Vesmírni tuláci - VI. Príčina a dôsledok

Na Tretej vládne chaos. Ilum zbavil jej obyvateľov telepatických schopností, v jej orbite medzi sebou súperia transhumánni potomkovia ľudí s mimozemšťanmi, Jacob objavil kópiu Jewel Jonesovej a Gmork sa práve kŕmi.

Čo sa udialo doposiaľ:

Posádka zemskej lode Crusader stroskotá pri svojom prvotnom prelete červou dierou na neznámej planéte zvanou Tretia, z ktorej sa vykľuje Zem, no v alternatívnej realite. Jej domorodé telepaticky nadané obyvateľstvo žijúce v kmeňových spoločenstvách ohrozuje Gmork - netvor, ktorý je predĺženou rukou (alebo skôr žalúdkom) Iluma, planetárneho parazita. Ten sa po poslednom boji s rasami v tejto Galaxii pred mnohými rokmi stiahol tajne do mimopriestoru, kde teraz prostredníctvom Gmorka naberá sily, aby sa opätovne mohol vrátiť do reality. Keď rasy spolčené do Hviezdnej jednoty ale zistia, že na Tretej sa vyskytuje jeho časť (Gmork), rozhodnú sa v hlasovaní napriek hrozbám veľvyslankyne Ľudského roja na planétu zaútočiť a tak odstrániť všetok parazitov vplyv. Tá ale vyvolá svojim zamietaným postojom medziplanetárny konflikt na orbite planéty. Ilum medzitým zbavil pôvodné obyvateľstvo Tretej telepatických schopností a Jacob, ktorý išiel na pomoc Arthurovi, sa ocitol v spoločnosti postavy, ktorá vyzerá ako Jewel Jonesová.

Vesmírni tuláci - Background Disclaimer

Ten, kto spieva najkrajšie, keď zelenajú púčiky vedel, že tento deň príde. Vedel, že raz aj jeho krv potečie a z nej sa nasýti Beštia, ktorá vylieza zo štrbiny. Jeho rod sa stále vedel vyrovnať s bôľmi osudu. Či to už boli Farby, ktoré zmenia tvoju kôru a následne ťa rozožerú zvnútra, rôzne bytosti, ktoré na Spievajúcich kráčajúcich poľovali alebo čisto-číra nehostinnosť prostredia a krajiny po Veľkej spúšti, ktorá nepoznala letokruhy alebo roztopaš počasia.

Ten, kto spieva najkrajšie, keď sa zelenajú púčiky ale v žiadnom zo spevov svojho rodu nepočul o pohrome, ktorá sa na neho valila teraz. Nebo šalelo v ozrutnom boji kakofonických hlasov. Piskot zábleskov a sila hromobití ho zrážali k zemi. Najradšej by sa bol zakorenil, nechal svoju kožu stvrdnúť na kameň, schúlil svoje ja do posledných končekov jeho koreňov hlboko pod zem, aby sa obránil proti tomuto Pazvuku mätúcemu jeho myseľ. No to nebolo možné. Namiesto toho vnímal až s odpornou ostrosťou, ako hlasy ostatných Spievajúcich kráčajúcich zhasínajú, pretože ich telá boli lámané na triesky nebývalou mocou.

Beštia, ktorá vylieza zo štrbiny – a nie jedna, ale tisíce – sa ako cunami prevalila cez jeho zbor, roztrhla ich hrdlá, zlomila ich rohy, podupala ich korene. Metrovými zubami pretínala ich kmene a následne chrchľavým zvukom dávila ich miazgu. Krv. Život.

Ten, ktorý spieva najkrajšie, keď zelenajú púčiky vedel, že tento deň príde. A že tento deň je pre neho dnes. Vedel, že niet záchrany, že toto je moment, po ktorom už nezazneje žiadna z jeho piesní. Preto namiesto toho, aby sa prichádzajúcemu netvoru skryl alebo utiekol, postavil sa hrdo, ako mu to úzkosť v kapilárach jeho tela dovolila, vztýčil svoje konáre k temnej oblohe, tej klenbe obopínajúcej jeho svet, a rozvinul svoje listy... aby tieto následne šušťavým šepotom zaspievali svoju pieseň.

Poslednú pieseň o hrejivom pocite, keď čerpá silu zeme zo svojich koreňov.

Skok. Bod. Tresk.

Poslednú pieseň o strachu maličkých stvorení, ktoré sa ukrývajú v jeho korune počas búrok.

Chmat. Vibrovanie.

Poslednú pieseň o cykle života, ktorý napriek všetkým nástrahám nikdy nekončí.

Chrup.

* * *

„Bodaj Parom do toho...“ zahromžil sklamane Jozef.

Ako na zavolanie sa dielňou, ktorú provizórne zariadil spolu s ostatnými počas posledných dní, roznieslo echo vzdialených dunení bojov nad planétou. Tento zvuk v ňom vyvolal pocit nevôle. Zavrel oči, aby mu unikol, no v temnote sa mu zjavil duch, ktorý v ňom vzbudil ešte väčšie sklamanie. Soňa. Napriek tomu, čo sa dialo okolo neho, sa na neho usmievala. Spomienka z nedeľných raňajok týždeň pred odletom...

Pretrel si trasúcimi prstami oči. Keď svoj zrak upriamil opätovne na stôl pred sebou, vrátil ho Monikin mŕtvolný pohľad späť do reality.

„Toto sa celé neskončí dobre,“ zahundral si popod nos a po chvíľke rozmýšľania, či je to predsa len ten najšťastnejší nápad, ťukol nechtom do niekoľkých vizuálnych tlačidiel na ovládacom displeji.

Monikine oči zaostrili.

„Zase ste ma vypli,“ ozvalo sa sucho z reproduktorov.

