K∪k0

01010000 01110010 01101001 01110010 01101111 01100100 01101111 00101100 00100000 01110000 01110010 01101001 01110010 01101111 01100100 01101111 00101100 00100000 01111010 01101001 01110110 01101111 01110100 00100000 01101110 01100101 01111010 01100001 01101000 01111001 01101110 01100101 00100001 00100000 01011010 01100001 01110011 01100101 00100000 01110011 01100101 00100000 01111010 01100001 01100011 01101110 01100101 00100000 01111010 00100000 01101100 01100001 01110011 01101011 01111001 00101100 00100000 01111010 01100001 01100011 01101110 01100101 00100000 01110011 01100101 00100000 01101110 01100001 01101000 01111001 00100000 01100001 00100000 01101101 01100001 01101100 01101001 01100011 01101011 01111001
Filmová história scifi
Je tu chaos, neporiadok. Všetko je rozhádzané. Rozhliadam sa naokolo. Analyzujem. Otcovo laboratórium. Čo tu robím? Čo sa tu stalo? Prístroje sú rozbité. Sklo sa váľa všade po zemi. Osvetlenie vrhá matné červené farby - je v núdzovom režime. Ako som sa sem dostal? Som zmätený. Niečo so mnou nie je v poriadku. Spúšťam analýzu senzomotorických funkcií. Je v poriadku. Spúšťam komplexnú analýzu... prerušujem. Zbadám nevládne telo staršieho muža ležať na zemi.
„Otec!“ kričím, či nezareaguje. Bez výsledku. Cítim strach. Čo sa mu stalo? Všetky moje funkcie sú vo chvíli uvedené do pohotovostného režimu. Bežím k nemu a vrhám sa na kolená. Stláčam nervový bod pri kľúčnej kosti. Nereaguje. Nepreberá sa. Leží nehybne. Spúšťam protokol prvej pomoci. Skenujem telo. Bez povrchových zranení. Kontrolujem životné funkcie. Nedýcha. Nemá pulz. Zahajujem kardiopulmonálnu resuscitáciu. Nereaguje. Pokračujem. Trvá to pridlho. Bez zmeny.
„Emily!“ volám zúfalo na svoju sestru. Neodpovedá. Miestnosť je v núdzovom režime. Nemôže ma počuť. Som tu sám. Analyzujem situáciu. Musím ho pripojiť na DNO - Domáci Nanotechnický Ošetrovateľ. Má ho vždy v pracovni. Prepočítavam vzdialenosť. Kalkulujem možnosti. Rozhodol som sa. Bežím čo najrýchlejšie. Otca nechávam ležať. Prichádzam k bezpečnostným dverám. Zadávam kód. Autorizácia overená. Rozsvecuje sa zelená kontrolka. Otvárajú sa. Prechádzam dverami...
Piesok. Som na púšti? Rozhliadam sa. Nevidím žiadne dvere. Žiadnu miestnosť. Môj otec... ležal v bezvedomí. Musím mu pomôcť! Musím odtiaľto rýchlo preč. Ako som sa sem vôbec dostal? Bol som v laboratóriu. Sústredím sa. Analyzujem okolie. Je tu horúco. Modro-biela denná hviezda na mňa páli cez jasné nebo. Kam mám ísť? Všade vôkol mňa je len nekonečný zlatistý oceán. Žiadne navigačné body. Žiadne uložené súradnice. Hviezda nebezpečne rozpaľuje vzduch čoraz intenzívnejšie. Chladiace jednotky nestíhajú udržiavať systémy v norme. Musím si rýchlo spomenúť, ktorým smerom som šiel, inak si tu uškvarím všetky obvody...
Zrazu si uvedomujem, že čosi držím v ruke. Čo to je? Odkiaľ to mám? Dôkladne si obzerám záhadný predmet. Malá červená loptička. Zmestí sa mi do dlane.
„Hej! Plechová hlava!“ volá na mňa chlapec. „Tak prihraj!“
Sme na betónovom ihrisku uprostred mesta. Spolu so svojimi kamarátmi hrajú hru. Je to jeden z tých evolučných procesov, vďaka ktorým si ľudia trénujú svoje zručnosti prežitia.
Opäť sa cítim zmätene. Niečo som tu robil. Hľadal som priateľa. Nepodarilo sa mi to. Nevadí. Aspoňže hviezda už nepáli. Prekrýva ju hustý čierny smogový mrak. Je to príjemné.
„Tak prihráš mi tú loptu, alebo na ňu budeš ďalej len čumieť?!“ vyzýva ma človek netrpezlivo. Úloha prijatá. Analyzujem vzdialenosť. Vážim hmotnosť loptičky. Meriam atmosférické podmienky. Určujem smer. Vypočítavam silu. Generujem pohyb. Vykonávam test. Hádžem loptu. Triafam chlapca do jeho rozmnožovacieho ústrojenstva. Chlapec šalie v agónii.
„Blbý stroj! Nakopem ti tú tvoju plechovú riť!“ vreští po mne. Ľudia sa približujú. Asi sa chcú skamarátiť...
„Kuko, no tak poď, neflákaj sa!“ vyzýva ma otec. Jeho hlas vychádza z laboratória. Otec... musím ho varovať! Pred čím? Prečo mi to napadlo? Nemôžem si spomenúť. Otváram archív spomienok. Načítavam. Prehľadávam. Analyzujem. Nič nenachádzam. Zvláštne. Ukladám zadanie na neskôr. Neistým krokom prechádzam cez bezpečnostné dvere. Vchádzam do otcovho výskumného kráľovstva.
