Bol to duto kovový klepotavý zvuk. Zvuk jeho krokov rozliehajúci sa po priestore prázdnej chodby. Ten však nebol jediný. Hoci vstupná chodba bola prázdna a zatiaľ v nej fungovalo iba núdzové osvetlenie, z iných častí a podlaží k nemu doliehali rôzne zvuky. Plazmové rezačky a zváračky, elektronické šrubováky a vrtáky a aj tlmený, zvuk mnohých rozhovorov z ktorých ešte nešlo rozoznať nič konkrétne. Ako postupoval od vstupu na palubu stále ďalej začal stretávať aj osamotených inžinierov a technikov alebo ich hlúčiky. Väčšinou boli tak zabraný do práce, že si jeho výskyt vo svojej blízkosti ani nevšimli. Alebo ho zámerne ignorovali? Zase ďalší hlaváč ktorý im sem priliezol nazerať cez rameno. Technický personál dokov hviezdnych lodeníc sa s posádkou ktovie ako nemuseli. Obvykle nemali jedny pre druhých veľa vľúdnych slov. Posádka nadávala na dĺžku stavby či opráv nových hviezdnych lodí, a technici zase na nezodpovedných kapitánov a posádky, ktoré si dovolili nechať dopustiť na svojej lodi taký rozsah škôd, s akými sa museli potýkať. No samozrejme, ako keby každý kapitán túžil po tom aby jemu zverený zvar rôznych zliatin kovov, elektroniky a výzbroje za minimálne miliardu kreditov ich protivník rozcupoval na kúsočky. Podstatnejšie však bolo niečo iné. Káble, pláty a počítače dajú technici, aj keď s náležitým sprievodným nadávaním, do poriadku. Ale člena posádky, ktorého úlomok kovu zubatejší než žraločia tlama prepolí vo dvoje, dohromady nedá už ani súčasný držiteľ Elingtonovej plakety svetovej neurochirurgickej asociácie. A loď so zdecimovanou posádkou len ťažko niečo vybojuje.

„Prepáčte pane, ten v pravo ešte nie je spojazdnený.“

Obťažoval sa jeho smerom zamrmlať jeden z pracovníkov, ešte pred tým, než dokončil pohyb, ktorým by stlačil tlačidlo na privolanie turbovýťahu.

„Aha, ďakujem.“

Utrúsil a urobil tie dva kroky stranou, aby privolal funkčný výťah. Ten síce fungoval, ale zatiaľ nie na plný výkon a tak jeho cesta na mostíkovú palubu trvala takmer minútu a pol.

„Vyzerá to, že než bude hotová, bude na nej treba urobiť ešte kopec roboty.“

Pomyslel si, keď čakal na ladné a nehlučné otvorenie dverí. Bol tu predčasne, minimálne o tri týždne skôr než by mal byť, navyše tu bol neočakávane a zatiaľ neoficiálne. Vedel to, no nemohol si pomôcť. Jeho prvá loď! V žalúdku cítil poletujúce motýle, ako pred štyrmi dňami keď mu to oznámili, alebo ako pred piatimi rokmi, keď ho povýšili na prvého dôstojníka. Pred ním sa otvorila ďalšia, relatívne krátka, a opäť celkom opustená chodba zakončená pretlakovými bezpečnostnými dverami s označením „lodní mostík“. Neotvorili sa pred ním samé keď bol zhruba tri kroky pred nimi, ako tomu bývalo na ISF (Ixonian StarFleet) Torchflame, musel siahnuť po panely vedľa. S krátkym, tichým, hydraulickým zasyčaním sa kruhová prepážka z troch štvrtín odsunula do steny naľavo a odhalila prázdny mostík. Stačil jeden ani nie dlhý pohľad na to aby mu bolo jasné, že všetky práce tu už boli ukončené. Nikde žiadne odkryté panely či visiaca kabeláž, všetko na svojom mieste tak ako má byť. V najvzdialenejšej časti od miesta kde stál dvojica kresiel, pre obsluhu primárneho stanovišťa pohonných systémov a palebných batérií provy. Po stranách taktické, komunikačné a obranné stanovištia. A v presnom strede toho všetkého... Vykročil a každý jeho krok ako keby bol zosynchronizovaný s jedným z úderov jeho srdca. Zhlboka sa nadýchol a potom položil ruku na pohodlne mäkkú opierku hlavy. Zahľadel sa čelným priezorom do čierne diaľky vesmíru, obklopujúcu orbitálne lodenice. Do diaľky, kam za niečo málo vyše mesiaca s touto loďou vyrazí. Kam ho asi tentoraz zavedie služba? A ako si bude ako kapitán počínať? A čo posádka? Ako sa mu s ňou bude spolupracovať? Podriadia sa jeho veleniu, alebo budú vzpurný voči kapitánovi, ktorý má prvý krát skutočne velenie?

„Čo tu robíte?“

Ozvalo sa za jeho chrbtom. Otočil sa. Stál tam muž v pracovnom odeve, v rukách diagnostický tablet a premeriaval si ho pozorným skúmavým pohľadom. Ten sa v zápätí rozšíril, mužov postoj v momente napätý ako struna, v pozore a jeho pravá ruka vystrelila k čelu aby zasalutoval, keď si zrejme všimol kapitánske výložky.

„Pane!“

„Pohov! Pohov... Poručík.“

Chvíľu mu trvalo než si všimol označenie na kombinéze.

„Baroom pane. Som Váš palubný šéfinžinier pane. Nevedel som, že prídete.“

„Ani ste nemohli poručík. Som tu zatiaľ neoficiálne, ale nedalo mi to sem neprísť.“

Neodpustil si poznámku mierne zasneným tónom.

„Prvá loď pane.“

To zo strany poručíka Barooma nebola otázka, skôr to znelo ako konštatovanie. Ako keby on nebol Baroomovim prvým kapitánom-nováčikom.

„Prvá loď.“

Prisvedčil.