Anjeli revolúcie

Mala revolúcia v novembri 1989 nejaký kľúčový okamih? Nakoľko bol dôležitý? Mala by revolúcia rovnaký priebeh, aj keby sa neudial? Štvrtá poviedka z antológie Iná nežná.

„Tento moment je zlomový,“ upozornila Ayumi a zvýraznila tú časť pozastaveného časopriestorového modelu, kde uprostred davu, v chaose a zmätku, padal v mdlobách k zemi mladý muž.

Potešilo ma, že nepoužila minulý čas. Možno dumala nad alternatívami, no nedalo sa to na nej poznať. Možnosti, že zmení názor, som ale priveľké šance nedával.

„Ak je ten okamih taký exponovaný, veľmi by som sa v tom nevŕtal,“ naznačil som opatrne. Nechcel som podnecovať ďalšie vášne. Namrzene sa na mňa pozrela a rázne zmenila mierku aj časovú perspektívu modelu.

„Pozri na všetky tie väzby a udalostné linky. Niet o tom pochýb,“ ukázala s jasnou výčitkou na veľkú žiariacu projekciu.

„Áno, zdá sa, že to malo vplyv takmer na všetko.“ Zbabelo som civel som na model. Nemal som odvahu pozrieť sa jej do očí.

„Úplne na všetko. Na celú budúcnosť.“ Cítil som, ako ma jej pohľad prepaľuje, keď doložila: „Neprirodzenú budúcnosť.“

* * *

Máločo bolo analyzované tak dôsledne a dôkladne ako Nežná revolúcia. Jej priebeh bez strát na ľudských životoch sa časom ukázal ako jeden z rozhodujúcich faktorov odstránenia komunistického režimu v Česko-Slovensku a neskôr budúceho vývoja na Slovensku aj v celom stredoeurópskom regióne.

Časoví agenti počas mnohých misií postupne porozplietali všetky nitky kauzálnych väzieb a nadväzujúcich súvislostí. Zistili zaujímavú vec, že podstatnou bola jedna nenápadná udalosť na jej úplnom začiatku. Táto malá príhoda následne spustila sled rozhodnutí a emócii, ktoré zasa podnietili ďalšie, až nakoniec spôsobili nezadržateľnú lavínu prevratných zmien. Práve vďaka tejto banálnej príhode bola revolúcia nakoniec taká, akú si ju pamätáme. Všetko však nasvedčovalo tomu, že oná drobná udalosť bola umelo vyvolaná niekým z veľmi ďalekej budúcnosti, čím sa nastolila vážna otázka autentickosti časového prúdu.

* * *

Napäté ticho akoby nás rozdeľovalo čoraz viac. S Ayumi, ktorú som kedysi zachránil a medzi časových agentov sám naverboval, nás spájali viac než sympatie. Jej inteligencia a cieľavedomosť mi imponovali a niečím som na ňu asi robil dojem aj ja. Vzťahy medzi časovými agentmi boli z hľadiska trvácnosti a stability najnevhodnejšie a najtoxickejšie. Obával som sa, že ani ten náš nakoniec nebude výnimkou a vzájomný názorový nesúlad nedokážu zmazať ani tie sympatie.

Mlčky vrátila model do momentu, o ktorom sme predpokladali, že ešte nebol ovplyvnený zásahom z budúcnosti. Rutinne ho spustila, pričom sa na mňa ani raz nepozrela. Netušil som, či ma chce takto trestať za môj odlišný názor alebo nado mnou načisto zlomila palicu. Sledoval som novembrové udalosti už po neviemkoľkýkrát a snažil sa v nich nájsť nejaké nové súvislosti, ktoré by mohli Ayumi presvedčiť. Podvedome som ale tušil, že je to márna snaha.

* * *

Začalo sa to v piatok 17. novembra v Prahe na Albertove, kde sa zišli českí aj slovenskí študenti vysokých škôl pri oficiálnom pietnom akte, aby si uctili pamiatku 50. výročia smrti Jana Opletala a výročia zatvorenia českých vysokých škôl v roku 1939 nacistickým Nemeckom.

Prvotné zhromaždenie, na ktorom sa spočiatku zišlo zhruba pätnásťtisíc účastníkov, sa konalo oficiálne pod patronátom mestskej vysokoškolskej rady Socialistického zväzu mládeže. Študenti na ňom spievali a skandovali požiadavky na odstúpenie skompromitovaných komunistických politikov, na dodržiavanie ľudských a občianskych slobôd, prepustenie politických väzňov a spustenie dialógu s nezávislými iniciatívami.

