Tomáško si ľahol do postele a prikryl sa perinou. Ako každý večer čakal, kým mu mama príde zaželať dobrú noc. Hodil očkom na budík vedľa postele – osem hodín. To si dokonca stihne aj pospať.

„Už ležíš?“

„Áno, mami.“

„Dobre, dnes si sa nachystal nejako skoro.“

„Som len unavený, uáááá,“ zívol možno okázalejšie ako by chcel.

„Dobre teda, tak ti prajem tie najsladšie sníčky.“

Na čelo mu vtisla bozk a on si všimol, že má červené oči. Sklopila zrak, naprávala mu perinu. Robila to tak vždy, keď nechcela, aby vedel, že plakala.

Mal nutkanie povedať niečo, čo by ju rozveselilo. Ale nič mu neprichádzalo na um. Čo by už len v takej chvíli mohlo pomôcť? Alebo že by jej ukázal...?

Vyrušilo ho buchnutie z kuchyne.

„To nič,“ prehovorila, keď sa strhol, „ockovi sa asi len vyšmykol tanier.“

Vyšmykol sa mu ďalší. A ďalší.

Stačil jeden krátky pohľad. Bolo v ňom toľko bolesti a porozumenia. Mama sa zdvihla a odišla z izby.

Tomáško vstal, prebehol k dverám. Zaváhal s rukou na kľúčiku. Nakoniec ho predsa len otočil.

Nastavil budík na hodinkách na 23:55 a ľahol si do postele. Zaspával s pevne stisnutými očami a tichou prosbou za neutíchajúceho kriku z obývačky.

-

Keď budík zazvonil, Tomáško takmer vyskočil na rovné nohy. Započúval sa do ticha. Zdalo sa, že ho stihol vypnúť skôr, než by ho otec začul.

Sedel v pyžamku na posteli a snažil sa nemyslieť na udalosti dnešného večera. Lenže myšlienky sa tak ľahko stratiť nevedeli. V poslednej dobe sa to stávalo čoraz častejšie. Otec si už nedával taký pozor ako predtým. Dnes tiež nečakal na to, kým Tomáško po večeri odíde do svojej izby.

Nie, potriasol hlavou. Musím sa sústrediť.

V duchu odrátaval každú sekundu. So zväčšujúcim sa číslom na hodinkách vzrastala aj jeho dychtivosť.

Hneď ako sa na ciferníku objavili štyri nuly, Tomáškov zrak zaletel k starej vyrezávanej skrini, ktorá tu bola dávno predtým, než sa sem nasťahovali.

Popod škáru presvitalo slabé svetlo. Príval radosti zatemnil aj bolestné myšlienky.

Vyskočil a naučeným pohybom, tak, aby nevŕzgali, otvoril jedno krídlo dverí. Pred ním, tam kde malo byť dno skrine, sa črtali schody. Zostúpil dole. Už sa vôbec nebál. Nie ako ten prvý raz.

Vošiel do otvoreného priestranstva, podzemná sála siahala kam až oko dovidelo. Kamenné klenby držali strop a svetlo z fakieľ tomu všetkému dodávalo čaro.

Po oboch stranách stáli stánky s najrozličnejším tovarom. Už si zvykol na čudesné tvory, ktoré v nich predávali. Trochu ho však mrzelo, že si tam nič nemohol kúpiť. Nechceli ľudské peniaze. Oni vraj obchodujú s niečím iným.

Ale aj napriek tomu sa k Tomáškovi správali veľmi milo, dokonca sa mu dovolili s niektorými vecami aj pohrať.

Boli tu preňho, keď to najviac potreboval.

Zrazu mu stislo srdce. Prepadlo ho nutkanie utekať naspäť hore schodmi a priviesť mamu. Možno by pomohli aj jej.

Trhovisko bolo v plnom prúde, musel sa predierať pomedzi nakupujúcich. Väčšina z nich si ho už nevšímala. Zo schodov pomedzi stánky zostupovali ďalší a ďalší. Raz sa mu zdalo, že zbadal iného človeka, ale hneď sa mu stratil z dohľadu. Škoda. Chcel sa o tomto mieste s niekým porozprávať už tak dlho.

Podišiel k stánku so sklenými guľami, v ktorých sa hmýril dym rozličných farieb. Sedela v ňom stará zhrbená ježibaba, ako si ju Tomáško pomenoval. Hnedo-zelená pokožka pripomínala ropuchu, aj oči mala väčšie ako majú ľudia. Namiesto vlasov však mala rastliny, čo mu zase pripomínalo vodníka.

Ona bola prvá, kto sa mu vľúdne prihovoril. Ak sa môže s niekým poradiť, tak určite s ňou.

„Ahoj,“ pozdravil ju.

„Ahoj, červíček. Máš niečo na srdci, však?“

„Ja by som len... ako by som to,“ hľadal správne slová. Ich spôsob konverzácie bol úplne iný ako ľudský. Často hovorili úplne od veci alebo v hádankách.

„Chcem tu priviesť mamu,“ rozhodol sa, že to skúsi narovinu.

„Ó nie, chlapče. Do mesta, kde sú všetky zámky otvorené a kľúče zlomené, dobrá duša nezavíta len tak.“

„Ale ja musím. Pomôžte jej. Tak ako mne,“ zašepkal prosbu.

„Priveď otca,“ zašekerila sa a pokrivenými prstami zovrela jednu priesvitnú guľu. „Tomu sa tu bude páčiť.“