„Auuu...” Bolesť ma vrátila späť do reality. Tak toto nevyšlo podľa plánu, blyslo mi hlavou. Na viac som sa momentálne sústrediť nevedel, keďže mi v tvári pulzovala silná bolesť a v ústach som cítil železitú pachuť krvi. Rozhliadol som sa. Na zemi stále ležali tí traja parchanti, čo majú celé toto na svedomí.

„Kurva,” zanadával som, aby som si uľavil, a jedného som nakopol. Bolo mu to už jedno, keďže to už mal za sebou.

Mal to byť jednoduchý obchod, hovoril obchodník. „Len donesieš balík kupcovi, odovzdáš ho a dostaneš zátky, ktoré donesieš späť.” Hovno... Kupec nebol jeden, ale mal ochranku, ďalších dvoch chlapov, a vlastne to zrejme ani nebol kupec. Kurva, prečo ja sa stále musím namočiť do takýchto sračiek? Zátky som potreboval, preto som ten kšeft zobral. Do budúcna si zrejme budem musieť lepšie vyberať, s kým budem spolupracovať.

Balíček, ktorý som mal odovzdať, ležal vedľa jednej z mŕtvol. Zohol som sa poň a zatočila sa mi hlava. „Auu,” ozval sa nos. Čo teraz? Okej, spomaľ a premýšľaj. Balíček nedoručíš, keďže nie je komu, uškrnul som sa. Otvorím ho a pozriem sa, čo je v ňom. Ak tam bude niečo cenné, mohol by som to predať a získať kompenzáciu a bolestné. Mal by som ešte nájsť doktora. Ten nos sa musí napraviť. Škaredý som dosť aj bez toho, aby som mal ešte krivý a zle zrastený nos. Asi by mi to moc neuškodilo, no aj tak. Ale tu nie.

Ešte som rýchlo prešacoval mŕtvoly. Mali u seba celkom zaujímavé veci, ktoré som si privlastnil. Jeden kolt a dve 10 mm pištole. Nejaké náboje, cigarety a hracie karty. Mali kožené brnenia, no tie boli deravé po našej prestrelke. Na jednej strane smola, že ma takto napálili, na druhej neuveriteľné šťastie, že som vyviazol len so zlomeným nosom.

Vyšiel som z uličky a zamieril hlbšie do centra Hubu. Do hotela sa vrátiť nemôžem, hoci som tam mal zaplatenú izbu. Na bare by mohol byť ten parchant, čo mi dal tento kšeft. Takže pôjdem do chudinskej štvrte a tam si nájdem nejaký pajzel. Zaplatím nábojmi, ale to vyriešim, až tam budem.

Mesto večer žilo. Vyhol som sa hlavnej ulici a šiel pomedzi staré, polorozpadnuté a niektoré zflikované domy. Dával som pozor a sledoval okolie.

„Hej, kamo, nemáš drobné?” ozvalo sa zo zeme. Takmer som ho prehliadol. Bezďák zabalený len v handrách. Keď sa pohol, do nosa ma udrel hnusný puch špiny, moču a nechcel som vedieť, čoho ďalšieho.

„Nemám, daj pokoj.”

„Ale no taaak, aspoň zátku...”

Pridal som do kroku a nechal smradľavého bezďáka za sebou. Vyšiel som spoza polorozpadnutého baráku a uvidel svoj cieľ. U Berryho bola krčma a ubytovňa v jednom. Majiteľa som poznal z videnia a zdal sa to byť fajn chlap. Pred vchodom postávali štetky a ponúkali sa tomu, kto im dal pár zátok alebo nejaké jedlo. Na sex som teraz nemal ani pomyslenie a hlavne by som sa bál rozdať si to s nejakou štetkou z ulice. Nemal som síce ženu už pár mesiacov, no aj tak. Zapudil som myšlienku a prešiel okolo bez povšimnutia.

Vošiel som do baru. Ovanul ma pach spotených tiel, cigaretového dymu a piva. Rýchlo som očami prebehol bar. Nikto si ma nevšímal. Prešiel som k pultu a počkal, kým si ma barman všimne. Bola to len chvíľa.