„Nemali sme na výber.“

„Mali. Veď ste sa aj rozhodli.“ Po krátkej pauze, ktorá asi mala zvýrazniť túto výčitku, dodala: „Kde sú ostatní?“

„Ostali sme len my dvaja. Teda, aspoň neviem, čo je s ostatnými, bol by som rád, ak by si sa spojila opätovne s Arthurom, aby sme sa-“

„Nedá sa.“

„Čo tým myslíš?“

„Mentálna sféra nie je aktívna.“

„Ako môže byť telepatická sieť neaktívna? Veď to nie je... alebo je?“ Technik zaostril do diaľky pred seba, keď jeho myseľ začala analyzovať tento prekvapivý fakt.

„Neviem, aký pôvod má táto sféra, no ak sa tvoj úsudok poberá k zisteniu, že mentálna sféra na tejto planéte je čiastočne technologického pôvodu, tak jej výpadok by mohol byť vysvetliteľný výpadkom nejakého zariadenia, ktoré ju zabezpečuje alebo aspoň umožňuje jej používanie. Je totiž viac ako nepravdepodobné, že by v posledných hodinách došlo k tak závažným zmenám v biofonde planéty v tak širokom rozsahu.“

„To by ale znamenalo, že Arthur a tí ostatní domorodci sú úplne odrezaní jeden od druhého...“

„Pravdepodobne to vyvolá nielen telesný ale aj kultúrny šok v jedincoch, ktorý ju častejšie využívali. Tak ľahko sa z neho nepozbierajú.“

„Tak chladnú ťa nepoznám,“ zvraštil čelo Jozef.

Nehybná Monikina tvár chvíľu hľadela do neurčita. Po chvíli bez akéhokoľvek mimického prejavu sa ale zdalo, že došla k záveru.

„Niet čo riešiť, situácia je aká je. Nebudem predstierať, že mi to vadí, hoci moje programovanie ma k tomu nabáda.“

„No, aspoň hovoríš na rovinu,“ vzdychol si Jozef a rozhliadol sa po provizórnej pracovni. Malú spoločenskú miestnosť stôl, na ktorom ležali zvyšky Moniky, výpĺňal skoro úplne. Stoličky boli po havárii natrepané spolu s ostatnými vecami, ktoré tvorili vybavenie miestnosti a neboli prichytené na mieste, na druhom konci. Otvorený bar, cez ktorý napájal Jozef svoje analytické prístroje, osvetľoval celý priestor chátravo neónovo studenou bielou farbou. Jozef opierajúc sa dlaňami o stôl zaťal svoje prsty do pästí.

„Myslím, že by sme mali možnosť ju opäť zapnúť,“ ozvala sa Monika.

Jozef na ňu neveriacky pozrel unavenými očami: „Tú mentálnu sféru?“

„Už od mojich prvých prenosoch v nej som zachytila jej štruktúru. Ak by sme ju mohli analyzovať, vedeli by sme eventuálne určiť jej zdroj a následne sa k nemu aj dostať. A ak náhoda dá, tak ho možno aj opätovne spojazdniť...“

„Takže potrebuješ prístup k analytickým a senzorickým kapacitám lode? Teda... toho, čo z nej zostalo. A len kvôli tomu, aby sme následne mohli samaritánne zachrániť jeden kmeň úbohých domorodcov? Prepáč, ale po tom, čo si nám urobila posledne, nemám chuť ti sprístupniť ani hriankovač.“

„Chápem, že si podráždený.“ Hlas ozývajúci sa z reproduktorov nenaznačoval čo i len štipku ľútosti, hoci by táto podľa Jozefa bola namieste. „Viem, že moja rola v tejto misii nebola práve naklonená k prežitiu posádky, ale určite pochopíš, že moje programovanie nedovoľuje vzoprieť sa pôvodným cieľom, ktoré mi boli zverené.“

Jozefove zuby zaškrípali.

„Nenič si sklovinu, nič tým nevyriešiš. Okrem toho, ak sa nám podarí spustiť opätovne tú telepatickú sieť, budeme mať možnosť sa skontaktovať nielen s Arthurom, ale možno aj so Zemou.“

Chvíľu bolo ticho, kým sa Jozef prichytil, ako na Moniku vyvaľuje oči.

„Ako... Našu Zem?“

„Presne tú. Ak sa nám podarí tú sieť prekonfigurovať tak, aby pri ďalšom otvorení mimopriestoru ladila s tou, s ktorou robí pokusy ESA, tak by sme ju mohli využiť na komunikáciu s domovom...“

Keď si Jozef uvedomil, že má práve v ústach chuť nedeľnej raňajšej kávy, tak len nasucho preglgol. Viac motivujúcich dôvodov počuť nemusel.

* * *

Jacobovi sa táto Alter-Jewel pozdávala. Určite to nebola tá ich Jewel z Crusadera. Veď ako by mohla, keď ju naposledy videl v ruinách ich havarovanej lode a niekoľko desiatok minút na to v nejakej prastarej kobke na tejto posratej planéte v inej realite. Táto Jewel akoby vypadla z nejakého akčného filmu – mala guráž, talent a tie len zosilnil výcvik, ktorého indície Jacob jasne videl v jej pohyboch, keď mu podávala naspäť jeho pištoľ.

„Myslím, že ju zatiaľ potrebovať nebudem,“ povedala. „Nebezpečenstvo nám na tomto mieste zatiaľ nehrozí.“

„Ale tí vojaci... Veď si do nich sama strieľala!“

„Áno, pretože si ma pobláznil. Boli to len hologramy, podobne ako toto mesto. Všetko na tomto mieste je len hra svetla a tieňov.“

„Ako to vieš?“ nechcel uveriť Jacob.

„Pretože som bola jedna z projektantov tohto miesta,“ vycerila v úsmeve Alter-Jewel na neho svoje televízne zuby a otočila sa na špičke, aby sa pobrala chodbou opäť ďalej na povrch planéty. Starobylý hábit, v ktorom ju Jacob našiel jej síce na sexappeale nepridával, ale pilotovi sa zdalo, že trochu viac vrtí bokmi.

„Ako si to mohla celé vytvoriť? Veď si doteraz ležala v nejakej kobke pol kilometra pod zemským povrchom.“ zakričal na vzďaľujúcu sa postavou a pridal do kroku, aby ju dobehol.

