Kyle Crews

Poviedka, ktorá vznikla vďaka výhľadu zo záhrady mojich starých rodičov, ktorý by sa mal predávať vo fľaškách, aby si ho mohlo užiť čo najviac ľudí. Pôvodne som ju chcel poslať do Ceny Fantázie, ale prekročil som rozsah (má cca 60 000 znakov). Napriek tomu prešla celým tvorivým procesom a je pripravená sa uchádzať o vašu priazeň. Dúfam, že sa vám bude páčiť :-)
Podporte scifi.sk
Stál na malej dune uprostred namibskej púšte a hľadel na západ slnka. Púšť hrala všetkými odtieňmi červenej a oranžovej, tiene sa predlžovali a obrovský ohnivý kotúč pomaly mizol za obzorom. Za uplynulé dva týždne toho zažil toľko, ako hádam ani za celý dovtedajší život. Expedícia sa končila a on so zvláštnym smútkom sledoval posledné odlesky dňa meniť sa na chladnú púštnu noc. Keď zbehol do tábora pod dunou, bola už úplná tma. Obliekol si bundu a namiesto do slnka sa zahľadel do ohňa. Spleen ho zasiahol naplno a v duchu už plánoval ďalšiu výpravu, aby nemusel myslieť na zajtrajšiu cestu domov, do všednosti každodenného života.
Ostatní členovia expedície dávno spali. Kyle však stále pozeral do plameňov, zvierajúc v ruke plechový hrnček na čaj, ktorý mu podal jeden zo sprievodcov. Napokon zahasil oheň a presunul sa do svojho stanu. Zips na stane dvakrát smutne zaskučal a ten na spacáku mu zdatne asistoval. Kyle pozeral na strop stanu a už teraz mu Afrika hrozne chýbala.
***
Prebral sa a zamračil. Čakal, že sa zobudí v Namíbii, pod fľakatým stanovým plátnom, vedľa sprievodcu, ktorého volal Henry, pretože jeho africké meno nedokázal vysloviť. Namiesto toho ležal na bruchu, v posteli s bielymi obliečkami, na nočnom stolíku svietil digitálny budík a z okna videl billboard s reklamou na zubnú pastu. Pretočil sa na chrbát a nadvihol sa na lakti. Pretrel si oči. Rozhliadol sa po izbe. Bežná spálňa v bežnom byte. Manželská posteľ, dva nočné stolíky, pracovný stôl v rohu, skriňa so zrkadlom. Všetko mu bolo povedomé, ale akési vzdialené, akoby to dlho nevidel. Pohľadom zablúdil na druhú polovicu manželskej postele. Bola ustlaná. Na zloženej perine bola pohodená roztrhnutá plastová škatuľka, vedľa nej injekčná tlaková pištoľ, pokrčený papier a obal s logom. Až keď uvidel logo si naplno uvedomil, čo sa stalo. Uvoľnene klesol naspäť na vankúš a usmial sa na strop. Rovnaké logo mali autá ich expedície v Afrike. Bolo to logo cestovnej kancelárie.
Skontroloval budík – mal asi dvadsať minút, kým začne zvoniť. Ľavou rukou si pritiahol pokrčenú áštvorku. Príbalový leták. Základy mechanizmu poznal naspamäť. Fotochemicky orientované neurotransmitery, prenášané cez hemato-encefalickú bariéru na špecifických nukleotidoch, zakotvili v konkrétnych častiach mozgu a formovali spomienky. Príbalový leták si prezrel iba zo zvyku. Bolo to niečo ako rituál, hmatateľný dôkaz toho, že neblúzni. Našiel kolónku Nežiadúce účinky. Dezorientácia, krátkodobé výpadky pamäte, zriedkavo bolesť hlavy. Skrčil papier do guličky a hodil ho naspäť na posteľ. Hlava ho bolievala iba občas, ale v pondelok ráno nechcel riskovať. Zvesela odhrnul perinu, vypol budík a vstal. Odtancoval do kúpeľne a do úst si hodil pilulku proti bolesti. Umyl sa, najedol a o hodinu už so znateľne menším elánom vyrazil do práce.
***
Ilustračné obrázky k spacenews - Kyle Crews
Ilustračné obrázky k spacenews - Kyle Crews / Zdroj Disclaimer
Vyšiel pred dom a zaradil sa do davu ľudí. New York vyzeral rovnako, ako v každú inú hodinu každého iného dňa. Po širokých chodníkoch bolo umením prejsť tri metre priamo, také obrovské bolo ľudské mravenisko, presúvajúce sa všetkými smermi. Zamieril k najbližšej stanici metra a s rutinou, ktorú si osvojil každý, kto v New Yorku býval aspoň mesiac, začal zdolávať ľudskú prekážkovú dráhu. Štvorprúdová cesta po jeho pravici, prepchatá autami, dotvárala kolorit mesta, kým sa spolu so šesťdesiatimi miliónmi ďalších ľudí ponáhľal do práce.
V metre zastal a pozrel na svetelnú tabuľu, na ktorej sa menili časy príchodov najbližších spojov. Na základnej vlne o tri minúty prichádzal vlak, ktorý mu vynikajúco vyhovoval, no väčšinou býval plný. O štyri minúty mal prísť na tretej vlne ďalší, ktorý síce nešiel úplne najbližšie k jeho práci, ale častejšie sa v ňom dalo nájsť miesto na sedenie. Kyle ho mal navyše radšej, pretože väčšia vzdialenosť od práce poskytovala možnosť prejsť sa cez maličký park s detským ihriskom. Tých niekoľko minút pohľadu na zeleň pôsobilo na jeho nervy ako balzam. Skontroloval aktuálny čas a rozhodol sa, že radšej pôjde neskorším spojom. Na ruke nahmatal malú krabičku s čiernym povrchom a jediným, nazeleno svietiacim otočným vypínačom s číslami od nuly po deväť. Ukazovateľ mieril na hodnotu „nula“. Otočil ním na trojku.
Svet sa rozostril. Ľudia a veci okolo neho sa zmenili na čierno-šedé siluety a steny náhle žiarili jasnooranžovým svetlom. Pribudli nové objekty. Ďalšie siluety ľudí a vecí, kočíky, dáždniky, odpadkové koše. Tieto však boli biele. Poobzeral sa a o krok ustúpil, keď si uvedomil, že jeho čierno-šedé telo sa prekrýva s bielou siluetou jazvečíka. Potvrdil voľbu na kruhovom voliči a svet sa zdanlivo vrátil do normálu. V metre dul vietor, odvekú špinu by zo stien museli odstrániť laserom a znudení ľudia čakali na svoj vlak. Akurát to boli iní ľudia než pred chvíľou. Po jeho pravici namiesto staršej pani s extravagantnou farbou vlasov stál teraz mladý chalan so psom, ktorý zaregistroval nový objekt a so záujmom oňuchával Kyleovu nohu. Ten opäť skontroloval svetelnú tabuľu a uistil sa, že je na správnej vlne. Nebolo nič horšie, než keď sa človek fázovo posunul a kvôli chybe nestihol spoj. Všetko bolo v poriadku. Pustil si do slúchadiel hudbu.
***
Pred budovou, v ktorej pracoval, na chvíľu zastal. Vo fázovom posune vyzerali takmer všetky budovy rovnako – s dokonale bielymi stenami pôsobili ako vytesané z jedného kusu alabastru. Väčšina budov bola fyzicky postavená iba v základnej fáze. V stenách zabudované generátory energetických polí vibrovali na všetkých vlnách a zabraňovali fázovým posunom. Bolo to energeticky náročné, ale určite lacnejšie, než stavať rovnakú budovu desaťkrát.
Ilustračné obrázky k spacenews - Kyle Crews II.
Ilustračné obrázky k spacenews - Kyle Crews II. / Zdroj Disclaimer
Kyle sa vrátil do základnej fázy a vošiel hlavným vchodom. Budova mala spoločnú recepciu a jedinú vstupnú vlnu. Pozdravil jedného z vrátnikov, podal mu čipovú kartu a palcom sa dotkol snímača odtlačkov prstov na doske stola. Vrátnik skontroloval meno na karte, porovnal jeho tvár s fotkou na monitore a spokojne prikývol. Kyle sa poďakoval, vzal si čipovú kartu a vybral sa k výťahom. Vo výťahu cestoval s ôsmimi ľuďmi, ktorých nepoznal. Nikto po celý čas neprehovoril.
Vystúpil na dvanástom poschodí a presunul sa do „pretlakovej komory“. V skutočnosti to bola obyčajná miestnosť bez zariadenia, ale všetci zamestnanci ju volali prezývkou, pretože iba tieto miestnosti boli tienené pred účinkami energetických polí v stenách a umožňovali fázový posun. Krabička na jeho ruke, svietiaca na červeno odkedy vstúpil do budovy, sa opäť zazelenala. „Pretlakové komory“ boli vždy plné a bolo známkou slušnosti zdržiavať sa v nich čo najmenej. Kyleova kancelária bola na siedmej vlne. Otočil ukazovateľom na sedmičku a chvíľu mu trvalo, kým v prepchatej miestnosti našiel dostatok miesta na materializovanie sa v cieľovej fáze. Nehlučne zmizol zo základnej vlny, objavil sa v siedmej a usporiadane opustil miestnosť.
Kráčal chodbami z tlmene svietiacej bielej energie. Pripomínalo mu to plastové panely zozadu osvetľované neónkami v historických scifi filmoch. Steny jemne bzučali, hlbokým a upokojujúcim tónom, na ktorý si vždy o chvíľu zvykol a prestal ho počuť. Sterilita prostredia, jeho absencia farieb a povrchov, boli naopak niečím, s čím sa nedokázal zmieriť. Dokonale biele steny, bez jedinej škrvny či nedokonalosti, ho rozčuľovali. Okrem prechodu medzi vlnami, kedy sa javili ako jasno oranžové, sa nikdy nemenili. Nedržali sa na nich pavučiny, nezapadali prachom, nedali sa ocapkať ako bežná farba. Ich antistatický povrch odpudzoval všetky nečistoty a ventilačný systém udržoval dokonalú klímu. Zo začiatku sa stien dotýkal. Fascinovalo ho, ako brnia statickou elektrinou, ako pri zatlačení praskajú a jemne štípu. Bolo to neškodné, ale bavilo ho pomyslenie na to, že ho v miestnosti drží iba čistá energia. Zo začiatku. Teraz mu boli omnoho sympatickejšie špinavé tunely metra, s ich vetrom, prachom a odpadkami. Vo svojej špine boli mnoho pravdivejšie, omnoho živšie. Podzemný tunel metra musel byť vyhĺbený na všetkých vlnách, inak by fázový posun skončil smrťou – pri posunutí sa do pevného objektu molekuly prišelca vytlačili pôvodnú hmotu. Zariadenia na fázový posun mali vstavanú poistku, nebolo možné sa materializovať do iného nositeľa zariadenia. Z času na čas sa niekomu podarilo spôsobiť menší výbuch, keď sa posunul do bežného predmetu, ktorý si nevšimol a svojím posunom ho roztrhol, ale okrem drobných škôd sa vtedy veľa nestalo. Materializovať sa pod zemou, v tom tlaku... Striaslo ho, keď si to čo i len predstavil.
Míňal cudzích ľudí a blížil sa ku svojej kancelárii. Pracoval ako analytik v jednej spoločnosti na zber dát. Prieskumy verejnej mienky, telefonické ankety, dotazníky, štatistika. Denne sa prehrýzal obrovským množstvom údajov, ktoré nahadzoval do počítača a kontroloval iných, či ich nahodili správne. Kedysi dávno čítal jednu staršiu predpoveď, v ktorej sa nejaký naslovovzatý odborník dušoval, že najneskôr do konca 21. storočia ľudstvo úplne prestane používať papier a nahradia ho počítače, tablety a čítačky kníh. Ako málo mali jeho predstavy o budúcnosti spoločné s realitou. Dnes, o viac ako sto rokov neskôr, musel Kyle stále deň čo deň, osem hodín denne, päť dní v týždni, sedieť na zadku a nahadzovať údaje manuálne, kontrolovať ich, prepisovať a kŕmiť nimi počítače, aby mali neuveriteľne sofistikované programy s čím pracovať. Bolo to na zbláznenie.
Vstúpil do uniformného open-spaceu kancelárie a znudene sa presunul do svojej kóje. Jediné, čo nebolo z energie, bolo vnútorné zariadenie kancelárií. Stoličky, stoly, perá, počítače, rýchlovarné konvice, vrecúška urologického čaju kolegýň a obedy kolegov, čakajúce na svoju chvíľu v chladničkách. Sadol si na stoličku, pustil počítač a smutne sa pozrel na anketové hárky, tvoriace na jeho stole malú vežu. Dal sa do práce.
