Prekliati bohovia - II. Rieky krvi a hnisu

Druhá časť románu na pokračovanie Prekliati bohovia.

Predchádzajúca časť: cyberstorm - Prekliati bohovia - I. Súmrak (7,25)

Majiporovým semenníkom prenikla tupá ihlica a mučiareň vyplnil piskľavý krik.

Ilia sa znechutene odvrátila; sledovať Ugmunda pri práci si vyžadovalo silný žalúdok a dnes na to vážne nebol ten správny deň. Brucho jej zovrel kŕč. Najradšej by ležala niekde v posteli, no namiesto toho musela byť tu. A ešte k tomu ju tie skurvené šaty…

Pomykala si rukávom, napravila korzet a pošúchala stehno spodničkou, no jej citlivá pokožka vehementne svrbela ďalej. Vzdychla si.

Krik prešiel zmenou tónu a premenil sa na zúfalé lapanie po dychu sprevádzané kašľaním. Ilia podišla bližšie. Ugmund, viac ako dva metre vysoký kus smradľavého a upachteného chlpatého chlapa, sa na ňu tupo usmieval.

Hlúpučký sadista s talentom na krutosť, akých sa po svete pohybovalo iba málo. Inkvizícia vždy mala talent na nábor.

Zastavila sa pri Majiporovej hlave. Jeho oči prosebne hľadali v jej výraze niečo, čo by aspoň naznačovalo, že sa to čoskoro skončí. Ležal priviazaný o železný stôl, špinavý od rokov usadenín a zaschnutých zvyškov krvi. Spod jeho krku viedli dva jarky smerom k prázdnej nádobe. Na to však ešte nebol čas.

Z čela mu dlaňou zotrela pot, zašla do vlasov a pohladila ich palcom.

Súcitne pokrútila hlavou. „Je to naozaj nutné, pán vojvoda?“

Ugmund pokrútil ihlicou, Majipor zvreskol a Ilia karhavo zdvihla smerom ku katovi dlaň.

„Ty kurva vyjebaná špinavá, kundu ti roztrhám na maderu, ty štetka vyjebaná skurvená kurva…“ Majiporovi došiel dych, tak po ňom začal lapať ; hlavou metal, akoby ho jej dotyk pálil.

Ilia sa zhlboka nadýchla, vzdychla si a pomasírovala si brucho. „Auren,“ povedala a odišla si pritiahnuť stoličku. „Ja tu nechcem byť. A vy určite chcete, aby sa to čím skôr skončilo.“ Miestnosťou sa ozývalo drkotanie drevených nôh, ako ťahala stoličku za sebou. „Prečo mi to jednoducho nepoviete, hm? Chápem,“ položila ju a sadla si. Pravú nohu preložila cez ľavú a prihladila si sukňu. Zdvihla zrak a zahľadela sa mu hlboko do zaslzených očí. „Chápem, že ochraňujete svojich priateľov, ale nemusíte ich vyzradiť všetkých. Stačí jedno meno. Odtiaľ sa už odrazíme ďalej. Hm?“

Vojvodove oči boli na pol prevrátené, pery sa mu chveli a z čela sa mu lial čerstvý pot.

„Bohovia, on mi tu ešte odpadne,“ zamrmlala si, a keď videla, ako Ugmund nesmelo siaha na ihlicu, ktorá stále trčala vojvodovi zo semenníka, rázne vztýčila prst a zakývala ním. Rukou mu naznačila aby odišiel.

Ugmund vyzeral zaskočený. „Au?“ ukázal na Majiporove gule.

„Nie. Neskôr. Heš!“

„Au…“ skonštatoval smutno. Po chvíli sa rozhodol, že nemá zmysel ďalej protestovať a so zvesenou hlavou sa odšuchtal von.

Ilia sa zahľadela za ním, kým sa zatvárali dvere. Takto si si dnešný deň nepredstavoval, že? Ani ja.

„Máte syna, že?“ obrátila znova pozornosť na mučeného.

Majipor bol mysľou niekde na polceste do bezvedomia. Ilia vytiahla z vrecka malú ampulku, dala si kvapku na prst a priložila ju Majiporovi pod nos. Šklblo ním, tvár sa mu nadula a s vypleštenými očami zvrieskol, aby vzápätí začal vzlykať.

„Niečo na prebratie,“ zamrmlala Ilia a schovala ampulku preč. „Máte syna, Auren? Manželku?“

Vojvoda sa chvel a triasol, akoby ležal uprostred snehového záveja, a tvárou sa mu prelievali záchvaty bolesti. „P-p-p… prosím,“

„Aj ja som mala syna,“ podotkla Ilia a zahľadela sa do prázdna. Smerom k stene, kde viseli všetky mučiace nástroje.

„Po pôrode mu moji kolegovia odrezali penis a semenníky a zobrali ho preč. Po tom, ako mne urobili obriezku,“ ruky si položila mimovoľne do lona. „Ako trest za porušenie pravidiel. Inkvizícia dovoľuje párenie iba v rámci svojich radov. A nerada plytvá životom. Radšej mrzačí ako zabíja.“

Z Majiporovho hrdla sa vydralo čosi, čo by za iných okolností asi pripomínalo smiech.

Ilia zdráhavo prikývla, pohľad stále uprený nikam. „Aspoň svojich ľudí.“ Pomaly obrátila svoj pohľad naspäť na Vojvodu. „Iných…“

Vojvodove oči vraveli, že chápe.

Pokúsil sa nasucho prehltnúť, no veľmi sa mu to nedarilo. „Lyss…“ vysúkal zo seba nakoniec. „Taran… az… Lyss.“

Ilia sa zamračila. Svoju zvyšujúcu sa frustráciu vyfúkla nosom .

„Maršal az Lyss?“

Majipor zopárkrát prikývol.

Inkvizítorka sa postavila, znova si pomasírovala brucho a zahľadela sa na Majiporov skrvavený, zmodraný, stále prepichnutý semenník. „Asi sme mali začať od nôh,“ skonštatovala.

Vojvoda nechápal.

„Pošlem po vašu rodinu do Singiru. Priviažeme ich vedľa vás,“ zamávala smerom k prázdnemu stolu.

Majipor vydral zo seba chabý, kašľavý smiech. „Moja rodina...“

„A potom,“ Ilia sa chytila ihlice.

Majipor začal kričať.