„No, čo to bude, mladýýý?” povedal. Mal divný prízvuk, spod zástery mu liezlo brušisko a bradu mal takú dlhú, že by som prisahal, že ju neraz namočí do piva, ktoré čapuje.

„Potrebujem nocľah. Máš voľnú izbu?” opýtal som sa.

Premeral si ma tmavými očami spod hustého obočia. „Hmm, a platiť máš čím?”

„Mám niečo na výmenu,” odvetil som. Na stôl som vyložil cigarety a hracie karty.

„Hmmm, za to môžeš spať tam v rohu na zemi,” ukázal hlavou.

„Koľko by bolo za izbu?” nedal som sa.

„Viac, ako si zrejme môžeš dovoliť.”

Vybral som z batohu jednu 10 mm pištoľ a položil ju na stôl. „A za toto?”

„Nooo, to už sa dohodneme. Za to ti dám izbu a večeru. A ak chceš, aj ženskú spoločnosť,” uškrnul sa a vyceril na mňa zhnité zuby. „Je čistá a zdravá, nie ako tie flundry, čo sú vonku.”

Ucítil som pnutie v rozkroku. Sakra, žeby? Potriasol som hlavou. „Potreboval by som doktora. Na svoj frňák.”

Pozrel sa na mňa a opäť sa usmial tým nechutným úsmevom. „To ti Jeny spraví raz dva. Pošlem ti s ňou aj niečo od bolesti,” zazubil sa.

„Dobre,” prikývol som.

„Tak po schodoch hore, na dverách je číslo 04. Kľúč je zvnútra. Jeny príde o pár minút,” žmurkol na mňa.

Prikývol som a vyšiel hore po schodoch. Schody vŕzgali, až som sa bál, či sa podo mnou nezlomia, no nestalo sa. Chodba bola tmavá, zo stropu viseli káble. Zrejme tu v minulosti boli nejaké svetlá, no to som mohol len hádať. V rohoch boli pavučiny, ktoré mali svojich stálych nájomníkov. Po pár metroch som prišiel k dverám s číslom 04, zatlačil som na kľučku a otvoril.

Izba nebola veľká, no na moje prekvapenie celkom čistá. Bol tu stôl, dve stoličky a nejaká stará hrdzavá polica, na ktorej stál pohár a miska, zrejme na jedlo. Na stole horela sviečka, ktorá skromne osvetľovala izbu. Okno bolo takmer celé sklenené, no jedna tabuľa bola vybitá, nahradená igelitom a zalepená lepiacou páskou. Podišiel som k posteli. Keď som sa na ňu posadil, žalostne zavŕzgala. No jo, zažila už lepšie časy a asi aj veľa namáhavých nocí.

Vybral som z batohu balíček a držal ho v ruke. Čo to môže byť? Jedna myšlienka striedala druhú. No rýchlo, kým nepríde mladá. Rozbalil som obal, v ktorom bol balíček zabalený. Vo vnútri bola krabička z tmavého kovu. Poobzeral som si ju a neobjavil som žiadny zámok ani nič podobné. Prekvapilo ma to. Ako sa to len otvára? Bol tam malý obdĺžnik a pod ním nejaká lesklá časť. Priložil som prst, malý skener mi prešiel po brušku prsta a vedľa zasvietila malá červená kontrolka. Takže nič. Kurva.

Vtom sa dvere otvorili a bez zaklopania vošla mladá žena. Musím povedať, že fakt krásna mladá žena. Kruci, to bola snáď najkrajšia baba, akú som doteraz stretol, a to som ich už stretol fakt že dosť.

„Ahoj,” pozdravila. Hlas mala príjemný, mäkký. Na sebe mala sivé tričko s nejakým vyšúchaným nápisom na hrudi, pod ktorým sa vypínali prsia. Už takto na prvý pohľad som odhadol, že pekné a pevné. Dole mala hnedé kraťasy a na nohách staré sandále. V ruke držala fľašku, tak poloplnú nejakou čírou tekutinou.