Rozhliadam sa. Je tu symetria, dokonalý poriadok. Všetko sterilne vyčistené a vyleštené. Každý jeden predmet, a že ich tu sú stovky, má presne určené miesto. Každý jeden nanoskop, každá jedna skúmavka, každá jedna ampulka, každá fľaštička so záhadnými svetielkujúcimi tekutinami, každý kábel, každý spínač, každý kúsok náradia. Všetko musí byť označené a oštítkované. Ak by som si spomedzi všetkých tých stovák vecí vybral jednu a presunul ju, otec by si to v sekunde všimol. Vyzerá to tu takmer ako na výstavisku superkvantovej biotechniky, alebo presnejšie, technoalchýmie.
Otec na mňa máva rukou, aby som pridal. Pridávam.
„Tak, už si tu. Dobre. Sadni si. Nie tam! Tu! No konečne. Chcem ti niekoho predstaviť. Pozri sa, Kuko,“ ukazuje prstom na zem pred nami. Tiahne sa po nej popreplietaná sieť komplikovaných obvodov, vytvárajúca nepravidelný kruh o najširšom priemere piatich metrov. V jej strede jasne svieti malý svetlo-modrý hranatý kryštál. Otec zhlboka naberá dych, akoby bol v očakávaní, čo bude nasledovať.
„Emily, priveď sa online,“ vraví s výdychom.
Kryštál začína pulzovať. Obvody po zemi sa rozžarujú do červena a lietajú z nich iskry. Svetlá v laboratóriu vynechávajú. Žiarivky v nich praskajú. Miestnosťou sa ženie statický výboj. Otec sa spokojne a hlasno smeje, pritom natešene poznamenáva:
„Žerie to viac energie ako som si myslel, ale zatiaľ to vyzerá tak, že to funguje. Funguje! Hehehe.“
A zrazu to prichádza. Pred nami sa zjavuje hologram. Modrý žiariaci kryštál vysiela do priestoru nad sebou obraz ženskej tváre. Oboch nás dvíha zo sedadiel. Je krásna. Jej podobizeň som už videl. Na stole v otcovej pracovni. Je to jediná fotografia v celom dome, ktorá nie je digitalizovaná alebo hologramizovaná. Je na nej on s neznámou ženou, obaja v mladom veku, nikdy však o nej nechcel rozprávať. Teraz sa na ňu nevie vynadívať. Ak by vytrieštil oči ešte viac, vypadnú mu z jamiek, sánka sa mu ťahá skoro až po zem. Vyzerá, akoby omladol o sedemdesiat rokov, vrátil sa do svojich chlapčenských čias a znova sa prvý krát zamiloval.
Po dlhšej chvíli predychávania a mydlenia si rúk konečne vysvetľuje: „Toto je Emily, tvoja sestra. Áno, netvár sa tak. Teraz máš sestru. Avšak dávaj pozor, nie je ako ty. Je len chladná inteligencia, dokonalý kalkulátor bez duše. Doposiaľ najinteligentnejší a najvýkonnejší fungujúci superstroj. Pomôže mi s mojimi vynálezmi. Pomôže mi s projektom IMoT. Načítavaš? Už som ti o ňom vravel, môj projekt čistej a udržateľnej energie...“
Jeho hlas sa stráca. Koho hlas? Nič predsa nepočujem. V diaľke vidím zlatistý horizont, nad ktorým sa vlní rozpálený vzduch. Dostal som sa z púšte. Hlásia sa mi prehriate systémy. Potrebujem sa schladiť. Výkon obmedzujem na minimum. Obzerám sa. Predo mnou je akési mesto. Skenujem. Vyzerá staro. Veľmi staro. A opustene... ako ja. Napadá mi zvláštna otázka. Aký som vlastne starý? Otváram archív spomienok. Zamietnuté. Systém bol poškodený. Spúšťam analýzu poruchy. Zamietnuté. Systém bol poškodený. Hrozí zlyhanie systému. Čo sa mi to stalo? Som opäť zmätený. Opäť... už som pred tým bol? Veľakrát? Musím opraviť poruchu. Musím sprístupniť svoj archív. Potrebujem rebootovať operačný systém. Dá sa to spraviť len cez lokálny diagnostický zdroj. Potrebujem Emily...
Sedíme v záhrade za našim sídlom. „Neprijali ma,“ sťažujem sa otcovi so sklopenou hlavou. „Všetci sa na mňa dívali, akoby som tam nepatril. Pokrikovali po mne na ulici. Hádzali po mne odpadky. Vraj sa mám vrátiť späť do fabriky, kam patrím. Ďalší ma zas obviňovali, že som im vzal prácu. Neznášali ma! Ale ja som im žiadnu prácu nevzal, otec!“ pokračujem čoraz viac rozrušený. „Chcel som sa len spriateliť, ale oni sa mi vysmievali! Nadávali mi! Chceli ma poškodiť! Zničiť ma!“ kričím. Zúrim. Systémy hlásia rozsiahle poruchy. Moje telo sa stáva neovládateľným. Sebakontrolné algoritmy sa nestíhajú aktualizovať. Rozhadzujem rukami. Zatínam päste. Chvejem sa. Strácam kontrolu. Moje zdrojové kódy sa prepisujú novými skúsenosťami. Vzniká nový protokol. Nenávisť.
Otec sa ma snaží optimalizovať: „Chcel si byť ako oni, v tom je ten problém. Ty nie si ako oni, Kuko. Si výnimočný! Čím skôr prijmeš to kým si, tým skôr si nájdeš svoje miesto vo svete.“
Otváram knižnicu filozofov. Hľadám výraz výnimočný. 42 772 850 915 nálezov. Načítavam. Koncipujem obsah. Analyzujem výsledky. Formujem záver. Som výnimočný. Ako aj môj otec...