„V kobke ležalo toto tela, nie ja,“ zavolala cez plece. „Je jedno z mnohých, ktoré dlhodobo používam... a teraz sa hodí viac ako inokedy.“

„Takže ty nie si človek?“ Jacob zastal a vytasil pištol. „Kto alebo čo vlastne si zač? Prečo táto celá maškaráda a čo je tvojím poslaním?“

Ambasádorka pokojne zastala a otočila sa pomaly k černochovi.

„To by som tiež o tebe rada vedela. Ako to, že si na mojej planéte, pričom na ňu očividne nepatríš, hoci vyzeráš ako človek? Ako si sa sem dostal a čo tu chceš?“ zaborila doň ostrý pohľad, ktorý v sebe skrýval hrozbu. Jacobovi pri ňom prebehol mráz po chrbte.

„Ehm... ja som sa pýtal prvý,“ v rozpakoch zabľabotal a na znak uzmierenia pomaly zložil namierenú zbraň.

Jewel bola chvíľku ticho, no nakoniec uvolnila napätie vo svojom tele a pokojným hlasom rozhodla: „Dobre teda, ale v skratke a po ceste, pretože niet času nazvyš. Celá táto planéta to má spočítané, ak sa mi v priebehu nasledujúcej hodiny nepodarí zneškodniť anomáliu, ktorá ju ohrozuje.“

„Anomáliu?“ začudoval sa Jacob a vykročil za Alter-Jewel, keď sa táto pobrala ešte rýchlejšie vpred. „Myslíš toho vlka, čo nie je vlk ale nejaký plazmatický franforec kapitána Turboplazmu?“ vyhŕklo z neho predtým, než si uvedomil, čo za sprostosti tára. A to chcel pred ňou vyzerať seriózne.

Jewel otočila hlavou. „Áno, je to plazmatický jav... a môže vyzerať ako čokoľvek. Záleží len na tom, ako je naprogramovaný. On je našou prvou zastávkou. Na zozname mám ale aj jeho pôvodcu.“

Jacobovi sa rozšírili zreničky. „Nechcem ti protirečiť, lebo sa zdá, že sa tu vyznáš oveľa lepšie, ale ak som Joža pochopil správne, tak tá vec je v mimopriestore a pochybujem, že moje projektily si s ním poradia...“

„Ilum,“ zašepkala ambasádorka a vážnym pohľadom sa zadívala na Jacoba. „Skrýva sa v mimopriestore?“

„Zdá sa, že hej, pretože len kvôli nemu sme pri ceste mimopriestorom skončili na tejto zhnitej planéte v alternatívnej realite. Sorry za výraz.“

Alter-Jewel si zakúsila do spodnej pery. Jacob si uvedomil, že sa rozdiel od toho, ako ďaleko od seba boli vzdialené ich svety, nevedomé reakcie oboch Jewel boli až neskutočne podobné.

Po chvíľke stúpania nakoniec spoločne dosiahli vrchol chodby. Prechod vstupom zahaleným v džungľovom poraste im odkryl scenériu tmy a chaosu.

Nebo čiastočne viditeľné cez pralesný porast križovali záblesky bojov, ktoré dodávali celému podvečeru atmosféru napätia. Hrmenie smerom od údolia, v ktorom sa podľa posledných správ nachádzal Arthur, jeho záchranný modul a pasca, ktorú chcel nastražiť, znelo smrteľne a ničivo. Zem akoby stonala pod náporom bojov, ktoré sa na nej práve odohrávali.

Alter-Jewel vyzerala skleslo.

„Tak, ktorým smerom?“ Jacob nechcel, aby stratila svoje odhodlanie. Motivácia bola pre vojakov veľakrát jediným z motorov na prežitie.

Jewel sa na neho usmiala svojimi modrými očami.

„Tade,“ rozbehla sa pralesom tlmiacim zvuky vzdialených bojov smerom k iluzórnym štruktúram starovekého mesta nablízku.

* * *

Arthur prestal sledovať čas, pretože boj, ktorý zúril v jeho blízkosti, mu krivil zmysly, pocity aj úsudok. Mohlo prejsť pár minút, ale aj niekoľko hodín. Kailin od momentu, kedy sa s výkrikom zviezla na zem, prežívala niečo ako epileptický šok miešaný s krátkodobými výpadkami biologických funkcií. Čerstvá mláčka na sukni domorodky signalizovala, že zase stratila kontrolu nad sebou samou.

Arthurovi už došli slzy. Nevedel, či má skôr sledovať úbohý stav svojej priateľky, ktorej hlávku chlácholil vo svojom lone, ale zaoberať sa vyvražďovaním Roháčov temnou armádou Gmorkov. Lesný porast v údolí, v ktorom sa nachádzali aj tieto úbohé bytosti búrlivo šumel. Zdalo sa, že sa snažia ani nie tak ujsť, ako svojou trvácnosťou prekovať ničivú silu, ktorou na nich ten pravý Gmork so svojimi tieňmi zaútočil. Bolo ale jasné, kto má v tomto súboji prevahu.

Údel stromových bytostí sa zdal byť spečatený, keď odrazu Gmorkovia ako jeden prudko zastali. Všetci naraz otočili svojimi obrovitánskymi hlavami smerom na západ. Arthur nevedel zistiť, či vetria alebo ich niečo vyrušilo. Oči im žiarili v svetle bleskov a ich nenávistné zavrčanie bolo pre Arthura dostatočným dôvodom na to, aby sa schúlil nad Kailin a prikryl ju svojim vlastným telom. Následne začul už len dunenie pôdy, ako ponad neho prehrmela celá svorka Gmorkov letiacich k novému cieľu.

* * *

„Takže tento šuter zničí Gmorka?“

Jacob neveriaco zízal na akýsi obradný kameň pred ním, uložený v strede cyklických kruhov vyskladaných z dlažby vôkol neho. Ak by tu náhodou zablúdil, tipoval by na nejaké rituálne miesto, nie ale na také, na ktorom by bývalí domorodci svojim bohom obetovali trojmetrových vlkov.