Z Albertova sa potom protestujúci vydali na Vyšehrad, kde sa oficiálna časť programu skončila a dav sa začal presúvať do centra mesta. V tom okamihu už mohlo v sprievode pochodovať okolo päťdesiattisíc ľudí, čo vyburcovalo špeciálne jednotky, aby začali uzatvárať všetky okolité ulice. Snažili sa demonštrantom zahradiť cestu a zabrániť tak ďalšiemu pochodu. Vyše desaťtisíc ľudí sa tak postupne ocitlo v kliešťoch medzi viacerými policajnými kordónmi, no demonštrácia ešte v tomto štádiu stále pokračovala v pokojnej a nenásilnej podobe.

Čelo sprievodu stálo zoči-voči mladým príslušníkom vtedajšej bezpečnosti, ktorým študenti podávali kvety a chceli s nimi diskutovať. Navyše, kto chcel, mohol v tom čase z demonštrácie ešte stále voľne odísť.

Zhruba pätnásť minút po ôsmej večer však nastal zlom. Príslušníci bezpečnosti a špeciálneho oddielu červených baretov dostali z vedenia rozkaz razantne zakročiť a rozháňanie študentov sa tak razom zmenilo na brutálnu bitku. Iniciatívu prevzali príslušníci oddielu osobitného určenia ministerstva vnútra. Demonštrantov mlátili obuškami, hrubo strkali a sácali na zem, pričom mnohých rovno zatýkali.

Jeden zo študentov ostal nehybne ležať na zemi a príslušníci bezpečnosti jeho nehybné telo až podozrivo rýchlo odniesli do sanitky. Všimla si to vrátnička na internáte v Prahe – Tróji Drahomíra Dražská, ktorá sa na protestoch tiež zúčastnila a cez sieť známych rýchlo šírila správu o zabitom študentovi.

Správa sa síce o mnoho dní neskôr ukázala ako fáma, no tá príhoda vyvolala medzinárodné rozhorčenie a nakoniec sa ukázala ako najkľúčovejšia, pretože bola spúšťačom skoro všetkých ďalších následných udalostí a v podstate aj celej nežnej revolúcie. Tým údajne zabitým študentom bol agent Štátnej bezpečnosti Ludvík Zifčák, krycím menom Milan Růžička, vystupujúci ako študent Martin Šmíd, ktorý len odpadol z prílišného psychického vypätia. Mal zariadený exkluzívny prevoz do nemocnice, ďalej sa jeho osud už nedal vypátrať. Údajne mal letenku do Moskvy, kam ho chcela Štátna bezpečnosť na čas upratať, no tam vraj nikdy nedoletel a vyzeralo to, akoby sa stratil niekde cestou.

S fámou o jeho smrti, presnejšie smrti demonštrujúceho študenta, však nepočítala ani samotná štátna bezpečnosť a zastaviť ju viac nebolo v jej silách. Bol to paradox, ale plameň revolúcie v podstate rozdúchal svojím kiksom jej vlastný agent.

* * *

Problémom bolo, že agent štátnej bezpečnosti Ludvík Zifčák alias študent Martin Šmíd bol v skutočnosti záhadný cestovateľ časom vyslaný kýmsi z ďalekej budúcnosti, aby inicioval všetky následné dôležité udalosti a umožnil tak priebeh revolúcie, ako ho poznáme. Mal precízne prepracované krytie a nepriestrelnú minulosť, takže odhalenie jeho skutočnej identity sa rovnalo takmer zázraku. Do štátnej bezpečnosti sa ako časový agent z ďalekej budúcnosti infiltroval roky pred revolúciou a neskôr, už ako agent Štátnej bezpečnosti, zasa ako študent Milan Růžička prenikol do študentského hnutia a podieľal sa na zvolaní demonštrácie na Albertove. To vyžadovalo obrovské úsilie a zdroje. Niekomu v budúcnosti nesmierne záležalo na tom, aby Nežná revolúcia prebehla práve daným spôsobom.