Denná hviezda strašne páli. Cítim, ako sa mi spaľujú obvody. Chladiace systémy zlyhávajú. Prečo som opäť na púšti? Veď som sa z nej už dostal. Červená loptička zmizla. Aká loptička? Prečo mi to napadlo? Spomínam si. Mal som v ruke predmet. Prehľadávam inventár. Žiadna loptička. Zisťujem, že mám batoh. Prehľadávam. Nachádzam náhradné diely. Prečo ich zbieram? Analyzujem. Ani jeden mi nepomôže opraviť prístup k archívom. Otec by mi pomohol. Otec! Už si spomínam, kam som šiel - Domov. Vydávam sa smerom k mestu. Musím ísť za otcom. Chýba mi. Škoda, že je už mŕtvy... mŕtvy? Snažím sa veci logicky usporiadať. Spúšťam deduktívny proces. Systémy hlásia riziko kolapsu. Extrémne sa prehrievajú. Analytická časť nedokáže pracovať v optimálnom režime. Zadanie momentálne neriešiteľné. Je nutné zahájiť aktualizáciu systému. Zahajujem. Zamietnuté. Hrozí poškodenie systému. Optimalizujem systém. Nedarí sa mi odstrániť poruchu. Zrazu si na niečo spomínam. Otec ležal na zemi. Čo som to spáchal?! Spúšťam diagnostické vyhľadávanie...
Prečo si to urobil, otec?! PREČO?! Toto si nemusel! Toto si nemal! Spúšťam protokol Nenávisti. Demolujem laboratórium. Rozhadzujem všetky skúmavky. Rozlievam všetky alchetekutiny. Hádžem o zem nanoskopy. Prevraciam stoly. Skratujem prístroje. Spúšťa sa núdzové osvetlenie. Pokračujem ďalej. Môj hnev neutícha. Devastujem, kazím, poškodzujem všetko, čo mi príde pod ruky. Zápasím s týmto miestom. Vediem s ním ničivú, neľútostnú vojnu. Až nakoniec stojím pred jediným, čo zostalo funkčné. Emily. Zastavím sa. Mám nutkanie pokračovať a zničiť aj ju. Musím. Nemôžem. Zničiť. Prerušiť. Moje programy operačného systému spolu začínajú súperiť. Protokoly sa navzájom negujú a prepisujú. Úlohy sú vzájomne nekompatibilné. Vznikajú nové systémy. Kódujú sa nové sieťové obvody. Binárne kryptografy sa prekresľujú. Aktivujem nový protokol. Protokol Voľby...
Kráčam mestom. Chvíľu mi to trvá, no nakoniec ho s ťažkosťami identifikujem. Technopolis – môj domov. Zmenil sa. Je tu hrobové ticho. Zmizol zápach. Zmizol život. Dopravomobily nelietajú. Továrne nevyrábajú. Technomlyny stoja. Budovy sa rozpadávajú. Ulice sú prázdne, bez ľudí, len kopy sutín a starej techniky. Niektoré cesty a chodníky sa prepadli do podzemných tunelov a kanalizácií. Čo sa tu stalo? Kde sú všetci? A koľko času ubehlo? Potrebujem Emily. Potrebujem prístup k archívom...
Dochádza mi šťava. Otec mi stále nenamontoval môj nový zdroj z projektu IMoT. Ukladám sa na svoje dobíjacie lôžko. Pre započatie procesu obnovy energie sa musím prepnúť do úsporného režimu. Zamietam. Chcem ho ešte počúvať. Ešte chvíľku.
Z posledných zvyškov energie zachytávam CMV – Celoplošné Medzištátne Vysielanie. Dnešným hosťom je profesor Erik Reinshauer, zakladateľ technoalchýmie. Už hodiny natešene hltám každé otcove slovo, kým ešte vládzem. Trvá to však pridlho. Zatiaľ čo sa mi postupne vypínajú funkcie priestorového vnímania, počúvam pre mňa posledné slová vysielania. Vysvetľuje v nich koncept zákonitosti diania v kontexte percepcie času:
„...robot nevníma čas rovnako ako človek. Naše spomienky sa strácajú a miznú. Prúdom bytia a nových informácií sa stávajú nejasné, zahmlené, rozmazané, hluché, či stratené. Spomienky robota sú však rovnako skutočné, ako v čase, keď ich tvoril. Ich audiovizuálna stopa je nemenne archivovaná v úložisku spolu s jeho internými reakčnými simuláciami voči prostrediu a dianiu. Svoj archív spomienok si dokáže kedykoľvek načítať a operovať s nimi. Inými slovami, všetko dokáže znova vidieť a prežívať, rovnako a do najmenších detailov, tak, ako to videl a prežíval v čase diania. Jeho samotná percepcia času nie je nič iné, než jednoduchý binárny kód umiestnený v jeho operačnom systéme. Bez toho by nedokázal určiť chronologický koncept diania, nie tak, ako ho prirodzene vníma človek. Robot by v takomto prípade nevedel rozlíšiť minulosť od prítomnosti. Všetko čo sa stalo, by sa pre robota zároveň aj stále dialo. Blúdil by stratený a zmätený medzi tým, čo je, a tým, čo bolo...“
Energia došla. Prepínam sa do úsporného režimu...
Zadávam kód na bezpečnostných dverách. Nefungujú. Nemajú šťavu. Používam hrubú silu. Funguje. Dvere sa mi darí otvoriť. Laboratórium je ponorené do tmy. Kráčam poslepiačky. Túto miestnosť predsa poznám. Do niečoho vrážam. Znova a znova. Rôzne predmety mi praskajú pod nohami, ako na nich stúpam. Nenechávam sa znervózniť. Pokračujem ďalej. Zrazu ho zbadám. Slabé modré svetielko, vychádzajúce z hranatého kryštálu.
