A bolo svetlo

Venované MM
Filmová história scifi
A bolo svetlo - Grass Hoppin´
A bolo svetlo - Grass Hoppin´ / Zdroj Disclaimer
Sedel do pol pása vyzlečený pred širokou mlákou vytvorenou z mohutných kvapiek prednedávnej búrky. Ukrytý pred vysušujúcimi lúčmi slnka pod čerstvo odrhnutým lopúchovým listom. Občas ospanlivo mávol nad hlavou muším krídlom, v prstoch nepokojne mädlil zošúverené tykadlo visiace z vyholenej lebky a vystrčeným prútom striehol na záber Kirilika - chutnú mäsožravú larvu. V stúpajúcej horúčave, bez najmenšieho náznaku vánku, ktorý by aspoň na krátky okamih pohol rozžeraveným vzduchom.
„No počkaj, dostanem ťa ... ,“ tíško zamrmlal. Posunul sa bližšie k naplnenej priehlbine „ ... ale nie, do Veľkého ... ,“ vzápätí zaklial. Z diaľky medzi trsmi stále zožltnutej trávy sa ozval nezrozumiteľný hurhaj, a práve vo chvíli, keď sa jedno z pahltných a hlúpučkých stvorení chystalo s chuťou zahryznúť do mušej nožičky nastoknutej na ostrom háčiku.
„Ťen Ktorý Ťomu Šéfuje! Ťen Ktorý Ťomu Šéfuje!“ rozliehal sa piskľavý hlas.
Nie až tak nerozumný hmyz zmizol na dne kaluže.
Larvačka na dnes skončila a na ďalší lov môže rovno zabudnúť, pomyslel si. Zanedlho zostanú po vyparenej mláke iba drobné dierky vyhryzené zavŕtanými larvami ... a stvrdnuté už nie sú takou šťavnatou maškrtou.
„Tu sóóóóm!“ zvolal.
Vo vzdialenosti hodu jednobodkovanou lienkou (slúžila na meranie vzdialeností a občas aj ako športová pomôcka) sa zvlnili steblá trávy.
„Kdéé?“
„Túúú!“
Z húštiny stebiel vyskočila štíhla pakobylka. Jazdec zakvačený na chrbte ju bez prestania udieral bosými chodidlami do bokov. Zviera preskakovalo praskliny vysmädnutej pôdy, ktoré sa i napriek poslednému dažďu nestihli zaceliť a tryskom cválalo k neúspešnému lovcovi.
Prišelec zoskočil zo zadychčaného hnedozelenáča a pricupital k starcovi. „P... pa ... pane,“ bľabotal. „Je tu, vrátil sa!“
„Hééj? ... A ty si čí?“
„Si Chumaj,“ naradostnene odpovedal ucháň.
Ťen Ktorý Ťomu Šéfuje zagúľal všetkými očami a šestica prsných bradaviek sa mu od vytrženia vztýčila do pozoru.
„Ako prosím? Nemáš tušenia, aké namáhavé je utrieť si zadok ...“ čoraz vyšším hlasom sekal slová „ ... ak si mal niečiu v ňom nohu?“ vrieskal. Na dôvažok svojich slov uchopil jeden zo svojich údov a začal ním prudko mykať.
Holobriadok zízal na výjav s oboma pootvorenými ústami a odhaľoval tri rady čerstvých mliečnych zubov. Nerozumel. Vyhrážka našťastie spôsobila, že mladíkovi kdesi vzadu, a bolo to zrejme v hlave, čosi cvaklo a spustila sa nahrávka označená nálepkou “Môj život“. Niekto by tento úkon nazval premýšľaním. Nie veľmi dlhá vnútorná projekcia začala raňajším vyliahnutím, pokračovala krátkou inštruktážou: ty si ..., toto je ... tu sa drž a končila tým ako si jeden postarší šialenec zbesilo šklbe prostrednú nohu.
„Nie, nie pane. Nerobte to robiť. Tak sa volám ...Si Chumaj ... to je moje meno,“ ozval sa nesmelo mladík.
„Aáá! Z posledného vrhu?“
Holobriadok prikývol.
„A čo si mi vlastne chcel?“ znovu sa spýtal starec a a masíroval si takmer vykĺbený hnát.
