Letky, perie, páperie

Letka je, našťastie, viacvýznamové slovo. Poviedka na počkanie.

Je tma. A zima.

Žena sa chúli na lavičke pod jediným kabátom. Nevyzerá ako bezdomovkyňa, ale len preto že sa ňou stala len pred troma hodinami. Keď sa opäť pohádali a ona vybehla von, s modrinou pod okom a strachom o život v srdci, bez peňazí, bez mobilu, bez vecí.

Za životné chyby sa trestá. Všetci jej hovorili, že to nie je chlap pre ňu. Matka, brat, kamarátky. No aj tak, a možno práve preto, sa zaťala a presťahovala sa za ním do cudzieho mesta.

Len vydržať. Ráno niečo vymyslí, len musí vydržať. Ale je taká zima. Taká zima.

V kríkoch čosi zašuchoce.

Okamžite je na nohách. Už z troch miest ju vyhnali. Je koniec novembra, teplé miestečka už majú rozdelené tí, čo nemajú kde spať žiadnu noc, nielen tú jednu. Kým mohla, kráčala, snažila sa udržať v pohybe. Ale to sa donekonečna nedá.

Teraz k nej ale nemieri ďalšia postava zababušená do všetkého oblečenia, čo vlastní, s nákupným vozíkom. Namiesto toho sa z kríkov vystrčí hlava zakončená ohnutým zobákom.

Akýsi obrovský vták, siaha jej asi po kolená, ale nie je to páv. Možno moriak, ale kde by sa tu uprostred mesta vzal.

Vo svetle pouličnej lampy vyzerá sivo, zúbožene. Uprene sa na ňu díva. Podíde bližšie. Prevráti hlavu na jeden bok a na druhý. Zakotkodáka.

„Nič nemám,“ zašepká. Vták na ňu smutne pozrie.

Žena natiahne ruku, hoci vie, že by nemala, že opustené zviera v meste môže prenášať kadejaké choroby.

Nechá sa pohladiť. Dokonca nešikovne vyletí na lavičku a pritúli sa k nej.

Ani nevie, z akého popudu, ale pritiahne si ho oboma rukami k sebe. Celý sa trasie od zimy, pazúry jej zatína do džínsov, ale pod jej rukami sa upokojí, uvoľní zovretie.

Tak spolu sedia. Hodinu. Dve.

Teplomer klesá pod nulu.

Žena sa sama trasie, no zviera nepúšťa. Asi zaspala, ak sa to v tej zime vôbec dalo, alebo zamŕza a má halucinácie, pretože sa jej zdá, že perie jej nového priateľa začalo mierne načerveno svetielkovať.

Už sa ani necíti tak zmrznuto, ale neupokojuje ju to, niekde počula, že pri smrti na umrznutie sa cítite pekne teplo.

Zohrieva sa a zohrieva, teplo jej prúdi od srdca a prstov, v ktorých zviera domnelého moriaka. Už je tak horúco, že to nevydrží, musí ho pustiť, odsunúť sa od neho.

Už nie je šedý, ani smutný, ale jasnočervený. Žiara a teplo z neho sálajú doďaleka.

Z hrdla mu vyjde najprv jemné pípnutie a potom sa dá do spevu. Tak ako svetlo, čo z neho vychádza, rozjasňuje svet, jeho hlas rozjasňuje dušu. Už sa necíti taká sama, opustená, pocit viny, hanby sa rozplýva v jemných zvukoch vychádzajúcich z jeho hrdla.

Vtedy sa pieseň skončí a vták vzbĺkne. Horí jasným ohňom, v očiach mu vidieť bolesť, no nevydá ani hláska.

Žena si vyzlečie kabát, chce ho naňho hodiť, zahasiť. Zároveň ju ďobne ostrý zobák a ruku jej popáli oheň.

T

ak naňho len pozerá, prihovára sa mu, a srdce ju bolí, lebo akosi vie, že by mohol zhorieť naraz, v jedinej sekunde. No namiesto toho oheň krotí, horí pomaly, aby vydával teplo čo najdlhšie. Pre ňu.

Keď sa objavia prvé lúče svitania, ostane z neho už len kôpka popola a jedno ohorené červené pero. „Letka,“ napadne jej, ani nevie prečo. To slovo naposledy počula na strednej na biológii. Letka, perie, páperie. Strčí si ho do vrecka.

A popol so slzami v očiach zhrnie do šatky, aby ho nerozfúkal vietor, a skryje do kríkov.

Možno to bol fénix. Možno sa z popola znovuzrodí.

Siahne do vrecka, aby pohladila pero, no už tam nie je. Namiesto neho jej tam štrkocú mince, dvanásť eur tridsať. Zvláštne. Presne toľko stojí lístok na vlak domov. Znamenie?

Možno aj ona je fénix. Včera jej zhorel celý svet. Ale dnes...


YaYa
Má rovnako rada bosorky na metlách aj vesmírne lode. Pre scifi.sk najmä recenzuje knižky a dohliada na pravopis a gramatiku.

Diskusia

B.T. Niromwell
Dnešné poviedkysú taká temnota, aj keď na konci tejto je svetielko nádeje. Pripomína mi to dievčatko so zápalkami, má to dobrú atmosféru. A aj pri tejto poviedke som zvedavá, odkiaľ bol vtáčik? Povstane znova z páperíčka? Záver tomu dal peknú bodku.
25.11.2018

Marek Papcun
Pekne napisane asi nie je co kritizovat. Mam akurat dotaz. Bol som upozorneny na striedanie casov respektive drzat sa jedneho, no tu vidim ze sa tie casy taktiez nejako striedaju. Viete mi niekto dat vysvetleniw? Trochu som z toho zmateny.
26.11.2018

Gullath
Veľmi pekné, premyslené, cítiť z toho emócie.
26.11.2018

Zdeno Jašek
Pekné. Hoci mám radšej akčné než pekné, tento príbeh sa mi páčil.
27.11.2018

Milan "Miňo" Tichý
Pekne napísané, ako je už zvykom. Dobrý nápad akurát trochu viac otáznikov ostalo visieť nad príbehom...ale niečo si už domyslím, takže to až tak nevadí.
27.11.2018

Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.