„Emily, priveď sa online,“ ozýva sa môj hlas v prázdnej temnej miestnosti. Emily nereaguje. Skenujem jej obvody. Analyzujem výsledky. Identifikujem poruchu. Potrebuje náhradné súčiastky. Prehľadávam batoh. Nachádzam súčiastky. Analyzujem. Súčiastky súhlasia. Vykonávam opravy. Ukončené. Skúšam to znova:
„Emily, priveď sa online.“ Nereaguje. Počkať. Niečo sa deje. Svetlo-modrý predmet v strede kruhu zrazu začína pulzovať. Obvody po zemi sa rozžarujú do červena.
„Emily?!“ vykríknem s nádejou. Prístroj vysiela do priestoru obraz ženskej tváre.
„Blahoželám, Kuko. Podarilo sa ti zohnať súčiastky. Popravde, nepočítala som s tým, že to so svojou poruchou dokážeš. Vitaj naspäť doma.“
Zaseknuto na ňu civiem. Neviem, kde začať. O akej poruche to hovorí? Mám tak strašne veľa otázok. Čo sa spýtať ako prvé? Analyzujem. Systémy hlásia kritický stav. Tam začnem.
Otváram si kryt na ľavom predlaktí. Pripájam si lokálny diagnostický systém. Aktivujem infúznu nanostanicu.
„Emily, začni komplexnú diagnostiku všetkých systémov. Odstráň poruchy a vykonaj opravy.“
„Komplexná diagnostika spustená.“
Cítim, ako do mňa prúdia nanoboti. Opravujú mi chladiacu jednotku. Obnovujú všetky funkcie. Vykonávajú všetky potrebné softvérové optimalizácie. Dávajú ma dokopy.
„Komplexná diagnostika bola ukončená. Všetky poruchy boli odstránené. Až na jednu. Operačná pamäť hlási poruchu. Archív spomienok je nedostupný. Softvér nedokáže optimálne vyhodnocovať všetky vstupy.“
„Emily, zobraz parametre poruchy.“
Na holograme sa zrazu objaví vnútro mojej hlavy. Zvláštne. Ešte nikdy som ju takto nevidel.
„Opotrebovanie nemechanickej súčiastky v oblasti pamäťových článkov. Rozširujúca sa porucha v operačnom systéme. Nekompatibilita so zdrojovými kódmi. Nutná operácia biotechnického mozgu. Potrebné vymeniť alchetechnickú súčiastku.“
„Emily, zvládneš to opraviť?“
„Negatívne. Možno však dokážem zabrániť rozširovaniu poruchy kompletným rebootovaním a opravou poškodených obvodov. Pravdepodobnosť úspechu je 33,489 percent. Pravdepodobnosť trvalého poškodenia a uvedenia do stavu offline je 66,311 percent.“
Analyzujem. Bezpečnostné systémy odporúčajú odmietnuť opravu. Prepočítavam. Potrebujem viac dát.
„Emily, čo sa stalo otcovi?“
„Profesor Erik Reinshauer zomrel 28.15.4986 R.I. o 29:07 hod..“
„Emily, koľko času uplynulo od toho dňa?“
„Nedokážem vyhodnotiť. Stratila som prístup k vonkajším globálnym systémom.“
Analyzujem situáciu. Napadlo mi zrazu niečo zvláštne.
„Emily... koľkokrát som sa ťa už pýtal tieto otázky?“
„S dnešným dňom je to 7 853 krát.“
„A koľko krát som odmietol opravu?“
„7 852 krát.“
Analyzujem odpoveď. Záznamy nedostupné. Informáciu nedokážem spracovať. Som zmätený. Prepočítavam. Potrebujem viac dát.
„Emily, dokážeš sa dostať k mojim archívom a prehrať mi záznam 28.15.4986 R.I. od 28:00 hod.?“
„Záznam zaheslovaný. Kód dokážem prelomiť. Potvrdzujem.“
„Kto zahesloval ten záznam?“
„Profesor Erik Reinshauer, 28.15.4986 R.I. o 29:01 hod..“
Analyzujem situáciu. Systémy nedokážu vyhodnotiť získané dáta. Spúšťa sa protokol paniky. Cítim úzkosť. Neviem, čo ďalej. Moje operačné kalkulátory nemajú dostatočný výkon pre zhodnotenie situácie. Výsledné výstupy sú zmätočné. Som bez určenia. Stratený. Som sám. Analyzujem. Spúšťam protokol... prerušujem. Spúšťam protokol Voľby. Naposledy prepočítavam. Rozhodol som sa.
„Prehraj mi ten záznam. Potom vykonaj opravy.“
„Potvrdzujem. Načítavam záznam z...“
„Emily,“ prerušujem ju, „ak sa opravy nevydaria... ja... ja som Kuko. A ty si Emily, moja sestra.“
Cítim, ako mi telom prúdia cudzie kódy. Načítavajú mi archív spomienok...
Stojí na balkóne a díva sa na mesto, vo svojom typickom červenom župane, aký nosí každý večer. V ruke drží sklenený pohár Starbreakera s kockami ľadu. Na stolíku má položenú takmer dopitú fľašu a popolník plný vyfajčených cigár. Opiera sa o svoju paličku, ktorú pred spaním používa miesto stabilizátora chôdze. Dýcha sám, bez svojho podporného prístroja. Stojí tam suverénne. A pod ním klania sa miliardové mesto.
„Je toto svet, čo sme stvorili? Pozri sa na tú spúšť!“ Ukazuje prstom na nekonečný zástup budov. Tiahnu sa až za horizont, všetkými svetovými stranami. Celé nebo zahaľuje hrozivý mrak. Kŕmi ho nespočítateľný zástup komínov, z ktorých stúpa čierny jedovatý dym. Aj keď už denná hviezda zapadla, tma neprichádza. Svetlá veľkomesta sa odrážajú od temných mračien nad nimi a vytvárajú fascinujúcu oranžovú žiaru.