„Potom,“ inkvizítorka začala vyťahovať ihlicu a vojvodov vresk sa znásobil, „začneme od nôh.“

Majipor už bol v bezvedomí, keď ihlica opustila jeho pohlavie a započala svoju cestu dolu na podlahu. Cinkla o kamenné dlaždice a oprskala ich krvou sprevádzaná klopkaním inkvizítorkiných vzďaľujúcich sa topánok.

***

Chrapľavý a mechanický dych mechaskeletu hlavného inkvizítora rozrezal hrobové ticho. Zlatý kolos v bielom plášti stál vo dverách cisárovej pracovne a šošovkami vsadenými vo svojej maske si prezeral miestnosť.

„V-vaša excelencia,“ nesmelo ho oslovil o dve hlavy nižší mladý muž, ktorý stál v pozore pri stene s kopijou v ruke a pohľadom dôkladne študoval štruktúru svojich topánok.

Nádych. Inkvizítor Aron az Grúl otočil k mladíkovi hlavu. Výdych. Po pár sekundách ho prestal zaujímať, tak vkročil do miestnosti.

Mladíkovi odľahlo.

„Odchod,“ zaznel z helmy hrubý, chrapľavý hlas.

Vojak cvakol topánkami o seba a pochodom sa odpratal preč.

Miestnosť bola prázdna, po masakri zostali už iba škvrny a pach krvi.

Inkvizítorovi veľmi dobre známy.

S pohľadom upreným na škvrnu na mieste, kde zomrel az Araxas, ju pomaly obchádzal.

„Excelencia,“ oslovila ho z dverí Ilia Az Candiz Az Draaz.

Hlavný Inkvizítor po čase zdvihol hlavu a ďalej si prezeral miestnosť. „Vaše vystupovanie mi vraví, že ste s vypočúvaním nemali priveľký úspech.“

„Subjekt sa ukázal ako veľmi,“ hľadala slovo, „nekooperatívny. Povedal meno, obávam sa však, že to je krivé obvinenie. Akási zúfalá snaha o vyvolanie nedôvery...“

„Koho?“ zadunel rázne.

„Maršal az Lyss.“

Az Grúl chvíľu iba mechanicky dýchal. Jeho bezvýrazná zlatá maska sa otočila na Iliu. Jej slinné žľazy sa rozhodli zahájiť štrajk.

„Maršal az Lyss práve utrpel zdrvujúcu prehru,“ prehovoril nakoniec inkvizítor.

„To je… netypické.“

Nádych. „Veru. Martiere az Lima ho zradila.“

Ilia zamyslene prikývla. Našpúlila pery. „To môžem použiť.“

Az Grúl k nej podišiel, každý krok ako úder vojnových bubnov.

„Az Araxas?“ spýtal sa.

Zhlboka sa nadýchla. „Animátor Zaaz sa pokúšal oživiť, čo po ňom zostalo, ale...“ pokrútila hlavou.

Nádych. Inkvizítor sa obzrel naspäť na škvrnu. To, čo vyšlo z jeho respirátora, znelo skoro ako vzdych. „Nemusel ho zabíjať. Mohli sme vypočúvať dvoch.“

Na sekundu bolo na Iliinej tvári poznať šok z toho, ako Grúl otvorene kritizuje cisára, rýchlo však túto emóciu zahnala. Pootvorila ústa, že niečo povie, no vzápätí prehodnotila rozumnosť toho, čo mala na jazyku.

Jeho excelencia si to všimla. „Irónia osudu, Inkvizítorka Daaz. Kritiku cisár považuje za velezradu. Absencia kritiky je však neúprimnosť a neúprimnosť je klamstvom. A klamstvo cisár považuje za velezradu. “

Ilia si nebola istá, čo ju desí viac. Osudy ľudí, čo kritizujú Cisára, osudy ľudí, čo nie sú k Hlavnému inkvizítorovi úprimní, alebo fakt, že Hlavného inkvízítora bod jedna nedesí.

„Veru,“ povedala nakoniec.

Az Grúl urobil nepatrný pohyb hlavou, z ktorého vyžarovalo mierne pobavenie.

„Chcem mená, Inkvizítorka. Či je ich zrada skutočná alebo či vojvoda klame, zistíme inými metódami. Zatiaľ mená.“

Ilia prikývla. Grúl ju zopárkrát ešte ofúkal svojím respirátorom, potom ju obišiel a vydal sa chodbou preč.

Inkvizítorka si vydýchla.

***

Byť malým mechanickým pavúčikom bolo dobré. Teda, bolo by, ak by pavúčik vôbec vedel taký koncept poňať. Cupotal si hore dole, sprava doľava, škriabal sa po stenách a skákal zo stropov vydeseným ľuďom do tváre, a potom sa ešte k tomu aj napapal, bez akýchkoľvek starostí na svete.

Vôbec ťa pri tom netrápil ten krik, hurhaj a občasná evakuácia čriev a mechúra, ktorú okolo teba nacvičovali tvoje obete.

Ty si papal.

Byť človekom, ktorému práve do ksichtu skočil mechanický pavúk, bolo naopak peklo.

„Zmiz do piče, ty kurva vyjebaná,“ reval krčmár a s rukami na tvári sebou hádzal a motal sa okolo celej krčmy. Nakoniec sa mu podarilo tú nočnú moru od seba aj s kúskom kože odtrhnúť, tak ju pleskol švihom o stenu, škriekajúc, akoby ho z kože drali.

Čo nebolo ďaleko od pravdy.

Kým zákazníci rozbíjali v panike stoly, pavúčik nespokojne zadrkotal a rozbehol sa naspäť k svojej večeri.

Večera sa rozhodla utilizovať metlu.

Po niekoľkých neúspešných pokusoch vysvetliť pavúkovi morálnu neadekvátnosť jeho správania sa Krčmár konečne trafil a pavúk sa rozletel na súčiastky.

O pár sekúnd sa súčiastky začali kotúľať k sebe a znova sa skladať do jedného celku.

Krčmárovi skoro vypadli oči. „No ja toto jebem, panenka Moria dvanásťbolestná na ohnivom koni, čo si kokot?“

Pavúčik sa veselo skladal ďalej.

„No nie, ja som,“ zhodnotil Krčmár a cúvol o pár krokov. Krčma už bola prázdna. Pred hodinou pochoval svoju ženu a teraz toto. To ten vyjebaný bezďák, hneď sa mu na ňom niečo nezdalo. To bol určite on. Kacír jeden skurvený.