„Nie, ale pomocou tohto zariadenia sa nám ho podarí premiestniť na miesto, na ktorom už nikomu neublíži. Toto je pasca, ktorá sklapne, ak sa k nej čo i len na chvíľu priblíži.“

Pilotovi sa to celé nezdalo, ale po tom, čo si vypočul príbeh ambasádorky, ktorá velila nejakým neviditeľným lodiam na orbite planéty a vedela skákať z jedného tela do druhého, začínal chápať, že rozumieť tomu nemusí, dôležitá je viera.

„Jedno ešte nesedí... Prečo vlastne vyzeráš úplne presne ako Jewel, s ktorou sme prišli na túto planétu spoločne. A toto nemôže byť jej vlastné telo, pretože pred tým, než sme sa stretli, som ju ešte videl stonať strachom v zbytkoch nášho rozbitého vesmírneho korábu. Teda, iba ak... ty si ju preniesla nejak do tej kobky a hodila do tej rakvy zatiaľ, čo som sa predieral tým lesom k údoliu?“

Ambasádorka skončila s kontrolou kameňa, na ktorom sa síce podľa Jacobovho úsudku od momentu, kedy došli na toto obradné miesto, nezmenilo ani zrnko prachu, a vyzerala spokojne.

„Prosím?“ konečne sa zameriala na Jacobove blábolenie. „Nie, toto telo nie je tá Jewel, ktorú poznáš ty, no zdá sa, že jej príchod na Zem v tejto realite vysvetľuje, prečo je to jej telo, ktoré používam.“ Ambasádorka si sadla na jeden z kameňov obďaleč. Hologram starobylého mesta okolo nich vytváral príjemnú pokojnú atmosféru, zdalo sa, že aj boje na nebi ustali.

„Telo, ktoré používam, je telo Matky domorodých kmeňov žijúcich na tomto kontinente. Presnejšie – bola ňou pred dávnymi storočiami. Tá ktorá spadla z oblakov, ich naučila základy bytia, reči, písma. Tí z nás, ktorí počas Prerodu pradávno opustili svoje hmotné telá a odišli mimo kolísku našich predkov, sme o Zem nemali záujem. Jej gravitácia nám odporne pripomínala, akí obmedzení sme boli, keď sme k nej boli pripútaní. Teraz sme mali možnosť brázdiť vesmír bez zábran, žiť mimo hmotu a mimo Zem. Tú sme nechali tým, ktorí na nej chceli ostať. Nám bolo jasné, že jedného dňa medzi sebou opäť povedú krvavý konflikt, ktorý ich raz a navždy vyhladí z povrchu modrej planéty. A tak sa aj stalo. Keď sme počuli vo vesmíre ten výkrik smrti ľudstva, keď sa naši bratia a sestry vykynožili a svojimi zbraňami uvrhli planétu do dlhej zimy, vrátili sme sa. Bolo však neskoro. Zem ako planéta túto bitku vyhrala. Postupne sa prach v atmosfére opäť usadil, na nej povrchu znovu zavial svieži vietor a preživšie bytosti sa opäť vyliezli z dier, v ktorých sa skrývali. Medzi nimi aj ľudia. No stáročia v živorení a hladovení ich vrhli spätne na prah civilizácie. Neboli viac ako stratené duše prežívajúce biologický boj. Trvalo ďalších niekoľko tisícročí, kým sa Zem vrátila do svojej rovnováhy a ľudstvo sa pozviechalo, aby opäť utvorilo rodiny, kmene a následne... Následne sa objavila ona. Nevieme, akým spôsobom sa dostala na Zem, no jej výskyt tu a teraz naznačuje, že sa pravdepodobne jednalo o prestup z iného časopriestoru. Ľudstvo ju prijalo za svoju, stala sa učiteľkou, matkou, či dokonca polobohyňou. My sme do vývoja tohto ľudstva nechceli zasahovať, preto bola Zem aj vyhlásená ako rezervácia chránená medzihviezdnymi dohovormi.“

„Takže ak sa Jewel, ktorú poznám, už nachádza v správnej realite – tu s nami – tak ju čaká v budúcnosti presun v čase do minulosti tejto planéty?“ Jacob sa zviezol na kameň vedľa ambasádorky.

„Toto nech jej radšej nikto nepovie, lebo to neprežije,“ zahundral pre seba. Bolo ťažké uveriť, že novinárka, ktorú poznal, by sa mala stať ikonou skorého vývoja ľudstva na tejto planéte.

„Toto telo je klon. Po smrti Matky sme my, transhumánni, prevzali jej inšpirujúcu rolu, naďalej sme učili našich potomkov v jej podobe, pretože im bola najbližšia. Využili sme politickú moc, silu a reputáciu, ktorú mala medzi jednotlivými kmeňmi. Niekoľkokrát som sama počas minulých storočí zabránila krvavým konfliktom len preto, že som mala prístup k tomuto telu. Toto mesto sme následne vystavali na jej pamiatku. Bola to síce všetko len hra svetla a tieňov, hologramov a silových polí, no plnilo svoj účel ako pútnické miesto tak dlho, ako to bolo zapotreby.“

„Sakra. Takže Jewel... Ani si to neviem predstaviť.“

Jewel vedľa neho sa na neho len pozrela svojimi bystrými očkami, našpúlila pery do ironického úsmevu a pokrčila ramenami: „Už sa to vlastne stalo, zmier sa s tým.“

Otočila svoj pohľad k obradnému kameňu v strede priestranstva: „Teraz toto miesto ale využijeme inak. Dúfam, že Gmork nás tu nájde.“

Len ako dozneli jej slová, stalo sa presne to. Spoza najbližšej starodávnej budovy napravo od priestranstva sa vynorila silueta vlčieho dravca. Mdlé svetlo, ktoré vyžarovalo mesto, sa odrážalo v jej očiach. Na prekvapenie oboch sa ale strašidelné zavrčanie ozvalo aj zľava. Z tmy uličky sa vykrojil obrys ďalšieho obrovského vlka veľkosti malého domu. A za ním ďalších dvoch. Zvuky našľapujúcich tláp sa postupne začali ozývať zo všadiaľ. Ojedinelé vrčanie postupne zaplnilo celé okolie.

