Pervitínová panna

Niekedy sa človek ocitá na samotnom dne a má pocit, že všetko stratilo svoj zmysel. Dôvody na takéto pocity sú skutočne rôznorodé, od straty blízkeho, cez problémy v práci až po globálnu pandémiu. Kľúčové v takýchto situáciách je, ako sa s tým všetkým vysporiadame, ako zareagujeme, ako sa svojim problémom postavíme. Vždy totižto existuje niečo, čo nám môže vrátiť nádej na lepšie zajtrajšky. Aj keď možno nie nutne tie naše.
Fantastická poviedka 6. kolo 1.11.2020-31.12.2020
Nebolo to tak dávno, čo svet navždy zmenila globálna pandémia popkultúrneho vírusu. Ani by ste tomu sami neverili, ako nenápadne sa začal šíriť. Všetky svetové veľmoci ho najprv ignorovali, potom zľahčovali, až napokon museli jedna po druhej so smiešnymi výhovorkami rezignovať. Napriek mnohým opatreniam tu ale ten vírus stále bol a šíril sa čím ďalej, tým rýchlejšie. Všetci nakazení sa postupne menili na rôzne postavičky z filmov, kníh, klasického umenia či mýtov a rozbili spoločnosť ako takú na márne kúsky. Obyčajní ľudia sa týchto postavičiek začali po slede rôznych nešťastných príhod báť a vyhnali ich na okraj spoločnosti. Mutanti si nevedeli nájsť prácu, často nemali dobré bývanie a veľa z nich napokon skončilo v akýchsi odporných slumoch, plných drog a prostitúcie. Nebolo tomu inak ani na predmestí San Francisca, ktoré už skôr pripomínalo akési farebné smetisko.
Toto ale bola skutočná Amerika, tu ste mohli žiť skutočný americký sen. Keď ste mali vo vrecku desať dolárov a dva gramy trávy, patril vám celý svet, mohli ste si dovoliť prakticky čokoľvek. Bol to skrátka svet, do ktorého zafúľaný mexický chlapec menom Diego akosi nezapadal.
Stiahol si deravú baretku hlbšie do čela a zapískal na Catwoman, ktorá ležala na chodníku a spala vo vlastných zvratkoch.
„Čo tu vypiskuješ, ty krpatý zmrd?“ zašomrala a začala sa naťahovať.
„Takto by si sa so zákazníkom nemala rozprávať,“ vyplazil na ňu Diego jazyk a zašuchotal jej pred nosom desaťdolárovkou. Videl jej na očiach ako v sekunde spozornela.
„To si kde udrbal?“ spýtala sa.
„Normálne som to zarobil, za koho ma máš?“
„Za to, čo si? Smradľavého zlodeja?“ Catwoman si začala oblizovať labky.
„Chcel som ti to dať, ak mi ukážeš kozy, ale vieš čo? Choď do riti,“ zanadával Diego a otočil sa na zodratom opätku.
„Haló, haló, chlapčiatko, jasné, dohodneme sa, aha, pozri!“ začala zrazu habkať Mačacia žena zatiaľ čo si rozopínala latexový kostým. „Tu, pozri sa, aha!“
Diego jej venoval znechutený pohľad. „Ako si si, preboha, nagrcala do toho overalu?“
„Ťažká noc,“ odvetila Catwoman a začala si utierať zvratky z nahých pŕs. Diegovi sa zdalo, že včera jedla tuniaka z konzervy.
Podal jej vreckovku a pohladil ju po hlave. Potichu zapriadla. „Neboj. Nie každý deň musíme byť na seba hrdí. Niekedy má každý z nás horší deň. Dôležité je mať na zreteli, že zajtra bude lepšie.“
„Nebude, jasné že nebude. A odkiaľ si túto sračku vyčítal? Kuracia polievka pre dušu? Tajomstvo? Alchymista?“ Catwoman vyhŕkli slzy.
„Vlastne som to videl na Discover page na Instagrame. Malo to vyše päťsto likeov.“
Catwoman začala úpenlivo rumázgať, oči si utierala zagrcanými rukami.
„Ššš,“ hladkal ju Diego po vlasoch. Ako inak, aj tie boli plné grciek.