Kdesi z kúta jeho panikáriacej duše sa mu zjavila tvár manželky. Ústa sa mu rozochveli, no keď cvaklo posledné ozubené koliesko na svoje miesto, krčmár pochopil, že toto nie je čas na reminiscenciu, ale na to, aby sa pošťal a začal utekať.

Stopár sledoval celé dianie zo svojho pníka opodiaľ. Nikto si ho počas svojho úteku nevšímal. Koho by zaujímal ošklbaný starec s neprítomným pohľadom? Jeden z jeho sluhov mu poslal signál, že natrafil na stopu, ostatní si to sem už hnali tiež.

Stopa však bola zvláštna. Jej vôňa nebola čistá, smrdela. Niečím pravekým. Neľudským. Dávno zabudnutým. Fragmentom niečoho, čo bolo dávno mŕtve. Nie, to nebola úplne pravda. Nie fragmentom. Potomkom? Z pachu sa dalo určiť iba málo, potreboval viac dát.

Bolo to však dosť na to, aby usúdil, že sluhov bude potrebovať viac. Oveľa viac.

Z neďalekých obydlí sa začal ozývať zúfalý krik.

Pohľad sa mu zdvihol na tmavý tieň vzducholode, ktorá ticho krúžila nad mestom. Zvažoval, čo s ňou. Jeden inkvizítor preňho nebol hrozbou. Ak je však inkvizítor na lodi a videl tú žiaru, privolá ďalších. Koľko by ich bol schopných zvládnuť naraz? A čo ak by ho niektorí predbehli a vzali mu to, čo mu právom prislúcha?

A do toho sa mestom mihali prízraky, ktorých pach vôbec nepoznal.

Rozhodol sa. Zhlboka sa nadýchol a zovrel svoju palicu v oboch rukách.

Sedel, nehybne ako socha, kým sa mestom postupne začala šíriť panika, ako sa tak jeho sluhovia kŕmili a množili. Kým si paniku začala posádka vzducholode všímať. Kým sa na oblohe, pomaly, zákerne a bez povšimnutia sťahovali mračná.

Onedlho začalo hrmieť.

***

Prvý blesk zasiahol vzducholoď do zadného kotla a preťal plášť, spôsobiac explóziu, ktorá otriasala domami a rozbíjala okná. Drevenú palubu zachvátili plamene a zúfalé výkriky na seba nenechali dlho čakať. Pri stenách sa krištáľové lampy rozsvietili načerveno a loďou sa začal rozliehať kvílivý zvuk. Inkvizítor Az Harib sa pozviechal z podlahy, na ktorej sa ocitol, a pribehol k zvukovodu. Páku prepol na mostík. „Hlásenie,“ štekol.

„Hlavný kotol utrpel zásah blesku a roztrhol sa. Rozsah škôd ešte neviem, ale prestali sa točiť obe vrtule. Strojovňa neodpovedá.“

Blesk?! Čo ho sám Quáron zoslal?

„Idem hore,“ povedal a prešiel smerom k oknu. Obloha bola čierna ako noc, no podľa hodín, ktoré mal vstavané do svojej ľavej chrómovej protézy, malo svitať. Husté, hrozivé mračná pulzovali zábleskami v nepravidelnom rytme, elektrické oblúky preskakovali medzi nimi ako medzi cievkami v inkvizičnom laboratóriu. Jeden z nich oblizol trup lode a tá sa zatriasla.

Haribovi zovrelo žalúdok. Toto nebola normálna búrka. Cítil to. Akýsi náboj vo vzduchu. Ako keď kúzlil...

S rastúcim pocitom hrôzy vysunul zo svojej ľavej protézy malé meradlo. Ručička tlačila na koniec stupnice , akoby chcela vylomiť malý kolík, ktorý bol zasadený pár milimetrov za číslom dvanásť.

„Moria zachráň nás,“ zašeptal.

Schoval meradlo a otočil sa smerom k dverám, keď loďou otriasol ďalší zásah.

Začala klesať.

S tlkotom srdca v ušiach sa oprel svojou živou rukou o stôl a začal ťukať na písacom stroji, ktorý doň bol vsadený. Vysoko nad ním, nad obrovskou héliovou komorou, začal najmodernejší vynález Ríše, anténa, vysielať svoju správu.

***

Uprostred hlavnej inkvizičnej budovy v Astarione začal cvakať malý prístroj. Tlačil, písmeno po písmene, na rolku papiera malú správu. „Udgar. Magická anomália. Presahuje stupeň dvanásť na Ykariovej stupnici.“

***

Inkvizičná vzducholoď burácala zúrivými plameňmi, ako sa rútila z oblohy, nesúc zo sebou skazu a smrť. Malá horiaca postava z nej vyletela po balistickej dráhe, metajúc sa zahasila plamene na svojom plášti a urobila salto.

Az Harib dopadol na obe nohy a rozbil kamennú cestu, pričom zem a suť vyleteli niekoľko metrov do vzduchu. Kdesi v jeho hlave, spoza záveja bojového zaklínadla mu jeho koleno oznámilo, že si natrhol šľachu a holeň kvičala, že je prasknutá.

Oboje cítil sťaby nepríjemnú spomienku. Postavil sa, zatackal, zistil, že noha nie je stabilná.

Kdesi obďaleč sa ozvala kolízia vzducholode s domom; oblohu zachvátil záblesk.

Inkvizítor si zavesil pušku na plece a zovrel zranenú nohu do oboch rúk. Zašeptal zaklínadlo, efekt však žiadny. Pozrel sa protézu ľavej ruky. Indikátor éteru bol skoro prázdny. Minul ho skoro celý na bojové zaklínadlá a obranu proti plameňom a pádu.

„Kurva.“

V prachu, ktorý zvíril svojím dopadom, sa začala rysovať krívajúca postava. Srdce mu skoro vynechalo úder. Cítil z nej…

Zvesil pušku, zamieril a vystrelil.

Postavou ani nemyklo. Prestala však krívať a svoju palicu zovrela pevne v rukách.

Az Harib položil ľavú chrómovú dlaň na hlaveň a zašeptal: „Ykmub, eklev im jad.“

Ukazovateľ éteru klesol na nulu, hlaveň sa rozžiarila, Harib sa zaprel a stlačil spúšť.

Puška zahrmela ako mažiar a prachom zasvišťal projektil, ktorý postavu zachvátil v ohlušujúcej explózii. Inkvizítorovi z prsta protézy vyskočila malá čepeľ, ktorou si zarezal do pravého zápästia, pušku, z ktorej sa práve parilo, mal stále namierenú na kúdoľ rozplývajúceho sa dymu. Rinúcu sa krv zachytil do dlane.

