Zo virtuálnym oknom

Poviedky na počkanie

„Oci, oci, poď sem, to musíš vidieť!“

Stan sa snažil krik svojho syna ignorovať. Aspoň na chvíľu chcel mať kľud. Práve sa vrátil z desať hodinovej zmeny z kyslíkovej plantáže, takže detské výmysly bolo to posledné, na, čo mal teraz chuť. Okrem toho, že bol zmorený z čistenia filtračných šácht, bol aj mierne otrávený kyslíkom. Bolo to zvláštne. Otrávený kyslíkom. Tu na Marse, kde ho nebolo na zvýš. Aj teraz ho dýchal len v minimálnej miere. Ospalosť sa mu dostávala pod kožu.

„Oci!“

Zaostril ospalé oči na drobca pred sebou. Dominik mal päť pozemských rokov. Jeho veľké hnedé oči sa chveli zvedavosťou. V ruke zvieral ovládač od okna.

„Ociiii! Mars volá ocka? Ockooo!“ vrhol sa na svoju obeť a objal ho okolo nôh. Zdvihol hlávku a zavŕtal svoj zvedavý pohľad ešte viac na Stanovu tvár.

„Áno krpec?“

„Nevolaj ma krpec, tatko!“

„No dobre, ale ty ma nevolaj tatko!“

„Dohoda!“ usmial sa a náhlivo mu začal strkať ovládač do dlane.

„Čo sa deje? Zas to nefunguje?“

„Neviem...poď, musím ti to ukázať!“ ani poriadne nedopovedal posledné hlásky a už aj mieril behom do svojej kutice.

Stan nedbanlivo zahodil dýchací prístroj na pobyt v exteriéry kolónie a pobral sa za synom.

„Vidíš?“

„Áno, pekné...si stiahol aktualizáciu? Čo to je? New York? Že to je New York pred kolapsom?“

„Áno, ale to nemyslím, myslím toto! Vidíš?“ drobcov malý tučný ukazovák mieril na okno. Smeroval na zvláštne miesto v pixeloch zobrazeného sveta. V pravom rohu, v jednom z okien vysokého mrakodrapu bola tmavá oblasť, obkolesená jasnou žltou aurou.

„Hmm, vidím...asi chyba v programe. Kde si to stiahol? Dúfam nie zas na nejakej pirátskej stránke! Chceš nám zavíriť celú domácnosť? Koľko krát som ti to hovoril? Sto krát? Určite viac...nesťahuj z nelegálnych stránok!“

„Ale tatko! To je normálna aktualizácia!“

„Nevolaj ma tatko! Som ocko! A nevymýšľaj si!“

Dominik vystrúhal namosúrenú grimasu a vytrhol Stanovi ovládač z ruky.

„Naozaj! Pozeraj!“

Začal prepínať jednotlivé obrazy na okne. Pred očami sa menili scenérie od dávnych veľkomiest až po rozľahlé krajiny. Od vesmírnych výjavov až po zobrazenia svetov z kníh. A vždy na tom istom mieste sa objavila tmavá plocha.

„Vidíš? Je to všade! Teda všetky som nepozrel, ale na tých, čo áno, tak vždy to tam bolo!“

„No paráda...asi máme pokazené okno...Alebo je to len chyba celkového programu...“

„A ospravedlnenie?“ usmial sa Dominik od ucha k uchu a nedočkavo čakal na reakciu.

„Oci!!!! Ale to nie je všetko...to nebude chyba v okne!“

„Počkaj chvíľku...“

„Ockoo, musím ti to ukázať!“

Stan ho postrapatil vo vlasoch a obdaril letmým úsmevom. Prstom na perách mu naznačil, nech mlčí. Medzitým zavolal známemu cez implantovaný komunikátor.