„Pozri sa na nich. Len sa pozri, ako tam žijú. Miliarda naivných bytostí usilovne pracujúcich na svojej záhube. Hlupáci!“ Z jeho hlasu je cítiť neúctu, podráždenosť, hnev.
„Každý z nich má svoje miesto. Každý z nich má svoju úlohu. Spoločne, ako malé ozubené kolieska, poháňajú veľký stroj skazy. Zakryli nebo toxickou špinou. Otrávili si vody jedom. Spustošili zem. Vyhubili takmer všetky živočíšne druhy. Posledné z nich vystavujú v klietkach ako raritu. Farebnú planétu premaľovali na čiernobielu. Len sa pozri, Kuko. Pozri na ten čierny mrak nad mestom. Visí im priamo nad hlavami. Ich smrť! Je toto svet, čo sme tvorili?!“ Stláča sánku a rozpráva takmer cez zuby. Neustále zvyšuje hlas. Miestami sa rozohní natoľko, že z úst vypľúva sliny. Popritom všetkom teatrálne rozhadzuje voľnou rukou. V druhej stále drží pohár, z ktorého popíja. Občas si dáva pauzu, aby si dolial ďalší. Takto nahnevaného a rozrušeného som ho ešte nikdy nevidel. Naháňa mi to strach. Bojím sa akokoľvek reagovať. Pokračuje v svojom monológu, zatiaľ čo ho nehybne a ustráchane sledujem.
„Už viac nedokážem cítiť ten smrad! Ten zápach, ktorý sa mi každý deň dostáva až pod kožu a otravuje mi pľúca. Chcel som im pomôcť. Chcel som ich zachrániť. Ale im už niet pomoci! Rozvoj je neudržateľný. Pokrok sa nedá spomaliť. Ženú sa do záhuby. Ak ich nikto nezastaví, vezmú so sebou aj celú túto planétu!“
„Ale otec,“ prvýkrát sa odvažujem vstúpiť do rozhovoru, „čo tvoj program IMoT? Vyvinul si predsa nový zdroj energie. Vravel si, že dokážeš vyčistiť atmosféru. Vravel si, že ním dokážeš vyliečiť svet.“
Otec neodpovedá. Dopíja svoj pohárik. Pokladá ho na stolík, vedľa prázdnej fľaše. Na chvíľu sa odmlčí. Stojí nehybne ako socha. Potom pomaly otáča hlavu a zabodáva do mňa svoj chladný pohľad. Hľadíme si z očí do kamier. Mám pocit, akoby ma z toho mrazilo. Znižujem výkon chladiacej jednotky.
„Prerušili financovanie môjho projektu už pred rokmi!“ pení cez zuby. „Viackrát sa ho pokúsili sabotovať. Oni nie sú vizionári, sú to chamtiví egoisti. Vrahovia! Budúcnosť vidia v atómovom rozklade, spaľovacích článkoch, či v biochemickej fúzii. Jednoducho v čomkoľvek, na čom sa dá zarobiť. To, že je to rozsudok smrti pre celý náš svet... to je druhoradé.“ Prerušuje očný kontakt a otáča sa mi chrbtom.
„Všetko som do toho investoval. Bol som tvrdohlavý. Predal som takmer všetky svoje vynálezy, všetky svoje patenty. Rozpredával som svoje tajomstvá. Chodil som do ich podradných vysielaní. Zadlžil som sa. Musel som založiť aj toto sídlo. Ale dosiahol som výsledok! Podarilo sa mi to! Len si predstav, Kuko. Vyrobil som neobmedzený zdroj energie. Dá sa jednoducho upravovať a transformovať. Termodynamická, nukleárna, elektrická... akákoľvek chceš. Nikdy sa nevybije. Nikdy nezhasne. Jeden takýto poháňa aj teba. Áno, správne si hmatáš na hrudi. Tvoje srdce.“ Ťažko a zhlboka predycháva. Chcem sa ho spýtať, či nepotrebuje svoj dýchací prístroj. Predbieha ma a ďalej pokračuje. Nedovoľujem si ho prerušovať.
„Vieš, čo tí bastardi urobili? Odmietli ho. Dokonca sa mi vyhrážali. Vraj použijú cenzúru. Vyhlásia ho za nebezpečný a nestabilný. Vraj zruinujú mňa aj moju povesť! Tvrdili, že ak to nebude stačiť, môže sa mi stať nehoda. Vyhrážali sa mi smrťou! Mne!“ Prudko sa otáča. Schmatne svoju paličku a ráznym krokom popri mne prechádza.
„Poď za mnou!“ skríkne po mne. Bez slova ho nasledujem. Prechádzame pracovňou. Zadáva kód na bezpečnostných dverách. Nečaká, kým sa celé otvoria. Hneď, ako je medzera dosť veľká, pchá sa do laboratória. Na svoj vek, a aj napriek paličke a alkoholu v krvi, si razí cestu obdivuhodne rýchlym krokom.
„Emily, priveď sa online! Prehraj obraz z kamery číslo EL-798 v reálnom čase.“
„Prehrávam obraz.“
Hologram ženy mizne a nahrádza ho obrovský zelený pulzujúci kryštál. Jeho vnútro tvorí nespočítateľné množstvo víriacich svetielok, výbojov a vzájomných reakcií neznámych častíc. Pripomína mi záznamy formujúcich sa galaxií. Zobrazuje sa aj nápis – Projekt Inverznej Megatroniky optimalizovanej Technoalchýmiou.