***
Bol piatok večer a Kyle sedel vo svojom byte na gauči a pozeral nejakú stupiditu v telke. Pred hodinou prišiel z práce a po celom týždni nemal chuť na nič. Kolegovia ho volali niekam von, ale nešiel. Vyhovoril sa, že nemá peniaze. V podstate to ani nebolo klamstvo. Výlet do Namíbie bol drahý. Nie taký drahý, ako skutočná dovolenka, ale pre niekoho ako bol on, stál dosť. Šetril naň viac ako pol roka a teraz na účte nemal takmer nič okrem železnej rezervy, ktorú si odkladal na nepredvídateľné situácie. Bol to jeho zvyk z detstva. Niekto by možno povedal, že je staromódny, on sám sa však považoval skôr za zodpovedného. Pravý dôvod toho, prečo nešiel s kolegami von, bol však iný. Raz to vyskúšal. Nemal si s nimi čo povedať, ich záujmy nezaujímali jeho a jeho záujmy nič nehovorili im. A tak tam len sedeli a pili. Kolegovia sa postupne prepadali do opitosti, jazyk sa im plietol a trepali dve na tri. Kyle pil druhé pivo a rozmýšľal, čo vo svojom živote urobil zle. Dnes večer naozaj nemal náladu si takéto niečo zopakovať.
Program v telke prekročil všetky medze vkusu, a tak ho znechutene vypol a v tmavom byte sa cítil ako vo väzení. Potreboval niečo zažiť. Výplata za tento týždeň mu príde na účet až v pondelok. Siahol do vrecka a rozložil si celý jeho obsah na dlani. Devätnásť dolárov a zopár centov. S tým sa veľa robiť nedalo. Od malička chcel zažívať veľké veci, túžil byť niekým významným a aha, ako skončil. Uvedomil si, že sa ľutuje. Keď tu zostane sedieť, skončí to tým, že otvorí fľašu burbonu, ktorú dostal minulý rok na narodeniny a vypije ju sám. Za pätnásť dolárov sa dal kúpiť najlacnejší dokumentárny program v spomienkovej kabínke, vzdialenej iba pár staníc metra. Možno uniká do spomienok iných ľudí, lebo sa chce skryť sám pred sebou, napadlo mu. Ale aspoň sa z neho nestane osamelý alkoholik, odpovedal si, vzal kabát a vyšiel na ulicu.
Ruch na ulici neutíchal v podstate nikdy, iba sa menilo zloženie davu. Ráno a cez deň boli chodníky plné ľudí, náhliacich sa do práce, mamičiek s kočíkmi, nakupujúcich zbohatlíkov a pouličných predavačov, kým večer a v noci do ulíc vychádzali nebezpečnejšie živly. Mnoho ľudí, považujúcich sa za vyššiu spoločnosť, kráčalo po uliciach aj cez deň radšej fázovo posunutých. Vo vyšších vlnách bolo ľudí menej, na základnej sa ich tlačilo najviac. Nie každý si mohol dovoliť zariadenie na fázový posun, a tak sa základná vlna prirodzene stala najšpinavšou a najnebezpečnejšou. Kyle si to však užíval. Oproti dokonalej belosti jeho práce to bola vítaná zmena. Navyše, ak sa človek nenechal zaskočiť, prepadnutie mu nehrozilo. Stačilo sa jednoducho posunúť na vyššiu vlnu a útočník zostal stáť s dlhým nosom na prázdnej ulici. Aj keby mal menič fázovej frekvencie, mal na výber z deviatich rôznych vĺn – kým by svoju obeť našiel, dávno by bola preč.
Kyle vystúpil z metra vo štvrti, kde nebolo ani cez deň príliš bezpečne. Napriek tomu sa usmieval. Prechádzal okolo prostitútok, dealerov drog a posledných odvážnych pouličných predavačov a mal pocit, že skutočne žije. Raz sa nakrátko posunul na prvú vlnu, aby sa vyhol bitke medzi dvoma partiami tínedžerov, ale hneď, ako to bolo možné, sa opäť vrátil, pretože budovy sa zmenili na biele obelisky energie, žiariace do noci. Striaslo ho. Zahol okolo rohu a uvidel neón zážitkovej kabínky. Bola spojením pornokabínok a fotoslužby, niečo zdanlivo patriace do predminulého storočia. S príchodom injekčne podávaných spomienok sa takéto kabínky vyrojili ako huby po daždi. Väčšinou ponúkali sexuálne spomienky, ale občas sa v nich dalo nájsť aj niečo zaujímavejšie. Okrem toho slúžili na vyvolávanie diskov s nahratými spomienkami a ich premenu do chemickej podoby. Boli plne automatizované a nonstop v prevádzke. Jedinými zamestnancami boli ľudia, ktorí kontrolovali prístroje a dopĺňali náplne, lenže tí pracovali iba cez deň.
Vstúpil do šera a zápachu dezinfekcie. Ocitol sa v polkruhovej miestnosti, z ktorej viedlo osem dverí. Nad šiestimi z nich svietilo červené svetlo, dve boli voľné. Miestnosť priamo oproti vchodu a úplne na pravom kraji. Vybral sa rovno.
Anatomické kreslo z omývateľného plastu, dotyková obrazovka vo výške očí, mechanické rameno, vystupujúce spoza operadla. Sadol si na kraj kresla, potom sa spustil dole do priehlbne a nohy vyložil na opierku. Ťukol do obrazovky a privítal ho koketný ženský hlas: „Vitajte v Spomienkovom centre zážitkov Mnemosyné. Prosím, vyberte si váš program. V prípade, že vás nezaujme nič z našej ponuky, kontaktujte nás prosím pomocou formulára v pravom dolnom rohu obrazovky. Po spracovaní vašej žiadosti vás budeme informovať o výsledku. Prajeme vám príjemný pobyt.“ Kyle pokrútil hlavou. Že Mnemosyné. Kam na to chodia. Na obrazovke sa zobrazili tri základné dlaždice menu. Sex – 1900 programov, 85 kategórií. Adrenalín – 784 programov, 30 kategórií. Dokument – 17 programov, nezaradené do kategórií. Poklepal po ikone Dokument a mal pocit, akoby v tomto prostredí robil niečo nepatričné. Otvorila sa ponuka. Väčšinu už zažil. Krátke výlety, prehliadka múzeí, potápanie pri koralovom útese, prechádzka záhradami zámku vo Versailles, návšteva Smaragdového chrámu v Thajsku. Niektoré dokumenty boli zároveň adrenalínovými zážitkami. Skákanie do Jaskyne lastovičiek v Mexiku, prelet v rogale nad Niagarskými vodopádmi, jazda na lyžiach očami víťaza svetového pohára. Iné boli kratučké, takmer ako fotky alebo iba ako mihotavý pocit. Výhľad z Mount Everestu, chuť mladého Beaujolais na jazyku. Úplne na spodnom riadku Kyle uvidel program, zaradený tiež do kategórie Adrenalín – prelet ponad Grand Canyon vo wingsuite. Pätnásť dolárov. To som ešte nezažil, usmial sa a ťuknutím potvrdil výber.
Nakŕmil automat bankovkami a vyhrnul si pravý rukáv. Stena po jeho pravici sa odklopila a objavil sa rad fľaštičiek so žltkastou tekutinou. Mechanické rameno za jeho chrbtom sa dalo do pohybu, sériou komplikovaných pohybov sa presunulo nad jednu z fľaštičiek, prepichlo jej gumový vrchnák a obrátilo ju hore dnom. Zo zásobníka sa uvoľnila injekčná ihla na jedno použitie a rameno zaujalo miesto nad jeho predlaktím. Zjavila sa laserová zameriavacia mriežka a určila miesto vpichu. Gumená páska sa stiahla okolo jeho pravého bicepsu a dýza vedľa ihly mu pokožku pokropila jemnou hmlou dezinfekčného prostriedku. Keď mu mechanické rameno vrazilo ihlu pod kožu a žltkastá tekutina sa začala strácať v jeho žile, zatvoril oči. Po chvíli sa rameno vzdialilo a prelepilo mu ranu antiseptickým leukoplastom. Ucítil známy pocit, keď začalo účinkovať sedatívum v roztoku. Pomaly sa prepadal do ničoty, akoby kreslo bolo z medu. Obalilo ho a v nežnom opare prišiel nástup umelých spomienok. Chvíľa dezorientácie, jeho vedomie ustúpilo do úzadia a nastúpil pocit prebudenia do nového sveta.
***
„Kde to je?“ krásna ženská tvár lemovaná blond vlasmi oškaredela hnevom. Sedel pripútaný na stoličke priskrutkovanej k zemi uprostred nepoužívaného skladu a v ústach cítil chuť krvi. Hlavou mu blesla spomienka na bezpečnostnú schránku na pošte, ale nahlas povedal: „Nikdy to nenájdeš, zlatíčko. Uvidíte to až vo večerných správach.“
Blondína sa narovnala a pokývla svalovcovi po jeho pravici.
Jeho sánku pohltil ohňostroj bolesti. Ucítil, ako mu praskol zub. Vypľul triešť zo skloviny, krvavý chuchvalec dopadol na Svalovcovu topánku. Potešilo ho to a opäť sa usmial
Blondína vyzerala zamyslene.
„Budeme si na teba musieť vziať niečo dôraznejšie,“ povedala napokon.
„Už sa trasem,“ odfrkol pohrdlivo.
Blondína namiesto odpovede panovačne pokynula svojmu poskokovi a obaja sa vzdialili.
Osamel.
Chvíľu počúval, či naozaj odišli, potom si vydýchol. Vo vnútri necítil takú sebadôveru, akú ukazoval navonok. Nestihol podať správu agentúre, prekvapili ho v dave pred poštou na Ôsmej Avenue, paralyzovali a priviezli sem. Keby našli, čo hľadali, jeho úloha by bola zmarená. Prinútil sa myslieť konštruktívne. Skontroloval putá.
Plastové pásky. Dvoma bol pripútaný o stoličku za členky, jednou mal zviazané ruky. Na zápästí ľavej ruky cítil nezvyklé prázdno – vzali mu fázové zariadenie. To v topánke našťastie nenašli. Prevliekol ruky ponad operadlo stoličky a popod nohy až k zemi. Začul hlasy, Blondína a Svalovec sa vracali. Podľa zvukov niesli niečo ťažké. V topánke nahmatal fázové zariadenie. Buchli dvere od skladu, mal iba pár sekúnd. Po pamäti otočil ovládačom na číslo deväť a zodvihol plastové pásky na svojich členkoch tak, aby sa nedotýkali stoličky.
Svet sa rozostril a opäť zaostril. Sklonený v drepe sa ocitol na voľnom trávnatom priestranstve – v deviatej vlne sklad neexistoval a nepoužívaná budova nebola vybavená zabraňujúcimi poľami v stenách. Stolička pod ním zmizla. Zariadenie posúvalo iba veci, ktoré sa navzájom dotýkali. Vystrel sa a rozbehol sa smerom k najbližšej budove. Jasne žiarila bielym svetlom antifázového poľa.
Ilustračné obrázky k spacenews - Kyle Crews III.
Ilustračné obrázky k spacenews - Kyle Crews III. / Zdroj Disclaimer
Kráčal ulicou s rukami vo vreckách, opäť na základnej vlne, a neustále sa obzeral dozadu. Už nebol v priemyselnej časti mesta, objavili sa obytné domy a ľudia. Síce iba prostitútky, dealeri drog a zopár odvážnych pouličných predavačov, ale ľudia. Čiastočne sa uvoľnil, medzi ľuďmi bolo bezpečnejšie než osamote. Naposledy sa obzrel, či ho Blondína alebo Svalovec nesledujú. Nikoho nevidel.
Vrátil sa pohľadom na ulicu pred sebou práve včas, aby zbadal, ako sa priamo pred ním materializoval Svalovec, päsť pripravenú na úder.
Reagoval inštinktívne.
Uhol hlavou a päsť mu preletela pred nosom.
Vytiahol ruky z vreciek, nastavil predlaktie vracajúcej sa Svalovcovej ruke. Útočník bol silnejší, blok nestačil. Lakeť útočníkovej ruky mu vrazil jeho vlastným predlaktím do hlavy. Zapotácal sa a o krok ustúpil. Svalovec za ním, ľavačkou ho chytil pod krk, pravačku opäť pripravenú k úderu.
Chytil Svalovca za klopy kabáta, uvoľnil nohy a zviezol sa na zem. Stiahol útočníka k zemi, nohou mu pridal na zotrvačnosti. Svalovec opísal krátky oblúk, hlavou tvrdo dopadol na chodník a zostal ležať. Na asfalte sa objavila krv.
Vyskočil na nohy a priblížil sa k Svalovcovi, ľavačka vpredu, pravačka prichystaná na úder. Svalovec ležal na chrbte, oči dokorán, a lapal po dychu.
Dovolil si skontrolovať ulicu. Dve prostitútky ležérne prešli na druhú stranu ulice a z bezpečnej vzdialenosti sledovali situáciu.
Opäť sa pozrel na Svalovca, no namiesto na jeho vypleštené oči hľadel do hlavne pochrómovanej pištole. Svalovec priamo z ľahu vystrelil.
Skrčil sa, ale vedel, že je neskoro. V ramene ucítil žeravú bolesť, akoby ho kopol kôň podkutý dobiela rozžeravenými podkovami. Spadol na chrbát, periférne videl, ako hlaveň kopíruje jeho pohyb. S vypätím síl sa pregúlil doľava. Tentoraz mal šťastie, guľka sa odrazila od asfaltu a zahvízdala náhle prázdnou ulicou. Adrenalín začínal fungovať, bolesť v ramene dočasne ustupovala.
Hodil sa na Svalovca, zdravou rukou mu chytil ruku s pištoľou, prekrútil sa na nej, zaujal polohu na páku. Napol trup, pomohol si aj zasiahnutou rukou a nohami. Lakeť sucho praskol a Svalovec zreval od bolesti. Pištoľ buchla o asfalt.