„Ukcrg urdom an akcivrk as nemerp,“ zamrmlal a krv začala postupne miznúť. Ukazovateľ éteru sa nepatrne pohol.

Dym sa rozplynul a Az Harib prvýkrát zreteľne uvidel svoj cieľ. Bol vyšší ako predtým, chudší, v rozvírenom vzduchu mu viali dlhé vlasy, vo svite vychádzajúceho slnka vyzerali krvavočervené.

Tu a tam odkrývali špicaté ucho.

„Efirim,“ vydýchol Inkvizítor. Naposledy, čo toto meno počul, bol v katedrále Azgúla krvavého, hlava ponorená v zaprášených zväzkoch viazaných v ľudskej koži, písaných v ľudskej krvi, v zakázanom jazyku, za ktorý sa upaľovalo. Za ktorý Inkvizícia upaľovala. V ktorom sama kúzlila.

Urobil zopár krokov vzad, čepeľ si pichol do tepny na ruke a potiahol pozdĺž nej.

Krv začala striekať a Az Harib začal kričať: „Olhcyr avruk jakam a, ukcrg urdom an akcivrk as nemerp!“ Dlaňou chodil po paži, snažiac sa zachytiť čo najviac krvi, pritom dorezanou rukou držať zbraň opretú o plece a ustupovať stelesnenému zlu, ktoré s mrazivým pokojom kráčalo k nemu.

Očami mihal od Efirima k ručičke éteru, ktorá sa lenivo plížila k prvej čiaročke.

„Poďme, poďme, poďme, kurva poďme,“ snažil sa potlačiť paniku, keď si to zrazu všimol.

Jeho krv opisovala špirálu vychádzajúcu zo skrvavenej paže smerom k Starobylému.

Zbledol.

Zaťal zuby, zastavil sa a dlaň protézy s krvavým čľupnutím capol znova o hlaveň.

„Edels molhcyr v ukmub elam,“ zašeptal, prepol pušku na opakovací režim a stlačil znova spúšť.

Zbraň zarecitovala svoje staccato tlmených výstrelov a Efirimom zatriasli malé záblesky. Zatackal sa, zastavil, no skôr než Az Harib stihol pocítiť aspoň trochu nádeje, Efirim strčil palicou pred seba.

Ulicu preťal modrý lúč a Az Haribova zbraň mu vybuchla do tváre, oceľové črepiny premenili jeho črty na krvavé rešeto a pravá, živá ruka sa rozprskla po okolí ako prasknutý balón naplnený krvou, mäsom a kosťami.

Inkvizítor klesol na kolená. Bolesť mu búšila na závoj bojového zaklínadla. Snažila sa prebiť skrz, dať mu najavo, že je v úplných sračkách. Ohúrený, ako keby ho práve niekto fackou zobudil zo zlého sna , sa pozrel na franforce svojho pravého pleca.

Začal sa smiať.

Efirim pomaly dokráčal k nemu. S naklonenou hlavou skúmavo pozeral na inkvizítora, akoby nechápal na čom sa smeje.

Inkvizítor ukázal prstom na plece. „To by bolo éteru,“ povedal a znova sa poddal záchvatu smiechu.

Ten ho prešiel, až keď mu Starobylý stiahol tvár.

***

Animátor Zaaz roztvoril zapálenú ranu na prsnom svale jeho Excelencie Az Grúla skalpelom a bavlnenou gázou utrel vytekajúci hnis.

Excelencia Az Grúl mykol brvou. Stál nahý uprostred animátorovho laboratória plného krvných bánk, skúmaviek s rôznofarebnými, bublajúcimi aj nebublajúcimi tekutinami a nádob s ľudskými orgánmi. V jednej bol mozog s jedným okom.

Sledovalo ho. Bol si tým istý.

Znova mykol brvou, keď Zaaz otvoril ďalšiu ranu.

Celé az Grulovo telo bolo hnisavými, zapálenými ranami pokryté už desaťročie. Nikdy sa nehojili, a keď jednu animátor zavrel kúzlom, objavili sa dve nové. Obom im celkom rýchlo došlo, že tadeto cesta nevedie.

Bol si istý, že smrdí ako tchor. Nie, že by to sám cítil, na to mu z nosa veľa nezostalo. Animátor mal však na nose štipec, a aj napriek tomu krivil ústa ako nad latrínou.

S tým sa však nedalo nič robiť. Jeho Mechaskelet bol zvnútra ozdobený heptaznakmi, ktoré spomaľovali degradáciu jeho stavu a hnisanie rán, no z času na čas ich bolo treba tak či tak ošetriť.

Za všetko mohol cisár. Keby netrval na tom, že sa bude zahrávať sa s tak starobylými rituálmi… Ten smrad. Tá odporná chuť, ako sa mu to svinstvo lialo do úst. Tá bolesť, keď mu to tieklo do očí. Ostatní inkvizítori mu vraveli, že vzbĺkol magickým plameňom po tom, ako Generálovi az Ugliathovi prehnal análnym otvorom oceľový kôl. Alebo to bolo po tom, ako dopovedal zaklínadlo? Nepamätal si to už presne, ale to bolo jedno, odvtedy sa už nikto Strom bolesti vzkriesiť nepokúsil.

Vraveli mu, že horel, on si to však pamätal inak. Nehorel. Topil sa. Zaliala ho rieka krvi a hnisu, a on v sa v nej metal v kŕčoch, hltal to svinstvo a vzápätí vracal. A potom hltal to, čo vyvrátil. Niekde inde. Nie tu, na tomto svete. Niekde… medzi? Ale medzi čím?

Desať rokov sa snažil dočítať, kam sa to dostal. Nenašiel však nič. Ak bol niekde záznam o svete, rozmere, dimenzii, nech sa to nazve akokoľvek, ktorú zažil, Inkvizícia ten zväzok nemala.

Z myšlienok ho vytrhol zvuk zvracajúceho poslíčka. Naplo ho v momente, keď vošiel do miestnosti.

Tak predsa len zapácham.

Usmial sa: „Áno?“

„Umf, hmpf... fmf,“ dychčal mladík so správou v ruke, opretý o kolená. „Prepáčte Vaša excelencia.“

„Smrdím, že?“

Mladík zbledol ešte viac, človek by ani nepovedal, že to bolo možné. O pár okamihov neskôr vystriedala jeho tvár celé spektrum rôznych farieb, kým sa snažil spracovať Grúlovu otázku.