Jacob, ktorého taktické reflexy zareagovali už pri prvom zjavení, bol dávno na nohách a vytasenou pištoľou v rukách mieril raz z jedného obra na druhého.

„Do frasa, čo sa tu deje!“ zahromžil. „Prečo je ich tak kurevsky veľa? Veď mal byť len jeden!“

Ambasádorka stojaca vedľa, sa točila spolu s Jacobom, premeriavajúc si jednotlivých nepriateľov.

„Sú to hologramy, podobne ako časti tohto mesta.“

„Takže ten pravý tu ani nie je?“

„Je, ale skrýva sa.“

V tom momente jeden z obchádzajúcich Gmorkov znenazdajky vytrielil priamo na nich. Jacob automaticky vypálil niekoľko výstrelov. Projektily zasiahli vlkovo temné telo, no nemali na neho žiaden efekt.

„Sviňa!“ zakričal a zakryl si tvár rukami, keď videl, že skončí v blížiacej sa vlčej papuli rozšľahaný obrovskými zubiskami na krvavú dužinu.

Nič také sa však nestalo. Vlk akoby preletel cez neho, cez Jewel a cez obradné miesto, bez toho, aby sa mu alebo im niečo stalo.

Na jeho pleci spočinula ambasádorkina dlaň. „Ten pravý sa ešte ukáže. Toto bolo len zastrašenie.“

Jacob preglgol. Ako zastrašenie to veru fungovalo výborne. Obrátil sa k Jewel, aby zistil, ako je na tom ona, keď sa táto prudko otočila smerom k obradnému kameňu uprostred. Ten silno zazunel.

Z blízkej strechy s hrozivým vreskom na nich skočila čierna obluda. Letela akoby spomalene. Jacob jasne videl, ako sa svetlo mesta odráža od jej uhľovej srsti pripomínajúcej plasticko-metalické vlákna. Jej obrovské tesáky odhaľovali za nimi žiariace vnútro. Pocítil, ako ambasádorkina ruka spočinula na jeho kevlarovej ochrannej veste, keď sa ho snažila zatlačiť dozadu ku kraju miesta, na ktorom stáli. Videl, ako ohava, keď skokom vo vzduchu dorazila nad úroveň kameňa, vybuchla oslepujúcim bielim svetlom.

A vlka nebolo.

Kameň v tichu, ktoré nastalo, postupne dozunel.

Chvíľu trvalo, kým si Jacob uvedomil, že zmizli aj ostatné vlčie hologramy.

Obrátil sa k ambasádorke, ktorá napäto sledovala kameň v strede.

Po chvíli so spokojným úsmevom na tvári vyhlásila: „No, to by sme mali.“

„Je mŕtvy?“

„Nikdy živý nebol. Toto miesto nie je zbraň, ale teleport na iné miesta mimo slnečnej sústavy. Na miesta, kde máme prevahu, pretože ich kontroluje Ľudský roj. A kde naň už čaká. Pravdepodobne už teraz sa tá vec rozpadá v záblesku tisícich lúčových zbraní. Skončila doslova v pekle.“

Jacobom sa preliala vlna endorfínov. Na tvári mu zažiaril úsmev, schytil ambasádorku, objal ju a zatočil s ňou niekoľkokrát dookola. Tá sa po prvotnom prekvapení pridala k jeho hrdelnému nákazlivému smiechu.

* * *

Od momentu, kedy ambasádorka opustila rokovaciu sálu, si audítor želal, aby bol staviteľom, bádateľom,... hocičím iným, len nie audítorom. Jeho funkcia kontrolóra a udržiavateľa rovnováhy medzi kolektívmi Ľudských rojov ho práve vyťažovala ako nikdy predtým. Smerovalo na neho nespočetné množstvo pripomienok od členov ostatných rojov, z ktorých mnohé neobsahovali najvyberavejší slovník. Povedzme si to na rovinu, väčšina na neho tupo útočila a pripisovala mu zodpovednosť za neustriehnutie situácie. To, že sa pred chvíľou v blízkosti jeho časti roja objavila amorfná plazmatická zbraň, ktorá mala parazití pôvod a krátku životnosť, diplomatickému vyriešeniu situácie vôbec nepomáhala.

Od času Prerodu sa nestalo, aby sa jedna časť Ľudského roja odklonila od rozhodnutia kolektívu. Tento precedens si vyžadoval odstránenie možnosti, že sa tak stane opäť. Otvorená fragmentácia by síce znamenala len priznanie toho, čo vlastne bolo realitou už skoro tisíc rokov, no napriek tomu, zmena status quo so sebou mohla priniesť oveľa silnejšie otrasy do stavu Ľudského roja.

Jeho myseľ registrovala ďalšiu stovku správ. A ďalšiu. A...

„Stačilo,“ pomyslel si. Z archívu vyhrabal záznam z rokovania a sumár následných akcií ambasádorky a jej časti roja. Hlavný text správy bol mierený na všetkých zástupcov Ľudských rojov a vyzýval ich na Veľké stretnutie.

Na odpovede nečakal a hneď zadal príkaz na presun jeho mysle do tela čakajúceho na utajenej stanici vo vzdialenom kúte vesmíru. O chvíľu sa na tom istom mieste začnú prebúdzať ostatní a on na nich už bude čakať, aby ich privítal. Zástupcovia jednotlivých častí roja sa po niekoľkých storočiach opäť raz stretnú, aby ako jeden rozhodli. O to sa postará. Rovnováha musí byť zachovaná.

