Prísaha

Poviedka do PnP

„Bohovia...prisahám, že už nikdy nebudem piť...len ma dostaňte domov!“ precedil som cez drkotajúce pery. V tej chvíli by som na akéhokoľvek boha zložil hocakú prísahu. A hlavne za trochu rozumu, lebo ten mi v tú noc chýbal viac, než čokoľvek iné. Hrdlo vypálené niekoľkými pohármi poctivého vianočného turbo punču doslova žadonilo o trochu vody. A žiadne prísahy k falošným bohom ho nezvlažili. Nič iné som vlastne ani nečakal. Bohovia predsa serú na takých ako som ja.

A keď už vykonávajú túto svoju činnosť, tak so všetkou gráciou. Práve preto sa z neba zniesli celé zástupy padajúcich bielych vločiek snehu. Vločka tu a vločka tam. Jedného by to mohlo potešiť. Veď možno budú biele Vianoce. Ale nie mňa a nie dnes. To bol teda nápad, ísť pešo! Veď čo, je to len desať smiešnych kilometrov. Kto by už v ten deň pozeral predpoveď počasia pána Iľka. Teda, popravde, kto by už veril jeho slovám. A tie sa desivo premietli do reality. Ako to vlastne hovoril ten smiešny ujo na obrazovke mojej telky?

„...a kvôli prílevu arktického vzduchu z oblastí severného Ruska dôjde k rapídnemu poklesu teploty a snehovým zrážkam, najmä v severných oblastiach Slovenska...“

Hmm áno, asi tak nejako to bolo. A tak som si vykračoval jednou zo severných oblastí Slovenska a užíval si arktický vzduch kdesi zo Sibíri. Na hlavu mi padali tie biele hovná padajúce v hustých zástupoch z neba. Cesta sa čoraz viac strácala pod nánosmi beľma. Nápory vetra sa opierali do statných stromov, rovnako ako do môjho kolísavého kroku. Stromy sa ohýbali čoraz viac a ja som sa v rovnakom rytme trmácal zo strany na stranu. Nie, že by k tomu bolo treba toho prekliateho vetra. Ten to iba zhoršoval. A tak sa stalo, že som sa stratil. Normálne som netušil, kde v riti som. Jediné, čo čiastočne upokojilo moju nie príliš prítomnú myseľ bol fakt, že víchrica náhle ustala. Popravde nemám ani šajn kedy sa tak stalo. Proste som trochu precitol a uvedomil si, že všade vládne ohromný pokoj. Čo pokoj, bola to doslova harmónia pokoja. Viem, jedno slovo v dvoch vetách a dokonca opakované tri krát. Aký to hriech! Ale nemám tu synonymický slovník a čechizmus „kľud“ sa mi nechce používať. Ocitol som sa v oku búrky. Všade okolo bola krajina sužovaná útrapami výchrice, len ja som si stál na zasneženej planine, kde sa nič nedialo. I keď slovo „nič“ asi úplne nevystihuje situáciu, v ktorej som sa znenazdajky ocitol. Uprostred tejto podivnej scény stáli mohutné kamenné mohyly. Vyrastali zo zeme sťa dračie zuby. Týčili sa do výšky, zbrázdené neznámymi znakmi, hyzdiacimi ich neprirodzene hladký povrch. Odvaha mi veru nechýbala, a tak som vykročil k nim. Turbo punč je hold nápoj Bohov.

„Ty smrteľný červ! Čo tu robíš!“ Zručal na mňa jeden stých ohromných menhirov.

„Ja? Kurva neviem...a ty tu robíš čo?“ zručal som na ten kus šutru podguráženým hlasom a utrel si primrznutý sopeľ, ktorý mi na fúzoch urobil pár cencúľov.

„Ty máš odpovedať, a nie sa pýtať ty pochábeľ!“ ovalil ma závan hluku z druhého kamenného masívu.

„Och, tak pardon...neviem čo tu do riti robím. Proste som sa tu vyskytol!“

„ Nikto sa tu nevyskytne len tak!“ ozvala sa hromovo, so zástupom ozvien ďalšia z tých podivných skál.

„No tak vtom prípade asi nie som len tak nikto!“ alkohol vybičoval odvahu na maximum.

Medzi tou kopou vztýčených šutrov zavládol podivný šum.

„Keď nie si len tak nikto, kto potom si človeče?“

„Som Ondro!“ vyjachtal som cez vyschnuté pery.

„Ondro, tvoju žiadosť považuj za splnenú! A tvoju prísahu príjmeme s radosťou na perách!“ príjemný ženský hlas sa mi nežne zavŕtal do uší. Driapal sa spomedzi vyrezaných rún toho najkrajšieho monolitu v okolí, a pohladil moju dušu.

„Čo?“ šepol som nechápavo do ticha okolo. Po tom si už vlastne nič moc nepamätám. Zobudil som sa vo svojej posteli hneď potom, ako dozneli posledné slová ženského šutru. Oblečený v bunde a a na nohách premočené bagandže.

S neprítomným pohľadom som sa dotackal do kuchyne a vytiahol z chladničky ťapku borovičky.

„Klin sa klinom vybíja!“ Vlial som obsah do vyschnutého hrdla.

„Čo to kurva...“

Tekutina ovlažila hrdlo. No očakávané opojenie alkoholom sa nedostavilo. Nič, len chuť čistej vody.

„Dostali sme ťa domov! A ty už nikdy nebudeš chlastať!“ príjemný ženský hlas sa mi zavŕtal do sluchu a nechal ma stáť, ako obareného ešte niekoľko minút.


Milan "Miňo" Tichý

Diskusia

YaYa
V hlavnej úlohe tohto príbehu by som si pokojne dokázala predstaviť jedného menej stabilného pána, ktorého sme pred týždňom stretli na zastávke pri vianočných trhoch. Ktovie, na aké tajomné miesto ho potom 68ička zaviezla... Celkom zábavná vec, niekoľko obstojných hlášok, zopár obohranejších, ale úvod s pointou sa pekne spojili do stonehengovského kruhu. Aj keď cestou zo slovenských trhov by asi skôr narazil na dvanásť mesiačikov ;)
01.12.2019

Stano Lacko
Dobre gradovanie pribehu, len ten koniec je taky nedotiahnuty, viac krat som sa vracal v texte, ze co do pekla? Kde si to myslel, nakoniec som to vzdal ;-)
01.12.2019

YaYa
Stano, ak správne chápem, čo si nevedel nájsť, tak úplne prvá veta: „Bohovia...prisahám, že už nikdy nebudem piť...len ma dostaňte domov!" Ak nie, tak sorry :D
01.12.2019

Kei
Vianočný punč robí divy. :) Zasmiala som sa, pointa sadla. A pobavil ma aj ten spáchaný hriech a ďalšie drobnosti :D Určite by to ešte šlo vyšperkovať a trochu doladiť, napríklad na konci, kde naleje obsah fľašky do krku a hneď čaká opojenie - tam je preskočený veľmi dôležitý medzikrok - ešte skôr, než nastane opojenie by mal pocítiť chuť. Ale to je už len poznámka na margo.
01.12.2019

Marek Páperíčko Brenišin
Pobavilo :-D Prvá veta dávala tušiť pointu, ale aj tak som sa na konci zasmial. Trošku by to chcelo došperkovať záver, ale ináč veľmi dobré. V texte som si všimol často opakovanie sa podobných alebo rovnakých slov ("padajúce hovná... padali", "Nápory vetra sa opierali..."), ale to sú veci, ktoré by vychytal dobrý betaríd. Za 8 :-)
02.12.2019

Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.