Prehltol. „A-áno.“

Az Grúlovu reputáciu poznal každý. Jeho Excelencii sa neklame. „Dýchajte ústami,“ hlavou mykol k zdrapu papiera v mladíkových rukách.

„Grafogram. Od lode Plačúci anjel.“ Mladík sa nesmelo na ten papier pozrel, potom znova zdvihol pohľad. „Natrafili na m-magickú búrku. Dvanásť Ykariov. V-viac ako dvanásť.“

On sa netrasie zo mňa, doplo Grúlovi. Po chrbte mu prešiel mráz, aký mu po ňom neprešiel desať rokov.

Prikývol. „Odpovedzte im...“

Posol zatriasol hlavou. „Ne-neodpovedajú.“

Jeho excelencia sa zamračila. Potom znova niekoľkokrát prikývol. Toto bolo zlé. Medzi az Liminou zradou, az Lyssovou prehrou, neodškriepiteľným protiútokom zo strany Al Alderthu a jeho spojencov a zradou cisára bolo toto to najhoršie čo sa mohlo stať. Ykaris spísal svoju stupnicu pred skoro sto rokmi a dvanástku označil ako hranicu magickej moci akú ovládali iba Starobylí. Grúl sa ledva obtrel okolo desiatky, a všetci dobre vedeli ako skončil. Dvanásť. Nad dvanásť. Udgar… Perónia. V Perónii nedávno očistili akýsi cech. Zopár nadaných ani jeden hodný náboru do inkvizície a všetkých odkrvili na tvorbu éteru. Tých ktorých tí prehorlivý idioti neupálili. Cisár tam čosi hľadal. Nikdy sa však nezveril čo.

“Excelencia?”

Mladík ho vytrhol z myšlienok. “Privedte mi Cisárove deti.”

Posol vyzeral zmätený.

“Cisárove deti, jeho malých spoločníkov hneď!”

Mladík poskočil a rozbehol sa.

Zaaz otvoril ďaľšiu ranu. Jeho výraz sa zmenil. Vyzeral vystrašene. Nenechal sa však od svojej práce odradiť.

Perónia. Ríša tolerovala ten malý cech kým platili dane. Prestali platiť dane? To bude musieť preveriť. Čo by mohol mať zlodejský cech, čo by mohlo vyvolať stupeň dvanásť.

Musel byť ponorený do myšlienok dobre dlhú dobu, prebral ho až detský hlas. “Čo je také dôležité, môj drahý Izmak, že nás rušíte pri našom kúpeli.”

Cisár, vo forme svojho roja detí, stál vo dverách laboratória. Ak cítili Grúlov smrad, nebolo to na nich vidieť. Krvavá garda stála pri nich.

Izmak az Grúl a Animator Jorek Zaaz sa uklonili.

“Ospravedlňujem sa Vaša Výsosť. Dostali sme však správu Plačúceho anjela, že v Udgare natrafili na magickú anomáliu, ktorá presiahla na Ykariovej stupnici dvanásť .“

Deti sa zborovo usmiali. „To je veľa, nie?“ povedalo iné dieťa.

Dobre vieš, že to je veľa, ty vyjebaný malý... „Áno výsosť.“

„To je dobrá správa.“

Ó vážne?

„Pošlite tam expedíciu. Všetky lode.“

Grúl pozdvihol obe brvy. „Všetky? V Astarione kotvia dve, z toho jedna patrí Inkvizícii.“

„Pošlite správu az Veressunovi, aby sa k vám pripojil.“

„Az Veressun stráži hranice starého cisárstva, keď sa presunie na západ do Udgaru, bude Astarion zraniteľný nielen voči odvete z Al Alderthu, ale aj...“

Svetlo v miestnosti akoby zoslablo a detský hlas nadobudol hrubý, malicherný tón, ktorý sa ozýval miestnosťou aj napriek tomu, že na to nemala akustiku. „Opatrne, Excelencia. Vojenské analýzy nechajte na mňa a na maršalov. Ste vrchný kňaz inkvizície. Nie vrchný veliteľ ríšskeho loďstva .“

Az Grúl si kusol do jazyka. „Prepáčte, výsosť.“

Zaaz pozrel veľavravne na Inkvizítora, potom pokračoval v čistení. Z čela mu stekal studený pot.

„Bude to všetko?“ spýtalo sa malé dievča.

Jeho nahá Excelencia sa zhlboka nadýchla. „Chcel som sa Vašej výsosti ešte spýtať, kedy budete vyhlasovať nástupcu vášho náhradníka. Verejnosť je stále v tom, že cisár je mŕtvy. Pre mnohé skupiny to je príležitosť využiť chaos na dvore a pokračovať v tom, o čom už si teraz myslia, že je úspešný prevrat. Myslia si, že im vyšiel atentát. Ďalšie budú nasledovať.“

„Cisárov brat,“ povedalo dieťa, „bude vymenovaný o mesiac. Oznámené to bude dnes, de facto vládne už teraz. Jeho menovanie bude uzavreté oslavou a popravou zradcov ktorí zabili cisára.“ Jedno z detí sa zahľadelo do prázdna. „Majipora asi stiahnem z kože.“ Ďalšie sa pozrelo na Grúla. „Nesťahujte ho dovtedy z kože.“ Po jednom začali vychádzať z miestnosti von. Posledné sa zastavilo a dodalo: „A nezabíjajte ho.“

***

Ugmund mal dnes výnimočne dobrý deň. Celý večer mu dovolili hrať sa s Majiporovou nohou, dokonca ju zakliali, aby nevykrvácal. Kráčal temnou chodbou žalárov a obzeral sa, ako počúval náreky a krik.

Hudba v jeho ušiach.

Prešiel cez hlavný vchod, von zo žalárov, smerom ku schodisku.

Hlúpučko sa usmial na oboch strážnikov. Ani jeden z nich ho neodzdravil. Nič neobvyklé.

Nevšimol si postavu zahalenú v tieni, v jednom z rohov.

Nevšimol si ani kvapku krvi, ktorú mal jeden z nehybnej stáže pod helmou. Ani to, že akosi zvláštne stáli.

Všimol si až tenkú, skoro neviditeľnú dýku, ako mu trčí cez krk von.

Azira az Araxas vytiahla čepeľ z Ugmundovho zátylku a so zadosťučinením sledovala, ako sa zviezol k zemi.

