Kakofónia cvendžiaceho budíka sa rozoznela kajutou.

„Šľak ti trafil mater!“ ozvalo sa spod periny a kostnatá ruka zašmátrala po plechovom stolíku. Strelila budíku jednu za ucho a jeho hlučný spev ukončil náraz o podlahu. Posteľ zaškrípala a Olaf sa so šomraním posadil. Mozoľnatými dlaňami si prešiel po starej tvári.

„Šmária, to už je ráno?“ povzdychol si. Naplo ho na zívnutie a ústa sa roztvorili ako brány pekelné. Ukázal svetu svoj zažltnutý a preriedený chrup. Ponaťahoval si stuhnuté šľachovité údy a postavil sa. Došuchtal sa k oknu a nazrel von.

Stále bola tma, ale na obzore sa už rodil nový deň. Olaf by sa najradšej vrátil do postele a spal až do ďalšieho úsvitu. Celý včerajšok strávil opravami a bol dosť uťahaný. Nanešťastie na odpočinok nemal čas.

Už tri dni fúkal severný vietor a vždy znamenal jediné. Bolo treba vydať sa vyhodiť siete. Otvoril okno a zhlboka sa nadýchol. Do nosa mu prenikol chlad a pach soli. Trochu ho to prebralo. Zdvihol hlavu a zahľadel sa na tmavé more. Vlny sa prevaľovali jedna cez druhú a občas zazrel čajky. Veselo prerážali hladinu, chvíľu nad ňou preleteli a vrátili sa do vody. Odpľul si a zavrel okno.

„Kristovo koleno!“ hundral kým sa obliekal. „Kĺby mi dnes škrípu ako staré vráta! „Prichádza dážď. Hádam sa stihnem vrátiť z lovu, než to začne.“

Zo starej kovovej skrinky vybral plechovku a otvárač.

„Ale choď ty dakam!“ zápasil s tupím nástrojom. „Viem, že ťa treba nabrúsiť. Nemám však čím. Tak ma neser a otváraj!“ Zápas napokon vyhral. Strčil do konzervy prst, lebo lyžičku kdesi stratil a pustil sa do jedla. Len čo aspoň trochu utíšil muzikantov v žalúdku, hodil konzervu do rohu.

Opustil kajutu a vykročil po drevenej plošine. Každým krokom dosky zaplakali. Potrebovali výmenu.

„Keď bude dobrý úlovok,“ sľúbil si, „zajtra sa do toho pustím.“ Vystúpil po kovovom schodisku, nadávajúc na svoje boľavé kĺby k provizórnemu mólu.

Tam stála Olafova radosť a pýcha. Stará rybárska loď. Volal ju Annika, podľa jeho ženy, nech jej more odplavilo kosti do raja. Vyzerala, že už zažila lepšie časy. Rovnako aj balón, držiaci ju vo vzduchu. Nedalo sa už ani rozoznať, čo bola záplata a čo pôvodný materiál.

Kráčal po móle k lodi a cestou sa zahľadel pod seba. Posledné hviezdy sa ukladali na spánok a kde tu ich prekryli lenivo plaviace sa mraky.

Medzi tými vatovými vankúšmi zazrel slimačím tempom letiace trosky. Príliv smetia bol tu.

„Najvyšší čas vyraziť.“ Odviazal Anniku a nastúpil na palubu. Chopil sa kormidla a naštartoval. Motor chrapľavo zavrčal a plavidlo pomaly klesalo dolu k oblakom.

***

Trvalo asi hodinu, než sa doplavil k najnižším mrakom. Už aj tu začal cítiť ako vzduch redne a netrúfal si ísť hlbšie. Nastavil teda loď, aby zostala v tejto polohe a vyšiel na palubu.

Húf malých rybiek vyplašene odletel, len čo prišiel ku kladke. Skontroloval sietivo, či pri včerajších opravách niečo neprehliadol.

„Všetko v poriadku,“ kývol spokojne a prešiel k ovládaniu kladky. Spustil sieť medzi oblaky, priamo do cesty migrujúcemu odpadu. Kým sa plnila, obrátil svoj zrak na more nad hlavou. Tam v mase vody zazrel drobnú ropnú plošinu. Jeho domov v ktorom strávil posledných dvadsať rokov. Plošina bola stará už keď sa na ňu nasťahoval a dnes ju už držalo pohromade len dobré slovo.