„Haló, chalan!“ ozvalo sa zrazu spoza neho. Stál tam zľahka prešedivelý muž a kýval na Diega. Mal na sebe zodratý oblek, v ruke pištoľ a pod nosom nejaký biely prášok.
„Teší ma, volám sa James Bond,“ podal mu ruku.
„Nevyzeráte ako Daniel Craig.“
„To lebo som James Bond v podaní Seana Conneryho, ale to je v pohode, to si nemáš ako pamätať.“
„Uhm.“
„Chlapče, dám ti dobrú radu, vykašli sa na túto socku,“ povedal agent 007 a ukázal palcom na Catwoman, ktorá vyzerala, že bude znovu vracať.
„Máš desať dolárov? To si tu potom za kráľa. Choď si užiť niečo lepšie.“
Catwoman sa pokúšala protestovať, ale nemohla zastaviť plač. „Zase ty? Ty debilný kok...“ chcela vynadať Bondovi ale z nosa jej vystrekli zvratky.
„No, sám to vidíš,“ pošepol James Bond Diegovi do ucha. „Týmto smerom nájdeš presne to, čo hľadáš,“ kývol bradou smerom ku špinavému kanálu za kontajnermi.
„To ozaj?“ Diego neveriacky podvihol obočie.
„Ver mi. Ja zatiaľ odpracem tento bordel z ulice,“ povedal a naložil si na plece polonahú Catwoman, ktorá stihla medzičasom znovu zaspať. Drogy sú zlo.
„Ďakujem, pane,“ zamával mu Diego, ktorý už utekal smerom ku kanálu. V duchu sa modlil aby tam naňho nečakal nejaký gang priekupníkov s bielym mäsom. Aj obličky by si rád naďalej obe ponechal.
V kanáli plávala akási rusovlasá žena. Pochlpené vlasy, neprítomný výraz v tvári, v jednej ruke držala lyžičku a v druhej zapaľovač.
„Ale boha, človek tu nemá pokoj ani pri rannej kávičke? Vo vlastnom dome?“ zanadávala žena.
„Je pol piatej poobede, hento je pervitín a si vo vode plnej sračiek.“
„Nebuď príliš náročný. Ako sa voláš?“ opýtala sa, zatiaľ čo začala obsah lyžičky naberať do injekčnej striekačky.
„Diego. A ty?“
„Ariel.“
„Ariel? Ako malá morská víla?“
Ariel neodpovedala, len vytrčila z vody obrovský rybí chvost. Vpichla si injekciu s pervitínom do žily v laketnej jamke s takmer chirurgickou presnosťou a po chvíli blažene zavrela oči.
„Mám ťa nechať tak?“ opýtal sa malý chlapec.
Ariel znovu otvorila oči a so širokým úsmevom naňho kývla. „No hovor, čo potrebuješ?“
„Ja, mám nejaké peniaze, chcel som len vidieť konečne naživo nejaké kozy. Trochu si užiť.“
„Za tri babky si môžeš aj chytiť.“
„Tri? Mám tu desať,“ prekvapene zahabkal mladý Hispánec.
Ariel zabehla slina a rozkašľala sa. „Desať? Si normálny? Za desať ti to urobím plutvou. Daj to sem.“ morská panna začala driapať po bankovke.
„Počkaj, počkaj,“ ustúpil Diego. „Najprv kozy.“
„Ach bože, dobre,“ zašomrala Ariel. Prehodila si červené vlasy na chrbát, pregúlila očami a zložila si mušličkovú podprsenku.
„Vravíš, že za tri babky si môžem chytiť?“
„Smelo do toho, nech to máme čím skôr za sebou,“ povedala morská víla.
Diego si kľakol na kolená a skryl jej vnady do dlaní.
„Au, do riti. Chytáš ženské prsia, nežmýkaš pomaranče na džús.“
„Pardon.“
„No, to budú tri. Chceš aj niečo viac?“ opýtala sa Ariel so zle predstieraným entuziazmom.
„Odkiaľ kladieš ikry?“
„Stúplo ti to na štyri babky, amigo,“ povedala morská panna, zatiaľ čo vynorila spod vody plnej plávajúcich hovien znovu chvost, tentokrát s viditeľným malým ružovým otvorom.
„Za koľko ti ho tam môžem strčiť?“ púlil oči Diego.