„Vrátil sa, pane! Vrátil.“
„Kto?“
„Posol Svetla!“
Starcových osmoro očí sa rozšírilo do súvislej čiernej plochy. Mladík ustúpil o niekoľko krokov, súčasne náhle pocítil ako mu v kotrbe znovu čosi docvaklo.
„Čo si to hneď nepovedal?“ zvrieskol Šéf.
Rozbehol sa k pakobylke. V behu vhupol do sedla, rázne kopol úbohé zviera pod krovky, ktoré i keď na smrť unavené, aby sa radšej vyhlo ďalšej bolesti, vystrelilo dopredu.
„A čo ja? ... Pane?!“ volal za ním mladík. „Šéfe ...?“
Staršina plieskal hnedozelenáča po šiji, kopal do bokov. Preplietali sa trsmi trávy, vyschnutým zmáčaným lístím, preskakovali kamene, tryskom kľučkovali spleťou koreňov a spadnutých konárikov.
„Poďme! Rýchlejšie!“ kričal jazdec.
Blížili sa k osade. Už videl vrcholky slamených striech hlinených domcov. Kobylka trielila z posledných síl. Posledným mohutným skokom preskočila ohradu a polomŕtva sa zrútila k zemi.
Uprostred osady so sklonenými hlavami kľačali mĺkvy dedinčania. Ťen Ktorý Ťomu Šéfuje si oprášil nohavice, potichu prešiel doprostred kruhového zhromaždenia a pohľadom upreným nahor zvolal: „Ó Veľký , zostaň, keď príde noc. Ó Posol Svetla, zostaň a odožeň divé zvery. Ó Veľký, zostaň a ochraňuj nás ...“
***
Chrbtom sa opieral o masívny kotlík. Oddychoval. Z ligotavého hrnca, lešteného stáročiami, sa rozlievala matná žltkastá žiara. V mesačnom splne si prezeral stvrdnuté dlane. Pod bradou mu poletovali dlhočizné červené fúziská, pohybovali sa v rytme hlasitého odfukovania ako ramená vyhladovaného kalamára, ktorého pigment bol obdarovaný odtieňom pálenej hliny. Vzdialený pozorovateľ mohol nadobudnúť dojem, že získali schopnosť samostatného vpredo-zadného pohybu. Mužík sa otočil ku kotlíku. Visiaci pupok unaveného človiečika sa nateraz ocitol v obkolesení cinkotavého mora zlatých kotúčikov.
Tretí ... zakopal ho tejto noci po tretí krát a znovu sa s ním plahočí, bedákal v duchu. V bledulinkom svite sa za ním ťahal pás uľahnutej trávy. Nie, stále nebol spokojný. Koľko zažil takýchto nocí? Kto by rátal.
„Héej ... to čóó !?“ vykríkol odrazu. „Čóó ...óó“?
Nad čistinou sa objavilo prudké biele svetlo. Svetelný lúč ako prúd stekajúceho mlieka vytlačil mesačný svit, vychádzal z jediného miesta a v širokom kuželi osvetľoval kus zeme tak, že si upachtenec mohol na svojom károvanom sýtozelenom kabátci spočítať všetky švíky.
„Som Ocif, zlato nedostanete!“ zakričal nahor. „Moje je! Moje!“ Zarazil si širák do čela. „Ne –ne- ne!“
Nazlostene zacvakol teleskopickú rúčku rýľa, prehodil cez kotlík kabát a z vrecka širokých nohavíc vytiahol čiernu škatuľku. Z čuda trčali striebristé kolíky a zopár oválnych ligotavých gombíkov. Stlačil ten najagavejší. Nádoba so zlatým obsahom blikla, v rýchlom slede sa z jej útrob dvakrát ozvalo krátke “píp“ a nakoniec ... zmizla.
„He-he-he, terasky, skúste niečo ... vy!“
Podvihol opasok. Zamával čarovnou krabičkou, zatlačil na nej páčku, pri ktorej bolo drobným písmom vyryté: “STAND BY“ a presunul ju smerom k tajomnému nápisu “ON“.
„Som Ocif! Zlato nedostanete!“ zopakoval. „Chytiť musíte ... ma... vy!“
Palcom stlačil ďalší gombík a za zvuku “bžžnk“ sa ocitol uprostred čistiny, v nepreniknuteľnej tme pod košatým hrčovitým dubom.