* * *

Medzi nami, časovými agentmi, vznikol názorový rozkol. Existovali sme síce mimo bežného času a priestoru, čím sme tak trochu popierali základné pravidlá existencie a z pohľadu vesmíru sme možno boli anomáliou, ale nemennosť základného časového prúdu bola alfou a omegou celej časomechaniky. Krehká kauzalita časových väzieb sa dala narušiť veľmi ľahko, a to mohlo mať na budúcnosť nedozerné následky. Vytvorila sa medzi nami frakcia, ktorej členovia boli presvedčení, že základný časový prúd treba jednoznačne očistiť od akýchkoľvek umelých zásahov aj za cenu rizika, že sa drasticky zmení celá budúcnosť. Druhá časť agentov sa zasa obávala, že budúcnosť sa pretvorí natoľko, že by to mohlo viesť až k zániku ľudstva a v konečnom dôsledku aj samotných časových agentov.

Nájsť rozumný konsenzus sa nedarilo. Čo bolo horšie, postupne sa jeho hľadanie zvrhlo do konfliktu, ktorého výsledkom bolo odtrhnutie jedného celého názorového krídla. Že to tí agenti myslia naozaj vážne, sme pochopili vtedy, keď si pobrali svojich pár vecí a zmizli kdesi v nekonečných zákutiach základného časového prúdu. Najviac ma však mrzelo, že medzi odídencami bola aj Ayumi.

Keďže sa od začiatku netajili tým, že sa pokúsia časový tok očistiť, mne a zvyšku agentov neostávalo iné, iba priebeh revolúcie monitorovať a striehnuť na možné zmeny. V prípade potreby sme boli ochotní revolúciu ochrániť.

* * *

Rozčarovane som skúmal časopriestorový model a hľadal v ňom vhodné miesto, kde by som sa v danom období zjavil bez toho, aby som niekoho vyplašil alebo aby som skončil uväznený v nejakom múre či v asfalte.

Celotelová nanokombinéza prispôsobila môj zovňajšok módnemu trendu tých čias, náramkom som zapol časostroj a skočil som do malej prázdnej uličky za Národným divadlom. Bol 17. november roku 1989, desať minúť po ôsmej večer a po Národnej triede sa valili masy študentov. Mnohí niesli transparenty a oduševnene vykrikovali protikomunistické heslá. Niektoré bočné uličky už boli blokované špeciálnymi jednotkami a napätie narastalo. Nenápadne som sa zamiešal medzi demonštrantov a v súzvuku s ostatnými som zakričal: „Máme holé ruce!“

Zdvihol som ruky nad hlavu. Sčasti preto, že to robili aj ostatní, ale tiež kvôli tachyonovému detektoru v náramku repliky dobových hodiniek značky Prim, aby mal účinnejší dosah. Hľadal som cestovateľa z ďalekej minulosti.

Ozvala sa UI implantovaná v mikročipe za mojou ušnou kosťou: „Ludvík Zifčák je zhruba sto metrov pred tebou. Jeho tachyonová stopa je zreteľne rozoznateľná.“

„Sú v jeho blízkosti nejaké ďalšie?“ opýtal som sa rýchlo. Študentka divoko mávajúca transparentom to zaregistrovala a podozrivo na mňa zazrela. Rýchlo som preto zakričal heslo, ktoré mi našepkala UI: „Jakeša do koša!“

Študentka sa usmiala a frázu s ešte väčším zápalom zopakovala. Pre istotu som sa od nej radšej vzdialil.

„Registrujem novú stopu. Kód časového transpondéra nerozoznám.“

Vyzeralo to na niekoho z opačnej frakcie. Nevedel som odhadnúť, čo odídenci zamýšľajú. Mohli sa pokúsiť Zifčákovi pichnúť trochu adrenalínu, aby neomdlel, no rovnako ho mohli presunúť do úplne iného času. Druhú možnosť som vzhľadom na okolnosti a množstvo ľudí navôkol veľmi nepredpokladal, aj keď prostriedky na to rozhodne mali. Pretláčal som sa pomedzi ľudí, ale dav zhustol a začali sa prvé strkanice s červenými baretmi. Emócie boli vybičované do krajnosti.

„Ako ďaleko od Zifčáka je tá stopa?“

„Necelých dvadsať metrov a približuje sa,“ oznámila nezaujato UI.

