Vymodlené dieťa

Téma chápadlá

Slabé modrasté svetlo z detskej lampičky, tlmene osvetľovalo Borisovu detskú izbu. Jeho otec Filip ho každú noc prišiel skontrolovať, ostatne, ako to robí každý starostlivý rodič. Vždy, keď stojí nad jeho posteľou zatají sa mu dych. Boris je doslova vymodlené dieťa. S Táňou, nech je jej zem ľahká, sa o dieťa snažili 7 rokov a bez pomoci medicíny by sa pravdepodobne nedočkali. Bez pomocí medicíny a modlitieb.“Kiežby si tiež mohla vidieť ako vyrástol” pomyslel si Filip.

Táňa tragicky zahynula pred štyrmi rokmi, pri dopravnej nehode, keď sa vracala s malým Borisom z jednej z nekonečného radu lekárskych prehliadok. Boris bol veľmi chorľavé dieťa. Až do toho dňa. Odvtedy nemal jedinýkrát teplotu, ba ani kašeľ. Filip to niekedy považoval za zázrak, rovnako ako fakt, že Boris, vtedy trojročný, vyšiel z nehody bez jediného škrabnutia.

Na týždne, ktoré nasledovali Filip nerád spomína, ale robí to pravidelne. Sľúbil si, že musí. Počas toho obdobia svoj žiaľ zaháňal fľašami alkoholu a skoro sa upil k smrti. Lenže Boris je vymodlené dieťa. Nemohol z neho urobiť sirotu. A presne preto tieto týždne, aj keď akokoľvek tažké to je, nikdy nevymaže zo svojej pamäti. Je to ako memento prísľubu malému Borisovi.

Malý Boris už, ale nie je taký malý. Zajtra nastupuje na základnú školu. “Kiežby ho môžeš vidieť Táňa!” Znovu prebehlo Filipovi hlavou. Hruď mu naplňoval hrejivý pocit hrdosti a lásky, aký pozná a dokáže pochopiť jedine rodič. Chvíľu sa ešte díval na svojho jediného syna a zamieril si to do obývačky. Ešte naposledy sa rozdhliadol po jeho detskej izbe. Pri posteli truhlica s legom, pod oknom písací stolík, vedľa neho knihovníčka s rozprávkovými knihami, encyklopédiami a comicsami a naproti posteli poličky s akčnými figúrkami.

“Je to malý nerdík, samotársky typ, čo rád číta, ale to sa v škole zmení. Aj od toho predsa škola je, aby sa deti socializovali a našli si kamarátov” premýšľal Filip ako kráčal do obývačky. Doprial si poctivý lok broskyňového ľadového čaju, alkoholu sa totiž už štyri roky nedotkol, a diaľkovým ovládačom zapol na televízii Netflix, nech si vyberie niečo pri čom ľahko zaspí. Niečo pri čom môže v klude vypnúť mozog, niečo “ľahké”. Výberovým sitom nakoniec prešiel americký sitcom, ktorého názov je rovnako nedôležitý ako čokoľvek v ňom snažiace sa o humor a prípadne dej. Filipovi posledné bdelé myšlienky patrili aj tak jeho vymodlenému dieťaťu. A ako každý večer pred spaním vylovil svoju súkromnú modlitbu, a aj keď Filip neveril vyslovene v Boha veril, že existuje niečo väčšie než sme my. A práve tomu niečomu boli adresované slová vyslovené šeptom “Ďakujem a ochraňuj ho prosím.”

Filip sa prebudil na chladivý pocit, ktorý mu postupne prikryl celé jeho spiace telo. Na televízii svietil nápis “Stále sledujete svoj program? Chcete spustiť nasledujúcu epizódu?”. Šikovná vychytávka, ktorá padne vhod každému kto zaspí pri sledovaní stream služieb. Pri pohlade na display mobilu Filip zistil že je 3:47 nad ránom. Vstal z gauču a na svoje prekvapenie zistil, že má v obývačke dokorán otvorené okno a celým bytom sa tiahne prievan. Okno bolo otvorené aj v kuchyni a aj vo Filipovej spálni. Otcovským inštinktom sa mu zježili všetky chlpy na tele a rozbehol sa k Borisovej detskej izbe.

Izba stále ovetlená modrastým svetlom detskej lampičky, mala tak isto dokorán otvorené okno a Borisova posteľ bola prázdna. “Nie!” Takmer nepočuteľne vyhrklo z Filipovho šokom stiahnutého hrdla. V sekunde mu vyschol v ústach a celým telom ho zalial mrazivý pot. “BORIS! KDE SI!” Zakričal z plných pľúc. Rýchlo zamieril na záchod ale ten bol prázdny. “Ešte kúpeľňa!” Prebleslo mu mysľou. V troj izbovom panelákovom byte našťastie nie je veľa možností na schovávanie sa.

V momente keď Filip otvoril dvere do kúpeľne, podlomili sa mu kolená a v nemom úžase sledoval výjav pred sebou. Miestnosť bola zaliata tlmeným krvavočerveným svetlom a uprostred nej stál Boris. Hlava vytočená do stropu a ústa otvorené tak doširoka ako je to len v ľudských silách možné. A práve Borisove ústa boli zdrojom osvetlenia miestnosti. Situácia v kúpeľni znásobila na svojej bizarnosti v momente, kedy z Borisových úst začali vystupovať slizké chápadla pokryté rubinovými šupinami a v dokonalej pravidelnoti sa po nich tiahli bodce akoby z kostí. Keď odpudivé stvorenie vyšlo z Borisovych útrob celé, Filip v nemom úžase padol na kolená. Svoj pohľad nemohol odtrhnúť od čiernočiernej dutiny priamo v centre tejto bytosti. Bol ako zhyponotizovaný a nemohol sa pohnúť ani o milimeter, aj keď sa chápadla monštra stále približovali k jeho tvári až mu postupne vnikli do nosnej dutiny.

“Svetlo? Tma? Vákuum?” Pomyslel si zrazu Filip ktorý sa ocitol v prostredí ktoré nepoznal. A nepoznal ho žiadny žijúci človek, preto ani v našej reči nemá pomenovanie. ”Som tu.” Zaznelo vo Filipových ušiach. Hlas ktorý sa nepodobal na nič čo kedy počul a možno ho ani nepočul. Bolo to ako keby ten hlas proste bol všetkým okolo neho. “Som tu človek! Tvoje prosby som počúval dlhý čas a tvoja viera mi dala silu. Tvoja láska stvorila moju formu a tvoje odhodlanie ma priviedlo pred teba.” Povedal hlas. “Kto si? Čo s tým mám ja? Čo chceš?” Vyhrkol zo seba Filip. “Som to niečo čomu si dlhé roky venoval tvoje šeptavé modlitby. Ja som to Niečo, čo ti dalo syna, ktorý mi bol nádobou, ktorú si živil láskou, opaterou a každodenným modlitbami. Ďakujem ti. Vďaka tebe som súčasťou tejto reality, ale neboj sa odmena ťa neminie. Aj ty, ako tvoj syn sa stanete mojimi nádobami a skrze Vás sa stane tento Vesmír môj. Ešte raz ti ďakujem človek, za to že tvoje modlitby boli adresované mne, Niečomu, čo ticho načúvalo v tme.”

Dvere do Filipovho bytu ostali otvorené dokorán a to, čo kedysi bývalo Filip a jeho vymodlené dieťa Boris, spolu ruka v ruke vykročili do noci nášho sveta. Niečo im je veľmi vďačné.