* * *

Ilum spracúval energiu prichádzajúcu z jeho žalúdka. Bolo jej dosť, viac ako obvykle. A chutila vynikajúco. Spolu s tými záhadnými malými vecičkami, ktoré si privlastnil a zmenil tak, aby čo najrýchlejšie premieňali prichádzajúcu energiu do štruktúr jeho polyrozmerného plazmatického tela, sa mu darilo reštaurovať svoju pôvodnú podobu ako nikdy doteraz. Už len málo chýba, aby sa stal opäť silný na prechod do reality, aby opäť brázdil šíre diaľavy galaxií a hľadal si potravu sám. Aby bol dostatočne silný odolať Lovcom. Už len málo chýba...

Prúd energie znenazdajky vyschol. Ilumova myseľ, obrovská a rozsiahla, distribuovaná po jeho tele, otočila svoju pozornosť k svojej časti na Tretej. A s prekvapením zistila, že jej zbraň neodpovedá.

Celá štruktúra bytosti sa otriasla hrôzou, zúfalstvom a hnevom zároveň.

Tu, mimo reálny svet, bez prísunu energie a matérie, nikdy nedosiahne stavu, ktorý by jej umožnil vrátiť sa späť medzi hviezdy! Bude síce umierať postupne, mimo čas a priestor svojej pôvodnej reality, ale nakoniec nebude môcť už udržať svoju štruktúru natoľko, aby bol sám sebou. Jeho koniec bude trvať dlho, ale bude neodvrátiteľný.

V takomto rozpoložení si Ilum ani nevšimol, ako do mimopriestoru vniklo niekoľko rakiet zo Zeme. Ich existenciu zaznamenal až v momente výbuchu, kedy sa mu telom preliala vlna obrovskej energie. Energie, ktorú vedel premeniť a spracovať. Jeho telo zareagovalo samo od seba, začalo štrukturovať energiu do plazmatických vzorcov šialenou rýchlosťou a reaktivovať predtým spiace časti jeho bytosti. Táto úroveň energie bola dostatočná nielen na regeneráciu, ale aj na vyživovanie transportných kapacít jeho ja a zároveň jej ostávalo ešte toľko, že jej prebytky uskladňoval do zásobníkov vo výhodných formulách. A bolo jej veru viac než dosť...

Ilum so roztiahol do svojej pôvodnej veľkosti vo všetkých rozmeroch, ktoré okupoval. Jeho telo vibrovalo odhodlaním a napätím. Preč bola hrôza. Preč bolo zúfalstvo. Hnev ale ostával a Ilum ho zamieril na jedno miesto.

OTVOR SA, zavelil.

* * *

Laco práve vystúpil nabalený z Crusadera, keď ho niečo prinútilo hlavu natočiť k oblohe.

Jacob a ambasádorka sa zastavili na okraji pralesa pred vstupom do údolia, v ktorom Jacob predpokladal Arthura, keď ich úkaz na nočnom nebi prinútil k nemu vzhliadnuť.

Arthur sa ľútostivo díval na pomaly ukľudňujúcu sa Kailin v jeho lone, keď v jej očiach uvidel záblesk farieb. Zavrátil hlavu dozadu a nemo zízal na to, čo sa dialo hore nad nimi.

Nad Treťou sa otvoril časopriestor, magnetické pole planéty sa vykrivilo, temnotu noci prebila plejáda farieb rozlievajúca sa po oblohe pripomínajúca polárnu žiaru. Divadlo neskutočných rozmerov v dúhových odtieňoch zalialo svojou intenzitou nebesá. Obrovské žiarivé vlny sa bili o nadvládu nad tmou ešte niekoľko chvíľ. A potom postupne chladli, strácali sa, až sa vytratili úplne.

Silikský ambasádor len s hrôzou sledoval, ako čísla a vzorce na monitoroch mostíka jeho lode a pravdepodobne polovice celej jeho flotily, ktorá sa nachádzala v blízkosti, prestávajú hrať normálnu hru. Ešte pred chvíľou bolo predsa všetko v poriadku! Mal dokonca pocit, že zbrane ľudského roja ambasádorky zvládajú v boji na orbite tej vodnatej ľudskej planéty s miernou prevahou.

„Okolo nás zachytávame emitovanie chronometrických častíc!“ ozvalo sa zozadu od nejakého dôstojníka.

„Niečo okolo nás vytvára temporálny vortex,“ zahlásil prekvapene veliteľ lode.

Ambasádor uprel svoj pohľad vpred: „Cestovanie časom. Do pieskovca!“

* * *

Novinárska zvedavosť zakorenená hlboko v Jewel Jonesovej od momentu, kedy si uvedomila, že bola práve unesená nejakými kryštalickými bytosťami, bojovala s neustále prítomným strachom o svoju budúcnosť. Toto nebolo v žiadnom prípravnom tréningu pre túto misiu. Za toto bude požadovať nie také prémie! A exkluzívne osobné práva na intercineskopické spracovanie jej príbehu tiež.

Reč divných bytostí, ktoré ju zatiaľ držali v akejsi ochrannej bunke, nemala šancu rozpoznať. Znelo to, akoby niekto o seba trel dve kremene. Škrípanie ich výmeny názorov, zhon a všetko navôkol sa ale prepadlo do úplného chaosu, keď sa vesmírna loď na moment akoby ocitla v nejakej bubline beztiaže a o sekundu na to začala nebezpečne vibrovať. Jewel sa v pude sebazáchovy schúlila v jednom z výklenkov jej väzenia. A následne stratila nárazom na niečo vedomie.

Prebrala sa až na ticho, ktoré ju obklopovalo. A chladivá tma. A krik nejakých divných vtákov? A nočná obloha nad ňou? Keď sa narovnala a pomaly si sadla, zistila, že okolo nej sa pomaly láme a rozkladá akási kryštalická schránka, ktorá ju doteraz obaľovala. Pri jej dotyku sa táto rozpadla úplne na prach a zanechala na tráve jemné trblietka. Vlastne nimi bola posiata celá planina, na ktorej pristála. V diaľke uzrela miestami väčšie kusy kryštálových úlomkov a pravdepodobne celých častí lode, ktorá čo? Stroskotala?