Pätou ho osemkrát kopol do tváre. Väčšinu úderov Svalovec vykryl druhou rukou, ale zo tri či zo štyri ho zasiahli do nosa a do čela. Ochabol, s rukou na tvári vyzeral akoby spal.
Postavil sa. Zdvihol pištoľ, vybral zásobník a náboj z komory. Nečakal na políciu a stratil sa v tme.
Kabát kryl jeho zranenie, krv sa v tme zdá byť čierna. Tlačil si na ranu, ale krv napriek tomu stále vytekala. S poklesom hladiny adrenalínu opäť prišla bolesť. Bola mu zima na nohy a na ruky, uši a nos si už necítil. V ústach mal sucho a pred očami sa mu robili čudné obrazce. Zahol za roh a uvidel neón zážitkovej kabínky s fotoslužbou. Priamo na stene vedľa vchodu bol vyvolávací automat. Trasúcimi sa rukami doň vložil peniaze. V hlave mal záznamové zariadenie a stratil veľa krvi. Blondína sa k disku nesmie dostať. Vyvolá ho a ampulku schová medzi nejaký program, ktorý nikto nespúšťa. Ak prežije, vráti sa poň, ak nie, ľudia z agentúry ho určite nájdu. Oproti Blondíne mali predsa len o niečo väčšie možnosti.
Na obrazovke automatu sa objavil nápis „Vložte disk“. Zdvihol ruku k oblasti za uchom a prepadol sa do tmy.
***
V sobotu ráno sedel Kyle v kuchyni za stolom, lyžičkou miešal kávu a uprene pozeral na fotku svojich rodičov. V noci zle spal, zážitok z kabínky ho zasiahol viac, než by si bol ochotný priznať. Tie kabínky boli šmejd, to vedel každý. Spomienky v nich neboli najkvalitnejšie. Často boli nedostatočne spracované, človek si niekedy uvedomoval, že sleduje cudzie zážitky. Nedochádzalo tam k pocitu autenticity, ktorý ponúkali profesionálne produkty cestovných kancelárií. Tie boli úplne dokonalé, viacvrstevnaté, s presne dávkovanými emóciami, plastické, živé, na nerozoznanie od vlastných spomienok človeka. Kabínkové spomienky naopak emócie neponúkali vôbec. Človek splavoval Amazonku a mal pocit, že sleduje film. Záznam bol úplne očistený od všetkých vnemov okrem vizuálnych a sluchových, žiadne vône, teplota, dotyky, pocity. Jedno mali ale všetky spomienky spoločné: V nijakej, akú Kyle doteraz prežil, nebolo cítiť osobnosť toho, kto ju skutočne prežíval. Cestovné kancelárie si dávali na takéto veci mimoriadny pozor. Kyle dokonca poznal niekoľko prípadov toho, kedy cestovná kancelária vyplatila odškodné za to, že spomínajúci zažil „kontakt“, ako to nazývali – keď vnímal situáciu ako ozvenu osobnosti spomínajúceho. Ľudia si radi nechali rozprávať príbehy, ale netúžili si do hlavy pustiť niekoho cudzieho. Z toho istého dôvodu boli kabínkové spomienky také neduživé. Vymazaním časti spomienky sa stratil aj pocit pravdivosti.
To, čo zažil včera, však bolo niečo úplne nové. Surové, priame, nebola to filtrovaná spomienka, nebol to finálny produkt, skôr polotovar. Bolo tam všetko. Vnútorné pochody, všetky pocity, dokonca bolesť! Keď sa Kyle v kabínke prebral, musel si ohmatať plece, či v ňom nemá guľku. Zrazu mal akoby ďalších rodičov, pretože človek, ktorého spomienky včera prežil, si na nich spomenul. Už chápal, prečo boli ľudia na „kontakt“ takí citliví. Jedna jeho časť si dokonale pamätala na jeho skutočných rodičov a na to, že žijú v Providence. Druhá si rovnako dokonale pamätala na pohreb mamy v Colorado Springs a na to, že otca nikdy nepoznal. Bolo to mätúce, obe spomienky boli rovnako živé, rovnako plné, rovnako pravdivé. Všetky dovolenky, ktoré vo svojom živote zažil, vedel označiť za implantované. Vedel, že v Afrike nikdy nebol, aj keď si pamätal, že áno. Boli ako sen, ktorý sa človeku zdá živý, ale keď sa prebudí, časom si uvedomí, že sa skutočne nestal. Ale toto nie. Keby sa nepozeral na jej fotku, ani by nevedel, s ktorou svojou matkou sa reálne stretol a s ktorou nie.
Čo to bolo? Spomenul si na jeden článok v novinách, ktorý nedávno čítal. Namiesto reálnych spomienok ľudí, ktorí so záznamovým zariadením cestujú po svete, mala nejaká spoločnosť v pláne urobiť film. Umelé spomienky, umelý proces prenosu elektrických impulzov do chemickej podoby. Užívateľ by mohol zažiť príbeh z pohľadu rôznych postáv, živý ako nikdy doteraz. Vtedy si škodoradostne pomyslel, že kinoreťazce tá správa asi príliš nepoteší. Bolo to ono? Zažil trailer na spomienkový film? Akčný bol teda dosť, to bolo treba uznať. Nikdy sa mu akčné filmy nepáčili, ale v tejto spomienke bolo niečo viac. Jej surovosť bola opojná, nevšedná. Pil kávu a rozmýšľal. Po chvíli prišiel k názoru, že je iba jediná vec, týkajúca sa včerajška, ktorá je istá – že nezažil prelet nad Grand Canyonom vo wingsuite. Kabínky sa dopĺňajú každú stredu a sobotu, dnes tam určite niekto bude.
Obliekol si kabát a v bojovej nálade sa rozhodol ísť svoj včerajší zážitok reklamovať.
***
Zahol za roh a neón zážitkovej kabínky si takmer nevšimol. Okolo kabínky žiarila jasnožltá antifázová policajná páska. Do kabínky a z nej vychádzali policajti a za páskou sa tlačil dav zvedavcov stojacich na špičkách a snažiacich sa pomedzi hlavy ostatných uvidieť aspoň niečo zaujímavé. Pridal sa k nim, no bol príliš ďaleko. Vedľa neho z jednej strany stálo mladé dievča v kratučkej sukni z lesklého plastu a kožušinovom bolere, z druhej muž s problémami zaostriť pohľad krvou podliatych očí na chrbát človeka pred sebou. Vybral si dievča.
„Dobrý deň, prosím vás, neviete, čo sa tu stalo?“
„Nazdar,“ odpovedalo mu dievča a ostentatívne žulo žuvačku. Pokrčila plecami so zjavným nezáujmom. „Vraj tu kohosi odbachli či čo. Hen v uličke za domom leží chlap. Celý krvavý.“
Dievča stíchlo, no jemu to nestačilo: „Neviete, kedy sa to stalo?“
„Včera, ne? O dve ulice ďalej sa nejakí dvaja pobili, jeden tam zostal ležať, jeden ušiel. Kámoška vravela, že sa tam strieľalo, možno týpek dobehol iba potiaľto,“ pokrčila plecami.
Cítil, ako mu po chrbte steká studený pot. To nie, predsa,...
„Tuto pani vedľa vraví, ževraj ešte aj tú kabínu vykradli,“ rozhovorilo sa dievča. „Vraj zobrali kamerové záznamy či čo. Ráno to zistila obsluha. Nevím, načo im to bude.“
Kyle sa postavil na špičky a pokúsil sa pohľadom v trme-vrme nájsť človeka v servisnej uniforme s logom kabínkovej spoločnosti. Pohľadom preletel po dave a zamrel – oproti nemu, trošku doľava, stála v čiernom kabáte Blondína, vedľa nej dvaja muži s tvrdými tvárami a domácimi kamerami v rukách. Mal chuť otočiť sa na päte a okamžite ujsť, no niečo v ňom ho prinútilo ostať pokojným. Pomaly sa spustil naspäť na päty a o kúsok sa posunul, aby sa skryl pred pohľadom kamery.
Poďakoval sa dievčaťu za pomoc, zdvorilo odmietol jej výhodnú ponuku, ako si v jej blízkom byte skrátiť čas, kým fízli odídu z jej stanovišťa, a ležérne odišiel.
Zahol za roh a rozbehol sa ako o život.
Zabuchol dvere, zamkol a po prvýkrát v živote založil retiazku. Bolo to skutočné, naozaj sa to stalo! Oprel sa čelom o dvere a zhlboka dýchal. Bol svedkom vraždy. Z pohľadu zavraždeného! Otočil sa a obutý prešiel do obývačky. Otvoril skrinku s alkoholom a nalial si z prvej fľaše, čo mu prišla pod ruku. Vypil pohár na ex, potom ešte jeden. Zvalil sa na pohovku a rukou si prešiel po tvári.
Čo teraz? Čo teraz?
Pokoj. Nikto predsa nevie, že videl, čo sa stalo. Nič sa nemení, jeho život zostáva rovnaký, v pondelok pekne pôjde do práce, do svojej bezvýznamnej bezpečnej práce, dá si obed s kolegami, možno skočia večer na pivo...
Čo si to nahovára? Nič už nebude rovnaké! Nikdy!
Prečo by nemalo byť? Stačí, ak nikomu nič nepovie.
Áno, možno to tak bude. Možno si ho nikto nevšimol, policajti mali dosť práce so zaisťovaním miesta činu a vyhol sa Blondíniným poskokom a ich kamere. Kamery!
Zovrelo mu vnútornosti. Ukradnuté kamerové záznamy! Zavraždený skryl svoje spomienky medzi dokumentárne programy! Kyle si bol istý, že jediný človek, ktorý si včera kúpil dokumentárny program, sedel v jeho byte na pohovke a triasol sa. Bolo iba otázkou času, kedy ho vypátrajú. Ak s analýzou začali už včera, má možno menej ako hodinu. Z časti jeho mysle, ktorá tam včera ráno určite nebola, sa vynárali informácie o analytických procesoch, hodnotenie možností a plánovanie ďalšieho postupu. Mal iba jednu stopu.
Vstal, horúčkovito si zbalil niekoľko drobností do cestovnej tašky a v rýchlosti opustil svoj byt.
***
Špička na hlavnej pošte na Ôsmej Avenue nekončila nikdy. Davy ľudí sa vo všetkých fázach hmýrili okolo okienok, telefóny zvonili, deti plakali, ľudia kričali – a do toho všetkého hrala z reproduktorov hudba, prerušovaná občasnými hláseniami. Ponoril sa do toho chaosu a pomaly zamieril k bezpečnostným schránkam na opačnom konci haly. Spod šiltovky, ktorú si kúpil v neďalekom obchode, sa snažil sledovať rozmiestnenie kamier, ale po chvíli to vzdal. Vyhnúť sa ich záberu bolo v podstate nemožné a človek, pohybujúci sa tak, aby to dokázal, by musel vzbudiť pozornosť strážnej služby. Sklonil hlavu a ďakoval svojej novonadobudnutej paranoi, že si v obchode okrem šiltovky kúpil aj športovú bundu, ktorou nahradil svoj jediný kabát.
Po chvíli dorazil k bezpečnostným schránkam. Prešiel na ôsmu vlnu a zamieril k radu D, sekcii 3. Zastavil pred schránkou, ktorú videl včera v mysli mŕtveho a náhle nevedel, čo robiť. Schránka bola v podstate trezor s číselnou klávesnicou a otočnou rukoväťou a on nepoznal kód. Bezradne sa obzrel, či odniekiaľ nepríde pomoc. Neprišla. Asi minútu stál pred schránkou a cítil sa ako dokonalý hlupák. Napokon, aby nevzbudil pozornosť, postláčal naverímboha pár číslic. Schránka kovovo cvakla a červená kontrolka sa zmenila na zelenú. Mal čo robiť, aby zavrel ústa od prekvapenia. Mátožne chytil rukoväť a otočil ňou nadoraz doľava.
V schránke bola igelitová taška, obsahujúca jednorazovú injekčnú striekačku v plastovom obale, ampulku s dôverne známou žltkastou tekutinou, fľaštičku s dezinfekčným prípravkom a gumovú manžetu.
Keď odchádzal z pošty, cítil sa ako drogový díler v jednom z tých filmov, ktoré vlastne nikdy príliš nepozeral.
***
Cudzí strop. Biely, s pavučinami v rohoch. Lampa. Biela guľová výseč, nalepená na strope. Žiarovka z času na čas zablikala. V obraze sa objavila ruka. Predstavil si, ako zovrela prsty a ruka ich naozaj zovrela. Z toho usúdil, že je to jeho ruka. Pozrel sa na bok. Strop nadväzoval na steny. Žlté. Skontroloval všetky strany stropu. Všetky nadväzovali na steny. Z toho usúdil, že je v nejakej miestnosti. Zhlboka sa nadýchol. Ruka, zovretá v päsť, stále smerovala k stropu. Nechal ju zmiznúť. Ucítil bolesť. Pozrel sa na bolesť a uvidel ruku, ležiacu krížom cez akési drevo. Zamračil sa. Drevo ohraničovalo biely mäkký matrac. Z toho usúdil, že leží na posteli. Pohľadom prešiel po stene a vyšplhal ním naspäť na strop. Kde je? V hlave sa mu tlačili myšlienky, ale ani jedna nevystúpila do popredia. Stáli mu v lebke ako zástup nemých tvárí. Začal ich skúmať, jednu po druhej. Priamo v strede pokojne čakala otázka, ktorá musela byť zodpovedaná ako prvá. Kto je?