„Zlato nedostaneš, chyť ... ma!“ zopakoval výzvu . “Bžžnk“ a z okraja lúky sa znovu ozvalo: „Zlato nedostaneš, chyť ma! ... bžžnk.“
Po celú noc, až do rána sa z rôznych miest čistiny ozývalo: „Zlato nedostaneš ...“, nasledované zakaždým nezvyčajným “bžžnk“.
***
Žofka bývala na konci dediny, čo pre mnohých znamenalo na konci sveta. V tuhých zimách kúrila stále drevom a ako jedna z mála zostávala prívrženkyňou svetla olejovej lampy. Nemala rada novoty a zrejme preto si ju dedinský fagani tak často doberali. Nezriedka sa stávala terčom uštipačných poznámok pravoverných a keď sa zvrtla reč jej smerom, často zaznela v debate otázka: „Tá stará čarodejnica ešte žije?
Zmrákalo sa a z tmavofialových bublajúcich mrakov sa začali spúšťať prvé metánové kvapky. Žofka prebehla cez dvor, k chlieviku. Pohladila zapáchajúce nosnice po srsti, tíško priadli, a pozbierala stvrdnuté exkrementy. Ráno príde kupec a vyplatí ju priesvitnými platinovými šupinkami.
Ako zatvárala dvierka jej pozornosť upútal osvetlený roh stodoly.
„Chlapčiská nevychované! Practe sa!“ skríkla. Schytila metlu, prehnala sa dvorom do humna, akoby si jej nohy nepamätali, že sú v prevádzke zo dvesto zím.
Prúd svetla sa rozlieval po mokrej streche rozsušenej drevenice, ktorá držala v pokope jedine silou vlastnej vôle, zrejme s úctou k zásade: keď ma už raz postavili ...
„Zasrani, kde ste !?“ Obehla okolo stavby. Otvorila vráta.„ Predo mnou sa neschováte,“ zakričala do tmy.
Ticho.
Zatočila metlou a hodila ju nad chajdu. Trafila. Niečo puklo a žiara zmizla.
Asi som to rozbila ... tak vám treba, pomyslela si.
„Halóó, je tu niekto?“ spýtala sa tichým hláskom do tmy.
Nečakala na odpoveď, rozbehla sa v šere späť k domu. Pribehla k chalupe, zamkla a založila dvere mohutnou kladou. Chvatom vbehla do izbietky, plášť odhodila do kúta. Sadla si na posteľ, z nôh striasla krpce a vhupla pod perinu. Ležala a napäto načúvala. Lomcovali ňou zlosť i strach.
Čo sa stalo? Žeby ju zase dostali? Tí fagani, papľusi, chamraď. Veď ja im ukážem, zastrájala sa v duchu. No naisto vedela, že tejto noci už nezaspí.
***
Na obzore sa črtal nebadaný červenkastý oblúk. Mal stále ďaleko do pražiacej vyhne, ktorá sa za nejaký čas v plnej sile posadí na horizont.
Pre istotu si nasprejovala ramená zvlhčujúcim prípravkom. V šošovke ľavého oka sa jej zobrazil prichádzajúci hovor.
„Dispečing?“ Povzdychla si. „Čo zase otravujú?“ zašomrala a vypustila z prostrednej nosnej dierky dlhý pľuvanec.
„Ahoj zlato ... ,“ ozvala sa. „ ... už budem hotová ... áno zase tu nie je. Hej ... ten nový typ.“
Akýsi červený športiak uháňajúci v šere prostredného pruhu šesťposchodovej antigravitačnej diaľnice na ňu zatrúbil. Nevšímala si ho.
„Ale veď viem, včera tu ešte bola!“ Zamračila sa a na tvári osvetlenej montážnou lampou sa zjavil slizký biely rôsol, charakteristický príznak mierneho hnevu.
„ Ako !? Aký dimenzionálny zákmit ? Všetky stiahnuť ? ... veď ich je aspoň päťtisíc, do zotmenia stačíme vymeniť sotva polovicu! Do ...,“ s nesmiernou chuťou chcela vypustiť šťavnatú nadávku.