Vykročila smerom k Majiporovej cele. Srdce jej tĺklo ako zbesilé. Nikdy nechcela byť súčasťou tohto šialenstva. Niežeby mala v láske cisárstvo, priam naopak; mala však v láske svoj život. Po tom, ako zmizol jej otec, však nemala na výber.

Na jej šťastie ju Bratstvo obrody našlo skôr ako Inkvizícia. Schovali ju a sľúbili jej, že ju z dvora dostanú preč. Chceli od nej len jednu jedinú vec.

Chvíľu štrngala kľúčmi, ktoré zobrala mŕtvej stráži, kým našla ten správny a odomkla dvere cely.

Zasiahol ju ostrý zápach. Znechutene sa odvrátila, zakryla si ústa a nos a vkročila dovnútra.

Majipor ležal schúlený na zemi. Mal amputované pravé chodidlo, akési zvláštne tetovania nad pravým členkom a pozdĺž lýtka mu chýbali kúsky kože. Cela bola pokrytá zaschnutým močom a výkalmi.

Srdce sa jej rozbúšilo ešte viac.

Vojvoda sebou šklbol a prebral sa so zdeseným výkrikom, ktorý prešiel do zúfalého plaču.

Az Araxas si k nemu čupla, s prstom na perách: „Šššš-š-š-š-šššš. Za chvíľu budete mať potom.“ Zvažovala, či ho pohladí, no hnusili sa jej jeho vlasy. Nakoniec od toho so skrivenými ústami upustila.

„Azi...“ začal Majipor a rozkašľal sa. „Azira?“

„Bratstvo obrody vám chce vyjadriť svoju vďaku za všetku trpezlivosť a statočnosť. Za to, že ste nevyzradili ani jedného člena.“

Dýku mu pretlačila cez ľavé oko do mozgu; Majipor vydal piskľavú hlásku, a keď Azira pokrúžila dýkou aby zmenila jeho mozog na kašu, zatriasol sa a zomrel.

Keď Azira vychádzala z cely, Majiporove telo poslednýkrát pustilo vetry.

***

Ilia stála v Majiporovej cele a zhlboka dýchala. Strážnik v plnom oceľovom pancieri sa vedľa nej potil. Jej dych sa zrýchľoval a zrýchľoval, až kým sa nezvrtla a nechytila strážnika pod krk.

Prekvapený jej silou sa zatackal a Ilia to využila, aby ním buchla o stenu.

Chvíľu sa iba so zdvihnutými rukami chvel, no keď chcel prehovoriť, zistil, že ho krk neposlúcha. Potom na ňom pocítil tlak.

Všimol si, že Inkvizítorka s vražedným pohľadom čosi šeptá.

Najprv začal kašľať, potom chrnieť; chcel jej zdrapiť ruku, ale nedokázal sa pohnúť.

Keď si uvedomil, že ho škrtí aj napriek kovovému chrániču krku, začal panikáriť, no jediné na čo sa zmohol, bolo kňučať.

Ozvalo sa puknutie a jeho telo sa zosunulo na zem.

Ilia az Candiz az Draaz sa celá červená rozkričala a začala doňho kopať.

Po čase sa upokojila, narovnala, vydýchla a zhodnotila situáciu.

Az Grúl ju stiahne z kože. Ak ju Cisár predtým nerozštvrtí.

Netrvalo jej dlho dostať sa naspäť do svojej komnaty. V mierne rastúcej panike prebehla celú miestnosť, hľadala ornamentnú rituálnu skrinku, kde odkladala svoje krvavé bavlnené vložky pre zber na tvorbu éteru.

Našla ju, no zistila, že služobníctvo ju už vyprázdnilo.

Rozklepala sa. Dobre poznala trest za zlyhanie. A za také absolútne zlyhanie ako dovoliť, že sa niekto dostane do žalára a zabije jediného živého konšpirátora pred ukončením vypočúvania...

Vytiahla si ampulku éteru, no po tom kúzle z cely jej moc neostalo.

Ovládaj sa, dievča. Musíš zmiznúť. Zdvihla sukňu, rozviazala si svoj pás cudnosti a vytiahla krvavú vložku.

Z toho bude tak desatina kvapky éteru, pomyslela si, no bude to musieť stačiť. A jej dni sa ešte neskončili.

***

Cadus sa tackal zvláštnou krajinou. Obloha bola absolútnou černotou. Masívne pohoria sa vznášali nad ním a tiahli sa až niekam za... Cadusovi doplo, že ten horizont je akosi blízko. Nie. To nebol horizont, to bol útes. A za útesom, nič.

Vyčerpane k nemu pričaptal a pozrel sa dolu do absolútnej tmy. V nej sa vznášali obrysy pohorí rovnaké ako nad ním.

Akoby niečo roztrhalo svet a nechalo jeho kúsky plávať ničotou.

Jediný zdroj svetla, zvláštna, červenosivá rieka tiekla vzduchom. Točila sa a krútila, akoby nepoznala zákony fyziky. Vytekala spod útesu a tiekla hore, do neforemného kusu horniny, ktorá sa nad Cadusom vznášala ako oblak.

A ten smrad. Neskutočný, neuveriteľný smrad. Taký, z ktorého by človek grcal a grcal a grcal.

Cadus však nemal čo. Cítil sa, akoby bol iba škrupinou. Obrazom nakresleným na trojrozmerné plátno; akousi projekciou do iného priestoru.

V tom uvidel Tieň.

„Vieš mi povedať, v ktorej piči som?“

Tieň vyformoval mladučkú, dievčenskú tvár a usmial sa: „V mojej.“

Cadus s prekvapením mykol hlavou.

„Teda v našej,“ pokračoval Tieň. „Je to,“ rozpažil, „rozmer? Asi. Medzi svetmi. Neviem, ako ti to inak opísať. Je to nikde. A zároveň niekde. Zrodil som sa tu aj so svojimi bratmi a bol tu, až kým si ma ty neprivolal.“

„Prečo som tu?“

„Lebo si pár sekúnd pred smrťou.“

Jeho slová na Cadusa dopadli váhou tisícich svetov. Smrť. Po tak dlhej dobe.