Myšlienky v jeho hlave vybuchli aktivitou. Prekrikovali sa, hučali jedna cez druhú, zážitky z detstva sa miešali s obrazmi ľudí, ktorých poznal, s jeho prácou a bytom, ďalšou prácou a ďalším bytom. Celý život pred ním preletel v jedinom šialenom záblesku. Cítil, ako mu tlčie srdce. Chytil si hlavu oboma rukami a prisahal by, že nahlas kričí, lenže nič nepočul. Otváral naprázdno ústa a trpel.
Po chvíli to prestalo. Myšlienky sa prestali vzdúvať ako more v búrke, nabrali pravidelnosť, upokojovali sa. Dorážali na jeho bytosť ako príboj, nie už tak naliehavo, ale o to vytrvalejšie. Každá vlnka, smerujúca k pobrežiu jeho podstaty, niesla jedno meno. Každá vlnka, sťahujúca sa späť do mora, niesla druhé meno. Jedno – druhé. Tam – a späť. Kyle – James. Crews – Johnsson. Srdce už mu bilo pomalšie, upokojoval sa. Obe mená boli správne, každé iným spôsobom. Šum mora sa stišoval, až ho napokon takmer nebolo počuť. Posadil sa na kraj postele. Prešiel do kúpeľne a pozrel sa do zrkadla. Tá tvár mu bola povedomá, no nevedel si spomenúť, kde ju videl. Nabral si vodu do dlaní a osviežil sa. Opäť sa pozrel do zrkadla a šum v jeho hlave úplne prestal. Zažmurkal. Spomenul si. Vrátil sa do izby a sadol si na posteľ. Na perine zostala igelitová taška, ktorú našiel v bezpečnostnej schránke. Gumová manžeta bola síce uvoľnená, no stále ju mal na ruke. Dal si ju dole. Na nočnom stolíku bola prázdna ampulka a fľaštička s dezinfekciou. Na zemi sa váľala použitá injekčná striekačka. Bol zázrak, že na ňu predtým nestúpil. Zdvihol ju a odložil k fľaštičke. Jednoduché úkony ho upokojovali. Opäť si ľahol, všimol si kvapku krvi na plachte. V lakťovej jamke sa mu už začínala formovať modrina. Ešte raz sa poobzeral po izbe. Už nebola neznáma.
Spomenul si, ako cestou z pošty vystriedal tri trasy metra, dva autobusy a sedemkrát sa fázovo posunul. Motel, v ktorom sa nikto na nič nepýtal, našiel až na štvrtý krát. Prihlásil sa pod falošným menom, zaplatil v hotovosti. Všetky peniaze vybral z účtu ešte pred návštevou pošty. Vedel, že to vzbudí ich pozornosť, ale bez peňazí by nemal vôbec žiadnu šancu. Kreditku zahodil, mobil daroval bezdomovcovi. Nechcel im to uľahčiť. V moteli sa zamkol vo svojej izbe, chvíľu váhal, no potom nabral tekutinu z ampulky do striekačky, zatiahol si manžetu na bicepse, potrel žilu roztokom a ľahol si. Ihla prešla cez kožu. Zhlboka sa nadýchol a stlačil piest.
Ocitol sa vo víre spomienok, ako keď sa obrazy v sne menia prirýchlo. Bolo ich príliš veľa, viac, než kedy zažil. Nestratil vedomie, roztok neobsahoval sedatívum, iba jeho vlastné „ja“ začalo ustupovať, strácalo sa pod novými spomienkami ako krajina pod snehom. Mal pocit, akoby tam bolo všetko. Obavy, radosti, ľudia, situácie, príbehy, vedomosti, zážitky,... Všetko. Akoby prežíval celý život, zhustený do jediného vnemu. Mal pocit, že mu roztrhne hlavu, ale zároveň ho to úplne fascinovalo.
To podstatné prišlo nakoniec. Rukami akéhosi Jamesa Johnssona si vyzdvihol z mŕtvej schránky úlohu, jeho očami si ju prečítal a jeho mysľou ju prijal. Vytvoril si falošnú identitu, zamestnal sa vo Phase Industries, najväčšom dodávateľovi fázovej technológie v Amerike, a rok tam pracoval akoby nič. Ako James Johnsson podával správy v pravidelných intervaloch, inštaloval do počítačov červy, získaval informácie a skrýval sa pred ich šéfkou bezpečnosti, blondínou menom Sydney Navarro. V koži Jamesa Johnssona zažil pocit radosti a triumfu, keď našiel, čo hľadal, potajomky to prepašoval z firmy do svojho konšpiračného bytu a ukryl pod podlahou. Nohy Jamesa Johnssona ho odniesli do vyvolávacej služby v centre a myseľ Jamesa Johnssona sa upriamila na jeho poistku, bezpečnostnú schránku, zaregistrovanú na ďalšie falošné meno. Musel podať správu agentúre. Tam sa spomienky skončili a objavil sa cudzí strop s pavučinami a lampou v tvare bielej guľovej výseče. Tam prestal byť Jamesom Johnssonom a spod nánosu druhého života sa opäť vynoril Kyle Crews.
Potreboval sa napiť.
O šesť pív neskôr sedel Kyle v kresle pri posteli a rozmýšľal. Cítil sa ako schizofrenik. Jedna jeho časť, väčšia, staršia a pokojnejšia, mu hovorila, aby sa na všetko vykašľal a vrátil sa k svojmu obyčajnému životu. No z nejakého malého miesta v jeho mysli, nového a odhodlaného, sa zakaždým ozval nejaký dôvod, prečo musí dokončiť, čo začal. Chcel sa skryť, ale akosi vedel, že by ho našli. Chcel ísť na políciu, ale vedel, že by mu nepomohli. Chcel ujsť, ale vedel, že by ho chytili. Ani jeden z nápadov jeho starého ja nebol dosť dobrý. Chvíľu sa ľutoval, ale pocítil zhnusenie sám zo seba, a tak s tým prestal. Mal iba jednu možnosť. Nedokázal tomu uveriť.
On, šedá kancelárska krysa, celý život vystrašený z reality, utiekajúci sa do spomienok cudzích ľudí, sedel teraz v lacnom moteli a plánoval, ako vyzdvihnúť materiály z konšpiračného bytu, odovzdať ich zahraničnej špionážnej agentúre – a nenechať sa pri tom zabiť.
***
Budova Phase Industries bola aj na Wall Street jednou z mála skutočne postavených vo všetkých fázových frekvenciách. To bol dôvod, prečo Sydney Navarro, aj keď posunutá na deviatu vlnu, nekráčala chodbou z bielej energie, ale tlmene osvetleným priestorom olivovej farby, s bodovo nasvietenými obrazmi na stenách. Prišla k veľkým dreveným dverám a bez zaklopania vstúpila.
„Mám s pánom Longom na ôsmu dohodnuté stretnutie,“ povedala sekretárke stroho. Tá úslužne prikývla a do interkomu ohlásila návštevu. Vypočula si reakciu, opäť prikývla, vstala a otvorila blondíne ďalšie, ešte väčšie dvere.
Sydney Navarro vstúpila do kancelárie predsedu predstavenstva jednej z najväčších obchodných spoločností na svete a s pohľadom upretým priamo pred seba sa postavila pred gigantický pracovný stôl z orechového dreva.
Dave Long návšteve nevenoval pozornosť, nenútene dopísal e-mail a z karafy si nalial takmer rovnako starú whisky, ako bol sám. Až potom, ponad okraj pohára, sa pozrel na ženu na druhom konci stola a prehovoril.
„Ako to vyzerá?“ spýtal sa o chĺpok naliehavejšie, ako mal v úmysle.
„Identifikovali sme všetky osoby, ktoré použili rovnakú kabínku ako Johnsson, pane,“ odpovedala Sydney Navarro ešte stále stojaca v pozore. „Zo štyroch ľudí sme kontaktovali troch, bez výsledku. Štvrtého sa nám nepodarilo zastihnúť. Zmizol, pane.“
Long si odpil. „Myslíte, že to je on?“
„Áno. Od včera večera ho nikto z jeho okolia nevidel. Byt vykazuje známky náhleho odchodu, z účtu si vybral všetky peniaze. Je to určite on.“
„Kto to je?“
„Volá sa Kyle Crews, pane. Pracuje ako štatistik. Ušiel zo strachu, neočakávame problémy. Sledujeme všetky komunikačné a databázové programy, ku ktorým máme prístup. Nájdeme ho,“ Sydney Navarro pôsobila sebavedome.
Long prikývol. „Máte nejaké informácie o Johnssonovi?“
„Zatiaľ iba veľmi málo. Vieme, že sa vŕtal v účtovných záznamoch a že navštívil niekoľko bánk, v ktorých máme účty. Máme podozrenie, že objavil aj niektoré z tých, o ktorých by nemal nikto vedieť.“
„Viete, pre koho pracoval?“
„Nepodarilo sa nám preukázať, že niekomu posielal správy, pane. Myslíme si, že to robil na vlastnú päsť.“
„Aha, tak vy si myslíte,“ povedal Long sarkasticky a pohrával sa s pohárom.
„Môj osobný dohad je ten, že to bol nejaký začínajúci novinár, pane. Ak by bol od konkurencie, určite by musel podávať správy. A tieto správy by sme zachytili, o tom nepochybujem.“
„Ako veľa zistil?“
„Zatiaľ nevieme presne. Radšej predpokladáme, že veľa. Musíme nájsť Crewsa a zistiť, koľko mu toho Johnsson odovzdal.“
„Pracovali spolu?“
„Nie, nikdy sa nevideli. Johnsson bol smrteľne zranený, myslíme si, že jeho návšteva tej zážitkovej kabínky bola akási poistka.“ Navarro si dovolila pokrčenie plecami. „Crews iba náhodou prišiel do rovnakej kabínky hneď po ňom, podľa záznamov z kamier ju navštevoval dosť často.“
„Ak Johnsson zistil, čo nemal, na dodávky fázovej technológie do Európy môžeme zabudnúť,“ povedal Long zamyslene. „Dôverujem vám, Sydney. Osobne vybavím prístup k policajným databázam. Musíme nájsť toho Crewsa.“
Navarro prikývla. Long dvoma prstami pokynul k dverám a blondína sa otočila na podpätku. Zavibroval jej telefón. Mrkla na správu, zastala a obrátila sa naspäť k Longovi: „Kyle Crews sa práve prihlásil v jednom z obytných domov na Lower East Side, je to iba necelých desať minút cesty.“
„Viete, čo máte robiť,“ povedal Long zlovestne.
Prikývla.
***
O ôsmej ráno už stál pred obytným domom v jednej z bohatších štvrtí a sledoval dianie na ulici. Ak to vôbec bolo možné, tak ruch bol ešte väčší, než pred domom, v ktorom býval. Už aj na základnej vlne bolo na ulici plno dobre oblečených ľudí a drahších áut. Kyle postupne prešiel všetky vlny. Na každej ďalšej sa úroveň bohatstva ľudí zvyšovala a všetky vrátane deviatej boli rovnako na prasknutie plné. Vrátil sa na piatu vlnu a prešiel cez ulicu.
Budova mala vchod na každej vlne, s recepciou a bezpečnostnou službou. Kyle nemal falošné doklady, a tak sa nahlásil svojim menom. Prešiel cez skener a strážna služba ho zapísala do počítača. V malom a novom mieste jeho mysle sa začal odpočet. Byt bol na šiestom poschodí. Vyviezol sa na štvrté a zvyšné dve vyšiel po schodoch. Spod kvetináča na chodbe vybral rezervný kľúč, odomkol a vošiel.
Byt bol malý. Jedna izba, kuchyňa, kúpeľňa, spálňa. Nad posteľou visel zarámovaný plagát zasneženej pláne s nápisom „Navštívte Nórsko, krajinu fjordov“. Všetko známe a zároveň úplne cudzie. Na náhly popud ho zvesil, vybral z rámu, niekoľkokrát preložil a vopchal do vnútorného vrecka na kabáte. Vošiel do kuchyne, z poličky vzal cereálie a vysypal ich do misky. Zalovil rukou na dne krabice a vytiahol zbraň s tlmičom a dvoma zásobníkmi. Vzal ju do ruky a poťažkal. Opäť mal pocit rozpoltenosti. Hmotnosť zbrane bola upokojujúca, no zároveň ho príšerne znervózňovala. V kúpeľni zopakoval procedúru s krabicou od pracieho prášku a menšou zbraňou. Typické ženské skrýše. Cítil, ako sa James Johnsson niekde hlboko v ňom smeje. V spálni otvoril skriňu a vybral si podpazušné púzdro a menšie púzdro na členok. Zhodil kabát, vyhrnul nohavicu, pritiahol popruhy a obe zbrane skryl pod odev. Kyle nemal v pláne ich použiť, ale James potreboval zahladiť stopy. Potom posunul posteľ a odhrnul koberec. Uvoľnil parketu a z maličkého priestoru medzi roštom a energetickou podlahou poschodia vybral veľkokapacitnú pamäťovú kartu. Schoval ju do druhého vnútorného vrecka kabátu, zatiahol na ňom zips a vrátil parketu, koberec a posteľ na pôvodné miesto. Odpočet v jeho hlave sa nezadržateľne blížil k nule. Podľa Jamesovho odhadu mu zostávala necelá minúta.