Snahu predrať sa dopredu som zintenzívnil, čo neušlo pozornosti blízko stojaceho člena špeciálnej jednotky. Odsotil ma najprv svojím ochranným štítom, a kým som sa spamätal, párkrát ma buchol obuškom po hlave a krku. Zaiskrilo sa mi pred očami a stratil som rovnováhu. Pred pádom pod nohy rozvášneného davu ma zachránil študent, ktorý sa po údere štítom tiež zapotácal, narazil do mňa z opačnej strany, chytil sa ma a moje zakolísanie tým vyvážil. Svet sa mi krútil pred očami a v hlave mi príšerne trešťalo. Údery obuškami lietali zo všetkých strán, no snažil som im vyhýbať a dostať sa k Zifčákovi. Ktosi ma zdrapil za golier a niekto iný zasa za rukáv, ale jednoduchými chmatmi som sa z oboch zovretí vymanil a pretlačil sa ešte o kúsok dopredu.

V diaľke som konečne zbadal Zifčáka. Keďže údery obuškami sa mu až príliš nápadne vyhýbali, jeho protikomunistické skandovanie vyznievalo dosť groteskne. Prekvapovalo ma, že protestujúcim študentom okolo neho to nebolo podozrivé. V jeho blízkosti sa mihla Ayumi, no stratila sa v dave. Vrhol som sa do malej medzierky v mase ľudí a dostihol som ju tesne pri Zifčákovi. Pokúšala sa mu na ruku pripnúť časoznačovač, ktorý slúžil na presné zameranie časostroja. Znamenalo to jediné. Chceli ho odtiaľ odtransportovať preč bez ohľadu na následky. Schmatol som ju za ruku a obrátil si ju tvárou k sebe. Pozrela sa na mňa a v tom pohľade sa zračila všetka trýzeň jej vnútorného rozporu medzi srdcom a rozumom. Snažili sme sa prekričať hulákajúci dav a vyhýbať sa úderom obuškov.

„Ayumi, neblázni! Nemôže tu teraz pred všetkými tými zrakmi len tak zmiznúť!“

„On by tu vôbec nemal byť. V tomto šialenstve sa to ľahko stratí.“

„To je porušenie všetkých princípov časového kódexu. Ani vy sami neviete, čo to spraví s budúcnosťou... s dejinami.“

Ayumi mi vrieskala priamo pri uchu, no aj tak som jej ledva rozumel.

„Ak to nespravím, nebude tento časový prúd nikdy pravý ani autentický.“

„Záleží na tom? Máš istotu, že tou vašou očistnou akciou všetko nezničíte?“

„Nemám. Tú ti nedá nikto. Nie je ti ale divné, že niekto v ďalekej budúcnosti chce presne tento priebeh revolúcie? Nechceš poznať pravdu?“

„Ani nie. Čo ak je príliš desivá?“

„Alebo len taká, aká by mala skutočne byť.“

„A čo naša budúcnosť?“ prekrikoval som hukot más v poslednom záchveve bezmocnosti, hnevu a sklamania. „Záleží ti vôbec na nej?“

Ayumi sa na mňa pozrela tak ako kedysi, keď som ju zachránil. Potom sa ku mne naklonila ešte bližšie.

„My...“ začala, ale prerušila ju spŕška úderov a kopancov. Špeciálne jednotky sa do toho vložili naplno a nikoho nešetrili. Snažili sme sa im vyhnúť a to nás opäť rozdelilo. Rozhliadol som sa po Ayumi, no zasiahol ma obušok. Otočil som sa a vykryl ďalšie údery, smerujúce na moju tvár a šiju. Pokúšal som sa aktívne brániť a vkladal som do úderov razanciu, no proti dobre chráneným ťažkoodencom boli takmer neúčinné. Ayumi využila moju zaneprázdnenosť, priskočila k prekvapenému Zifčákovi, zaklapla mu na ruku časoznačovač a aktivovala ho.

Zifčák sa k nám obom zrazu otočil, chytil mňa aj Ayumi za rameno a v jeho očiach som uvidel nefalšované zdesenie a naliehavosť.

„Viem, kto ste a o čo sa snažíte. Verte mi, prosím, dnes tu musí niekto zdanlivo zomrieť, inak sa revolúcia neuskutoční a budúcnosť bude beznádejne stratená. Jedinou možnosťou ako podnietiť nespokojnosť ľudí, je vytvoriť umelú mŕtvolu, ktorá ich nevôľu ešte znásobí...“ dodal okamih predtým, ako ho časostroj zachytil a preniesol niekam preč. Kam, to vedela asi len Ayumi. Syčivý zvuk časopriestorového prenosu, keď vzduch prudko zapĺňal prázdny priestor po Zifčákovi, zanikol v hluku revolúcie.