„Ale choď do riti. Koľko máš vlastne rokov?“ ponorila chvost opäť bleskovo do špinavej vody.
„Trinásť.“
„Trinásť? Si kompletný? Za toto môžem ísť do basy,“ začala si Ariel bleskovo obliekať svoju podprsenku.
„Daj sem prachy a heš, heš. Čo si vlastne, preboha, za postavičku? Ten pridrbaný skaut z Up?“
„To bol Aziat, ja som Mexičan. Nie som postavička, som obyčajný človek.“
„Kámo, ty si kompletný? Nezmutovaný chalan, čo má celý život pred sebou... a ty lezieš sem? Veď tu je tým vírusom pokryté úplne všetko. Nakazíš sa.“
„Prenáša sa to fyzickým kontaktom, nikoho som nechytal,“ pokrčil Diego plecami.
„Si debil? Dve minúty dozadu si mi gniavil kozy tak, ako keby si žmýkal handru a minútu dozadu si ma chcel pretiahnuť.“
„Umyjem si ruky. Prečo ťa vlastne tak trápim? Nechaj ma robiť si čo chcem.“
„Bože, ty si tupelo. Prečo? No preto, lebo ty ešte máš nádej, ty môžeš prežiť normálny život, my už nie. Debil. Musíš odtiaľto čím skôr odísť. Choď domov, k mamke, daj si kakao a cumlík. Ser na nahé ženy, na ne máš ešte čas.“
„Ja nemám kam ísť. Mama mi dnes umrela v nemocnici,“ povedal napokon Diego a sadol si do tureckého sedu pred spustnutú morskú pannu. Toto naozaj nečakala. Zrazu nevedela nájsť tie správne slová. Celý svet navôkol sa pre oboch pocitovo akosi spomalil a stmavol.
„Ja... to ma naozaj mrzí.“
„To je v pohode.“
Ariel mu venovala dlhý, smutný pohľad. Jasne videla, že mladému chalanovi pred ňou sa triasla pera od toho, ako potláčal plač.
„Jasné že to nie je v pohode. Bože amigo, ja fakt neviem čo povedať.“
Nasledovala chvíľa trápneho ticha.
„Ale tu nemôžeš ostať, naozaj! Nakazíš sa. Možno si sa už nakazil.“
„A veď možno by to tak bolo najlepšie.“ Ariel ten drobný chalan vyrazil dych druhýkrát v priebehu pár minút.
„Diego, kamoško. Teraz ma dobre počúvaj, okej?“
„Ak mi chceš dávať nejaké trápne prehovory do duše, rovno sa nato vykašli.“
„Veď dobre, to ani nemám v úmysle. Chcem len nech vieš jednu vec.“
„A to?“
„Aké neskutočné svinstvo je tento vírus. Fakt to človeku strašne doje... pokazí život.“
„Mne práve umrela mama. Videl som to na vlastné oči.“ Diegovi sa už z očí valili vodopády sĺz a hlas mu preskakoval.
„Viem ako sa cítiš. Akoby si už nikdy nemal byť šťastný. Fakt to viem.“ Diego odvrátil zrak a pretrel si oči.
„Ale vieš čo? Vieš čo je na živote s tým zasratým vírusom úplne najhoršie?“
„Hm?“
„Že absolútne netušíš, kto vlastne si. Kde si sa narodil? Aký život si žil? Nevieš nič. Ten vírus ti úplne vymaže spomienky. Začínaš od bodu nula. Deň nakazenia je tvoj nový dátum narodenia.“
„Možno presne to potrebujem.“
„Neblbni. Už len z úcty k pamiatke tvojej matky.“ Chvíľu na seba mlčky pozerali.
„Myslíš, že si sa chcela nakaziť? Keď si ešte bola obyčajný človek.“
„Nemám to odkiaľ vedieť. Ale viem jednu vec.“
„No?“
„Že keby mám rozum ako teraz... tak by som si dávala pozor. Žila tak, aby som sa nikdy nenakazila.“
Diego si sadol tesne k nej a chcel jej podať ruku, lenže na polceste sa zháčil. „Ale veď už som tak či tak nakazený.“
„Ja viem, práve preto potrebuješ vakcínu.“
„Vakcína? Existuje na to vakcína? Prečo si ju teda nedáš?“
„Funguje len pre nakazených, kým ešte nestihnú kompletne zmutovať. Samotná premena je nezvratná.“
„Wow, to je skoro ako v druhých X-menoch.“
