Dych Fénixa

Čo urobí jeden človek, aby mohol normálne dýchať? Možno sa vyberie aj za hranicu svojho okresu!
Podpor scifi.sk 2% dane
„No tak, prihraj!“ zakričal na Félixa chlapec s lasičou tvárou. Félix sa chystal loptu veľkoryso odignorovať. Nebol zvyknutý behať a už vôbec nie prihrávať.
„Nebuď bábovka a kopni do tej lopty!“
Félix venoval guľatej veci kotúľajúcej sa okolo ešte jeden znudený pohľad. Vždy len kopnúť naspäť do ihriska. Nikdy nebol súci na nič lepšie.
„Veď ju sem len kopni!“
Decká hrajúce sa na ihrisku nikdy nemajú pochopenie pre tých, ktorí sedia po celý čas na lavičke. Vždy vás budú huckať, aby ste si s nimi zahrali, vždy do vás budú dobiedzať, prečo sedíte a iba na nich pozeráte. Vôbec ich nezaujíma to, prečo to tak je.
Pravdou bolo, že Félix by si veľmi rád s nimi zahral. Dokonca cítil, že v jeho živote je po futbale jedno veľké miesto zívajúce prázdnotou. Naháňať sa za loptou, oberať o ňu súperov, robiť parádne kľučky a strieľať góly. Vedel, že bol na to ako stvorený. Práve preto v každej voľnej chvíli chodil na ihrisko. Aspoň si sadnúť, pozorovať, tešiť sa z gólov a nasať atmosféru...
„Tak čo je, si fakt hluchý alebo čo?“ doľahli k nemu vzdialené hlasy. Tí chalani naozaj neplánovali merať celú tú vzdialenosť za loptou. Tá ako naschvál zastala priamo pri Félixovi, a tak teda vstal, pedatne si ju upravil ako brankár Premier League, trošku odstúpil, aby bol jeho výkop naozaj presný a... vykopol.
Lopta opísala impozantný oblúk, ktorý bez slova sledovali všetci aktéri a... neomylne skončila priamo v hustých kríkoch za plotom ihriska.
„Blbec, to urobil naschvál!“
„Chalani, poďme doňho!“
Áno, Félix dobre vedel, prečo sa vždy snaží loptu nechať tak. Futbal mal rád, no nikdy ho sám nehral, a to bolo viac než očividné.
Teraz bežal o život a vedel, že dych ho každú chvíľu zradí. Za ním sa rútilo desať nahnevaných chalanov, ktorí mali, čo si budeme nahovárať, oveľa lepšiu kondičku než Félix. Ten presne vedel, čo bude nasledovať.
Začína to sípavým dychom, pokračuje pocitom, že sa neviete nadýchnuť, lebo váš krk je užší než slamka, ktorá teraz môže byť už len z certifikovaného biologicky rozložiteľného materiálu a pokračuje to celkom neelegantným lapaním po dychu.
Vtedy Félixa dobehli a obkľúčili.
„Tak čo, chumaj, kde máme loptu?“
„Pre...“
„Prečo? No prečo si ju odkopol?“
„...páčte, ja...“
„Drž hubu! Tu máš tvoju loptu!“
Tma.
***
„Tak to si sa pekne vyfarbil!“ rehotal sa Roman na svojom vlastnom vtipe a premeriaval si obrovský monokel pod Félixovým okom. Sedeli v Romanovej izbe až po strop obloženej knihami. Félix mu venoval len krátky ubolený pohľad a mlčky si na boľačku pritláčal vrecko ľadu. „Ja by som tam na tvojom mieste už radšej nechodil.“
„A čo mám robiť? Futbal je môj život,“ urazene pokrčil plecami Félix.
„Ale nepreháňaj. Venuj sa napríklad niečomu, čo reálne môžeš robiť,“ odvetil pragmaticky Roman.
„A to je...?“
„Hmm... čítanie kníh?“ zamyslel sa Roman a okázalým gestom ukázal okolo seba.
„Choď do riti,“ odvetil Félix. „Ja že mám čítať knihy?“
„A čo by si asi tak chcel robiť, ty trubiroh? Behať nemôžeš,“ zhodnotil Roman. „Zase si sa o tom presvedčil.“ Félix vedel, že má Roman pravdu. Kvôli vrodenej poruche bola pre neho akákoľvek fyzická námaha absolútne vylúčená. Práve preto nemohol hrať futbal ani myslieť na akýkoľvek iný šport. Mohol celý život sedieť na lavičke a...
„Čítať knihy je to posledné, čo chcem robiť. Je to nuda.“
„Nie, keď si vyberieš tie pravé.“
Félix spýtavo pozrel na Romana.
„No v tejto napríklad píšu o tom, že ak sa na nový rok vyberieš na najvyšší kopec v celej krajine a prídeš tam ako prvý, nájdeš na jeho vrchole hrniec zlata.“
Félix sa zasmial, no jeho smiech sa postupne zmenil na kašeľ a následné lapanie dychu.
„Nesmej sa, skúsil si to? Možno je to pravda,“ zhrnul pragmaticky Roman.
„Okej, máš tam niečo s dychom? Chcem už konečne normálne dýchať ako každý iný človek!“ zaburácal Félix a znova sa bezmocne rozkašlal. Roman sa obzrel okolo seba.
„Možno...“ vstal a zamieril k jednej z množstva políc. „Nie, nie...“ Zmenil smer a začal sa hrabať v škatuli pri Félixových nohách. „Áno, tu to je!“ Roman víťazoslávne vytiahol jednu z tých najrozpadnutejších kníh.
