Kolektívny kvocient

Myslíte si, že má toto celé nejaký zmysel?
Filmová história sci-fi časť 9. (2010-2020)
Do tmavej chodby presvitalo z pravidelne rozmiestnených presklených priezorov slabé svetlo. Muž v najlepšom veku, či azda len o trochu starší, než by ste mu mohli hádať, sa pomaly prechádzal po nekonečnom koridore. Pristavil sa pri jednom z priezorov, uznanlivo pokýval hlavou a presunul sa k druhému. Pri ňom sa pre zmenu zamračil a hlavou nespokojne pokrútil. Potom zastal a započúval sa.
Kroky. Náhlivé, netrpezlivo dopadajúce na zaprášenú zem chodby.
O pár okamihov sa vďaka nim pri mužovi zhmotnil nízky vychudnutý mladík. Snažiac sa polapiť dych sa pred mužom hlboko poklonil.
„Volali ste ma, milord?“
Muž rozvážne prikývol.
„Potrebujem vašu radu, Namíd.“
Namídovi sa v pľúcach takmer zasekol chýbajúci dych.
„M-moju radu?“
„Stále sa snažím a výsledky sú nedostačujúce. Len sa na nich pozrite. Myslíte si, že má toto celé nejaký zmysel?“
Namíd sa skúmavo zahľadel na svojho pána. Pochybnosti boli u neho zriedkavé, no keď sa už raz objavili... Toto bude dlhá noc. Potom uprel pohľad cez sklenený priezor. Viacero postáv v primitívnych odevoch z kožušiny sa krčilo pri jaskynnej stene.
„Čo to robia? Niečo sa snažia nakresliť?“
„Slony,“ odvetil muž. „Vlastne nie, slony tam ešte nemajú, sú to mamuty.“ Namíd vážne prikývol. Netušil, čo sú to mamuty. Potom si spomenul na milordovu otázku.
„Nechajte ich ešte, milord. Možno na to už tentokrát prídu. Títo majú pred sebou ešte dlhú cestu.“
„Si veľmi veľkorysý, Namíd. No nerád by som, aby boli znova sklamaním.
„Ako dinosaury,“ vzdychol si bolestivo Namíd.
„Áno, napríklad dinosaury,“ prikývol smutne lord. „Už teraz som plný pochybností.“
Namíd sa trpko usmial. Z milorda cítil veľké napätie. Mal by ho nejako rozveseliť. Chytro prešiel o pár priezorov ďalej.
„Už vieme, že čas je najlepším receptom. Pozrite na týchto. Pudy nechali ďaleko za sebou, vedia sa tolerovať navzájom. Dokonca si pomáhajú mimo uzavretých komunít.“
Lord podišiel k priezoru a krátko nakukol dnu. Z hrdla sa mu vydral prekvapený smiech, až sa rozkašlal. Namíd mu pohotovo podal vreckovku.
„Vďaka, Namíd. Pobavil si ma.“
Namíd len spýtavo pozeral na lorda. Bol presvedčený o tom, že táto várka to zvládne. Koľko chýbalo do dokonalosti? Do toho bájneho okamihu, keď bude súzvuk existencie naplnený? Keď si budú môcť povedať, že stvorili perfektný model života?
Lord si všimol jeho výraz.
„Ale choďte, Namíd. Títo? Nemajú šancu,“ odfrkol lord. „Sám viete, že sa nám tam medzičasom rozmohol vírus. Celkom nevinný, rozhodne nie jeden z tých najsmrteľnejších.“
Namíd stále čakal. Veď preto majú stále šancu. Čo je to jeden vírus?
„A oni proti nemu organizujú pochody! Proti vírusu! Majú vakcínu a nedajú sa očkovať! Vymysleli najnovšie technológie a sami ich odmietajú!“ rozohnil sa lord.
„Ale pane...“
„Budúci týždeň idú na likvidáciu,“ zakončil tvrdo lord.
„Ale pane... Ak môžem...“ Lord pozrel na Namída a zdvihol obočie.
Áno, dohovoril. Ale Namíd musel. Musel mu to povedať. Čo to sám nevidí?
„Pane, ale... možno tá dokonalosť napokon neexistuje. Čo ak sme tu na to, aby sme robili chyby? Stačí len nepozerať sám na seba a potom už na chybách nezáleží, lebo je tu mnoho ďalších jedincov, ktorí danú vec urobia správne.“
„Ach, Namíd,“ vzdychol si lord. „Ja viem, čo je dokonalosť. Vidím ju každý deň na vlastné oči.“
Vtedy sa znova ozvali kroky. Náhlivé, netrpezlivo dopadajúce na zaprášenú zem chodby. Z diaľky sa blížila ďalšia postava.
„Volali ste ma, pane? Priniesol som, čo potrebujete.“
„Vynikajúco, Ramíd. Môžeš ísť.“ Z tieňa sa vynoril mladík, o čosi mladší než Namíd a podal čosi lordovi. Okamžite urobil čelom vzad a odbehol preč.
Lord poťažkal predmet v ruke a znova si vzdychol.
„Deje sa niečo, milord?“ opýtal sa neisto Namíd.
„Nič, čo by som už nezažil. Ďakujem ti za tvoje služby Namíd. Bohužiaľ sa musíme rozlúčiť,“ vyriekol lord a jedinou presnou strelou do hlavy popravil Namída.
Z hrdla sa mu vydral posledný ubolený vzdych. Dokedy na to bude mať ešte silu? Individualita ho vždy ľahko prerástla a do dokonalosti ju priviedol takmer zakaždým. No akonáhle začal z nich tvoriť komunity, kolektívna inteligencia okamžite klesla o celé desiatky.
Možno mal Namíd, tak ako jeho predchodcovia, napokon pravdu.
Dokonalosť neexistuje. Veď ani sám lord nedokázal akceptovať, že by ho obyčajný sluha mohol niekedy prekonať.

