Piknik pri jablku

Počiatočný chaos, krach na burze a nepokoje po prvom roku zmiernili alebo úplne ustali a obrovská ne pozemská vec na nebi sa stala bežnou súčasťou života. Napokon, pár mesiacov dozadu čierne kocky konštrukciu dokončili, spojili obe vôle konce do dokonalej elipsy a...Zmizli. Rozpadli sa v prach. Nie však Elipsa, tá ostala nemo visieť nad veľkým jablkom, ako Oko na nebi.

Od prvého kontaktu ubehlo už nejaká doba. Vlastne to nebol ani tak kontakt s inou civilizáciou priamo, lebo neboli žiadni emzáci. Iba pár divne vyzerajúcich čiernych kociek, ktoré z ničoho nič spadli z neba. Čosi ako Clarkeove monolity po nutelovej diéte. A potom ešte tá podivná elipsovitá štruktúra, ktorá časom za ich pomoci vyrástla. Obrovská konštrukcia týčiaca sa nad New Yorkom, priamo nás Sochou slobody.

Spočiatku boli občania vydesení, vyplašené sa dívali, čo im to rastie nad hlavami. Novinári novinárčili, konšpirátori teoretizovali a armáda? Tá neurobila nič rozumnejšie než vzdušný útok novými e dvadsať dvojkami na cieľ. Pár zábleskov, výbuchov...A rozrobená konštrukcia chráneným štítom ostala na mieste. Samozrejme, scifisti o tom vedeli svoje.

Počiatočný chaos, krach na burze a nepokoje po prvom roku zmiernili alebo úplne ustali a obrovská ne pozemská vec na nebi sa stala bežnou súčasťou života. Napokon, pár mesiacov dozadu čierne kocky konštrukciu dokončili, spojili obe vôle konce do dokonalej elipsy a...Zmizli. Rozpadli sa v prach. Nie však Elipsa, tá ostala nemo visieť nad veľkým jablkom, ako Oko na nebi. V noci síce slabo žiarila, no nijakým spôsobom sa neprejavovala. A hoc Američania zvažovali použiť jadrových zbraní, no po mesiacoch pasivity sa napokon spokojnili s pozorovať a meraním.

Život sa napokon takmer nezmenil a musel ísť ďalej. Jasné, všetko bolo drahšie a neistejšie, ale v zásade všetci tí lekári, obchodníci, politici, učiteľky, predavači, smetiari a mnohí ďalší nastupovali každé ráno do práce tak ako predtým, akoby sa takmer nikdy nič nestalo. Až na kresťanských farárov – tí to mali v posledných pár mesiacoch ťažké a s údesom sledovali odliv svojich ovečiek.

Ten deň bolo more pokojné. Timi bol už niekoľko rokov zamestnancov lodnej spoločnosti vyvážajúcej odpad do recyklačných centier. Aspoň tak volali medzi sebou chlapi na palube nákladnej odpadovej kontajnerovej lode SS Thorn-17 hlbiny Pacifiku. Na mori bol už nejakých pár dní a práve sa dostali do oblasti medzinárodných vôd. Pomaly svitalo a „recykláciu“ odpadu chceli uskutočniť práve dnes.

Timi patril do skupiny, ktorá mala na starosti ukotvenie odpadných kontajnerov na lodi. Bol priamo zodpovedný za to, aby sa náklad po lodi nepohyboval a, keď príde čas na jeho vysypanie do mora, aby prebehlo všetko hladko, taká, ako má byť. Spolu so Strapatým Jackom a Števom, ktorý bol jeho parťákom už niekoľko mesiacov, začal systematicky uvoľňovať svorky, ktoré držali kontajnery na mieste. Tu povolil oceľové lano, inde odmontoval obrovskú skrutku. Po asi hodine tvrdej práce dal konečne vysielačkou znamenie a v kabíne zadali príkaz na vysypanie náklady do mora.

Nikdy ho nezaujímalo, čo v tých kontajneroch je, ale predpokladal, že nič zvláštne, len klasický odpad. Plastové fľaše, plechovky, pneumatiky, staré časopisy, zvyšky z kuchyne. To, čo malo ísť do trriediacich liniek, no pre firmy to bolo príliš drahé. Preto sa ani neunúval viesť svoje decká týmto smerom. Poznal krutú realitu.

Pre Timiho a jeho tím práve práca skončila. Bolo okolo obeda, keď sa konečne dostal do kantíny. Práve vošiel do spoločnej kajuty, kde spolu so zvyškom posadí jedával a, kde malé rádio vysielalo najnovšie správy.

„...Sa za bleslo a...Oto Bože, vyzerá to ako, keby obrovská fialová žiara. Je to úžasné, opakovala práve v očarená novinárka. Spolu s ňou híkali aj mnohí ďalší.