Vyšiel na chodbu a zamkol dvere. Výťah neprichádzal do úvahy, Navarrovej ľudia už určite boli v budove. Dal sa chodbou doľava, preč od hlavného schodiska. Neprešiel ani dva metre, keď za sebou počul buchnutie dverí. Obzrel sa. Pred dverami na schodisko stál zadychčaný chlap, v ruke termoobal na pizzu. Stretli sa im pohľady a obaja pochopili. Chlap sa začal otáčať doprava, čelom ku Kyleovi, obal na pizzu pred sebou.
Niekde blízko si dvakrát ticho kýchol akýsi trpaslík a na chlapovej bunde sa objavili dve červené kolieska. Zradili ho nohy a padol na ľavý bok.
Tretie kýchnutie, obal na pizzu sa roztrhol a guľka rozbila kvetináč na opačnej strane chodby, ako stál Kyle.
Chlap sa chvíľu čudne triasol, no potom sa prestal hýbať.
Kyle nechápavo hľadel na matne čierny kus kovu vo svojej ruke. Dymilo sa z neho. Nepamätal si, kedy zbraň vytiahol. Vystrašene ju skryl do puzdra a rozbehol sa po chodbe preč.
Dobehol k miestnosti upratovačiek. Bola zamknutá. Dvakrát silno kopol pod zámku a dvere povolili. Pozrel sa na fázové zariadenie na jeho ruke, doteraz svietiace na červeno. Budovy ako táto nemali „pretlakovú komoru“, obyvatelia sa radi dištancovali od ostatných. Každá vlna bol samostatný svet, s vrátnikom a bezpečnostnou službou, so susedmi a s rovnako bohatými známymi. Servisní zamestnanci ale nemali čas zakaždým vyjsť na ulicu, keď chceli vysypať odpadkové koše, preto ich priestory boli tienené. Väčšina obyvateľov o tom nevedela. James áno. Ciferník zažiaril jasným zeleným svetlom a Kyle posunul ovládačom na osmičku. Svet sa rozostril a opäť zaostril.
Vyšiel z kumbálu a opatrne sa poobzeral po chodbe. Nikoho nevidel. Nepochyboval o tom, že Navarro o špeciálnych vlastnostiach servisných miestností vedela, získal však trošku času. Vrátil sa po chodbe až na miesto, kde na piatej vlne ležal mŕtvy poslíček, a vydal sa po schodoch na prízemie. Opatrne vyzrel cez škáru v pootvorených dverách. Vestibul bol prázdny, až na strážnika a chlapíka v tmavom kabáte, sediaceho čelom k výťahom. Kyle si vedel predstaviť, že na každej vlne bude v rovnakom kresle sedieť rovnaký muž v rovnakom kabáte. Zatvoril dvere. Poslíčka už určite našli, piata vlna bude prekypovať aktivitou. Mal iba chvíľu času, kým nenájdu poškodené dvere na kumbále, a potom sa už možno z budovy nedostane. Vyšiel z dverí a rázne si to namieril cez vestibul. Tmavý kabát ustrnul, no hneď sa spamätal a poškriabal si nos, aby mohol „nenápadne“ hovoriť do mikrofónu v rukáve. Kyle prešiel okolo strážnika, pričom nedbal na jeho volanie, že sa musí odhlásiť, a blížil sa k nepriateľovi. Ten vstal a pokúsil sa siahnuť do vnútra kabáta.
Kyle ho priamo z nákroku kopol kruhovým kopom zboku do kolena.
Chlap padol ako podťatý, rukou sa stále snažil nájsť zbraň.
Kyle si mu kľakol na hruď a trikrát ho rýchlo po sebe udrel päsťou do nosa.
Protivník odkväcol.
Kyle sa pozrel na strážnika pohľadom, akého pred mesiacom určite nebol schopný, a strážnik automaticky zdvihol ruky nad pult. Vstal, vyšiel pred budovu a posunul sa na štvrtú vlnu.
Dal sa po chodníku doprava, pričom si dával pozor, či ho niekto nesleduje. Nikoho nevidel, no aj tak sa pre istotu po asi dvesto metroch posunul na prvú vlnu a prešiel cez ulicu. Zastal pri výklade a v jeho odraze kontroloval ulicu za sebou. Zbadal dvoch ľudí v tmavých kabátoch, ako vybehli z budovy a rozbehli sa každý opačným smerom. Vykročil pôvodným smerom a počas chôdze sa posunul na druhú vlnu. Priamo pred sebou zbadal tmavý kabát. Chlap naťahoval krk všetkými smermi a z ucha mu viedol zakrútený káblik.
Kyle ho zozadu nabral päsťou do obličky.
Chlap sa skrútil, no jeho lakeť vystrelil dozadu a zasiahol Kylea do rebier.
Kyle ho lakťom tvrdo trafil za ucho a z chlapa sa stala gumená bábka.
Zachytil ho a jemne položil na zem.
Dvaja či traja ľudia, ktorí si v dave všimli, čo sa stalo, pridali do kroku a pozerali sa priamo pred seba. Kyle zobral chlapovi vysielačku a slúchadlo si strčil do ucha. Pošúchal si boľavé rebrá a skontroloval dianie za sebou. Nikoho nevidel, vysielačka bola tichá. Posunul sa na piatu vlnu a pokračoval v chôdzi.
Vysielačka ožila hlasmi. Piata vlna bola stále najživšia, podľa komentárov boli policajti na ceste a pizza-boy stále ležal na šiestom poschodí. Sydney Navarro hystericky kričala rozkazy a chlapi jej ustráchane odpovedali. Musel sa odtiaľ čo najrýchlejšie dostať. Pridal do kroku a o malú chvíľu sa rozbehol. Našli chlapa na druhej vlne, poznajú jeho smer pohybu! Posunul sa na deviatu vlnu a zamával na taxík. Zastavil mu jeden, vybavený počítačovým terminálom a rozpoznávaním tvárí. Nechal ho ísť a pokračoval pešo. O dva bloky bola stanica metra, ale vedel, že tam ho budú hľadať. Prešiel cez ulicu a dal sa opačným smerom.
Nejaká ruka sa mu zozadu ovinula okolo krku. Agent sa musel posunúť tesne zaňho.
Kyle udrel hlavou dozadu, ale nič nezasiahol. Skúsil oba lakte, ale chlap bol príliš dobrý. Kyle cítil, ako mu do tváre stúpa krv. Pätou sa pokúsil dupnúť útočníkovi na priehlavok, ale ani raz netrafil, útočník zakaždým uhol.
Naposledy skúsil dupnúť na nohu za sebou, ale tentoraz to bol iba krycí manéver.
Útočník zdvihol nohu, aby sa vyhol Kyleovej päte a na malý moment stál iba na jednej.
Kyle sa zložil na zem a dozadu, popod nohy útočníka.
Zovretie na krku povolilo, chlap spadol naňho.
Kopol útočníka pod bradu.
Chlap zostal ležať.
Kyle vstal a skontroloval situáciu. Nejaká žena na druhej strane ulice telefonovala a mimovoľne gestikulovala jeho smerom. Vytrhol chlapovi slúchadlo z vysielačky a nechal ho ležať na chodníku. Dúfal, že sa nepreberie skôr, než príde polícia. Posunul sa na základnú vlnu a opäť skúsil taxík. Tentoraz mal šťastie, charakteristické žlté auto terminál nemalo.
Zadal mu adresu, ktorá mu napadla ako prvá, a pohodlne sa oprel. Bol totálne vydesený, srdce mu divo búšilo a mal pocit, že omdlie. No z jednej malej časti jeho mysle sa šírila radosť a spokojnosť. Bolo to na porazenie. Čo všetko sa vlastne naňho prenieslo? Panebože! Panebože, opakoval si v duchu, ale na perách mu mimovoľne hral úsmev.
***
„To malo byť čo?“ Dave Long sa až triasol od zlosti. „Takú sfušovanú akciu som hádam ešte nevidel! Jedna jediná osamelá nula vám prekĺzne z obkľúčenej budovy, zneškodní troch vycvičených chlapov a jedného zabije? A ešte aj vezme z bytu možno najcitlivejšie materiály, s akými sme kedy mali dočinenia? To je neuveriteľné!“
Sydney Navarro stála rovno akoby prehltla pravítko. Svaly na lícach sa jej vlnili a ohryzok behal hore-dolu ako splašený. Dave Long zúrivo mašíroval po celej kancelárii a z času na čas sa zastavil, aby jej zblízka položil otázku, na ktorú nechcel počuť odpoveď. Napokon sa aspoň sčasti upokojil a sadol si do velikánskeho kresla za stolom.
„Chcete mi k tomu niečo povedať?“ opýtal sa nebezpečným tónom.
Šéfka bezpečnosti si odkašľala: „Pane, myslíme si, že Crews bol ovplyvnený kontaktom s Johnssonom. Jeho spomienky museli obsahovať aj podvedomé informácie, možno dokonca charakterové črty. Nie je možné, aby sa obyčajný štatistik dokázal zorientovať v horúcej situácii tak, ako to dnes predviedol Crews.“
„Čiže Johnsson bol kto? Nejaký agent? Nemysleli ste si náhodou... Moment, NEVRAVELI ste mi náhodou, že to bol ASI iba novinár?!“ Long opäť vstal.
Navarro prehltla nasucho. „Je možné, že pracoval pre niektorú z bezpečnostných agentúr, pane. Konšpiračný byt to naznačuje, no doteraz sme neodhalili jeho spôsob komunikácie s nadriadenými. Nevieme, ako veľa sa dostalo von ani ku komu.“
Long si opäť sadol. „Ako dlho pracujete v tejto spoločnosti?“
„Desať rokov, pane. Z toho posledné dva ako bezpečnostný veliteľ.“
„Dnes som musel tak silno zaťahať za také množstvo nitiek, až sa niektoré z nich pretrhli. Moje kontakty na polícii so mnou odmietajú spolupracovať. Bolo toho jednoducho priveľa. Mŕtvy zamestnanec našej spoločnosti, ďalší traja účastníci výtržností, do toho ďalších šestnásť v bezprostrednom okolí, plniacich neidentifikovateľné úlohy pod vedením samotnej hlavy bezpečnosti! Také niečo sa dosť ťažko zahladzuje, Sydney. Z ľudí, ktorí mi dlžili láskavosť, sa stali ľudia, ktorým dlžím láskavosť ja. Vonku stále pobehuje človek, ktorý má na mňa toľko špiny, že mi je zle, keď na to iba pomyslím, policajti nás majú pod drobnohľadom, a moja šéfka bezpečnosti je náhle úplne neschopná! Nemám z toho radosť, Sydney!“
Riaditeľ si opäť sadol a zhlboka sa nadýchol.
„Ale preto, že vám za tie roky dôverujem,“ Long nechal vetu vyznieť. „Preto, že ste jediná, ktorá vie, prečo potrebujeme Crewsa dostať a čo je na tej karte – vám dám ešte jednu šancu. O pár hodín odlietam na, povedzme, predĺženú dovolenku, ak mi rozumiete. Kým tu nebudem, vy dáte všetko do poriadku. Môžete používať naše zdroje, ale nebudete do toho viac ťahať našich ľudí, pretože policajti na to budú teraz citliví. Postaráte sa o to vy osobne. Berte to zároveň ako skúšku dôvery aj ako trest za tú dnešnú blamáž.“
Sydney Navarro sa ešte viac vystrela, ak to vôbec bolo možné: „Nesklamem vás, pane.“
„Už ste ma sklamali, Sydney. Ja vám len dávam šancu to napraviť, aby sme na to mohli zabudnúť. Ak to nenapravíte a tie informácie sa dostanú na verejnosť, budeme v tom spolu. Lenže vy nebudete zrovna mimo Spojených štátov... Mali by ste sa naozaj snažiť, Sydney.“
Long dvoma prstami kývol smerom k dverám.
Sydney Navarro opustila kanceláriu s nebezpečne odhodlaným svitom v očiach.
***
O pár hodín neskôr sedel Kyle Crews na posteli, v ruke otáčal pohár od whisky a rozmýšľal. Nevedel, čo robiť. Poznal Jamesove prihlasovacie údaje do agentúry aj jeho overovacie kódy. Myslel si, že pošle agentúre kartu, splní misiu a bude mať konečne pokoj. Lenže teraz, keď sa nad tým zamyslel, si uvedomil, že to zďaleka nebude také jednoduché. James Johnsson bol mŕtvy. Všetky dohodnuté spôsoby komunikácie s agentúrou, kódy, prihlasovacie body, mŕtve schránky, to všetko bolo pasé, zrušené, deaktivované. A ak by aj nie, určite by im neušlo, že niekto použil overovacie údaje mŕtveho agenta. Tajné overovacie údaje. Kyle rozhodne netúžil po tom, mať na krku okrem tej šialenej blondíny ešte aj ľudí z agentúry. Určite by ich veľmi zaujímalo, ako sa dostal ku všetkým tým citlivým informáciám. Iste, mohol im to skúsiť vysvetliť. Ale nemal najmenšiu chuť pracovať pre agentúru namiesto Jamesa, čo, to si musel priznať, bola tá lepšia možnosť. Spomienky, hoci neboli jeho, mu vziať nemohli a on rozhodne netúžil stráviť zvyšok života v cele, o ktorej nikto nikdy nepočul, ako potenciálne bezpečnostné riziko. Potreboval plán.