Bolo to neuveriteľné, ale väčšina demonštrantov bola práve v tom okamihu otočená k Zifčákovi chrbtom, takže nikto nič nepostrehol. Príslušník špeciálnych jednotiek, ktorý na Zifčáka obďaleč dohliadal a mal za úlohu ho v prípade potreby chrániť, ale jeho zmiznutie zaregistroval a pokúšal sa niečo rýchlo hlásiť do vysielačky. Prirútil som sa k nemu a presne miereným úderom na koreň nosa som ho poslal do bezvedomia. Situácia začala byť neprehľadná. Nebolo možné vyhnúť sa všetkým úderom, a tak som ich pár inkasoval. Ayumi som nikde nevidel a obával som sa, že nájsť ju v tom chaose je nereálne. Možno už dokonca skočila preč. Vedel som, že od toho okamihu postupne v časovej línii exponenciálne narastajú zmeny, ktoré už zakrátko nebude možné nijako zvrátiť. Zákony fyziky nedokázal oklamať nikto. V tomto konkrétnom časopriestore sa mohla moja matéria vyskytnúť iba raz. Na akúkoľvek akciu som mal k dispozícii tento jediný moment. Oslovil som UI, ktorá doteraz ticho sledovala dianie.

„Vidíš niekde Drahomíru Dražskú?“ Tá žena bola jednou z kľúčových osôb, ktoré dezinformáciu o zabitom študentovi Šmídovi v pôvodnej časovej línii rozšírili.

„Stojí skoro hneď za tebou,“ informovala ma vzápätí.

Z náhleho popudu a čistého zúfalstva som zo skrytého bočného vrecka vytiahol malý taktický nôž a nenápadne sa ním párkrát pichol do boku pod rebrá. Ľudskú anatómiu som mal poctivo naštudovanú, no riziko, že zasiahnem nejaký dôležitý orgán alebo hrubú tepnu, bolo stále vysoké. Bolesť mi vyrazila dych. Cítil som, ako sa mi po oblečení rinú teplé lepkavé prúdy krvi. Náhlym poklesom tlaku sa mi zatočila hlava a inkasoval som pár bolestivých úderov obuškom do zátylku. Tesne predtým, ako som omdlel, stihol som sa ešte obrátiť k Drahomíre Dražskej, a padajúc do jej náručia, som zašepkal: „Prosím, pomôžte mi, som študent Martin Šmíd...“

* * *

„Vieš o tom, že si tvrdohlavý chumaj?“ povedala Ayumi, keď som sa prebral v nemocničnom krídle mimočasovej základne. Sedela pri mojom lôžku a jej výraz bol nepreniknuteľný. Mňa však neoklamala, už som ju trochu poznal. Na stolíku vo váze rozvoniavali fialky. Uškrnul som sa. Asi jej na mne nakoniec naozaj trochu záleží.

„Musel som tú líniu zachrániť za každú cenu,“ mykol som plecami a hneď som zacítil ostrú bolesť pod rebrami.

„A ja zasa teba,“ tvárila sa prísne, no pomaly roztápala.

„Tak trochu som sa na to spoliehal,“ žmurkol som šibalsky a vtedy sa konečne zdvihli kútiky úst aj jej.

Zdravotnícka UI monitorovala môj stav a popri rozhovore mi jedno z jej štíhlych chirurgických ramien diskrétne skenovalo precízne zošitú ranu na bruchu. Potom mi iné rameno vpichlo liek. Zaštípalo to, ale hrdinsky som to na sebe nedal poznať. Ayumi sa trochu ošívala.

Vyliezlo z nej napokon.

„Musím sa ti ospravedlniť. Mal si pravdu. Nie je to také jednoduché, ako sa spočiatku zdalo. Preskúmali sme to omnoho hlbšie a zdá sa, že všetko so všetkým súvisí a tie súvislosti sú omnoho komplikovanejšie, než si dokážeš predstaviť. Niekto alebo niečo veľmi ďaleko v budúcnosti nás chráni a neustále jemne ladí časovú líniu. Bez jeho mikrozásahov by tu ľudstvo už asi dávno nebolo.“

Nechcel som sa zatváriť spôsobom hovoril som to, no ľahký úsmev mi na perách aj tak zaihral.

