Profesor

Volám sa S. Verím v karmu. Predstavujem si, že je lepkavá, predstavujem si ju čiernu ako smolu. Nikto o nej nevraví, keď sa mu prihodí niečo pozitívne. Škodoradostná mrcha sa nalepí a odráža nájdenú pravdu. Skúma a následne verne a obrátene mení tvar, ako zrkadlo. Tá moja je mačka. Taká normálna, čo sa potuluje po uliciach, oblizuje sa, spí, zabíja pre zábavu, je zabitá… Prečo vlastne? Moja spí. Spí?

Život sa mi scvrkol do nepochopenej alegórie, do chvíle, keď som ju zavrel, jej mačku, do škatule a vystavil žiareniu. Ani mŕtva ani živá. V podstate to nebolo o tom umraučanom stvorení. Bolo to.

Ľudia ma nenazývajú tyranom. Bez viny niet odpustenia a ja si neviem... Tak sedávam v tom zavšivavenom podniku zlomený dvojitu stratou, ktorú nedokážem prijať. Obe sú pochované bez toho, že by som ich truhly otváral. Čo ak žijú. Jedná aj druhá pod čiernou aj ja pod jej ťarchou.

Kolegovia ma pristavujú, gratulujú. Vraj dobrý vtip. Dvojstavovosť vecí, ľudí, sveta. Sú rovnako mŕtvi vo svojich škatuliach, sú škatuľami, ktoré v sebe uzatvárajú teoretický život. Do otvorenia. Žiaden vtip, obeť.

Sedím, kráčam, hľadím na nich. Neschopný. Inak sa nedá. Sú, sme, všade. Neschopní! Ukončím konštatovanie.

Vypotácam sa na ulicu. Proferos S. šepkajú si dvaja. Gánim, čosi zamrmlem a vypľujem guču. Ukryla sa v rozostupe medzi plynovými lampami. Možno sa, ako slimák, odplazila, je živá, alebo len klesla do trávy. Naplnená mikrobiologickým životom, opájajúcim sa alkoholom, kvasí… Musí, musia… Uvedomujem si a kráčam nocou o čosi ráznejšie, fučím, zdolávam kopec nepokojný, vzrušený. Je! Správne, nemôže byť inak. Nedá sa zastaviť… Život sa nedá… Ak nie ona, tak nikto. MUSÍ. Takmer bežím. Potkýnam sa, smejem zodretým dlaniam, kolenám. Utieram si slinu vynútenú smiechom. Slzu.

Brána zaškrípe. Neunúvam sa ju zavrieť, neodídem, naráža o betón, zahučí ako zvon, upozorňuje na príchod, čosi uteká v tme. Možno mačka. Ale tá je nepodstatná, ony sa stále, z toho nejako…

Moja drahá, to Tebe musím pomôcť, teba musím vrátiť do života. Odomykám dvere rodinnej krypty, s krikom odvalím poklop hmatám, dotýkam sa... Určite nie mŕtvej. Hladím kosti, bozkávam nekončiaci úsmev, staré látky, šum stromov, lístia, presušených šiat, lomcovanie, vzdychy. Do poslednej kvapky, kým slzy nevyschnú, objímam ožiarené zbytky. Moju prvú.

Potvrdená téza, alebo potvrdený tézou. Všetko je jedno. Nejako to už bude, kým sú mačky nesmrteľné, bude sa karma čierna a lepkavá držať môjho plášťa a ja pri každej ďalšej neotvorenej, nachvíľu objavím život, budem myslieť na prvú, ktorá je ako ja, večná, dvojstavová.