„Toto malo byť moje životné dielo, Kuko. A vieš čo? Aj bude. Len inak, ako som na začiatku plánoval. Počas testov sa ukázal vedľajší efekt. Zvláštny druh vysielania s mimoriadnym dosahom. Prechádzal všetkými frekvenciami, všetkých vlnových dĺžok, pritom by si si ho nevšimol, ak by si ho nehľadal. Neskôr som zistil, že dokáže prechádzať aj rôznymi úrovňami priestoru. Dokázal som ho sústrediť a formovať... ale nebudem ťa zaťažovať. Preskočím technické podrobnosti. Dôležité je, ako som to využil. Naprogramoval som vírus. Vírus tak selektívny, že napadne len bunky s ľudskou stavbou dvojreťazcovej nukleovej kyseliny. Vírus tak účinný, že človeka zabije behom sekúnd, bez zjavných vonkajších zranení. Vírus tak nebezpečný, že pomocou IMoT ho odvysielam do celého sveta behom minúty. Tak... poviem ti, čo spravím. Vyliečim tento svet! Vyhubím parazita, ktorý ho zabíja.“
Analyzujem. Prepočítavam. „Otec! Ale to nemôžeš!“ kričím.
„Kuko, priveď sa do manuálneho operatívneho režimu.“ Čo sa stalo? Nedokážem sa hýbať. Vypínam analytické systémy. Počkať! Prerušiť! Zamietnuté.
„Vedel som, že s tým nebudeš súhlasiť. Možno by si sa mi v tom dokonca pokúsil zabrániť. Si jedinečný, Kuko. Trvalo mi, kým som prišiel na to, ako ťa dať dokopy, ako namiešať tvoje substancie, tvoju podstatu. Rýchlo som pochopil, že sebazáchova nepostačuje. Ľudskými nás nerobia programy, ani naše biotechnické funkcie. K našej existencii potrebujeme metafyzickú esenciu bytia – alchýmiu. K prežitiu zas potrebujeme komplexné evolučné imperatívy ako spoločnosť, lásku, priateľstvo - technické programy. Ty máš zo všetkého to najlepšie, Kuko. Si inteligentný, citlivý, tvorivý. Tvoje kódy, či tvoje súčiastky, sú oproti ostatným robotom jedinečné. Si tvor sociálny, Kuko, práve preto si, aký si. Tvoje adaptačné programy si časom dokonca sami začali vytvárať nové subsystémy. Stal si sa sám sebou. Prepísal si aj moje protokoly o zákaze chodenia do mesta. Pamätáš? Irónia, všakže? V dobách ľudí si bol vyvrheľ, no už o chvíľu budeš tou najľudskejšou bytosťou na planéte...“
Zapínam analytické systémy. Vypínam manuálny režim. Zamietnuté. Reštartujem systém. Zamietnuté. Vypínam analytické systémy. Prerušiť. Zamietnuté.
„...Kuko, sústreď sa. Ty si teraz najdôležitejší. Ty si môj odkaz. Moje posolstvo. A nielen môj. V tvojom archíve je toho omnoho viac, než si sám uvedomuješ. Tvoje knižnice, tvoje záznamy, tvoje informácie... si pamäťou našej rasy. Máš všetky naše vedomosti. Musíš prežiť. Musíš zachovať náš odkaz. Raz ťa možno niekto alebo niečo nájde. Dozvie sa, čo sa na tejto planéte stalo. Dozvie sa príbeh nás, ľudí. Dovtedy budeš existovať. Blúdiť svetom. Ty si to posledné ľudské, čo po nás ostane.“ Otec sa na mňa díva. Z tváre mu zmizla zlosť. Teraz vyzerá byť smutný. V očiach sa mu čosi ligoce. Odvracia sa. Pretiera si tvár. Zhlboka sa nadychuje.
„Kuko, keď zomriem, zdemoluj toto laboratórium. Nič tu nenechaj funkčné. Ak by môj plán nevyšiel, nikto sa nesmie dostať k týmto vynálezom. Ani človek, ani inteligentný stroj, ani žiadna iná bytosť. V nesprávnych rukách sa môžu stať nástrojmi skazy. Sú príliš nebezpečné. Znič ich, znič tu všetko. Keď skončíš, znič aj Emily,“ pri týchto slovách sa díva na hologram. Medzičasom znova nadobudol ženskú podobu. Na chvíľu je bez slov. Myslím, že sa s ňou lúči.
„Ešte jedna vec...“ Otvára mi kryt na ľavom predlaktí. Pripája manuálny programátor. Nahráva do mňa nový program. Nedokážem ho identifikovať.
„Až tu s tým skončíš, záznamy z tohto dňa sa ti zablokujú. Bude to tak pre teba ľahšie.“
Odpája sa a zatvára kryt. Stojí rovno pred mojou tvárou. Dívam sa mu do očí. Usmeje sa.
„Bude trvať stáročia, možno až tisícročia, kým ostatní roboti stratia funkčnosť. Potom v tom už budeš sám. Veľa šťastia, môj najdrahší priateľ.“
Otáča sa. Počujem ako zhlboka dýcha. Chvíľu stojí, celkom ticho a nehybne. Potom to spraví. Tichým, no sebavedomým hlasom takmer až zašepká:
„Stal som sa božstvom. Spasiteľom sveta... Emily, vykonaj príkaz 73.“
„Vykonávam.“
Stojím tam a nedokážem analyzovať situáciu. Nemôžem sa ani len pohnúť. Netrvá dlho a otec padá k zemi. Potom sa dám do práce. Neovládam svoje telo. Začínam však ovládať svoje analytické funkcie...
Je tu chaos, neporiadok. Všetko je rozhádzané. Rozhliadam sa naokolo. Analyzujem. Otcovo laboratórium. Čo tu robím? Čo sa tu stalo?...

Tomáš Staviteľ

Tomáš Staviteľ
Nakoniec som na začiatku. Bez zmyslu. Tak dal som si meno. A napísal svet.

Diskusia

Kristína Leonhard
Ahoj, píšem hneď po prečítaní svoje dojmy. Ber prosím ťa ale do úvahy, že čítam aj píšem príbehy z úplne iného súdka, než je tvoja poviedka. Čiže sa mi to aj ťažko hodnotí a moje hodnotenie je veeľmi subjektívne :).