„ Beriem si tento úsek a idem na to .“
Šmarila náradie do boxu. Jeden z inštrumentov s cinknutím dopadol na podlahu. Nechala ho ležať , rozvinula všetky chápadlá a zúrivo mačkala tlačidlá na riadiacom paneli.
Kovová servisná plošina sa mierne rozkolísala a začala pozvoľne stúpať k vznášajúcemu sa radu žiariacich svetelných bójí - k lampám pouličného osvetlenia.

nses

nses

Diskusia

jurinko
Ehm... O com?
14.10.2012
jurinko
(je nedela poobede a mozno iba nemam zapnute zavity, ale fakt neviem, o com to malo byt.. mozno sa k tomu skusim vratit zajtra a nejako to spracovat..)
14.10.2012
Lenona
Veľmi pekne napísané, ale ani ja netuším, o čom to bolo. Nerozumiem zápletkám ani rozuzleniu a nie je tam nič konkrétne, o čo by sa dalo oprieť, aby som príbeh pochopila.
Skákať či prelínať viac uhlov pohľadu na jednu vec sa dá, a je to aj zábavné, len ak všetci/vrátane čitateĺa/ vedia, o čo ide.
14.10.2012
andrej android praznovsky
Lenona zije!!!
14.10.2012
draculin
Niektore poviedky by mali upozornenie: "Necitat v nezhulenom stave" :)
15.10.2012
Lenona
andrej: žije, ale hlavne: píše, píše, píše a nestíha.
15.10.2012
Rose
Hm, presne to iste ma napadlo, co vas, ked som to citala :D Pekne napisane, ale co tym chce autor povedat?? Keby to malo hlavu a patu, mohla by z toho byt celkom dobra vec...
16.10.2012
nses
V piatok (19.10.) vysvetlim pointu, respektive "o com to teda vlastne bolo" ... ak na to niekto medzitym nepride.
17.10.2012
jurinko
nses, az tvoj komentar ma odradil ist to skumat. Literatura je jednosmerna, nie je to dialog. Ak sme na to neprisli, a chcel si, aby sme na to prisli, tak je to napisane zle. Ak sme na to neprisli a chcel si, aby sme na to neprisli, tak je to napisane dobre. Len potom je otazka, naco pises take veci, ktorym citatelia nerozumeju ;-)
17.10.2012
nses
jurinko: Nie, nie, ides na to od lesa. Mojim cielom vobec nebolo nejakym sposobom miast citatela. Praveze som nepredpokladal (no dobre, v mensej miere ano), ze to bude pre vsetkych predstavovat taky problem, to bola ta chyba. Jednoducho mi to nevyslo.
17.10.2012
Stano Lacko
A mozno si to chapal ako vec na pokracovanie?
17.10.2012
Rose
No ja som sa pokusala najst nejaky suvis medzi tymi 4 castiami a prisla som akurat na to, ze vsetky maju spolocne svetlo. A dalej som sa uz nedostala ani za boha :D
17.10.2012
nses
Rose: Prihorieva.
17.10.2012
jurinko
A ved poulicne lampy, nie?
17.10.2012
nses
Presne tak, jednalo sa o “pokazene“ lampy (alebo iba lampu) poulicneho osvetlenia (pekne trivialna pointa, ze?), ktore “cestovali“ do roznych inych svetoch ci dimenzii. Zaver poviedky mal byt evidentne viac vysvetlujuci, aby to kazdemu docvaklo. :-)
... a vsimol si niekdo toho ako sa vola postavicka s kotlikom? (napoveda: citat odzadu.)
18.10.2012
Rose
Je fajn, ze sa snazis takto hrat, no nemusis s tym prehanat :) To, ze to maju byt nejake ine dimenzie, alebo svety, je myslim dost jasne, ale prave ta pointa - ze sa cez ne spaciruje nejaka poulicna lampa - ja by som asi v zivote na to nedosla... :D A jak sa tam dostala ta lampa? Trochu explicitnosti by tu nezaskodilo ;)
18.10.2012
kAnYs
Naaaaahodou, mne sa to pacilo :) A dokonca som to aj pochopil. YESSS!!! Ach, skoda, ze to az teraz citam. Dostal by som aj nejaku ceno? Mno, asi prerusim doterajsie nehodnotenie kolegov a dam ti 7. Celkom dobra pointa :)
14.01.2013
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.