Nakoniec iba mykol plecami. „A?“

„A? A?!“ zvrieskol Tieň a zem, akoby sa zachvela. Mal tu evidentne oveľa väčšiu moc. „Ak skapeš ty, ty splesnivený ejakulát, tak skončím aj ja. Rozplyniem sa ako vlhký prd. Naviazal si si ma na svoju dušu, aby si bol nesmrteľný, tak sa tu nehraj na nejakú melancholickú trosku unavenú životom. Ciciaš ľudí, zabíjaš jedného po druhom, aby si žil, a teraz mi tu bliakaš nejaké A?“

Cadus posmešne pritakával. „Fajn. Čo mám robiť? Moje staré zaklínadlá už skoro nefungujú a na tie, čo fungujú a dokázali by ma zachrániť, treba viac éteru, ako mám.“

„Áno. A preto som ťa priviedol sem,“ hlavou mykol k červenosivej rieke. „Skoč!“

Cadus skrivil pery a znechutene vyceril zuby. „Smrdí to ako,“ hľadal slová, „masový hrob. Tisíce rozkladajúcich sa mŕtvol. Hnilé mäso, hnis a…“ Zamračil sa a čuchol. „Krv?“

Tieň sa znovu usmial. „Krv praotca mnohého.“

„Krv prakoho, čoho?“

Jeho večný spoločník pohodil rukami. „Ja neviem, ako to inak nazvať, Cadus, uvedom si, že toto,“ zagestikuloval okolo seba, „nemá ľudské mená. Ale krv je to najbližšie k tomu, z čoho tieto rieky sú. Esencia. Energia. Život, povedzme, vytekajúci z tiel praotca, ktorý bol raz jedným a teraz je mnohým.“

Cadus sa zahľadel do prázdna, akoby mu niečo svitlo. Zdvihol prst. „To, čo som videl… To bol Strom bolesti. V Krvavých zväzkoch o ňom písali El-Aitan ako o zdroji sily pre Stroj. Alebo katalyzátor...“

Tieň sa zatriasol.

Cadus si to všimol. „Ale čo,“ usmial sa, „ty máš strach?“

Tieň mlčal.

„Ty nemáš šajnu, čo to bolo, že? O čom hovorím?“ Cadus sa jemne zasmial. „Jasné. Odkiaľ by si to vedel, že?“ Prižmúril oči. „Vyzeráš akýsi živší.“

„Som doma.“

„Nie nie si. Si stále naviazaný na mňa a sem si ma dostal iba… čiastočne. Čiže aj ty si tu iba čiastočne. Silu ti dodal ten artefakt.“ Zhlboka sa nadýchol a striaslo ho. „Moria horiaca. Moria krvavá, to bolo semeno Stromu bolesti.“

Cadus mal pocit, akoby sa zviezol k zemi, ako keby ho šok donútil sadnúť si. Stále však stál.

„Čo je Strom bolesti?“ prehovoril nakoniec Tieň. V jeho hlase znel strach.

Cadus s úsmevom pokrútil hlavou. „Zlá, starobylá vec,“ pomydlil si ruky. „Mocná vec.“ Nevedel, či to bolo týmto miestom alebo tým, že si uvedomil, aká moc sa mu dostala do rúk, možno oboje, ale jeho panický strach, ktorý cítil po tom, ako sa v prebral z vidiny, bol preč.

Prstom ukázal na rieku krvi a hnisu. „O praotcovi zväzky nič nepíšu. Píšu však o vojnách bohov a o ich krvi.“ Lúskal prstami. „Stroj mal niečo s ich krvou. Alebo s bohmi samými? Alebo ich telami? Kurva, ja si to už nepamätám.“ Pohľad mu strelil na Tieň. „Prečo tam mám skákať?“

„Je to krv. Esencia. Podobná ako tá, ktorou kúzliš. Silnejšia však. Nebezpečnejšia. Ak nevieš, čo robíš, môže ťa zničiť.“

„A ty vieš, čo robíš?“

„Ja som z nej.“

„Tak prečo, prečo sa zahadzuješ so mnou, keď je tu taká moc, prečo si sa sem nevrátil predtým, prečo si sa odo mňa neodtrhol?“

Tieň mlčal.

„Lebo si nemohol,“ odpovedal Cadus zaňho. „Si tu prvýkrát, odkedy si môj. To semeno ti dodalo energiu a ty si sa prvýkrát dokázal vrátiť sem.“

Tieň stále mlčal.

„Prečo ma ale stále chceš zachrániť? Prečo sa neodtrhneš?“

„A opustiť starého priateľa?“

Cadus sa rozrehotal. „Ty nevieš ako. Si obyčajný nímand. Nevieš kúzliť, si nikto, nula, pojebaný výplod nejakého spiaceho boha, čo ovláda zopár trikov.“

Zem sa začala chvieť a vzduchom sa začal ozývať hrmot.

Cadus zdvihol ruky: „Silných, mocných trikov. Prepáč.“

Tieň sa upokojil.

„Zato ja,“ zvrtol Cadus dlane k sebe, „ja som mág. Manipulujem, učím sa, skúmam. A vymýšľam nové a nové kúzla.“

„Až na to, že bezo mňa by si sa sem nikdy nedostal.“

Cadus zamyslene pritakával. „Preto El-Aitan stvorili stroj. Sami sa k týmto… riekam nevedeli dostať.“ Cadus nadšene pricupital k Tieňu. „Uvedomuješ si, čo by sme spolu boli schopní dokázať?“

Tieň sa smutno usmial. „Nevieš, s čím sa zahrávaš.“

„Hmm. Máš pravdu, určite nie som prvý, kto sa pokúsil na seba jedného z vás naviazať. El-Aitan vyrobili Stroj, aby sa dostali..., nie, aby sa naučili katalyzovať rieky. Využiť ich plný potenciál a…“ prstom ukázal na Tieň, „ako si povedal, nebyť zničení. Čo sa stane, ak do toho skočím?“

„Pohltí ťa to a začneš sa strácať.“

„A čo potom?“

„Potom ti pomôžem nájsť sa. A napiť sa.“

„Napiť sa?“

Tieň mykol plecami. „Pohltiť, nabiť, absorbovať.“

Cadus prikývol. „Dobre,“ nadýchol sa a rázne vydýchol. „Takže skočiť?“

„Skočiť.“

Cadus skočil.

***

Schúlený mág na poli sa zvrtol v kŕči a začal kričať, keď ho zachvátili žiarivo modré plamene. Reval, zavýjal a triasol sa.

Nad ním stáli tri temné postavy. V rannom svetle sa od ich mechanických tvárí odrážalo svetlo. Pískali a cvakali si medzi sebou. Dohadovali sa, čo spraviť. Na zemi ležalo zvláštne vajíčko. Cisár im ho opísal celkom presne.

Jeden z nich sa práve chystal zohnúť a zdvihnúť ho, keď plameň pohlcujúci mága zhasol a mág, na ktorého pokožke po plameňoch nezostala ani jazva, sa prebral.