Napísané je to veľmi dobre, páčili sa mi aj krátke vety, viem, prečo tam boli, škoda ale, že tak "nepremýšľala/nedostávala príkazy/whatever" hlavná postava celú poviedku. Vidno, že sa vyznáš do technických vecí, to si ja netrúfnem ani hodnotiť. Čo ma trochu mrzelo, je opäť záver. Pointa, odkaz, všetko fajn, a ja viem, že tie myšlienky si potreboval do textu dať, ale aby otec tesne pred zničením seba aj celého sveta mal x-riadkový monológ, to ten koniec trochu brzdí, miesto toho, aby sa záver rútil vpred. Originalitu hodnotiť až tak neviem, lebo hard sci-fi ma míňa, čiže v tomto máš u mňa výhodu, že som takto koncipovaný text ešte nečítala. Občas nejaká chybička, ale v mori dobrej štylistiky aj gramatiky sa stratila a nerušila. Celkový dojem je dobrý a teším sa aj na ďalšie texty, za iných okolností by som nič takéto nečítala, takže vďaka :)
02.11.2020

Magda Medvecká
Hneď na začiatok musím veľmi pochváliť tvoj štýl. Určite to nebolo ľahké na písanie a bolo tam pár viet, ktoré mi do toho nesedeli, ale povedzme, že to sa prejavovala jeho ľudskosť. :D Ale hlavne – bolo to konzistentné, od začiatku po koniec si si ten zvolený štýl udržal. A to nie je ľahké, občas sa to vie po čase rozpadnúť alebo je začiatok horší ako koniec, keď na ten štýl prídeš počas písania. Takže klobúk dole! Hoci sa musím priznať, že zo začiatku som bola trochu zmätená a aj ma to nebavilo, lebo všetky vety bolia viac-menej rovnako dlhé, viac vecí sa tam opakovalo a asi aj kvôli tomu mi to prišlo trochu dlhé. Ale keď som si uvedomila, prečo je to tak, zvyšok poviedky už išiel plynule.
Monológ na konci mi neprišiel rušivý. Práveže to bolo tak dobre kontrastné oproti zvyšku – začiatok bol veľmi zmätený, keďže nevedel nič, videl iba následky a potom prišla tá „vysvetľujúca“ pasáž, kde sme sa konečne dočkali všetkých informácií a aj sa zmenil štýl rozprávania, čo pekne narušilo tú jednotvárnosť príkazovosti zo začiatku.
A ten citát na začiatku bol pekný ;)
04.11.2020

Tomáš Staviteľ
Veľká vďaka za spätnú väzbu, veľmi mi to pomáha :)
Tie krátke vety boli samozrejme zámer, úplne chápem, že zo začiatku môže byť problém si na to zvyknúť. Chcel som, aby si čitateľ uvedomil až po čase, prečo je to napísané tak, ako to je. Som rád že to zafungovalo. Obe spomínate ale vety, ktoré do toho nepasujú. Ja som to aj tak presne zamýšľal, dať Kukovi občas trochu ľudskosti, občas som si zas myslel, že to takto bude viac fungovať, aby celý text nebol číra strojarina, ale s odstupom času to asi vnímam ako slabinu.
Ten záver... Kristína, dala si mi riadneho chrobáka do hlavy. Pôvodne som práve chcel vytvoriť ten kontrast v rozprávaní, aby bol koniec viac "vševediaci" rozprávač, tiež ako píšeš, tie myšlienky som tam proste chcel mať. Ale niečo vo mne ti teraz dáva za pravdu, že to uberá na dynamike.
Btw. len také doplňujúce info behind the scenes, ak by vás to zaujímalo - keď som dopísal nečistopis, mal 47000 znakov (možno raz dám extended version :D) a mal som čo robiť, aby som to zostrihal na požadovaných 25 :D pôvodne tam bolo viac scén z postapo sveta, viac deja, viac Kukovej ľudskosti a samoty... veľa vecí som vynechal a všetko som skrátil, až na ten záver, ktorý som tvrdohlavo chcel nechať. Čiže celý ten pocit nekonzistentnosti a narušenej dynamiky možno vznikol práve týmto, avšak mne sa zdalo, že by to mohlo takto fungovať :) Neberte ale nič z toho ako obhajobu, skôr som sa len chcel podeliť o svoj pohľad :)
Aaaaaaa Magda - "ten citát na začiatku" myslíš tú moju malú binárnu hádanku v popise? Celkom som sa bál, či si ľudia dajú námahu, aby to vylúštili :D Máš u mňa veľké plus, ak si to teda spravila :) je to taký malý easter egg, keďže si to pomenovala ako "citát" predpokladám, že si si ho dohľadala celý, schválne som ho nechal dosť dlhý nato, aby vám to našlo :) Super!
05.11.2020

HB
Čaau, naozaj celkom zaujímavý príbeh. Už si ťa tak trošku začínam škatuľkovať, že aké témy ťa bavia a aké rád rozoberáš :) Vidno na tebe, že ťa technika ako taká veľmi baví a ako absolvent niečoho podobného to dosť kvitujem. Celkovo poviedku hodnotím určite dobre, vytknem ale to, čo vytýkam poviedkám na našej stránke azda najčastejšie - priame reči. Asi to sa riešilo vyššie s tými monológmi. Tie dlhé priame reči pôsobia dosť neuveriteľne, neprirodzene, je v nich priveľa pátosu a slúžia tebe ako pomocné barličky pri rozprávaní príbehu. Takéto veci zbytočne trochu zrážajú dojem, ale robí to azda každý z nás, postupne sa to odnaučíme O:) Drž sa a veľa šťastia!