„Ten liek bol až v trojke! Dvojka je ale tiež ozaj dobrý film,“ zasmiala sa Ariel.
„Dobrý? Sú to najlepší X-meni.“
„Najlepší sú First class.“
„To hovoríš len preto, lebo si buchnutá do mladého McAvoya.“
Ariel sa bezmála zapýrila. „Nebudem ti klamať, mohol by sa mi niekedy vyneresiť na ikry.“
Diego so smiechom cez slzy naznačil pantomímou zvracanie. Chvíľu sa obaja bláznili, potom ale Arielina tvár náhle zvážnela.
„No dobre, ale teraz seriózne,“ povedela. „Zanesiem ťa do nemocnice, hneď vedľa je aj nejaká sociálka, nedávno to zlúčili. Postarajú sa o teba.“
„Po vode?“
„Po vode. Je to tak najrýchlejšie.“
„Môžem ti za to všetko aspoň zaplatiť?“
„Neblbni, potrebuješ tie prachy viac ako ja. Nasadaj.“
Hispánsky chlapec pomaly skĺzol do vody plnej hovien a pevne oblapil útle telo morskej panny. Tá len zhovievavo prevrátila očami, keď pocítila jeho drobné dlane na svojich prsiach.
„Držte sa, kapitán,“ zvolala a vyrazila pozdĺž špinavého kanála s prekvapivou rýchlosťou.
Diego to nečakal, prekvapene otvoril ústa a okamžite to oľutoval. Voda chutila naozaj odporne.
Míňali rôzne ošarpané budovy, bývalé potraviny, premenené na drogové hniezdo, drogériu, prerobenú na ilegálne kasíno, ale aj veterinárnu kliniku, kde prebiehali nelegálne zápasy Power rangerov. Bol to odporný, zničený a zúfalý svet, ale Ariel ho aj tak nazývala svojim domovom.
Videli všetky tie skrachované existencie, ktoré ležali vo vlastných telesných tekutinách a ich prvou myšlienkou ráno po zobudení bolo zohnať čo najrýchlejšie novú dávku. Vtedy si Diego uvedomil, ako hlúpy bol, a že nikdy nechce dopadnúť takto.
Zrazu zastali a Ariel mu chvostom pokynula, aby vyliezol opäť na súš.
„Tak, a sme na mieste,“ usmiala sa. Nemocničný komplex bol rozľahlý a rušný. Zamávala na okoloidúcu pracovníčku. Bola trochu pri sebe a v tvári mala široký úsmev.
„Dobrý deň, nesiem vám robotu.“
„Ale, koho to tu máme?“ zamávala neznáma žena na Diega a netvárila sa znechutene napriek tomu, že chlapec bol celý od výkalov.
„Tohto chalana som našla pred chvíľou v našej štvrti. Asi zablúdil, predpokladám, že akútne potrebuje injekciu.“ Diego jej bol za túto drobnú lož nesmierne vďačný.
„Samozrejme, zavediem ťa za lekármi a oni už budú vedieť, čo robiť.“ Diego si všimol menovku na jej svetri. Vďaka nej zistil, že žena sa volá Judy Bakerová a pracuje ako sociálna pracovníčka. Otočil sa opäť na Ariel.
„Ďakujem za všetko,“ povedal.
„To nestojí za reč. Veď sa možno nevidíme naposledy.“ Zamávala mu a začala plávať naspäť.
„Počkajte!“ zavolala za ňou z brehu bacuľatá Judy.
„Áno?“
„A vy, vy nechcete skúsiť našu pomoc?“
„Akú pomoc? Vakcína predsa neexistuje.“
„To síce nie, ale u nás na inštitúte by sme vám možno dokázali pomôcť.“
„Ako?“ opýtala sa Ariel a pozrela sa smerom k secesnej budove, na ktorú Judy ukazovala.
„Venujeme sa navracaniu ľudí ako vy späť do bežného života. Pomohli by sme vám zbaviť sa drog, nájsť si prácu... možno založiť rodinu.“
Ariel sa žiarivo usmiala. „Budem nad tým premýšľať, ďakujem za ponuku. Sľúbte mi ale zatiaľ jednu vec.“
Judy prekvapene potriasla hlavou. „Áno?“
„Postarajte sa dobre o toto chlapčisko.“
Vtom sa ozvalo hlasné čľupnutie a viac jej nebolo.