Cadus žmurkal na troch členov cisárovej tajnej služby, akoby ho práve prekvapili v na latríne.

„No dopiče,“ zahrešil.

Jeho srdce však zostávalo zvláštne pokojné. V prstoch cítil mravčenie. Pocit, ktorý necítil už minimálne storočie. Nebol žiadny poloboh, určite ním netiekla moc Stroja, z rieky si iba srkol. Čokoľvek viac a… vlastne nevedel, čo by sa stalo. Určite niečo zlé. Cítil však, že ním tá trocha prúdi. Cítil pach zrazenej krvi, ktorá sa lepila po zemi a na plášť mŕtveho zlodeja.

Potmehúdsky sa usmial a zašeptal: „Ykmub akcivrk.“

***

Inkvizítor az Harib práve dozberal éter z krvi posledného obyvateľa Udgaru, keď zacítil ďalší, tentokrát omnoho jemnejší záblesk. O pár sekúnd neskôr zaznel z toho istého miesta výbuch.

Inkvizítor si pohladil zjazvenú tvár. Maskovacie kúzlo malo svoje limity, hlavne v opravovaní čŕt zranenej tváre.

Stopár si vymenil masku naspäť na starca a vybral sa smerom k výbuchu.

Nasledujúce časti:

YaYa - Prekliati bohovia – III. Jeden, ktorý je mnohým (7,83)

B.T. Niromwell - Prekliati bohovia – IV. Machinostra (7,83)

Slav Orim - Prekliati bohovia – V. Cisár nie je nahý (7,00)

Marek Páperíčko Brenišin - Prekliati bohovia - VI. Kto seje vietor, žne búrku (7,67)


kAnYs
ITčkár. Fanúšik vedy a vedeckej fantastiky.

Diskusia

jurinko
Kanys, hura! :-)
Preco nepises viac a castejsie? Ak by si sa zlepsoval, tak by si bol super. Takto je to hrozne nekonzistentne. Su tam vynikajuce momenty, dokonale umiestnene a kreativne nadavky, a vzapati kostrbatost, chybajuce ciarky, cechizmy, prechodniky a zrazu sa vobec nehodiace nadavanie. Celkovo je to na urovni lahkeho nadpriemeru, paci sa mi, ze si nekosatil nove zaciatky, ale staval na existujucom a snazil sa pribeh posuvat dopredu. Ak by si sa viac snazil, zvysil vyskyt tych vynikajucich momentov, a zapracoval na tych podpriemernych pasazach, tak by si bol podla mna jeden z najlepsich autorov na slovenskej SF/F scene, urcite by si sa vedel velmi rychlo dostat na uroven napr. Jana Isu, a potom ist dalej. Drzim palce :-)
Dal som 5.
15.03.2019

cyberstorm
Mne sa kanysov styl velmi paci. Niektore veci nacrtnute v predchadzajucej casti skvelo pochopil a rozvinul. Som velmi zvedavy kam to vsetko povedie :)
15.03.2019

Tamara
Ňom, ňom, mľask. Tvoj štýl sa tak ľahko číta. Nie je vôbec rušivý. Úplne je pritom jedno o čom to vlastne bolo a na čo to nadväzovalo :) Presne mi sadol :) Máam rada tvoje opisy situácií, to ako sa na opisovanú scénu pozeráš. Občas mi to pripomína komix alebo mangu. :)
25.03.2019

Kei
Čítalo sa mi to o čosi lepšie než prvá časť, no stále je tam hromada postáv a názvov, v ktorých sa strácam. Hlavne tie "Niekto az niečo" - to sa strašne zle pamätá. Aj keď za to autor asi nemôže :) Obdivujem, že dokázal naviazať na až príliš rozvetvený úvod.
Som vďačná za Cadusovu líniu - tam aspon viem naisto o čo ide a kto je kto :D A plus bod za vtipné pasáže.
28.04.2019

Marek Páperíčko Brenišin
Kanys, ty mäsiar! :-D Ale vážne, prvá scéna bola nechutná, ale dobre napísaná. Podobne ľahko sa čítal aj zvyšok poviedky, Cadusova línia vyznela veľmi zaujímavo. A páči sa mi, ako si sa vysporiadal s mechnanickými pavúčikmi.
Občas ale krívalo tempo, opäť je to ale niečo, čo betaríd vychytá. Bavil som sa, za 8 :-)
12.07.2019

Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.

Ďalšie články / poviedky v téme

Astarion, hlavné mesto Assarskej ríše, je na pokraji kolapsu. V jeho strede rastie Strom bolesti, magicko-mechanický artefakt obrovských rozmerov, ktorý rozosieva smrť všade navôkol, zatiaľ čo pred bránami stojí armáda povstalcov. Začítajte sa do siedmeho dielu Prekliatych bohov, nášho románu na pokračovanie!

Az Lima vedie armádu proti inkvizícii, Cadus si zvyká na existenciu bez tela, cisárovná sa trasie o svoju moc a Otec sa prebúdza... Prečítajte si novú kapitolu románu na pokračovanie.

Už piaty diel Prekliatych bohov! Ako dopadne Cisárovná, Cadus, vrchný inkvizítor az Grúl, maršál az Lyss, efirimský Stopár a ďalší hrdinovia hrajúci nebezpečnú šachovú partiu o moc, svoje životy a osud celého sveta?

Vzducholoď Víťazstvo sa blíži k Astarionu s drahocenným nákladom, Ilia si zvyká na život vo vyhnanstve a Cadusa opäť chytá smäd. Ďalšia časť Prekliatych bohov.

Ilia je na úteku, ku Cadusovi sa blíži mocný nepriateľ, inkvizítor Az Grúl kuje pikle. A viete vy vôbec, kto Ríši skutočne vládne? Do sveta nášho románu na pokračovanie by sa nikto s piatimi litrami dobrej krvi v tele na dovolenku dobrovoľne nevybral. Vy tam však môžete nahliadnuť bez akýchkoľvek obáv z fyzickej a iba minimálnych z duševnej ujmy. Nech sa páči, tretí diel!

Druhá časť románu na pokračovanie Prekliati bohovia.

Mali sme tu Vesmírnych tulákov, teraz prišiel čas pre Prekliatych bohov! Prvá časť nového fantastického projektu z dielne scifi.sk, fantasy román na pokračovanie! Každý mesiac nová kapitola, každý mesiac iný autor. Autorom prvej kapitoly je František "cyberstorm" Gago.