„Peter? Prepáč, že ruším...chcem sa len opýtať, či nemáš nejaké problémy s oknom? Nie? No mám tu asi chybu, na pár pixeloch mám tmavé miesto...myslel som si, že je len chyba v aktualizácii programu...no dobre, ďakujem. Super, budem ho musieť dať vymeniť. To zas bude stáť prídelových bodov...ok, tak zajtra v práci, nazdar.“

„Ociiii, to nie je v okne!“

„Čo?“ nechápavo sa zahľadel na syna a neveriacky pokrútil hlavou.

„Pozri!“ namieril ovládač na okno a šikovne pomačkal niekoľko gombíkov.

Obraz v jasnom záblesku zmizol a objavil sa skutočný svet za oknom. Prázdna ulica tvorená nízkymi modulárnymi budovami, ktoré boli pospájané spleťou chodieb. Len kde-tu sa objavil nejaký človek alebo prepravné vznášadlo. V túto rannú hodinu nič neobvyklé. Vysoká priesvitná kupola sa týčila nad tým všetkým a za ňou len šedá obloha bez náznaku oblakov.

„Vidíš!“ drobec zase raz natiahol ukazovák do pravého horného rohu. A na tom mieste zase raz bola tmavá oblasť obkolesená jemnou žiarou.

„Preboha, čo to je?“

Stan zasunul okno. Dnu sa navalil chladný vzduch. Na mieste, kde doteraz bolo záhadné miesto, sa v diaľke zjavili nenápadné dvere. Boli na plošine budovy naproti.

„Počkaj tu Dominik!“

„Nie tatko! Idem s tebou!“

Kým sa otočil, aby ho počastoval výhražným pohľadom, stál už jeho syn oblečený a v ruke držal jeho bundu.

„No dobre, ale bez toho tatka nabudúce!“

„Dobre ocko!“

Chytil ho za ruku a neistým krokom spolu vybehli na prázdnu ulicu. Malý ho svojimi drobnými krokmi ťahal za sebou.

Po chvíli blúdenia, štverania po schodoch sa konečne ocitli na mieste.

Boli to obyčajné dvere. Nebol na nich nijaký nápis. Iba robustné skorodované madlo.

„Načo čakáš, otvor to!“

Stan sa s nedôverou zahľadel do synových očí. Neisto zovrel do dlane madlo a potiahol ho dole. Zo špár dverí vyletel záblesk jasného svetla a obkolesil ich po obvode.

„To sa mi nepáči Dominik.“

„Ale oci, nebuď srab!“ schmatol jeho ruku držiacu madlo dverí svojimi malými detskými dlaňami a spolu ich otvorili. Vyvalil sa na nich jasný záblesk, ktorý ich oboch oslepil a vtiahol dnu. Dvere sa s tichým klepnutím zatvorili a všade okolo sa rozliala tma.

„A sakra, zobudili sa ďalší dvaja!“ tlmený ženský hlas sa s ozvenou ozval okolo nich.


Milan "Miňo" Tichý

Diskusia

B.T. Niromwell
Páči sa mi predstava okna, ktoré ti ukáže akýkoľvek knižný svet. Celý čas som bola zvedavá, o čo vlastne pôjde, myslela som si, že to pôjde do apokalypsy, ale ostala som milo prekvapená.
22.06.2019

YaYa
Ďalšie sci-fi okno. Myslím, že nápad to bol výborný. Najviac sa mi páčili tie tajomné dvere nikam na konci, tie sa mi úplne vybavili pred očami. Akurát by ma zaujímalo, o čo tam na konci vlastne šlo.
23.06.2019

kAnYs
Predpokladam, ze boli vo virtualnej realite a objavili nejaky exploit ktory im umoznil sa zobudit. Twist na konci to zachranil, skvele :D Krpcovi som neveril, ze ma 5, skor tak 8, 9.
23.06.2019

Monika Kandriková
Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna Matrixia. V nej žili tatko a zlatko. A potom prišlo ráno. :D :D Prekvapivý koniec, lebo som čakala, neviem prečo, ducharinu. :D :D Ale dobre takto. :D :D Dopísania, želám. :D
25.06.2019

Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.