„Nemal by si sa na nej zdržiavať,“ dohováral mu starý kamarát Gunnar. „Jedného dňa sa tá obria rároha odtrhne, spadne medzi oblaky a bude z tebou zle!“ Olaf sa pri spomienka na svojho dobrého priateľa usmial. Pred dvanástimi rokmi, na podobnom love ako teraz, zožrala Gunnara kosatka.

Pohľad mu zablúdil na sever, odkiaľ pravidelne prilietalo smetie. V diaľke sa črtalo pobrežie. Premýšľal, či tam ešte niekto žije. Keď došlo k Prevráteniu, veľa ľudí zomrelo. Olafa veľakrát napadlo, že je možno aj posledný človek na svete. Roky nestretol živú dušu. Na druhej strane ani žiadnu už roky nehľadal.

„Jedného dňa sa vyberiem k pobrežiu a zistím, či som posledný alebo nie,“ sľúbil si. „Keď si nalovím dosť zásob.“ To mu pripomenulo, prečo tu dolu dnes bol.

Zatlačil páku a vytiahol sieť naplnenú na prasknutie. Veselo si pomädlil ruky. Vysypal jej obsah na palubu a začal sa v ňom hrabať. Našiel niekoľko drevených dosák v celkom slušnom stave. Spokojne ich hodil do podpalubia. Nad pneumatikami sa zamračil a tak leteli cez palubu. Akási kovová debna. Samozrejme zamknutá. Bola však ťažká a niečo v nej hrkalo. Doma mal páčidlo. Po návrate sa na ten zámok pozrie.

„Ha! Konzerva!“ vyskočil od radosti. Bolo to síce žrádlo pre psy, ale jedlo je jedlo. V tejto dobe si nemohol vyberať. Zvyšok úlovku bol len neužitočné haraburdy. Väčšinu preto vrátil oblohe. Čas na ďalšie kolo.

***

Vyťahoval už tretiu, obzvlášť bohatú várku. Dokonca sa do siete chytil aj pekne vypasený tuniak. Bránil sa, ale stačila jedna poriadna rana drevenou doskou po hlave a skončil v sude.

„Konečne čerstvé mäso,“ oblizol si pery. Po nekonečných konzervách to bude dobrá zmena. Chystal sa prehrabať novú várku, keď si na severnom obzore všimol temnotu valiacu sa jeho smerom.

„No bodaj to...“ nedokončil a nechal smetie smeťami. Vyzeralo to na búrku. A poriadnu. Zaváhal. Príliv smetia nepoľavoval a tak dúfal, že stihne hodiť sieť ešte niekoľko krát. Len čert vedel, kedy sa naskytne podobná príležitosť.

„Ešte jedna várka,“ usúdil napokon. Spustil sieť a ani len neprehrabal hromadu, čo už mal na palube.

„Pretriedim to, keď budem doma v bezpečí.“

Sieť sa pomaly napĺňala odpadom, zatiaľ čo obloha sa plnila černotou. V diaľke zatancoval blesk.

Bol čas vyraziť. Ani sieť nevysypal a utekal ku kormidlu. Naštartoval motor, ten len hundravo zakašľal.

A zmĺkol.

„Pes ti jebal mater!“ kopol Olaf do panela pred ním. „Teraz si sa rozhodol trucovať?“ Pokúsil sa opäť naštartovať. A znova.

Do tretice všetko dobré sa naplnilo a motor zaručal ako starý medveď. Povzdychol si úľavou a nastavil kurz na ropnú plošinu.

***

„Že som, ja somár, nevyrazil hneď!“ Olaf sa zúfalo snažil udržať kormidlo v správnej polohe.

Búrka dorazila rýchlejšie než čakal a udrela silou rozzúrenej veľryby. Vietor kymácal Annikov ako handrou a Olaf mal čo robiť, aby udržal správny smer. Kútikom oka zazrel niekoľko kúskov smetia na palube miznúť cez okraj lode. Nevyložená sieť sa nebezpečne húpala.

„Bude to tesné, ale stihnem to!“ hecoval sa. „Musím!“ Napriek hustnúcej tme zazrel obrysy plošiny. Ak to zvládne, otvorí si tú starú fľašu rumu, čo si schovával na ťažké časy.

Na predné sklo dopadla kvapka veľká ako palec. Jej kamaráti za ňou dlho nezaostávali.

„Päť minút, boha tvojho!“ tresol Olaf päsťou do kormidla. „Nemohol ten dážď vydržať aspoň päť minút?“

Hustý lejak bol však jeho najmenší problém. Vetrisko nabral na sile a reťaze, držiace balón lode, hlasno zaplakali. Zbytky úlovku sa rozhodli dezertovať a opustili loď. Zablýskalo sa a jasné svetlo ožiarilo plošinu. Olafovi sa na moment zastavilo srdce.