„Tu sa píše,“ Romanovo listovanie v zaprášenej knihe privodilo Félixovi ďalší záchvat kašľa. „Áno, tu je to! Veľká noc nie je iba o náboženských sviatkoch, ale skrýva v sebe obrovskú moc. Ak sa počas Veľkej noci vydáš za hranicu mesta...“
„No počkaj, počkaj!“ prerušil Félix Romana. „Veď to je predsa zakázané! Po stáročia to tak bolo! Neprekročíš počas Veľkej noci hranicu mesta či tvojho o...“
„Tak chceš to vedieť, či nie?“
„Ale hej,“ upokojil sa Félix.
„Za hranicou na prvej zákrute líščí brloh nájdeš. A v ňom ťa bude čakať vajce Fénixa. Vieš, čo je Fénix?“ pozrel Roman sa pochybami na Félixa.
„Ale jasné, že viem.“
„Píše sa tu; vajce vezmeš a si ho uvaríš.“
„Natvrdo?“
„Natvrdo. A potom ho zješ. Ta-dá! Budeš mať silu Fénixa!“
„Ale ten vždy len vstane z popola.“
„No... tak aj ty vstaneš, nie je to jedno? Proste budeš mať nadprirodzenú silu, kamoško!“
„To je riadna blbosť,“ pokrútil hlavou Félix.
***
Tma bola hustá a nepreniknuteľná ako čierne súkno, ale Félix sa bál zažať baterku. Pokračoval potme. Už len pár stoviek metrov. Musel sa hýbať veľmi pomaly a výprava mu zabrala celú noc. Nechcel však riskovať, že ho v temnote prezradí jeho sípavý dych, ktorý sa vracal už pri jemnej námahe.
Fajn, hranica mesta. Našťastie je to tá menej strážená a hliadka sem prichádza len v pracovné dni. Félix hladko prešiel po prvú zákrutu. V duchu si nadával. Riadna hlúposť, že prvá zákruta.
To, ako na nej nájsť líščí brloh, naozaj netušil. Zastal pri ohybe cesty a začal sa obzerať.
Nič.
Prešiel pár metrov doprava.
Nič.
Prešiel pár metrov doľava a...
Prásk!
Noha sa mu prepadla do akejsi jamy. Kým ju vytiahol, už bol znova zadýchaný.
Teraz alebo nikdy. Hlupák alebo úplný blázon, nech sa páči, vyberte si.
Félix siahol rukou do tmavej jamy a, čuduj sa svete, nahmatal vajce.
***
Na druhý deň sedel znova na lavičke. Čakal, kedy si ho všimnú, vedel, že dnes to bude iné.
Cítil, že sa niečo stalo.
Nikdy nebude musieť čítať knihy, to je isté. Bude sa naháňať za loptou, kým mu vystačí dych.
Bude sa naháňať za loptou navždy. A, už je tu. Okrúhla vec, ktorá mu vždy narobil zbytočné vrásky. Teraz sa jej už nebude musieť nikdy báť.
„Hej, kopni ju sem!“
Félix elegantne vstal z lavičky.
„Môžem si s vami aj zahrať!“ zakričal rozjarene.
„Jasné, chýba nám piaty hráč. Poď!“
Félix sa s úsmevom skláňal k lopte, keď...
„To je ten chumaj, čo nám ju včera odkopol do Márie!“
„Tomu ver! Čo tu robíš, ty kripel?!“
Félix zastal ako zamrznutý. Situácia sa rozhodne nevyvíjala podľa plánu. Chalani sa rozbehli oproti nemu.
„Jedna nakladačka ti nestačila?“
„Ale ja...“
„Drž pysk! Poďme chalani, ukážeme mu!“
Skupina chlapcov sa rútila na Félixa. Mohol znova začať utekať. Ale prečo by utekal? On nechcel tú loptu odkopnúť preč!
„Ale ja som nechcel, počúvajte...“
„To môžeš hovoriť vieš komu!“
„Ale verte mi, ja...“
Kruh okolo Félixa sa nebezpečne zužoval.
„Ja s vami chcem iba hrať futbal!“ zakričal Félix, no z hrdla mu vyšlo niečo úplne iné. Z úst mu vyšľahol obrovský plameň, ktorý v okamihu pohltil celú futbalovú partiu. Na pár sekúnd boli z chlapcov iba živé pochodne, ktoré kričali, behali dokola a potom bezvládne padli k zemi. Jediná, ktorá zostala nedotknutá, bola lopta, ktorá sa provokatívne kotúľala preč z miesta činu.
Félix zostal mlčky pozerať na spúšť, ktorú spôsobil.
Pomyslel si, že tie knihy zrejme nie sú úplne neomylné.

Dzany

Dzany
Do nekonečna a ešte ďalej?

Diskusia

Alexander Schneider
Taktiež výborné. A dlhé! :O Za hodinu - klobúk dolu - a to ešte aj s oboma témami. ;) A tá hláška, že "Neprekročíš počas Veľkej noci hranicu mesta či tvojho o..." ma dostala do kolien... :D PERFEKT! Dal som 10, lebo ozaj super. Posledná veta bola podľa mňa tak trochu už nasilu, ale ako coda funguje.
11.04.2020

YaYa
Dobre vystavané, dobré dialógy, dokonca s psychológiou, náznakom postaplky. A navyše vtipné. Super.
11.04.2020

HB
Veľmi pekné, vtipný námet, navyše kvalitne spracovaný. Palec hore!
11.04.2020

cyberstorm
Pekne napisane. Ale sakra, grafomanka! Toto dat za jednu hodinu!!! KKs, uz sa tesim na roman od teba :D Skvele, dal som 9
12.04.2020
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.