Malé zasunuté miesto v jeho hlave, ktoré už úplne podvedome nazýval James, sršalo nápadmi, ale Kyle mal pocit, že každý ďalší je riskantnejší ako predošlý. Hodil sa na posteľ a zatvoril oči. Sústredil sa a podarilo sa mu Jamesa čiastočne umlčať. Áno, James by určite vedel, ako ujsť agentúre alebo ako im poslať pamäťovú kartu tak, aby Kyle nezanechal stopy. Ale Kyle mal toho všetkého po krk, bol unavený a ešte stále sa tak trochu triasol, keď si spomenul na dnešné ráno. Chcel s tým skončiť, chcel odísť niekam ďaleko a nikdy sa nevrátiť. Toto nebol život preňho. Ak by náhodou niečo nevyšlo a musel by utekať pred agentúrou, už by nikdy neprestal. Potreboval sa toho zbaviť ako Kyle Crews, nie ako James Johnsson. Nudne, ale bezpečne. A hlavne bez agentúry. Otvoril oči a posadil sa. Bolo to také jednoduché!
-Asi si tak dlho robil veci tajne, že si zabudol, aké silné vie byť svetlo zverejnenia,- pomyslel si Kyle.
-Ale ale, pozrime sa, kto je nám tu zrazu odborník,- ozval sa mu v hlave sarkastický tón, ale Kyle cítil, ako Jamesa škrie, že na riešenie neprišiel sám.
Usmial sa.
***
Letisko je tradične asi najhlúpejší spôsob, ako sa dostať z krajiny. Všade sú kamery, bezpečnostné previerky, identifikačné stanovištia a doslova hordy policajtov. Kyle to vedel a od strachu takmer nedýchal. Ale napokon ho James presvedčil. Ich spoločný útek z dnešného rána určite otriasol pozíciou tej otravnej bloncky. Ak ju vôbec nechali robiť na ich dolapení, tak môže byť rada. Kontrola škôd si vyžaduje, aby na jej miesto nastúpil niekto iný, diskrétnejší. Phase Industries teraz určite nebude riskovať väčšiu akciu priamo pod nosom letiskovej ochranky, polície a protiteroristických jednotiek. Stratiť sa v dave bolo pomerne bezpečné, rozpoznávanie tvárí síce oklamať nedokázal ani James, ale aspoň vedel, ako obísť najexponovanejšie miesta. Na letisku sa kamerám vyhnúť nedá, ale zmenšiť frekvenciu výskytu na záberoch väčšinou pomáha.
Prechádzali sa a čakali. Už nešlo o zverejnenie údajov z karty, o to sa Kyle postaral už pred viac ako hodinou. Jediný e-mail, poslaný z internetového automatu trom najväčším a niekoľkým menším newyorským vydavateľstvám, vyriešil jeho starosti s agentúrou raz a navždy. Teraz potreboval zmiznúť. Phase Industries onedlho budú mať dosť starostí na to, aby nemali čas zapodievať sa jeho hľadaním, ale pre istotu chcel byť čo najďalej. James mal na rôznych miestach v meste ukryté krízové balíčky, o ktorých nesmel vedieť nikto, ani agentúra. Falošné doklady s Jamesovými fotkami mu boli nanič a pokúsiť sa preniesť zbrane cez letiskové kontroly by bolo číre šialenstvo. Peniaze sa mu ale hodili. Športová taška, ktorú mal prevesenú cez plece, bola jeho vstupenkou do nového života.
Sledoval tabuľu odletov a čakal na ďalší let do Európy. Odhadoval, že zakúpenie letenky budú v centrále Phase Industries vedieť do minúty od transakcie. Preto mal v pláne vyčkať do poslednej chvíle a kúpiť si jedno z voľných miest. Už tri lety mu plán nevyšiel, lietadlá boli plné a aj keď mu personál núkal lety o pár hodín alebo na druhý deň, nemohol si dovoliť stratiť náskok. Jeho nervozita sa stupňovala, s každou ďalšou minútou sa zvyšovala pravdepodobnosť, že ho Sydney, alebo jej nástupca, na niektorom zo záberov spozná.
Zmeravel.
Do chrbta ho tlačilo niečo ostré a ľadový hlas mu zašepkal do ucha: „Je koniec, Crews. Nerob hlúposti a všetko bude v poriadku. Poďme,“ hrot noža ho popchol smerom k východu.
Kyle sa mechanicky pohol. James horúčkovito rozmýšľal. Blbé rozpoznávanie tvárí, sprosté plné lety, pomyslel si. Keby netrčal na letisku už dve hodiny, nikdy by to nestihli. Keby. Na keby sa nehrá, nemalo zmysel sa tým zaoberať. Bolo načase myslieť konštruktívne. Navarro prišla osobne, navyše na kontaktnú vzdialenosť. To znamenalo, že bola sama. Prípad jej síce nezobrali, ale inak sa James ohľadom kontroly škôd nemýlil, väčšia akcia neprichádzala do úvahy. Síce ho prekvapila, ale ak je naozaj sama, možno má stále šancu. Myšlienku na fázový posun zamietol. V letiskovej hale síce nebol obmedzený, obmedzenia sa začínali až v zóne, kam sa dalo vstúpiť iba s letenkou, nôž sa ho však stále dotýkal, blondínu by zobral so sebou. Na preplnenom letisku nemal možnosť vzdialiť sa a prerušiť spojenie, len tak-tak sa prepletali pomedzi ľudí. Sydney ho viedla cez najplnšie úseky, zjavne vedela, čo robí. Na blondínu celkom dobré, pomyslel si Kyle trpko. Východ sa blížil. Hrot noža sa ho stále dotýkal. Potreboval získať čas.
„Idete neskoro,“ povedal ponad plece. „Zajtra to bude v novinách.“
„Tak to máš smolu, pretože potom už nemáme čo stratiť,“ odtušila Navarro a Kyle cítil, ako mu hrot noža pretrhol všetky vrstvy oblečenia a zaryl sa mu pod kožu. Skrivil tvár od bolesti.
-Výborne, teraz nás môže pokojne zabiť,- pomyslel si James sarkasticky.
-Keby si radšej niečo vymyslel,- odpovedal mu Kyle.
-Pokoj, zelenáč, pracujem na tom,- zaznelo mu v hlave samoľúbo.
-Tak si švihni!-
Východ sa stále blížil. Priamo pred posuvnými dverami čakal taxík. Odvezie ich niekam ďaleko, kde bude čakať zopár ostrých chlapcov s tupými tvárami a spravia z nich sekanú. Vyšli von. Na malý moment tlačenica zhustla, no náhle sa dav rozostúpil a odhalil kúsok voľného miesta. Kyle natiahol krok. Navarro zatlačila nožom, ale Kyle ukročil doprava. Nôž rozrezal oblečenie a Kyle sa skrútil, keď mu na koži spravil dlhý šrám. Blondína mimovoľne vykríkla a rukou opísala krátky oblúk. Nôž na moment stratil kontakt...
A Kyle Crews zmizol, akoby tam nikdy nebol.
Na deviatej vlne sa Kyle rozbehol naspäť do letiskovej haly. Ľudí tu bolo menej, ale stále dosť na to, aby bol skutočný beh nemožný. Preskočil na tretiu vlnu, potom na piatu. Obzeral sa za seba, na malý moment zahliadol blond vlasy, ale to už bol opäť na ďalšej vlne. Posuny sa stávali ťažšími, dav hustol. Musel čakať, aby si našiel miesto, kam sa dalo materializovať. Potreboval zmiznúť.
Plece mu zahorelo bolesťou. Obzrel sa, ale dav ľudí strhol Navarro preč aj s nožom. Posunul sa. Chytil si plece, na prstoch sa objavila krv. Potrebuje ošetrenie a nový kabát, inak ho do lietadla nevpustia. Zamieril k toaletám. Kráčal pospiatky a vždy, keď zahliadol blond vlasy, sa posunul. Dvakrát ho zazrela, ale zakaždým rýchlo zmenil smer. Postupoval proti davu, smerom od check-in okienok a odletových terminálov k duty-free shopom a zábavným a jedálenským zónam. Dav zredol, štedro dimenzované priestory food courtu boli oproti tlačenici pri dverách takmer prázdne. Zahol do najbližšieho obchodu s oblečením a kúpil si dve košele a tmavý kabát. Pohľad neustále upieral na vchod a priestor pred obchodom.
Zaplatil a cez priestranstvo a tri posunutia sa presunul na toaletu. Na štvrtej vlne bola prázdna. Vošiel do kabínky a postavil sa na misu. Tašku položil na nádržku a nové oblečenie zavesil na dvere. Rozopol si gombík na kabáte...
Priamo pred ním sa materializovala Sydney Navarro, s rukou napriahnutou k bodnutiu.
Mal výhodu vyššej pozície, tak ju inštinktívne kopol do hrude.
Preletela cez plastové dvierka kabínky a chrbtom narazila do umývadla. Niečo nechutne prasklo, ale Navarro ani nespomalila. Rozbehla sa k novému útoku.
Zoskočil zo záchodovej misy. Ženy sa predsa nebijú, prebleslo mu hlavou.
-Ser na to,- odpovedala mu Jamesova časť mozgu, keď ľavačkou vykryl jej ruku s nožom a tvrdým direktom zasiahol dokonalý nos. Kyle bol zhrozený.
-Cica bude potrebovať plastiku,- ozvalo sa mu v hlave škodoradostne. Navarro opäť zaútočila, tentoraz zasiahla. Bodnutie do ľavého predlaktia bolo hlboké a Kyle cítil, ako mu ochabli dva prsty. Nôž sa jej vyšmykol a zostal v rane. Pohotovo ho kopla do brucha. Zvalil sa dozadu a tvrdo dosadol na misu.
-Kurva, už chápeš, čo som mal na mysli? Čo chceš skapať?- zahučalo mu v hlave.
Prekrížil ruky a zastavil brutálny kop, smerujúci na jeho krk. Bolesť v ľavačke ho takmer omráčila.
Sťažka sa postavil.
Navarro sa ho pokúsila zasiahnuť ľavým hákom.
Pravé predlaktie do bloku, ľavou rukou spodný hák na krásnu líniu brady.
Napriek jeho zraneniu a menšej sile úderu blondína ustúpila a potriasla hlavou. Stále nemohol uveriť, že sa bije so ženou, ale tentoraz nečakal, kým znova zaútočí.
Zdravou rukou ju chytil za vlasy, vyvrátil jej hlavu a kolenom ju tvrdo nabral do brucha.
Zlomila sa v páse, ale Kyle ju za vlasy vytiahol naspäť hore.
Znova kolenom do brucha, nohy sa jej podlomili a v ruke mu zostala hrsť blonďavých vlasov.
Zboku ju tvrdo kopol do hlavy, jej pokus o blok bol skôr reflex, než vedomý pohyb. Ochabla.
Zohol sa k nej a odtiahol ju do kabínky. Zatvoril dvere a posadil ju na misu do stabilizovanej polohy.
Dvere na toalete sa otvorili. Zamrzol.
Plytko dýchal a čakal, kým chlap odíde. Potom vyšiel von, vytiahol si nôž z predlaktia a hodil ho do koša. Z rany sa vyvalila krv. Vyzliekol si zakrvavenú košeľu a aj tú zahodil. Roztrhol jednu z košieľ a provizórne si ranu obviazal. Silno stiahol a zasyčal od bolesti. Na ramene mal rozmazanú šmuhu napoly zaschnutej krvi, ale nová krv netiekla. Nechal to tak. Rez na chrbte bol iba povrchový a ani z neho už krv netiekla. Obliekol si druhú košeľu a nový kabát. Skontroloval blondínu. Mala rozbitý nos, rýchlo jej opúchala pera a na spánku mala obrovskú fialovú hrču, ale dýchala a cítil slabý pulz. Rozmýšľal. Nechať ju žiť znamenalo riskovať, že sa preberie, nájde policajta, zahrá divadlo o násilníkovi a on sa z krajiny už nikdy nedostane. Let do Európy je dlhý, aj keby stihol nasadnúť do lietadla, v cieli by ho čakali a okamžite poslali naspäť.
-Je iba jedna možnosť,- vynorilo sa mu z Jamesovej časti mozgu.
-Nie som vrah,- odpovedal.
-Ona by taká útlocitná nebola.-
-Nedokážem to.-
-Zavrú ťa a Phase Industries ťa dá v base zabiť len preto, aby sa cítili lepšie. Je to buď ty, alebo ona.-
-Prestaň.-
-Vieš, že mám pravdu.-
-Práve preto prestaň... Čo keby sme ju iba nejako priviazali?-
-Bude kričať.-
Kyle dostal nápad: -A keby sme...-
James chvíľu uvažoval: -Hm, to by možno mohlo vyjsť. Majú niekde tvoje DNA na porovnanie?-
-Nie.-
-Bezpečná alternatíva neprichádza do úvahy?-
-Nie som vrah!-
-Tak nám zostáva len dúfať, že to dobre zahráš,- vzdychol si James.