Druhé stroskotanie v jej živote. Teda, ak nepočíta rozvod s tým debilom ešte počas štúdií. Napriek tomu, že by asi mala cítiť nejaké napätie, bola úplne kľudná. Možno v tom už získava prax. Siahla do náprsného vrecka, aby nahmatala krabičku cigariet.

„Do frasa,“ povzdychla si, keď obišla naprázdno.

Postavila sa a s kyslým pohľadom sa rozhliadla navôkol. Vyzeralo to na Zem.

„Ale ktorú?“ skleslo prehlásila.

„No nič,“ uhladila si uniformu, upravila rozhádzané vlasy, pretrela si tvár. „Pre zdatnú novinárku s praxou v prežití sa všade nejaké uplatnenie nájde,“ rozhodne zahlásila do noci a urobila prvý krok vpred.


Alexander Schneider
Knižný a filmový recenzent, bývalý porotca súťaže Martinus Cena Fantázie, propagátor a predseda Združenia fanúšikov Babylonu 5 na Slovensku. Scifi, fantasy, horor: Herbert, Holdstock a Lumley.

Diskusia

Juraj Búry
ja som spokojný. Niečo sa uzavrelo, niečo nie, niečo sa otvorilo, každopádne to napreduje :)
01.07.2013

stopjak
Toto sa mi fakt mimoriadne páčilo. Bavil ma komorný dej okolo jednotlivých postáv, aj tie prechody k intergalaktickým či mimopriestorovým udalostiam. Ani pri tak krátkom rozsahu to vôbec nepôsobilo rušivo. Opis otvorenia časopriestoru som si prečítal niekoľkokrát, tak sa mi páčil :)
Cítiť vyzretý štýl a vidno, že autor vie, čo chce povedať a kam by sa mohol príbeh ďalej posunúť. Chvíľami som síce tápal v postavách, ako aj pri minulých častiach, ale to je daň za tie dlhé prestávky.
Vytkol by som len občasnú krkolomnú štylistiku, ale nič extra.
Napr... rozbehla sa pralesom tlmiacim zvuky vzdialených bojov smerom k iluzórnym štruktúram starovekého mesta nablízku.
alebo...Malú spoločenskú miestnosť stôl, na ktorom ležali zvyšky Moniky, výpĺňal skoro úplne.
A občas chýbajúce čiarky a jedno do očí bijúce spojenie "bielim svetlom" :)
02.07.2013

Alexander Schneider
Suhlasim s krkolomnou stylistikou. :) Ta veta s tym stolom je uplny fail. Dakujem za spaetnu vaezbu!
02.07.2013

William Cody
Výborné. Tu podobne ako u Ingrid oceňujem snahu o dovarenie guláša. Možno sa mýlim, (ako celok predchádzajúce časti nezanechávajú v pamäti výrazné odkazy), no autor tu neotvára a nepridáva žiadne ďalšie vetvy príbehu. Dáva možnosť ďalšiemu autorovi dať to dohromady, respektíve necháva postavy v stave, že sa dá s nimu pohrať a dokonca môžu zostať zapamäteteľné(čo doteraz fungovalo u mňa iba u Kalin). Na písomnom prejave vidno, že si autor dal záležať a znovu cítiť vypísanosť. Dialógy, opisy, držanie dejových línií, všetko na úrovni. Keby v celom celku-románe nebolo toľko vetiev, takýmto spôsobom by to bilo čitateľné:D. Cením si najmä vyššiu snahu autora držať sa línií príbehu (bohužiaľ už moc rozkošatenému)predchádzajú cich autorov. Egoizmus tu nevystúpil.
02.07.2013

mayo
vdaka, uz sa trocha lepsie orientujem v celej sage :) gramatika tiez super, vsimol som si len "dve kamene". a neviem ci "Do pieskovca" je geologicke obdobie alebo originalna nadavka :D takze tu mame uz aj potencial pre casove paradoxy. dufam ze to tej druhej Jewel nik neprezradi aby k nim nedoslo. este by sa nam cela saga rozvetvila na alternativne reality, ku ktorym bude treba kreslit diagramy :)
03.07.2013

draculin
Tak...tento diel sa mi pacil :) Ale naozaj si pockam do decembra a potom zhodnotim celu "seriu", pretoze takto v tom mam dost bordel. Nehovoriac o tom, ze sa mi nie vzdy chce citat vsetko od zaciatku, takze sa v tom mierne aj stracam. Ale mam pocit, ze po hrozostrasnom zaciatku sa to vazne zlepsuje ;)
05.07.2013

Culter
„Bodaj Parom do toho...“ zahromžil sklamane Jozef... Rozmýšľam, ako by tie slová zneli, keby ich písal KaNyS... :)
„V kobke ležalo toto tela,“ ešte že nie teľa :)
Ej veru mohol si opísať, ako Gmorka čakal roj. Ako desiatky laserových zariadení sledujú Gmorkovu dráhu. Ako sa vymrštil oproti tej najbližšej a tá mu dala zlomok sekundy, aby si myslel, že ju dostane... a potom spustili paľbu... pretože časť, ako Ilum pohltil energiu je výborná...
„Do pieskovca!!!“ Šaňóóó´jednotka s hviezdičkou. Skvelá nadávka. Áno, posun vpred, mne osobne chýba vesmírna bitka Siliksov ľuďmi, ale čo už... Draculin, to čítanie všetkého naraz je rozumné, ja som to dnes urobil.
07.07.2013

jurinko
Vyborne! (Len Romanovi by som az tak nedakoval ;-) ) Konecne sa opat tesim na dalsie casti. Sano, keby si viac pisal a mal dobreho editora, tak uz mas vydane aspon dve knihy, myslim si :-)
10.07.2013