HB

HB
Venujem sa najmä recenzovaniu fantasy, anime a mangy. Milujem steampunk, gotické horory, giallo a film noir. Rád píšem poviedky. Som samozvaný predseda Fanklubu JoJo's Bizarre Adventure na portáli scifi.sk.

Diskusia

Kristína Leonhard
Ahoj, páči sa mi nápad aj svet, postavy si hodil do neobvyklého prostredia, čo je super. Stále som inak čakala, že z chlapca v skutočnosti bude tiež nejaká postavička, stále som myslela na film Coco. Fajn, že to reflektuje súčasnú virokrizu :). Občas mi nejaké slovné spojenie/štylistika zaškrípalo a na môj vkus veľa ovracaných vecí :D. Jo a ešte záver bol za mňa trošku do stratena, po všetkom tom zlom hnusnom je to až príliš jednoduché a cukríkové. Teda pre mňa, ja čítam hlavne príbehy, ktoré sa končia zle :D
01.11.2020

Tomáš Staviteľ
Super nápad, postavy ma bavili, svet ma zaujal :) Vo veľa veciach súhlasím s komentárom vyššie, hlavne čo sa týka toho záveru. Na to akú atmosféru mal celý tento príbeh, mi ten koniec pripadal až príliš "šťastný", ale je to asi len subjektívne, keďže tiež nie som veľký fanúšik happyendings. Ten nápad dekadencie spoločnosti spolu s využitím popkultúry je výborný, tie opisy cez zvratky a sračky mi ale pripadajú trochu prvoplánové, aj keď mám ozaj silný žalúdok, prišlo mi toho trochu veľa :/ Ale celkový dojem bomba! Pokojne by som si prečítal ďalšiu poviedku z tohto sveta. PS: Ten pervitín injekčne ma trošku "zasvrbel", väčšinou sa pervitín šnupe a pichá sa napr. heroín, ale je to tvoj svet tak whatever :D :)
01.11.2020