„Pomoc! Polícia!“ vybehol Kyle zo záchoda. Dvaja uniformovaní strážnici zbystrili pozornosť a obozretne sa k nemu blížili, ruky na rukovätiach zbraní. Rozbehol sa k nim.
„Na záchode niekto zbil nejakú pani, zavolajte sanitku!“
Jeden zo strážnikov začal niečo hovoriť do vysielačky na pleci, druhý sa nechal odviesť na záchod a sklonil sa k blondíne. Vyšiel von.
„Je to pravda, volaj záchranku,“ povedal kolegovi, ten prikývol a ďalej sa venoval vysielačke.
O pol hodiny, keď zaznamenali jeho výpoveď a sanitka odviezla zranenú do nemocnice, sa spýtal strážnika: „Budete ma ešte potrebovať?“
„Myslím, že to je pre teraz všetko. Máte v pláne odletieť?“
„Nie, práve som sa vrátil zo zahraničia.“
„Dobre. Neodchádzajte z mesta.“
„Spoľahnite sa, strážnik.“
***
Stál pri okne v malej pobrežnej chate, kochal sa výhľadom na fjordy a pil čaj. Keď pred týždňom priletel do Amsterdamu a rozmýšľal, ktorým smerom sa vydať, mal v pláne ísť za slnkom a teplom. James ho vtedy presvedčil, že to je presne smer, ktorým ho budú hľadať a že Nórsko bude lepšia voľba.
Na stole ležali včerajšie noviny a palcový titulok hlásal „Akcie Phase Industries po korupčnom škandále na historickom minime“. Pod ním bol o niečo menší titulok „Na predsedu predstavenstva Phase Industries vydali medzinárodný zatykač“. Kyle sa usmial. Z malého zasunutého miesta v jeho hlave sa šírila spokojnosť.
-To chladné Nórsko má niečo do seba,- pomyslel si.
-Vravel som ti,- odpovedal mu James.
Obaja sa usmiali.

jurinko

jurinko

Diskusia

William Cody
Dal som tú poviedku teraz ráno s jedným prerušením na navarenie obeda.Napíšem niečo, ešte kým vyrazím teraz poobede do lesa a v nedeľu večer po návrate ešte možno pár dojmov pridám:D. Z tých Tvojich, čo som čítal bola táto poviedka zatiaľ najlepšia. Trochu mi tam vadil pridlhý úvod, prechádzanie vlnami a len čiastočný, pritom na poviedku podľa mňa prirozsiahly opis technickej vyspelosti Tvojho sveta. Spomienkovými injekciami a zážitkami z kancelárií a pod. tam zatiahol nový Total Recal a podobné filmy a knihy, ale nevadilo to. Keby si to zosekal, možno by Ti to vydalo rozsah aj do CF :D. Ale teraz k tomu, čo sa mi páčilo.
25.05.2013
William Cody
Perfektne reálne opísané akčné bojové scény. Až si myslím, že si možno robil alebo robíš nejaké úpolové športy:D. Svalovec dostal džudistickú tomoynagu ako vyšitú a kopy a prijaté údery cez lakeť sa hlásili k Muai Thai :D. Viac ako len okukané z filmov, či ringu alebo tatamov :D. Aj streľba a zásahy celkom reálne, len zásah výstrelom hneď nezabolí :D.Otočí ťa, kopne Ťa, ale bolesť spravidla prichádza neskor, to kvôli šoku. Za tie akčné scény by som dal v pohode 9,5 boda,(10 asi pre mňa ani neexistuje), jedny z najreálnejších, tu asi aj dokonca najlepšie čo som našiel a čítal. ešte by som sa trochu pousmial a vrátil k nejakým Tvojim komentom a vzájomným diskusiám s Adharou a kdesi dávnejšie aj s Kei o rozdieloch v učení sa písať na poviedkach, či dlhších dielach :D.
25.05.2013
William Cody
Toto je typický príklad, kedy je to už na poviedku veľa. Vzhľadom k prepracovaniu, vykreslovaniu sveta, čiastočnej zmene osobnosti hlavnej postavy(aj keď je to skryté za schizo) toto sa pýta na novelu, či román. Takže, pôvodne som chcel dať 6-7 bodov(trochu mi chýbal nový nápad, no nevadí mi ani spracovanie klišé a starých tém, keď sú fakt dobré a toto bolo), ale dialógy fajn a hlavne tie "márovačky" sú naozaj skvelé a reálne, dávam 8. :D.
25.05.2013
jurinko
Dakujem za hodnotenie :-) Chvilu som robil aikido a predtym karate (ale to este na zakladke), a dost rychlo som zistil, ze na to, aby som vedel nejake bojove umenie aj realne pouzit, by som musel desat rokov trenovat, a potom by ma mozno opiteho zlozil nejaky zmrd flasou odzadu, takze som sa na to vykaslal a z konfliktov sa vykecavam (to pravnici celkom vedia :-D ). Dobra knizka o takychto veciach bola jedna, ktoru som objavil v Grecku, ked som tam bol robit. Boli to realne pribehy vyhadzovacov a praktickych fighterov v Anglicku (bol tam aj nejaky legendarny cigansky bare-knuckle boxer, ktory sa stal predlohou postavy Brada Pitta vo filme Snatch, za ktorym chodili bojovat ludia z celeho Anglicka) - tam boli take veci, ze ma fakt presvedcili, ze na tuto cestu sa dat nechcem, pretoze "kto mecom bojuje, mecom zahynie", "na kazdeho chlapa je chlap" a pod. :-) Aikido je sice obranne, ...
25.05.2013
jurinko
[pokr.] ale aj tam su take techniky, ze by si sa nechcel stat ich tercom (skrtenia, uchopy na nervove pletene, po ktorych dvojmetrovy chlap podklesne v kolenach a je jak handra, a pod.). Je to vsetko prilis o ultimatnom rieseni konfliktov (ano, mozes dat typkovi nejaku paku a drzat ho na zemi, kym sa neukludni, ale mozes ho rovnako aj ukecat, aby sa ukludnil, ked uz pouzivas fyzicke nasilie, tak je vacsinou zamerane na zneskodnenie supera, pridusenie, omracenie a pod.). A povedzme si otvorene, ak sa uz ides bit, tak omnoho viac nez na chvatoch zalezi na momente prekvapenia a odhodlani supera. Ked mas proti sebe zmrda s nozom, ktoremu psychopaticky svietia oci tuzbou po krvi, tak radsej utekaj, hoc by si bol Seagal. Na druhej strane, ak chces zautocit, tak si fakt nevyberies cestnu chvilu, ale zoberies supera odzadu, ked to necaka. Dnes ma kazde druhe decko v meste vecer teleskop alebo ..
25.05.2013
jurinko
[pokr.] nozik, fakt sa ti neoplati sa s nimi tlct. Na to, aby ti to raz, dvakrat za zivot naozaj pomohlo, sa mi to nechce desat rokov trenovat a zmenit si mentalnu mapu na seriu utokov a obran, to si radsej kupim kaser alebo paralyzer, ked to zrovna budem potrebovat. A hlavne sa budem velmi snazit, aby som to nikdy nepotreboval :-) Som odbocil, k poviedke: Hej, toto je presne ten pripad, kedy ta tema ma priam romanovy potencial. Prisli navrhy na rozne prepracovania tych faz, od tajnej jedenastej fazy so speci vlastnostami az po roznu cenu roznych faz a pod. Ja som hlavne pisal pribeh tak, aby mi dobre plynul, a ked som skoncil, zistil som, ze je to prilis dlhe na sutaz :-) Este na tych klasickych 54 000 znakov by som to asi skratit vedel, ale na posunuty limit 45 000 to uz bolo moc, tak som to zavesil sem (a to uz som z toho oproti prvej verzii 5 000 znakov vyskrtal ;-) ). ...
25.05.2013
jurinko
Co uz, nie je kazdy den nedela :-D Ale som rad, ze sa ti to pacilo a opat dakujem za vysoke hodnotenie :-)
25.05.2013
Kei
Páčilo sa mi to. Prvá časť až po piatkový večer je príliš vysvetľujúca a trvá "dlho", skrátila by som na polovicu minimálne, je tam veľa informácií nepotrebných pre dej poviedky a nemajú vplyv ani na atmosféru. Vysvetlenia by som podsúvala počas akcie, alebo vytvorila akúsi pred akciu, možností sa núka veľa. Časť poviedky od "piatku" ďalej je výborná. Aj keď by zniesla nejaké tie "kozmetické úpravy" :) Nad jednou vecou som sa tam ale pozastavila - to, ako sa stal z úradníka "fighter". Je síce pekné, že dokázal využívať reflexy druhej osobnosti, ale bol úradníkom a som si istá že tak veľa vecí by jeho telo nezvládlo - pre kondíciu.
...
25.05.2013
Kei
[pokr] Fázové posuny - na konci som z nich mala trochu iný dojem ako na začiatku, akoby šlo o dve rôzne veci, ale aj tak sa mi páčili.
Ale fakt ma hnevá, že som sa nedozvedela, čo bola tá diskriminujúca vec, pre ktorú firma skrachovala. Chcem to vedieť XD
25.05.2013
Kei
Keďže mi to vŕtalo v hlave - prebehla som miestami popisujúcimi fázový posun na začiatku ešte raz, a mám dojem, že som ich asi viac nepochopila ako pochopila. Lepšie povedané, dá sa to chápať všelijako a preto si to neviem dosť dobre "utriasť". Keď sa nad tým viac zamyslím, chýba mi taká základná informácia, čo sú vlastne tie fázy a podobne.
25.05.2013
mercdok
Dost dobre. Uz sa mi vidi, ze zacinas ako autor dozrievat.
V niektorych odsekoch mi nesadli niektore slovne spojenia /ale to je otazka vkusu/, pouzivanie spojok "ktory" a "ze" a rovnako pricaste opakovanie mena spoluhrdinu - Kyle. Uvodu chyba rytmus - vety su nasekane jedna za druhou. Zariadeniu urcenemu na presuvanie medzi "dimenziami" si mohol dat nejake konkretne pomenovanie /napr. fazovac :-)/, nie ako "zariadenie na fazovy posun, fazove zariadnie a menic fazovej frekvencie".
Zopar nelogickych situacii: Zazitkova kabinka by mala byt skor budova a nie kabinka co ma v sebe dalsie kabinky. Jamesa nechaju sklade len tak sameho. Preco nie je system kabinok chraneny voci manipulacii - vymene ampuliek? Preco musel ist reklamovat spomienku prave ku kabinke,
lahsie sa to vyriesi mailom alebo telefonatom:-). Kyle-James "objavi" dobitu zensku a policia ho necha realtivne lahko odist.
25.05.2013
mercdok
Nedozvedeli sme sa pre aku agenturu James pracoval a ani co odhalil.
Inak suboje su naozaj skvele napisane.
A kto je to ten "Spleen"? :-)
25.05.2013
jurinko
Kei, ked ja som bol v tom, ze fazove posuny su jasne, aspon teda pre cielove publikum (moja mamka sa na to tiez pytala, ale ona uplne cielova skupina nie je :-) ). V zasade je to posun frekvencie kmitania hmoty, stretol som sa s tym pomerne velakrat, tak som mal pocit, ze je to vseobecne zname, ako napriklad hyperpriestor alebo tak. Ale mozno nie je a ak nie je, tak je to vazne nevysvetlene... Inak, ze je zaciatok zdlhavy - piatok vecer je na 4. strane (vo Worde) a spomienkova kabinka na 6. strane (z 21). Keby som to stiahol na polovicu, tak by to bolo niekde na trebars druhej a tretej, to by sa mi asi zdalo prilis uskakane. Ale neviem, beriem to ako reakciu, mozno mas pravdu, hoci mne sa to paci tak, ako to je (preto som to aj tak napisal :-D ). mercdoc: Ale nie, na dozretie este mam cas :-) Ale dakujem. Nelogizmy, ok, beriem, ale vies, bez nich by sme mali dost nudne pribehy niekedy...
25.05.2013
jurinko
[pokr.] Vsetko by vyzeralo ako realita. Co sice tiez moze byt pekny thriller, ale neviem, ci by to zas nebolo prilis surove a necitatelne. Kym to nie su nejake naozaj zavazne veci (v povodnej verzii bola kabinka uplne nechranena, takto to tam nebolo spomenute, a tak si mozes predstavit, ze James ako agent tu ochranu trebars vedel prelomit ;-) ), spocivajuce v chybach vo fungovani sveta, tak ich celkom viem akceptovat. Keby len poslal mail, tak by sa cela poviedka skoncila tym, ze by ho v pondelok zbalili v robote, vypocuvali a potom ho zabili. A ja som chcel, aby to Kyle prezil a zvladol, tak som to trocha naviedol tym smerom :-) Ozaj, Kei, tie vysvetlovacky, to je taka moja slabost, hrozne mam potrebu to vsetko objasnit. Snazim sa s tym nieco robit, hadam to nabuduce bude lepsie. A mercdoc, to velke S tam bolo kvoli zaciatku vety, nie ako meno (ale to ty vies, ty ma len skusas) ;-)
25.05.2013
jurinko
A dakujem za hodnotenia, vazim si to.