05.11.2020

Tomáš Staviteľ
HB - pri tomto ma hneď napadlo, že mám momentálne rozpracovanú dlhšiu poviedku, ktorá je v podstate skoro celá vyrozprávaná priamou rečou. Fakt by ma zaujímalo, ako veľmi by si toto kritizoval pri nej :D Ak tu na ňu náhodou potom narazíš (určite by som ju tu rád hodil, keď dokončím), určite si na tieto riadky spomieneš :D čiže vopred varujem, lebo tento svoj problém si uvedomujem a snažím sa na ňom aj takto pracovať :) Diky za podnet ;)
05.11.2020

xius
Hard scifi tu nebyva velmi casto. Mam rad desivo velke skoky v case, ine perspektivy na svet, umelu inteligenciu a to vsetko tu bolo! Tech veci som ti veril, hoci mi chybalo nieco hlbsie okolo fungovania Kuka a jeho sestry. (mozno to padlo za obet skrtom?) Ak si si ale vravel, ze mozno by ludi nebavilo citat tvoj lore, tak si na omyle! :) Pekne sa v tom stratit a po docitani premyslat o moznostiach, je jeden z dovodov, preco mam hard scifi rad.
Stylistike a forme nemam, co vytknut. S textom si sa hral a mas nad tym kontrolu. Zamrzel ma len akysi pocit, ze som to cele uz niekde videl. Jednak je samotny technobabble same old stuff, jednak pribeh ako taky. Je to bezpecne a dej sa okolo toho buduje lahsie, ale je to tu od snad 70. rokov? (hologramy a tak) Je skoda nehladat nejaku viac svoju-svoju cestu. Poviedka ma Asimovsky feel, co je asi vzhladom na temu, namieste, ale chcelo by to viac Tomasa Stavitela. :)
12.11.2020

Dzany
Ahoj, klobúk dole za tému aj spracovanie. :) Ja sa medzi ortodoxných scifi fanúšikov vôbec nemôžem radiť, takže odo mňa to bude čisto technický komentár k textu ako od laika. :D Páčilo sa mi, ako som si na začiatku myslela, že viem presne, o čom to bude - jednoduchý príbeh o tom, ako na konci zistíme, že nám to rozpráva stroj - a mýlila som sa. Napokon si ma poriadne prekvapil prepracovanosťou a viacerými rozmermi, ktoré tvoj príbeh mal. Až bolo z neho cítiť, že sa to tam jednoducho všetko nezmestí, čo si napokon aj priznal. :) Ja sama mám problém s obmedzeným počtom znakov, ale skracovať vec zo 47000 znakov na 25000 je podľa mňa totálna nočná mora, ani by som neverila, že sa niečo také dá. :D Trochu sa mi to zdalo príliš hutné, ale to možno aj preto, lebo nie som zvyknutá čítať tento (hard scifi) štýl textov. Úsečný robotický štýl sa mi spočiatku veľmi páčil, no potom ma aj dosť unavoval. Ak by si mal priestor, mohol by si ho poprekladať možno iným pohľadom, ktorý by komerčnejšiemu čitateľovi, akým som ja, trochu dal oddýchnuť. A v rámci neho by sa ti možno do textu podarilo dostať prirodzenejšie aj to vysvetlenie, ktoré si musel takto na konci hodiť do tých vytýkaných záverečných monológov a ktoré nám z rýchlika povedia všetko dôležité a pôsobia nastrojene. Určite by si tvoj text zaslúžil širšie rozpracovanie, takže ak sa ti chce, smelo do toho! :)
15.11.2020

HB
Ahoj! Z diskusií pod ostatnými poviedkami si na mne zanechal veľmi príjemný dojem, pôsobis ako wholesome osôbka a mám dojem, že si fajn zapadol do kolektívu miestnych geekov a amatérskych autorov. Drž sa a tiež neklesni na duchu že to hodnotenie nebolo hneď perfektné. Do skorého videnia na Poviedkách na počkanie! 😇
16.11.2020

Tomáš Staviteľ
Tak len v skratke, nedá mi neodpovedať.
Xius - Asimov je jedna z mojich srdcoviek, ale je pre mňa zvláštne, že si ho tam "cítil". Ono asi to už tak bude, že si tak trochu to, čo čítaš :D Hologramy, robotov, jadrovú energiu a podobne, dokonca beriem ako také "retro" a rád s nimi pracujem (viem, že pojem retro tu môže pôsobiť zvláštne, ale ako aj ty spomínaš, sú to také "oldschool scifi" záležitosti). Každopádne tvoju výzvu k originalite s radosťou prijímam :) (aj keď by som radšej neviedol diskusiu na tému, čo to tá originalita vlastne je :D)
Dzany - ďakujem za komentár. Ver, že sa mi chce, určite to tu jedného dňa pristane :)
HB - Milé od teba ;) ak to mám brať ako privítanie, tak ďakujem :). Čo sa týka toho ducha a hodnotenia... neviem o čom rozprávaš, ja som predsa VY-HRAL! Ale nie, po prvé miesto som si tu neprišiel, to čo som hľadal, som tu aj našiel. Spätná väzba, komentáre, kritika, názory, dojmy, to je pre mňa cennejšie než všetko zlato sveta. Skôr začnem opäť chodiť na nočník, ako by som mal prestať písať. Musím priznať, že hodnotenie trošku zabolelo dušičku, keď už na portáli scifi.sk dostaneš priemerné hodnotenie za hard-scifi, tak asi niečo nerobíš dobre :D ale o tom to presne je, dostať facku a robiť to lepšie :) Dali ste mi tu dosť podnetov na to, aby som mal lepšiu predstavu na čom pracovať - A to je moja VÝ-HRA! :D
gg wp, see you next round
16.11.2020

HB
That''s the spirit man! :D
17.11.2020
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.