Na tú krátku chvíľu zazrel obrovské vlny, aké doteraz nevidel. Narážali do plošiny, akoby to bol ich prastarý nepriateľ a prišli ho konečne pokoriť.

Ďalší blesk. Do rachotu hromu sa pridalo aj niečo iné. Vzdialený nárek praskajúceho kovu.

„To nie,“ preskočil starcovi hlas. „Toto sa nemôže diať!“

Vzduch preťala ďalšia žiariaca jazva a prerazila si cestu na plošinu. Kus sa z nej odlomil a odletel dole ku oblakom.

„Toto sa mi len sníva,“ odmietal Olaf realitu. „Som stále vo svojej kajute a spím. Onedlho sa z tejto nočnej mory zobudím a úľavou sa zasmejem.“

Vietor sa rozhodol dokázať mu, že bdie a plnou silou vrazil do Anniky. Loď sa takmer prevrátila a len tak tak nad ňou udržal kontrolu. Sieť plná smetia skákala ani rozjarená opica a vrážala do balóna.

Do plošiny udrela vlna veľká ako panelák. Stonanie starej konštrukcie prehlušilo pieseň divokého vetra. Za náreku kovu a betónu sa plošina odtrhla a padla k oblohe. Olaf pustil kormidlo. Roztrasenými rukami si zakryl tvár a rozplakal sa. Jeho domov bol preč. Jeho zásoby zmizli akoby nikdy neexistovali.

„Čo so mnou len bude?“

Búrke bol jeho smútok ukradnutý. Náraz vetra ho poslal k stene, kde si poriadne udrel rameno. Kormidlo sa krútilo ako koleso šťastia a Anniku to hádzalo zo strany na stranu. Naložená sieť opäť raz vrazila do balóna a ten to tentokrát nevydržal. Pískanie unikajúceho plynu sa pridalo ku veternej kakofónií a loď sa rozkrútila ako tombola. Olafa to tri krát hodilo do okna, než to sklo konečne nevydržalo a prasklo. Vyletel von a rútil sa k mrakom černejším než noc.

***

Prebudilo ho štuchnutie do nohy. Aj keď najradšej by bol, keby sa vôbec nezobudil. Telo ho bolelo a dýchalo sa mu ťažko. Nevedel, kde je, hoci podľa riedkeho vzduchu to aspoň tušil.

Ďalšie štuchnutie. Otvoril oči. Pohľad mu padol na hviezdy odrážajúce sa na pokojnej hladine mora.

Olafov domov bol navždy preč. Stal sa súčasťou prílivu smetia, putujúci kamsi na juh. Potôčiky sĺz si razili cestu vráskami na jeho tvári.

Zase mu niečo štuchlo do nohy a tak bolestivo zdvihol hlavu. Zbadal malú rybku ohlodávajúcu mu nohavicu.

„Ideš, potvora,“ pokúsil sa zakričať. Z hrdla mu vyšlo len biedne zachrčanie. Na odplašenie otravného votrelca to však stačilo.

„Čo teraz?“ zastonal. Ropná plošina bola preč. Jeho loď bola preč. Zostala mu len bolesť.

„Ach, Gunnar, mal si pravdu,“ obnovil sa prúd sĺz. „Zostal som na tej plošine a je so mnou zle. Nevadí, starý priateľu, nevadí. Onedlho sa stretneme. Aj s tebou Annika, moja drahá.“ Zatvoril oči a čakal na koniec. Cítil, že už je neďaleko.

Náhle sa mu cez zatvorené viečka prerazilo svetlo. Skúsil otvoriť oči, ale pre silnú žiaru ich musel znova zatvoriť.

„Niekto tam je!“ začul neznámi hlas.

„Žartuješ?“ ozval sa ktosi ďalší. „Ako by sa sem dostal?“ Takže predsa len zostali na svete iný ľudia. V Olafovi zažiarila iskrička nádeje.

„Pomóc!“ zastonal a dúfal, že v riedkom vzduchu sa jeho volanie k cudzincom dostane.

„Kurva, ono v tom smetí fakt niekto je! A živý! Čo tu stojíte ako údy v teplej vode? Laná, háky! Musíme ho dostať na palubu!“

Olaf sa usmial. Stretnutie s jeho drahými sa odkladalo.