„Čo sa stalo zo Zifčákom?“

„Fámu o zabitom študentovi sa ti napokon podarilo vytvoriť,“ uškrnula sa. „Eštebáci si ťa v nemocnici strážili ako oko v hlave a celkom sme sa zapotili, kým sme ťa odtiaľ vytiahli. Narafičili sme to nakoniec tak, akoby za všetkým bol od začiatku iba Zifčák a tá vrátnička Dražská. Vymazali sme mu pamäť a šupli ho naspať do základného časového prúdu.“

„Nepríde si po neho niekto z ďalekej budúcnosti?“

„Pochybujem. Stal sa trvalou súčasťou tej časovej línie a jeho stopa je tam dosť výrazná a nezmazateľná. V čase revolúcie mal už dokonca manželku a malého syna.“

Zatváril som sa prekvapene, a tak pokračovala.

„Po revolúcii žil chvíľu aj s rodinou v izolácii v Bruntále, ale keď vyšli najavo informácie o jeho spornej úlohe v osudný novembrový deň, začala ho vyšetrovať parlamentná vyšetrovacia komisia a odsedel si štyri mesiace vo väzbe. Na samotke."

„Dosť slušne sme mu zavarili.“

„To je ešte nič. V roku 1994 ho nakoniec odsúdili za zneužívanie právomoci verejného činiteľa. Dostal osemnásť mesiacov nepodmienečne v druhej nápravnovýchovnej skupine, ale odsedel si nakoniec iba osem.“

„Takže skončil medzi vrahmi...“

„Bohužiaľ, bola to jediná možnosť ako udržať konzistentnosť línie po všetkých tých tvojich eskapádach,“ zazubila sa.

„Skôr našich,“ bránil som sa so smiechom. „Mám pocit, že podiel spoluviny máme rovnaký.“

Už ani Ayumi sa nepokúšala udržať vážny výraz. Pomedzi smiech pokračovala: „Nakoniec nedopadol najhoršie. V novozrodenej demokracii začal podnikať, prevádzkoval hotel a mal aj prosperujúcu reštauráciu.“

Chytil som ju za ruku.

„A čo my?“ opýtal som sa.

Tentoraz sa usmiala naozaj široko a úprimne, a kým sa ku mne pomaly nakláňala, zašepkala: „Našli sme sa predsa v čase, a to už je niečo. My sme si súdení...“


Tono Stiffel
Som slovenský sci-fi autor venujúci sa hlavne poviedkovej tvorbe. Publikujem od roku 1998, kedy mi v časopise Fantázia vyšla prvá poviedka "Prejdi bránou a dotkni sa mojej duše", ktorá čitateľov zaujala. Spoločným menovateľom mojich poviedok sú láska a technika, čo predstavuje v slovenskom literárnom kontexte netypickú a originálnu kombináciu. Publikoval som vo viacerých časopisoch, zborníkoch a antológiách doma aj v zahraničí a bol som úspešný v mnohých literárnych fantastických súťažiach. V roku 2015 mi vyšla zbierka sci-fi poviedok Zabudnutý vesmír, ktorá sa za dva roky vypredala a tak tento rok vyšla vo vydavateľstve Hydra jej upravená a rozšírená reedícia, ktorá predstavuje súhrn mojej tvorby od roku 1998 po súčasnosť.

Diskusia

Stano Lacko
Pozor toto je poviedka, ktorá nie je publikovaná len v rámci tejto zbierky Iná nežná! V Tonovej súbornej zbierke nie je, nakoľko tá vyšla pred Inou nežnou. Takže ak máte radi Tonove poviedky o časových agentoch, tu sa o nich dozviete ďalšiu storku ;-)
10.12.2019

Marek Páperíčko Brenišin
Celkom fajn kúsok :-)
Potešilo ma vidieť príbeh zo sveta, z ktorého iná poviedka vyhrala najlepšiu scifi v rámci Martinus Ceny Fantázie 2017. Z tohto titulu ale bude prameniť aj moja kritika.
Bez znalostí predošlej poviedky nevyznie vzťah postáv tak ako by mohol. Rovnako záverečný zvrat posmrdkáva deus ex machinou - udeje sa dosť neuveriteľne a narýchlo.
Dal som osem.
10.12.2019

