„A čo je to vlastne za miesto?“ Herisine čelo sa zachmúrilo pri pohľade na ošarpanú budovu.

„Jedno z posledných na Zemi,“ sprisahanecky sa k nej naklonil Louis. „O jeho lokácii vedia len...“

„Veď to si mi už hovoril večer. Niečo s dedičstvom alebo také dačo.“

„Hej!“ ohradil sa. Pozeral na ňu, akoby si bol rozmyslel, že ju tam vôbec zobral. Ale jej to bolo v tej chvíli jedno. Proste len chcela vedieť prečo sa sem museli trepať od skorého rána a navyše pešo.

„Vieš,“ začala už zmierlivejšie a chytila ho za ruku, „tento výlet, večera a kúpanie v tej zvláštnej vode...“

„Neuro-lagúne.“

„Áno, to,“ odmlčala sa, iba mu hľadela do očí. Videla v nich presne to isté, na čo myslela aj ona.

„Herisa,“ pohladil ju po líci, „práve preto sme teraz tu. Mojimi citmi k tebe som si istý už dlhšiu dobu. Ale až včerajšok mi ukázal, že aj tvoje city sú rovnako silné.“

Na pery mu vtisla bozk.

„Dôverujem ti, tak to, prosím nepokaz.“

Usmial sa, zjavne si istý tým, čo sa jej chystal ukázať. Viedol ju priamo do budovy, ale nepoužili hlavný vchod. Dvere zdobila hrubá reťaz s historickou zámkou, ktorú Herisa videla len v počítačových hrách. Dnu sa dostali cez malé nenápadné dvierka, o ktorých účele si vôbec nebola istá.

Ako prvé jej do nosa udrela zmes zatuchliny a riedidla. Vyzeralo to ako veľká hala, cez špinavé okná dnu prenikalo už len veľmi málo denného svetla. Na zaprášenej podlahe sa povaľovali rozličné veci od kusov nábytku, cez oblečenie až po tehly a úlomky skla.

Na malý moment sa v Herise prebudila obava. Louis pozeral smerom na ulicu, akoby sa chcel uistiť, že ich nik neprenasledoval. Potom ju chytil za ruku a viedol hlbšie do budovy. Hľadel stále pred seba, ale ruku jej stisol na znak toho, aby sa nebála. Tušil, čo sa v nej odohráva? Herisa sa ku podivu hneď začala cítiť príjemnejšie. Napadlo jej, že je to obojstranné a šípila, že by to mohlo súvisieť s kúpeľom v neuro-lagúne. Možno jej účinky mávajú dlhšie dozvuky.

Hala sa končila ďalšími dverami, tie však boli obrovské, ako tie, kde sa nakladá a vykladá tovar z nákladiakov. Oni však zabočili k malému výklenku. Prešli cez akúsi chodbu, ktorej ústie si predtým vôbec nevšimla, lebo bolo skryté v tmavom kúte.

Louis kráčal sebavedomo, ani si nepotreboval svietiť. Za to ona sa v tej tme strácala a keby ju nedržal za ruku, určite by spadla.

A potom zastali. Nad nimi, kdesi vo výške, bolo drobné strešné okno. Oči, už trochu privyknuté na tmu, videli nejasné obrysy ďalších dverí. Herisa podvedome hľadala skrinku na biometrické odomykanie, keď Louis vytiahol z vrecka kľúč. Nebola to žiadna odomykacia karta. V ruke držal starý zhrdzavený kľúč.

„A sme tu. Som veľmi zvedavý, čo na to povieš,“ v jeho hlase sa odrážala nedočkavosť, ba až detinská radosť.

Herisa zatajila dych. Louis odomkol a potlačil dvere.

Stuchnutý vzduch vystriedal iný, omnoho čistejší.

„Poď dnu,“ potlačil ju a rýchlo za nimi zavrel.

Herisa sa rozhliadala s otvorenými ústami. „Je to to, čo si myslím?“

„Áno.“

Vykročila k najbližšej z mnohých políc. V radoch tam boli úhľadne poukladané knihy. Siahla po prvej, na ktorú dočiahla.

Naozajstné, fyzické knihy.

Prešla rukou po obale. Bordový, akoby látkový povrch vôbec nevyzeral poznačený časom. Knihu opatrne otvorila a prelistovala. Krehké stránky sa pod jej prstami takmer rozpadávali. Tá vôňa, čo sa z nich šírila, starý papier, neverila, že by to niekedy mohla okúsiť na vlastnej koži.

„Ale... ako?“ otočila sa na Louisa, ktorý tam stál s pobaveným výrazom na tvári. Musela naňho asi vyvaľovať oči a vlastne aj ústa mala stále dokorán.

„Vedel som, že ťa to nadchne.“

„Je to... neskutočné. O čom sú?“

„O všetko možnom. Odborné články, náučné texty. Fauna a flóra od počiatku života na Zemi. Vesmír, zrod umelej inteligencie. Príbehy, rozprávky. Svety, ktoré kedysi existovali, ale aj svety vytvorené v mysli nás. Ľudí.“

Stál pri nej a vyškieral sa od ucha k uchu. Ona podvedome kopírovala jeho úsmev. Kútiky nešli zastaviť. Mala chuť sa smiať, kričať od radosti z plných pľúc.

No vedela, že to nesmie. O tomto mieste sa nesmie nik dozvedieť. Náhle všetko pochopila. To, ako hovoril len v náznakoch. Že sem kráčali pešo vyhýbajúc sa preplneným uliciam mesta.

„Louis, ja...“

Niečo buchlo. Obaja stuhli a pozreli sa smerom k dverám. Niečo, alebo skôr niekto, za nimi šuchotal.

„Bože, myslíš, že nás našli?“ zašepkala čo najtichšie Herisa a knihu pevne zovrela v rukách.

„Nie, to nemohli. Dávali sme si pozor. Doriti!“

Dvere sa rozleteli a z nich sa do miestnosti vyvalilo asi desať malých robotov – sliedičov.

„Herisa, bež!“

Louis ju chytil za voľnú ruku a spolu sa rozbehli cez spleť uličiek. Zdalo sa, že majú pred nimi náskok, tiché bzučanie však napovedalo, že majú so sebou aj drony.

„Ja už... nevládzem,“ Herisa sa oprela o stenu a dýchala rýchlo a plytko.

„Ja im nedovolím, aby toto miesto zničili,“ Louis zaťal päste.

„A čo chceš robiť?“

„Ujsť. Ak nás teraz chytia, nič nezmôžeme.“

„Ale Oni už o tom určite vedia.“

„Digitálni bohovia nie sú všemocní. Verím, že máme šancu. A možno už mám aj plán.“