Dzany

Dzany
Do nekonečna a ešte ďalej?

Diskusia

xius
Pacil sa mi vyber mien, stylistika, aj opisy. Trochu menej ta filozofia a zatiahnutie sucasneho diania, ale to je skor moj problem asi. :) Pekne!
25.07.2020

Marek Páperíčko Brenišin
Tiež ma mierne vyrušilo to zatiahnutie do súčasnosti. Prišlo mi to celé tak nasilu a narýchlo urobené. Ozaj, veľmi dobrá rada do písania - pôsobí to veľmi groteskne, keď je príbeh rozprávaný z pohľadu hlavného hrdinu, ktorý nakoniec umrie. Ak to nie je formou denníkového zápisku alebo z nejakého "záznamu", tak naozaj nie :-) Dal som 7 bodov.
25.07.2020

Myrmarach
Rozhodne to má zmysel, len na tom ešte treba popracovať. 6 bodov
25.07.2020

B.T. Niromwell
Podľa mňa veľmi príjemný nápad, len to filozofovanie na konci mi prišlo navyše. Viac by sa mi páčilo, keby sa to zakončilo myšlienkou Namída, že dokonalosť neexistuje. Ale na druhej strane je hláška „Ja viem, čo je dokonalosť. Vidím ju každý deň na vlastné oči.“ veľmi silný moment. Bola som zvedavá, kam sa to posunie, nuž, skončilo to tak, ako to končieva.
Na margo uhla, z ktorého je to písané, rozprávačom nie je Nímad, inak by ten prvý odsek nemohol existovať.
26.07.2020

Matej Klago
Páčilo sa mi to. Aj to zatiahnutie do súčasnosti, ktoré niektorých rušilo :D
27.07.2020

Aleš Horváth
Nechápal som vo co go, plus zatiahnuta korona ma už dorazila.
myslím si že na začiatku mohla byť zmienka o tom kde a kedy sa to deje.
zaujímavé by to bolo doplniť aj o psychológiu, konkrétne mám na mysli kolektívne nevedomie prípadne behavioralnu psychológiu.
27.07.2020

Milan "Miňo" Tichý
Začalo to zaujímavo. Ale potom sa to celé domotalo a nakoniec ani neviem o čo vlastne išlo. Ako čitateľ som sa vtom proste stratil.
29.07.2020

Dzany
Ohľadom zakomponovaného súčasného diania - áno, prišlo to ako náhla inšpirácia a bolo to tak narýchlo (no veď ako sa to aj inak dá za hodinku, ale chápem - vyznelo to ako facka medzi oči, nečakal to nikto, vlastne ani ja) a sama som si vravela, že to už zrejme bude too much, ale keďže mi už nezostal žiaden čas nad tým dlhšie reflektovať (respektíve ani si to po sebe čítať), tak som si vravela, že to bude "buď - alebo". No a v tomto prípade to dopadlo skôr ako to "alebo". :D Podobne ako chudák Namíd, ktorému som ani nestihla vymyslieť sofistikovanejší spôsob, ako opustiť svet. A čo sa týka strácania sa v texte, takmer som sa tam stratila aj ja. Nejako si to tentokrát samé robilo, čo chcelo. Zrejme je to naozaj téma, ktorá si žiada viac než hodinku. Takže s výhradami úplne súhlasím a ďakujem za komentáre a postrehy. :) Aha a áno - rozprávačom nemal byť Namíd, ale bolo to skôr myslené ako taký ten vševedúci rozprávač, čo každému pozerá do mysle. Ale možno som sa v tej Namídovej zdržala príliš dlho. Napriek krátkemu času mi akosi stihol prirásť k srdcu. :D
29.07.2020
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.