taky fade out medzi absurdnym a realnym svetom, bez zbytocnych vysvetleni.
Text som si uzil, hoci priznavam, ze som cakal pointu skor okolo nejakej cokoladovej zvlastnosti Colema. :) (a strasne fajn slovo/nazov!)
13.11.2020

Dzany
Super opisy predností čokolády, a teda ja tie ďalšie. :D Ja som si od začiatku kládla otázku: a to ho nezjedia?? Všetci sa držali na uzde, až na pani profesorku. :D Ja som v tom odčítala pointu: Ženy skrátka čokoládu zbožňujú. :D :D Ale predsa len by sa patrilo vypichnúť, prečo práve profesorka bola jediná tá, čo sa neudržala. Nechceli si z neho potajme kúsok odštipnúť aj spolužiačky? :D Nechceli ho po prednáške zahnať do kúta a aspoň oblízať? Asi áno, ale ten boj sa ti tam až tak nepodaril dostať. A na konci by sa určite hodil väčší twist, napríklad o tej čokoládovej zvláštnosti, ako spomína xius. Alebo bol možno s orieškami a ona má na lieskovce alergiu, takže zomrie s ním? :)
15.11.2020

HB
Čau! Veľmi pekné hodnotenie na prvú vec, ktorú si nám všetkým ukázala, navyše rovno v tej súťaži, kde to je celé "na ostro". Píš ďalej, píš veľa, písať vieš a máš parádne nápady. Snáď sa čoskoro stretneme aj pri PnP 🤗
16.11.2020

Monika
Velmi pekne dakujem vsetkym za mile komentare. Spatna odozva ma naozaj potesila. Je skvele, ze existuje takyto priestor pre zacinajucich autorov.
16.11.2020
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.