Alexander Schneider
Vsetko v spravny cas... Vdaka za pochvalu, ale bud prosim ta aj kriticky, ak nieco najdes, rad sa poucim. Lebo, ak nebudete vy, tak ja sa o tyzden ozvem a poviem vam presne, co si o tom vlastnom texte myslim. ;)
10.07.2013

jurinko
Su tam nejake stylisticke chyby, hrubice, preklepy, opakovanie slov, zly slovosled, komplikovane spojenia a tak. Ale vzhladom na tvoje obvykle miesto pobytu je to myslim pomerne ospravedlnitelne, preto ani nerypem do teba ako do autora, ale skor do editora, ktory to mohol odstranit :-) Zas na druhej strane je pochopitelne, ze nieco v tom texte zostane, pretoze nikto nie je bez chyby (a tiez neviem, ako vyzeral povodny text ;-) ). Takze je to iba take lahucke rypkanie, to dielo je super (az na to otvorenie moznosti casovych paradoxov, ktorym si to podla mna dost stazil dalsim autorom :-) ). Ako diel ale super, uvidime, co z toho vykresu nasledovnici :-)
10.07.2013

Alexander Schneider
Jurinko: prosím, ukáž mi aspoň tie hrúbky, lebo tie by ma štvali, detto preklepy... :D Ostatné je viac menej opraviteľné, takéto chyby si ale neodpustím.
29.07.2013

jurinko
Ako si zelas: "na neznamej planete zvanEJ Tretia"; "aby sa prichadzajucemu netvorOVI"; "aj kulturny sok v jedincoch, ktorI"; "uz od mojich prvych prenosoV"; "v kobke lezalo toto telO"; "alter-jewel si zakUSla"; "mlacka na sukni domorodkyNE"; "chlacholil vo svojom lone, aleBO"; "trvacnostou prekoNat"; "konecne sa zamerala (nie zameriala)"; "na Jej povrchu"; "prezivsie bytosti opat vyliezli (nie opat sa vyliezli)"; "zem aj vyhlasena ZA rezervaciU, chranenU"; "zovsadial (nie zo vsadial)"; "mieril z jedneho obra na druheho (nie mieril raz z jedneho obra na druheho)"; "oslepujucim bielYm svetlom"; "neobsahovali najvyberaNejsi slovnik"; "vyrieseniu situacie vobec nepomahalO"; "zvladaju boj na orbite (nie zvladaju v boji na orbite)"; "niekto o seba trel dvA kremene"; "zanechala na trave jemne trblietkY". Plus ciarky, slovosledy a niektore formulacie, ktore som nechal tak :-)
29.07.2013

YaYa
Konečne som sa k tomu dostala po dlhom lete :) Klobúk dolu k tejto časti - roháčsky úvod bol skvelý, postavy dostali nejaký život a keď si zbavil Gmorka, tak som bola úplne dojatá, že sa niečo konečne aj vyriešilo :)
07.09.2013

Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.

Ďalšie články / poviedky v téme

Rozbroj v galaxii vrcholí. Na Tretej, planéte, ktorá bola kedysi kolískou ľudstva a teraz je hrozí anihilácia, majú naši hrdinovia ročného románu na pokračovanie už len poslednú šancu uniknúť určitej záhube... Finále od Matúša Mikšíka.

Pod vianočným stromčekom scifi.sk nájdete vyvrcholenie našej celoročnej vesmírnej ságy! Ak ste sledovali dobrodružstvá našich hrdinov, nenechajte si posledné dve kapitoly veľkého finále. Tu je XI. od Aldebarana.

Jožo sa stáva novým veliteľom vesmírnej posádky, no ihneď musí čeliť novým problémom a nástrahám. Cestičky, vedúce k Ilumovi sa začínajú spájať do jednej, hlavnej, na ktorej však čaká azda posledná nečakaná nástraha. Dokážu sa zainteresovaní dostať k hlavnému nepriateľovi?

Ľudský roj sa nachádza v rozpakoch, ako naložiť s problematickou situáciou na Tretej, zatiaľ čo naša posádka Crusadera na Tretej to nemá práve na ružiach alebo Roháčoch ustlané... Deviata kapitola Vesmírnych tulákov od YaYe.

Monika to má namierené k centrálnemu systému, ktorým Ilum ovládal sieť na planéte, Kowalský medzitým vydal príkaz na prechod vesmírnej lode Zeme do orbity Tretej a Kirrik, silikský veliteľ, sa v novom tele anihilátora objavil na Tretej, aby sa pomstil ľuďom... Začína tam byť pekne horúco.

Posádka vesmírnej lode Crusader naberá druhý dych, ambasádor Silikskej dominancie vrie od zlosti a Kowalsky si to hodlá rozdať s celým alternatívnym vesmírom. Vzkriesená Monika sa vydáva na prieskum Mŕtveho ostrova...

Na Tretej vládne chaos. Ilum zbavil jej obyvateľov telepatických schopností, v jej orbite medzi sebou súperia transhumánni potomkovia ľudí s mimozemšťanmi, Jacob objavil kópiu Jewel Jonesovej a Gmork sa práve kŕmi.

Zatiaľ, čo sa schyľuje k osudovému stretnutiu medziplanetárnych síl nad Treťou, na jej povrchu sa jednotliví preživší z posádky Crusadera dostávajú do čoraz väčšej šlamastiky...

Jacoba pálili oči z ostrého svetla. V hlave mu hučalo, ako pri výbuchu ohňostroja, ktorý práve vyplnil nebo. Pôvodný plán zachrániť Arthura sa v okamihu rozplynul. Najprv potreboval zachrániť seba.

Posádka stroskotanej vesmírnej lode Crusader sa snaží prežiť, no ani len netuší o nástrahách, ktoré ich očakávajú. Keď všetky strany spriadajú plány, príbeh sa začína komplikovať... v treťom dieli nášho seriálu na pokračovanie, tentokrát od Kanysa.

Pokračovanie príbehu Juraja Búryho o prebudení hrôzy spiacej na Mŕtvom ostrove, pokazenom androidovi a zúfalom nedostatku cigariet... Vesmírni tuláci sú románovým experimentom 12 autorov na scifi.sk - čo mesiac, to kapitola.

Ľudstvu sa podarilo postaviť obrovskú Hviezdnu bránu a teraz do nej vysiela prvú živú posádku. Skupina odvážlivcov má dokončiť svoju cestu v Hadej hmlovine, no namiesto toho stroskotajú na neznámej planéte...