25.05.2013
Kei
jurinko: ja mam sf knihy rada, ale som laik. A ako laik moja predstavivosť nemá hraníc. V prvej polovici som mala dojem, že fázový posun je vlastne presun cez akúsi inú frekvenciu, ako to tam bolo nazvané - ale v momente keď sa prístroj vypne tak sa dotyčný vracia do "fázy", z ktorej vychádza - teda niečo čo nie je stabilné, kde by sa človek udržal bez prístroja. Na konci poviedky mi fázy prišli skôr ako "dimenzie" - s nejakým spoločným základom a posun bol vlastne medzi nimi, ale potom mi zase nesedia iné detaily a vynára sa neskutočné množstvo otázok. Proste nechápem za akých podmienok niečo je a niečo nie je vo všetkých fázach. (o tých poviedkových podmienkach.) Tiež mi napadlo, či tie fázy sú prirodzené, teda niečo čo existuje alebo by bez technológií nebolo možné v nich byť? ...
25.05.2013
Kei
A ak je to technologické, čo ak by sa to vyplo? Skolabovali by jednotlivé fázy alebo by sa vyvíjali odlišne? Podľa toho ako som to pochopila na začiatku, tak by sa svet vrátil do "normálu" a došlo by ku kolapsu, ale podľa druhej polovice, som mala skôr dojem, že by "fázy" šli vlastným životom a ľudia by ostali uveznení... ale to už priťahujem za vlasy. O kmitaní hmoty som čítala, ale to je tak všetko čo si o téme pamätám a nenapadlo mi dávať to do súvisu s týmto. (teraz nie som si istá, či som to prehliadla v poviedke... úvodné vysvetľovanie bolo dosť monotónne, moja pozornosť miestami ochabovala) Ale ak je to tak, prečo by potom mali stavať 10 domov? nemal by byť ten dom vo všetkých frekv. aspoň na malý zlomok času? Stručne - chýba mi tu prvok ktorý mi pomôže vidieť to tak, ako si to ty myslel.
25.05.2013
jurinko
Fazy tuto u mna funguju tak, ze potrebujes zariadenie, aby si sa posunula, ale si stabilna (cize ano, nieco ako dimenzie). Fazove polia v stenach vibruju vo vsetkych fazach (dimenziach) a zabranuju posunom aj fyzickemu pohybu. Takze Zem ako planeta existuje 10x, pricom medzi jednotlivymi sa da posuvat cez energeticky narocny proces zmeny frekvencie (menic). Ano, su to vlastne dimenzie, mas recht. A ako to tak vidim, fakt je to prilis siroke na poviedku, v mojej hlave objavenie dalsich, "tienovych" Zemeguli vlastne znamenalo populacny a materialovy boom, kedze nahle sme mali 10x viac kapacit na expanziu a na posunutych Zemeguliach neboli ludia. Povodne som mal v umysle spravit toto tou negativnou vecou, ktoru James objavil - ze ludia tam neboli preto, pretoze pre vyssie formy zivota su ostatne frekvencie neprirodzene a skodlive. Ale potom sa mi to zdalo byt hrozne klise, tak som sa na ...
25.05.2013
jurinko
[pokr.] "velke a globalne tajomstvo zlej korporacie" vykaslal a dal tam mensie, hoci tiez dost temne, tajomstvo jej sefa. Mozno to bola chyba. A mozno som z toho mal fakt spravit nieco este zamotanejsie a este komplexnejsie, nejaku novelu na 60 stran. Ale ja som naozaj neni na systematicku pracu, ja som skor na impulzivne napady, to prepisovanie a opravovanie ma vylozene otravuje, tak som to sem po upravach hodil tak, ako by som to (nebyt rozsahu) poslal do CF. Cize ak funguje pribeh, tak som rad. Svet v mojej hlave funguje tiez, len sa mi fakt zdalo, ze globalnych konspiracii je vsade brutalne vela, tak som to nechal tak. Cize aj ked dalsie frekvencie pre vyssi zivot prirodzene nie su, a teda sa v nich ludia nevyskytuju, nie su ani skodlive a podstata celej nahanacky je pomerne banalna korupcia. Po Giselle som ani nechcel pisat dalsi konspirativny pribeh, fakt mi to pride ako zle klise.
25.05.2013
Kei
jasne, už chápem tvoj model. Nie je to jednoduchá téma XD Ale na nápade s frekv. sa dá vymýšlať a vymýšľať... pekný nápad a naozaj nie na poviedkový rozsah. Mám pocit, že verzia s 10 tieňovými zemeguľami nevyužíva plný rozsah nápadu s frekvenciou, ale zase dáva iné možnosti. Ja som si pri predošlom komentári predstavila model, kde zem a niektoré prvky sú vlastne v celom rozsahu frekvencie, ľudia a organické v užšom, takže sa vzájomne ovplyvňujú, kde sa síce dá oddeliť niektoré pásmo a vybudovať tam niečo, ale samozrejme, má to svoje úskalia. Prepáč, že skáčem do nápadu, ale mala som nutkanie :)
nazad k poviedke: to tajomstvo nemuselo byť veľké globálne, ale pri z rozhovore šefa s blondýnou, som ten dojem mala - Európa nekúpi... prečo iné ako pre big problém s funkčnosťou by nekúpila? ->
25.05.2013
Kei
[pokr] Preto mi to chýbalo v závere. Nebol tam náznak, že ide len o jeho zadok a zmienka o korupcii v závere mi nestačila. Ale akokoľvek, klobúk dolu, páčilo sa mi to, a téma naozaj nie je jednoduchá, či už ide o fázový posun alebo o syntetické sny.
25.05.2013
Aldeberan
good job. Prva cast pribehu sa mi pacila viac ako druha, pretoze bola "viac scifi" a akcne pribehy o spionoch ma moc nebavia. Fazova technologia je velmi cool a relativne originalny napad. Trosku ma sklamalo, ze nakoniec nehrala v pribehe vacsiu ulohu, resp. nejakym sposobom nefigurovala v pointe, pretoze som tam videl dobry build-up. Nakoniec to skoncila tak, ze chlapik prepina kanaly a prenasledovatelia sa prepinaju za nim - pripominalo mi to Bourna s dimenzionalnym ovladacom (co je fajn, ked ma clovek rad Bourna). Nesuhlasim, ze prvu cast by bol otreba skratit - bola presne tak dlha, ako ma byt. Neviem, ako inak by si vysvetlil spomienkovy transfer/fazy prirodzene, stanovil si vesmir, vsetko v pohode. Snad len toho, jak je buducnost nahovno si nas mohol usetrit, ved my vieme, ze to tak bude :)
25.05.2013
jurinko
A vcul bud mudry, niekto ma rad to, iny ono, je to tazke:-D Ja som v minulych dielach mal dost problem s vykecavanim a opismi, tak sa to snazim miernit. Ten pomer urcite nebude vyhovovat vsetkym, nech bude akykolvek, ale snazim sa to robit tak, aby to nevadilo mne (a da mi to dost prace, kedze som grafoman jak hovado:-D, takze sa na to musim pozerat ocami ne-grafomana, co je narocne;-)). Inak ta buducnost je naschval taka retro, pretoze vsetci maju furt pocit, ze vsade treba mat nanomaterialy a vesmirne lety a displeje a dotykove ovladanie a hologramy a roboty a ... Pripomina mi to tie kresby, ako si ludia v roku 1900 predstavovali rok 2000. Ano, vieme lietat, vymysleli sme dokonca aj jetpacky, ale tenis s vrtulami na chrbte nehrame a aj ked eInk, elektronicky papier a podobne riesenia uz su tu teraz, ludstvo sa toho papiera podla mna tak skoro nezbavi. Co ma inak okrem knih dost sere:-)
25.05.2013
Kei
počkať, počkať. Nevravela som škrtať scifi prvky, to bolo to zaujímavé na prvej polovici. Ale: vyjde z domu, prediera sa davom, vojde do metra, kontroluje odchody, presunie sa, postoji pred pracou, poobdivuje budovu, zvezie sa výťahom kde je 8 ľudí, vystúpi a kráča chodbami, blíži sa ku kancelárii, vstúpi na pracovisko. Scifi časť bola zaujímavá a jedine pre to som sa tým prehrýzla, no stále som čakala o čo vlastne ide, kedy konečne sa niečo stane, čo vybočí z dennej nudy a pre čo je poviedka napísaná. Podané rovnako monotónne. Neuteká, lebo nemešká, nohou stojí v jazvečíkovi a nič (keby aspoň si to všimol na poslednú chvíľu a bol trochu preľaknutý...) a tak ďalej. Je samozrejme na autorovi, ako postaví svoju poviedku.
25.05.2013
Aldeberan
Kei: dalo sa z toho vytlct trochu viac, pravda: napr. prihoda s jazvecikom mohla byt vyuzita na vysvetlenie, ako funguje fazovy posun. Dav, metro, chodba, vytah... vsetko sluzilo k opisu odcudzenosti a pocitu ,ze Kyle nepatri do daneho sveta. Potom tato psychologicka rovina vysumela do prazdna, ale mam dojem ze pridala postave a hlavne motivacii, preco Kyle robil co ten tajny agent v jeho hlave chcel aby robil. A nie je nic lepsie ako dobry set-up v akcnej poviedke. Keby sa po troch odstavcoch zacali strielat a nahanat tak by som to nedocital :)
25.05.2013
jurinko
Aldeberan, paci sa mi, ako si si to zobral. Tak som to aj myslel :-) Posli mi mail, dalsie poviedky ti dam na beta-read, ak chces ;-) (moj mail je woodstock@inmail.sk)
26.05.2013
Kei
wah, asi fungujem na inej vlnovej dĺžke, ale mne to tak odcudzene nevyznelo. Nie viac, ako v bežnom živote - keď s niečím nie si úplne spokojný, ale nie až tak aby si to radikálne menil. Keď sa neteším do práce a mám averziu voči cestovaniu preplnenými ulicami, tak ráno neodhrniem zvesela perinu, skôr naopak. Hlavne ak po peknom sne má prísť neobľúbená robota. Až domov z práce sa začnem tváriť zvesela. Podobne s budovou a chodbami - ak sa mi nepáčia a pôsobia negatívne, nezastavím sa ich obzerať, naopak v duchu zanadávam ako mi ich belosť vybieli aj mozog.
To je to čo som myslela tým "monotónny úvod" - chýbajú mi tam výraznejšie emócie na jednu alebo druhú stranu - tak ako to je teraz sa dá chápať všelijako a preto vznikajú dohady ako teraz a úvod pôsobí ako pôsobí.
26.05.2013
jurinko
Na teba :-) Ono je to fajn, ved o tom je cele pisanie. O autorovom zamere, jeho spracovani a o tom, co si z toho zoberie prave ten jeden konkretny citatel. Ja som rad, ze je o tom diskusia, vzdy lepsie, nez keby si to nikto neprecital ;-)
26.05.2013
mayo
tiez som chapal fazy ako dimenzie. za nelogicke, alebo teda skor nevysvetlene pokladam asi len dve veci, ze zem ako taka existuje vo vsetkych fazach sama od seba, ale veci na nej nie. aky je rozdiel v tom, ci niekde vznikne kopec prirodnymi procesmi, alebo tam navlacia ludia kamene a je z toho budova? a potom, preco je tych faz len desat? to asi nebude nahoda. ak ich je desat, moze ich byt kludne aj viac, frekvencii je predsa nekonecne vela. alebo je to tak, ze hmota moze kmitat len odtial-potial, a tie "frekvencne pasma" musia byt od seba dostatocne dobre oddelene, aby sa navzajom nerusili, tak ako je to napriklad u radii? s tymto napadom sa naozaj da budovat dalej :) mozno by z toho nebol ani zly svet na pocitacovu hru. a nezda sa mi ani to, ze by Kyle "zdedil" hned aj Jamesove nacvicene reflexy a motoricke schopnosti.
27.05.2013
mayo
[pokr.] to su predsa skor veci zavisiace od usporiadania neuronovych sieti v mozgu, a nie len ciste spomienky... odhliadnuc od fyzickych schopnosti, neviem ci by uradnik vysedavajuci v kresle osem hodin denne mohol byt dostatocne "fit"... ale toto mi pri citani vobec nevadilo, bolo to naozaj putavo napisane.
27.05.2013
Ester Magyarová
Dobré to bolo :) dal by sa ešte ten začiatok kúsok skrátiť, ale nebije to. Z počiatku som niečomu nerozumela ale pekne to pozapadalo. Pripomenulo mi to od S. Kinga so série Temná Věž Tři vyvolení, kvôli tomu hlasu v hlave ako mu radil a toto, ale len pripomenulo. Bojové scénu boli fakt skvelé. Škoda, že ti to do tých znakov nevyšlo, ale nasilu skracovať netreba :D Dala som 8.
27.05.2013
jurinko
Dakujem :-)
27.05.2013
Puf
Skoda ze ti to nevyslo do tej sutaze, ale aspon sa zvysila uroven poviedok, v poslednom case sa to tu vobec necita zle! Ja nad technologiami prilis nemudrujem, ale dobry pribeh potesi vzdy. 8 :)
29.05.2013
jurinko
Dik ;-)
29.05.2013
Kr4b
Ja nemám čo vytknúť, aj keď by sa možno po opätovnom prečítaní niečo našlo... Ale to je jedno. 10
21.06.2013
jurinko
Ohoo, dakujem, som rad, ze sa pacilo :-)
21.06.2013
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.