„Ahoj,” odpovedal som. „Poď ďalej a zavri dvere.”

Urobila tak a podišla bližšie ku mne. Fľašku položila na stôl, zobrala si stoličku, otočila ju opačne, obkročmo si na ňu sadla a oprela sa rukami o operadlo.

„Taaak?” opýtala sa a pozerala sa mi do očí. Vtom jej zrak padol na škatuľku v mojich rukách. Neuvedomil som si, že ju tam stále držím. „Čo to máš?”

„Hmm, toto? Nič, len krabička.”

Pozrela sa pozornejšie. „To je osobný trezor so snímačom na odtlačok,” povedala akoby nič.

Vytreštil som oči. „Čooo? Odkiaľ to ty môžeš vedieť?”

Pozrela na mňa dotknuto. „Keby si pekne poprosil, povedala by som ti,” odvrkla.

„Okej, tak pardon, prosím. Ty vieš, čo to je?”

„Áno, viem. Vo vnútri je niečo cenné, čo sa má dostať len k tomu, kto má správny odtlačok prsta. A ty to zrejme nebudeš.”

„Hmmm, a inak sa do toho dostať nedá?”

Ten jej pohľad... Zdvihla oči a pousmiala sa. „Možno áno. Otázka je, ako veľmi si to ceníš.”

„Ty?”

„Nie, ale poznám niekoho, kto by sa do toho vedel dostať.”

„Odkiaľ?” opýtal som sa.

Usmiala sa. Prekvapilo ma to, mala krásny úsmev, všetky zuby a dokonca celkom biele. „Čarovné slovíčko?”

„Abraka dabra,” povedal som a usmial sa.

Vybuchla smiechom. „Tak toto som nepočula roky.”

„Dobre, dobre, prepáč. Prosím, poznáš niekoho, kto by to vedel otvoriť?”

„Áno, môj brat. Obaja sme z Vaultu 22 a on bol náš technik.”

Pískol som si. „Môžeš ma za ním zobrať?”

Opäť ten potmehúdsky úsmev. „No, môžem. No čo tak najskôr zábava a potom práca?”

Postavila sa a odsunula stoličku. Kovovú krabičku som položil na malý stolík, čo stál vedľa postele. Podišla ku mne bližšie a postavila sa predo mňa. Voňala, uvedomil som si. Takže tu majú aj mydlo. Chytil som ju za boky a jemne ju pritiahol k sebe.

„Počkaj, nie tak rýchlo.”

„Áno?” opýtal som sa.

Jemne sa vykrútila, podišla k stolu a zobrala z neho fľašku. Doniesla ju ku mne. „Trošku sa posilni.”

Lokol som si. Do očí mi vhŕkli slzy a hrdlo sa zovrelo.

„Ale nooo, taký veľký chlap, a žeby na teba moc silné pitie?” Zobrala mi fľašu z ruky a poriadne sa napila. Ani to s ňou nehlo.

No ty... to bude zaujímavé, pomyslel som si. Podala mi fľašu, napil som sa a ona si medzitým kľakla na zem a pomaly mi rukami prechádzala po stehnách. Okamžite sa mi v rozkroku urobila hrča. Pousmiala sa. „Takže pripravený.”

Rozopla mi zips a pomohol som jej stiahnuť mi nohavice. Moje nádobíčko na ňu vyskočilo v celej svojej paráde. Oblizla sa. „Tak poďme na to.”

Prebudil som sa na slnko, čo mi svietilo cez okno do očí. Pár sekúnd som si uvedomoval, kde som. Usmial som sa, keď som si spomenul na príjemnú noc. Pohľad na nočný stolík ma však rýchlo vrátil do reality. Kovová krabička bola preč a rovnako tak Jeny.

„Kurva,” uľavil som si. Postavil som sa a dal tvár do dlaní. Bolesť. Sakra, môj nos. Ani ten mi nenapravila. No čo, krajší už nebudem. Musím ju nájsť a s ňou aj tú krabičku.