Hviezdy

ťažký deň
Podpor scifi.sk 2 % z dane v roku 2024
Sedel na lúke a plakal. Bolesť sa mu rozpínala v tele, myslel, že z toho tlaku mu nevyhnutne pukne srdce.
"Takto teda umriem," preblesklo mu hlavou. Ich rozhovor dnes bol krátky a samé klišé.
„Si naozaj dobrý chlapec, Jerguš, ale ja si ta nezaslúžim,“ povedala mu ráno Alina tichým hlasom.
„Čo som urobil zle? Ublížil som ti niečím ?“
„Nie, nie, práve naopak, zaslúžiš si niekoho lepšieho ako ja.“
„Blá, blá, blá, keby radšej povedala na rovinu, že ma jednoducho nechce,“ myslel si a zároveň trpel. Ešte padlo veľa prázdnych viet, kým si priznal porážku a odišiel.
Plakal a plakal, sám na lúke, kde ho nikto nevidel.
„Oj ty trpiteľ, no tak ťa nechce, a čo ? Bolí ťa Ego ?“
Poobzeral sa dookola, ale nikde nikto. Čudné.
„Koľkokrát si jej zahol, tak o čom to vlastne je ? Ten tvoj akože žiaľ?“ Znova sa ozval hlas v jeho hlave.
„Blazniem,“ pomyslel si.
„Nie, nezošalel si,“ pokračoval hlas, „pozri sa hore na oblohu.“
Poslušne sa pozrel hore na oblohu. Nebo bolo tmavé, čisté, posiate jagavými hviezdami. Astronómia mu nič moc nehovorila, ale toto sa mu nezdalo normálne. Hviezdy sa presúvali hore dole po oblohe, občas sa zoskupili do nejakej formácie, aby sa zase rozpŕchli. Behali si tam, ako sa im zachcelo.
„Naozaj som zošalel,“ uisťoval sa,“ to je nemožné. Som síce ignorant, ale že vo vesmíre platia zákony gravitácie a iné fyzikálne múdrosti, viem aj ja.“
V hlave sa mu ozval chichot. „Dnes si vyvolený. My hviezdy sme živé bytosti, aj keď vy ľudia o tom neviete. Vnímate len náš žiar, čo je vlastne žiar našej duše. A občas máme chuť sa zabaviť. Tak si pustíme dušu na špacír. Neboj sa, naša fyzikálna hmota je tam kde má byť, žiadne gravitačné anomálie nehrozia.“
„Ale nikdy som o niečom takom nepočul, ako je to možné ?“
„Vravím, že si vyvolený. Len ty to vidíš. Raz za čas si nikoho vyberieme, jedna z nás s ním nadviaže komunikáciu a sprístupnime mu naše divadlo.“
Od úžasu ani nedýchal. Neodbytne sa mu tlačila do úst tá nástojčivá otázka.
„Ale prečo práve ja ?“
Chichot v hlave zosilnel.
„Vyberiem si vždy nejakého zúfalca, najlepšie hlupáka s veľkým egom. Z jednoduchého dôvodu, môže o tom rozprávať komu chce. Nikto mu to neuverí.“
Taká rana. Mal by umrieť už po druhý krát. Pozrel znova na oblohu a začal sa strašne smiať.

Lucyana

Lucyana

Diskusia

Marek Páperíčko Brenišin
Na mňa príliš zmätočné. Pointa s hviezdami mi navyše prišla príliš nasilu. Ostatné veci beriem na vrub prvopisu - zbytočné slová "nevyhnutne mu pukne srdce", "blázniem" a tak. Škoda. No uznanie si zaslúžiš najmä za to, že si sa zapojila. Dal som 4.
28.09.2019
B.T. Niromwell
Mne sa naopak pointa veľmi páčila. Dokonca aj na takom malom úseku textu mala postava slušne vybudovanú osobnosť. Škoda len že zo začiatku to znie ako taký pubertálny blábol, ale koniec ma potešil.
29.09.2019
Kei
Veľký plus bod za to, že je to naozaj poviedka, s úvodom aj záverom :) Čo mi nie je celkom jasné je, že sa chystá umrieť druhý krát? A prvý krát umrel prečo? Lebo sa rozišiel s babou? To mi príde také... v dnešnej dobe neuveriteľné. Ale inak pekný nápad.
29.09.2019
Milan "Miňo" Tichý
Ale fajn... Taká jednohubka vlastne o ničom a zároveň o čomsi, čo asi úplne nedáva zmysel. Napísané obstojne ale vlastne z toho nemám žiadny pocit. Možno je to tým rozsahom, vo väčšom formáte by sa stým dalo popracovať, ale hold, hodina je len hodina...
03.10.2019
Magda Medvecká
Začiatok sa mi veľmi nepáčil, lebo tak nejak všeobecne nemusím podobné prežívanie vzťahov/rozchodov. Ale záver s hviezdami sa mi páčil :) Len mi nesedel so začiatkom, najmä preto, že ten mi prišiel zasadený do staršej doby (Jerguš a Alina, sedel sám na lúke, "blazniem" - to sa mi hodí skôr do niečoho historickejšieho, asi kvôli Jergušovi Lapinovi :) ). Potom to zrazu začalo byť veľmi moderné s tou astronómiou, fyzikou a gravitáciou. Ale na hodinu dobré, v podstate to malo hlavu a pätu a ešte to bolo aj prepojené s tými dvoma "umieraniami".
09.10.2019
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.