HB
Ahojte ľudia, dík za konštruktívne pripomienky, záver korešponduje s mojim videním sveta, od začiatku bol cieľ ukázať Arielinu dávno zabudnutú ľudskú stránku prostredníctvom toho, že ešte stále dokáže myslieť aspoň na dobro iných, keď už nie na to svoje.
Ale neprišiel som sa obhajovať, čo som chcel hlavne napísať je (najmä pre Tomáša), že tento príbeh je voľným pokračovaním jednej mojej staršej veci:
https://www.scifi.sk/ poviedky/7417/Xanaxova_princez na.html
Držte sa, teším sa na vaše veci!
01.11.2020

Magda Medvecká
Mne sa práveže ten koniec páčil. :) Lebo napriek tomu, aký bol ten svet hrozný a ťažký na život (a na čítanie :D), tak v ňom ostal nejaký ten humor a dobro, ktoré sa nakoniec prejavilo aj v konci. Vlastne som sa trochu bála, že to nakoniec skončí zle, takže ma to potešilo. Dosť sa mi páči aj to, ako si „zhrnul“, čo sa v tom svete stalo. Je tu tých informácii tak akurát, aby mal čitateľ dobrý úvod do toho sveta a vedel tam zasadiť postavy, ale zároveň to nebolo príliš dlhé a podrobné, aby to nudilo alebo zdržovalo.
04.11.2020

xius
Kralovsky som sa bavil! :) Ma to mierny "Who framed Roger Rabbit" nadych. Sam neviem pisat taketo za vlasy pritiahnute veci, dopadne to ako v Charlieho tovarni na cokoladu - privela tlacenia na pilu, primalo originality a zabavy. Tuto to celkom vyslo, Diego a Ariel su hodni potlesku. Vzdy trochu hundrem, ked sa do zanrovych poviedok prelieva sucasne dianie, nasa specificka realita. (McAvoy a X-meni, virus) Ono to casto vyznie ako nahodny napad, ktory drzi pokope len tu a teraz. Ale popkulturny virus si ma ziskal a v kontexte nakazy prelinanie s nasou realitou byt skratka muselo, tak ked uz, nech to su X-meni. :) S koncom nemam ziadny problem, v Ariel som veril.
11.11.2020

Dzany
Veľmi sa mi páči svet, ktorý si vytvoril. :) Kontrast, ako sme zvyknutí vnímať popkultúrnych hrdinov vs. tvoj pohľad je jednoducho super. :) Trochu mi ale tiež vadil ten koniec. Nie preto, že to je v podstate happy end, lebo tie ja mám rada, ale skôr preto, lebo možno mohol byť lepšie pripravený. Vakcína (aspoň sa mi zdalo) príde len tak sčista jasna ako deus ex machina a potom sa už celý Diegov problém, ktorý nás v napätí drží veľmi krátko, vyrieši vlastne sám. Ale rozumiem tomu, že tu je zrejme hlavnou hrdinkou morská panna a nie mexický chlapec - koniec koncov, ona prejde najväčšou premenou, keď v sebe nájde zvyšky bývalej ľudskosti. Napriek tomu, mi tam predsa trochu chýbal ten finálny súboj o to, čo chcú hrdinovia dosiahnuť. Najviac neuveriteľné pre mňa bolo, že v takom v podstate postapo svete postihnutom vírusom niekto príde len tak do nemocnice a personál sa hneď usmeje a povie: jasné, žiadny problém, všetko máme, vyliečime. :) Ale zase, neviem, kto je Judy Bakerová, tak zrejme mi niečo ušlo. O:)
15.11.2020

cyberstorm
Povodna Xanaxova princezna (?), ktorou si bodoval v Som doma a pisem, bola fajn. Toto je ale trochu slabsie. Zo zaciatku textu mi dost vadilo vracanie v kazdej druhej vete. Proste meh. Potom sa dej vsak ulravil a islo to svojou cestou. Stale skm vsak cakal nejaku pointu..nevydalo. Mozno nabuduce ;)
15.11.2020
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.