YaYa
Poviedka prináša do témy závan klasického sci-fi aj štipku romantiky. Možno nie je úplne vyvážená medzi tým, čo je len prerozprávané a čo je v nej ukázané. V každom prípade časoví agenti miesto v antológii dostali zaslúžene. Dúfam, že o nich naozaj vznikne celá séria ;)
13.12.2019

Dušan
Poviedka ma potešila príbehom, ktorý poznám, zažil som ho a napriek tomu som niektoré detaily reality nepoznal. Zápletka "kľúčových okamihov" ako ju Anton použil už vo svojej druhej novej poviedke, je geniálna, lebo ponúka cestu poznania blízkej minulosti príťažlivo a jednoducho. Vyvoláva vo mne chuť pozerať sa na veci aktívne. Jednoduchosť kľúčového okamihu otvára dvere mojej vlastnej fantázii. Tonko, dúfam, že pôjdeš ďalej.
19.01.2020

Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.

Ďalšie články / poviedky v téme

Videl ľudí, ktorí prechádzali jeden cez druhého a cez rôzne nereálne aj reálne budovy. Dokonca zazrel potetovanú a holohlavú verziu Heleny s preškrtnutými tromi korunkami na transparente a kričiacu čosi v cudzom jazyku. Všade chaos, šialený chaos. A uprostred toho neborák Valja, ktorému znova dal niekto hlavu do zveráku a poriadne utiahol, až cítil, ako mu praská lebka. Premkla ho silná nevoľnosť.

Studená vojna, špionáž, KGB a nejakí tí superhrdinovia, ktorí si svoj osud možno nikdy vlastne nepriali. Ich kroky dejinami sa ale podpíšu na udalostiach k novému zajtrajšku. Cesta k Nežnej revolúcii nebola zafŕkaná len krvou...

V roku 1947 ovládol ZSSR takmer celú kontinentálnu Európu. V roku 1989 sa komunistický kolos, silnejší a sebavedomejší než poznáme z našej reality, začína otriasať. Nespokojnosť ľudí s nadvládou Moskvy narastá, nádej na zmenu strieda apatia a ako sa blíži kritický november '89, sa ľudia ocitajú medzi kladivom a nákovou síl, ktoré nemajú šancu ovládať.

Medzi obyčajnými ľuďmi žijú aj bytosti, ktoré kráčajú za hranicou reality, a hoci sa snažia udržať svoje svety oddelené, nie vždy je to možné. Blíži sa November a oni sa musia rozhodnúť, ako zareagujú na spoločenské udalosti. Režim totiž uťahuje slučku rovnako okolo obyčajných, aj nadprirodzených obyvateľov republiky.

Mala revolúcia v novembri 1989 nejaký kľúčový okamih? Nakoľko bol dôležitý? Mala by revolúcia rovnaký priebeh, aj keby sa neudial? Štvrtá poviedka z antológie Iná nežná.

Rutina života. Opakované vstávanie, práca, priatelia... Nič sa nemení, všetko ostáva rovnaké. Zmena je v nedohľadne. Ale prečo vlastne? Tretia poviedka z antológie Iná nežná.

Známe osobnosti dejín Novembra 1989 sa v ďalšej poviedke z nášho online zborníka Iná Nežná stretávajú s novým osudom. Žáner alternatívnej histórie naplno ožíva v hádankách pre čitateľa a zároveň odkrýva časti známej reálnej histórie.

Zamysleli ste sa niekedy nad tým, ako by vyzeral pád komunizmu, ak by pár ľudí neudržalo nervy na uzde? Aká je tenká hranica medzi Nežnou revolúciou a krvavým masakrom? Pri príležitosti 30. výročia Nežnej revolúcie sa v tejto poviedke sa pokúsime na tieto otázky odpovedať.

O mesiac to bude 30 rokov od momentu, kedy sa námestia zaplnili ľuďmi, ktorí požadovali zmenu systému z komunistickej totality na demokratický. Čo ale, ak by sa veci pred tými rokmi uberali iným smerom? Alebo by boj prebiehal inak? Alternatívna história je jedným zo žánrov fantastiky, na ktorom stavia aj nová slovenská zbierka poviedok.