Tými sa pozrel na ostatných, ktorí tiež len nemo počúvali.

„O čom je reč?“

Mike sediaci pri nedopi tej káve namieril nemo prst na svoje oko.

„To hovoria o Oku?“

„Nie chapče, o tvojej mamke, ozval sa starý chrapľavý hlas nejakého člena posádky. Pár chlapov sa uchechtlo.

Tými si naložil trocha hustej polievky, prisadol si k Mikeovi a znova sa započúval do vysielaní. Práve vraveli čosi o tom, ako začalo svetlo uprostred brány jasnieť a akoby rotovať Nikto nevychádzal z údivu až do okamihu, kým priestorom niečo nepreletelo.

„Niečo tam je, pokračoval v opojení žena z NBC. „Bránou práve niečo prechádza. Dajaký obrovský predmet. Niečo tade padá, je to...Veľké. Bože, padá to priamo na Sochu slobody a ničí ju to. Vyzerá to ako veľké...“ Nedokončila vetu. V rádiu zaznel obrovský hluk. „..S ké lietadlá, pokračovala hlásateľka.

„By ma z ujímalo, čo to je? Invázia?“ Nedalo Timimu.

Mike len pokrčil ramenami. Čo vedel, nikto z chlapov nebol z NY, ani tam nemali rodiny. Väčšina žila na západnom pobreží, pár členov posádky zo stredozápadu. Napriek tomu sa takmer všetci, vrátane Timiho okamžite rozpŕchli a volali rodinám, či je všetko v poriadku.

Po uvedených udalostiach sa brána na čas zavrela a znova nemo čakala. Letectvo ani armáda nič nezmohli – čelili moci, proti ktorej boli ich zbrane účinné ako mokré záplku proti tanku. Napriek tomu administratíva uviedla mesto znova do karantény a evakuovala časť obyvateľstva. Brána ostala celé dni mĺkva...až sa raz opäť otvorila, presne o mesiac a dva dni neskôr. Znova z nej vypadlo niekoľko podivných vecí a poničilo tie zvyšky Sochy slobody, ktoré ešte ako tak ostali stáť.

Bola to invázia? Vojna? Dajaký test v ktorom malo ľudstvo preukázať že je hodné existencie?

Až omnho neskôr, po detailnom rozbore takmer všetkého materiálu vyhodeného z brány, sa ukázala iná, omnoho prozaickejšia pravda. Od toho okamihu dostal New York, Veľké jablko, úplne nové označenie.

Skládka.


cyberstorm
Fanúšik scifi, knižný recenzent. Poviedkový beta-reader a porotca poviedkových súťaží scifi.sk, koordinátor Poviedok na počkanie.

Diskusia

Marek Páperíčko Brenišin
Kua, Fero, dobre 😁 Strelený nápad, len škoda toho rozbitého textu a chýb. Vypálilo by to lepšie. Dal som sedem
01.02.2020

HB
Veľmi sa mi páči myšlienka, presne taký typ zápletky, ako mám rád, fakt by to ale chcelo trošičku učesať a bolo by to úplne super super! :)
01.02.2020

B.T. Niromwell
Trochu dlhý úvod, ale koniec krásny. Ale najviac sa aj tak teším, že to znova schytala Socha Slobody, muohahahaha!
02.02.2020

Aleš Horváth
Pripájam sa k Marekovi, nejde ani o gramatiku, skôr o preklepy, zmiznute písmená... alebo žeby automatická oprava?
Pointa sa mi páčila. Takisto sa mi páčilo, že si na Timim ukázal paralelu s Emzákmi a že príbeh nie je vyrozpravany in media res, ale cez rádio a Timiho.
Faktické:
1. e dvadsať dvojka- podľa mňa si mohol napísať E22 či F22 , keďže ide o typové označenie. A neskôr spomenúť iba dvadsaťdvojku/y a bolo by zrejmé o čo ide.
2. emzaci - viem že si to zvolil kvôli času, ale neviem či je to až tak univerzálny pojem.
3. a, keď a, kde čiarka tam buď nepatrí alebo ju daj pred a, platí výnimka kedy aj pred a môže ísť.
02.02.2020

Kei
Chaos.... bolo prvé čo mi napadlo pri čítaní - kvoli gramatike, slovám, úprave atd. Akoby to požul fínsky prekladač :D Tu je veľa hrubiek ešte aj na prvopis.
Nápad je výborný, ale cítiť z neho prvoplánovosť (čím to asi bude, že?) a určite by si zaslúžil doupravovať a skorigovať. Trochu mi chýba vysvetlenie - lebo v tejto podobe sa ponúka viacej možností, že o čo tam vlastne ide a tak ten záver nevyzneje ako by mohol.
04.02.2020

Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.