Dnešné dielo je súčasťou väčšieho celku. Je pravdepodobné, priam očakávané, že sa v ňom stratíte. Nebojte sa.

***

Skupinka kráčala v prítmí masívnej jaskyne, viditeľnosť bola viac než mizerná. Ako to všetkým donekonečna pripomínal Klerge.

„Však si ani na špičku nosa nedovidím, ako sa vrátime nazad?“ bedákal, zatiaľ čo v ruke držal baterku, svietivosťou sa rovnajúcu menšej hviezde. Tú zo svojich pravdepodobne bezodných útrob vyhrabal Hergert.

„V tme aspoň hriechy nevidno,“ neprítomným hlasom odvetil kapitán Heiss.

„Že čo?“ prestrašene sa spýtal Klerge, vlasy mu dupkom stáli.

„Ale nič,“ odvetil po chvíli Heiss a potriasol hlavou, akoby mal v ušiach vodu.

„Vy teda viete pozdvihnúť upadajúcu morálku.“

Josei kráčala na konci skupinky a nič z toho si nevšímala. Bola príliš zabratá do vlastných myšlienok, sotva registrovala svet navôkol. V hlave jej stále dookola znela tá istá myšlienka: Čosi je zle. Akokoľvek si však lámala hlavu, nevedela prísť na to čo je zle.

„Už sme skoro tam,“ znenazdajky sa ozval Herget. V momente ako to Josei počula mala pocit, akoby sa otvorili spráchnivené, stáročia nepoužívané stavidlá jej mysle.

Už sme skoro tam, nesúce sa prázdnym, zdevastovaným námestím, po ktorom ich skupina kráčala.

Už sme skoro tam, odrážajúce sa od mumifikovaných tiel neborákov pochovaných v masívnej podzemnej krypte, cez ktorú ich skupina kráčala.

Už sme skoro tam. Už sme skoro tam. Už sme skoro tam, Josei tie tri slová v hlave rezonovali ako burácanie poplašného zvona. Koľkokrát už prežili tú istú, a predsa odlišnú udalosť? V akom pekelnom cykle sa to ocitli?

Uragán myšlienok jej na moment zakalil zrak, a tak iba úchytkom oka zazrela scénu ako zo sna: Hergetova ohavná silueta vrhala tieň na pár, s ktorým debatoval. Lež aký pár! Snehobiely vlk, o hlavu vyšší dokonca aj od Hergerta. A po jeho boku žena so zroneným výrazom v tvári.

To všetko Josei zazrela iba na zlomok sekundy. Akonáhle žmurkla, scenéria pred ňou sa zmenila. Už sa viac nenachádzali uprostred temnej jaskyne, hoc svetla vôkol nik bolo pobiedne. Miesto toho boli opäť na mostíku lode KEF Radio. Všetci, až na Hergerta.

„Ehm,“ odkašľal si viditeľne otrasený Klerge, iba s námahou potláčajúc triašku, „vie mi niekto z vás povedať, že čo sa to tu kurva deje?!“ pri posledných slovách mu hlas preskočil do hysterickej fistuly, jej ozvena sa od stien odrážala ešte niekoľko sekúnd.

„Nemám najmenšej potuchy, defetisticky priznal kapitán a siahol po svojom obľúbenom riešení neriešiteľných problémov: Vesmírnom Ume, z ktorého si mocne uhol. „Hergert bude vedieť viac,“ dodal, len čo si odgrgol.

„A kde vlastne ten je?“ spýtala sa Josei.

***

Príhody posádky KEF Radio budú pokračovať o mesiac.